51. schôdza

Ďakujem za slovo. Chcem naozaj úprimne oceniť vystúpenie podpredsedu Národnej rady Jána Figeľa.

Okrem toho, že dobre prezentoval obsah samotný tohto zákona, tak bola tam podľa mňa aj jedna vec, o ktorej si myslím, že je potrebné ju oceniť z toho dôvodu, že ňou naznačil dôležitosť kontinuity slov a činov, lebo jedna vec je, keď napríklad vláda v programovom vyhlásení dobre vystihne potreby Slovenska, napríklad aj v takomto podnikaní, a potom je ale dôležitá vec, ako to reálne potom vyzerá.

Na druhej strane KDH aj keď bolo kritizované za ústavný zákon o podpore rodiny, tak toto, tu dnes čo máme, zákon o rodinnom podnikaní prakticky preukazuje, že nie je to len deklaratórny postoj, že rodinu je potrebné podporovať, ale že je tu predložený konkrétny návrh, ako by rodina mohla lepšie fungovať, nielen vo svoj prospech, ale aj naozaj v prospech spoločnosti, lebo ak niečo na Slovensku dnes potrebujeme, tak to je prebudenie ľudí k vlastnej aktivite, k vlastnej činnosti a nielen spoliehanie sa na podporu, či už štátu alebo niektorých ďalších subjektov, lebo po tých rokoch od roku 1948 naozaj mnohí, mnohí ľudia, už generácie si odvykli od vlastnej aktivity a spoliehajú sa na podporu, ktorá môže prísť, ale nie je tým, čo vlastne dnes Slovensko naozaj a najviac potrebuje... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Ja len krátko na skôr, samozrejme, pozitívne podnety zareagujem.

My čelíme dnes mnohým problémom, ktoré sú buď veľmi dynamické, alebo postupné. A jedným z nich je napríklad aj vyľudňovanie vidieka alebo niektorých vzdialených oblastí, pán kolega Mičovský naznačoval, že môžu to byť podhorské alebo horské oblasti, pričom zmena toho trendu bude ťažká. Ale som presvedčený, že napríklad podpora rodinného podnikania by výrazne napomohla udržať ľudí tam, kde ich aj Slovensko potrebuje. Je to v spoločenskom, verejnom záujme. A zároveň tí jednotlivci alebo rodiny tam potrebujú spôsob obživy, ktorý je nielen tradičný a náročný, ale aj dôležitý pre ostatných. A my nepotrebujeme vytvárať skanzeny, ale skôr udržateľné miesta pre život v rozsahu celého Slovenska. A ak sa neotočia tieto trendy v niektorých regiónoch, tak, opakujem, budú nezvratné dopady a dôsledky pre budúcnosť.

Chcem aj preto apelovať na všetkých, ktorí majú pre to zmysel, už aj v duchu novely ústavy, ktorá hovorí o tom, že Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru, napomáha jeho dobru, to je jej ústavná povinnosť, včítane tejto sály, tejto snemovne, je to jedna z foriem, ktorú navrhujeme. Nie je vyčerpávajúca, ale dôležitá súčasť pre vitalitu Slovenska po každej stránke. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Vážení kolegovia, dovoľte mi na záver len zdôrazniť niektoré aspekty, ktoré tu boli odprezentované aj tými, ktorí sa zapojili do rozpravy, resp. aj prostredníctvom faktických poznámok.

Jedno možno z toho, čo tu zaznelo na konci, je tradícia. A som rád, že aj pán podpredseda Figeľ zdôraznil, že to nie je iba prenášanie popola, ako tu už viacerí potom následne ešte pripomínali, ale že to je v podstate živý odkaz.

