51. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, milé kolegyne, vážení kolegovia, o zákaze účasti v schránkových firmách jednak vo verejnom obstarávaní, ale aj pri nakladaní s verejnými financiami hovoríme minimálne od jesene tohto roku, kedy prepukla kauza piešťanského cétečka a ukázalo sa, že veľká časť obchodu v zdravotníctve smeruje do schránkových firiem, konkrétne v rezorte zdravotníctva, ktoré majú sídlo na Belize. Odvtedy neprejde jeden mesiac, aby sa neukázalo, v akých ďalších tendroch alebo v akých ďalších transakciách so štátom sú zapojené ďalšie schránkové firmy. Na ministerstve hospodárstva to bola kauza z Holandských Antíl, pri Váhostave to bol Nový Zéland, pri ministerstve dopravy to boli firmy na Cypre, takmer všetky firmy dostávajúce zákazky, najväčšie zákazky v rezorte dopravy sídlia na jednej adrese, na jednom poschodí na Cypre.
Táto krajina sa drancuje a samozrejme, že sa drancuje spôsobom, aby nebolo formálne vystopovateľné, ku komu tá korisť ide, a kvôli tomu existencia schránkových firiem je pre Slovensko, pre slovenskú ekonomiku, pre ľudí zničujúca, úplne zničujúca. Neexistuje žiaden legitímny argument umožniť schránkovým firmám ďalej takto pôsobiť okrem toho, ak by sme chceli kryť krádeže, len ak by sme chceli kryť krádeže, iná možnosť neexistuje podľa mojej mienky. Ľudia, ktorí, a poslanci, ktorí nehlasujú za prísny protischránkový zákon, tak môžu robiť len s tým, buď s motiváciou, alebo s uzrozumením, že kryjú rozkrádanie tohoto štátu a ten štát krváca. Ja si nie som istý, že táto krajina vydrží ďalšie štyri roky takéhoto drancovania, a to hovorím s plnou vážnosťou. Nie som fatalista a Slovensko nebude na sto rokov neúspešné, ale na dlhé roky áno, ak sa nezastaví dnešné drancovanie krajiny. A je až absurdné, že každý rezort tejto vlády má nejakú svoju destináciu, kde sídlia schránkové firmy, ktorým prihráva obrovské, obrovské zdroje, verejné zdroje v rôznych tendroch.
A tieto schránkové firmy aj spájajú mnohých oligarchov, ktorí stoja za dnešnou vládou. Nie je vôbec náhoda, že proste na jednej adrese, kam smerujú takmer všetky tendre ministerstva dopravy, sú schránkové firmy finančnej skupiny J&T, a na Novom Zélande, kde má schránky Váhostav, má schránky aj polovičný partner Falck zo zdravotníctva, za ktorým zrejme je tiež pán Široký. Práve som si prečítal, že nadácia Zastavme korupciu Miroslava Trnku odovzdala dnes predsedovi vlády petíciu za prijatie prísneho protischránkového zákona a odovzdala mu odkaz 200 ľudí, ktorí napísali predsedovi vlády a tejto vláde aj dôvody, pre ktoré si želajú, aby bol prijatý prísny protischránkový zákon.
Ja veľmi oceňujem, že táto nadácia pôsobí a že ju založil človek, ktorý získal bohatstvo, ak chcete, nie drancovaním štátu a vyciciavaním štátu, ale vlastnou iniciatívou, umom firma ESET dobyla Ameriku. Možno niektorí sáloví ľavicoví intelektuáli aj v tejto snemovni tu radi hovoria, že oni nemajú radi bohatých ľudí. Ja nemám nič voči bohatým ľuďom, ak nadobudli bohatstvo čestným spôsobom. Je to super, je to príbeh, ktorý je inšpiratívny. Čo mám proti bohatým ľuďom, mám voči tým, čo majú schránkové firmy po celom svete a na všetkých offshoroch a drancujú túto krajinu.
Keď minulý rok, koncom roku bola vláda pod veľkým tlakom, lebo aby sme si povedali pravdu, podľa mojej mienky jediné, čoho sa vláda obáva, sú ľudia v uliciach. Vláda sa neobáva ani médií, asi ani opozície, ale ľudí v uliciach. V tom čase boli ľudia v uliciach kvôli kauze piešťanského cétečka a jedna z požiadaviek ľudí v uliciach bola, aby bol prijatý účinný protischránkový zákon, účinný, tvrdý a prísny. Mali sme takpovediac vtedy vládnu väčšinu takmer na lopate, pretože premiér vedel, že musí konať, vedel, že musí konať, aby demonštrácie neprerástli do väčších rozmerov a bol by to už potom vážny problém. Aj vy dobre viete, ako sa vládna väčšina v tom čase obávala práve ľudí v uliciach, obáva sa ich aj dnes, samozrejme, ale v tom čase to bolo úplne aktuálne, pretože ľudia boli v uliciach.
