51. schôdza

Ďakujem pekne. Keďže nakoniec obidvaja kolegovia viac skôr dopĺňali tie otázky a tým, by som povedal, aj z iného uhla, tak asi tá reakcia je viac potom už na pánovi guvernérovi než na mne, takže nemám reakciu.
Ďakujem.

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán guvernér, vážená pani spravodajkyňa, vážené kolegyne, kolegovia. Ja som neni ten najkompetentnejší, ale tejto téme sa tak z diaľky aj z blízka venujem už dosť dlho a teda by som povedal, že veľmi ma zaujíma. Keď tu máme guvernéra, tak si dovolím povedať pár slov k tej druhej časti, o ktorej teraz hovoríme, ale možná niektoré moje otázočky, krátke, veľmi krátke, bude to desať minút všetko, sa budú týkať aj tej prvej časti, ospravedlňujem sa.
Je to veľmi dobre vypracovaná správa, naozaj má európske parametre, dá sa všetko z nej dozvedieť, ide hlboko a dobre sa čítala a skutočne odborníci na základe tých všetkých grafov, ktoré na konci vlastne sú, sa naozaj môžu dozvedieť dobre o tom, aký je stav našej Národnej banky a čo robí a kde sme v Európe. Troška mi tam snáď chýba kritika toho, čo sa dneska vo svete deje, ale tak to neočakávam od pána guvernéra, aby to urobil, na druhej strane to teraz ja snáď poviem.
Začiatkom vášho prejavu, toho druhého, bolo, že teda teraz my sme najotvorenejšia ekonomika, skoro najotvorenejšia, Európy. Tak voľakedy sme veľmi kritizovali Čechov, že oni sú najotvorenejší a tým sú najzraniteľnejší a tým pádom môžu naozaj výkyvy medzinárodné veľmi na nich vplývať. Viem, že keď niekde skrachovala čínska banka, Čechov sa to dotklo, pretože oni tam mali svoje záležitosti, my sme vôbec nemali. Čiže tá otvorenosť samozrejme neni vždy len pozitívna. Som prekvapený, že teraz sa to preklopilo. Ale to je len taká poznámočka na začiatok.
Samozrejme, ja som svojho času chodieval do Spojených štátov práve k tejto téme často, kde ľudia, ktorí veľmi kritizovali svetový finančný systém, aj do väzenia sa za to dostali, aj tam v tom väzení som ich neraz navštívil, no nakoniec sa ukázalo, že mali 100-percentnú pravdu, aj keď dneska sú už starí, ale proste stále niečo ešte hovoria. Teraz budú môcť za dva týždne v Paríži niečo, možnože tam aj pôjdem. Proste odvtedy sa tu o tú tému zaujímam, lebo vidím, že ten svetový finančný systém neni v dobrom stave a niečo by bolo treba zmeniť. A tie zmeny od Ameriky nečakám, ale od Európy by som ich čakal. A zdá sa mi, že Európa mlčí, že proste nechce sa toho vzdať, čo doteraz má, nechce sa vzdať, že peniaze sa dajú vyrobiť nielen výrobou a proste ľudskou hlavou, ale aj počítačmi a tak ďalej.
S tým súvisí moja prvá otázočka, že teda obchody s derivátmi, aký je stav na Slovensku. Tie, myslím, najviac vytvárajú bubliny. Je tam niečo spomenuté k tomuto, ale proste aj nejaká poznámka, že klesajú u nás, ale v absolútnych číslach, neviem, ako je to možné, možno som si to iba nevšimol. S tým sa veľmi hovorilo o zdaňovaní finančných transakcií, to sa teraz akoby prestalo hovoriť. Myslím, Slovensko bolo proti tiež. A možnože aj bolo za, už ani neviem presne. Ale my sme malí na to, aby sme to ovplyvnili. Ale veľa sa o tom v Európe hovorilo, ale naraz sa zistilo, že nie, no. V tých finančných transakciách aj za noc môže prejsť aj milión, robia to už za nás počítače, a teda to zdaňovanie aspoň od toho 0,01 %, jak sa hovorilo, prípadne trocha viac, by určite prinieslo niečo a mohlo troška obmedziť tieto, by som povedal, rizikové záležitosti.
O daňových rajoch, schránkových firmách, Cyprus, Curacao a neviem, kde ešte všade, atraktívne krajiny, do ktorých už nikdy nepôjdem. Tak Cyprus je veľmi zvláštny tým, že je v Európskej únii, že plače, že tam majú všelijaké problémy svoje, ale zároveň tam vytvára problémy tým, že tam umožňuje naozaj tieto rôzne nekalé veci a únik peňazí. Tu sa nedávno povedalo, myslím minister financií, že koľko peňazí je zmrazených vonku, to sú miliardy, ktoré vlastne od nás odišli nezdanené a vonku mrznú a vlastne doma by aj boli chýbali. Čiže toto sa mi zdá absurdné, že dneska je to vôbec v Európe možné, že niekto sa takto vyviní a odíde niekde do daňového raju, ani nevieme kde, nikto o tom nikdy nebude vedieť. A my mu môžme dávať vo verejných obstarávaniach aj ľuďom napojeným na toto alebo priamo týmto schránkovým firmám v daňových rajoch nejaké zákazky z verejných peňazí, ktoré sa potom veľmi rýchlo zmenia na súkromné peniaze, čo my veľmi dobre vieme. Ja myslím, že tuná by bolo treba troška zakričať aj v Európe a aj ísť aj proti legislatíve USA, aj, aj Európy, pardon, Európy, pretože mnohí hovoria, nedá sa, je to európsky zákon, európska inštitúcia, smernica a tak ďalej.
Tiež mi tam chýba poznámočka o tlačení tých peňazí a distribúcii. To, čo vtedy oznámil pán riaditeľ ECB, že 60 mld. mesačne sa bude dotovať do krajín Európskej únie, to sa mi zdá z hľadiska laika, nebankára a človeka, ktorý sa o financie málo zaujíma, ako absurdné. Samozrejme tým pádom klesli úroky, ale to aj dávno bolo. V Japonsku dávali veľké úvery pred dvadsiatimi rokmi s nulovým úrokom, pretože toľko bolo tých peňazí, možná natlačených kde-kade. V Amerike napríklad, čo to robia stále, sme to kritizovali a teraz to takisto my robíme. A zaujímavé je, že, že ministerstvo financií, keď sa ich pýtam na výboroch a tak ďalej, tak zmenilo dnes názor a teraz to podkladajú za celkom možno aj rozumné, že naraz sa sem dostáva veľa lacných peňazí, ničím nekrytých a proste že to môže oživiť ekonomiku. Ale určite je to chorý prvok v ekonomike. A možno sa s tým niečo zachráni, aj naše penízky niekde, ale nadlho to takto nemôže byť. Určite
Zisk banky tu už niekto komentoval, 102 mil. eur Národnej banky, no, on to pokladá za vysoký. V roku 2013 bol 489, čiže to sa vlastne viac ako 4-krát znížilo, ale napriek tomu je to ešte vysoké. Je tam taká položka, že náklady na rating, tak to je tiež, o 1361 % stúpli z minulého roku, bolo 333, už neviem čoho, asi miliónov, teraz sú 4 533. Čiže ratingové veci sú obyčajne americké, niečo nám napíšu, my sa toho bojíme a nechceme vidieť takre, znížený, zvýšený. Veľmi som horlil, aby bol európsky rating tuná, náš, aby sme nedávali na audity a ratingy v Spojených štátov, za ktorými je všeličo. Ale to ma trochu teraz zaujíma, tých 1361 nárastu.