Ja keď som spomínal moju účasť a prezentáciu na hearingu v Európskom parlamente k tzv. Family Business Actu, resp. Family Business in Europe, zhodou okolností takýto mal svoju tuto prezentáciu v Európskom parlamente a mimo neho, stretol som sa okrem iného s niekoľkými prezentujúcimi, ktorí sa dlhodobo angažujú v rodinnom podnikaní. A istý pán Peter von Möller, ktorého firma, teda rodinná firma pôsobí, a teraz počúvajte dobre, od roku 1730, od roku 1730 a doteraz funguje, zamestnáva 2-tisíc pracovníkov. Majú obrad 290 mil. eur a pôsobia v šiestich krajinách Európy. Stále je to rodinná firma, je to firma v podstate najbližších členov rodiny. A udržiavajú tento biznis, zamestnávajú ľudí, nespoliehajú sa na štát, vytvárajú pracovné miesta a vytvárajú, samozrejme, obživu a do určitej miery aj potom pokračujú v tej tradícii tej rodiny. A keď som sa s ním osobne rozprával, hovoril o tom, že to rodinné podnikanie ich jednoducho zbližuje, členov rodiny zbližuje, nie rozdeľuje.

Zaznela tu taká pripomienka od pána Bublavého, ktorý vytiahol možno akože, ja neviem, či to bol jeden príklad, že v podstate len biznis spôsobil to, že sa ja neviem dvaja manželia rozviedli. To, samozrejme, sa môže stať, ale určite to nie je všeobecný jav, všeobecná charakteristika rodinného podnikania ako takého, pretože ja predtým než som prišiel s návrhom zákona o rodinnom podnikaní, ja som prešiel celé Slovensko, v každom jednom regióne sme mali v podstate také stretnutie, kde bolo 80 až 100 ľudí, či už to boli živnostníci, malí podnikania alebo v podstate ľudia, ktorých zaujala táto téma, ktorí prišli, a ja som nepočul hádam jedno nejaké opozičné stanovisko voči tomuto návrhu, dokonca skutočne ľudia tam mi hovorili, že: „Treba, aby ste nás vedeli motivovať, aby sme sa jednoducho mohli angažovať.“ Totiž sami si uvedomili, že majú dostatok znalostí, zručností, schopností aj v rodine, len treba, aby štát vytvoril tie podmienky. To je ten princíp subsidiarity, to je tá pomoc svojpomoci, to je o tom, čo tu viacerí povedali, či už naučiť sa chytať ryby, a nie čakať na tie ryby a podobne, čiže pomôcť svojpomoci. A tento návrh zákona vytvára takéto podmienky pomoci svojpomoci, preto, aby ľudia zobrali na seba zodpovednosť teda za seba, ale aj za svoju rodinu, aby nečakali, že štát im niečo dá, lebo potom, samozrejme, keď sa vytvorí takéto prostredie, že ľudia skôr niečo od štátu očakávajú. A priznám sa, že však určite sa aj vy stretávate v nejednom prípade s tým, keď nájdu sa aj takí, čo hovoria, že štát sa má o nich postarať, prečo by sa mali starať o seba, o svoju obživu. No ale, viete, keď my im prostredníctvom politického marketingu dáme takúto nádej, že štát vytvorí istoty a len natiahnu ruky a dostanú niečo od štátu, no tak potom nečakajme, že niektorí takíto ľudia, ktorí sú dlhodobo nezamestnaní 20 rokov, nič iné nebudú robiť, len stále budú mať vytrčené tie ruky a čakať na túto pomoc od štátu.

My musíme zvrátiť toto myslenie. Už nie je to jednoduché, pretože máme už možno druhú generáciu ľudí po týchto politicko-ekonomických zmenách v roku 1990, ktorí v podstate nepracujú a nevedia, čo je to robota. A my musíme prísť s určitými motivačnými programami, a toto je príklad jedného z nich, aby sme ich opäť vedeli naštartovať do vlastnej ekonomickej aktivity, čiže do podnikania. Bez toho to jednoducho nepôjde.
Ešte spomeniem opäť tú európsku úroveň. Viete, čo robia v mnohých európskych krajinách? Majú tzv. dedičské dane. A tie dane sú veľmi vysoké, aby jednoducho tú tradíciu. Aby to odovzdávanie toho rodinného podniku z jednej generácie na druhú generáciu v podstate nejakým spôsobom nezamedzili, tak tu rušia dedičskú daň, ale len v prípade rodinných podnikov, len v prípade, aby mohli jednoducho, povedzme, ten syn, ten vnuk prevziať ten rodinný podnik, samozrejme, so všetkými týmito aktívami, aby nemuseli platiť dedičskú daň, pretože, samozrejme, to odrádza, tá dedičská daň je skutočne vysoká. Čiže vidíte, že robia všetko pre to, aby to fungovanie toho rodinného podniku v podstate sa rozvíjalo.