Mne je veľmi ľúto, že sme tú šancu premrhali v decembri, keď sme mali tri týždne času a boli tu pozmeňujúce návrhy – a boli to kvalitné pozmeňujúce návrhy, aby sme prijali účinnú úpravu a mohli sme sedieť tri týždne aj s poslancami vládnej väčšiny, aby sa vytvoril návrh, ktorý bude nepriestrelný, lebo nikto si nemusí robiť nárok, že ten jeho návrh je najgeniálnejší. Nie, boli tu viaceré inšpirácie, viaceré cesty, jednu z nich predstavím aj dnes. A vtedy, žiaľ, SMER urobil taktiku a ja verím, že sme sa z nej poučili všetci aj v opozícii, že oklamal parlament a povedal, len sa všetci ukľudnite, my, samozrejme, že prijmeme účinný zákon, dajte nám čas, urobíme komisiu, budú možno nejaké chlebíčky a v marci prídeme s niečím komplexným. Už vtedy sme upozorňovali, že asi nie je veľmi prezieravé tomuto sľubu SMER-u dôverovať. Vieme, ako SMER svoje sľuby plní, dobre, možnože niektorí kolegovia mali ešte pocit, že treba dať SMER-u ešte jednu šancu, ja to tak v dobrom chcem interpretovať, nechcem interpretovať inak, ale len dobromyseľne. Ale samozrejme, že SMER svoj sľub nedodržal, to bolo jasné od samého začiatku.
Ja si myslím, že pokiaľ niekto v tom čase, vediac o tom, aký je problém so schránkovými firmami v zdravotníctve a na doprave a na hospodárstve, mal pocit, že vládna väčšina, vláda, táto vláda, ktorá to celé zastrešuje, príde s účinným zákonom proti schránkovým firmám, ak niekto myslel, že to naozaj sa stane a úprimne tomu veril, tak neberte to príkro, ale si myslím, že to je názor, ktorý je tak zrelý na vyšetrenie duševného stavu. To sa nemôže stať, ryby si nevypustia vlastný rybník a vláda, ktorá je postavená na tom, že drancuje krajinu cez schránkové firmy po celom svete, predsa nepríde so zákonom, ktorý jej tomu reálne zamedzí, na to netreba mať Nobelovu cenu z matematiky, aby sme to pochopili.
Odvtedy, od toho decembra, došlo k ďalším kauzám, ktoré som už trochu spomenul, a to boli kauzy, ktoré sa týkali ministerstva hospodárstva, ministerstva dopravy, kauza Váhostav. Je až čarovné, ako každý oligarcha za touto vládou má nejakú svoju krajinu, aby bolo zrejmé, že niekto je na Bahamách, niekto je na Cypre, niekto je na Belize, niekto na Novom Zélande, niekto je na Antilách. Je to tragédia tejto krajiny. A tak ako si oligarchovia rozparcelovali vládu, jednotlivých ministrov, tak každý minister tejto vlády má svoje schránkové firmy, kam prihráva kšefty, niekde v nejakej exotickej destinácii.
Nemusíme vymýšľať pri riešení schránkových firiem v princípe nič nového a ja si myslím, že konštrukcia, ktorá tu bola už v decembri a ktorá je vyjadrená aj v tomto návrhu noviel zákonov, je pravdepodobne najpraktickejšia. Ja budem počúvať aj iné návrhy, samozrejme, ale zdá sa mi, že je najpraktickejšia preto, že vychádza z toho, že ak chceme identifikovať toho konečného užívateľa výhod, to nie je nejaký nový inštitút, ktorý tu vznikol. To je známy inštitút, ktorý sa používa a aplikuje v kontexte boja proti praniu špinavých peňazí. Čiže dnes naša finančná polícia, finančné polície krajín Európskej únie a iných krajín, samozrejme, tiež s týmto nástrojom narábajú a vedia potom naďalej odhaľovať ďalšie transakcie finančné, prevody bankové, kde tie peniaze reálne končia, a či tá deklarácia o konečnom užívateľovi výhod je pravdivá alebo nie.
