51. schôdza

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi v mene strany Sieť vystúpiť k voľbe predsedu Najvyššieho kontrolného úradu a zaujať stanovisko k tomuto veľmi smutnému vývoju, ktorého sme svedkom v ostatnom týždni.
Predseda Najvyššieho kontrolného úradu je veľmi, veľmi dôležitá pozícia pre občanov tohto štátu, aj keď, samozrejme, si to veľmi často neuvedomujú. Nie je to len preto, že Najvyšší kontrolný úrad má právomoc kontrolovať hospodárenie všetkých verejných inštitúcií v tomto štáte vrátane obcí, žúp, ale aj štátnych podnikov, ale je to aj preto, že predseda NKÚ má absolútne silné a prakticky nikým neohroziteľné postavenie pri riadení tohto úradu. Na rozdiel napríklad od českého Najvyššieho kontrolného úradu, ktorý riadi kolektívny orgán, slovenský Najvyšší kontrolný úrad riadi len a len jeho predseda. A je len na ňom, komu zverí aké kompetencie, je len na ňom, akú kontrolu dá vykonať, naopak, nevykonať, a je len na ňom, ako sa naloží s týmito zisteniami. Zároveň predseda Najvyššieho kontrolného úradu je volený na 7 rokov, čo je jedno z najdlhších funkčným období v tomto štáte, a pokiaľ nespácha trestný čin alebo iným zásadným spôsobom sa nespreneverí svojej misii, je prakticky neodvolateľný. Pre dobrú správu vecí verejných je to preto mimoriadne dôležitá pozícia a práve nefunkčnosť kontrolných inštitúcii vrátane Najvyššieho kontrolného úradu je jedným zo skutočných dôvodov nefunkčnosti dnešného štátu na Slovensku.
Ak sa pozrieme do zahraničia, na západ od nás, tak kaliber politikov často nie je lepší, ako je to u nás, napriek tomu, že si to mylne ľudia myslia, ale čo je iné, je kaliber inštitúcií a kvalita inštitúcií, ktoré kontrolujú a strážia, vrátane Najvyššieho kontrolného úradu. Čo som povedal, zároveň napovedá, ako by predseda Najvyššieho kontrolného úradu mal byť vybraný a kto by to mal byť. V strednej Európe sa akosi ukotvila tradícia, že by to mal byť politik alebo možno aj vyslúžilý politik, nie je to tak len u nás, je to tak aj v Čechách, aj v Maďarsku, aj v niektorých ďalších krajinách tohto regiónu, na západ od našich hraníc to však tak nie je. Z krajín západoeurópskej pätnástky len dvaja predsedovia Najvyššieho kontrolného úradu sú bývalí politici a zvyšných 13 sú audítori, finanční kontrolóri alebo ľudia, ktorí sa venujú profesionálne stráženiu verejných inštitúcií a verejných peňazí.
Zároveň, ako už aj tu bolo zdôraznené, predseda Najvyššieho kontrolného úradu je volený na funkčné obdobie cez tri vlády. Ak sa zajtra podarí zvoliť predsedu Najvyššieho kontrolného úradu, on bude kontrolovať nielen budúcu vládu, ale bude ešte kontrolovať aj polovicu funkčného obdobia ďalšej vlády. Zároveň kontroluje aj všetky župy, aj všetky obce a ich podniky. Za tých okolností klásť ako hlavné a takmer exkluzívne kritérium na výber predsedu Najvyššieho kontrolného úradu odbornosť je nevyhnutné a, naopak, klásť ako také kritérium opozičnosť je veľmi, veľmi nesprávne. Pretože ten, kto je opozičný na celoštátnej úrovni, nie je opozičný na úrovni samosprávy, a ten, kto je opozičný dnes, nemusí byť opozičný zajtra. Koniec koncov pán predseda Jasovský, ktorý bol zvolený tiež ako kandidát opozičného HZDS v roku 2004, už o dva roky bol členom alebo teda bývalým členom jednej z vládnych strán. A počas veľkej časti svojho funkčného obdobia to tak aj bolo. Preto kľúčom nemôže by opozičnosť, ale musí to byť kvalita kandidáta.
Ako sme sa však k tejto opozičnosti dostali dnes a tu a ako sa z nej stal najprv určitý totem, fetiš a potom spôsob zahmlievania rozhodnutia o tejto voľbe. Hoci sa to dnes zdá už ďaleko, po roku 2012 po parlamentných voľbách zavládli veľké otázniky nad tým, ako prvá vláda jednej strany s parlamentnou väčšinou v novodobej slovenskej histórii bude zvládať túto svoju moc. Tí, ktorí politiku sledujú, vedeli a bez toho vedomia aj predstavitelia strany SMER, že na Slovensku často kontrolu moci zabezpečovali viac vzájomné koaličné vzťahy ako fungovanie nezávislých kontrolných inštitúcií. A zrazu žiadne vnútorné koaličné vzťahy neexistovali a navyše k moci sa dostala strana, ktorá nemá veľkú tradíciu vnútrostraníckej demokracie, takže tá prevodová páka moci tejto jednostrannej väčšinovej vlády bola obzvlášť silná. V snahe upokojiť občanov aj médiá preto vtedy vládna strana vyhlásila, že nebude navrhovať svojich nominantov na kľúčové kontrolné pozície, tak aby bola kontrolovateľná. Týkalo sa to aj Úradu pre verejné obstarávanie, týkalo sa to aj Najvyššieho kontrolného úradu.
Veľmi rýchlo sme však videli, že tento sľub nebol dodržaný, a to zo zásadného politického dôvodu, ktorým bolo odhodlanie Roberta Fica udržať svoju vládu ako vládu bez škandálov. Ak chcete mať vládu bez škandálov, sú k tomu dve cesty. Prvá cesta je nerobiť nič, z čoho by škandál mohol vzniknúť. To je však minimálne pre stranu SMER cesta nemožná a cesta zarúbaná.
Druhá možnosť, ako mať vládu bez škandálov, je ovládnuť alebo minimálne znefunkčniť všetky inštitúcie, ktoré by mohli takéto škandály otvoriť a pomenovať. Preto sme od samých volieb videli, že napriek vyhláseniu o tom, že SMER nemá ambície ovládnuť kontrolné inštitúcie, v tom istom čase sme videli veľmi jasný a tvrdý ťah na to, aby tieto inštitúcie ovládnuté boli, a ak nie priamo ovládnuté, tak aspoň zneškodnené. Videli sme to v prípade Úradu pre verejné obstarávanie, videli sme to v prípade polície, videli sme to v prípade Generálnej prokuratúry. Pri všetkých týchto inštitúciách nemohol SMER dopustiť, aby ich riadil niekto, kto nie je neškodný.
Tri roky SMER-u táto hra vo vzťahu k Najvyššiemu kontrolnému úradu vychádzala. Mohol by som tu citovať či už predsedu vlády, alebo aj mnohých ďalších politikov, ktorí pružne menili svoje vyhlásenia a podmienky podľa toho, ako bolo momentálne treba.
Najprv povedal predseda vlády, že nech opozícia navrhuje kandidátov a oni si vyberú, keď sa opozícia dohodla a navrhla kandidáta, vtedy to bol, prvý kandidát bol pán Krnáč, o ktorom bolo jasné, že to nebude kandidát systému, ktorý bude slabučko hryzkať, tak zrazu SMER zmenil názor a povedal, že podporí len kandidáta, ktorý dostane všetky opozičné hlasy a odvtedy voľby, naopak, potápal.
Túto kombináciu vlády bez škandálov paralyzovaných inštitúcií a nedostatočne akcieschopnej opozície narušila až najprv kauza cétečká a následne kauza Váhostavu. Dnes už nie je možné tvrdiť, že toto je vláda bez škandálov, koniec koncov je to prvá vláda alebo prvý parlament, kde na škandále padol aj druhý najvyšší ústavný činiteľ, ktorým je predseda parlamentu. Je to vláda, z ktorej pre škandály museli odísť viacerí ministri. Po kauze Váhostav to na chvíľu vyzeralo, že SMER sa rozhodol zmeniť kurz. Zmeniť kurz tak, aby do čela NKÚ bol zvolený štandardný, nezávislý, odborne zdatný predseda. Koniec koncov pre SMER by to nebola až taká obeť, keďže do volieb zostáva len o niečo viac ako deväť mesiacov, kým by nový predseda NKÚ bol do funkcie uvedený, kým by sa v nej rozhliadol a kým by do nej stihol dať akúkoľvek svoju pečať, tak by už bolo po voľbách. To znamená, vyzeralo to chvíľu, a ja som to tak, priznám sa, aj chápal, že ak bude jasný opozičný kandidát, tak ho SMER neodmietne, naopak, urobí gesto, koniec koncov predseda NKÚ nie je orgán činný v trestnom konaní, nemôže v skutočnosti ohroziť nikoho osobnú slobodu ani nikomu ukladať závažné pokuty. Je to v úvodzovkách len externý kontrolný orgán. Mýlil som sa však. SMER nemôže pripustiť ani to, aby na čele takéhoto orgánu bol niekto, kto nie je neškodný. Pán Žilinka, ktorého navrhlo Kresťanskodemokratické hnutie, bol kandidát, ktorý kritériá na predsedu NKÚ spĺňal. A pre mňa, priznám sa, je menej dôležité to, či bol, alebo nebol členom KDH, on nebol, pokiaľ viem, ako prokurátor. Nebolo pre mňa ani dôležité, či bol alebo nebol štátnym tajomníkom ministerstva vnútra za Daniela Lipšica ako odborník nominovaný ministrom.