A my sme teraz v podstate pred takou základnou dilemou, čo v tomto robiť ďalej, pretože riešenie sociálno-ekonomickej situácie cez balíčky, o ktorých ja nehovorím, že v niektorých prípadoch nie sú aj nevyhnutné, pretože mnohé rodiny sú skutočne na hranici biedy, chudoby a potrebujú nejaké takéto impulzy, to môže byť len krátkodobým podnetom. Nedá sa dlhodobo s tým vydržať. Jednoducho bude treba na to strašné množstvo peňazí. A my si nemôžeme dovoliť jednoducho požičiavať a takýmto spôsobom, neefektívnym spôsobom riešiť to, pretože máme tu systémové nástroje. Z nich jeden, ako to stále opakujem, práve predkladám. A treba, aby sme to zobrali do úvahy.

A ja teda chcem požiadať predovšetkým kolegov z vládnej strany, aby tento návrh zákona podporili, pretože neviem si predstaviť rozvoj Slovenska, neviem si predstaviť v podstate rozvoj zamestnanosti, a teda určité ekonomické prosperity bez takéhoto zákona, bez v podstate takýchto motivačných prvkov pre našich ľudí.

Takže ešte raz chcem poďakovať všetkým, ktorí vystúpili, či už v rozprave alebo prostredníctvom faktických poznámok. A ja verím, že teda presvedčíme aj našich kolegov z vládnej strany, aby podporili tento návrh zákona, pretože je potrebný. Jednoducho je to tak, ako aj náš predseda strany povedal, je to naša do určitej miery vlajková loď v tej sociálno-ekonomickej oblasti, určite to bude v našom volebnom programe. A ja by som bol rád, keby to bolo v podstate, ak sa teraz neprijme tento návrh zákona, bol by som rád, ak by sa prijal, jedným z dôležitých prvkov nového vládneho programu, tak ako to povedal pán kolega Viskupič.

Takže, ešte raz, všetkým veľmi pekne ďakujem a chcem požiadať ešte raz o podporu tohto návrhu zákona.

Keď môžem zaujať stanovisko, využijem ten čas pred dvanástou, lebo asi by nebolo vhodné otvárať ďalší zákon.

Myslím si, že tento zákon o podpore rodinného podnikania si zaslúži našu pozornosť.

Ja sa veľmi teším aj ako spravodajkyňa, aj ako poslankyňa, že k tomuto zákonu sa vyjadrili predovšetkým podporne a pozitívne poslanci opozície, ak som to dobre registrovala, tak v podstate do diskusie možno faktickou, nie priamo do rozpravy sa zapojili zástupcovia všetkých opozičných strán.

Mňa by ako spravodajkyňu naozaj zaujímalo, tento zákon, neviem, to bolo asi pred rokom, sa dostal do druhého čítania, aké boli racionálne, pádne dôvody, ktoré boli prekážkou toho, aby tento zákon postúpil do tretieho čítania a bol napokon schválený.

Touto formou možno už tým, že je záverečné slovo, nebude možné, aby sa k tomu vyjadril vládny poslanec v rámci rozbehnutej rozpravy, ale naozaj by ma zaujímalo a chcela by som poznať stanovisko, vecné stanovisko zástupcov vládnej strany, tých, ktorí sú kompetentní vyjadrovať sa k podpore podnikania, k stabilizácii podnikateľského prostredia, k podpore rodiny, prečo tento zákon nemôže byť schválený.

Naozaj svojím rozmerom, rozsahom, dopadom, obsahom považujem tento zákon za nadstranícky zákon. Ja verím, že podpora rodiny ako základnej bunky spoločnosti je záujmom každého z nás, a preto naozaj v rámci toho, aby ste ma ubezpečili, že neplytváme jednak potenciálom rodiny a jednak aj potenciálom poslancov, ktorí predkladajú takéto odborné, komplexné, systémové, prorodinné, prorozvojové zámery, ak ma chcete o tom presvedčiť, že neplytváme týmito zdrojmi, jednak rodinou, vidiekom, ktorý stále viac upadá, aj samotnou prácou angažovaných poslancov, bola by som rada, rada by som poznala stanovisko, pre ktoré je tento zákon neprijateľný.

