51. schôdza

Ďakujem pekne, pán predseda.
Pán kolega Zajac, ja som veľmi rád, že si zdôraznil tú skutočnosť, že tento návrh zákona alebo novely zákona o verejnom obstarávaní skutočne nerieši toto, čo sme očakávali od tohto návrhu, s tým, že definitívne už budeme eliminovať pôsobenie takzvaných schránkových firiem a rovnako aj vedieť o tom, že kto je konečným užívateľom výhod. To sa skutočne nenaplnilo týmto návrhom zákona. Naviac som veľmi rád, že si spomenul aj tú skutočnosť, ktorá, ja osobne si myslím, že je príčinou toho všetkého, čo tu vzniká aj v súvislosti s Váhostavom, a to je otázka transparentných finančných tokov od obstarávateľa až po toho posledného subdodávateľa, pretože toto je najväčšia slabina súčasného podnikateľského prostredia, keď títo, kto majú platiť, tak neplatia svojim subdodávateľom, a pritom získavajú obrovské zákazky.
V tomto zmysle si myslím a očakával som trošku aj od pána ministra, že predsa len aj na základe tohto môjho návrhu, respektíve nášho predkladaného návrhu zákona o ochrane subdodávateľov, že čosi tam vloží, aby sme konečne mohli, už keď to riešili v roku 1920 v bývalom Československu za prvej republiky, ja si myslím, že už by bolo načase, aby aj my sme to vedeli vyriešiť, aby štát si jednoducho mohol dovoliť mať dohľad nad tým, ako tie verejné zdroje tečú od obstarávateľa cez generálneho dodávateľa až k poslednému subdodávateľovi. Toto sa nenaplnilo. Ja som skutočne sklamaný z tohto návrhu zákona.
Ďakujem pekne.
=====

Ďakujem obidvom kolegom, ktorí na mňa reagovali.
Vážený pán kolega Lipšic, nuž, my sme podporovali aj vaše riešenie schránkových firiem. Nebol som ten, ktorý nejako prioritne bol za dohodu so SMER-om, aby takéto uznesenie bolo prijaté. Bolo to v tom čase pravdepodobne umenie možného, že vôbec toto bol ochotný SMER prijať, a dneska tu je novela, ktorá určite nerieši to, čo sme chceli. Preto som ju aj vo svojom vystúpení kritizoval.
Pán kolega Hudacký, naozaj som preto spomenul zákon o ochrane subdodávateľov pri verejnom obstarávaní, lebo vláda tu vládne už vyše troch rokov. Premiér Robert Fico dostáva každý deň zvodky zo SIS-ky a informácie rôzneho charakteru od ďalších bezpečnostných zložiek štátu. Minister Počiatek, predpokladám, že chodí aj na stavby, chodí na jednotlivé diaľnice, rýchlostné cesty, kde sa stavia, a stretáva sa s podnikateľmi, stretáva sa aj so subdodávateľmi. Tri roky vláda nevedela o tom, že sa tu nevypláca drobných subdodávateľov a živnostníkov na veľkých investičných projektoch, diaľniciach, rýchlostných cestách, ale aj na Vodohospodárskej výstavbe, aj na nemocniciach, aj na Bratislavskom hrade? Sú živnostníci, ktorí nemajú vyplatené parkety, ktoré dodali na Bratislavský hrad. Robia sa tam štátne recepcie, ľudia chodia po tých parketách a živnostníci ich nemajú vyplatené.
Vláda nechcela toto počuť, pretože mecenáši, oligarchovia ako pán Široký, ako pán Výboh si nepriali takýto návrh zákona, ktorý by riešil a zaviedol poriadok medzi tým, akí subdodávatelia robia na stavbách a ako sú vyplá... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
=====

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, parlament zaviazal, politicky zaviazal aj hlasmi poslancov za stranu SMER vládu Slovenskej republiky, aby priniesla do parlamentu zákon, ktorý bude riešiť schránkové firmy tak, aby museli odkrývať toho, kto zo schránkovej firmy skutočne profituje, to znamená konečného užívateľa a nielen formálneho majiteľa, aby riešila narábanie s verejnými prostriedkami plošne, to znamená celé spektrum verejných prostriedkov vrátane zdravotného poistenia, pri privatizácii, v eurofondoch, jednoducho nielen pri verejnom obstarávaní, aby zabezpečovala verejnú kontrolu a vymáhateľnosť týchto pravidiel.
Návrh novely zákona o verejnom obstarávaní tieto kritériá nespĺňa, a to v situácii, keď naozaj neprejde týždeň, neprejde týždeň, aby sa nejaká kauza nespájala s nejakým škandálom, v pozadí ktorého stojí schránková firma. A môžem menovať a menoval aj pán kolega Zajac, či je to nákup CT prístroja, či sú to rôzne žaloby voči Slovensku, ktoré sa týkajú vymyslených súm, či je to najnovšie prípad Carga, či je to reštrukturalizácia Váhostavu.
Keď sa pozrieme naozaj len na reštrukturalizáciu Váhostavu, tak tam už pomaly nevieme ani posúdiť, kto je v skutočnosti veriteľom a kto je v skutočnosti dlžníkom v tej celej kauze Váhostavu a kto koho záujmy v tejto reštrukturalizácii vlastne háji. Škody, ekonomické škody, ale aj politické škody; keď hovorím o politických škodách, myslím škodách na dôveryhodnosti politických elít tohto štátu; sú už dnes jednoducho priveľké. A pokiaľ nejaká dôvera voči politickým elitám má byť znovu obnovená, tak jednoducho parlament musí schváliť účinnú právnu úpravu, ktorá zabráni tomu, aby verejné zdroje v konečnom dôsledku tiekli do schránkových firiem, o ktorých nevieme nič, respektíve verejnosť nevie, kto je konečným užívateľom tých prostriedkov, ktoré z okruhu verejných zdrojov plynú. A pokiaľ to nie je pripravená urobiť vláda SMER-u teraz, tak to jednoducho urobí nasledujúca vláda, pretože tento stav je dnes jednoducho neúnosný.
Ja viem, že dnes moc má v rukách SMER a bez hlasov 83 poslancov strany SMER žiadny zákon v tomto parlamente jednoducho neprejde. Je zvláštne, že v tejto situácii a v tejto politickej klíme, nielen po kauze cétečko, ale aj po reštrukturalizácii Váhostavu a po všetkom tom, čo vyplynulo na povrch v tejto kauze, si vláda dovolí predložiť návrh zákona, ktorý nespĺňa tie kritériá, ku ktorým ich zaviazal parlament. Svedčí to o priorite alebo váhe, ktorú tejto téme vláda Slovenskej republiky prikladá.