Bolo pre mňa dôležité to, že jeho doterajšie kariérne pôsobenie na poste prokurátora z neho robilo vhodného kandidáta na predsedu NKÚ. Niekoho, kto o politike niečo vie, ale nezamotal sa v nej do tej miery, žeby stratil odstup a objektivitu, a niekoho, kto doterajším profesným pôsobením preukázal, že má nevyhnutnú mieru nestrannosti na dobrý výkon tejto funkcie. Preto som aj svojím podpisom kandidatúru pána Žilinku podporil. Keď však 60 poslancov podporilo kandidatúru pána Žilinku a začalo byť zrejmé, že ak sa nič nestane, tak SMER čakajú len dva možné výsledky, oba z jeho pohľadu nevhodné, jeden je zvoliť pána Žilinku a mať na čele NKÚ niekoho, kto je profesionál, nebojí sa a nebojí sa ísť za svojím, alebo čeliť veľkej hanbe, pretože po všetkých tých rečiach o tom, že ako tento post patrí opozícii, to vlastne naraz odvolať, tak strana SMER sa rozhodla pre úplne iný typ hry. Je to typ hry, ktorý, priznám sa, že v štandardnej parlamentnej demokracii nepoznáme. Čo som netušil, je, že SMER má tu bezohľadnosť, a či už individuálne, alebo spoločne poslanci KDH, SDKÚ a OĽaNO majú tú slabosť, že takáto hra bude možná. Je to hra, kde si SMER vyberie kandidátov a potom ich jednotlivci navrhnú ako akože opozičných kandidátov.
Je to hra, ktorá je nepoctivá, a je to hra, ktorá je aj zbytočná. Ak ich SMER chcel tak veľmi zvoliť, má na to tie hlasy a nerobím si ilúzie, že by zajtra bola na námestí SNP veľká demonštrácia proti tomu. Pretože akokoľvek je predseda NKÚ dôležitý pre našu demokraciu, nie je to vec, na ktorej by sa dalo mobilizovať obyvateľstvo povedzme ani len s tretinou v rovnakej miere ako na kauze napr. Váhostav. V SMER-e sa však rozhodli, že táto hra stojí za to a že pán Mitrík a pani Crkoňová budú nominovaní ako kandidáti systému, a dovoľte mi vysvetliť, čo myslím pod kandidátmi systému.
Kandidát systému je človek, ktorého pôsobenie na čele NKÚ alebo akejkoľvek inej inštitúcie nikoho skutočne mocného v tomto štáte neohrozí. Kandidát systému je niekto, kto má tú sebakontrolu, že mu netreba dávať príkazy, ktoré koniec koncov predsedovi NKÚ sa dávajú veľmi ťažko. Je to niekto, kto má tú sebakontrolu, že sa mu samému od seba do ničoho nechce, čo horí, bolí, je nepríjemné. Kandidátom systému je napr. súčasný predseda pán Jasovský, dovoľte mi to ilustrovať na chvíľku. Keď za prvej Ficovej vlády vznikli škandály okolo nástenky, nástenkového tendra, keď vznikli škandály okolo sociálnych podnikov a Najvyšší kontrolný úrad pod vedením pána Jasovského buď odmietal vôbec kontrolovať tieto veci, alebo kontroly naťahoval tak dlho, až stratili politický aj vecný zmysel. To bol ideálny kandidát systému, na ktorého sa moc môže spoľahnúť.
Povedzme si ale nedávnejší prípad, ktorý som osobne zažil. Je to prípad firmy MH Development. Akosi verím, že väčšina kolegov bude pamätať, minulý rok v novembri sme odhalili, že konateľ tejto štátnej firmy, začalo to pomerne malým, aj keď trápnym previnením, že si prenajíma za štátne peniaze zo svojej vlastnej firmy, prenajíma auto, pardon, zo svojej vlastnej firmy.
Pritom sme však zistili na základe kontroly verejných faktúr, že zaplatil pokutu zo štátneho, ktorú dostal on ako osoba za porušovanie ústavného zákona o konflikte záujmov. Potom sa zistilo, že dohadzuje zákazky v tejto firme svojim príbuzným. Zároveň išlo o človeka, ktorý je blízkym príbuzným rodiny nášho bývalého prezidenta a ktorý tam bol politicky nominovaný. Za tých okolností som okrem iného žiadal a kolegovia z opozície ma podporili, aby NKÚ vykonal kontrolu v tomto podniku, aby sme naozaj zistili, čo všetko sa tam ešte dialo, lebo ak sa toto všetko dalo zistiť z internetu, z faktúr, tak čo všetko je ešte skryté vnútri, keby sa na to prišli pozrieť kontrolóri, ktorí majú prístup k všetkej dokumentácii.
SMER tento návrh zamietol, a keďže NKÚ môže zaviazať ku kontrole len väčšina poslancov tohto parlamentu, tak NKÚ zaviazaný nebol. Na to pán predseda Paška vtedajší ešte, aby z toho nejak unikol, povedal, že on napíše list predsedovi NKÚ, aby takúto kontrolu vykonal, čím pádom celá táto opozičná iniciatíva je zbytočná. Nespoliehajúc sa na to, a zároveň s tým som listom, ktorý podpísalo tridsať kolegov z opozície, požiadal predsedu NKÚ aj ja, alebo teda tridsiati sme požiadali predsedu NKÚ, aby túto kontrolu vykonal. No a tridsať poslancov parlamentu, dosť na to, aby sa zvolala mimoriadna schôdza tohto zboru, členovia niekoľkých poslaneckých klubov požiadali o jednu kontrolu Najvyšší kontrolný úrad. Najvyšší kontrolný úrad sa vyjadril následne, že nevedia, či to stihnú, či to zvládnu, a následne ma, pán predseda Jasovský mi ponúkol stretnutie. S pánom predsedom som sa stretol, okrem iného som sa dozvedel aj veci, ako, ako bola v sídle NKÚ opravená kotolňa, vďaka čomu má úrad výrazne znížené náklady, ale dozvedel som sa málo o skutočnej kontrolnej činnosti, ale na záver ma pán predseda uistil o jednom. Povedal, že v tej chvíli tam nemôžu ísť kontrolovať, lebo sú tam ešte, je tam kontrola ministerstva hospodárstva, ale že, ak tá kontrola ministerstva hospodárstva im dá správu, tak on sa so mnou stretne nad tou správou, a ak budem mať pocit, že to nie je dostatočné, tak vám on tam tú kontrolu pošle. To bol druhý krok.
V treťom kroku som len, teraz už neviem, či o mesiac, alebo dva, dostal od neho list, kde ma už len informoval, že po preskúmaní všetkých okolností túto kontrolu nepovažuje za nevyhnutnú ani podstatnú a žiadna kontrola sa neuskutoční.
Na drobnom príklade, lebo MH Development neni ani Váhostav, ani hydra v zdravotníctve, bol to len taký malý pašalík človeka s dobrými rodinnými a politickými konexiami, ktorý ich využil na to, aby ho vyťažil na maximum.
Ale aj na takýto malý pašalík človek systému pán Jasovský, veľmi spoľahlivý človek systému, neposlal kontrolórov skontrolovať, lebo bohviečo by tam odhalili a o kom. Pričom MH Development nie je veľká firma. MH Development by skupina dvoch-troch kontrolórov skontrolovala za pár dní.
A tu sa dostávam ku kontinuite medzi pánom Jasovským, pani Crkoňovou a pánom Mitríkom. Lebo ak ich niečo spája, tak je to to, že sú to ľudia systému, tohto systému. Ľudia, ktorí majú sebakontrolu, aby nešpárali, do čoho špárať nemajú. Majú spoľahlivosť a predvídateľnosť, aby sa neutrhli ani v takejto funkcii, ale vždy chceli niekomu vyhovieť alebo minimálne si s nikým nepáliť prsty. Sú to jednoducho spoľahliví, preverení súdruhovia. A je úplne jedno, či sú piaristi alebo komunisti, lebo preverení súdruhovia existujú na všetkých stranách politického spektra. A len preverený súdruh môže byť na čele NKÚ.
Ako už dnes Lucia Žitňanská vo faktickej poznámke povedala, veľmi rýchlo po minulých parlamentných voľbách pán predseda Paška a pán minister Kaliňák si ju zavolali, keď ešte reprezentovala SDKÚ, a presviedčali ju, aby navrhla Karola Mitríka za šéfa NKÚ, lebo on je spoľahlivý súdruh, na ktorého sa dá spoľahnúť.
Pani Crkoňovú si mohla strana SMER a systém overiť počas jej pôsobenia v Metodicko-pedagogickom centre na ministerstve školstva, kde tiež preukázala, že je spoľahlivá súdružka, na ktorú sa dá spoľahnúť. Ňou vypísané tendre, ňou riadené národné projekty, jej pôsobenie v tejto funkcii ukázali, že nestrčí nos tam, kam nemá, podpíše to, čo má podpísať, a jej pôsobenie nikoho nevyruší.
