51. schôdza

Ďakujem pekne. Budem hovoriť rýchlo, aby aj, k tomu Gabčíkovu mali ešte možnosť aj iní sa vyjadriť, napríklad pán poslanec... (Reakcia z pléna.) Bohužiaľ, nejde to.
No, vážení, prepáčte, že vystupujem, lebo fakt, že to vyzerá, že ako keby som ku všetkému chcel, ale zákon o rozhlasovom, televíznom vysielaní mi zobral dva roky môjho mládí, v roku ´90 – ´92. Ten zákon sa v podstate ponoril aj do našich zákonov potom neskoršie, to je prvá poznámka. No a prvých 20 licencií pre rozhlasové vysielanie vlastne tiež som ja svojho času podpísal. Mali sme komisiu, ktorá to dva roky robila, a v minulosti, naozaj po revolúcii naraz na federálnu vládu prišlo 105 žiadostí na rozhlasové licencie a 95 žiadostí na televízne. Čiže to chcelo sa s tými ľuďmi stretnúť. Ja som bol vtedy ešte mladý, s každým som sa mnohokrát aj stretol (vyslovené s pobavením) a proste táto uradovačka z toho troška vo mne zostala. Pamätám sa, ako sa licencie dávali, jaké boli problémy a tak ďalej. A to nechcem spomínať, len že troška som k tomuto voľakedy načuchol, a nie troška, ale dosť. Bol to jeden zo štyroch najväčších problémov. Toto bolo prvé, druhý bol lustrácie a tretie boli, majetok SZM a štvrté boli, možnože mi to ešte do konca napadne, také, čo naozaj zobrali veľa, veľa času.
Ja skúsim začať s rozhlasmi. Táto správa je dobre napísaná, neľahká, veľa strán, kus roboty, naozaj veľmi precízne vysvetlenie, čo sa urobilo, čo sa neurobilo. Širák dolu, lebo tým pádom ani nie je kontroverzná. Samozrejme, vždy je čo zlepšovať, najmä v súvislosti s vysielaním televízie. Tých protestov bolo omnoho, omnoho viacej. Ale to všetci dobre vieme. A vieme, že si s tým v podstate nie veľmi vieme urobiť poriadok, najmä keď tu máme internet, keď tu máme medzinárodné vysielanie z celého sveta, zo satelitov a tak ďalej.
Oceňujem veľmi naše verejnoprávne rozhlasy, najmä Rádio Slovensko. Toto možno celkom sem nepatrí, ale nemám to už kde povedať, ale na druhom mieste, na prvom mieste Devín, na druhom mieste Rádio Slovensko, na treťom mieste regionálne vysielanie. Lebo je to, robia to profíci, robia to veľmi dobre a naozaj sa starajú o naše slovenské dejiny, históriu, hudbu a všetko možné, čo s tým súvisí. Čiže prakticky Devín u mňa hučí stále. V klasike Béla Bartók Radio, to je maďarské, ale to je 24 hodín klasika. U nás máme tiež údajne klasiku a literu, to som ešte nezachytil, ale na internete si to pozriem. Z tejto správy som sa dozvedel, to je hanba, k tomu sa nerád priznávam. No oceňujem aj tú vyváženosť hudby a slova v týchto rozhlasoch, to inde nebýva, naozaj. Ide tej hudby veľmi veľa, väčšinou takej všelijakej, a slov menej, tiež všelijakých. Často tieto naše slovenské rozhlasy na Facebooku komentujem a ďakujem redaktorom, aj menovite, že si dali námahu, že naozaj urobili dobrú prácu.
Čo sa týka STV, tak tam tiež je zaujímavá vyváženosť v tom, že prakticky polovicu programu dávajú našich, programu domácich a polovicu zahraničných. To je pozitívne. Dokonca STV2 71 domácich a 29 zahraničných, čiže ešte je na tom lepšie, dá sa povedať, no. Niekedy aj za cenu kvality, ale k tomu snáď ešte dôjdem. No tu je dobrá otázka, že teda jako so slovenskou hudbou v rádiách. Teraz dokonca som niekde videl, keď som bol na obede, že vláda schválila ten, tú zmenu, aby viac bolo hudby slovenskej. Ja si myslím, že tiež je to správne, našťastie, my anglicky nerozumieme, takže keď očúvame tie odrhovačky anglické, tak, našťastie, tomu nerozumieme, no ale možno teraz, keď bude viac slovenskej, tak práve pochopíme, že tie slová sú tam tiež niekedy slabé, ale podporiť slovenskú hudbu je treba. Na Dvojke, STV2 veľmi oceňujem tie dve relácie, čo je chudoba. Tie som si pozrel od A až po Z. A skutočne to bolo kritické, jadrné, boli to zahraničné relácie, ale to, že to dabovali a že to teda dali, je, širák dolu, pretože to bolo politicky nekorektné, správne, že to bolo nekorektné, a otvorilo mnohým oči. Myslím si, že aj seniori by si troška viac zaslúžili. Je tam jediný Senior klub, ktorý občas niečo, raz za týždeň má, ale Liga majstrov by tiež mohla byť častejšie, finále, pán, vlastne to sa asi tiež vás netýka, ale teraz tridsiateho prvého, či kedy je to, si to pozrieme.