A ja musím spraviť teraz aj takú odbočku a musím sa spýtať ministra spravodlivosti, že ako je to vlastne v tejto vláde a kto vlastne v tejto vláde voči parlamentu, voči parlamentu zodpovedá za právnu úpravu verejného obstarávania, pretože mali sme tu pred dvomi rokmi veľkú novelu zákona o verejnom obstarávaní, ktorú predkladal minister vnútra, pri ktorej tvrdil, že žiadne schránky vo verejnom obstarávaní už nebudú, že tento problém je vyriešený. Nestalo sa tak. V každom prípade ale to bol minister vnútra, čo tu deklaroval obrovskú ochotu na transparentné nakladanie s verejnými zdrojmi v rámci verejného obstarávania. Dnes túto novelu predkladá minister spravodlivosti a ja sa nemôžem zbaviť dojmu, že je to proste preto, že keď si treba urobiť PR, tak príde minister vnútra, a keď treba urobiť špinavú robotu, príde minister spravodlivosti. Je mi to ľúto. To pred týždňom ste tu sedeli so škandálnym skráteným konaním na reštrukturalizáciu Váhostavu a teraz ste tu s novelou zákona o verejnom obstarávaní, ktoré jednoducho nenapĺňa kritériá, ku ktorým vládu Slovenskej republiky politicky zaviazal parlament aj hlasmi za stranu SMER.
Tento zákon nespĺňa kritériá, ku ktorým sme vládu zaviazali, a tento zákon preto nebude účinný, pretože pokiaľ sa register konečných užívateľov výhod nerozšíri aj na všetky oblasti nakladania s verejnými financiami, nielen na verejné obstarávanie, tak jednoducho príliš veľký okruh verejných zdrojov nebude chránený pred schránkovými firmami. Pomôžem si číslami, s ktorými pracuje nadácia Zastavme korupciu, kde podľa jej výpočtov len 20 % štátnych výdavkov je týmto návrhom zákona chránených pred schránkovými firmami, 80 % verejných výdavkov týmto zákonom pokrytých nie je. A po všetkých tých kauzách, ktorých sme teraz svedkami, je to jednoducho neprijateľné a absolútne nezodpovedné a je to zahrávanie si s dôveryhodnosťou inštitúcií tohto štátu voči verejnosti.
Musím povedať, že aj predseda Národnej rady, ktorý v decembri prevzal nad napĺňaním uznesenia parlamentu vlastne akúsi politickú záštitu, doteraz nevysvetlil jednoznačne verejnosti, prečo sa nedodržali parametre uznesenia, ktoré boli v tomto pléne schválené. A neargumentujte mi nejakou pripravovanou smernicou Európskej únie, ktorú budú musieť potom štáty zakomponovať do národných právnych poriadkov o ďalšie dva roky. Tá smernica má iný účel. Má sa týkať výlučne len prania špinavých peňazí. My máme absolútne voľné ruky si urobiť náš vlastný systém, ako chrániť verejné zdroje pred tým, aby plynuli do schránkových firiem spôsobom, že nevieme, komu vlastne plynú, a pritom sú tu vážne podozrenia, že plynú do zákulisia politických strán.
Preto za stranu MOST – HÍD chcem povedať, že nebudeme predkladať vlastný návrh zákona. V pléne sú predložené ďalšie návrhy zákona. Nie, nebudeme ich predkladať, pretože dnes si myslím, že ten problém nie je v tom, že by tu nebolo dosť nápadov alebo dosť riešení, ako schváliť dobrý a účinný zákon, ktorý zabráni tomu, aby verejné zdroje tiekli do schránkových firiem. Ten problém je jednoducho nedostatok vôle zo strany vlády a poslancov strany SMER takýto návrh schváliť a tu naozaj pomôže len tlak a verejný tlak a ja tu musím pripomenúť, o 9 či 10 mesiacov sú voľby a keď to nebude schválené teraz, tak to bude schválené o 10 mesiacov, ale naším spoločným záujmom by malo byť vytvoriť taký verejný tlak, aby ten zákon v účinnej podobe platil čím skôr.
A po druhé, chcem za stranu MOST – HÍD povedať, že strana MOST – HÍD nepodporí taký návrh zákona, ktorý nebude odkrývať toho, kto za schránkovými, kto zo schránkovej firmy skutočne profituje, nielen formálneho majiteľa, ktorý nebude riešiť narábanie s verejnými zdrojmi všetkými, to znamená nielen pri verejnom obstarávaní, ale aj v zdravotnom poistení, pri privatizácii, v eurofondoch, a môžem pokračovať, ktorý zabezpečí verejnú kontrolu a ktorý zabezpečí aj reálnu vymáhateľnosť pravidiel, ktoré budú prijaté.
Ďakujem veľmi pekne.
=====

Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, som si myslel, že to pôjde ináč, ale nevadí. Kolegyňa v zásade povedala vecne a prvé čítanie môžme teda aj poňať to zoširšia, a to sa aj pokúsim, že kde sme sa vlastne dopracovali, že obchoduje, že náš štát obchoduje so schránkami. Ja by som sa chcel dožiť toho, že náš štát obchoduje s Ferom Mrkvičkom. Fero Mrkvička je, niekde býva, niekde v nejakom okresnom meste, ľudia ho poznajú, má slušné deti, chodia mu do školy, chodí do kostola, nechodí, neviem, pre niekoho...
Ja viem, že asi taká krajina neexistuje, kde by bolo všetko ako písmo sväté, že niekde. Niekde je, proste vždycky sa nájde nejaký spôsob sa s tým vysporiadať svojsky, a to som diplomat, ale podľa mňa je to o miere, to znamená, že nastavme určitú mieru, že kedy, a to je tak, keď je to už neudržateľné. A naozaj, ak aj bolo spomenuté, my už obchodujeme aj s toaletným papierom so schránkou. My už naozaj, to naši ľudia sa dozvedajú, že kto všetko, kto s čím, kedy, ako, a podľa mňa sme prekonali veľmi dávno tú mieru. Všetko zlé je na niečo dobré, to, že to takto nejako vyplývalo, možno na konci sa to zatlačí späť, viete, že tak obrazne, keď to hovorím, že zatlačíme späť tu hydru toho tak zvráteného cucania, zvráteného. Ja teraz poviem jeden taký aj aktuálny prípad, že sa vzdal pán Kmotrík výstavby toho štadióna. Ja som to tu už aj hovoril. Ja mám radšej ľudí, ktorí možno aj pred revolúciou mali proste talent sa niečomu venovať, hneď jak sa to dalo, sa tomu venovali, proste obchodovali, podnikali, vytvárali nejakú hodnotu.
Viete, čo je kľúčový moment celého podnikania, smeráci? Vytvoriť hodnotu. To je kľúčový moment aj podnikania, ale vôbec aj malo by byť aj v existencii človeka pokúsiť sa vytvoriť nejakú hodnotu, hej, už možno niekomu sa podarí menšia, niekomu väčšia. A tu teda z nej odviesť to, čo treba, a ostatok si nechať, prípadne investovať. Len, prosím vás, tá vaša firemná kultúra v nastavení, že urvať, vyrvať, aj expresívnejšie výrazy ma napadajú, je neudržateľná. Ja naozaj mám rád ľudí, ktorí proste, áno, vytvorili nejakú hodnotu, pracujú s ňou, zistili to dávno. Nespomenuli si po jednom volebnom období v poslaneckých laviciach, že sú z nich podnikatelia. Ja milujem týchto ľudí, to je ten, ešte jeden z tých lepších, že ešte sa niekde zjavia, že predtým sa venovali filozofii, kultúre a zrazu si spomenuli, že majú talent na dodávku upratovacích služieb, toto naozaj milujem, poviem otvorene. Ale nevylučujem, že sa to tak môže stať. Ale už ani to nestačilo, už teraz sa schováte úplne. Už proste aby to nebolo vôbec.