Možno si pamätáte, keď pred rokom aj štvrť približne mala určité pokračovanie kauza vašej prvej vlády, kauza nevýhodného predaja emisných kvót. Vtedy pred rokom bol zverejnený organigram, ktorý dokumentoval, akým spôsobom boli presúvané finančné prostriedky, ktoré prišli spoločnosti, ktorá tento kšeft zorganizovala. Figuroval tam aj jeden oligarcha stojací za SMER-om, jeden z akcionárov zakladajúcich SMER, tento organigram bol doručený našim orgánom činným v trestnom konaní zo švajčiarskej prokuratúry, ktorá ho mala od švajčiarskej finančnej polície, predpokladám, proste práve na základe švajčiarskych bankových zákonov, ktoré umožňujú cez konečného užívateľa výhod identifikovať, kto je ten reálny beneficient, kto je beneficial owner. Preto keď sme vychádzali v decembri z tejto konštrukcie, tak sa nám zdalo byť najlogickejšie, že by to nemala byť banková sféra, ktorá to bude preverovať, ale sféra finančnej polície, lebo ide o inštitút, ktorý sa využíva v praxi dlhé roky v kontexte boja proti praniu špinavých peňazí.
Priznám sa, človek niekedy má pocit, že si vytvorí nejaký názor, čas postupuje a má pocit, že ten názor je správny a ešte čas postupuje a si myslí, že je ešte správnejší, je to psychológia. Ale ja som sa snažil, ak sa to dá, s otvorenou mysľou vnímať aj ďalšie návrhy, ktoré prichádzali, a musím povedať, že v tomto prípade sa mi zdá, že konštrukcia, ktorú sme navrhovali v decembri a ktorá je prejavená aj v tomto návrhu zákona, je najlepšia a najfunkčnejšia, najpraktickejšia.
Tento návrh novely zákona predpokladá, že v každom verejnom obstarávaní pri každom tendri bude musieť preukazovať uchádzač o verejné obstarávanie konečného užívateľa výhod. To znamená cez potvrdenie banky, pretože banky tieto údaje majú a aj ich musia mať. Ak si pamätáte, ten problém s bývalým ministrom Pavlisom bol práve v tom, že ak on tvrdí, že do banky vkladal peniaze na účet firmy, ktorá mu nepatrila, a boli to vlastne peniaze nie jeho, ale inej osoby, tretej osoby, proste nejakých indiánov z Holandských Antíl, tak to musel vtedy deklarovať podľa platných zákonov, podľa vtedy platného zákona o boji proti praniu špinavých peňazí. To neurobil, lebo zjavne išlo asi o jeho prostriedky.
Dnes tá legislatíva je, jednak je harmonizovaná a je dobrá, netreba vymýšľať koleso. Naviac táto úprava by zabezpečila, aby v každom štádiu verejného obstarávania musel uchádzač a uchádzači deklarovať aj zmeny v konečnom užívateľovi výhod a aby ich museli preukazovať počas celej doby trvania zmluvného vzťahu, teda aj po vyhodnotení tendra, po jeho skončení, počas celej doby trvania zmluvného vzťahu, čo je kľúčová vec.
Tento zákon v rámci tejto konštrukcie sa týka nielen verejného obstarávania, ale aj zdravotných poisťovní, čo bol aj náš návrh v decembri, aj keď možnože nie všetci ho čítali, ale taký bol, dal sa veľmi ľahko verifikovať. Ale ideme aj ďalej a chceme ho rozšíriť aj na ďalšie transakcie s majetkom štátu, čiže novelizujeme aj zákonné správy majetku štátu a majetku obcí, vyšších územných celkov, nakladanie s majetkom verejnoprávnych inštitúcií, o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, teda v rámci privatizácie. A samozrejme, že keďže už som spomenul, že ide o inštitút, ktorý sa používa v kontexte boja proti praniu špinavých peňazí, tak aj zákona o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti. Myslím si, že všetci odborníci aj na verejné obstarávanie, aj na pranie špinavých peňazí, teda tí, ktorí stoja na tej dobrej strane barikády, nie na tej zlej strane barikády, sa zhodli v tom, že vládna predloha, ktorá má byť tým systémovým riešením, je nedostatočná, má plno dier a pokrýva veľmi malý rozsah toho, čo pokrývať má. Ak mi predložíte názor skutočne erudovaného odborníka v tejto oblasti, ktorý tvrdí niečo opak, tak potom, potom skorigujem svoje vystúpenie, ale zatiaľ som také nič nepočul.