Taká otázka je laická, že či máme pôžičky z Medzinárodného menového fondu a v akom sú stave, či sme už všetko zaplatili. Nejakých, suma 405 mil. je tam, ale nepochopil som, či to je pôžička, alebo to je nejaké len naše platby, alebo tak. Dobre.
Teraz by som prešiel ešte teda krátko na tú správu, o ktorej je teraz reč vlastne, trocha sa to prelína. Tam som troška nemile prekvapený pozitívnym rastom úverov v domácnostiach. Tak proste máme peniaze, lacné, tak požičiavame, ľudia sú ľahkomyseľní, si požičiavajú. Samozrejme s tým súvisí za b) exekúcie, koľko ľudí niekde tu bolo, l,3 mil. ľudí sú na Slovensku v exekúciách. To určite súvisí aj s tým rastom úverov pre domácnosti. Úvery na bývanie stúpli o 13,5 %, to je tiež veľmi veľa. A tak ďalej. Čiže v tomto smere neni to dobrý trend, keď sa celý štát a ľudia, ktorí na to ani nemajú, zadlžujú.
Samozrejme otázka je taká, že keď sme teraz vyplatili Váhostav alebo vyplatíme z nejakého bankového fondu, ktorý bol na krytie úspor, to aspoň v médiách sa o tom veľa hovorí, že či budeme mať na krytie úspor, keď nejaká banka skrachuje, alebo niečo také, keď tieto peniaze sme vyplatili. Možno, že je to zase len medializovaná otázka, ale keď je to z tohto fondu, tak sa mi to zdá veľmi zvláštne, že dlh jednej privátnej firmy platíme z banky, z bankového fondu, ktorý je na krytie úspor občanov.
Rast vkladov je tiež zaujímavý, najmä fakt, je tu kríza, je tu chudoba, plačeme, hentak, toto, a naraz 1,3 mld. plus, 4,8-percentný rast a dvojnásobne za rok 2013. To je tiež zaujímavé, že ľudia nakoniec peniaze majú. No nehovorím, že ktorí, ale teda, že aj vklady rastú. Prekvapením je tiež to, že objem vyvezeného tovaru do krajín V4 klesol a do inej v Európe ide. Takže zvláštne, že prečo akurát do tej V4, Česko, Poľsko, Maďarsko, to tak klesá, naši susedia.
Zlyhané úvery. Nejakých mínus 90 %, ale teraz nechcem to komentovať, lebo to číslo som teraz, už si nepamätám, s čím súviselo, ale zlyhaný úverový pomer je veľa. Tam hovoríte, že 90 dní, keď sa neplatí, tak to je zlyhaný úver. Takto to kvalifikujete. Už sa nehovorí ďalej, čo bude, exekúcia, prípadne ďalšie veci, no.
Takisto podiel zahraničných dlhopisov je nevýrazný, 3,2 %, čo sa mi zdá, že je dosť pozitívne, pretože čím je menej závislý od zahraničných, tým je to podľa mňa pre túto banku dobre, no. Slovom Grécko tam je len spomenuté, ako veľmi, veľmi zadlžená krajina, myslím, že 180 %, za chvíľu k tomu dôjdem. Tak samozrejme ten dopad grécky na nás nejakým, jednou vetou, dvoma. No tak možnože iný priestor by to inde mohlo mať, na nejakom výbore.
Ale to, že médiá to snáď aj preháňajú že v niečom majú Gréci pravdu a že je to taký veľmi v mnohom parametrický problém, tak to by jednou vetou sa snáď dalo, lebo to Grécko stále je ako veľký výkričník, otáznik pred všetkými.
Ziskovosť poisťovní, 179 mil., to už myslím niekto kritizoval, že to je príliš veľa, je to nárast 13,3 percenta. A potom sa my zdá zvláštne, že poisťovňa automobilov, že náklady prevyšujú príjmy. Tak keď majú raz zisky veľké, tak celkovo globálne, tak už to im až tak nemôže vadiť, to poistenie automobilov, kde je veľa protestov, že nechcú platiť, toto nechcú, hento, spoluúčasť, nespoluúčasť, no. Dobre.
Zhodnotenie aktív dôchodkových fondov. Tak je zaujímavá tá veta tam, tú si všímam, že rast sporiteľov v rizikových fondov je patrný. Čiže je zvláštne, že teda aktívnosť alebo pozitivitu tých dôchodkových fondov spájame s rastom rizikových fondov, ktoré sú naozaj rizikové. A teda to, čo sa stalo mne raz v Amerike, že kde ste mali svoje dôchodky, tá firma skrachovala a vzápätí ste teda nemali už dôchodky, tak toto by mohlo aj tuná byť. A keď to pán Mihál nedávno tu povedal, tak som troška k tomu diskutoval, že odvolať sa na rizikové fondy, že tie nám prinesú zisk dôchodkových fondov, je, neni správne, pretože ten zisk by mal byť odniekiaľ inál, od iných miest, a teda nie z rizikových fondov.
Aktivita s obchodmi s cennými papiermi mierne poklesla, mínus 11 percent, To tiež sa mi zdá, neviem, či dobré alebo zlé, skôr dobré, hej, lebo obchodovanie s cennými papiermi, to je zvláštne, no. Ja sa pamätám, keď v Amerike bežal veľký škandál, že vlastne rast tých rôznych indexov sa vlastne dosiahol tým, že si nakupujú vlastné cenné papiere. Tak tu už pán Beblavý hovoril, že to teraz nie je možné, alebo že to je zakázané nejakými zákonmi, ale v Amerike to rástlo, pretože si sami sebe nakupovali a tým pádom ten obrat išiel. Tak tiež by ma zaujímalo, či to nemôže hroziť aj u nás.
No Slovensko má ten hrubý stály dlh aj voči Európe, ktorej 90 %, 5,55, 5,56, či koľko, tam sa to nedá celkom dobre prečítať, či je to relatívne nízke zadlženie. Ale je zaujímavé, že krajiny, ktoré sme vždy troška aj podceňovali, tie majú omnoho menší ten, napríklad Rumunsko, Bulharsko, ale aj Litva, Estónsko, majú omnoho menšie zadlženie ako my. To je zaujímavé. Teda život na dlh, nad pomery silno kritizujeme a teda krajiny, ktoré prišli do Európy a ktoré sme podceňovali, to robia lepšie ako my.
No ešte taká posledná otázka je vlastne už len tá, že Národná banka, stále sa diskutuje, či má Národná banka taký vplyv na ostatné banky, že proste tieto banky, ktoré sú väčšinou zahraničné teraz, tuším až na jednu, všetky sú zahraničné už, a to, že Slovenskú sporiteľňu sme niekedy pustili do zahraničia, je určite veľkou, veľkou chybou tých garnitúr, ktoré vtedy boli. Či nemôžu tieto dcéry zachraňovať svoje matere niekde, ktoré vonku krachujú. Hneď trebárs v Rakúsku je tak, sú také prípady. Či teda máme taký systém, že to nemôžme toto dovoliť.