No, čo sa týka, som prekvapený, že 82 licencií je na televízne vysielanie analógové a 126 na digitálne. Čiže naozaj je tu veľký boom v tomto smere a toto všetko nejako ustrážiť aspoň trocha, je veľmi náročné.
Komerčné nechcem komentovať, lebo ich veľmi málo pozerám, ale o ich úrovni si myslím, že je podstatne, podstatne slabšia. A mrzí ma, že naši dobrí herci vystupovaním v tých nekonečných seriáloch sa vlastne, sa len troška zabíjajú vzhľadom na budúce filmy. Iste nie finančne sa zabíjajú, ale proste niekedy sa to veľmi ťažko dá pozerať, bohužiaľ.
Politické debaty a komentáre, oceňujem najmä TA3. Mne sa zdá, že tá je dobrá, relatívne vyvážená, sú nejaké protesty občas, ale dáva veľa priestoru na to, aj priamych prenosov, a proste môže orientovať troška ľudí, kto má oči a uši, tak vlastne sa dozvie tam niečo, čo sa možno inak nedozvie. Nakoniec aj tá stanica, tak toto, prepáčte, že tak hovorím, všetko, ale aj tá SENZI stanica, ktorá beží stále tam, má svoj rozmer. Ľudia to iste počúvajú, veľa teda ľudoviek a populárnych, možno keby tam dali aj klasiku, ale to už tiež idem. DIGI Sport je tiež, sú dobré stanice, tie pozerám často.
Otázka je internet, teda tam sa všetko valí cez internet a na to v podstate nemáme momentálne temer žiadne zákony. A samozrejme aj Otvorené nebo, televízia Otvorené nebo, kde sa všetko valí zhora, čo si chcete, to si môžte zachytiť, tiež je otázne. Celý svet si s tým nevie rady, čo s tým, keď proste keby ste hneď jaké zákony spravili na Slovensku, tak proste už ORF1, ORF2 si môže vysielať čo chce.
No v súvislosti s tou témou, ktorá je tam častá, ochrana ľudskej dôstojnosti a maloletých. Tak je tam veľa tých prípadov, veľa aj pokút, nemám právo asi to hodnotiť, lebo málo to pozerám. Ale určite je to omnoho viacej, tých porušení. Niekedy poobede, niekedy podvečer, niekedy po dvadsiatej, naraz vidíte scénu, ktorá naozaj sa nehodí do tohto času, tak ľudia píšu. Tých sťažností tento rok bolo menej ako vlani, to je zaujímavé. Asi sú aj unavení, nechce sa im stále vypĺňať nejaké tabuľky. Ale to mnoho vecí sa prešmyklo, ale proste veľmi nabádam, aj ľudom, aby písali, ktorí to pozerajú, a aj aby rada sa aj sama, na to pozerali. Taká otázka bola, že koľko tých podnetov dostávajú zvonku, a koľko je takých, čo sama nájde, keď si niečo pozerajú. Tam bola taká menšia tabuľka, že či sú aj také pokutované, keď si sami nájdu ten objekt, že niečo porušili. Lebo napríklad v Nemecku, pokiaľ ja viem, je na to veľká komisia, ktorá sleduje všetky vysielania, a ona sama si určuje, či to prešlo, či to neprešlo. Ale to isté aj s cédečkami, s videami a tak ďalej. Čiže je to hrozná práca, ale teda svojím spôsobom to má význam.
No o tej ezoterike, o vešteckých programoch, to už sa tu troška hovorilo, nechcem k tomu sa vracať. No fakt, že veľa filmov tam beží, najmä na komerčných, ktoré sú naozaj braky. Pištole, krv, sex, horor, násilie, vypasované detektívky, niekde sa furt ponáhľajú, niečo si zapisujú, proste život je o ničom. A toto naozaj, kto pozerá, tak si stráca čas zbytočne.
Reklama. No som nevedel, že až 20 % môže byť reklama, No ja viem, že keď babka ide do kuchyne vždycky, tak je asi reklama. A dosť často chodí. No zas na druhej strane keď idú zakryte neprístupné filmy, vždy keď si ich otvorím, tak vždy je tam reklama, takže ani neviem, prečo sú neprístupné, lebo furt je tam reklama, no. Bol taký vtip, že niekoho mrzí, že tie reklamy sú furt prerušované filmom. To je tiež už asi starý vtip.