Tým chcem povedať, že boli ste upozornení, kolegyne a kolegovia, dopredu, že navrhujete aj v decembri a teraz znovu nefunkčný, deravý zákon. Úzko špecifikovaný a nefunkčný. Ja si nerobím ilúziu, že ktorý zákon prejde, či prejde náš zákon, alebo prejde váš návrh, v tomto nepustia počty. Ale nebudete môcť hovoriť, keď ten zákon bude nefunkčný, pretože bude nefunkčný, že ste o tom nevedeli a že ste hlasovali v princípe v dobrej vôli.
Znovu to porovnám na príklade, ktorý sa udial pred piatimi rokmi, keď vtedy premiér a dnešný premiér prišiel do parlamentu pred voľbami s vlastným návrhom zákona o preukazovaní pôvodu majetku. Vtedy som upozorňoval celé plénum, že návrh bude nefunkčný aj kvôli konkrétnym ustanoveniam, a navrhoval som doplňujúci návrh, aby bol funkčný. Išlo o to, že podľa platného zákona sa do v princípe legálneho príjmu započítavajú neobvyklé obchodné operácie, čo je absurdné. Potom vie každý preukázať, čo chce. Že má 30 miliónov od strýka z Ameriky. Ten zákon prešiel, je účinný päť rokov, ešte ani v jednom prípade nebol aplikovaný. Je to zbytočný, hlúpy, nefunkčný zákon a vy ste vedeli o tom, lebo ste boli upozornení a nielen v takej všeobecnej rovine, ale aj v konkrétnej rovine, že zákon je nefunkčný. Napriek tomu ste ho schválili. To bola akože vlajková loď pána Fica, ešte keď bol v opozícii, ale z tej vlajkovej lodi zostala proste troska. Plávajúce trosky. Nič. Nula, nula, nič.
Pri tomto je to znovu podobné, a preto by som chcel všetkých vyzvať, ak tvrdíme, deklaratórne to tvrdí každý, že chceme bojovať proti schránkovým firmám, podporiť návrh zákona, ktorý bude účinný, ktorý bude reálny a nielen papierový. A pokiaľ ten návrh takto neprejde vo funkčnej podobe, tak si myslím, že nielen nadácia Zastavme korupciu, ale aj občania si urobia svoj názor, vyvodia z toho konzekvencie, z toho svojho názoru, možno už o niekoľko mesiacov.
Ďakujem, pani predsedajúca.

Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti ma uznesením č. 419 určil za spravodajcu k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Daniela Lipšica, Igora Matoviča a Ľubomíra Galka na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktoré máme pod tlačou 1486. V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky a zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní, a v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti, ktorý navrhujem aj za gestorský výbor.
Vážená pani podpredsedníčka, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem, pán predseda. V duchu tradície, ako bývalo doteraz zvykom pri zvolávaní výborov, si dovolím, pán predseda výboru kultúry a médiá oznámiť, že veľmi netradične zasadá výbor pre kultúru a médiá dnes o devätnástej hodine, myslím si, že sme v rámci beťárskej cti mohli urobiť aj iné zasadnutie, ale keďže ste to neoznámili, robím to ako podpredseda výboru za vás.

Neviem, kde tam bol procedurálny návrh.
Pán poslanec Hudacký.

Ďakujem pekne, pán predseda, po dohode s ďalšími predkladateľmi vás chcem požiadať o stiahnutie bodu 71, tlač 1527, z rokovania tejto schôdze. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Procedurálna odpoveď aj pánovi poslancovi Viskupičovi.
Pán poslanec Viskupič, nesmiete byť tak preaktívnelo rýchly, určite by som to bol oznámil, samozrejme, ten výbor je o siedmej večer po rokovaní, okrem toho ste to všetci dostali aj do esemesky, aj na vaše emailové adresy, takže niekedy tá preaktívnelosť je veľmi rýchla a zbytočne.
Ďakujem za pozornosť.

Vyhnúť sa karhaniu od predsedu parlamentu, chcel by som iba veľmi dobromyseľne oznámiť, že procedurálne návrhy pri obedných pauzách hovoríme, oznamujeme zasadnutie výborov a tá prax tu bola. Čiže v tejto miere som nezneužil nič a chcel som iba oznámiť, že zasadáme o siedmej.