Pán guvernér, ďakujem vám za vašu správu. Ja voľakedy slovo už, odkedy tam vás máme, tak slovo bankster už nepoužívam, lebo to je také zaujímavé slovo. A na niektoré banky, to platí. A aj to, že v tejto džungli svetového hospodárskeho systému predsa len Slovensko sa drží v určitej kultúre týchto financií, aj keď tým globalizmom strháva do víru rizík rôznych a dlhov a neviem čoho všetkého, ale proste v tomto smere si musíme držať svoje, mať národnú svoju banku, ktorá je naozaj na základe, tuším, ešte starých princípov bankárskych sa musí držať a nedať sa ovplyvniť zahraničím tak, aby sme potom doplatili na to, keď inde sa tým zahraničným odpovie až príliš veľa.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán guvernér, vážené kolegyne, kolegovia, budem sa venovať v zásade iba jednej veci, a to, že v tejto predloženej správe je napísané, že výrazný nárast spotrebiteľských úverov tretí rok po sebe v Európe najvyšší.
Prečo to hovorím? Neviem, ktorá to už bola revolúcia, či relácia za päť minút dvanásť (pozn. red.: správne má byť – "O päť minút dvanásť"), tam premiér sedel a hovoril teda, že ako je dobré v tejto krajine, čo svedčí aj ukazovateľ, že v tejto krajine je, rastie poskytovanie spotrebiteľských úverov. Čo je teda podľa neho výrazom dôvery obyvateľstva v ekonomiku? Nejak takto, necitujem ho doslovne.
Ja som poľnohospodár. Ale, prosím vás pekne (vyslovené s pobavením), vie mi niekto povedať, že to naozaj tak platí, pán guvernér? Je to naozaj pravdou, že keď rastie medziročne najsilnejšie v Európe, spotrebiteľské úvery, že je to znakom, že táto krajina je na tom výborne? To je ten ukazovateľ, že naši ľudia sú spokojní? Teda dôverujú, teda sa zadlžujú? Zadlžujú sa z plezíru?
Prosím vás pekne, mňa mrzí toto, že takto sa s nami komunikuje. Včera som pozeral taký dokument na STV 2. To bolo Nesvadbovo. Myslím, že to točili v nejakej, Zemianske Hámre, v nejakej obci. Pri tej príležitosti som si uvedomoval, že s tými ľuďmi, ktorí častokrát, a nechcem sa nikoho dotknúť, hej, že nemajú možno ten rozhľad taký, sa hrá nečestná hra. Fakt sa s nimi nehrá fér. Proste povedať, že keď rastie zadlženie spotrebiteľskými úvermi, je to znakom, že krajina je na tom dobre, je podľa mňa mimoriadne zlé. Podľa mňa je to cynické, škaredé, ja neviem, ešte aké prívlastky, si dajte, aké chcete, prosím vás. To povedal premiér, to nepovedal Jano z Lendaku. To povedal premiér.
Podľa mňa výrazom toho, že krajine sa darí, a teraz prípadne pozriem na pána Kollára, je to, že by rástli objemy vkladov v bankách, že by, ak by tu bol nejaký kapitálový trh, že by ľudia kupovali akcie. Ja si pamätám, aké je šialenstvo, viem, aké je šialenstvo v Číne, hej, že proste v Číne kapitálový trh, to je jak zbúrený žrebec, hej, že proste to nevedia udržať, že to rastie obrovským spôsobom, lebo tí ľudia proste chcú niekde investovať. Podľa môjho laického názoru, ja som, hovorím, poľnohospodár. Podľa mňa to je znakom, že krajina je na tom dobre, nie že sa zadlžuje, ale to, že teda tí ľudia majú toľko. A to povedal premiér.
A tu je pravda, naozaj je pravdou, a tu to je potvrdené v tejto správe, ktorú doniesol pán guvernér, že tri roky po sebe najvyšší rast spotrebiteľských úverov je na Slovensku v rámci Európy.
O čom to svedčí? Podľa premiéra je to znakom, že sme na tom dobre, ja si dovolím tvrdiť, že je to znakom, že sme na tom zle. A tu predpokladám, že tu zahrňujete len banky. Tam nemáte nebankové subjekty (rečník sa obracia na guvernéra)? Keby sme tam zahrnuli nebankové subjekty, tak vám zhoria počítače. Fakt. Lebo to ani nespočítate, to ani nespočítate, že ako je toto obyvateľstvo terorizované. Keď vám vyskočili banky takto, tak, hovorím, to by ste, to by vám nespracoval ten počítač. Takže kde je pravda? Kde je pravda, že ľudia chodia? Kde?
Pán guvernér, prosím vás, povedzte mi, možno ako teoretik, alebo ak tu je nejaký teoretik ekonómie, aká je to ekonomická škola, ktorá hovorí, že riadením štátu to dopadne tak, že nebankovka úžernícka, par excellence nebankovka, Pohotovosť, si prenájme priestor na najsilnejšej ulici na Slovensku s výkladom do ulice? Povedzte mi, čo je to? To jak komunisti, socialisti mali komunizmus, že aké vývojové štádium? Ale čo je toto? Aké je vývojové, alebo čo to je za ekonomická teória, ktorá vám povie, že výsledkom tohto bude, že na najrušnejšej ulici na Slovensku sa neotvorí predajňa s rožkami, lebo my už aj rožky dovážame, sa neotvorí predajňa s nejakým spotrebným tovarom, ale že veľkú predajňu s výkladom do ulice si otvorí úžernícka nebankovka. To znamená, že neni niekde schovaná, na 14. poschodí niekde vzadu v uličke, ale s výkladom, normálne veľký nápis, denne chodím okolo neho, ma ide urvať. Pohotovosť, pôžičkáreň, či jak sa to volá. Veď to je... A to už nehovorím, že už niekoľko rokov majú jednu oproti Miletičke. Teraz už sú na Obchodnej. Povedzte mi niekto, prosím vás, aká je to ekonomická škola? To Keynes, Swiss... Pán Švejna, čo to je? Povedzte, pojednával niekto o tom niekedy, že by to takto mohlo dopadnúť? Pojednávala nejaká ekonomická teória o tom, že je možné riadiť krajinu takým spôsobom, že úžerníci si budú objednávať proste miesta na tomto, na najrušnejších obchodných uliciach? Ja neverím tomu, že v inej krajine na najrušnejšej obchodnej ulici sú úžerníci. Neverím tomu. Ak je to tak, ma presvedčte, doneste mi dôkaz. Ale ja neverím, že... V žiadnej. Možno niekde, nechcem sa nikoho dotknúť, v nejakej krajine mimo nášho, by som povedal, civilizačného priestoru, stredoeurópskeho a európskeho. Ale u nás je to tak. Ale ono to sedí, keď premiérovi sa zdá, že nárast spotrebiteľských úverov je výrazom toho, že krajine sa darí. Lebo to sú vaši. Teda nie vaši, to sú vaši, aj Pohotovosť sú vaši, to sú vaši.
