51. schôdza

6.
Ďakujem pekne za slovo. Kolega Mikloško sa tu snažil vymenovať skupiny alebo subjekty, ktoré sú zvlášť postihnuté a ohrozené a preto si vyžadujú našu osobitnú pozornosť a starostlivosť. Úplne s ním súhlasím, len by som tento jeho výpočet si dovolil rozšíriť o jednu entitu, ktorej taktiež na každom kroku ubližujeme, a to napriek tomu, že sme na nej existenčne závislí a pritom veľmi zriedka, veľmi málokedy a málokto sa tejto entity zastane a povie nejaké dobré alebo empatické slovo v jej prospech. Dokonca sa mi zdá, že naopak, väčšina ľudí v tejto sále má pocit, že túto entitu chránime až príliš. Ako správne tušíte, hovorím o prírode.
A ja som veľmi rád, že tu kolega Hlina predčasom prišiel s návrhom zákona zriadiť čosi ako post ombudsmana práve pre prírodu už aj preto, že príroda sa nepovažuje v striktnom slova zmysle za subjekt práva a preto dvojnásobne je potrebné, aby mala svojho hovorcu, svojho ochrancu, pretože všetky iné entity sa môžu obrátiť na súd, alebo inou cestou sa domáhať svojich práv, kdežto príroda túto možnosť nemá. Takže pevne verím, že kolega Hlina príde znova s týmto revolučným návrhom, aj keď pri prvom pokuse nepochodil, ako to už v tejto sále býva a že sa naozaj zamyslíme nad ráciom tohto návrhu a podporíme ho.
Ďakujem.

8.
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, hoci sú ľudské práva univerzálne, nikto nepochybuje o tom, že niektoré skupiny si naozaj zaslúžia osobitnú ochranu. Samozrejme, deti sú jednou z týchto skupín, zdravotne postihnutí rovnako. Tých skupín je naozaj viac. Ja sa vo svojom príspevku zameriam na viacmenej na deti.
V oblasti osobitnej ochrany detí panuje vzácny konsenzus takmer všetkých krajín OSN. Hoci názory na najefektívnejší spôsob ochrany sa rôznia na základe jednak tradícií v jednotlivých krajinách, výrazným posunom na medzinárodnej úrovni bolo aj prijatie dohovoru OSN o právach dieťaťa. Rozsah práv dieťaťa narastá od tých 90. rokov minulého storočia. U nás sa snaha o lepšiu ochranu detí naposledy pretavila v poslednej novele zákona o rodine, čo sme vlastne rokovali minulý týždeň.
A prečo by sa vlastne mala deťom venovať osobitná ochrana? No v prvom rade deti ako zraniteľné a slabé ľudské bytosti, ktoré sa vyvíjajú, sú zvlášť vystavené možnému porušovaniu ľudských práv. Názory detí sa málokedy berú do úvahy. Deti v politickom procese nehrajú aktívnu úlohu, nemôžu voliť a preto politici zriedka dbajú na dôsledné dodržiavanie ich práv. Deti sa stretávajú s množstvom problémov, hlavne v súdnych procesoch, najmä keď ide o porušovanie ich práv a žiada sa náprava. Alebo prístup detí k organizáciám, ktoré sa zaoberajú ich právami, je obmedzený, nemajú dostatok informácií a zväčša sú závislé od pomoci dospelého.
Avšak napriek tomu, čo som uviedla, otázkou ostáva, či najefektívnejším riešením, ako predchádzať porušovaniu ľudských práv u detí, je vytvorenie osobitného úradu. Zriaďovaním osobných úradov komisárov sa kumulujú funkcie, ktoré by mohli vykonávať iné inštitúcie. V tomto prípade verejný ochranca práv, prípadne Slovenské národné stredisko pre ľudské práva. Takže tunak vyjadrujem jemný nesúhlas s otvorenosťou návrhu predchádzajúceho rečníka pána poslanca Mikloška. Tieto spomenuté inštitúcie, to znamená verejný ochranca práv a Slovenské národné stredisko pre ľudské práva majú ochranu ľudských práv, vrátane detí, vo svojej agende. A v samotnej dôvodovej správe k zákonu sa hovorí, že s riešením integrácie detskej agendy pod stredisko pre ľudské práva sa uvažovalo, no vyžadovali by sa legislatívne zmeny a nároky na štátny rozpočet. No a táto úvaha sa mi zdá dosť zavádzajúca. Keďže si dovolím tvrdiť, že dvaja samostatní komisári budú mať ešte podstatnejší dopad na rozpočet, personálne kapacity, výdavky na činnosť a materiálno-technické zabezpečenie, ako by mala integrácia ich agendy pod už existujúce inštitúcie.