Vážená pani predsedajúca, ďakujem za slovo.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi predniesť tento návrh zákona, ktorý sme predložili spolu s kolegom Martinom Fedorom za Sieť. Táto téma protischránkových zákonov je jednak už pomerne známa a jednak aj na tejto schôdzi sú tri návrhy, ktoré sa tejto témy týkajú. Ja som podrobne vystupoval pri prvom z nich, ktorý bol vládny návrh novely tohto zákona. Z tohto dôvodu mi dovoľte tentokrát byť stručnejší a naozaj poukázať len na tie najvýznamnejšie prvky toho, o čo nám v návrhu ide. Nebudem sa tým pádom zameriavať na obsiahle zdôvodňovanie toho, prečo protischránkový zákon je potrebný, to je dnes predmetom širokej politickej zhody a priznám sa, že nezachytil som nejakú relevantnejšiu oponentúru názoru, že protischránkový zákon potrebujeme. A to je pomerne účinný. Dovoľte mi možno len vysvetliť, že prečo navrhujeme tú cestu, ktorú navrhujeme, a to je cesta naozaj verejnej kontroly majiteľov alebo tých skutočných majiteľov firiem.
My už dnes máme v rámci celej Európy – a dokonca aj v niektorých veciach globálne – predpisy, ktoré sa týkajú prania špinavých peňazí a odhaľovania identity ľudí, ktorí profitujú z prania špinavých peňazí a zo zločinu. Tieto predpisy sú medzinárodne konformné a sú pomerne ostré. Problém je však v ich vymáhaní.
Ako sme videli na viacej kauzách od emisií cez rôzne škandály napríklad súvisiace aj s Váhostavom, ochota a záujem našich orgánov využiť tieto možnosti, ísť povedzme na ich hranu alebo na maximum je veľmi nízka a tým pádom ich vymáhanie je veľmi nízke. Dokonca, ako už tu bolo pred chvíľou povedané, ešte aj v situácii, keď nám zahraničné orgány poskytnú takéto údaje, našim orgánom, tak ochota a schopnosť našich orgánov s tým pracovať je veľmi nízka.
Preto protischránkový zákon sa vydáva, ktorý predkladáme, sa vydáva inou cestou, a to je cesta verejnej kontroly a to je cesta iného typu, by som povedal, budovania múru proti protischránkovým firmám. Tá cesta je postavená na štyroch princípoch, ktoré sme ešte, ktoré som ešte s kolegyňou Luciou Žitňanskou prezentoval v novembri minulého roku a na ktorých je táto novela postavená. Tie štyri princípy dobrého protischránkového zákona, účinného protischránkového zákona sú nasledovné:
Prvý z nich je, že takýto zákon, nech upravuje čokoľvek, sa má týkať nielen a nie formálnych majiteľov, ale tých, ktorí z podniku naozaj profitujú, ku ktorým nakoniec dotečú tie peniaze, ktoré daná firma zarobí. To je to, čo sa v technickom žargóne nazýva konečný užívateľ výhod, čo je, by som povedal, pre laikov asi veľmi taký zvláštny pojem, ale teda to, čo označuje a o čom budem ja hovoriť, je skutoční majitelia, čo je možno ľudovejšie, ale z hľadiska občanov asi presnejšie.
Druhý princíp, ktorý sme navrhli už vtedy, je princíp verejnej kontroly. To znamená, že akékoľvek deklarácie a tvrdenia uchádzačov vo verejnom obstarávaní v iných typoch súťaží alebo zmlúv s verejným sektorom by mali byť verejne skontrolovateľné. Tuto chcem zdôrazniť, že náš návrh ide nad rámec aj navrhovanej európskej smernice a aj tie princípy štyri, ktoré schválila Národná rada, tieto štyri princípy, v decembri minulého roku, idú nad rámec práve schválenej európskej smernice, pretože tá ustanovuje, že národné registre konečných užívateľov výhod nemusia byť dostupné verejnosti, už vôbec nie na internete, môžu sa k nim dostať len tí, ktorí preukážu nejaký relevantný záujem a tým pádom orgány najmä v jurisdikciách, ktoré nemajú záujem o širokú verejnú expozíciu konečných užívateľov výhod, napríklad Cyprus, Luxemburg a podobne, ani po tejto smernici nebudú musieť skutočne odhaliť, kto vlastní, teda minimálne nie širokej verejnosti. Budú môcť stavať do toho rôzne prekážky. Preto, naopak, my sme navrhli, aby tí, ktorí, my nevieme, samozrejme, ovplyvniť ani cyperskú legislatívu, ani luxemburskú legislatívu, ale vieme povedať, že ten, kto nie je ochotný preukázať, nielen deklarovať, ale preukázať svoje skutočné vlastníctvo, nemôže na Slovensku robiť obchody s verejným sektorom. A to je ten druhý princíp, ktorý sme zaviedli.