Súdne spory. Sedemdesiattri súdov je relatívne dosť. Neviem, kto to platí. Ale zas 73-krát vlastne vám dali za pravdu, iba 7-krát vám nedali za pravdu. Ale tie financie, kto vlastne, lebo dneska tie súdy sú naozaj aj dosť náročné, sa to odvoláva na Najvyšší súd, niekedy možno u vás až tak nie.
Okolo licencie Rádia VIVA to bolo také mystifikačné a nikto tomu nerozumel, prečo Andyho Hryca televízia, Lovaš, redaktor, ktorý vlastne, svojím spôsobom prišlo k pádu Mečiara, a VIVA naraz stratí licenciu a dlho sa nič nedeje. Teraz je tam Vlna, ale o tom sa tu už vyprávalo, tak nechcem do toho zabŕdať, ale nebolo to bežnému divákovi v podstate nikdy vysvetlené, ale to vy za to nemôžte.
Záverečne sa troška, pár slov k tým kresťanským médiám chcem povedať. To, že nás médiá nejako veľmi ovplyvňujú, že určujú verejnú mienku, že niekedy veľmi jednostranne, naozaj tá druhá strana prakticky nedostane možnosť, alebo je svojím spôsobom manipulovaná, tak to sme videli pred referendom. Troška aj v minulom roku, ale viac v tomto. Teraz sme to videli aj v írskom referende a debatách, nie ani u nás, ale najmä tam, keď sa obrovské prostriedky dali do tohto referenda, aby bol výsledok taký, ako bol. Ale to sa netýka ani vás, ani tohto roku.
Skôr dve poznámky som chcel povedať: 19 sťažnosti došlo na tú decembrovú omšu, keď Bernard Bober mal bežnú omšu z Košíc a čítal tam pastiersky list. Tak to bol pastiersky list k referendu, samozrejme tam nemohol povedať, že nechoďte na referendum a nedajte tie kladné tri odpovede. Povedal opačne. Ten pastiersky list sa všade čítal po celom Slovensku. Všade bol, čiže v tomto smere tiež sa mi zdalo, že ja som sa tiež 10-krát k tomu vyjadril, písal, mnohí. Napriek tomu to bolo neuvážené, tí proti, bolo omnoho, omnoho viacej, omnoho viac peňazí, viac mediálnych vystúpení mali. No, teším sa, že ste uznali, že týchto 19 ľudí nemalo pravdu, že to bola neopodstatnená námietka, keď sa hovorí o tom, že ten program, teda tá kauza bolo hemofilná, diskriminačná, podnecujúca nenávisť, nevyvážená, atď., a tak ďalej. Čiže to je prvá vec.
A druhá vec bola vlastne to, že LUX-u, TV LUX, ktorá je vyslovene orientovaná teda na kresťanských alebo hľadajúcich ľudí, bol taký problém s tým, že nezabezpečili objektívnosť, nestrannosť svojich programov, keď do debaty na tému referendum nepozvali ľudí – odporcov návrhu novely ústavy týkajúcej sa ochrany manželstva alebo k téme registrovaných partnerstiev. No tak isteže by v televízii alebo v debatách mali byť z obidvoch strán, aby každá strana vysvetlila, čo jak, len v týchto kresťanských, keď je to vyslovene proti morálnemu presvedčeniu a učeniu cirkvi, tak je ťažko niekomu dať priestor, keď ich má vo všetkých ostatných médiách, aby vyjadril tieto svoje, by som povedal, proti učeniu cirkvi názory. Čiže isteže by bolo dobré, keby to bolo tam vyvážené, ale zase dávať priestor, keď ho mali v médiách, opakovane a stále, tak sa mi to zdá nie až takým veľkým prehreškom.
Tretí problém bol, tá kázeň gréckokatolíka, toho kňaza, ktorý vyvolal pred referendom veľký škandál. Veľa sa o tom písalo, ale to ešte myslím, to sa už týkalo, myslím, tohto roku a nie minulého. No ale teraz včera, predvčerom som čítal, že vlastne sa nič nestalo, dali pravdu tomu farárovi, že vlastne nebola to nejaká nenávistná kauza alebo neviem čo.
Tak, pán profesor, ďakujem vám za vašu prácu. Aj vášmu kolektívu, ktorý naozaj urobil správu, ktorá je každoročne veľmi dobrá, napísaná a nie je to ľahké strážiť tento mediálny priestor. A verím, že to bude ešte aj budúci rok lepšie a vidím, že tam prichádzajú noví ľudia, ktorí tam až do roku 19, 20 budú, a tá výmena je dobrá. A dúfam, že vy tam ešte budete veľmi dlho.
Ďakujem za pozornosť.