Pán Makúch, vy ste už nemal byť guvernérom. Viete, kto mal byť guvernérom? Pán Burian mal byť guvernérom. Ja som vám to vybavil, že ste guvernérom. Áno. Len sa potom zľakli, že to možno teda mohlo bolieť. Viete, to je to, to malo byť tak. A teraz mal pán Burian licencovať nebankovky. On, ktorý zakladal Pohotovosť, tú najhnusnejšiu z hnusných. Tú, ktorú si vytvorila, svoje, súkromnú armádu v podobe exekútora Krutého. Títo mali mať už všetko v rukách teraz. A mali licencovať a mali vybrať tých, ktorí budú licencovať. Tej Pohotovosti, vážení, tej Pohotovosti, ktorej štartovací kapitál, viete, kto poskytol? Ľudia, viete, kto poskytol štartovací kapitál firme Pohotovosť? Vy, vy, daňoví poplatníci. Lebo jej, Lemikonu, ľuďom, ktorí sú spojení s Pohotovosťou, Počiatek poslal pol miliardy. Teraz súd potvrdil, že neprávom. Teraz sa majú vracať tie peniaze. V živote nikto neuvidí ani euro. To je, by jeden nepovedal. Čiže niežeby aj niekto prišiel, že má svoje peniaze a ide, povie si: idem ich požičiavať tejto chudobe. Nie. Oni vybrali od tejto chudoby peniaze, z verejných zdrojov, a naspäť ich požičiavajú týmto biednym ľuďom za brutálne úžernícke poplatky. Toto je systém podnikania SMER-u. Toto je systém podnikania SMER-u.
Vážení, obchádza vás to ako tieň. Obchádza vás to ako tieň. Počiatek, Burian, Ruman. Proste to sa takto krúti okolo vás. Ja som zvedavý, ako budete oblbovať tých ľudí v kulturákoch, že s tým nič nemáte. Ľudia, ak niekto niečo s niekým má, tak strana SMER s firmou Pohotovosť a s exekútorom Krutým, so štátnym tajomníkom na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny pánom Burianom. Tie prepojenia sú nepriestrelné. A oni vám ešte povedia, že to je znakom úspechu, že rastie, spotrebiteľské úvery. Aj rozum stojí.
Ja chcem, pán guvernér, povedať, ak teraz máte licenciu, ale chcem vás poprosiť, lebo teraz prebieha proces licencovania nebankoviek. Vyhádžte, vyhádžte tú čvargu! Vyhádžte tých lúpežníkov, ktorých inde vyšetrujú za pranie peňazí. U nás majú svoje agentúry pod prezidentským palácom. Vyhádžte to, pošlite to preč! Z Cypru nejaká banka, neviem, ktorá sa tu ani neprihlási. Ľudia, nejdem to ani, budeme sa tomu ešte venovať. Vyhádžte to, pán guvernér! Narobte mistery shoppingy, venujte sa tomu, zachráňte tých ľudí! Viete, čo sú to za trápenia? Na Slovensku neexistuje rušňovodič, ktorý niekoho nezrazil. To mi jeden povedal, že na Slovensku nenájdete rušňovodiča, ktorý už niekoho nezrazil. Viete, koľko je tých príbehov. Ľudí, ktorí si požičali 300 eur a zničili si život. Viete, koľko ich je? Máte to teraz trošku v rukách. Teraz to máte trošku v rukách. Vyhádžte to všetko, to vyhádžte vonku. Vyhádžte to. Možno tam niekto ešte slušný je, ja nebudem hovoriť, firmy, ktoré sa tomu venujú. Máte to v rukách. Urobte s tým, čo sa dá.
K tej téme a to, ako dopadla, to, čo ste dopustili, to, čo tento parlament dopustil, tou nedokonalosťou, tým privieraním si očí, je, ešte o tom budú možno raz písať knihy, že ste sa tvárili: nevidím, nepočujem, nechcem to počuť. Potom vás budú prenasledovať jak tieň tie osudy tých ľudí, ktorým ste toto spôsobili, a nechali ste ich, vydali ste ich do rúk týchto úžerníkov.
A týmto skončím, že vzhľadom na tieto okolnosti, že čo sa v tejto krajine mohlo a dialo, je možno čas prijať aj opatrenie, ktoré je menej štandardné, ako by jeden povedal. A preto oznamujem, že predložíme v spolupráci s kolegami z KDH návrh zákona o mimoriadnom oddlžení obyvateľstva. Je čas. O mimoriadnom jednorazovom oddlžení obyvateľstva. A, prosím vás, dobre si rozmyslite, kto tu bude niečo splietať o nejakej ústavnosti a proti, dobre si rozmyslite, kto sa sem postaví a bude tu niečo splietať o nejakej ústavnosti a protiústavnosti. Ten návrh zákona bude hovoriť o tom, že my musíme zachrániť našich ľudí, ktorých sme, žiaľ, niektorých vedome, niektorých nevedome, vydali do rúk týmto úžerníkom. A im je jedno. Oni sa ani nerozpakujú. Ruman si spravil oslavu v Inchebe. Kto tam z vás bol? Ktoré celebrity? Či to stálo milión, či koľko to stálo. Oslavoval päťdesiatku, či koľko. Viete, z akých peňazí? Z peňazí biedy tejto krajiny, z ľudí, ktorí v Michalovciach nemajú čo si dať do hrnca, lebo si požičali. To je ten pán, ktorého riešim, ktorému sa snažím pomôcť. Z tých ľudí sa predvádzali v Inchebe a oslavovali narodeniny, z tých peňazí týchto ľudí. Ktorí z vás tam boli? Mál som pocit, že tam niektorí z vás boli. (Reakcie z pléna.) Za to vás majú, že vám to ani nepovedia. Viete, vy ste tu len štatisti toho príbehu. Spýtajte sa v tomto rade (rečník ukazuje dozadu) a všetci vedia, kto je Ruman. Všetci vedia, kto je Ruman. Viete, to je tak, za to vás majú, tak s vami komunikujú, že vám to nepovažujú ani za potrebné povedať, kto to je, čo to je. Čiže tento návrh tu bude predložený.
Vážení kolegovia, budete mať šancu sa v júni týmto návrhom zaoberať. A verím, že si každý veľmi dobre rozmyslí, či sa sem postaví a bude tu niečo splietať o ústavnosti a protiústavnosti. Je našou psou povinnosťou pomôcť ľuďom, ktorých sme naozaj vydali, vydali, a dôkazom je aj to, že len teraz sa NBS začína zaoberať licencovaním. Len teraz. A sami odhadli, že ak ich je 270, tých subjektov, tak keď oni, ten odhad bol niekde, že keď vyhádžu všetkých tam, čo nemajú byť, tak ich zostane dvadsať alebo tridsať. To znamená možno 10 % z toho. To znamená, aj to dokazuje tie skutočnosti, že tu bol v tom strašný neporiadok. Napadá ma expresívnejší výraz. To je jednoznačný dôkaz. A práve tieto okolnosti nás oprávňujú k tomu, aby sme prijali opatrenia, ktoré sú možno menej štandardné. Ale keď to dokázali v Chorvátsku, keď dokázali v Chorvátsku oddlžiť svojich obyvateľov, lebo oni s nimi rátajú?! Vy ako rátate s našimi občanmi? Že koľko z nich ešte dokáže niekto od vás vydrieť.