Ten tretí princíp je, že by sa mal týkať všetkého využitia verejných prostriedkov aj používania verejnej moci. Dovoľte mi povedať, čo tým myslím. Ten najzjavnejší príklad, okolo ktorého sa točia všetky zákony, je verejné obstarávanie. Verejné obstarávanie však, mnohí ľudia si neuvedomujú, že napríklad pokrýva to, keď verejný sektor niečo nakupuje, a nepokrýva už vôbec to, keď verejný sektor niečo predáva alebo niekomu dáva peniaze. Zároveň, keď verejný sektor nakupuje, ale nejde to striktne podľa zákona o verejnom obstarávaní, tak sa to tiež do týchto chlievikov nezmestí. Aby som prešiel z abstrakcie na konkrétny príklad. Zákon o verejnom obstarávaní a protischránkový zákon, ktorý upravuje len verejné obstarávanie, nepokryje napríklad to, keď si zdravotné poisťovne z verejných peňazí objednávajú záchranné služby od dodávateľov, pretože tieto výberové konania a zmluvy sa neriadia zákonom o verejnom obstarávaní. To znamená, kauza Falck, kde polovicu najväčšieho poskytovateľa záchranných služieb, ktorý žije z veľmi hojných verejných dotácií na túto tému, vlastní, polovicu tohto vlastní schránková firma, tak ak zmeníme aj zákon o verejnom obstarávaní, nič sa o tom nedozvieme.
Druhý príklad, ten je známejší, sú zdravotné poisťovne samotné. Máme dve súkromné zdravotné poisťovne, Union a Dôveru. Vlastníctvo Unionu, pokiaľ viem, je pomerne jasné. V prípade zdravotnej poisťovne Dôvera, cez ktorú prechádza ročne asi miliarda eur z verejných prostriedkov, je jasné, že je vlastnená dvoma tiež schránkovými firmami. K jednej z nich sa hlási aktívne skupina Penta, môžme jej veriť aj nemusíme, a k druhej sa hlási oficiálne jeden bratislavský advokát, na základe, by som povedal, jeho životnej dráhy a biznisu uveriť, že by mal na to, aby vlastnil polovicu zdravotnej poisťovne, cez ktorú prejde ročne miliarda eur, je v zásade nemožné. A zdravotná poisťovňa Dôvera preto ilustruje naozaj nevyhnutnosť dobrého protischránkového zákona, lebo to, aby miliarda eur z verejných peňazí tiekla ročne cez niekoho, koho polovicu vlastní neznámy subjekt, je z môjho pohľadu neprijateľné. Zároveň treba zdôrazniť, že vďaka rozhodnutiu, ktoré sa udialo za prvej Ficovej vlády, si táto zdravotná poisťovňa môže z verejného zdravotného poistenia odlievať nad rámec štandardných ziskov cez neštandardné nástroje spolu asi pol miliardy eur, z ktorých si už veľkú časť aj vyčerpala, odliala týmto schránkam. Preto najväčšie vyciciavanie slovenského zdravotníctva za posledných 7 rokov sa udialo cez zdravotnú poisťovňu Dôvera a cez toky, ktoré z nej idú do schránkových firiem.
Aby sme ale boli ešte konkrétni, využitie verejných prostriedkov sa týka napríklad aj eurofondov a dotácií, týka sa aj investičných stimulov, aby tie nebolo možné poskytnúť schránkovým firmám. Týka sa však napríklad aj konkurzu a reštrukturalizácie. Konkurz a reštrukturalizácia je tiež spôsob využitia verejnej moci na úpravu záväzkov a v kauze Váhostav sme veľmi jasne videli, že pomocou schránkových firiem je možné takmer úplne znefunkčniť konkurzné právo, pretože konkurzné právo upravuje to, že spriaznené osoby s dlžníkom majú veľmi sťažené postavenie v procese konkurzu a reštrukturalizácie, aby dlžník nemohol cez takéto osoby manipulovať konkurzný a reštrukturalizačný proces. Tieto veľmi podrobné ustanovenia, ktoré sa týkajú všetkého od rozhodovania o reštrukturalizačnom pláne alebo o konkurze od prihlasovania, popierania pohľadávok a všetkých ďalších dôležitých úkonov v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní, sa dajú veľmi ľahko podvrátiť, ak sú v tomto konaní firmy síce blízke, spriaznené s dlžníkom, ale ktoré sa tvária, že s ním nie sú, a sú to teda schránkové firmy oficiálne s neznámym vlastníkom.