Ja len v krátkosti. Krátka reakcia na pána poslanca Mikloška. Pán poslanec, len aby sme rade nevyčítali to, na čo ona naozaj nemá vplyv. Hovorili ste niečo o kvalite programu. Rada naozaj nemôže za to, či nejaký film je kvalitný alebo nekvalitný, alebo program spĺňa alebo nespĺňa tie kritéria kvality, o ktorých ste hovorili. To určite nie. Ďalej si myslím, že, čo sa týka tej perspektívy rady, možno niekedy v budúcnosti príde chvíľa, keď sa rada bude zaoberať napríklad aj čistotou jazyka, lebo aj to je veľký problém, ktorý v médiách existuje a v poslednej dobe hlavne rozhlase, a bez ohľadu na to, či je to verejnoprávny rozhlas alebo súkromný rozhlas, keby sa niekto z jazykovedného hľadiska začal zaoberať tým, ako niektoré tie tzv. živé relácie vyzerajú, ako sa v nich rozpráva tzv. po slovensky, tak sa nerozprávalo ani u nás na dvore.
No a ešte sme zabudli podčiarknuť, že naozaj kauza Vlna, ktorá bola riešená radou, bola riešená veľmi dobre, veľmi vhodne, a bolo to podčiarknuté Najvyšším súdom. Vlna dnes vysiela, je to plnoprávny rozhlasový nosič, je to plnoprávne vysielanie a ja som len rád, že rada sa ani v tomto prípade nemýlila, že Najvyšší súd v plnej miere potvrdil rozhodnutie Rady pre vysielanie retransmisiu.

Ja som sa aj na začiatku ospravedlnil, že asi to hodnotenie nejaké, kádrovanie tých rozhlasov a televízií fakt, že sa sem až tak nehodilo, ale nie je vlastne, kde povedať. Ale môj cieľ bol hlavne ten, podčiarknuť verejnoprávne naše inštitúcie, Slovenský rozhlas najmä, ale aj Slovenskú televíziu, ktorá naozaj je o patro vejš ako všetci ostatní. Nehnevajte sa, že to hovorím. To bola prvá poznámka.
Druhá. Fakt, že jazykový zákon tu voľakedy pred 20-mi rokmi, boli veľké cirkusy pred parlamentom a vlastne na tie sa celkom zabudlo a čistotu jazyka tu vlastne nikto ani neskúmal. Dneska viac anglických nadpisov nájdete v meste i na tričkách ako hocikde inde.
Ale, no, a posledná vec je, že ja nakoniec, keď idem domov z parlamentu, tak tú Vlnu si celkom rád zapnem. Nevedel som, kto je za tým. No teraz, keď som počul, že J&T, tak neviem, či ju budem toľko počúvať, ale nehrajú zle a sú tam mladí redaktori. Proste určite sú na tej úrovni ako ostatné stanice z tohto rangu.
Ďakujem.

Ďakujem vám za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady. Kolegyne, kolegovia, vážení pán predseda, vážení občania, prečítal som si zbežne správu, nemôžem sa pochváliť, že by som ju preštudoval, tak ako možno mnohí z vás, ale všimol som si, že je tam venovaný dosť veľký priestor jednotlivým programovým štruktúram. Ba dokonca správa ide tak detailne, že rieši aj niektoré konkrétne programy, jednotlivé typy a veľmi presne popisuje to, čo všetko ponúkla divákovi v hodnotenom roku.
Ja som tam, pán profesor, veľa toho našiel, málo z toho som poznal, nie som asi klasický divák, ale jedna vec mi tam chýbala. Je to taký detailný pohľad, určite to neni podstatné pre túto diskusiu, ale napriek tomu som sa rozhodol, že by som to rád takto nahlas povedal. Sme zhruba rovnaké ročníky a určite si budete pamätať nedeľné večery, vždy v takom silnom vysielacom čase, aj keď vtedy sa tomu tak možno nehovorilo, o 20.00 sa ozvala melódia Claude Debussyho, myslím, že tá melódia sa volala Dievča s vlasmi plavými ako ľan, a oznámila, že najbližších 10 - 12 minút divák v tomto silnom čase bude konfrontovaný s poéziou. Na obrazovku naskočili majstri slova, majster Chudík, majster Jamrich, Valach a mnohí ďalší a nám, národu, ktorý možno bol tiež vtedy zvyknutý skôr na zábavu a nejak nevyhľadával veľmi silne práve poéziu, ponúkli v tomto čase, či sme chceli alebo nechceli, krásu slova. A ja si myslím, že to bolo veľmi dobré rozhodnutie, pretože aj keď sme asi nikdy nechceli byť, a predpokladám, že ani nebudeme národom básnikov, dokonca ani nebudeme rozširovať nejaké kluby milovníkov poézie, je veľmi dobré, keď divák v tom čase sa mohol zoznámiť s krásou slova ako takou.