Rátajte s našimi občanmi, že oni tu budú žiť, oni tu chcú žiť. A nemôžte ich zdecimovať tak, že on ani nevie, koľko má zaplatiť.
Prosím vás, veď ja mám príbehy ľudí, ktorým Krutý ani nechce povedať, koľko ešte majú zaplatiť. A žite, žite v takom, v takom svete, že neviete, že vám to ani nevie, ani nechce vyčísliť pomaly, že koľko ešte. No, furt. Jak ten škrečok v tom kolečku. Ale ten škrečok z toho kolečka, keď ho to prestane baviť, vyjde vonku. Ale našich ľudí sme niektorých vydali, že furt, do konca života. Koľko z neho, toľko. Ešte sem niekto príde s nejakou novelou zákona, že v rámci dedičského konania, ešte aj z toho, čo po ňom zostane v skrini, ešte Krutý príde zobrať, ak to už neplatí, prosím vás. To sa na to nedá pozerať. Neexistuje na Slovensku rušňovodič, ktorý by niekoho neprešiel. Je to naozaj ďaleko za hranou a je našou psou povinnosťou, a tým naozaj končím, tomu pomôcť. Budete mať šancu sa k tomu vyjadriť v júni.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Hlina, chcem vás v tejto argumentácii aj vo vašom vystúpení podporiť. Rovnako ako vy si myslím, že nárast zadlžovania slovenských domácností a nárast využívania rôznych pôžičiek, spotrebiteľských úverov určite nie je dobrým sociálno-ekonomickým ukazovateľom. Práve naopak, svedčí to o tom, že naozaj ľuďom je zle, ich sociálno-ekonomické pomery ich tlačia k tomu, aby využívali takéto spotrebiteľské úvery. Je to tragické, keď siahajú práve z dôvodov zabezpečenia základných funkcií svojich domácností práve po úveroch nebankových spoločností, pretože veľmi rýchlo sa takýmto spôsobom dostanú do dlhovej špirály.
Ak budete predkladať takýto program oddlžovania domácností a občanov našej krajiny, určite ho podporím. Už minulý týždeň som tu vystúpila s tým, že je to nedobré zrkadlo a vizitka našej spoločnosti, keď máme 45-tisíc dôchodcov, ktorým je z ich mizerných dôchodkov, sú sťahované a zrážané sumy, poplatky v prospech nielen exekútorov, ale aj rôznych vymáhačských spoločností rozhodcovských súdov. V tomto objeme, v tejto skupine, veľkej skupine ľudí je vysoká pravdepodobnosť, že sa nachádzajú práve občania, ktorí tieto úvery alebo ktorým sú zrážané ich poplatky z dôchodkov z neprimerane vysokých nastavených súm odmien v prospech týchto vymáhačských nebankových subjektov.
A chcem potvrdiť, že nielen v Bratislave, ale aj v Poprade v centre mesta sa nachádzajú spoločnosti, ktoré doteraz ponúkajú našim spotrebiteľom, občanom, ktorí sa ocitajú v núdzi, pôžičkové programy. Myslím si, že je to svedectvom úbohosti, ak zneužívame nevedomosť ľudí a ich zlú sociálnoekonomickú situáciu.

Ďakujem pekne. Ja chcem pripomenúť, že minule tu minister financií Kažimír konštatoval, že sa budú dávať licencie na tieto nebankovky a rôzne pôžičkárne a že teraz tam urobí poriadok a že sa to podstatne preriedi. Tak tento sľub pripomínam, no.
To, čo povedal pán Hlina, je zaujímavé, že oddlžiť nejakým spôsobom obyvateľstvo. Samozrejme, je to háklivá vec, ale to by bol sociálny balíček, keby sa toto aspoň do určitej miery podarilo. Na Slovensku to nie je neobvyklé, takéto oddlženie. Pamätáme sa, v 94., keď bola privatizácia, všelikomu sa všeličo dalo, peniaze nemal nikto, požičala VÚB-ka, Devín banka a neviem, jak sa tie banky ešte vtedy volali. Potom naraz to boli všetko toxické úvery, tí ľudia nezaplatili, veci popredávali, doviedli do krachu, do zahraničia, a tak ďalej. To bola jedna veličajzná banksterská akcia. No, a potom sa banky oddlžili, neviem, v ktorom roku, tuším 110 mld. korún sa im v podstate dalo do vienka a v zapätí sa privatizovalo. To je už ale ďalšia vec, no.
Chcem pripomenúť aj prípad VSŽ Košice, keď bolo vlastne stříbro, ktoré sme za päť minút dvanásť pred zmenou vlády dali niekomu, a ten tiež to doviedol do rôznych krachov. A dneska je hrozné, že VSŽ Košice, futbalové mužstvo, už sa myslím nevolá VSŽ, naraz vypadá z ligy za to, že nie je schopný financie získať na futbal. Takže tí Košičania alebo terajší majitelia VSŽ nevedia ani v tomto smere nič pomôcť, hoci, no.
A posledná poznámočka už mi len neostáva, že minule som išiel vlakom, zabudol som, jak sa volá, pekne sedím, čítam knihu a naraz vidím, že to je, názov Pôžičkáreň, na stole. Všade boli, jak si mám požičať veľmi lacno, rýchlo, na takýto alebo hentaký. Poraďte mi, jak sa volá ten vlak, ktorý... (Reakcie z pléna. Vystúpenie prerušené časomerom.)