Mne ten prípad výstavby štadióna Kmotríka, v spolupráci s Kmotríkom sa javil ako jeden z dobrých príkladov toho, kde my vieme, že štát dal nejaké peniaze v nejakom, to nebol spoločný podnik, ale je v nejakej koexistencii s osobou, ktorú je vidno. Viete, ktorú viete nájsť. A to je to, že ten princíp, počkajte, jak sa to hovorí, hovorí sa to tak, že základnou poučkou investorov v Afrike je byť do polhodiny na letisku, hej? Alebo že, ináč. Že prečo nemeckí majitelia dávajú pozor na svojich zamestnancov? Preto, lebo vedia, že im vedia prísť pod okná. Slovenskí im pod okná neprídu. Zo Slovenska naši zamestnanci do Bonnu pred dom neviem akého šéfa predstavenstva protestovať nepôjdu. Preto je dôležité mať ekonomiku nastavenú tak, že máte bohatých ľudí, nebojme sa bohatých ľudí, že tu sú nejakí, že sú bohatí, viete, kde bývajú, oni sú bohatí, majú svoj svet, niečo sa im páči, niečo sa im nepáči, keby bolo celkom zle, tak im viete ísť to vykričať pod okná. To je funkčný model. My sme si zvolili model, že tu nevieme nič, tu s nami obchodujú len schránky. Mne sa naozaj páčil ten model, že to postavíte s tým Kmotríkom. Ja neviem, koľkí lumeni ho ťahali za rukáv, asi ho ťahal, neviem, každý, kto prišiel, každý prišiel, že aj on chce niečo? Ja neviem, že prečo sa toho vzdal, hej, tak sa zbežne pozrel, možno mu fakt došla chuť, ja neviem, hej, mne sa to javilo ako jeden z dobrých modelov do budúcnosti.
Viete, jak teraz dopadne štadión? Postaví to akciovka SMER. Hrubú stavbu, tipujem, že dostane, ale teraz hyperbolizujem, Váhostav kvôli tomu, že kým zaschne betón, príde splatnosť faktúr, aby tam už bola iná firma, liznú si aj z TSS GRADE, aj z Doprastavu, nie? Kto tam potom, motorkári dodajú nejaké gastro služby, proste každý trošku. A nakoniec tú správu toho futbalového štadiónu, môj typ je, že dostane na 100 rokov nevypovedateľnú zmluvu za 1 euro ročne nejaká schránka z Belize, z Cypru alebo ja neviem skade. A ešte na kopu, po nejakých rokoch zistíme, že ešte bude mať nárok na neviem aké plnenia od štátu. Toho sa bojím, že tak dopadne celý príbeh aj futbalového štadióna. Tak dopadnú tie príbehy, s ktorými sme konfrontovaní.
Nám je lepšie vedieť, kto je za tým. Naozaj je lepšie vedieť, kto je za tým. Vieme, kto je za tým, vieme, že keď spraví chybu, vieme, vieme, kto to je, kde to je.
Tým, že tu sú ľudia, ktorí sa boja priznať, že niečo majú, no tak to schovávajú za schránky a my potom, ja neviem, že jak to povedať. Mrzí ma to, hrozným spôsobom ma to mrzí, že proste nemáme tú šéfa Ikey, Kamprada či jak sa volá ten, hej, človeka, ktorý, ktorého vedia, ktorého vidia, nemáme tu Picha. Nemáme proste ľudí, nemáme tu Gatesa, ani nehovorím, nemáme tu, alebo máme minimum príbehu, ľudí, ktorí keď sa prihlásia, ja by som sa fakt nebál, že sa prihlásia nejakí naši ľudia, ktorí majú nejaký podnikateľský príbeh do nejakej súťaže o PPP. Idú do toho s kreditom, vedia, že nemôžu urobiť chybu, lebo spoločensky sa znemožnia. Hej, že proste ich tá spoločnosť je senzitívna, je občianska, proste sa znemožnia spoločensky, keď urobia psí kus. Keď proste na tom, proste zahučia, proste budú mať oni záujem a keď to urobia dobre, tak to spoločnosť ich ocení. Nebude im tu vykrikovať jak henten boľševik marxistický, že proste nemá rád bohatých ľudí, tu sa niekto pridá, že by niečo znárodnil. Prosím vás, to sú už fakt totálne extrémy. Totálne extrémy.
My potrebujeme príbehy ľudí, ktorí sú, ktorým môžte veriť, že môže ísť do súťaže, preberie za to aj osobnú zodpovednosť v tom, že sa bude snažiť. Lenže my sme sa vydali na úplne opačnú cestu. Z extrému do, my sme v absolútnom extréme, že naozaj tu so schránkami, tu už je všetko schránka. Kolegyňa to povedala, všetko je schránka, veď sa bojíte už dvere otvoriť, noviny otvoriť. Na univerzite schránka, hentam schránka, Belize, Curacao, kto to má poznať.
My sme robili takú akciu minulý týždeň na Námestí SNP – Týždeň schránkových firiem, kde sme vypichli päť tých takých teraz aktuálnych, že nech ľudia aspoň vedia, nech vedia, kde je Curacao, keď už sa s nami súdi. Viete, ľudia z Curacao majú výhrady voči privatizácii prístavu, cítia sa poškodení, tak sa s nami súdia. Luxemburčania varia našim pacientom, kto by to bol povedal, nie? V Belize zistili, že cétečko potrebujú v Piešťanoch, proste to sú; naozaj čarovné. Nehovorím o Cypre, Ján Počiatek by mohol byť ambasádorom, on by mohol byť, jak sa to povie, ten konzul, honorárny konzul Cypru, samozrejme. My by sme mali mať honorárne konzuláty Cypru, v Bratislave aspoň desať, zo päť v Nitre, ja neviem, v Žiline, v Košiciach. Cyprus na obchodnú výmenu, podľa mňa obchodná výmena s Cyprom, to je už na úrovni Nemecka. Ja normálne žasnem, ten Cyprus, jak sa im darí u nás, veď nepríde to niekomu že smiešne?