Osobne nemám rád väčšinou tie reči o štandardných západných krajinách, lebo aj západné krajiny sú veľmi rôznorodé a vidíme v nich všeličo. Ale tento brutálny podvod, ktorého sme tu v tejto chvíli svedkami, je niečo, čo si len ťažko viem predstaviť v štandardne fungujúcej krajine. Nie preto, že by sa v nej nenašli politici, ktorí by to neboli ochotní spraviť, ale preto, že by vedeli, že im to neprejde. Tuto sa, naopak, spoliehajú na to, že mi prejde, a zatiaľ tá kalkulácia vychádza. Od čias Vladimíra Mečiara sa totiž zmenilo to, že tento typ mocenskej brutality už nie je možné robiť na priamo, ale ho treba zahmliť, a pokiaľ sa dostatočne zahmlí, tak ho možno urobiť tiež. A preto musela prebehnúť akcia nie jedného pseudoopozičného kandidáta, ale dvoch, podporených nie jedným poslancom, ale troma poslancami z troch strán. Dokonca bolo nevyhnutné zlomiť alebo kúpiť, neviem, poslanca zo samotnej materskej strany kandidáta, ktorý najviac ohrozuje dnešný systém a na ktorom už bola zhoda. Bolo nutné tým pádom spochybniť nomináciu a uvaliť podozrenia, pochybnosť na celú túto snahu. Podarilo sa a výsledkom je, že zajtra bude zvolený na 90 % predseda Najvyššieho kontrolného úradu alebo predsedníčka, a na tých istých 90 % to bude človek systému a bude tu sedieť 7 rokov a nikomu a ničomu neškodiť.
Pre túto krajinu je to tragédia aj preto, že jednu takúto inštitúciu znesie každá krajina. Ale my máme dneska s vytrhanými zubami všetky takého inštitúcie. Nezostala žiadna. Jedinou výnimkou je prezident Slovenskej republiky, ktorý má aj určité kontrolné a vyvažovacie funkcie, ale to nie je jeho primárnou úlohou, jeho primárnou úlohou je zastupovať tento štát navonok a byť najvyšším veliteľom ozbrojených síl a aj určitou zjednocujúcou silou. V takejto situácii už možno len rozfúknuť takúto hmlu a nedať SMER-u príležitosť tváriť sa, že je to inak, pretože šanca na zmenu systému príde až v marci 2016. Dnes ju nemáme a musíme sa o ňu u občanov uchádzať. Ja verím, nie kvôli výsledkom prieskumu o jeden mesiac alebo druhý mesiac, ale kvôli tomu, ako počúvam ľudí, s ktorými sa stretávam, že veľká šanca na zmenu prichádza, a je len na nás, aby sme ju využili.
Na záver mi dovoľte teda len zhrnúť, že SMER ako vlajková loď starých politických strán nemôže dopustiť nezávislú a dôslednú kontrolu, dokonca ani takú, ktorá nemá trestnoprávnu koncovku. Preto musia znásilniť túto voľbu a vybrať šéfa NKÚ, ktorý neohrozí systém, a zároveň na to potreboval nájsť individuálnych spolupáchateľov v KDH, v OĽaNO a skupinového spolupáchateľa v SDKÚ.
Ja odmietam v mene Siete to prikrývať a legitimizovať, a preto sa tejto voľby nezúčastním a zároveň si dovolím vyzvať aj ostatných kolegov z opozície, aby tak učinili, lebo ak by tak spravili, nebola by možná po zajtrajšku jasná výhovorka, bolo by totiž úplne zrejmé, kto predsedu NKÚ zvolil a aj prečo. A všetky tie hmly o troch opozičných kandidátoch by zrazu boli rozfúknuté.
Ďakujem vám veľmi pekne.

Ďakujem vám veľmi pekne. Miro, ja mám len jednu takú krátku poznámku. Vôbec nie je excelentná konštrukcia o človeku systému a je od človeka, ktorý spolu tento systém pomáhal tvoriť vo svojej histórii, to znamená, však ty si bol aj za prvej vlády Mikuláša Dzurindu štátnym tajomníkom. Neviem proste, prečo vtedy si neprotestoval voči systému.
A mne sa strašne nepáči to, že keď ste mali raz človeka – a to je to, čo zasa považujem za, poviem otvorene, za nelojálne voči robote ľudí –, keď ste raz mali človeka, pre ktorého bolo, bol dosť dobrý na to, aby bol pre vás šéf tajnej služby. Bol ináč poslancom, ktorý podporoval všetky tvoje návrhy počas vlády Mikuláša Dzurindu, v tej, v ktorej si bol štátnym tajomníkom. Bol človek, ktorý proste normálne lojálne fungoval, zrazu je to človek systému, ktorý nie je schopný urobiť zmenu, a ty tú zmenu nám prinášaš. O tom v skutočnosti, samozrejme, že rozhodnú voliči a rozhodnú o tom voliči len a len vo voľbách. Je nebudem kritizovať, či si zmenil stranícke tričko alebo proste či to bolo za Gorily a tak ďalej a tak ďalej, či si o tom vedel.
Ale to, čo si myslím, že nesedí, hej, lebo to je čistý politický boj, nič odborné na tom nie je, je to, keď druhých ľudí nálepkuješ, že to je človek systému, ktorý nedonesie žiadnu zmenu. To považujem za čistý politický boj, nič proste odborné v tom nie je.
A ešte k tomu, že či inde sú audítori a proste u nás tuná iba okolo je takýto zvyk. No tak Francúzsko nie je okolo, ja som to popísal. A ešte o tých audítoroch, kľudne sa pobavme o tých krajinách, kde to je sporné, hej. Napríklad Slovinsko alebo Rakúsko. Aj tam je politická skúsenosť, nie sú to čistí audítori. Alebo napríklad Taliansko. Treba si to zobrať normálne a poctivo. Je to vec, ktorá je všade vnímaná nadstranícky, a podľa toho sa aj... tie krajiny jednotlivé robia. Ale nemáš žiadnu krajinu, a to je práve to podstatné, kde je prokurátor na takomto mieste, žiadnu krajinu v tých západných krajinách.
A to je dôvod, pre ktorý navrhnem Karola Mitríka.

Rozmýšľal som dve minúty, čo povedať, ale na niektoré veci sa už nedá nič povedať. Takže nevyužijem toto právo. Ďakujem.

Nechajme sa prekvapiť. Vážené dámy, vážení páni, no, voľba Najvyššieho kontrolného úradu, šéfa Najvyššieho kontrolného úradu nie je bežnou záležitosťou a hlavne počas tejto vlády sa stala nekonečným príbehom. Má to svoje úplne jasné a konkrétne dôvody a ja sa pokúsim najprv trošku tak povedať, že prečo je to vlastne dôležité.
Tí poslucháči, diváci, ktorí za múrmi tohto parlamentu sledujú celý tento cirkus, mnohokrát nič iné, iný dojem si z toho nemôžu vyvodiť, vôbec nemusia chápať, že prečo. No veď však majú sa dohodnúť, opozícia sa má dohodnúť. SMER tvrdí, že sa nedohodli, tak nebude zvolený. No nie je to celkom také jednoduché, že či tam bude ten alebo onen, či to navrhne opozícia, alebo to navrhne koalícia. Pretože demokracia, a o tú tu v podstate dnes ide znova, nie je len o tom, kto vyhrá voľby a kto bude mať väčšinu. Liberálna demokracia, na ktorej stojí západná Európa, západná civilizácia, ktorej sme súčasťou, nie je demokraciou typu, že vyhrám – ako napríklad aj Rusko má dnes formálnu demokraciu – a ovládnem všetky inštitúcie. Podstata skutočnej demokracie spočíva v tom, že je tu rozdelenie moci, rozdelenia a kontrola tejto moci. Len tak sa dá zabrániť despotizmu väčšiny. Pretože každá väčšina zvolená demokratickým spôsobom, keď nie je voči nej postavená protiváha kontrolných a nezávislých inštitúcií, má sklon skĺznuť k despotizmu väčšiny, ktoré sa môže prejavovať rôznou tvrdou formou. Ale jednoducho väčšina si povie, my sme väčšina, nám patrí všetko, môžme teda robiť všetko. A kontrolné inštitúcie? No snáď nebudú kontrolovať nás? Snáď nebudú na nás poukazovať, keď spravíme niečo, čo možno neni celkom v súlade so zákonom, čo je nejakým tunelom, čo je prihratím štátnych prostriedkov našim sponzorom, a takto by sme to mohli menovať.
A tomu sa nedá zabrániť na báze, že budeme veriť, že ľudia sú poctiví a morálni a že takíto ľudia sedia v tomto, len takíto ľudia sedia v tomto parlamente a len takýchto ľudí nájdeme a posadíme do kontrolných inštitúcií. Po zemi nechodia anjeli. Keď chceme hľadať anjelov a dokonalú spoločnosť, tak musíme ísť do neba. Tam možno niečo také funguje, ale na zemi nie. Na zemi sa musíme vzájomne kontrolovať. A len vtedy demokracia funguje, preto sa volá aj liberálna demokracia, pretože nedáva väčšine do rúk absolútnu moc. Ale väčšina je kontrolovaná cez kontrolné inštitúcie. A na to, aby naozaj bola kontrolovaná, nielen formálne, nestačí vytvoriť tieto inštitúcie. To znamená zákonom zriadiť Najvyšší kontrolný úrad a ďalšie inštitúcie, ale aj obsadiť to ľuďmi, ktorí podľa možností majú minimálne prepojenia s vládnou mocou.