Prečo to hovorím? Hovorím to preto, lebo mi to chýba. Ani vo vašej správe som slovko poézia nenašiel, hoci tam popisujete rôzne programy. A ak sa nemýlim. medzi vaše povinnosti naozaj patrí sledovať istú vyváženosť. Hovorí sa tam o vyváženosti medzi hovoreným slovom a hudbou, ale poézia je niečo medzi tým. Nie je ani hudbou, ani hovoreným slovom, ale je poéziou slova. A ja by som to tak nezdôrazňoval, lebo naozaj ide o niečo, čo môže sa zdať mnohým dnes úsmevné, a povedia si: no čo tam ten plešatý poslanec vykladá o nejakej poézii, veď my chceme vidieť niečo iné. Aj my v tom čase, keď sme boli mladí, sme chceli vidieť možno dačo iné, ale napriek tomu nás na chvíľočku občas, tak nechtiac, prinútila možno tá nedeľná chvíľka poézie sa započúvať do tej krásy slova.
A ono je to proces, ono sa nedá do týchto hodnôt zamilovať na prvý pohľad. To naozaj nejde. To je tak, ako keby niekto chcel prejsť okolo otvorenej brány Slovenskej filharmónie, započul nejaké tóny a stal sa z neho milovník vážnej hudby. Je to možné, tento proces vyžaduje isté časové pásma. A ja si myslím, že tie časové pásma, to približovanie toho bežného diváka, ktorý sa chcel zabávať, práve ku kráse slova vďaka tejto programovej štruktúre – trvalo to dlhé roky, ak sa nemýlim, možno to bolo 20, možno 30 rokov, čo bežala táto Nedeľná chvíľka poézie – bolo práve tým, čo dokázalo tú cestu medzi totálnym nezáujmom a postupným sa približovaním až možno ocenením krásy slova, absolvovať.
A možno by som si úplne odpustil tento vstup, ktorý môžte povedať, že je nenáležitý, keby som nevidel tú jednu dôležitú spojitosť, pán predseda, kolegyne, kolegovia. Je to spojitosť tá, že krása a kultivovanosť slova je len istým základom a istým nutným predpokladom k niečomu, a to niečo je krása a kultivovanosť myslenia. A to už naozaj nie je vec úplne jednoduchá. Nikto ju nemáme danú nejak talentom, treba sa k nej prepracovať. A myslím si, že ani tam nemožno končiť túto úvahu, pretože od krásy myslenia a kultivovanosti myslenia môžeme prejsť ku kráse a kultivovanosti činov.
A tu si musíme povedať a tu už ideme do oveľa širšej témy, ako je len vaša správa, že kultivovanosť činov v našej krajine dnes veľmi, veľmi absentuje. Mnohí nositelia kultúry a kultúrnosti sú ešte reprezentanti barbarstva, ktoré tu priniesli nie tak vzdialené vlády, a teraz nechcem ísť do politiky. Chcem ísť do kultúrnosti ako takej. Myslím si, že je veľa spôsobov ako ju dosiahnuť v tej kultúre činu. A určite poézia nie je práve tou zbraňou, ktorá by mohla zmeniť našu spoločnosť na lepšiu, ale som presvedčený, že je jednou z možností, ktorá by pomohla tomu, aby kultúrna činnosť v tejto krajine bola o poznanie, o poriadne poznanie väčšia. Tak takouto možnosťou aj táto štruktúra, tento malý formát určite je.
A ja keď som sa pozrel, pán predseda, na váš životopis a prostredie, z ktorého pochádzate, na príbeh vášho otca, aj na vlastne profesné pozadie jednotlivých členov vašej rady, tak ja si myslím, že tieto slová, ktoré som si dovolil do tejto debaty vsunúť, nemusia byť úplne beznádejné, pretože hovoriť o kráse činov a vychádzať od krásy slova myslím si, že nie je až tak nenáležité, aby sa to nedalo akceptovať.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne, pani podpredsedkyňa Národnej rady. Pán poslanec Mičovský, ja si veľmi vážim tie vaše slová ako diváka, ako poslucháča a sa s nimi absolútne stotožňujem. Nie je to len chýbanie žánru poézie, o ktorej hovoríte. Chýbajú ďalšie žánre, ktoré dnes ako keby neboli. Nebudem hovoriť o žánri komornej opery, o žánri komornej činohry, o žánri malých foriem. V rámci tohto by sme ozaj mohli hovoriť o mnohých žánroch, ktoré tuná neexistujú, ja neviem, z rôznych žánrov- – opereta, komorná muzika, vokálna komorná a tak ďalej a tak ďalej. Samozrejme, v neposlednom rade poézia, ktorá absolútne vymizla, či už z verejnoprávnej televízie alebo v súkromných televíziách, alebo z rozhlasu už ani nehovoriac.