Túto výhradu v medzirezortnom pripomienkovom konaní vznieslo aj samotné ministerstvo financií, keď namietalo jednak nesúlad so stranou o konsolidáciu verejných financií a s prebiehajúcou reformou ESO, ako aj nesystémové zvýhodňovanie a nadštandardné odmeňovanie komisárov, riaditeľov, odborných zamestnancov úradov komisára v porovnaní s inými skupinami zamestnancov. Túto zásadnú pripomienku ministerstva financií návrh zákona nakoniec nezohľadnil a ja sa s týmto odmeňovaním neviem dostatočne stotožniť. Nemôžeme predsa vytvárať dve kategórie zamestnancov. Nadštandardne odmeňovaní zamestnanci komisariátu a ostatní štátni zamestnanci, ktorí často riešia úlohy s podstatnejším dopadom alebo s priamym dopadom na práva dieťaťa a ľudí vo všeobecnosti. Mesačná cena práce komisára je v návrhu stanovená na viac ako 2 500 euro na jedného, to znamená krát dva, keďže budeme mať dvoch komisárov, plus paušálne náhrady vo výške 1 385 euro. Samozrejme, že každý komisár potrebuje riaditeľa, ktorého mesačná cena práce je 2 281 euro. A to sme len pri riadiacich pracovníkoch. Ešte potrebujeme aj zamestnancov, ktorí budú skutočne robiť, nielen riadiť.
Novozriadené úrady komisárov by mali mať viac ako 20 zamestnancov a na budúci rok len mzdové náklady s odvodmi dosiahnu takmer pol milióna euro. V roku 2016 na tieto dva úrady minieme 636-tis. euro. Ja viem, že v mnohých prípadoch je možno zbytočné alebo nie dobré hovoriť o finančnej stránke, ale vychádzajme naozaj z toho, že máme tu dva existujúce úrady, ktoré sa venujú ľudským právam a stále vidím možnosť možnože rozvinúť a pridať kompetencie práve týmto úradom.
Odhliadnuc teda od nákladnosti takéhoto riešenia, pozrime sa na problém aj z inštitucionálneho hľadiska. Tvrdenie, že Slovenské národné stredisko pre ľudské práva nie je schopné riešiť túto agendu, resp. s neistým výsledkom, ako sa uvádza v dôvodovej správe, neobstojí. Aj keď opäť, keď si spomeniem na začiatok volebného obdobia a problémy, aké, alebo možno aj kauzy, ktorým čelilo práve Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, tie otázniky zostávajú, ale verím, že v priebehu tohto obdobia sa naozaj stredisko, samotné stredisko konsoliduje. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva začalo po prijatí antidiskriminačného zákona od roku 2005 vyvíjať špecifické poradenské a monitorovacie aktivity v oblasti práv detí. Výsledky monitoringu práv detí sa stali samostatnou časťou ročnej správy strediska o dodržiavaní ľudských práv v Slovenskej republike. Zástupcovia strediska sú členmi všetkých významných európskych orgánov na ochranu a monitoring práv dieťaťa. Od roku 2005 bolo stredisko aj pozorovateľom európskej siete ombudsmanov pre deti. Navyše v každej výročnej správe o dodržiavaní ľudských práv na Slovensku sa stredisko venuje dodržiavaniu práv dieťaťa. Stredisko okrem iného spĺňalo všetky požiadavky a základné podmienky, ktoré inštitúcia ochrany detských práv musí spĺňať podľa parížskych princípov a sú nevyhnuté pre plné členstvo v sieti európskych ombudsmanov pre deti.
Nezávislosť, špecifickosť, otvorenosť, profesionalita. Pokiaľ ide o špecifickosť zameranú na práva detí, tu môžeme spomenúť, že časť aktivít strediska je zameraná na oblasť ochrany práv detí a realizovali sa špecifické projekty na ochranu práv detí, národné, aj medzinárodné. Prebehli vzdelávacie projekty, vydávajú sa publikácie na, zamerané na ochranu práv detí.
Podobne by sme mohli uvažovať aj o začlenení a posilnení ochrany práv detí aj v rámci verejného ochrancu práv. Odporúčanie výboru OSN pre práva dieťaťa v bode 16 navrhujú postupovať podľa všeobecnej nóty o úlohe národných inštitúcií pre ľudské práva v oblasti ochrany práv detí. V časti 6 sa spomína, že v mnohých členských štátoch dohovoru už boli vytvorené osobitné nezávislé inštitúcie na ochranu práv detí. No tá istá nóta zároveň hovorí aj o potrebe efektívneho využívania finančných zdrojov, najmä pokiaľ ide o malé štáty, ktorých finančné možnosti sú obmedzené, citujem: "V štátoch, v ktorých sú takéto možnosti a zdroje obmedzené, je potrebné náležite zaistiť, aby tieto zdroje boli využívané čo najefektívnejšie pri presadzovaní a ochrane ľudských práv všetkých ľudí, vrátane detí a v tomto kontexte rozvoj široko zameraných nezávislých národných inštitúcií na ochranu ľudských práv, ktoré sa sústreďujú obzvlášť na deti, predstavuje najlepší prístup." V nóte sa zároveň navrhuje ako jedno z riešení zahrnúť do nezávislých inštitúcií na ochranu ľudských práv špecifickú sekciu, či divíziu zodpovedajúcu za práva detí.