Samozrejme, že nie vždy sa to dá ideálne. Samozrejme, že tým, že tie obdobia sa prelínajú, tak niekedy to nefunguje alebo nemusí fungovať úplne dokonale, ale tým, že sa zavedie pravidlo, že sa zavedie zvyk, že takáto vec sa rešpektuje, tým budujeme skutočnú demokraciu, tým ju naozaj zavádzame do života.
SMER tak nerobí. Tie iné vlády, ktoré tu vládli, tú snahu mali a napríklad sa to dá zdokumentovať na pozícii súčasného šéfa Najvyššieho kontrolného úradu. Veď to bol poslanec, politicky aktívny človek, ktorý bol členom HZDS, to znamená, opozičnej strany, jasne politicky vyhranený a napriek tomu, keď s týmto návrhom prišla vtedajšia opozícia, pretože vtedajšia vládna moc si ctila ten princíp, že kontrola má patriť do rúk opozície, a nebude kádrovať toho človeka, ktorého opozícia navrhne, tak jednoducho bol zvolený a bodka. A takto to má fungovať.
Robert Fico ale nemá, samozrejme, takýto názor, pretože jemu liberálna demokracia nie je ničím blízka. Liberálna demokracia je Západ. A Robertovi Ficovi sa omnoho viac páči Východ, kde je jednoducho ten, kto šéfuje, premiér, prezident, povie, bude to takto a ja rozhodnem, či áno, alebo nie, či biele, alebo čierne, či ten človek môže alebo nemôže. A ten, kto môže, môže potom všetko. A nikto ho nesmie kontrolovať. Nikto nesmie siahať na neho.
Slovensko je na pomedzí týchto stretov týchto dvoch svetov, a preto sa napriek nesmiernej snahe Roberta Fica a SMER-u nedarí vždy zakryť to, čo mecenáši SMER-u, členovia SMER-u a ich prepojenia, vzájomné väzby robia v pozadí, ako fungujú, ako vládnu kvôli tomu, aby túto krajinu vyciciavali, aby žili z toho, aby mali zabezpečený neustály prísun zdrojov cez štátny rozpočet, aby profitovali z toho, že majú vládu v rukách, a aby profitovali z toho, že im nehrozí žiadna kontrola. Toto je principiálne dôležité, aby sme si uvedomili, aby sme vedeli prečo má takú vážnu úlohu nielen NKÚ, ale aj ďalšie inštitúcie, ale dnes sa bavíme o NKÚ.
A preto je dôležité, aby tu pevne zakorenilo pravidlo, že opozícia navrhuje, a keďže hovoríme alebo platí, prirodzene, pravidlo, že parlamentná väčšina zvolí tohto predstaviteľa, že vládna moc akceptuje túto voľbu. Len tak budeme mať liberálnu demokraciu, a nie formálnu demokraciu východného, putinovského typu. Ale nielen v tomto smere, to som už mnohokrát poukázal na to, Robert Fico nás ťahá nenápadne a postupne preč zo západného civilizačného priestoru. A priťahuje a približuje nás čoraz viac a viac k východnému civilizačnému priestoru, kde demokracia je len pláštikom na to, aby moc mohla úradovať a aby mohla robiť všetko, čo tu je.
Voľba prezidenta napríklad bola takým systémovým zlyhaním tejto snahy. Tu sa takisto, krásne to bolo nastavené z pozície SMER-u, že Robert Fico sa posadí do prezidentského kresla a cez prezidentské právomoci zabetónuje ďalšie pozície, na ktoré má prezident dosah v justícii, a ďalej aby nikdy nikomu ani v budúcnosti, kto pracuje pre SMER, robí, čo sa mu káže, ktorý je spoľahlivým súdruhom, ako môj predrečník povedal veľmi výstižný pojem, zabezpečuje a plní dôsledne a bez reptania to, čo sa od neho požaduje, aby nikdy nebol ohrozený, aby nikdy nebol kontrolovaný. No došlo k systémovému, chvalabohu, zlyhaniu a ľudia rozhodli inak. A veľmi, veľmi to otriaslo a vykoľajilo SMER a jeho predstavu, ako sa bude ďalej vyvíjať. No, ale teraz si to už SMER nemohol nechať ujsť.
Veľmi vyhovovalo SMER-u posúvať tri roky stále túto voľbu pod rôznymi hlúpymi a vymyslenými zámienkami. Veď je naozaj smiešne hovoriť o tom a všetci vedia, že to je smiešne, no ale čísla parlamentné nepustia, že opozícia sa musí zjednotiť na jednom kandidátovi. Jasné, že sa nemusí. Veď opozícia je rôznorodá. Ale zároveň platí, že nemôžeme hovoriť, že tu existuje opozičný kandidát, ktorý je navrhnutý jedným poslancom. To nie je opozičný kandidát. To je aj malému dieťaťu jasné. Nemôžme hovoriť, že existuje ďalší opozičný kandidát, ktorý je navrhnutý dvomi poslancami opozície. Aj malé dieťa pochopí, že to tak nie je.
Princíp, že opozícia navrhuje šéfa do kontrolného úradu, má ako keby simulovať voľbu, ktorá by prebiehala, keby to bolo oddelené, keby sme mali zákon postavený tak, že šéfa tejto a ďalších kontrolných inštitúcií nevolí celý parlament, ale volí opozícia. Tak hypoteticky si predstavme, ako by dopadla voľba, dnes máme troch kandidátov, keby ho volila len opozícia. Úplne jednoznačne. Niet o čom diskutovať. Zvolený by bol ten kandidát, ktorý má väčšinovú podporu opozície. A nehrali by sme tu smiešne hry s dymovými a inými maskovacími clonami, ktoré sa tu vytvárajú pre SMER, aby sa im doniesol objednaný kandidát a aby ho oni mohli zvoliť a zabezpečiť si tak, že tento úrad bude pod kontrolou ďalších sedem rokov, pod kontrolou vládnej strany SMER, či bude alebo nebude po budúcich voľbách vo vláde.
A že sa SMER má čoho obávať, aj keby vo vláde nebol, aj keď vo vláde bude, tiež vieme všetci. Veď kauzy ako Váhostav, kauzy ako mýtne karty či palivové karty a ďalšie a ďalšie, keby sa išlo do hĺbky, tak by vyplavili toľko, toľko prešľapov, špiny, prepojenia na vládnu stranu, prepojenia na konkrétnych ľudí, profit, ktorý z toho mali konkrétni politici, že by nezostal v SMER-e kameň na kameni. Takže SMER veľmi jasne vedel, že toto je posledná šanca. Robert Fico vedel, že má poslednú šancu na to, aby zabezpečil kľud a pokoj od tohto úradu na sedem rokov dopredu. A potreboval len, samozrejme, získať, jedno, akým spôsobom, či hlúposťou, naivitou alebo inými prostriedkami, niekoho, kto mu donesie objednaného kandidáta na tanieri, aby ho SMER mohol zvoliť.
A ja tu len musím povedať, že je mi ľúto, že jedného z týchto kandidátov predložil aj Paľo Frešo. SDKÚ - DS vznikla a stojí na princípe spájania pravicových síl. Toto má v rodnom liste zapísané. Toto presadzujem a hovorím vždy a budem hovoriť vždy. SDKÚ - DS by nebola, keby toto v liste, v rodnom liste nemala napísané. Takto sa tá strana narodila. A keď má toto napísané vo svojej základnej DNA, tak nemôže konať presne proti tomuto princípu. Teraz sa stalo to, že opozícia aj pod tlakom týchto okolností a možno aj pod - a verím, že áno - pod, po pozitívnych skúsenostiach so zjednocovaním pri kauze Váhostav a predtým pri odvolávaní Roberta Fica a predtým pri spoločnej reakcii napríklad, keď úplne nedemokratickým spôsobom boli vyhodené z rokovania opozičné návrhy zákonov, dosahovala úspechy. A Robert Fico videl, že to je nebezpečný trend, keď sa opozícia dokáže zjednocovať, dokáže víťaziť, a keby sa dokázala zjednotiť aj v nasledujúcich mesiacoch, tak je veľmi, veľmi pravdepodobné, že sa koleso politického vývoja otočí a že strana SMER prehrá budúce parlamentné voľby. A to je veľmi nebezpečné pre Roberta Fica a jeho stranu. Ešte nebezpečnejšie ako to, že prehral prezidentské voľby. A preto bolo pre neho dôležité aspoň formálne túto jednotu opozície rozbiť.
Je preto politicky veľmi krátkozraké nevidieť dôležitosť práve v tejto voľbe, práve v tomto čase, desať mesiacov pred voľbami, ako je kľúčovo dôležité, aby opozícia bola jednotná, aby sa nikto neprepožičal pod žiadnou zámienkou ani svätou, ani nesvätou, ani naivitou, ani inými spôsobmi na hru, ktorá vyhovuje Robertovi Ficovi, ktorá má opäť pomáha vyhrať budúce voľby. Žiaľbohu, formálne sa to Robertovi Ficovi podarilo, ale len formálne. Dvaja ďalší kandidáti podporení dohromady troma poslancami opozície nič neznamenajú. Keď zajtra SMER zvolí, čo aj zvolí, ja si na rozdiel od Mira Beblavého myslím, že na 100 % SMER zvolí jedného z dvoch kandidátov a nebude to pán Žilinka, bude to pani Crkoňová alebo pán Mitrík, SMER prehrá, pretože jednoznačne ukáže svoju tvár. Dosiahne svoje, áno, bude tam mať svojho človeka, nebude mu povedzme nasledujúcich sedem rokov z tejto pozície nič hroziť, ale jednoznačne ukáže, že mu ide, že bojuje proti demokracii, proti slobode, ktorú sme naozaj ťažko a horko-ťažko budovali a ktorá znamená, že demokracia je pod kontrolou, že sa to vyvažuje, že väčšina nemôže prevážiť takým spôsobom, že prevalcuje menšinu, že bude diktovať a obsadzovať všetko, čo jej príde pod ruku, že bude drancovať túto krajinu len preto, že je väčšinou.