Čo k tomu ešte povedať. Kde je tomu riešenie? Že riešenie je tomu tak, že možno tí ľudia sa spamätajú, možno sa spamätajú, možno nie, ja neviem, my sme naozaj aj urobili minulý týždeň, čo sa dalo. Ja koho som stretol, som sa spýtal, že či neprídu na akciu, ktorú organizujeme, kde teda by išlo nejak že vyjadriť nesúhlas. Fakt v politickej, koho som stretol, okrem pána Soníka, toho som sa spýtal. To, že proste to tak dopadlo, je znova tá naša malosť, tá naša úbohosť, a to ešte nehovorím o tom, že tam teda možno prišlo pomenej ľudí a jak sa ešte pomaly viacej tešili ľudia, by som povedal, z našej strany tomu, niet väčšej radosti ako škodoradosť. No nech sa páči, ukameňujte, vysmievajte sa, ale ja neviem, kto chce tým ľuďom, alebo čo im chcete ponúknuť? Váš príspevok tu 10-, 15-minútový, 20-minútový, vykrikovanie? Ja neviem, čo im chcete ponúknuť, čo je riešením, ja sa tiež snažím to pomenovať. Čo je riešením?
Všetci hovoríme o spoločenskom tlaku, tak poďme tlačiť. Keď máme ísť tlačiť, tak sa nevieme dohodnúť, prosím vás, tieto vojny, kto ďalej dociká, mňa nebavia, a to je proste úbohé, je to naozaj tak. Potom nehovorme, lebo to nie je potom možno úprimná snaha. To je potom presne tá snaha, ktorá niekomu vyhovuje a cynicky s ňou kalkuluje, nech sa páči.
Ak je nejaká spravodlivosť, ono sa hovorí, že vraj nejaká je, tak možno veci sa na konci ukážu, možno nie, ale podľa mňa je nespravodlivé, aby tento biedny, úbohý štát proste takýmto spôsobom bol vycuciavaný. Je to podľa mňa, nie je to správne, aby to tam mizlo, kde to mizne, aby sme na to nemali dosah, aby sme sa tu všetci hrali na proletárov a potom chodili do svojich víl. Ja, ak dovolíte, neviem ešte, jak sa to bude vyvíjať, k tomuto asi je čo ešte povedať aj do budúcna. Bude to asi aj témou. Pre ľudí by to malo byť témou, mali by sa na to pýtať, lebo títo ľudia sú vám schopní podsunúť, že bohatí sú zlí alebo že nejakí sú zlí a neviem čo a teraz ako keby oni neexistovali. U nás, lenže oni existujú, len u nás sú schovaní za tými schránkami a najhoršie na tom je, že to sú politici. Sú, nie sú to ľudia, ktorí vytvorili hodnotu, niečo vymysleli, vytvorili, ich hodnota, pridaná hodnota, v úvodzovkách, je len v tom, že to všetko vedia takto vymotať a keď ich načapajú, tak povedia, bolo to v súlade so zákonom. To je proste, sa stáva už klišé, že proste bolo to v súlade so zákonom, etika, morálka, princípy nejaké – koho by to tu zaujímalo. Bolo to v súlade so zákonom. Majú tu iks nasledovateľov, iks štekajúcich ratlíkov, ktorí sa radi priživia, pozrú, čo spadne zo stola, aj mne trošku!
Ale neslúžme tomuto systému, naozaj neslúžme tomu systému, lebo je neudržateľný. Prosím vás, za Popradom bude rampa, keď to takto pôjde, ako to pôjde, za Popradom bude rampa a bude rezervácia. To sa nedá udržať, to, že to neriešite, neriešite sociálne problémy, ktoré tam sú. Spiš, neriešite, tvárite sa, že neexistujú, prosím vás. To nezvládnete, tá ekonomika to nezvládne, kto tu bude robiť? Kto sa ráno v tejto krajine zobudí a povie, idem ešte do roboty? Tých pár chlapov, ktorí sa ráno ešte zobudili, stáli v Námestove na zastávke autobusovej, tak tým ste dohodli to, že tí vaši im nezaplatili. Sú znechutení. To je neudržateľné, do budúcna je to neudržateľné, nezvládneme to. Musíte niekoho hodiť cez palubu. Hodili ste niekoho cez palubu? Človek, ktorý je s tým spájaný, sa škerí, všetkým sa škerí, koho vidí, tomu sa škerí, jeho dlhy zaplatí štát. Jeho dlhy a to za tie peniaze, kto ich zaplatí, tie sa dostanú do nášho deficitu a tie budeme musieť ušetriť, veď to je nonsens!
Preto to spomínam, lebo poviem aj tak, že ja, čo môžem, urobím, ja budem mať svedomie čisté, čiže my budeme na veci upozorňovať. Koho by to zaujímalo, koho nie, v pondelok pôjdeme pred vilu pána Širokého, či sám, či dvaja, ja to zvládnem, ja už som už aj do betónu, ako ja na krásu netrpím, kto tam bude, tam bude. Kto sa potom bude škeriť, že tam neboli ľudia, nech sa kľudne škerí. Prežijem, v tomto mám teflón. V pondelok o piatej pred vilou pána Širokého bude nejakých zopár ľudí, ktorí povedia, že takto si to nepredstavujú. Pre tých, ktorí by sa mali problém tam dostať, avizujem, že pristavíme autobus už o štvrtej na Námestí SNP, lebo je to trošku náročné tú jeho vilu v tej Záhorskej Bystrici nájsť.
Nie je to zbytočne ten termín zvolaný na pondelok. Je to preto na pondelok, že v zásade uplynie aj 10 dní, v ktorých bolo avizované, že do 10 dní bude pán Široký vypočutý v tejto veci, no budeme sa pýtať, budeme sa pýtať. Budeme chcieť vytvoriť to, čo tu bolo povedané. Údajný nejaký, nech sa páči, tak ja si spoločenský tlak predstavujem nejako, ja som prístupný na každú akciu, ktorá ho pomôže vytvoriť, len aby sme sa naňho falošne neodvolávali a keď k nemu príde, tak sa človek stiahne.
Niečo bude treba robiť. Takto je to neudržateľné. Takto je to, verím, že sa zhodneme, neudržateľné. Komu na tom záleží, komu na tom nezáleží, kto na tom systéme chce parazitovať, kto ešte počká, dokedy, ale už má tašky zbalené, hej? Viete, ja viem, tu sú ľudia, ktorí vám do pol hodiny nieže na letisku, ktorí zo svojho heliportu sa zdvihnú a odídu. Myslíte, že tých bude niečo trápiť? Niekto tu zostane, niekto tu zostane, niekto tu zostane a niekto bude musieť prebrať aj zodpovednosť za to, čo sa tu stalo.
Naozaj nemôže štát obchodovať so schránkami. Nemôže, veď to je neúnosné, neúnosné. Poďme nájsť ľudí, poďme nájsť konkrétnych ľudí, ktorí vieme, kto sú, čo sú, poďme, štát nech obchoduje s nimi, lebo máme tú istotu, že preberú aj určitý diel svojej osobnej zodpovednosti, aj svoj status k tomu pridajú, že budú chcieť to dokončiť, urobiť. Budú to chcieť robiť dobre, budú to chcieť, lebo sa spoločensky znemožnia. Proste z jednoduchej logiky vecí to vyplýva, že to má zmysel robiť takto. Keď to urobíte so schránkou v Belize, schránke v Belize je to úplne jedno, respektíve tým ľuďom, ktorí sa za ňu schovávajú, lebo veria, že ich nevypátrame.