Preto v tomto zákone navrhujeme aj to, aby firmy, ktoré sú schránkové, nevedia a nie sú ochotné preukázať svoje vlastníctvo, boli považované automaticky v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní za spriaznené osoby, ak nepreukážu opak. Inými slovami, ak chce niekto oklamať slovenskú legislatívu tým, že si vytvorí firmu na Novom Zélande a dá ju spravovať piatim kostarickým právnikom, tak mu to nepomôže, pokiaľ nepresvedčí slovenský súd a slovenský registrový orgán, že ho naozaj títo piati Kostaričania aj vlastnia a sú finálnymi užívateľmi jeho výhod.
Mohol by som ísť takto ďalej, ale myslím, že postačuje to na ilustráciu toho, že ak chceme naozaj zastaviť vyciciavanie Slovenskej republiky ľuďmi v pozadí, ktorí môžu byť biznismeni, môžu nimi byť politici, môžu nimi byť rôzne združenia biznismenov a politikov a niekedy tí ľudia sú podľa mňa aj biznismeni, aj politici naraz, tak naozaj potrebujeme odseknúť tieto väzby vo všetkých oblastiach narábania s verejnými prostriedkami. To je tretí princíp.
Štvrtý princíp je vymáhateľnosť takéhoto zákona. To znamená, že aby neobsahoval také procesné diery, ktoré ho vlastne okamžite urobia, by som povedal, nevykonateľným alebo minimálne ľahko oklamateľným. Tam, samozrejme, je možno vždy diskutovať o tom, čo ešte je vymáhateľné, čo nie je, kde tie diery sú alebo nie sú. Z môjho pohľadu ten návrh, ktorý podávame a ktorý je veľmi blízky aj návrhu, ktorý dal Úrad na verejné obstarávanie, je naozaj taký, aby na jednej strane to samotné prvotné zapísanie do registra užívateľov výhod bolo pomerne jednoduché, ale aby v prípade akejkoľvek pochybnosti alebo podnetu, ktorý ani nemusí byť preukázaný, bol ten registrový orgán, v tomto prípade Úrad pre verejné obstarávanie, povinný skúmať a vyžiadať si aj súčinnosť orgánov, ako je finančná polícia a tak ďalej a tak ďalej. To znamená, aby sa nestalo to, že budeme mať zapísané firmy v registri schránkových firiem alebo v registri firiem, pardon, konečných užívateľov, a pritom v skutočnosti všetci budú vedieť, že je to celé len lož.
Tento návrh, tak ako asi všetky v tak zložitej téme, môže byť vylepšený a môže prechádzať aj určite ďalšou diskusiou. Musím však zdôrazniť, že oproti tomu návrhu, ktorý nám tu predložila vláda, je významne a zásadne iný v tom dôraze na všetko využitie verejných prostriedkov. A tu chcem ešte raz zdôrazniť, že Národná rada 115 hlasmi drvivej väčšiny poslancov v decembri prijala uznesenie, ktorým vyzvala vládu, aby pripravila a predložila zákon, ktorý bude spĺňať tieto štyri princípy. Ony sú tam naozaj uvedené aj v tom uznesení. A vláda nám predložila návrh, ktorý spĺňa, povedal by som, dva a trištvrte z nich. Ten pôvodný vládny návrh, ktorý sa tu schvaľoval v decembri, za ktorý som ja osobne nehlasoval a myslím, že ani ostatní kolegovia z opozície zaňho nehlasovali, nespĺňal ani jeden. To znamená, že ten pokrok je z nuly na dva a trištvrte. Myslím si, že keď však raz 115 poslancov tejto snemovne rozhodne, má nejaký zákon spĺňať štyri princípy, tak nemôžme sa uspokojiť s dva a trištvrte, a preto sme predložili s pánom poslancom Fedorom tento návrh, ktorý spĺňa všetky štyri princípy a uchádzame sa s ním o vašu podporu.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti ma uznesením č. 419 určil za spravodajcu k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Miroslava Beblavého a Martina Fedora na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktoré máme pod tlačou 1487.
V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona. Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa všetky náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky a zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti, ktorý navrhujem aj za gestorský výbor.
Vážená pani podpredsedníčka, prosím, otvorte rozpravu.