Ja na základe toho, ako odznela rozprava, predpokladám, že opozícia by sa dokázala pri tomto návrhu zákona zjednotiť, vedela by ho podporiť spoločným hlasovaním, spoločným súhlasom.

A naozaj považujem za nedôstojné, ak takémuto zákonu, ktorý predstavuje súbor prorozvojových opatrení, ktoré naša krajina tak veľmi potrebuje, sa nevyjadrí kompetentne ani jeden zástupca vládnej strany. Naozaj to chýba v tejto diskusii. Chýba to. A ak aj pozorujú túto diskusiu pozorujú občania, ja som presvedčená o tom, že v duchu deklaratívnych vyjadrení vlády, teraz v duchu popularizovaného balíčka sociálnych opatrení, sa žiada aj reakcia, aj adekvátna odpoveď na túto otázku. My si nemôžeme dovoliť v dnešnej situácii, v akej sú Slovensko a ľudia v našej krajine hlavne na vzdialených východných regiónoch, hazardovať s tým, že sa k takýmto zákonom nevyjadríme.

Je to naozaj nedôstojné a neadekvátne v situácii, v ktorej sa nachádzame. Mnohé rodiny predstavujú potenciál pre to, aby ich možné daňové úľavy alebo správne prijaté legislatívne opatrenia odbremenili od záťaže, ktoré im bránia, ktoré ich demotivujú v tom, aby rozvíjali svoje možnosti.

Takže ja by som bola naozaj veľmi rada, ak aj či už formálne, neformálne, najradšej oficiálne by odznelo stanovisko k zákonu, aby sme ho možno prerokovali aj v rámci hospodárskeho výboru tak, aby som vedela, že ak sú nejaké vecné prekážky, politické prekážky – ja si myslím, že nie sme tu na to, aby sme riešili politické prekážky, politické bariéry–, tak že tieto vecné prekážky spoznáme, pričom pokiaľ sú nejakého zásadného charakteru, že ich rozoberieme, a pokiaľ nie sú zásadného charakteru, pokiaľ sa tu vieme dohodnúť na konkrétnostiach, ktorými je možné upraviť tento predložený návrh zákona, tak že sa týmito konkrétnosťami budeme zaoberať a o tie tento návrh zákona upravíme, skorigujeme. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, pani predsedajúca. Vážení kolegovia, veď nie je piatok poobede, nejako nás tu je pomenej opäť.

Dovolím si vás oboznámiť s dôvodmi predloženia malej novely, ktorá sa týka zníženia hranice možností zúčastnenia sa volieb pre ľudí na 16 rokov veku. Čiže hlavným účelom predkladanej novely zákona je po vzore iných štátov z Európy, z nich najbližší k nám je Rakúsko, znížiť vekovú hranicu aktívneho volebného práva, čiže práva voliť, zo súčasných 18 rokov na 16 rokov veku života. Touto úpravou sa Slovenská republika teda priradí k viacerým štátom, ako je napríklad spomínané susedné Rakúsko, kde takýto právny stav funguje už minimálne niekoľko rokov. To zníženie vekovej hranice by sa týkalo nielen parlamentných volieb, ale aj volieb prezidenta Slovenskej republiky, volieb do Európskeho parlamentu, ľudového hlasovania pri odvolávaní prezidenta Slovenskej republiky a volieb do orgánov samosprávnych krajov, volieb do orgánov obcí a, samozrejme, referenda.