Z uvedeného vyplýva, že OSN nepožaduje explicitne vytvorenie samostatnej inštitúcie zameranej na deti. Tým chcem povedať, že takáto inštitúcia nemá význam, ale v súčasnosti tým nechcem povedať, že takáto inštitúcia nemá význam. Podčiarkujem, že ochrana ohrozených skupín je dôležitá pre náš štát, ale v súčasnosti máme dve inštitúcie, ktoré riešia ľudské práva, pritom ani jedna z nich toto poslanie nenapĺňa tak, ako by mala. Avšak skutočnosť, že tieto inštitúcie nenapĺňajú svoje poslanie, resp. ich zistenia vláda neberie do úvahy, nie je dôvodom, aby sa vytvorili ďalšie dve nové inštitúcie. Kumulovanie a reťazenie úradov vytvorených na suplovanie úlohy iných nefunkčných úradov nie je dlhodobým riešením, ale skôr cestou do nejakého Kocúrkova. A je to len chabá náplasť na to, že naše súdy a polícia nefungujú tak, ako by mali. Áno, komisára, samozrejme, majú niektoré krajiny, ako napríklad Nórsko, Veľká Británia, pripomeňme si však, že tieto krajiny majú diametrálne odlišnú situáciu, pokiaľ ide o verejné financie. Navyše súdy a polícia v týchto krajinách riadne fungujú a sú plnohodnotnou a efektívnou súčasťou implementácie a ochrany práv detí.
Nedávno som sa zhovárala s matkami, ktorých deti boli zneužívané. Matky podali podnet na súd a na políciu a tento podnet sa vyšetruje už niekoľko rokov. Jedna matka, jednej matke sa ťahá proces 8 rokov, z malého dieťaťa sa už pomaly stáva dospelá alebo mladistvá dievčina, takmer na prahu dospelosti. V tomto prípade súd, ani polícia neboli schopné obmedziť ani len styk násilníka s dieťaťom. Myslíte, že v takýchto prípadoch bude vedieť pomôcť komisár? Kiežby áno.
Zo skúsenosti, žiaľ, vieme, ako funguje verejný ochranca ľudských práv - ombudsman. Venuje sa, samozrejme, konkrétnym prípadom, ale vieme, že príde do parlamentu správa, prečíta sa, podiskutuje sa, ale dôležité je, že zo správy alebo z návrhov riešení, ktoré samotný ombudsman parlamentu dáva, alebo aj vláde dáva, sa, bohužiaľ, nezrealizuje takmer nič. Len vláda špekuluje častokrát, už je to síce za nami, ale ešte minulý rok sme boli svedkami toho, ako chceli ombudsmana upratať mimo reálny svet, by som povedala, mimo Bratislavu, do iného mesta, aby ho až tak nebolo počuť.
Ak majú takto dopadnúť aj dvaja noví komisári, bude to drahý výstrelok pre daňových poplatníkov a spokojnosť, verím, že ich, verím, že aj naplnenie pre šťastlivcov, ktorí tu nájdu zamestnanie. A pevne verím, že dvaja komisári nebudú len štartovacou plochou pre ďalších alebo pre bujnenie komisárov pre všetky špecifické skupiny, ktoré, pretože dodržiavanie ľudských práv nie je priamo úmerné počtu inštitúcií, ktoré je štát schopný vytvoriť, ale skôr naopak. Z tohto dôvodu by som rada navrhla, aby namiesto vytvárania ďalších úradov sa vytvorilo možno skôr špeciálne oddelenie pre práva dieťaťa a zdravotne postihnutých občanov už v rámci spomínaných existujúcich inštitúcií. Teda či už Slovenské národné stredisko pre ľudské práva alebo verejný ochranca ľudských práv a ušetrené prostriedky sa investovali do zlepšenia práce justície, polície a zlepšenia konkrétnych životných podmienok pre zdravotne postihnutých občanov.
Aj minulý týždeň pri zákone o rodine som zväčša hovorila o tom, že veľmi dôležité je investovať aj do vzdelania, nielen v tomto prípade do vytvárania inštitúcií, ale naozaj, poďme konečne pôsobiť preventívne, nielen sanačne.
Veľmi dôležité je investovať do vzdelania ľudí, ktorí sa aktívne podieľajú na oprave, na pomoci občanom, pomoci deťom, pomoci rodinám, ktoré sú v kríze. Zároveň teda využijem možnosť, že som pri pulte a chcela by som vás pozvať na konferenciu, ktorú organizujeme v túto stredu o 13.30 hod. v priestoroch kinosály Národnej rady, ktorá bude pojednávať všeobecne o rodine, ale zároveň spomeniem, budeme tam spomínať aj možnosti, ktoré deti v súčasnosti majú.