Ďakujem. Vážený pán kolega Hlina, dovoľte mi teda len vás podporiť. Samozrejme máte svojský prejav, ale skúsim povedať aj jednu, a teraz myslím pozitívne, nesmejte sa, ako jednoducho bude to taký priamočiarejší. Ja to poviem trošku iným spôsobom. Veľmi dôležité je pochopiť aj jednu zásadnú vec, že súčasný rast HDP je zvýšenou mierou ťahaný rastom spotreby domácností, a to sa chváli aj minister financií. Lenže ten rast spotreby domácností je dvojsečná zbraň, pretože práve ten rast spotreby je zase podmienený tým, že výrazne rastie zadlženosť. To znamená, takýto spôsob rastu jednoducho nemusí byť automaticky výhodný pre obyvateľov.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Naozaj, aj táto správa to potvrdzuje, tri roky po sebe máme najväčší nárast spotrebiteľských úverov v rámci Európy. Prosím vás pekne, my sme už oddlžovali banky. My sme už oddlžovali nemocnice. My sme dokonca oddlžili Váhostav. Naozaj, tu tento parlament prijal zákon na oddlženie Váhostavu. Vy ste schopní sem prísť s návrhom na oddlženie pána Počiatka, s návrhom na oddlženie J&T, prípadne na nejaké ich haťafalše. Vy to tu a normálne za to zahlasujete. A potom sa niekto spýta, kto je Ruman. Viete, lebo vás používajú na túto špinavú, hnusnú, hnusnú robotu. Prosím vás, ak sme oddlžili banky, ak sme oddlžili nemocnice, ak sme oddlžili Váhostav, je čas začať rozmýšľať o tom, ako oddlžiť našich obyvateľov.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán guvernér, dámy a páni, využívam túto vzácnu chvíľu diskutovať takto s guvernérom Národnej banky Slovenska, ktorého osobne viac ako dvadsať rokov poznám. A naozaj, v ostatnom čase priestor na diskusiu s ním je pomerne vzácnou udalosťou. Potvrdí to možno aj kolega, podpredseda Národnej rady Ján Figeľ, ako bolo prekerne ťažko sa porozprávať s guvernérom Národnej banky Slovenska na finančnom výbore na tému quantitative easing, na tému kvantitatívneho uvoľňovania Európskej centrálnej banky. Pingpongovali sme si tam vtedy s finančným výborom, teda finančný výbor na strane jednej a guvernér na strane druhej. Najskôr to bolo, že zle bola nazvaná téma, myslím, že vtedy zástupcovia KDH chceli vyvolať túto debatu. Téma bola nazvaná vtedy, že tlačenie peňazí, alebo nejak podobne. Guvernér namietal, že to sa odborne volá inak. Viem, že sa uskutočnil aj obed medzi guvernérom a pánom kolegom Jánom Figeľom na túto tému. Veď, že sa uskutočnil, ono sa to nenazýva poslanecký prieskum, Ivan Švejna si pamätá, boli sme v Národnej banke Slovenska, opäť vedení úprimnou snahou diskutovať o kvantitatívnom uvoľňovaní Európskej centrálnej banky. Skončilo to takým, mne to tak trošku pripomínalo obdobie spred roka ´89, že slávnostný obed, a po ňom sme sa dozvedeli, že protokoly zo zasadnutia Rady guvernérov Európskej centrálnej banky sú, myslím, tridsať rokov v prísne utajenom režime.
Ale my sme nechceli, pán guvernér, vedieť o tom, kto čo na týchto mítingoch vo Frankfurte nad Mohanom hovorí, ktorý guvernér, ktorej národnej centrálnej banky členských štátov eurozóny, ako hlasuje. Toto nás nezajímalo ako témy. My sme chceli počuť názor guvernéra Národnej banky Slovenska. Nič viac a nič menej.
A tak to už vo svete centrálneho bankovníctva chodí. To centrálne bankovníctvo je veľmi personifikované. To znamená, názor guvernéra je spravidla teda aj názorom inštitúcie, ktorá má obrovskú, spravidla má obrovskú reputáciu v každej civilizovanej krajine. Nič z toho sa nám nepodarilo, až nakoniec teda predsa len pán guvernér na finančný prišiel a na tú tému sme mali možnosť sa chvíľu, chvíľu rozprávať.
Ale tá, tá nekultúra, alebo tá nízka miera kultúry pokračovala ďalej, keď bola vo finančnom výbore prediskutovávaná táto správa o hospodárení Národnej banky Slovenska. Tak na ten bod bol vyslaný NBS-kou dokonca ani nie guvernér, ani nie viceguvernér, ale oprav ma, Jozef, riaditeľ odboru alebo sekcie, alebo ako sa to volá, čiže tretia úroveň, tretí level pod guvernérom. A toto mi už naozaj príde ako málo dôstojné, pretože nezávislosť centrálnej banky si ctím a stále si ju budem ctiť. Tak to má byť, to je správne. Len opäť v tej karpatskej demokracii slovenského typu sa táto nezávislosť častokrát, obsah toho pojmu interpretuje úplne inak. (Zaznievanie gongu. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Ďakujem. Dovoľte iba pripomenúť výbor európsky, ktorý bude o dvanástej v miestnosti 149.
Ďakujem.

Takže ak dovolíte, budem pokračovať. Kvôli premosteniu toho, čo odznelo pred hlasovaním, hovoril som niečo o tom, ako vyzerá definícia nezávislosti centrálnej banky. Tá by mala znamenať a tak to aj v praxi vyspelých krajín býva, že nezávislosť centrálnej bankovej inštitúcie alebo ceduľovej banky, monetárnej banky, spočíva v tom, že v svojich rozhodnutiach je nezávislá od vlády. To znamená, výkon tej svojej menovej politiky, ktorú zabezpečuje, a hlavne v tomto prípade zo zákona, má hlavný cieľ sledovať cenovú stabilitu, tak pri svojich rozhodnutiach je nezávislá od lokálnej federálnej vlády. Toto je nezávislosť centrálnej banky. Tam však v žiadnom prípade, podčiarkujem, neznamená táto nezávislosť, že centrálna banka ústami guvernéra nemá alebo nekomentuje zásadné makroekonomické dianie v krajine. Keď si pozriete na históriu amerického FED-u alebo Bank of Japan alebo Bank of England alebo ďalších ceduľových bánk, tak zistíte, že slávni guvernéri slávnych centrálnych bánk vždy sa k zásadným dianiam v makroekonomike alebo v ekonomike krajiny vy-jad-ro-va-li. Vždy to tak bolo.
A toto mi trošku chýba na pôsobení Národnej banky Slovenska, ako keby sme opäť mali taký sklon nejaký dať hlavu do piesku a len si, preboha, nevyrobiť nepriateľov, tak radšej ostaneme ticho.
Hovorím o tom preto, lebo keď vystala kauza Váhostav, tak ak si dobre pamätáte, sľuboval som a ten sľub som dodržal, že sa obrátim listom na guvernéra Európskej centrálnej banky Maria Draghiho. Ten list odišiel, kde ho žiadam nielen o stanovisko, čo si Európska centrálna banka myslí, hovorím o použití zdrojov z osobitného odvodu bánk, peňazí teda, ktoré ležia na účte štátnych finančných aktív, o použití týchto peňazí na iný účel, na aký pôvodne boli a sú akumulované od komerčných bánk. A ten pôvodný účel bol, a toto je názor Európskej centrálnej banky, že tieto peniaze majú byť použité na budúce systémové zlyhanie bánk. Na nič iné. Nepleťte si to, prosím vás pekne, so zdrojmi alebo s finančnými prostriedkami, ktoré sú z jednorazového odvodu bánk. To je niečo úplne iné. Ten už je, myslím, vypnutý, jednorazový odvod. Teraz hovoríme o tom osobitnom odvode, ktorý sa periodicky opakuje. A vieme veľmi dobre, že na účte štátnych finančných aktív v tomto fonde je k dnešnému dňu suma približne 500 mil. eur. Súčasne vieme, že keď dosiahne hodnotu 750 mil. eur, tak sa miera odvodu zníži, myslím, že na polovicu, a keď tá suma dosiahne hodnotu 1,45 % celkových aktív bankového sektora na Slovensku, tak sa osobitný bankový odvod vypína. Takto je nastavený zákon.