A toto, čo je tu (rečník ukázal smerom k predkladateľovi), samozrejme, že nevypátrame. Vôbec tu nikomu nejde o to, aby sme niekoho vypátrali. Vôbec nejde o to. Ide o udržateľnosť, ich udržateľnosť. Udržateľnosť tohto systému, ktorý je neudržateľný.

Pán kolega, vyzývaš smerákov, aby po nich pre ľudí niečo zostalo. Ja ti garantujem, že som 13 rokov starostom a robím pre ľudí a budem robiť pre ľudí, pokiaľ budem mať ich dôveru, a verím tomu, že za tých 13 rokov sa nemusím hanbiť, a som smerák. Kritizuješ Kmotríka, ktorý nechce, odmieta stavať Národný štadión, ale verím tomu, že keby ho staval, tak bude opačná kritika, že sa bude hľadať niečo, čo je za tým, prečo ho stavia, či zase nemá nejaký bočný zisk od štátu, od toho, od onoho. Čiže všetko kritizujeme a to tiež nie je dobré.
Ale tým nechcem povedať, že by som sa zastával schránkových firiem, ktoré nemajú čo podnikať so štátom, a to verím tomu, že sa toho dočkáme, že to tak nebude.

Ja som len chcel reagovať na to, že pán poslanec Hlina hovoril o tom, že pán Počiatek by sa mohol stať honorárnym konzulom Cypru. Chcem povedať, že pomenoval len jav, ktorý už začal, ako možno vie, pán Výboh je honorárnym konzulom Monaka, čo tiež je, myslím si, v mnohom symptomatické a aj pán Rozin je honorárnym konzulom ďalšej krajiny a takto by sme mohli menovať. Takže ja myslím, že popri schránkovom zákone by sme mohli riešiť naozaj to, že aby každý oligarcha si našiel krajinu, v ktorej bude honorárny konzul, aby sme ich naozaj vedeli ľahko, rýchlo a transparentne identifikovať.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ďakujem aj pánovi Bublavému aj pánovi Beblavému. (Povedané so smiechom.) Jak to pekne vyšlo.
Pán Bublavý, ja, či veríte, či neveríte, ja tomu verím, ja verím, že sú ľudia, ktorí robia tam na tej dedine, to je hrozná robota, ja si to viem predstaviť. Každý vás ťahá za rukáv, každý niečo potrebuje. Človek sa trápi hore-dole, ale vy sa trápite, ale potom na šupu, za sekundu odíde z tejto krajiny to, čo by mohla celá VÚC-ka z toho žiť možno dekádu, z čoho by mohli robiť chodníky, a vy musíte potom stretať tých ľudí a vysvetľovať im, prečo nemáte na to, prečo nemáte na to. To mi vadí. Ja som toto sa snažil namietať a nie, prísne vzaté nemám pocit, že som kritizoval Kmotríka, práve som bol v tom, že som mal, sa mi to javilo práve naopak, mne sa to javilo, som bol zvedavý, ako to dopadne, ale vidíte, že vycúval z toho. Asi vycúval z toho, keď každý lúmen, ktorý sa o neho obtrel, ho potreboval ťahať za rukáv, že aj ja, ja, aj ja, viete. Tak povedal, a to sú presne tí ľudia, ktorí povedia, ja toto nepotrebujem, aby mne tu hocijaký lúmen vykrikoval. Ale pre nás, pre tento štát by bolo naozaj lepšie, keby sme poznali ľudí, s kým obchoduje tento štát. Keby sme ich poznali, rádovo, rádovo, rádovo lepšie.
A to, čo spomínal pán kolega Beblavý, áno, je to faktom, že keby sme my vedeli, keby sme my vedeli, kde aké úložky naši... Viete, to je to, to mali tí diktátori niekde z Konga, hej, takí, proste tam stínali mačetami tých, ja neviem, tam tie kmene a neviem čo a potom niekde v Švajčiarsku našli miliardy. Viete, že to sú, chvalabohu, nás tu ešte nikto nestína, ale to je presne tou visačkou, hej, slabej tej ekonomiky, slabého toho štátu, že proste takto to dopadne.

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k tomuto návrhu zákona, ktorý sa neoficiálne nazýva protischránkový, a dovoľte mi začať trochu širšie. Prečo je takýto zákon potrebný, ale na druhej strane, aj čo od neho môžeme očakávať.
Používanie schránok v narábaní s verejnými prostriedkami sa stalo symbolom a totemom tejto vlády. Komentátor ju dokonca nazval Slovenskou schránkovou republikou na čele so schránkovou vládou. A otázka je, prečo tento veľmi technicky komplikovaný mechanizmus sa zrazu stal tak politicky horúcim a či naozaj môžme od jeho riešenia očakávať zásadnú zmenu.
Slovenská schránková republika je podľa mňa symbol systému, kde sa vo veľkom kradne a nikto sa k tomu nechce priznať. Kolega Hlina pred chvíľou hovoril o ľuďoch, ktorí pridávajú hodnotu. Schránky sú typické pre systém, kde sa hodnota len prerozdeľuje a prerozdeľuje sa v neprospech verejného záujmu, pretože vtedy sa tá druhá strana hanbí k tomu priznať alebo vie, že nemôže. Preto boj s nimi sám osebe nezabezpečí hospodárne nakladanie s verejným majetkom alebo s verejnými zdrojmi, ale vytvorí základné predpoklady ich kontroly. V tom zmysle akýkoľvek protischránkový zákon je dedič či už zákona, ktorý presadila pani Žitňanská ako ministerka spravodlivosti, o zverejňovaní zmlúv, alebo aj pôvodného zákona o slobodnom prístupe k informáciám z roku 2000. Ani tento, ani jeden, ani druhý zákon samy osebe nezabezpečujú hospodárne nakladanie s verejnými zdrojmi a zabezpečujú verejnú kontrolu, ako sa to robí, a tým k tomu zásadne prispievajú. Dokonca zo skúsenosti uplynulých 15 rokov sa dá povedať, že je to zatiaľ z tých už prijatých najúčinnejší spôsob boja s nehospodárnosťou na Slovensku. To nemyslím nutne ako pochvalu.
Je to kritika nášho systému vládnutia, kde nefungujú kontrolné štandardné orgány, ani vnútorné, ani vonkajšie, kde tri roky SMER nedovolí zvoliť predsedu Najvyššieho kontrolného úradu, ktorý by reálne kontroloval hospodárenie verejného sektora, kde post predsedu Úradu pre verejné obstarávanie je post, ktorý SMER za žiadnych okolností nemôže dovoliť držať niekomu, kto by bol skutočne tvrdým oponentom tých, čo nehospodárne obstarávajú. V systéme, kde nefunguje polícia ani prokuratúra pri vyšetrovaní káuz, v takomto systéme verejná kontrola zostáva jediným nástrojom, ktorý ako-tak funguje. To nie je dobrý stav a ja osobne by som si želal, aby sme žili v krajine, kde riešime iné veci, kde riešime naozaj to, aby sme aj bez znalosti majiteľa vedeli odhadnúť a prísť na to, či je nejaký obchod zmysluplný.