Na záver zopakujem, že samozrejme, ide o veľmi dobrú myšlienku vytvoriť, vytvoriť priestor na to, aby naozaj každé jedno dieťa, každý jeden zdravotne postihnutý mal možnosť obrátiť sa na niekoho, kto mu reálne vie pomôcť. V tomto prípade však nie som presvedčená, že spôsob, akým to vláda rieši, je to najlepšie pre Slovensko. Opäť podčiarknem, že vláda dáva stále prednosť pred sanáciou, sanácii pred samotnou prevenciou a toto je najväčšia chyba.
Ďakujem veľmi pekne.

10.
Ďakujem. Prvá tvoja téma bola možnosť voľby, ja chcem zdôrazniť tú myšlienku, ktorá neni hlúpa, aj keď neviem, či ju niekedy prijmeme. Bol som nedávno na Orave a tam som videl, že naši starostovia majú 8 až 10 detí. Sedeli pri jednom stole, bolo ich toľko, tam mi tiež napadlo, že rodina, ktorá má 8 zdravých dobrých detí, tak by mala mať väčší hlas pri voľbách, ako rodina, ktorá je, čo ja viem, bezdetná, ja ju nekritizujem. Lebo neskoršie tých 8 detí budú práve odvodmi prispievať na tých druhých, čiže toto už v niektorých štátoch, o tom rozmýšľajú.
Druhá vec je, súčasný ombudsman sa skutočne nevenuje deťom tak snáď, ako by sa mal, má veľa tých tém, ale troška sa, by som povedal, vyfarbil aj pred tým referendom, keď celkovo spochybnil Ústavný súd svojím spôsobom aj ústavu a keď vlastne odporúčal uznať adopcie podľa, proti našim zákonom aj partnerom rovnakého pohlavia. Ja som svojho času tieto jeho výroky dal aj na preskúmanie generálnemu prokurátorovi, ale to je iná téma, už sa to preskúmalo.
Ďalej chcem tie finančné veci. Tak jedno dieťa v detských domovoch, teraz som naháňal, aby mi povedali, som, bohužiaľ, sa nedovolal, má obrovské náklady proti normálnym deťom, aj v zle rodine. Čiže naozaj, tam sa tratia obrovské náklady, keď sa štát stará o dieťa, ako keď sa stará normálny rodič. No a posledná poznámka, Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, v 1992 som ja rokoval s OSN aj s pánom Falkom a ďalšími z Paríža o tom, kde bude, či v Čechách alebo na Slovensku, dostalo sa to na Slovensko, ale potom som vzápätí, už je to dávno, ten úrad navštívil a mal som veľmi zlé pocity z toho. Iste, teraz sa polepšili, neviem, ale neni o nich počuť, o ich výsledkoch neni sú v médiách, čiže mali by podstatne viac sa činiť, aby, aj medializovať, aby sme mohli povedať, že oni by mohli takúto... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

12.
Ďakujem pekne. No v žiadnom prípade nenapadám myšlienku vytvoriť priestor na to, aby naozaj každý mal možnosť obrátiť sa, alebo každé dieťa, každý zdravotne postihnutý mal možnosť obrátiť sa na človeka alebo na inštitúciu, ktorá by mu vedela reálne pomôcť. Toto je naozaj dobrá myšlienka, ktorá je uznaná aj v rôznych dohovoroch, ktoré som citovala a Slovensko sa s ňou musí zaoberať.
Na druhej strane, opäť sa vrátim k tomu, že máme tu síce post ombudsmana, aj to Slovenské národné stredisko pre ľudské práva a nemusíme byť spokojní s ich činnosťou. Ani ja nie som možno príliš optimistická v tom, ako ho, ako úrady fungujú. Ale akože, akú máme záruku, že komisár bude napríklad napĺňať, Jozef, tvoje ideologické presvedčenie? Ja si myslím práve, že tomuto sa nikdy nebude dať vyhnúť, hej? Ktokoľvek, naozaj môže byť zvolený komisár s rôznym pozadím, ako to tuná vôbec nepatrí, si myslím, o tomto rozprávať. Ale pre mňa je dôležité, že naozaj štátna správa by mala byť, alebo aj verejná správa by mala byť veľmi efektívna v tom, akým spôsobom rozdeľuje svoje financie. A tuná vidím veľký priestor, ak už máme, ak už má kompetenciu, ja neviem, verejný ochranca práv ochraňovať ľudské práva, nevidím dôvod, prečo naozaj jeho kompetencie zákonne rozšíriť. Áno, teraz sa tomu nevenuje, a je mi jasné, že aj v tom prípade by došlo k nárastu, k nárastu financií. Ale verím tomu, že ten nárast financií by bol oveľa nižší, ako vytvoriť samostatného, samostatného komisára alebo samostatnú inštitúciu, ktorá bude fungovať, aj keď nezávisle, ale bude to samostatná inštitúcia, nevraviac o tom, že naozaj sa bojím, že či teraz každá jedna skupina nebude žiadať vytvorenie podobnej inštitúcie pre práve tú ďalšiu skupinu ľudí. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

14.