Hovorím o tom preto, lebo stali sa tu dve veci, ktoré sa nikdy stať nemali. Tá úplne prvá bezprostredná reakcia po prijatí tejto legislatívnej normy, že tieto peniaze budú použité v konečnom dôsledku na záchranu Váhostavu, tak tá prvá reakcia NBS-ky bola, že neprebehol tento legislatívny proces, alebo táto norma neprešla, myslím, že to bola novela Obchodného zákonníka, neprešla cez štandardný legislatívny proces, neprešla cez medzirezortné pripomienkové konanie, išlo to v skrátenom legislatívnom procese, a že preto NBS-ka sa k tomu nevyjadrila. Až potom, keď prišlo stanovisko Európskej centrálnej banky z Frankfurtu nad Mohanom, kde bolo jasne uvedené, že ECB-čka v minulosti v prípade iných členských krajín eurozóny reagovala, ak bola požiadaná o konzultáciu, tak reagovala aj v skrátených legislatívnych konaniach, tak až potom v druhom kroku Národná banka Slovenska trošku posunula svoj názor a vyjadrila sa tak veľmi, tak vágne, tak, že však áno, že však tie peniaze by mali byť použité v budúcnosti na riešenie systémových zlyhaní bánk. Ale to bolo, opakujem, až chronologicky potom, čo z Frankfurtu prišla veta z ECB-čky, že ECB-čka je ready sa zúčastniť konzultácií aj v prípade, že legislatívna norma je prijímaná v skrátenom legislatívnom konaní. Inými slovami, ECB-čka je schopná reagovať esi possible proste.
Len problém bol ten, že legislatívec, ktorým v tomto prípade bolo ministerstvo spravodlivosti, pán Borec, ani ministerstvo financií Európsku centrálnu banku o žiadnu konzultáciu ani len sa neunúvali požiadať. Urobili tak až ex post, neskôr. Toto je ten problém.
Druhý problém je, hovoril o tom čiastočne môj predrečník, preto to skrátim do troch-štyroch viet, kolega Beblavý, je veľmi nebezpečnou situáciou, keď peniaze z osobitného odvodu bánk sú používané na, prostredníctvom Slovenskej záručnej a rozvojovej banky na skupovanie pohľadávok drobných veriteľov Váhostavu. Je pravdou, že Slovenská záručná a rozvojová banka by do takejto transakcie v živote nikdy nešla, ak by do toho nebola donútená zákonom. Po druhé, táto transakcia nemá nič spoločné s trhovo obvyklou transakciou. A po tretie, všetci dobre vieme, všetci aktéri, ktorí tento mechanizmus v jednu noc vymysleli, to si pamätáte, na druhý deň bola, potom o druhej mal pokračovať parlament, pán Pellegrini posunul schôdzu parlamentu o hodinu na 15.00 hodinu, lebo sa čakalo na tlačovú konferenciu Roberta Fica, že oznámi po tých dlhých nočných rokovaniach, to bolo to slávne memorandum, ktoré spísali spolu s bankami, veriteľmi teda, teraz hovorím o klasických komerčných bankách, ktoré sú veriteľskými bankami v prípade Váhostavu, zástupcovia Váhostavu. Boli tam zástupcovia tých drobných živnostníkov, drobných veriteľov nezabezpečených a proste vzniklo nejaké memorandum a celá krajina čakala na tlačovú konferenciu. Až po jej uskutočnení, čo je tiež výsmech demokracie, sa mohlo pokračovať v rokovaní parlamentu. Čiže parlament prispôsobuje svoje rokovania podľa toho, či už je po tlačovke premiéra alebo pred tlačovkou premiéra, lebo 83 poslancov za stranu SMER – sociálna demokracia prirodzene nevie, ako sa v tejto veci zachovať, čaká sa na tlačovú konferenciu premiéra.
Dobre. Ale poďme ďalej. Ďalšia vec, ktorá znamená otvorenie Pandorinej skrinky, je v tom, že z peňazí z účtu štátnych finančných aktív, z peňazí osobitného odvodu bánk dôjde k navýšeniu základného imania Slovenskej záručnej a rozvojovej banky. To znamená, že dopredu sa predpokladá, že ak SZRB vykúpi za 50 % nominálnej hodnoty tieto pohľadávky drobných nezabezpečených veriteľov Váhostavu, že SZRB už si tie peniaze v plnej výške nevydobyje od Váhostavu naspäť nikdy. Ako keby sa to a priori predpokladalo, a preto je potrebné urobiť ten puffer, ten vankúš v podobe navýšenia základného imania SZRB.
A tu je, pán guvernér, druhé nebezpečenstvo Pandorinej skrinky, že ak SZRB nevydobyje tie peniaze naspäť od Váhostavu, tak si bude musieť vyoprávkovať tie pohľadávky, ktoré nakúpi teraz od drobných nezabezpečených veriteľov. Vyoprávkovanie znamená, že to budú takzvané long-long provisions, alebo teda opravné položky na non-performace, na úvery, ktoré nie sú výkonné, ktoré proste sa nesplácajú, alebo pohľadávky, ktoré nie sú dobytné. A vytvorí si ich tak, že na ťarchu zníženia základného imania. Čiže v princípe platí, keď to poviem teraz ľudovou rečou, tie peniaze, ktoré použije agent štátu, čiže ministerstvo financií z účtu štátnych finančných aktív, ktoré sú tam akumulované z osobitného odvodu bánk, tie peniaze, ktoré použijeme na navýšenie základného imania Slovenskej záručnej a rozvojovej banky, budú skonzumované v prípade, že sa naspäť peniaze nevrátia z Váhostavu do SZRB.
Toto je naozaj veľmi nebezpečný prípad. A preto ja som aj cez, prostredníctvom médií vyzval pána guvernéra, nech sa k tomu vyjadrí, ako na túto transakciu nazerá Národná banka Slovenska. To znamená, že predsa len zo zákona akési povinnosti v oblasti bankového dohľadu NBS-ka má, aj po vstupe Slovenska do bankovej únie, kedy veľká časť kompetencií prechádza na Európsku centrálnu banku, pokiaľ ide o bankový dohľad. Chcem sa opýtať aj národných dohliadacích autorít, v tomto prípade NBS-ky, ako na túto transakciu nazerá.
No a nakoniec, posledné nebezpečenstvo, ktoré z tohto celého pramení, spočíva, spočíva v tom, mňa naozaj zamrazilo, keď som počul vyjadrenie premiéra Roberta Fica, a teraz ho budem voľne parafrázovať, diskutovalo sa o odkúpení ďalších 17-ch % podielov alebo akcií v Slovenských elektrárňach. To znamená, k tým 34-om %, ktoré dnes Slovenská republika má, dokúpením 17-ch % by Slovensko získalo majoritu alebo kontrolný balík v Slovenských elektrárňach. A vznikla otázka, že odkiaľ na to vláda zoberie peniaze, na kúpu spomínaných 17 %, a odpoveď bola: no veď máme aj peniaze na tom účte osobitného odvodu bánk. Čiže, pozor, to už nebolo len také prebreptnutie v médiách. Myslím, že tá veta odznela u Dobšinského, v dialógoch Slovenského rozhlasu, keď bol premiér. Toto je naozaj veľmi, veľmi nebezpečný počin, čo i len uvažovať nad tým, že tie peniaze už raz budú spotrebované cez ten vymyslený mechanizmus, alebo ľudovo povedané, na záchranu Váhostavu.