Čo by sme mali v takejto situácii urobiť, na to sa názory rôznia. A ja, keďže ako člen SDKÚ - DS - a nech by som zostal aj sám - tak budem tvrdiť, že ten, ktorý drží líniu, na ktorej SDKÚ - DS vyrástla a ktorá je jej vlastná, budem hovoriť, že jednota je veľmi dôležitá. A budem robiť tak, ako som celý svoj politický život robil všetko preto, aby sme sa zjednocovali, a nie trieštili, aby sme hľadali to, čo nás spája, a nie to, čo nás rozdeľuje. Takže hoci si myslím, že najlepšie by bolo nezúčastniť sa tejto maškarády, nechať všetkých kandidátov, aby boli kandidátmi, nemyslím si, že by bolo správne uvažovať o stiahnutí pána Žilinku z voľby. Nie. Ale SMER jednoznačne prehlásil ústami svojho predsedu, voľba predsedu NKÚ je naša zodpovednosť. Plne ju preberáme. Neviem, či som ho citoval presne, parafrázoval určite, ale takto to prehlásil Robert Fico minulý týždeň. Tak nech tak koná, lebo tak aj konať bude.
Ale ja hovorím, neposkytujme mu oponu, za ktorou to bude celé vykonávať. Neposkytujme mu priestor na to, aby klamal potom v priamom prenose, aby tvrdil, že jeho informácie hovoria, že za toho alebo onoho kandidáta boli aj z toho klubu, aj z toho klubu, aj z neviem akých strán, pretože toto bude, toto sa bude tvrdiť. Takto je to pripravené. Takto je to divadlo nastavené, nie prvýkrát. Aby ľudia boli znechutení, aby nevedeli, komu majú veriť, aby mali v tom guľáš, aby povedali, všetci ste rovnakí, všetci klamete, všetci podvádzate, neviete sa dohodnúť, pretože to je vyhovujúca pozícia pre SMER. Aby boli ľudia totálne znechutení a aby povedali, veď nemáme koho voliť. Skalní SMER-u zostanú a to im úplne stačí.
Takže myslím si, že mali by sme nechať plne na SMER, aby si vybral z troch kandidátov, ktorí tu sú, pričom len jeden je skutočný opozičný kandidát. Opozičným kandidátom môže byť len ten, ktorý by v hypotetickej voľbe opozície, keby taká mohla byť, vyhral. A to je pán Žilinka, pretože má podporu 60 podpisov. O tom niet pochýb.
A v prípade, že SMER zvolí niekoho iného, nezvolil kandidáta opozície. Zvolil svojho kandidáta. To je jednoznačné. A porušuje pravidlá, ktoré sú už tu zavedené, veľmi krehko a veľmi plytko zakorenili, žiaľbohu, v našej mladej demokracii a teraz budú vytrhnuté aj s koreňmi. Poruší pravidlo, že moc má byť kontrolovaná nezávislou osobou, nezávislou od vládnej moci.
Napriek tomu by sme, ako som povedal, sa nemali zúčastniť tejto maškarády a odísť zo sály, aby bolo úplne jasné, kto ho zvolil a koho zvolil. SMER môže stále naozaj ukázať, že sa mýlim, že tu šírim ohováračky, klamstvá a že SMER naozaj má úprimný záujem na tom, aby skutočné a poctivé demokratické pravidlá vládli v tejto krajine. A môže zvoliť opozičného kandidáta, ktorým je Žilinka. Jeden jediný. Iných skutočne opozičných kandidátov, nie formálne opozičných, ale skutočne opozičných nemáme. Ak to urobí, mýlim som sa. Ak to neurobí, je to plne zodpovednosť SMER-u. Ak ale takýto názor nezavládne v rámci opozície, ako som povedal, v záujme jednoty sa budem správať tak, ako sa rozhodne väčšina, že sa správať bude. Pretože jednota je pre nás dôležitá. Budeme čeliť potom tvrdeniam, ktoré budú na hony vzdialené od pravdy, a treba sa na to pripraviť. Ale dopredu to hovorím, aj keď z tejto sály málokedy prenikne príliš veľa z toho, čo tu povieme, na verejnosť. Ale jednoducho takto to bude.
Takže, vážené dámy, vážení páni, je nás tu málo a vieme, že už je rozhodnuté. Už je rozhodnuté, zajtra sa dozvieme ako a nemám najmenšiu nádej, že bude rozhodnuté správne. SMER pokračuje vo svojom valcovaní a ten valec ide nemilosrdne ďalej. My by sme si to ale mali uvedomiť a neprepožičiavať sa na to, aby sme tomu valcu pomáhali. Väčšina členov SDKÚ - DS je toho istého názoru. To vám môžem garantovať. A zajtra odohráme ďalšie dejstvo v tejto smutnej komédii, ktorú organizuje a režíruje Robert Fico.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, dobré ráno. Ja predkladám k uvedeným kódexom, ktoré máme v rozprave, dva pozmeňujúce návrhy. Prvý predkladám spolu s kolegyňou Kučerovou a týka sa vládneho návrhu zákona Správneho súdneho poriadku, tlač 1335. Ide o pozmeňujúce a doplňujúce návrhy, ktoré sú legislatívno-technického charakteru. Takže samotný návrh.
Bod 1. Doterajší text § 166 sa označuje ako odsek 1 a dopĺňa sa odsekom 2, ktorý znie: "(2) Priznané oslobodenie od súdneho poplatku správny súd kedykoľvek počas konania odníme, a to i so spätnou účinnosťou, ak sa do právoplatného skončenia konania preukáže, že pomery účastníka neodôvodňujú alebo neodôvodňovali oslobodenie od súdneho poplatku."
Odôvodnenie. Zmena sa navrhuje v súvislosti s upresnením a jednoznačným zakotvením možnosti odňať oslobodenie od súdneho poplatku.
Bod 2. V § 190 sa slovo "dôjde" nahrádza slovom "dospeje".
Odôvodnenie. Navrhuje sa zjednotenie s terminológiou použitou v § 462 ods. 2 Správneho súdneho poriadku.
Bod 3. V prílohe zákona sa vypúšťa bod 1. Doterajšie body sa primerane prečíslujú.
Odôvodnenie. Vzhľadom na vyňatie administratívnych vecí spod úpravy smernice uvedenej v bode 1 navrhujeme jej vypustenie z prílohy vládneho návrhu zákona.
Druhý pozmeňujúci návrh je k vládnemu návrhu zákona Civilný mimosporový poriadok, tlač 1334. V zákone sa vykonajú zmeny v odkazoch na konkrétne ustanovenia Civilného sporového poriadku v súlade so schváleným znením Civilného sporového poriadku.
Odôvodnenie. Vzhľadom na zmenu označenia konkrétnych odkazov na Civilný sporový poriadok po vyhotovení jeho konečného znenia je potrebné túto zmenu premietnuť aj do textu zákona, kde sa na tieto ustanovenia Civilného sporového poriadku odkazuje.
Ďakujem, to sú dva pozmeňováky.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, ja možno veľmi krátko, lebo pozmeňovací návrh nemám a v zásade, čo som chcela povedať, som povedala v prvom čítaní, aj keď vyjadrím sa k niektorým otázkam, aj k niektorým pozmeňovacím návrhom, ale vystúpiť ma inšpiroval pán spravodajca včera svojou vetou, kde formuloval, že táto, ako ste to povedali? Táto vláda ako jediná nabrala odvahu robiť reformy. Tak to nie je v súvislosti s týmito kódexami a práve preto chcem na to zareagovať, pretože zase nemôžeme nechať len tak šíriť mýty. Takže najskôr ku kódexu a potom k tej odvahe robiť reformy, pokiaľ ide o túto vládu v oblasti justície, pretože je to zjavne potrebné.
Pokiaľ ide o občianske súdne, Občiansky súdny poriadok, resp. jeho rekodifikáciu, tak môžem zopakovať to, čo som povedala v prvom čítaní, a síce, že principiálne som rada, že tie kódexy tu sú. Myslím si, že je dobré, že rekodifikácia je pripravená a bude schválená, pretože áno, som presvedčená, že s ďalšími novelami Občianskeho súdneho poriadku by sme sa ďalej nedostali a asi by sme zvyšovali len chaos v právnom poriadku. Zároveň treba povedať, že je to vlastne v pokračovaní, tieto rekodifikácie sú v niečom pokračovaním v určitých tendenciách, ktoré boli zrejme už aj pri novelizáciách Občianskeho súdneho poriadku, a síce odklon od materiálnej pravdy k formálnej pravde, príkon k väčšej koncentrácii konania, plus mohla by som ďalšie tendencie naznačovať. Tuto sú formulované v koncentrovanej podobe, a by som povedala v takej čistej, skoro čistej podobe a myslím si, ja osobne, lebo je to vždy aj vec názoru, podľa mojej mienky to je dobré, takže povedali to aj moji predrečníci a myslím si, že je na mieste, aby som to povedala aj ja, že treba sa poďakovať všetkým odborníkom a spolupracovníkom, ktorí na tej rekodifikácii pracovali a že sú tieto kódexy na stole.