Ďakujem veľmi pekne. Mne nedá pri tejto téme, aby som sem nepriniesla konkrétny príklad toho, ako na Slovensku narábame s deťmi, najmä s tými "štátnymi deťmi", to znamená s deťmi, ktoré sú v detských domovoch. Poviem vám konkrétny príklad toho, čo sa nedávno stal a ja pevne verím, že aj tento návrh zákona, ktorý teraz prerokúvame, napomôže tomu, aby sa v budúcnosti takéto prípady nestávali.
Osemnásťročná matka prostitútka porodila dievčatko. Vedela, že sa nenachádza v takej sociálnej situácii, aby sa oňho mohla postarať, takže dieťa skončilo ako úplne maličké v detskom domove. Dostalo sa do rúk vďaka našej legislatíve a vďaka inštitútu profi rodičov do jednej veľmi fajn rodiny profi rodičov, cez ktoré prešli v minulosti ďalšie deti z detských domovov, ktoré boli úplne bez problémov adoptované do riadnych rodín. Takže toto dievčatko sa dostalo do rúk skúseným profi rodičom, cez ktorých, myslím, prešlo v minulosti päť ďalších detí. Ale tá bio matka napriek tomu, že vedela, že sa nedokáže postarať o to dievčatko, po celý čas, ako to dieťa bolo v starostlivosti profi rodiny, javilo o svoju dcéru záujem. Pravidelne za ňou chodila.
Napriek tomu riaditeľka domova dala dieťa na adopciu a pred súd dala sfalšované doklady o tom, že biologická matka nejaví o svoju dcéru vôbec žiaden záujem. To dievčatko malo ísť na adopciu vo veku dvoch rokov. Vybrali pre dievčatko manželský pár, ktorý bol v zozname čakateľov na adopciu len niekoľko týždňov. Boli čerstvo zapísaní do zoznamu čakateľov na adopciu a pritom všetci vieme, že aká je situácia, čo sa týka adopcií detí na Slovensku a najmä pokiaľ ide o také malé deti, akým to dievčatko bolo. Ten pár mal vlastné biologické deti, obidvaja tí rodičia, budúci adoptívni rodičia, boli nezamestnaní a podľa informácií, ktoré si zistili profi rodičia, obaja títo ľudia dlhodobo pôsobili v zahraničí, konkrétne vo Veľkej Británii.
Keď sa mal konať súd o predosvojiteľskej starostlivosti, tak ten pán z toho páru adoptívnych rodičov sa narýchlo formálne zamestnal a preukázal súdu, že na svojom účte má 20-tis. libier. Po súde, to si tiež zistili cez známych profesionálni rodičia, jeho pracovný pomer zázračne skončil. Pred osvojením dieťaťa mali prebiehať interakcie. To znamená, že budúci potenciálni adoptívni rodičia sa stretávajú na pravidelnej báze, odporúča sa 5 takýchto interakcií, sa stretávajú na pravidelnej báze s dieťaťom, aby sa tam vytvorili určité väzby. Na tých stretnutiach by mali byť zúčastnení profi rodičia, budúci adoptívni rodičia, mal by tam byť detský psychológ a mala by tam byť kolízna opatrovníčka z úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Ani pri jednej takejto interakcii nebol psychológ, ani sociálny kurátor a ich podpisy boli na zápisnici sfalšované. Tie interakcie prebehli iba tri. Poviem vám, ako tie interakcie vyzerali. Pri tých interakciách dieťa plakalo a budúci adoptívni rodičia nejavili o dieťa žiaden záujem. Nepýtali sa na to, aké choroby prekonalo, čo má rado, aké hračky má rado, či je normálne, či má nejaké návyky, absolútne nič ich nezaujímalo, jediné, na čo sa opýtal ten pán z toho budúceho teda potenciálneho adoptívneho, adoptívnych rodičov, či má dieťa platný pas.
Súd na základe klamstva, to znamená toho, že biologická matka nejaví záujem o svoju dcéru, čo nebola pravda, na základe podvodu, že boli sfalšované zápisnice z interakcií, rozhodol, že adoptívni rodičia získali dieťa do predosvojiteľskej starostlivosti. Už po tretej interakcii, kedy profesionálni rodičia stále čakali, že sa to dieťa vráti, sa dieťa do tejto profi rodiny už nikdy nevrátilo. Zobrali si ho aj s pasom. Profi rodičia sa nevzdali. Tým, že oni vedeli, ako taká adopcia má podľa zákona a podľa všetkých noriem prebiehať, pretože toho boli prítomní v minulosti pri ďalších piatich deťoch, tak sa nevzdali a posielali sťažnosti kade-tade, bez akejkoľvek odpovede. Nikto sa tomuto prípadu nechcel venovať. Skončilo to tak, že tú profi matku vyhodili z detského domova za to, že sa o tento prípad neprestala zaujímať.