A sú tu úvahy ďalšie, veď nič sa nedeje, minister financií hovorí: však to neovplyvní ani deficit, ani hrubý verejný dlh. Dokonca povedal vetu, že to je len 50 alebo 60 mil. eur a na tom účte osobitného odvodu bánk je 500 mil. eur. Chce vyvolať zdanie, že to je len zlomok, to je nejakých 10 % súčasných naakumulovaných peňazí. A súčasne odznela veta, a to bolo druhýkrát zamrazenie po celom tele, keď povedal, že ale veď sa nemení čisté bohatstvo štátu, že štát vlastne len vymení tých 50 alebo 60 mil. eur z účtu štátnych finančných aktív, vymení za navýšenie základného imania v Slovenskej záručnej rozvojovej banke, ktorá je tak či tak pod kontrolou štátu.
Opäť to poviem zjednodušene, jeden typ aktíva štát vymieňa za iný typ aktíva. Áno, z hľadiska rýdzo teoretického sa nič nemení, na čistom bohatstve štátu by sa nemalo meniť nič. Ak definujeme čisté bohatstvo štátu tiež ako nejakú bilanciu, ako nejakú súvahu, kde máme aktíva, pasíva, kde máme dokonca aj nacenené nejaké prírodné zdroje a všetko, čo k tomu patrí, tak čiste teoreticky sa nemení nič. Ale každé to aktívum, každý ten typ toho aktíva má predsa diametrálne odlišnú bonitu. Alebo ak chcete, tú schopnosť vymeniť to aktívum na keš. Zatiaľ čo peniaze na účte štátnych finančných aktív je čistý keš, to je čistá hotovosť, to sú hotovostné peniaze uložené na účte. Čiže ak nám v budúcnosti tie banky nebudú zlyhávať, tak sú to čisté peniaze, kešové. Na strane druhej tá výmena, ten transfer za iný typ aktíva v podobe navýšeného základného imania SZRB, asi sa zhodneme všetci, že to nemá likvidnú kvalitu hotovostných peňazí. Obzvlášť po tom, čo Slovenská záručná rozvojová banka vstúpi do takejto rizikovej operácie skupovania pohľadávok nezabezpečených drobných veriteľov Váhostavu.
Takže toto celé sa nikdy nemalo udiať. Mne je len trochu ľúto, ja tomu rozumiem, že keď vláda by bola bývala chcela, tak to pretlačí, aj sa tak stalo, aj to pretlačila. Tým chcem povedať, že keby bol kričal všetkými desiatimi guvernér NBS Jozef Makúch, že nie, nie, pozor, to je nebezpečné a to sa nerobí, aj tak by to bola vláda urobila. Ale keď prestane Národná banka – ako som povedal, aj centrálne bankovníctvo je personifikované, keď v BNB banke niečo v Spojených štátoch amerických povedal, tak sa malo za to, že to je v princípe názor amerického Fedu – a toto, tento hnací priestor mi príde v prípade Národnej banky Slovenska nie že málo využívaný, ale takmer vôbec nevyužívaný.
O to viac sa potom otvárajú tie stavidlá, otvára sa ten hrací priestor pre premiéra, ktorý potom neváha v druhom kroku dokonca, a verím, že to, ešte raz zopakujem, nebolo také prerieknutie sa, neváha ísť ešte ďalej a povie, že – no, začo si kúpite tých 17 % Slovenských elektrární? – no však máme peniaze v osobitnom odvode bánk, nie?
Prosím vás pekne, odtiaľ je len malý krôčik k tomu, že môžme povedať, v istom okamihu povie vláda, čokoľvek bude chcieť v štáte riešiť – zvýšenie platov zdravotných sestier, učiteľov, kohokoľvek, 13., 14., 15. dôchodky, však použijeme peniaze z osobitného účtu bánk. Ako nerobme si z týchto peňazí, naozaj si nerobme nejakú pokladničku. To bolo v takej rozprávke nejakej, že oslík zatras sa, nie? Keď ste mu pokrútili chvostom, tak z neho vypadávali mince. Toto si ide urobiť vládna strana v princípe z účtu osobitného odvodu bánk.
Národná banka Slovenska v prvej fáze hlava do piesku, v druhej fáze, aby som bol objektívny, potom odznela konštatačná veta, že tie by sa mali použiť len na budúce zlyhania, systémové zlyhania bankového sektora. Ale v prvej fáze ste povedali, pán guvernér, že, no, bolo to v skrátenom legislatívnom konaní, takže neboli ste v rámci MPK ani oslovený, alebo nemali ste teda možnosť sa zapojiť do medzirezortného pripomienkového konania. Opakujem ešte raz, ECB-ečka jasne povedala, či skrátené alebo štandardné konanie, my sme vo Frankfurte ready, ale sme neboli zo strany Slovenskej republiky nikým o konzultáciu požiadaní. Ani predkladateľom, ministerstvom spravodlivosti, ani ministrom financií. Toto bola skutočnosť.
No a predpokladám, že neostanete ticho aj smerom do budúcna, ak tie pokusy, a ony prídu, tie pokusy, používať na ďalšie a ďalšie účely tieto peniaze. Opakujem, jeden taký nad rámec Váhostavu pokus už odznel, na kúpu Slovenských elektrární, to si môžte vyhľadať potom v Storine, v tom prehľade tlače, kde bola prepísaná do textovej podoby tá relácia, v ktorej to premiér uviedol. Voči tomuto by sa mala naozaj razantne Národná banka Slovenska ohradiť.
Ja súhlasím s tým, že ECB-ečka nemá legislatívne kompetencie zabrzdiť tento proces alebo proste modifikovať rozhodnutie tej lokálnej federálnej vlády, tej slovenskej vlády. Tomu rozumiem, že takéto kompetencie ECB-ečka nemá, ale je tu povinnosť zo strany slovenských legislatívcov tou konzultáciou s ECB-ečkou prejsť. Ak tam Európska centrálna banka vyjadrí názor, že no, no, no way, tie peniažky nemôžte použiť, tak opäť v civilizovanej krajine aj bez toho, aby ECB-ečka tieto kompetencie mala, jednoducho vláda nepôjde voči menovej autorite. Veď aj členmi eurozóny sme sa stali dobrovoľne, nie? Po tom, čo sme splnili všetky kritériá na vstup do eurozóny, tak prišlo v istom okamihu politické rozhodnutie a bolo to naše slobodné rozhodnutie po splnení kritérií, že ideme do eurozóny. Tak asi má sa samo sebou, že v takomto prípade bez nejakých veľkých diskusií by ten názor Európskej centrálnej banky akceptovaný mal byť.
Takže chcem len apelovať, že nezávislosť centrálnej banky, ako som povedal, si ctím a vážim, nevnímam ju ale tak, že vždy a za každých okolností má dať Európska centrálna banka, pardon, Národná banka Slovenska hlavu do piesku s odôvodnením, že my sme nezávislá inštitúcia. To neznamená, že ste inštitúcia bez názoru, to sú dve úplne rozdielne veci. A chcem apelovať na to, že aj keď nie je vo vašej moci zmeniť legislatívne rozhodnutie akejkoľvek vlády, teraz to bol Váhostav, v budúcnosti sa môže tá Pandorina skrinka, už je otvorená, budú prichádzať možno ďalšie a ďalšie nápady, na čo všetko sa dajú tie peniaze použiť, tak toto považujem za kľúčovú úlohu Národnej banky Slovenska, aby jej hlas bol vždy a za každých okolností počuť.
Ďakujem pekne.