To však nie je dneska na Slovensku tá situácia a dnes, naopak, schránky slúžia nielen ako totem, ale ako zásadný rizikový faktor. Ak v nejakom obchode vystupuje schránková firma s verejným sektorom, tak hneď vieme, že sa naňho treba pozrieť, lebo je podozrivý. Lebo na druhej strane nie je niekto, kto sa je k nemu ochotný priznať. Bez jasného vlastníctva tých, ktorí obchodujú so štátom, aj širšie tých, ktorí pôsobia v našom podnikateľskom prostredí, stráca zmysel množstvo ďalšej regulácie. Povedzme si to na príklade Váhostavu.
Naše konkurzné právo obsahuje pomerne detailnú reguláciu tzv. spriaznených firiem. To znamená firiem, ktoré sú spriaznené s majiteľmi alebo predstaviteľmi firmy, ktorá má problémy. Zmyslom tej legislatívy je zabezpečiť, aby cez takéto spriaznené firmy nemohol ten, kto je v úpadku alebo sa k nemu blíži, či už si vytvárať fiktívne pohľadávky a cez ne ovládať samotný konkurz a jeho výsledky, aby cez to nemohol ovládať samotný konkurzný proces následne, napríklad cez zastúpenie vo veriteľskom výbore aj percento hlasovaní pri schvaľovaní rôznych návrhov. Takto by sa dalo ísť ďalej. To znamená, ten zákon sa veľmi štandardným spôsobom snaží povedať, že ak je niekto spriaznený s majiteľom alebo predstaviteľom firmy, ktorá je v konkurze, pristupuje sa k nemu inak. V okamihu, keď nevieme odhaliť majetkové pozadie firiem, ktoré sú účastné v konkurze ako veritelia, všetka táto legislatíva automaticky stráca akýkoľvek zmysel.
Ak máme zákony, aby som išiel trošku ďalej od len samotného obstarávania a obchodu so štátom ešte. Ak máme zákony, ktoré zakazujú krížové vlastníctvo médií, to znamená, že zakazujú krížovo vlastniť elektronické a tlačové médiá, ale nevieme zakročiť proti schránkovým firmám, akékoľvek takéto ustanovenie sa stalo úplne prázdnym, že ktokoľvek môže vlastniť elektronické alebo tlačové médiá a nevieme zistiť, kto to je. Takto by sa dalo ísť ďalej a ďalej. Ale to, čo je podstatné, je povedať, že bez odhalenia ľudí, ktorí sú na druhej strane dohôd, zmlúv a obchodov so štátom, nevieme dnes uplatniť žiadne štandardné nástroje vyvodzovania či politickej zodpovednosti za zneužívanie verejného postavenia, alebo konfliktu záujmu, alebo dokonca aj ďalšie pravidlá.
Z tohto aj zároveň však vyplýva, že prijatie dobrého protischránkového zákona nie je postačujúcou podmienkou na zásadnú zmenu spravovania tejto krajiny. Dokonca aj z tej oblasti zneužívania verejného postavenia nevýhodných nákupov to má zmysel len vtedy, ak sa k tomu pripoja napríklad dôsledná reforma konfliktu záujmov a majetkových priznaní verejných funkcionárov, vymáhanie hmotnej zodpovednosti verejných predstaviteľov a tých, ktorí vystupujú v mene štátu, ale aj napríklad ďalšie kroky, medzi patrí aj obsadzovanie verejných funkcií v štátnej a verejnej službe. Preto chcem aj tu dnes povedať a myslím, že v tomto sme aj vždy konzistentne vystupovali za stranu Sieť, že protischránkový zákon je nevyhnutnou, ale nie postačujúcou podmienkou zmeny. Dnes tu takýto protischránkový zákon máme a v prvom čítaní by sme mali zhodnotiť, či ho ďalej posunieme.
Ja si dovolím za seba povedať, že nebudem hlasovať za jeho posunutie do druhého čítania, a to napriek tomu, ako o chvíľku vysvetlím, že je významným posunom oproti tomu, čo sem vláda priniesla v decembri, a dokonca navrhujem v zmysle uznesenia Národnej rady, aby sme tento zákon, návrh zákona vrátili vláde na dopracovanie, pretože ak existuje zmysel vrátenia na dopracovanie, tak je to tento. Lebo Národná rada cez uznesenie uložila veľmi konkrétny pokyn vláde, čo si predstavuje, a ten pokyn nebol zjavne naplnený, čo s rôznymi výhovorkami priznáva aj zástupca predkladateľa – minister spravodlivosti.
Poďme teraz však na samotný obsah. Keď sa v prípade piešťanského cétečka rozbúrili vody aj o schránkových firmách, keďže dodávateľom tohto predraženého cétečka bola schránková firma, a jasne sa ukázalo, že nevieme, kto za ňou je napriek tomu, že minister Kaliňák už dva roky predtým predstieral, že tento problém vyriešil, tak predseda vlády Robert Fico doniesol na rokovanie vlády návrh, o ktorom tvrdil, že rieši problém schránkových firiem. Vláda ho expresne v ten istý deň na tej istej schôdzi schválila, potom ho ešte aj po schválení zmenila, vymenila na webe, ale to už je len taká technická poznámka, a poslala ho sem do parlamentu.
Vtedy, nie dnes, ale vtedy, 25. novembra, som s kolegyňou Žitňanskou pomenoval nielen diery tohto zákona, ktoré dnes priznáva aj vláda a koniec koncov posiela sem nový zákon. Musím povedať, že zo strany vlády poslať tri a pol mesiaca, pardon, štyri mesiace po schválení jedného zákona úplne nový návrh riešiaci tú istú problematiku je samo osebe absolútnym priznaním predchádzajúceho zlyhania a o tom sa tiež málo hovorí. A my sme toto zlyhanie s kolegyňou Žitňanskou pomenovali, vysvetlili sme, prečo ten návrh nemal vôbec žiadny zmysel a zároveň sme aj pomenovali štyri princípy, na ktorých by každý dobrý protischránkový zákon mal byť postavený. A ja si ich dovolím zopakovať, lebo ich budeme uplatňovať na tie jednotlivé návrhy.
Prvá vec, ktorú sme vtedy žiadali, bola, aby zákon odkrýval nie oficiálnych majiteľov firiem, ja som si zistil, ako sa povie po španielsky biely kôň, keď hovoríme o Belize, hovorí sa tomu "caballo blanco", aj keď v španielčine to má iný význam, a v gréčtine sa tomu hovorí "áspro álogo". Takže páni áspro álogo na Cypre a pán caballo blanco na Belize, aby už nestačili, aby sme sa naozaj dozvedeli, kto je ten, ku komu plynú peniaze. To je jeden princíp.