Nedávno sa obrátili aj na mňa, našli sme právnika, ktorý si po prvej konzultácii zobral tento prípad, ten prípad bude pred súdom znovu otvorený a ja pevne verím, že sa to dieťa ešte nájde.
Preto na záver chcem povedať, že ak ombudsman pre deti bude riešiť takéto prípady, ak sa bude zaujímať o takých ľudí, akí sú títo profi rodičia, ktorí mohli dať od toho ruky preč, mohli si zobrať ďalšie dieťa a mohli ho dať bez problémov na adopciu a potom ďalšie dieťa a ďalšie dieťa, tá matka mohla dodnes pracovať v tom detskom domove, samozrejme, nič by sa nebolo stalo, lebo ide iba o štátne deti. Nemôžeme očakávať od 18-ročnej prostitútky, že sa bude domáhať nejakej spravodlivosti na akomkoľvek úrade, to je snáď každému jasné. Takže mohlo sa to skončiť aj takto, vďaka tomu, že sa do toho zahryzli a teda znášajú aj nemilé dôsledky, tak vďaka tomu možnože tento prípad bude vyriešený, možnože vznikne nejaký precedens, možnože sa takéto prípady už nebudú diať a ja budem len veľmi rada, ak sa ten ombudsman, ktorý má vzniknúť, bude zaujímať o takéto prípady, bude ich riešiť, bude ich riešiť aj proaktívne možno. Možno sa naozaj pozrie na to, ako u nás vyzerá adopcia detí a ja mu v tom budem veľmi držať palce.
Vyrušuje ma v tom len jedna vec. My máme ombudsmanku, máme veľmi dobrú ombudsmanku a nevieme sa o ňu postarať a nevieme jej ani načúvať. A preto mám pochybnosť, ako budeme načúvať ombudsmanovi pre deti, ako veľmi ho budeme brať vážne, kto to bude ten ombudsman pre deti? Ako obávam sa toho, že to bude len nejaká formálne nastrčená figúrka pre Brusel, aby sme boli pred veľkým svetom za fešákov, ktorý sa stará o deti, ktorému leží na srdci také to ľudsko-právne nehmatateľné a fakt sa bojím toho, aby z tohto úradu nebola len nejaká ďalšia trafika, ale chcem veriť, že tomu tak nebude.
Ďakujem.

16.
Ďakujem. Treba takéto prípady medializovať, o nich hovoriť aj tu v parlamente, len zdá sa mi, že je to veľmi taký extrémny a netypický prípad, z ktorého z prvého počutia vyplýva korupcia, podvod, dokonca trestné stíhanie rôznych ľudí. Čiže dalo by sa pomerne rýchlo vyšetriť, že kde teda sa stala chyba. Ja som podobných prípadov tiež veľa aj videl, aj čítal, napísal aj nejaké blogy o tom, tu som o tom rečnil, vyšla o tom v jednom prípade, absurdnom tiež, typickom na to, na druhej strane vyšla aj kniha v Ikare, volá sa Obvinení, ja som ju dal ministrovi spravodlivosti, prečítal si ju a tiež sa mu vlasy zježili.
No tretie, čo chcem povedať, že veľmi dobrou metódou na riešenie problémov detí, ktoré, čo s nimi, sú tzv. rodinné konferencie. Je to metóda z Nového Zélandu, kde sa zvolá široká rodina a tej sa nechá tento problém vyriešiť a úrady vlastne len asistujú k tomu ich riešeniu a na Slovensku to už tiež celkom úspešne beží. Upozorňujem na to, že absolventi detských domovov po osemnástke to majú takisto veľmi ťažké, aj sú sami tak vychovaní, že proste čakajú, že im stále niekto bude niečo dávať a deväťdesiat, podľa mojej skromnej mienky, z nich nemá šance v živote aj svojou vlastnou vinou, bohužiaľ, to takto musím povedať.