Máme za to, že v súčasnosti sú mladí ľudia v úplne inej pozícii, ako boli pred niekoľkými rokmi alebo pred rokmi, keď sa tento vekový cenzus stanovoval, a to najmä z hľadiska pohľadu informačnej vyspelosti, keď vďaka používaniu prostriedkov elektronickej komunikácie, internetu získavajú značné množstvo informácií o verejnom živote, možno politickom systéme a jeho fungovaní, čím sa zvyšuje ich rozumová vyspelosť v tejto oblasti. Zníženie vekovej hranice v prípade aktívneho volebného práva len o dva roky by preto nemalo mať zásadný negatívny vplyv na túto skupinu ľudí, skôr, naopak, na ľudí, ktorí v tomto veku tak budú môcť nie iba virtuálne, ale priamo pri volebnom akte sa zúčastniť a prevziať zodpovednosť. Jednoznačne pri našich stretnutiach a projekte, ktorý robí aj náš predseda klubu za účasti mnohých z nášho klubu, to nám dáva o tomto aj dôkaz. Ten projekt sa nazýva Nemaj v paži. Podobne činnosť rôznych žiackych či študentských parlamentov na školách naznačuje, že aj mladšie generácie ľudí, nielen 18-ročných prejavujú záujem o osud tejto krajiny. A preto by sme boli radi, ak by tento vekový cenzus bol znížený. V dôsledku zníženia vekovej hranice pri aktívnom volebnom práve možno preto očakávať aj zvýšenie účasti vo voľbách, referende či v ľudových hlasovaniach, ktorá na Slovensku nie je v posledných rokoch vysoká a pri voľbách do Európskeho parlamentu bola druhou najnižšou v Európskej únii spomedzi všetkých členských štátov.

Na Slovensku volebným právom v súčasnosti disponuje aj niekoľko desiatok tisíc ľudí s neukončeným základným vzdelaním. Preto sa nazdávame, že rovnaké právo môžu dostať aj mladí ľudia, ktorí takzvanú povinnú školskú dochádzku ukončili. Tam smeruje tento návrh.

Súčasne si treba uvedomiť, že dnes už sú 16-roční v značnej miere zodpovední za svoje konanie, od ktorého sa odvodzuje určitá miera priznania zodpovednosti za svoje konania zo strany štátu. Ako príklad tu možno uviesť trestnú zodpovednosť alebo aj priestupkovú zodpovednosť, ktorá bola desaťročia zakotvená na vyššej vekovej hranici a len nedávno sa znižovala práve kvôli väčšej rozumovej vyspelosti mladších generácií. Navyše, vzhľadom na neustály trend starnutia populácie sa prijatím návrhu zákona zvýši podiel mladých ľudí na výkone aktívneho volebného práva, čo bude znamenať vyváženejší pomer jednotlivých generácií na rozhodovaní o veciach verejných.

Pre všetky tieto dôvody môžeme oprávnene konštatovať, že Slovenská republika je dostatočne zrelá na to, aby sa zaradila medzi štáty, ktoré prijali právnu úpravu umožňujúcu mladým ľuďom voliť si svojich zástupcov v rôznych voľbách, v referende a ľudových hlasovaniach od dosiahnutia 16. roku veku.

Predkladaný návrh zákona, si myslím, reaguje na spoločenský trend a po tomto úvodnom slove vás žiadam, vážení kolegovia, o jeho podporu. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, tu naozaj nemáme žiadneho vládneho poslanca, to je zaujímavé.

Vážená kolegyňa, vážení kolegovia, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj za spravodajcu k návrhu zákona o podmienkach volebného práva (tlač 1528). Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.

Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.

Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.

Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.

V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona prerokovali výbory do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.

Pani predsedajúca, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Milá pani podpredsedníčka, kolegyne, kolegovia, chcel by som podporiť tento návrh zákona, ktorý predkladá náš kolega Jozef Viskupič, lebo si myslím, že je naozaj správny.

Ja by som zdôraznil z tých argumentov, ktoré Jozef spomínal, jeden. Na Slovensku máme niekoľko desiatok tisíc ľudí, ktorí nemajú ukončené základné vzdelanie alebo opustili školu v štvrtom, piatom, šiestom ročníku základnej školy. A nikto nespochybňuje volebné právo týchto ľudí. Na druhej strane máme 16-ročných študentov, 17-ročných študentov, skoro 18-ročných študentov, ktorí volebné právo nemajú, hoci majú odslúžených v škole 10, 11, 12 rokov. Jednoducho zdá sa mi, že je to dosť zásadná diskriminácia alebo disproporcia medzi prístupom voči jednej skupine ľudí a voči prístupom k druhej skupine ľudí.