Druhý princíp bol, aby sa to týkalo všetkých verejných zdrojov, a to sme od začiatku pomenovali, to nie je žiadne stupňovanie požiadaviek. 25. novembra sme to s kolegyňou Žitňanskou povedali. A to naozaj z dôvodov, že verejné obstarávanie pokrýva len malú časť verejných zdrojov a majetku a ešte menšiu časť nákupov.
Tretí princíp bola verejná kontrola týchto informácií, to znamená nespoliehanie sa na to, že nejaký orgán to sám ukontroluje, ale možnosť to verejne kontrolovať.
A štvrtý princíp bola reálna vymáhateľnosť, teda aby sa nemohlo stať to, čo tu naznačil aj kolega Zajac, že niekto vyplní kus papiera, ktorý síce nebude pravdivý a všetci to budú vedieť, ale nič sa s tým nebude môcť diať. To znamená zákon, ktorý v prípade pochybností umožní reálne vymáhať a zisťovať, kto je skutočný majiteľ, resp. firmy, ktoré to neumožnia, vylúčiť.
Ako z pohľadu týchto štyroch princípov sme boli na tom v novembri a v decembri? Vládny návrh vtedajší nespĺňal ani jeden z týchto štyroch princípov. Návrh, ktorý predložil vtedy kolega Lipšic, spĺňal len jeden z týchto štyroch princípov, a to je, že odhaľoval konečných užívateľov výhod. Nebol však ani verejný, ani nepokrýval všetky zdroje, ani nebol reálne vymáhateľný. Návrh, ktorý sme vtedy dali s kolegyňou Žitňanskou, ktorý odmietol SMER, pokrýval všetky štyri, aj keď bol v podobe pozmeňovacieho návrhu k vládnemu návrhu. Tu chcem zdôrazniť za seba, aj za môjho kolegu pána Fedora, druhého poslanca Siete, že my sme vtedy napriek nedostatkom hlasovali za návrh, ktorý predložil pán poslanec Lipšic, lebo som pokladal za dôležité nielen mať aj určitú opozičnú solidaritu, ale aj dať jasne najavo, že máme spoločný ciel.
Prečo to dnes hovorím? Hovorím to preto, že následne po tom, čo došlo k schváleniu návrhu zo strany SMER-u, ktorý nespĺňal žiadnu z týchto štyroch podmienok, sme s kolegyňou Žitňanskou navrhli uznesenie, aby sa do troch mesiacov predložil zákon, ktorý ich spĺňať bude. V priebehu dvoch týždňov sa z niečoho, čo SMER odmietal a o čom sa nehovorilo, stal všeobecne akceptovaný princíp, za ktorý hlasovalo 115 poslancov tejto snemovne. A sú to tieto spomínané štyri princípy.
Dnes máme pred sebou návrh, ktorý sa oproti pôvodnému značne posunul. Posunul sa v tom, že už naozaj obsahuje skutočných majiteľov, nielen tých oficiálnych, posunul sa aj v možnosti verejnej kontroly a čiastočne sa posunul aj vo vymáhateľnosti. Ten návrh zákona aj na základe pripomienok, ktoré som podával, obsahuje možnosť kohokoľvek namietať a spochybniť údaje uvedené v tomto registri a povinnosť Úradu pre verejné obstarávanie toto preveriť aj v súčinnosti s finančnou políciou a inými oprávnenými orgánmi, resp. v prípade nezistenia alebo nemožnosti zistenia pravdivých skutočností takúto právnickú osobu z registra vymazať alebo jej účasť pozastaviť. Napriek tomu súhlasím, že tá vymáhateľnosť stále nie je ideálna, ale došlo v nej k dosť významnému pokroku a moje pochybnosti sa skôr týkajú kapacity Úradu pre verejné obstarávanie túto úlohu dostatočne vykonávať.
Čo však v tej novele vôbec nie je, je pokrytie všetkých verejných zdrojov, a to je ten princíp, ktorý bol zásadne narušený. Neobsahuje nielen povinnosť odhaliť vlastníctvo zdravotných poisťovní, čo je v podobe nadštandardného odlivu zisku, ktorý, podotýkam skôr, než tu niekto dá faktickú poznámku, schválil nominant Ficovej vlády počas prvej Ficovej vlády pre zdravotnú poisťovňu Dôvera, aby si odliala zo zdravotného poistenia nad rámec štandardného zisku asi pol miliardy eur. Nejde len o to. Ide napríklad aj o to, že objednávania v zdravotníctve nejdú cez zákony o verejnom obstarávaní vo vzťahu medzi poisťovňami a poskytovateľmi. To znamená, podľa tohto zákona sa nedozvieme, nielen ako Dôvera, ale ani ako štátna Všeobecná zdravotná poisťovňa s kým obchoduje. Samozrejme, ak ide o fyzické osoby lekárov, tak to vieme, ale ak ide o zdravotnícke zariadenia, ak ide o rezonancie, cétečká alebo aj napríklad laboratóriá, podľa tohto zákona sa nedozvieme, kto za týmito najlukratívnejšími obchodmi v zdravotníctve v skutočnosti stojí.
Dalo by sa ísť ďalej, boli tu spomínané iné príklady. A možnože ešte dodám ten Váhostav, kde sme navrhovali, aby schránkové firmy automaticky boli považované za spriaznených veriteľov a tým pádom nemohli zneužívať svoju anonymitu v konkurznom a reštrukturalizačnom procese.
Nevieme dneska, ako a v akej podobe sa tento návrh schváli. Ale osobne si myslím, že ten tlak, ktorý sme vyvinuli, teraz hovorím za stranu Sieť, ale chcem v tomto vyzdvihnúť aj spoluprácu s Luciou Žitňanskou, priniesol ovocie. Nie nutne v tom, čo schváli táto snemovňa v horizonte najbližších dvoch mesiacov, lebo to je primárne rozhodnutie strany SMER a verejného tlaku, ktorý na ňu je a bude vyvíjaný. Čo však vieme predvídať, je, že protischránková legislatíva sa dostala do rovnakého bodu, do akého sa zverejňovanie zmlúv dostalo pred minulými; predminulými parlamentnými voľbami, to znamená do niečoho, čo opozícia navrhuje, vláda proti tomu nemá dobré argumenty a všetci, a všetkými teraz myslím širšiu verejnú mienku, začínajú chápať nevyhnutnosť tohto opatrenia.
Zároveň dnes už vo verejnom diskurze všetci vedia, že protischránkový zákon nemá byť a nemôže byť len akýmsi symbolickým totemom, ktorý vláda schváli, je jedno v ako vykonateľnej podobe, a všetkému je koniec.
Toto sa pokúsil Robert Fico v novembri minulého roka, schválil nezmyselný protischránkový zákon a myslel si, že tým celú vec spláchne, nespláchol ju ani vtedy. Dnes neexistuje žiadna serióznejšia intelektuálna oponentúra ani zo strany SMER-u voči štyrom princípom, ktoré som pred chvíľou predstavil, naopak, aj poslanci SMER-u, ako som spomínal, 115 poslancov tejto snemovne hlasovalo za uznesenie, aj protischránkový zákon sa riadil týmito štyrmi princípmi. Preto si dnes dovolím povedať, že ak zákon, ktorý tieto štyri princípy obsahuje, neschváli táto snemovňa kvôli odporu SMER-u, schváli ho budúca snemovňa a schváli ho v podobe, ktorá bude mať zmysel.