Zároveň treba povedať aj to, že máme pred sebou spoločnú správu, ktorá má naozaj stovky bodov, časť z nich legislatívno-technických. O niečom to v istej miere svedčí, ale zároveň treba povedať, že aj v spoločnej správe sú zmeny, s ktorými, vecné zmeny, s ktorými som stotožnená a myslím si, že časť tých diskusií, ktoré sme mali, boli v tomto zmysle užitočné, pretože aj do spoločnej správy, cez pozmeňovacie návrhy na výbore sa dostali do spoločnej správy zmeny, ktoré sú podľa mojej mienky užitočné a či už sú to otázky obmedzenia toho pingpongu medzi okresným súdom a odvolacím súdom, prípadne, keď už nie je vôľa obmedziť mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, tak predsa len to limitovanie lehotou, to sú veci, ktoré, myslím, sú krokom vpred. Zároveň musím povedať, že som presvedčená o tom, že sú tam aj veci, ktoré sú pre nás zase krokom späť a myslím tým na mnou často spomínanú tému doručovania platobných rozkazov do vlastných rúk, pretože som presvedčená o tom, že vymáhaniu faktúr to jednoducho nepomôže.
My sme sa včera tak trošku krátko rozprávali s pánom ministrom, keď sa pýtal, ako budeme hlasovať, alebo budem hlasovať o týchto kódexoch. Priznám sa za seba, som v niečom mierne zdržanlivá a tá moja zdržanlivosť ani nepramení z toho, ako ste to vyhodnotili, pán minister, nechať si voľné ruky do budúcnosti, to ani tak nie. Skôr pramení z toho, že áno, sú veci, s ktorými som stotožnená, sú veci, ktoré sú pre mňa alebo z môjho pohľadu dôležité pre vymožiteľnosť práva a tie nie sú riešené spôsobom, s ktorým ja som stotožnená a áno, tým základným momentom pre mňa je otázka doručovania a je otázka platobných rozkazov, lebo ja som stále presvedčená o tom, že niečo vieme urobiť systémovo a čas ukáže, či sme to urobili dobre alebo zle, ale sú otázky, ktoré dnes sú absolútne kľúčové z hľadiska vymožiteľnosti práva a hovoríme o tomto dlho.
To, čo je kľúčové z hľadiska vymožiteľnosti práva dnes, je minimálne to, že keď mám nespochybniteľnú pohľadávku, je to vymáhanie faktúr, tak proste to musí ísť rýchlo. Keď nič iné nepôjde rýchlo, tak toto je vec, ktorá proste jednoducho musí ísť rýchlo a tu ja nevidím posun, nie je to len otázka rekodifikácie, je to, samozrejme, aj otázka ostatného prostredia. Súhlasí to aj s tým, že elektronické doručenie sa aj týmto plénom odložilo o ďalší rok, čiže vnímam, že je to v niečom v nedohľadne. Náhradné riešenie dovtedy nemáme. Neponúkajú nám ho ani rekodifikácie a z môjho pohľadu je to absolútny kľúčový problém, najmä pre tých, ktorí sú najslabší z hľadiska vymožiteľnosti práva, preto do istej miery tá opatrnosť.
Možno druhý dôvod istej opatrnosti alebo zdržanlivosti z mojej strany spočíva v tom, že môžeme predávať kódexy akokoľvek chceme a môžeme hovoriť o tom, že prispejú k efektívnosti a rýchlosti konania a do istej miery to môže byť aj pravda, ale to základné, čo si musíme uvedomiť pri procesných predpisoch, že procesné predpisy sú vlastne nástroj. Nástroj pre súd, nástroj pre sudcu a uvidíme, ako budú schopní sudcovia a súdy ako také tento nový nástroj uplatňovať, ako sa s ním stotožnia, ako s ním budú vedieť pracovať a od toho v skutočnosti bude závisieť, či budú tieto kódexy nástrojom na zrýchlenie a zefektívnenie súdneho konania alebo nie. Takže to sú asi tie základné poznámky, ktoré mám k týmto kódexom a tým som chcela aj zdôvodniť svoj postoj pri hlasovaní.
Zároveň sa chcem vyjadriť aj k niektorým pozmeňovacím návrhom. Niektoré pozmeňovacie návrhy som aj podpísala. Podporujem to riešenie zmenkového platobného rozkazu, ktorý predložil pán poslanec Kadúc a podporujem aj obidva pozmeňovacie návrhy, ktoré predložil pán poslanec Lipšic. Za seba hovorím, a v tejto súvislosti asi by som tiež mala deklarovať konflikt záujmov ako zapísaná advokátka, aj keď praktizujúca minimálne, že sa zdržím pri pozmeňovacom návrhu, ktorý sa týka zastúpenia, keď bude predložený. Predpokladám, že bude predložený, očakávam to. Tak uvidíme, či bude predložený. Ak bude predložený, ja budem zdržanlivá. Viem, že niektorí kolegovia vyjadria svoj názor inak, ale myslím si, že to je v poriadku. Takže toľko taký zásadný a zároveň zdržanlivý postoj k rekodifikáciám ako takým.
A k poznámke pána spravodajcu, k tej odvahe robiť reformy a neviem, čo ste mysleli, keď ste hovorili o odvahe robiť reformy, pretože ja novelu ústavy a previerky za reformu nepovažujem a vzhľadom na to, že teda ani zatiaľ nemáme žiadne výsledky toho celého, tak o to viac to za reformu považovať nemôžem. Časť je na ústavnom súde a o výsledkoch tej druhej časti, ktorá sa týka previerok budúcich sudcov, nevieme nič a vôbec nevieme, čo nám to zatiaľ spraví, čo nám to do budúcnosti spraví.
Ale keď už o odvahe robiť reformy, tak chcem povedať, že tú odvahu robiť reformy by sme asi mali mať do budúcnosti, pretože začíname mať problém. Tu už totižto jedna vláda, ktorá mala odvahu robiť reformy v justícii, bola. A ja sa chcem vrátiť k rokom 2002 - 2006 a možno nejaké krátke obdobie predtým, ktoré je spojené aj s naším prístupovým procesom a je spojené aj so zmenami, ktoré možno aj s ústavnými zmenami a zmenami, ktoré mali garantovať nezávislosť justície, ktoré možno sa ukázali, že predbehli dobu v našom prostredí, ale ja chcem hovoriť o inom type reforiem, ktoré sa viažu na efektívnosť súdneho konania a celý manažment systému ako taký, pretože bez toho v zásade, keď ten celý systém z hľadiska praktického a efektívneho nakladania so zdrojmi, ktoré má, kapacitami, ktoré má a normálnou organizáciou práce, keď toto nebude fungovať, tak efektívnosť konania jednoducho nedosiahneme a rovnako nedosiahneme asi ani zásadné zrýchlenie súdnych konaní.
Ja mám pred sebou tabuľku o priemernej dĺžke súdnych konaní od roku 2004 do roku 2014, čiže to je dekáda, v rámci ktorej sa prestriedali rôzne vlády a treba povedať, že z hľadiska dĺžky konania asi ten kulminačný bod, kedy súdne konania na Slovensku trvali najdlhšie, bol rok 2004. Pracujem s občiansko-právnymi spormi a obchodno-právnymi spormi, možno spormi, ktoré sa týkajú maloletých, ale hlavne tie občiansko-právne a obchodno-právne sú takpovediac na stole položené pravidelne, keď rokujeme aj s podnikateľmi, pretože otázka vymáhateľnosti práva a efektívnosti súdneho systému je dnes aj podmienkou toho, ako k nám budú prúdiť investície. Tak si myslím, že občas je dobré povedať si aj čísla a fakty, keď už teda hovoríme o reformách.
Ja začnem asi tam, kde tie čísla sú možno najdramatickejšie, a síce chcela by som povedať niečo k priemernej dĺžke konania v obchodných veciach. Opakujem, sú to roky 2004 až 2014. Kulminovala tá priemerná dĺžka konania z hľadiska toho, kedy bola najdlhšia, v roku 2004. Vtedy priemerná dĺžka súdneho konania v obchodných sporoch bola 22,6 mesiacov. Od roku 2004 permanentne priemerná dĺžka konania klesala. Klesala až do roku 2011, kedy dosiahla priemernú dĺžku 13,7 mesiaca. Odvtedy stagnácia a jemný nárast. Za rok 2014 to je 14,6 mesiaca. V občiansko-právnych konaniach v roku 2004 ten kulminačný bod bol 17,6 mesiaca. Zase od roku 2004 každým rokom priemerná dĺžka súdneho konania klesala až do roku 2011 - 11,4 mesiaca, 2012 už sme mali 11,6, 2013 - 11,3, čiže stagnácia. V 2014 zase mierne predĺženie priemernej dĺžky konania 12,1 mesiaca. Ten istý trend alebo tento istý graf sa týka aj sporových konaní, ktoré sa týkajú maloletých detí.