Zase na druhej strane musím povedať veľmi kriticky, toto nie je úloha Rady pre vysielanie a retransmisiu. Toto Rada pre vysielanie a retransmisiu nemôže nijako ovplyvniť. Nie, toto znamená, že sa to nedá rátať medzi jej nejaké negatíva alebo že by tuná tento problém akosi opomenula. Ten problém sa musí riešiť niekde inde. Ale určite Rada pre vysielanie a retransmisiu nie je tým orgánom, ktorá by mohla tieto veci ovplyvniť a už vôbec nie zo zákona.
Ďakujem za pozornosť.

Áno. Tak ďakujem za všetky pripomienky, návrhy. Rád by som sa teda dotkol tých vecí, ktoré naozaj má v kompetencii naša rada, pretože niektoré veci, ako už bolo povedané, nemáme v kompetencii.
To znamená, že radi by sme, keby to tak bolo, to je aj odpoveď pánovi Mičovskému. Aj ja pochádzam z takého prostredia, mám tam veľa známych, ale nemáme na to my nástroj priamo. To je naozaj nástroj u vysielateľa, RTVS a tak ďalej. Rada pre vysielanie a retransmisiu nemá žiadny nástroj na to, aby toto tomuto pomáhalo. Jedine tak nejako ľudsky.
To isté mal, spomínal aj pán Mikloško niektoré vysielanie, špeciálne RTVS, potom TA3, potom rádio Lumen, myslím. Nie, TV Lux spomínal, stanicu Senzi. My to sledujeme, samozrejme, môžeme tomu pomôcť pri licenčnom konaní, ale nemôžeme tomu pomôcť nejako programovo, obsahovo, pretože to je naozaj vec vysielateľov. A je a dúfam, že to počúvali tí ľudia z tých médií, tieto pochvaly, povedzme, aj tie výčitky, ktoré zazneli na ich adresu, a že si to jednoducho zapamätajú a budú sa snažiť aj hlasu, hlasu parlamentu, hlasu poslancov vyjsť v ústrety.
Ale jedna vec je, ktorá je veľmi dôležitá, spoločná, a to je vlastne otázka legislatívy, pretože Národná rada v tomto naozaj reálne môže pomôcť. A ďakujem všetkým rečníkom, ktorí sa k tomu vyjadrili, respektíve navrhli iniciatívu v tomto slova zmysle. Zákon č. 308 je z roku 2000, čiže dnes má 15 rokov. To je zase na zákon nie až tak veľa, ale je pravda tá, že svet médií ide veľmi rýchlo dopredu, a to, čo sa poznalo v roku 2000, iste si to všetci veľmi dobre pamätáte, bolo niečo diametrálne odlišné od toho, čo je, čo je dnes. A preto prechádzal rôznymi novelizáciami ten zákon. Ešte aj teraz v tomto roku, teda pokiaľ viem, v júni, myslím, budete mať ďalšie novelizácie navrhnuté tohto zákona. Takže naozaj on sa vylepšuje a posúva smerom dopredu a potom príde istý moment, keď už jednoducho tie vylepšovania už strácajú zmysel a bude sa treba sústrediť asi na napísanie nejakého nového zákona, čo už iste v tejto snemovni nebude, ale proste v ďalšom pokračujúcom. Je o tom aj diskusia, diskutujeme, že či sa dá ešte tento zákon zlepšovať alebo radšej to celé prepracovať a urobiť nový. Nie je to zase naša úloha, my to budeme, my sa budeme podľa toho riadiť. A v tom pomôžeme, keď sa to bude písať, keď sa to bude pripravovať, ale samozrejme je to vec Národnej rady a výkonnej sféry.
To je aj prípad, ktorý bol spomenutý tesne na to, ezoterické súťaže a rôzne tie také polo, polopochybné vysielania. To je presne to, že ten zákon jednoducho toto nepoznal, a nevieme to my nejakým spôsobom uchytiť, hoci vieme, že to je nie v poriadku, ale nevieme sa k tomu dostať zákonnými prostriedkami. Možnože, však komunikovali sme aj s českou radou, a pritom česká rada je na tom ešte horšie. Jednoducho oni majú ten zákon tak napísaný, že už vôbec to nevedia uchytiť. Takže my dokonca sme, oni nás pochválili, že my sme dokonca takí akční a že sme dokázali niečo aspoň v tejto, v tejto veci urobiť.
Rovnako zákon určuje, koľko je možnej reklamy. Ľudia sa sťažujú, že sa vysiela veľa reklamy. Každého to otravuje, vrátane predsedu Rady pre vysielanie a retransmisiu, ale zákon zasa umožňuje 20 %, to je 12 minút za hodinu vysielania reklamy plus upútavky, ktoré sa nerátajú do toho času, ktoré trvajú rovnako ako tá reklama, to máte 20 minút reklamy za hodinu. No tak si to predstavte, že vlastne to je, to je proste obrovské množstvo, ale zákon to umožňuje. Čiže oni to využívajú, televízie komerčné hlavne a neporušujú zákon. Samozrejme, keď ho porušia, tak prichádzajú sankcie. A sú dosť vysoké tie sankcie, ale zdá sa, že je to večný boj a proste vždy znova príde k porušeniu a vždy znova príde sankcia.