Posledná vec, je vrchol trestuhodnosti dať dieťa do detských domovov, keď rodičia, matka v tomto prípade, prostitútka, vlastne nechce to dieťa mať, nechce ho mať. To je vrchol, ja by som proste veľmi aj tvrdo by som to trestal, lebo hodiť to na štát, aby to platil, je strašné. Iné, keď nemôže, napríklad rodičia sú v base, alebo, nebodaj, narkomani, a iné, keď nevie. Tí sa dajú naučiť, keď nevedia, dá sa naučiť a dá sa to vrátiť do tej pôvodnej rodiny. V tomto smere je dosť aj biznisu, dosť aj neschopnosti a dosť aj zlyhávania rôznych orgánov. Práve tá knižka Obvinení o tom veľa, veľa hovorí.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Lucia, ty máš takú schopnosť, že naozaj častokrát vnášaš do svojho vystúpenia emócie, aj teraz ten príspevok. Prípad, ktorý si popísala, navodil takú emocionálnu atmosféru. Všetko, čo si povedala, podpisujem, myslím, že do poslednej bodky, plus teda navyše okrem toho, že zdieľam tvoje obavy o tom, že či naozaj ten post komisára bude reálne schopný výkonu, možno aj práve v takom prípade, aký si ty hovorila, plus pridávam teda ešte aj tú obavu, že či naozaj takýto samostatný inštitút nie je v našich podmienkach možno zbytočný luxus, ak už teraz vlastne tie obavy o tom, že či to nebude len figúrka, či naozaj bude mať reálny dosah na prácu iných orgánov, že toto je veľmi dôležité. Veľmi dobre si to aj popísala, takže podčiarkujem a znova dávam do pozornosti, že nebolo by rozumnejšie zväčšiť kompetencie a rozšíriť možnosť pôsobenia, či už ombudsmana, alebo strediska, národného strediska pre ľudské práva? Ďakujem.

Ďakujem pekne, predovšetkým pani podpredsedníčke Jurinovej za jej faktickú poznámku. Ja myslím, že keď sa rozprávame o deťoch, teda ja priznávam, ja mám problém teda udržať tie emócie, ale možno je to aj na niečo dobré.
No a k pánovi Mikloškovi asi len toľko, že nie, nie je to ojedinelý prípad, inak by som o tom nehovorila. A sám ste si vlastne odpovedali v druhej vete, keď ste povedali, že ste čítali o množstve takýchto prípadov, takže ako neviem presne, že čo dodať k tej vašej faktickej. Ďakujem.

22.
Ďakujem pekne za slovo. Pani podpredsedníčka Národnej rady, panie poslankyne, páni poslanci, chcem poďakovať za tú diskusiu, ktorá tu prebehla k návrhu zákona ako takého. Sme v prvom čítaní, kde sa skôr základná filozofia zákona má preberať. Ja som osobne presvedčený, keď mám zhodnotiť obsah tej diskusie, že nikto nespochybnil potrebu riešenia, a to osobitne problematiky ľudských práv smerom k deťom, prípadne k zdravotne postihnutým. Možno sa líšime skôr v názore, kto by to mal vykonávať. Pani podpredsedníčka Jurinová apeluje, že by to mohli byť rozšírené kompetencie terajšej verejnej ochrankyne práv, prípadne hľadanie spôsobu cez iné inštitúcie. Preto, ak dovolíte, možno 2-3 vety, ako sa vôbec dospelo k takémuto riešeniu.
Tento návrh zákona sme úzko spolupracovali, keď sme ho pripravovali, ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, ministerstvo spravodlivosti a ministerstvo zahraničných vecí, prečo, za akých okolností. V konečnej miere hociktorý z týchto troch rezortov mohol ten návrh zákona predložiť. Tu chcem povedať jednu vec, že to nie je agenda len ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. My riešime tú vecnú stránku z hľadiska postavenia rodiny, detí, zdravotne postihnutých, máme k tomu isté mechanizmy, sociálne dávky a ďalšie vecí.
To znamená, toto je problematika ministerstva práce, ale sú tu inštitúcie, ktoré by sa mali vyjadrovať a ochraňovať aj práva dieťaťa, aj práva zdravotne postihnutých. No a to sú jednotlivé výbory, ktoré pôsobia pri Rade vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť, to znamená výbor pre práva dieťaťa a výbor pre práva osôb so zdravotným postihnutím. Tieto výbory sú zložené tak, že 50 % členov tvoria zástupcovia štátu a 50 % občianske spoločnosti. A boli to hlavne predstavitelia občianskej spoločnosti, ktorí od začiatku nášho funkčného obdobia naliehali, a treba povedať, že veľmi konkrétne, aby takéto inštitúcie, samostatné, oddelené od verejnej ochrankyne práv, aj od iných organizácií, ktoré sa zaoberajú ľudskými právami, vznikli. Štát len akceptoval požiadavku občianskej spoločnosti. To je dôležité tu povedať.