V roku 2002 až 2006 sa robili reformy v justícii, pán poslanec Susko, a tie reformy spočívali v tom, že sa naozaj zmenila zásadným spôsobom aj štruktúra zamestnancov v justícii. To bolo obdobie, kedy sa tlačil na súdy ten tzv. súdny manažment, čo nebola len otázka zavedenia počítačov na súdy, ale bola to aj zmena organizácie práce na súdy, ktorá bola spojená aj s tým, že sa zaviedol inštitút vyššieho súdneho úradníka. V rokoch 2002 až 2006 prišlo pod tlakom týchto reforiem na súdy 800 vyšších súdnych úradníkov postupne. Každý rok ich pribúdalo po 200. Čiže to je obdobie, kedy naozaj sa niečo zásadné urobilo, aj prišli do toho systému, nejaký zásadný impulz v podobe nejakých finančných prostriedkov a nejakých nových kapacít, čo sa prejavilo, čo sa prejavilo na tom, že začala klesať dĺžka súdnych konaní a klesala až do toho roku 2010, 11, 12. Tam je badateľné, že niekde ten systém už nestačí ďalej s tým, čo bolo nastavené v rokoch 2002 až 2006. Teda s tým systémom treba niečo robiť.
Keď si odmyslím, že prvé kroky, ktoré robilo ministerstvo spravodlivosti za Radičovej vlády, bolo riešenie otázok súvisiacich s dôveryhodnosťou justície, a síce tlak na transparentnosť všetkého, čo sa v justícii deje, tak zároveň boli reagujúc na to, že s kapacitami z roku 2002 - 2006 už nevystačíme a už odvtedy neboli zásadne navýšené tie kapacity, sa reagovalo tým, že boli pripravené projekty, veľké projekty na elektronizáciu justície vrátane tých dátových schránok, vrátane toho, že áno, treba sa zaoberať aj procesnými pravidlami, ale zároveň, že treba sa zaoberať aj inými procesnými pravidlami a jeden veľký balík s tým súvisiaci sú procesné pravidlá exekúcií. Zároveň sa treba zásadným spôsobom pozrieť, ako sa mení skladba agendy a čo vlastne v tej justícii potrebujeme, či viac sudcov, či viac úradníkov, alebo ako ďalej. Pretože v rámci týchto kapacít zásadný obrat proste očakávať nemôžeme.
Zároveň platí, že organizácia práce, ktorá bola nastavená v rokoch 2006, tiež nemusí byť vyhovujúca, nehovoriac o tom, že vieme o tom, že je zásadným spôsobom rozmalnená, ani to, čo fungovalo, sa nepoužíva.
Čiže my sme v situácii, a ukazujú nám to tie výsledky 2010, 11, 12, že musíme niečo zásadné urobiť a výsledky 2013 - 2014 nám ukazujú, že je to akútne. Takže nie. A tieto zásadné zmeny sa neurobili jednoducho. Tie nie sú urobené. V tých projektoch sa pokračuje, ale tie, kedy budú spustené, tie projekty vo výsledku, to je v nedohľadne. Pretože keď si pozriem veľmi v tichosti prebehnutú koncepciu modernizácie a stabilizácie justície, ktorá prešla už aj súdnou radou a keď si pozriem tie opatrenia, keď si pozriem tie opatrenia, tak tak, ako sú nastavené tie opatrenia, krátkodobé, dlhodobé, strednodobé a dlhodobé, no tak proste musím povedať, že týmto tempom, ako je to naplánované, tak máme, máme problém ešte ďalších 5 až 10 rokov.
Pretože v zásade všetky tie projekty, o ktorých sa začalo uvažovať, alebo začali spúšťať niektoré ešte v roku 2010, keď sa začali projektovať a začali na nich zháňať peniaze, no tak sú v harmonograme na roky 2015 - 2016, čiže táto vláda nič, táto vláda má už len pol roka na to, aby niečo reálne urobila, alebo spustila a či to urobila dobre, uvidíme až v rokoch 2016, 17, 18, 19. A keď si pozriem na strednodobé opatrenia 2015 - 2020 a dlhodobé opatrenia, no tak sa pýtam, či zavedenie spoločného systému hodnotenia kvality 2015 - 2020, prehodnotenie spôsobu obsadzovania voľných miest sudcov 2015 - 2020, zavedenie efektívneho modelu hodnotenia práce sudcu 2015 - 2020 posilňovanie alternatívnych foriem 2015 - 2020. To je fajn, že úkolujete zásadnými reformami budúcu vládu, ale nesedí vaša veta, že táto vláda nabrala odvahu urobiť zásadné reformy.
A prečo to hovorím v súvislosti s Občianskym súdnym poriadkom? Hovorím to aj preto, pretože sú to spojené nádoby. Keď Občiansky súdny poriadok je akokoľvek dobrý, je len nástrojom na to, nástrojom pre sudcu na to, aby mohol efektívne konať, tak bez toho, aby tento materiál, ktorý prišiel pol roka alebo trištvrte roka pred voľbami, čo je hanebné, a to fungovať jednoducho nebude mať ako, lebo to nebude mať, nebude mať na čom fungovať a s kým fungovať. Pretože prostredie nie je pripravené a kódexy budú účinné od pol roka v roku 2017.
Nechcela som túto otázku otvoriť ani takto skratkovite v súvislosti s rekodifikáciami Občianskeho súdneho poriadku, keby ste neboli povedali vetu, ktorú ste povedali a ktorá jednoducho nesedí, Boris, jednoducho nesedí. Apropo, keďže koncepcia modernizácie a stabilizácie súdnictva je dizajnovaná na roky 2015 až 2025, čiže úkoluje budúce dve vlády, ale nie už túto, pretože táto vláda, čo doteraz neurobila, už neurobí, tak by som očakávala a budem to teda požadovať, aby vláda tú koncepciu doniesla do parlamentu, pretože pokiaľ, pokiaľ si ju neosvoja parlamentné politické strany do budúcnosti, tak tá koncepcia je zdrap papiera na to, aby ste mohli povedať a urobiť si fajku z programového vyhlásenia vlády, ale sú to úlohy pre budúce vlády. A my nevieme dnes, ako to budúce vlády budú vidieť, ibaže by v tomto parlamente sa našiel konsenzus, že toto je dobrá koncepcia modernizácie a stabilizácie justície. Ďakujem veľmi pekne. A možno naozaj poznámku, pán minister, stálo by za to tú koncepciu do parlamentu priniesť podľa mojej mienky. Považovala by som to skoro za samozrejmosť, keďže je to koncepcia do roku 2025.
Ďakujem veľmi pekne.

Na vystúpenie pani poslankyne Žitňanskej je jedna faktická.
Nech sa páči, Boris Susko.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja by som zareagoval len na jednu vec, ktorú hovorila pani poslankyňa Žitňanská, a to je, že ohľadom dĺžky, dĺžky konania, že napriek týmto zmenám stagnuje dĺžka súdnych konaní, čo je na jednej strane pravda, len to nie je údaj, ktorý sa dá striktne vytrhnúť a odčleniť od množstva vybavených sporov alebo spisov. Treba jednoznačne povedať, že za posledné roky obrovsky narástol počet vecí v exekučných konaniach, kde ide o nárast okolo milióna reštančných vecí v exekučných konaniach, ktoré súdy musia riešiť a tých vybavených sporov v tejto veci je oveľa viac. Čiže ak by sa urobil pomer dĺžky konania k týmto vybaveným veciam, tak, samozrejme, ten pomer by bol ďaleko priaznivejší a pozitívnejší v prospech dĺžky konania. Len to sa nedá vytrhnúť z kontextu a hodnotiť samotne len tento jeden fakt. Ďakujem.

Iste, ale o tom som hovorila, že keď vidíme, že sa nám niečo deje v tom systéme, že sa nám mení skladba vecí, tak musíme reagovať v rámci toho systému. O tom hovorím, že proste musíme vedieť, koho pridať, či sudcov alebo úradníkov. Musíme pohnúť s elektronizáciou, možno nám to niečo pomôže a možno na ten stav musíme niektorými procesnými pravidlami aj inak zareagovať, ako čisto štandardne teoreticky, proste musíme niečo urobiť. A to, že musíme niečo urobiť, vieme, vieme to tie 3 roky a v tomto smere sme neurobili v tejto republike nič.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som aj ja na úvod vyjadril poďakovanie v prvom rade pánovi ministrovi, ale aj celej rekodifikačnej komisii, ktorá odviedla kus zodpovednej a poctivej práce a naozaj širokej a odbornej diskusie - tak ako som to mal možnosť počuť a aj zaujímať stanoviská na rokovaní ústavnoprávneho výboru - sa pokúsila vniesť do tejto rekodifikačnej normy nové prvky, ktoré by a ktoré si stanovili za cieľ skvalitniť, zrýchliť vymožiteľnosť práva.
Aj napriek tomu, že máme rôzne názory, ja som rád, že táto diskusia je vyslovene vecná, že nevedieme nejaké tvrdé politické spory a vyjadrujeme svoje odborné postoje k navrhovanej rekodifikácii, ktorú považujem za historickú už aj preto, lebo v 1963 roku bol prijatý Občiansky súdny poriadok, ktorý platí dodnes a ktorý doznal odvtedy viacej ako sto zmien. Je neprehľadný, aj právnici máme problém sa niekedy zorientovať v tom, aby sme našli tú správnu formulu, ktorú chceme v praxi uplatniť a preto vítam túto zmenu, ktorá zhutní celý ten civilný proces do troch právnych noriem.