To sa blížim aj k tej téme sankcií za, čo spomínal pán Viskupič. Možno som to nie povedal jasne, alebo sme sa nerozumeli. Sankcie, tak isto ako počet sťažností tak isto poklesol poklesla výška, výška vybraných sankcií. Predminulý rok boli vysoké preto, že pred-predminulý rok boli, bolo veľa sťažností, bola taká éra tých reality šou a proste tých programov, ktoré naozaj veľmi iritovali ľudí na Slovensku. Prichádzalo veľa sťažností, na to bolo veľa sankcií. Postupne to nie je, už zaniká to, takže tie televízie sa zrejme troška predsa len vydali iným smerom, takže klesá aj počet tých sankcií. Takže takto to bolo myslené. Tak len, aby som to vysvetlil.
Čo sa týka, kauza Viva. Tak to je dlhá, dlhá vec, veľa sa o tom popísalo. Mne sa zdá, že už bolo všetko vysvetlené, ale znova a znova sa táto otázka vracia. Mne neostáva nič, len povedať, že, že Najvyšší súd po tom dlhom vyše ročnom procese rozhodol tak, ako rozhodol. Súhlasil s rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu, problém bol uzavretý, ukončil sa vlastne z hľadiska procesu medzi viacerými stranami. Dnes vysiela Rádio Vlna, ktoré, ako ste si iste všimli, nadviazalo obsahovo, programovo na Rádio VIVA, dokonca niektorí redaktori tam, tam prešli. Čiže z hľadiska obyčajného poslucháča nedošlo k nejakému vákuu, je to doriešené, doriešené zákonne. Ťažko sa mne k tomu vracať, znova to otvárať, ani by sa to, ani to nemá zmysel, ani by sa to vlastne už nedalo, keďže to rozhodnutie Najvyššieho súdu je platné.
No bolo tu bolo tu viacero pripomienok. Nielen pán Viskupič, ale aj pán Jarjabek spomínal legislatívne otázky. Znova by sme sa vrátili k tomu istému, že je potrebné, potrebné inovovať, vylepšovať ten zákon. Alebo keď prídeme do istého štádia, tak ho jednoducho už aj zmeniť. Ja s tým, ja s tým súhlasím, my sa musíme podriadiť. A keď to tak bude, tak jednoducho budeme musieť ho aplikovať do praxe.
Potom tu boli niektoré také čiastkové otázky alebo pripomienky k tomu, že čo rada môže alebo nemôže robiť vo vzťahu k vysielateľom. Napríklad čistota jazyka, na to je jazykový zákon, existuje, platí zákon o štátnom jazyku. A my ho aj aplikujeme. Keď príde nejaká sťažnosť alebo keď sa, proste príde do konfliktu vysielateľ s týmto zákonom, tak rovnako ho aplikujeme. On existuje. Samozrejme, že sú niektoré veci, ktoré sú povedzme kontroverzné. Ten zákon možno nepozná všetky nuansy toho vysielania, takže musí to, musí to rada nejakým spôsobom vždy vykladať.
Boli tu otázky na činnosť rady ako takej, jej kancelárie a na otázky monitorovania, riešenia sťažností. No samozrejme chodí veľa sťažností, takže rada hlavne sa zaoberá sťažnosťami. Ale robí aj vlastné monitoringy, plánované monitoringy, ktoré sú napríklad počas volieb, všetkých druhov volieb, robíme monitoring politicko-, politický vlastne, proste otázka objektivity a vyváženosti. Ale robíme aj ďalšie monitoringy. Viete možno, že sme robili monitoring na reklamu na lieky, pretože reklama na lieky si vyžaduje určitý presný štandard, ktorý sme museli presadiť v médiách. Takže robia sa monitoringy, plánované monitoringy Radou pre vysielanie a retransmisiu. A samozrejme potom sú sťažnosti, ktorých prichádza každý deň dosť, a samozrejme každý člen rady má právo navrhovať sám, dať preskúmať niektoré programy, čo sa všetko, všetko deje.