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, ja len taký aj výraz úcty k práci. Lebo naozaj to, tá miera ignorancie je obludná a kolegovia si dali tú prácu, že to vypracovali. Len z úcty k práci teda aj takouto veľmi krátkou formou oceňujem, že nestratili tú vieru a elán, že to má zmysel predložiť. My, keď možno aj niekto hľadá zmysel toho bytia svojho tu, tak malo byť, teda že prečo predkladáme, lebo mňa sa to tak pýtali, že prečo. No, teoreticky potom môžete pretransformovať to, čo ste predkladali a nepresadili, do volebného programu. A to by som prípadne teda odporúčal, že naozaj, aby aj tuná kolegovia so Siete, lebo to je otázka, ktorá stojí za to. Proste tu vám to neprejde, ale nájsť tie mechanizmy tak, aby to sa stalo súčasťou volebného programu, aby to potom prešlo.
Naozaj podľa mňa, že to, že varia držkovú polievku v nemocnici v Banskej Bystrici alebo že zostavujú receptúru v Luxemburgu, je naozaj luxus. Proste my sme sa fakt k tomu dopracovali a treba to riešiť. Naozaj ja si myslím, že podľa mňa nejaká taká pani Helenka z Radvane by navarila lepšiu držkovú polievku, hej, keby ste jej dali tú šancu a moc. Nie že moc, tú šancu, že vyskúšať, že proste dostala by tú dôveru a ona by verila tomu nášmu systému, že sa to dá, že keď bude robiť. Viete, že keď dáte ľuďom istotu, že keď budú robiť, že zarobia a dostanú zaplatené, lebo u nás sa ľudia tešia dvakrát. Prvýkrát, keď majú robotu, a druhýkrát, keď im ju zaplatia. Žiaľ, tam sme sa dopracovali. Naozaj, ja si myslím, že by ste našli v Banskej Bystrici a neviem kde ešte všade vyhrali tí Luxemburčania to stravovanie v tých nemocniciach, hej, že našli by sme. V Trenčíne. Aj v Trenčíne je podľa mňa niekde nejaká firma, ktorá je schopná zamestnať nejaké kuchárky a tie sú schopné uvariť držkovú polievku a proste to, čo sa navarí, sa aj zje. To, čo sa zarobí, zostane v Trenčíne. Viete, to je to, že prečo musia variť držkovú polievku v nemocniciach slovenských z Luxemburska? Povedzte mi. Normálne hamletovská otázka pomaly (povedané s pobavením), ja teraz sa do remesla pani Vášáryovej. Ja naozaj žasnem nad tým, prečo je to tak. Kde na to prišli vlastne v tom Luxemburgu, že potrebujú variť držkovú polievku alebo receptúry pre pacientov v Banskej Bystrici. Kde prišli Belizania, že potrebujú v Piešťanoch cétečko? Prečo sú domorodci v Curacau nespokojní so systémom našej privatizácie? (Reakcia z pléna.) Žiaľ.
Viete, a to sú tie paradoxy. No to je už absurdné, na úrovni, aj sa človek usmeje, ale je to taký úsmev cez slzy, že čo s tým. Ideme to tolerovať alebo skúsime to zastaviť, hej? Naozaj je to bezbrehé. Kradne sa aj v Dánsku, predpokladám, aj v Nemecku. Podľa mňa neexistuje krajina, kde sa nekradne. Ale niekde majú mieru. A my sme ušli z miery. A nemusíte ani knižky čítať, stačí Nový čas, že keď ujdete z miery, tak na konci je nešťastie úplne zákonité. Úplne zákonite. To je normálne logickým vyústením toho, že keď ujdete z miery, na konci je nešťastie. A my sme už ušli z miery. Už keď držkovú varia v Luxemburgu, tak to je už jednoznačným dôkazom toho, že niečo je zlé, že niečo sme pokazili.
Oceňujem snahu kolegov a nezlomnú vieru (zasmiatie sa rečníka), nádej, že to má zmysel, lebo má to zmysel. Každá, viete, keď dlho ocikávate betónový múrik, pustí. Takže treba, je, viem, že je ľahšie sa vzdať alebo možno čakať, ale toto nie je správna cesta. Správna cesta je to, oceňujem, odporúčam potom prípadne zahrnúť aj do volebného programu a vysporiadať sa s tým. Ja verím v Radvani pani Helenke, Janke, Božke, Zdenke, ktorá by podľa mňa s láskou varila pacientom v banskobystrickej nemocnici, hej, proste verím, že sa tam nájde firma. Nemusíme si objednávať dodávku stravy z Luxemburgu.
Ďakujem pekne.