A tu treba povedať jednu vec konkrétne k výhradám, k finančným a ďalším. No nie je to asi štát, ktorý iniciuje zriadenie akýchkoľvek inštitúcií, ktoré sú náročné, alebo majú dopady na rozpočet. Jednoducho po tom, čo som akceptoval závery a rozhodnutia týchto výborov, som presviedčal svojich kolegov, rokoval aj s ministrom financií, až sme dospeli k názoru, že ideme aplikáciu dohovorov, ale aj parížskych princípov realizovať týmto spôsobom, že zriadime samostatné inštitúcie, to znamená komisára pre práva detí a komisára pre zdravotne postihnutých. Nevidím v tom absolútne žiadne politikum a preto hlavne z vystúpenia pani podpredsedníčky Jurinovej ma trošku vyrušilo to, že dáva do toho príliš politickú otázku z hľadiska fungovania polície, súdov, toto nerieši tento problém. My neberieme práva verejnej ochrankyne práv, ani z hľadiska fungovania. Treba povedať, verejná ochrankyňa práv tento zákon podporuje, ona ho uvítala. Súčasťou tej občianskej spoločnosti v tých jednotlivých výboroch sú aj nominanti kancelárie verejnej ochrankyne práv, oni tiež iniciovali tento postup, aj spôsob a formu.
To znamená, toto je dôležité a pokiaľ tu vznikajú nejaké obavy z hľadiska rizika prekrývania, lebo áno, verejná ochrankyňa práv je zriadená z ústavy, má iné kompetencie a postavenie, ako navrhujeme my u týchto komisárov. Tu absolútne nevylučuje, naopak ja som osobne presvedčený, bude nevyhnutná komunikácia a spolupráca, lebo tu sa nedá ľuďom rozkázať, že s takýmito problémami sa musíte obrátiť len na tú inštitúciu. Pokiaľ využijú kompetenciu a obrátia sa na verejnú ochrankyňu práv, som veľmi konkrétne presvedčený, že bude konkrétna spolupráca, prípadne odstúpenie problému, pokiaľ sa bude týkať detí, alebo zdravotne postihnutých na komisárov a ich úrady.
To znamená, že to riziko prekrývania tu v žiadnom prípade nevidím a dôležité je treba povedať, že ani verejný ochranca práv, ale ani komisári nemajú rozhodovacie práva a povinnosti. Tie nemajú. To znamená, ich postavenie je úplne iné, no a tu jednoznačne garantujem, že nebude porušený princíp právnej istoty s tým, že by sa súbežne riešila problematika aj na jednom inštitúte, aj na druhom inštitúte. To je dôležité a samozrejme, v zmysle medzinárodných záväzkov, ktoré sme prijali, a to hlavne dohovory má komisár alebo bude mať komisár, či už jeden alebo druhý, veľmi významnú kompetenciu, a to je právo obracať sa na výbory OSN. Samozrejmá vec, že aj právo spracovať a predkladať správu sem do pléna Národnej rady k tejto problematike je veľmi významné, aby aj zákonodarný orgán sa touto problematikou zaoberal.
To znamená, že ja som presvedčený o tom, že zriadenie takýchto inštitúcií je potrebné. Tu je treba povedať aj ďalšiu vec, akonáhle budú zriadené, úloha smerom k týmto inštitúciám ministerstva práce končí. My budeme asi vážnym partnerom, ktorý bude spolupracovať s týmito inštitúciami pri riešení konkrétnych problémov, ktoré život prinesie, ale nebudeme žiadnou formou, ja neviem, nadriadenosti alebo podriadenosti. To bude partnerská inštitúcia, s ktorou budeme veľmi úzko spolupracovať v záujme detí, resp. zdravotne postihnutých, ktorých máme prostredníctvom týchto zákonov jednoducho záujem riešiť a obhajovať.
Toľko, ďakujem.

24.
Ďakujem pekne za slovo. Pán podpredseda Národnej rady, vážené panie poslankyne, páni poslanci, pôsobnosť dozornej rady, členstvo v dozornej rade, ako aj práva a povinnosti jej členov ustanovuje § 123 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Členov dozornej rady s výnimkou predsedu volí a odvoláva Národná rada Slovenskej republiky. Za člena dozornej rady môže byť navrhnutá a zvolená fyzická osoba, ktorá má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, je bezúhonná a má skončené vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa. Bezúhonná fyzická osoba je fyzická osoba, ktorá nebola právoplatné odsúdená za trestný čin, bezúhonnosť sa preukazuje s výpisom z registra trestov nie starším ako tri mesiace. Člena dozornej rady môže Národná rada odvolať z jeho funkcie na základe návrhu toho, kto podal návrh na zvolenie člena dozornej rady alebo na návrh orgánu dozoru štátu podľa § 246. Na základe uvedeného je Národná rada Slovenskej republiky predložený návrh na odvolanie a voľbu člena Dozornej rady Sociálnej poisťovne jednoducho akceptovať. Tá navrhnutá kandidátka spĺňa všetky predpoklady z hľadiska bezúhonnosti, ktoré preukázala aj s výpisom z registra trestov. Vláda tento návrh podporila, uchádzam sa o podporu tohto návrhu aj v Národnej rade Slovenskej republiky. Ďakujem. Skončil som.