Tak ako po skúsenostiach s prvou Ficovou vládou a vďaka práci niektorých opozičných politikov aj vláda Ivety Radičovej nielenže navrhla zverejňovanie zmlúv, ale navrhla ho v podobe, ktorá obsahovala veľmi malé diery a potom ho ešte raz aj upravovala tak, aby jej tieto diery boli vyriešené. V tom je skutočný politický zmysel diskusie o protischránkovej novele, pretože tak ako si dnes SMER môže vybrať toho predsedu NKÚ, ktorý mu bude najmenej vadiť a ktorý ho bude najmenej kúsať, lebo má dosť hlasov na to, aby si ho zvolil, aj keby ho rovno navrhoval jediný poslanec tohto parlamentu, tak takisto si SMER môže dnes schváliť takúto podobu protischránkového zákona, ako považuje za politicky nevyhnutnú a dostatočne neškodnú. Preto by sme nemali dnes predstierať zo strany opozície, že vieme zabrániť tomu, aby áspro álogo a caballo blanco zmizli zo slovenského obchodovania so štátom. Ale vieme a môžeme konštatovať, že už toto do veľkej miery dnes podarilo vytvoriť atmosféru, kde skôr či neskôr takéto riešenie nastane.
Dovoľte mi však na záver zdôrazniť a zopakovať, čo som povedal na začiatku. Toto je len jeden z viacerých nevyhnutných krokov na zmenu spravovania tohto štátu už aj len vo vzťahu k jeho majetku a verejným financiám. Dnes sme často svedkami dvoch extrémov, na jednej strane sú ľudia, ktorí hovoria, je jedno, kto je pri moci, musíme nastaviť zákony tak, aby to bolo jedno. Na druhej strane sú ľudia, ktorí hovoria, zákony sú zbytočné, potrebujeme vymeniť ľudí, bez zmeny ľudí sa nič nepodarí. Keď sa pozrieme na reálnu zmenu, ktorá nastala v akejkoľvek vyspelej spoločnosti, v akomkoľvek kratšom alebo dlhšom období, tak vždy išlo – až na veľmi vzácne výnimky – o kombináciu týchto dvoch vecí. Aj zmenu pravidiel, aj zmenu tých, ktorí ich tvoria, vymáhajú a strážia.
Cieľom protischránkovej novely, ale aj tých ostatných opatrení by teda nemalo byť garantovať to, že ak budú pri moci ľudia neschopní a nečestní, tak aj tak tento štát bude fungovať vynikajúco, lebo neexistuje na svete štát, ktorý funguje vynikajúco, ak sú pri moci len nečestní a neschopní ľudia.
Cieľom tohto návrhu by malo byť vytvoriť pravidlá, podľa ktorých aj pri štandardnom fungovaní inštitúcií dokážeme bojovať so schránkami, ale najmä s tým, čo reprezentujú, teda to, že sa vo veľkom kradne, ale nikto sa k tomu nechce priznať. A ak k tomu prispejeme aj týmto zákonom, ja budem rád, ale v prípade tohto vládneho návrhu v to zatiaľ neverím.
Ďakujem.

Svet nie je čierny ani biely, tie také príslovia sú na to viaceré, alebo ináč to poviem, že aj v Dánsku sa kradne, aj v Dánsku sa kradne vo verejnej správe, aj v Nemecku, aj vo Švajčiarsku, ale je tam miera, určitá miera, že proste niekto povie, že pánbožko, niekto povie, príroda dala veciam mieru. Akonáhle stratíte mieru, na konci je úplne zákonite, nemusíte byť ani tak chytrý ako niektorí naši kolegovia, je zákonite nešťastie, rozvrat, zrútenie toho celého systému.
A my sme sa naozaj dopracovali do stavu, kde je to neudržateľné, celý ten systém je absolútne neudržateľný. My, proste sú, schránkové firmy z Cypru si vyberajú už dane, oni nevytvárajú to, aká hodnota, to ste dobre, kolega, povedali, aká hodnota, oni prerozdeľujú nejakú hodnotu, ktorú vyrobili generácie, veď tie veci generácie ľudí stavajú, oni ju len prerozdeľujú. A my sme sa už dopracovali k tomu, že už dane platíme súkromným firmám na Cyprus, a to sú už proste tie biblické, čo je cisárove cisárovi, čo je bohu božie, alebo jak. Ja neviem už, jak vyakcentovať to, že my prekračujeme naozaj všetky možné hranice, že tento stav je neudržateľný. Proste takto obchodovať, že proste štát kupuje pomaly toaletiak do škôl cez schránkové firmy, je nezvládnuteľné, to sa takto nedá, že držkovú polievku pacientom v Banskej Bystrici varí firma z Luxemburgu, to sa nedá, to je neudržateľné, proste to sa nedá, že na Belize sledujú, že či potrebujú alebo nepotrebujú cétečko v Piešťanoch, to sa nedá, že Cyperčania sledujú naše cesty, sledujú naše stávkové kancelárie, to sa nedá, neudržateľné.
=====

Ďakujem. No, reagujem na kolegu Beblavého, pretože aj som bol jeden z tých stopätnástich, ktorí hlasovali za uznesenie, ktoré sme v decembri schválili. A ja len dúfam, že ak kolega Beblavý dá návrh na stiahnutie tohto návrhu a na dopracovanie, ktoré je logické, že tak by aj malo byť znovu podporené, pretože tí stopätnásti, ktorí hlasovali, tak zjavne hlasovali, ja neverím, že by stratili za ten krátky čas pamäť, že sme chceli, aby tu už, dokonca skôr, nie teraz, keď už je máj, ale už do konca prvého štvrťroku, aby vláda predložila komplexnejší návrh, dokonca komplexný, tak, aby sa zamedzilo šafáreniu s verejnými zdrojmi, nielen na úrovni štátu, ale aj územnej samosprávy a vôbec s verejnými prostriedkami na Slovensku. Čiže nielen vo verejnom obstarávaní, ale vo všetkých oblastiach, kde dochádza k platbám z verejných zdrojov.
Tento návrh, ktorý tu teraz máme predložený, zjavne už teda v akej kvalite, to už je teda iná otázka, ale rieši len problematiku verejného obstarávania. A keď už tu niekto povedal, že na Slovensku je to možno len 20 % z toho, čo sa na Slovensku vlastne platí, tak je zjavné, že tá väčšia časť, ktorá nás zaujímala pri hlasovaní, týmto riešením nebude vyriešená, a preto bude logické a správne, ak tento návrh odmietneme a budeme chcieť, aby bol dopracovaný do pôvodného zámeru, tak ako v decembri sme za neho aj hlasovali.
=====