Dám si možno takú rečnícku otázku, keď mnohých z nás trápi, že jedna skupina ľudí je ochotná predať svoj hlas za tri, štyri, päť eur, či si myslíme, že by rovnako náchylná by bola aj táto skupina mladých ľudí vo veku od 16 do 18 rokov, ktorí dnes volebné právo nemajú. Ja si osobne myslím, že títo ľudia práve preto, lebo jednoducho majú dostatok informácií a žijú už trošku v modernejšej dobe a už ich rodičia nechodia na koňoch a jednoducho prísun k informáciám majú obrovský, rýchly a dokážu si na internete zistiť čokoľvek, by tak pristupovali k svojmu volebnému právu omnoho zodpovednejšie ako ľudia, ktorí, bohužiaľ, dnes sú ochotní práve kvôli tomu, že sa nachádzajú v biede a sú v zlej životnej situácii, doslova predať svoj volebný hlas, svoje volebné právo niekomu len preto, lebo im jednoducho ponúkne niekto tri, štyri alebo päť eur.
Pred dvomi alebo tromi rokmi som bol v osade a bol som práve svedkom takej zaujímavej situácie, keď väčšia skupina osadníkov hovorila o tom, ako by teda chceli zmeniť Slovensko k lepšiemu, ako nie je dobré, že ich politici okrádajú, ignorujú a podobne. A potom prišiel jeden medzi nich z blízkej chatrče, celý potetovaný, a naozaj strašidelne vyzeral, a povedal vetu všetkým, celej tej skupine, ktorá tam na nás vykrikovala a vyžadovala od nás, aby sme im zlepšili život, že: „Dokým vy budete ochotní predávať váš hlas za pár drobných, dovtedy sa nič na Slovensku k lepšiemu nezmení.“ A práve na to by som chcel poukázať, že vlastne od človeka, od ktorého som vôbec neočakával, že by vlastne takéto niečo vedel vysloviť, to odznel. Tak povedal tú krutú pravdu ľuďom, ktorí, bohužiaľ, sú ochotní predávať svoj vlastný hlas.
A preto si myslím, že je načase, aby sme vyvážili možno hlas týchto ľudí hlasom mladých ľudí, ktorí, ako som povedal, majú poctivo vyštudovaných desať, jedenásť, dvanásť rokov povinnej školskej dochádzky, aby títo ľudia mali právo rozhodovať de facto o svojom vlastnom osude, lebo v skutočnosti politika je v prvom rade o osude, áno, aj nás, ktorí tu žijeme a ktorí máme svoj vek. A je to o tejto chvíli, ale vzhľadom na to, že na Slovensku dvadsaťpäť či dvadsaťšesť rokov politici systematicky vytvárajú dlhy, je to v prvom rade o mladých ľuďoch, ktorí v budúcnosti budú tie dlhy splácať, ktorí budú splácať dlhy po nezodpovedných, skorumpovaných politikoch. A preto si myslím, že by sme mali urobiť všetko pre to, aby práve títo mladí ľudia, ktorí to budú splácať po nezodpovedných, skorumpovaných politikoch, ktorí systematicky Slovensko rozkrádajú, mali čím skôr volebné právo. A keďže sme povedali, že už trestne zodpovední sú vo veku od 14 rokov, tak zrejme je načase, aby sme aj volebné právo pre týchto ľudí posunuli z tých 18 rokov k tým navrhovaným 16 rokom.

Veľakrát tu niektorí z vás hovorili, aby sme nevymýšľali nejaké novoty a aby sme sa pozreli niekde do sveta, či niekde vo svete niečo také funguje. Nemusíme ísť pritom ďaleko. Od nás je to teraz vzdušnou čiarou približne dva kilometre, kde je Rakúsko, kde presne takýto prístup a takýto zákon platí už niekoľko rokov. A keď na začiatku boli možno okolo toho diskusie, nakoniec ako ten návrh prijali, tie diskusie utíchli a dnes môžem povedať, že viac-menej je tam celospoločenská dohoda na tom, že je správne, že títo mladí ľudia majú volebné právo už vo veku od 16 rokov. Takže nevymýšľame koleso, to koleso je za hranicami vymyslené, a v niektorých veciach by sme si dobré veci zo zahraničia mohli odkopírovať.