Dovoľte, aby som sa vyjadril k dvom alebo k trom veciam, ktoré považujem za dôležité a kde vidím, že by mohlo existovať isté riziko, aj ústavné a na druhej strane, kde cítim, že nie celkom vyhovujeme občanom, ktorí sa snažia jednoduchšie a rýchlejšie sa domôcť svojho práva. Myslím teraz na kauzu, kauzálnu príslušnosť v individuálnych pracovnoprávnych sporoch. Podľa navrhovaného § 23 Civilného správneho poriadku príslušnými na prejednanie individuálnych pracovnoprávnych sporov, t. j. sporov medzi zamestnancom a zamestnávateľom sú iba taxatívne vymedzené okresné súdy, a to po jednom v každom samosprávnom kraji. Ide o úpravu, ktorá oproti súčasnej úprave podľa doteraz platného Občianskeho súdneho poriadku sa na individuálne pracovnoprávne spory aplikuje všeobecná miestna príslušnosť podľa § 84 Občianskeho súdneho poriadku, to je, miestne príslušný je súd v obvode, ktorého má odporca bydlisko, sídlo, resp. miesto podnikania.
Môj názor je taký, že tento návrh zhoršuje postavenie väčšiny zamestnancov, ktorí budú musieť za účelom uplatnenia svojich nárokov z pracovnoprávnych vzťahov, napríklad spomeniem len nevyplatená mzda alebo neplnenie, neplatne skončený pracovný pomer, dochádzať z celého kraja na jeden konkrétny súd. Spomeniem príklad. Napríklad zamestnanec zo Svidníka, ktorý vykonáva svoju prácu vo Svidníku, bude musieť podľa, podať žalobu o zaplatenie dlžnej sumy na Okresnom súde v Poprade. Toto je navrhovaná zmena, ktorá si myslím, že sťažuje zamestnancom uplatnenie ich práv. Je zvláštne, že samotný Civilno-správny poriadok na jednej strane považuje zamestnanca za slabšiu stranu sporu, ktorému priznáva osobitné práva a ochranu a na druhej strane úpravou kauzálnej príslušnosti sťažuje vlastne zamestnancom uplatnenie svojich právnych nárokov.
V druhej veci, ktorej by som sa chcel venovať, je precedenčná záväznosť súdnych rozhodnutí. To je téma naozaj vysoko odborná, až ju považujem za akademickú, ale je vyjadrená v čl. 2 ods. 3 Civilného správneho poriadku. Ak sa spor na základe prihliadnutia k prípadným skutkovým a právnym osobitostiam prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.
Kolegyne, kolegovia, považujem za otázne, či možno hovoriť o odklone, pokiaľ sú v prípade skutkové a právne osobitosti, t. j pokiaľ ide o prípad od judikatúry odlišný. O odklone podľa môjho názoru možno hovoriť vtedy, ak je rozhodnutý odlišne súdny spor s rovnakým alebo obdobným právnym základom. Čo je však podstatné, z čl. 2 ods. 3 navrhovaného Civilno-správneho poriadku vyplýva, že ak by sa sudca mohol odchýliť od ustálenej rozhodovacej praxe, musí nájsť vo svojej právnej veci dostatočné skutkové a právne osobitosti.
Avšak v prípade, ak v prejednávanej veci nebudú relevantné skutkové a právne osobitosti v porovnaní s v minulosti prejednávanými spormi, nemôže sudca súdu prvej inštancie či senát odvolacieho súdu rozhodnúť inak, ako v prípade predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, a to ani vtedy, pokiaľ by svoj právny názor patrične odôvodnil a pokiaľ by ich odôvodnenie a závery boli rozumnejšie a právne podrobnejšie ako závery, ktoré vyplývajú z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Civilný správny poriadok v takto navrhovanom znení teda priamo zavádza precedentnú záväznosť súdnych rozhodnutí.
Domnievam sa však, že by bolo pre budúci vývoj práva u nás na škodu upierať sudcom súdu prvej inštancie a súdov odvolacích možnosť podieľať sa na sudcovskej tvorbe práva i v prípade, pokiaľ svoj názor patrične odôvodnia a výslovne sa s odlišnosťou judikatúry i vysporiadajú.
V slovenských podmienkach podľa môjho názoru nie je vhodné zakotvovať precedentnú záväznosť súdnych rozhodnutí bez akéhokoľvek oprávnenia sudcov na súde nižších inštancií, zasahovať do vývoja výkladu práva. V následne rozhodnutých sporoch totiž môže byť argumentácia účastníkov konania a ich právnych zástupcov iná, presnejšia a hlbšia, no podľa navrhovaného znenia Civilno-správneho poriadku bude sudca oprávnený posúdiť takúto argumentáciu ako relevantnú len vtedy, pokiaľ v porovnaní s dovtedy rozhodnutými prípadmi nájde v tej svojej veci dostatočné skutkové a právne osobitosti.
Podľa navrhovaného znenia sa sudcovia súdu prvej inštancie a senáty odvolacích súdov dostanú do polohy, kedy by mali len mechanicky opakovať právny názor najvyšších súdnych autorít, a to bez ohľadu na argumentáciu strán v konaní, ktorá môže byť odlišná od argumentácie v predchádzajúcich právnych veciach.
Interpretácia, ktorá neumožňuje sudcovi na súde prvej inštancie či senátu odvolacieho súdu odklon od doterajšej judikatúry ani v prípade jasného odôvodnenia a vysporiadania sa s daným právnym názorom, podľa môjho názoru zasahuje aj do nezávislosti sudcu konajúceho následne v obdobnej veci tak, ako to dnes vyplýva z čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Dovoľte mi ešte zaujať stanovisko k nemožnosti dovolania proti zmeňujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu. Na rozdiel od Občianskeho súdneho poriadku § 238 nový Civilno-správny poriadok, teda návrh - zatiaľ ešte nemožno hovoriť, že sme ho schválili - nepripúšťa možnosť podať dovolanie v prípade, ak odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvej inštancie. Navrhovaná právna úprava podľa môjho názoru neprispieva k právnej istote, pretože v prípade prekvapivého rozhodnutia odvolacieho súdu nebude môcť dotknutá strana bez ďalšieho podať proti takémuto rozhodnutiu dovolanie, ale bude odkázaná iba na aplikáciu niektorého z dôvodov dovolania podľa § 411 až 413.
Ďalej považujem za nejasné ustanovenie § 112 ods. 1 písm. d) Civilno-správneho poriadku. Ide o nejasné ustanovenia. Zo znenia Civilno-správneho poriadku nie je totiž zrejmé, v koho kompetencii bude posúdenie, či v príslušnej právnej veci ide o takú otázku, ktorá by mala byť vyriešená inak. Pokiaľ by sme vychádzali zo znenia čl. 2 ods. 3 navrhovaného ustanovenia, posúdenie tejto otázky by nemalo byť v kompetencii súdu prvej inštancie a ani odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania by mala byť stanovená čo najjednoznačnejšie, to je tak, aby strany mohli už po doručení rozhodnutia odvolacieho súdu aspoň približne predpokladať, do akej miery môže byť ich dovolanie prípustné. Napriek zneniu čl. 2 ods. 3 Civilno-správneho poriadku vychádzajúc z logiky veci, ako aj zo znenia § 238 ods. 3 OSP, subjektom, ktorý bude hodnotiť, či má byť dovolacím súdom vyriešená právna otázka posúdená inak, by mal byť odvolací súd. Preto si myslím, že do ustanovenia § 412 ods. 1 písm. d) Civilno-súdneho poriadku by teda bolo potrebné doplniť subjekt, ktorý bude oprávnený posúdiť, či v príslušnej právnej veci ide o takú otázku, ktorá by mala byť dovolacím súdom vyriešená inak.
Dámy a páni, snažil som sa len na niektorých prípadoch poukázať na isté riziká, ale v práve je to už tak, že nikdy nevymyslíme riešenie, ktoré je absolútne dokonalé, kde nie sú skryté aj možné riziká pri aplikovaní práva, preto aj my v poslaneckom klube zvažujeme, ako naložiť s kódexami, ktoré vláda predkladá na schválenie Národnej rade Slovenskej republiky. Vždy som si želal, aby pri takýchto zmenách nebola len väčšina, ktorá vládne, či už koaličná alebo jednou stranou za, ale aby to hlasovanie bola naprieč celým politickým spektrom Národnej rady Slovenskej republiky.
Neviem, kde sa stala chyba, pán minister, či v nedostatočnej komunikácii s poslaneckými klubmi, či sme trošku možno nemali počkať a ďalej diskutovať, aj keď, ako som povedal, že tá diskusia bola vecná, bola konkrétna, bola absolútne odborná, viac som ako veľmi ocenil predsedu rekodifikačnej komisie pána dr. Števčeka, ktorý aj pri osobných požiadavkách o stretnutie vydiskutovať si niektoré navrhované zmeny bol ochotný, zareagoval veľmi odborne a preto mi záleží na tom, aby aj táto zmena priniesla lepšiu a kvalitnejšiu rozhodovaciu činnosť súdnej moci Slovenskej republiky.