Čiže drukujem tomuto návrhu, samozrejme, ho podporím, som rád, že pochádza z nášho poslaneckého klubu.

Mladí ľudia si zaslúžia dôveru, majú dostatok informácií. A osobne som presvedčený, že sa dokážu omnoho zodpovednejšie správať voči svojej vlastnej krajine ako priemerný poslanec v tejto Národnej rade.

Čiže dúfam, že návrh bude posunutý do druhého čítania. A urobíme tak ústretové gesto voči mladým a zodpovedným ľuďom.

Ďakujem pekne. Vážené kolegyne, kolegovia, ja by som chcel v prvom rade vyjadriť podporu tomuto návrhu zákona. Je to zákon, ktorý nás môže opäť posunúť o kúsok dopredu, dopredu k priblíženiu sa určitým spôsobom k tým vyspelejším krajinám, ku ktorým sa stále akože akosi snažíme priblížiť. A stále sa nám to nedarí, lebo stále u nás ešte nefungujú niektoré veci. Už ich tu spomínal kolega Igor Matovič.
Tento zákon je o tom, aby sme dali možnosť, nerobím si ilúzie o tom a určite ani mnohí z vás si nerobia ilúzie o tom, že všetkých približne 138-tisíc mladých ľudí vo veku od 16 rokov, ktorých by sa tento zákon týkal, odrazu príde k volebným urnám a bude voliť. Ale ja tieto ilúzie nemám ani o niektorých starších ako 18 rokov. Ani tí nechodia úplne všetci voliť. Ale tú možnosť majú. Majú ju a neviem, prečo by sme ju mali zatvárať pre takýchto mladých ľudí.

Vždy sa hovorí o tom, že človek by sa mal postaviť zodpovedne k našej krajine a tým pádom aj vyjadriť svoj občiansky postoj práve či už vo voľbách do Národnej rady, v prezidentských voľbách, voľbách samosprávnych a tak ďalej. Je to naozaj zodpovednosť. A tú zodpovednosť majú aj mladí ľudia. A dokonca, povedzme si tak, trestnoprávnu zodpovednosť majú od oveľa skoršieho veku. Prečo by s touto zodpovednosťou nemohla prísť aj možnosť voliť a ovplyvniť chod tejto krajiny už od veku 16 rokov. Naozaj sú to len dva roky rozdiel. A ako som spomínal, jedná sa tak približne o 138-tisíc mladých ľudí, ktorých by sa toto celé týkalo. Takže naozaj je tu tá možnosť.

A ja som sa rozprával s mladými ľuďmi. A, áno, boli rôzne názory na túto problematiku také, jednak že niektorí mladí ľudia ešte žijú vo hviezdach, niektorých mladých to nezaujíma, z nich jedni žijú len hudbou, jedni žijú len takým voľným životom popri štúdiu. Ale niektorí z nich zaujali naozaj zodpovední postoj a pýtali sa a pýtali sa na otázky, že prečo znižujeme túto hranicu, že by možno oni siahli po tej inej hranici skôr z tej hornej časti. A povedal som, že to zatiaľ možné nie je, no ale že niektorí starší už neprejavujú zodpovedný prístup, ale že skôr niektorí mladí majú ten prístup zodpovednejší. Moja odpoveď potom bola taká, že tí, ktorí už ovplyvňovali tento chod našej krajine od svojich možností voľby, už si určité veci prežili. A dá sa povedať, že mnohí z nich chcú, aby sa ich deťom a vnúčencom a možno aj pravnúčencom žilo v našej krajine lepšie s tým, že mladí ešte nedokážu posúdiť, čo je pre nich lepšie, a že sú viacej ovplyvniteľní. No v tomto by som zapolemizoval. A presne to isté, čo platí o tých mladších, platí aj o ich starších rovesníkoch, o strednej generácii, o staršej generácii. Úplne každý z nás je istým spôsobom ovplyvniteľný. Samozrejme, to záleží od intelektu každého zvlášť a záleží aj od prísunu informácií, ktoré sa k tomu dotyčnému dostanú, pretože len na základe relevantných informácií sa dokáže človek aj relevantne rozhodnúť. Ak sa človek nechá strhnúť ja neviem určitou propagandou, tak, áno, nechá sa ovplyvniť. Ale pokiaľ si dokáže mladý človek, a mladý človek si to určite dokáže, spočítať, že dve a dve sú štyri, že nikdy to nebude vychádzať päť, tak si myslím, že má omnoho zodpovednejší prístup ako mnohí iní.
Ešte raz hovorím, tento návrh zákona je možnosťou naozaj dať možnosť tak, ako túto možnosť majú už mladí ľudia v susednom Rakúsku, aj v niektorých ďalších krajinách. Ale aby sme nemuseli chodiť ďaleko, v Rakúsko už môžu voliť šestnásťroční.

Takže dajme im možnosť a uvidíme či sa začnú viacej zaujímať aj o politiku, možno o tú samosprávnu, možno o tú regionálnu a možno aj o tú vrcholovú. Ale tú možnosť im dajme a po čase tak budeme vedieť posúdiť, ako to s tými našimi mladými ľuďmi je, či prejavili ten záujem alebo väčší, alebo menší. Ďakujem.

Ďakujem. Podporujem ten návrh. Pripomeniem, že mladí ľudia sú tí, ktorí zdedia dlh, ktorý robíme my, a mali by mať teda právo sa k tomu vyjadriť. A tiež si myslím, ako ste povedali, pán poslanec Hraško, že si vedia spočítať, že dva a dva sú štyri a že ten náš dlh je neudržateľný. A nádejam sa, že budú voliť rozumne v tomto smere a že zohľadnia túto skutočnosť.

Kolega Jurzyca presne prízvukoval to, čo ja som chcel prízvukovať, že práve preto, a to je možno taký úplne naj-naj, najdôležitejší dôvod, prečo by mladí ľudia mali ísť voliť a prečo by sme všetko mali urobiť pre to, aby mohli ísť čím skorej voliť. Teda v tomto prípade vo veku od 16 rokov je to práve preto, že skorumpovaní politici tu robia dlhy a tí ľudia by sa mali k tomu právo vyjadriť a aspoň čiastočne eliminovať tých skorumpovaných politikov svojou voľbou.

Zároveň možno taký iný pohľad na vec. Tak ako nám veľmi záleží a malo by nám každému záležať, aby si mladí ľudia čím skôr vytvárali pracovné návyky, čiže mali by sme podporovať akúkoľvek formu brigádnickej činnosti mladých študentov už stredoškolákov, aby čím skôr sa snažili, ako som povedal, vytvoriť si pracovný návyk a vedieť, že peniaze sú za prácu a peniaze nie sú na pošte, tak takýmto istým spôsobom by sme mali pristupovať k nabádaniu a k vytváraniu podmienok mladých ľudí, aby si vytvárali vzťah k štátu, aktívny vzťah k štátu, aktívny vzťah k vedeniu štátu, a aby sme ich čím skôr dostali z pozície ľudí, ktorí si uvedomujú, že vlastne tak či tak nič nezmôžu, do pozície ľudí, ktorí si uvedomujú, že sú akcionármi štátu, ktorý má meno Slovenská republika, a že patrí aj im samým, lebo práve to obdobie puberty, keď možno my tých mladých ľudí necháme napospas veľakrát ich presvedčeniu, právoplatnému, o tom čo vlastne politici nám to tu rozkrádajú, my potom za nich budeme splácať dlhy, ale vlastne nemáme možnosť k tomu vyjadriť sa, môže nakoniec viesť k tomu, že už osemnásťroční ľudia, keď už majú právo voliť, už sú natoľko apatickí, že koniec koncov voliť nepôjdu. Takže práve to, že ich podchytíme vo veku od 16 rokov, môže nám pomôcť, že mladí ľudia si vytvoria vzťah k veciam verejným, na čom by nám malo záležať.