Samozrejme, monitorovať všetko, ja som to rátal, myslím, že to spomenul pán Viskupič, keby sme chceli monitorovať celé vysielanie na malý online všetkých vysielateľov rozhlasových a televíznych, tak by sme potrebovali asi 800 pracovníkov. Čo je, samozrejme, číslo z ríše neskutočna, my máme 30 pracovníkov a, samozrejme, kontinuálne monitorovať všetko. Takže robí sa to výberovým spôsobom, robia sa rizikové oblasti, rizikové časy, robia sa aj celoplošní vysielatelia, ale aj lokálnych vysielateľov monitorujeme. Robíme to tak, ako máme možnosť tú personálnu a, samozrejme, prostriedkami technickými, ktoré máme k dispozícii. Bolo tu správne povedané a ďakujem aj pánovi Jarjabkovi, aj Mikloškovi, aj teda Viskupičovi, že spomenuli tento problém, je ten problém nedostatočného technického vybavenia. Bodka, nechcem to viac tu spomínať, pretože viem, že ani Národná rada nie je ten kompetentný orgán, ktorý by toto mohol vyriešiť, zvýšiť rozpočet. No ale (reakcia na hlasy z pléna), tak ďakujem, ak pomôžete, tak, samozrejme, budeme, budeme radi.
Čo sa týka ešte toho, čo spomínal pán Mikloško tuná, to sú tie kresťanské médiá. No je to možno, na niečo natrafil, na nejaký problém natrafil, narazil. Ten my si tiež uvedomujeme. My ich poznáme na Slovensku, respektíve v podstate v Európe poznáme verejnoprávne médiá a licencované, čiže komerčné médiá. Ale existuje niečo ako tretí sektor medzi médiami, niečo ako komunitné médiá, a kresťanské médiá sú blízko, blízko tým komunitným médiám. Čiže ako to býva, tam by mal, tam je troška iný režim. Pri verejnoprávnych a komerčných sa striktne vyžaduje objektivita a vyváženosť. Jasne ak zaznie kritický názor A, má zaznieť názor B. Samozrejme, médiá pre komunity, ktoré vysielajú, povedzme v Amerike to máme, pre rôzne národnostné menšiny v New Yorku alebo pre nejaké náboženské skupiny, tak asi ťažko predpokladať, že oni keď vysielajú pre tú komunitu svoju, tak že tam budú pozývať ten iný názor. Proste to je vysielanie pre komunitu... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Pán predseda, chcem vás poprosiť, je...

Mistrík, Miloš, predseda Rady pre vysielanie a retransmisiu
Už mám skončiť, dobre, tak prepáčte.

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Je 15.00 hodín...

Mistrík, Miloš, predseda Rady pre vysielanie a retransmisiu
Ja sa snažím...

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Dobre, takže len som vás upozornila, aby sme už, pretože máme termínovaný bod, takže...

Mistrík, Miloš, predseda Rady pre vysielanie a retransmisiu
Je mi to ľúto, ja by som rád sa s vami ďalej rozprával, ale rada je otvorená, kedykoľvek sme na kontakt prístupní. Všetko je na nete, všetko máte k dispozícii. Kedykoľvek, ak sú nejaké otázky, čo sa týka vysielania, tak som k dispozícii.
Tak ďakujem za všetky podnety a pripomienky.

Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážené dámy a páni, dovoľte mi, aby som predniesol pred vami Informáciu o privatizácii Slovenských elektrární a postupe pri vypovedaní zmluvy o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo.
Chcem pripomenúť, že táto iniciatíva vznikla na základe návrhu opozičného poslanca a tento návrh získal podporu v Národnej rade, a preto predkladám túto informáciu. Dúfam, že v zhode so všetkými poslancami, ktorí vtedy za tento návrh aj zahlasovali.
Dovoľte mi, aby som začal nie rokom 2004, 2005, 2006, k týmto rokom sa určite vrátim, ale začal som rokom 2014, a to 7. júlom 2014, kedy bolo začaté trestné stíhanie pre zločin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 259 ods. 1 Trestného zákona.
Prečo hovorím o tomto podozrení zo spáchania zločinu? Pretože sa bezprostredne dotýkal práve pripravovanej privatizácie Slovenských elektrární. A o čo vlastne išlo a aké pozadie bolo pri privatizácii Slovenských elektrární, pravdepodobne toto podozrenie vykresľuje najlepšie. Na základe tohto uznesenia o začatí trestného stíhania vo veci pre uvedený zločin sa konštatuje, vážené dámy a páni, že krátko pred tým, ako boli Slovenské elektrárne privatizované a bola stanovená suma, za ktorú 66 % akcií bolo predaných talianskej spoločnosti Enel, došlo k umelému zníženiu hodnoty vlastného imania spoločnosti Slovenské elektrárne o neuveriteľných 12 miliárd 46 miliónov 528-tisíc slovenských korún. Hovoríme o roku 2005, kedy sa urobili špeciálne opravy, urobili sa špeciálne prepočty a presne za účelom stanovenia kúpnej ceny došlo k zníženiu, opakujem, hodnoty vlastného imania spoločnosti o viac ako 12 mld. slovenských korún.
Dámy a páni, hneď potom boli Slovenské elektrárne predané za cirka v slovenských korunách 32 mld. Sk. Už teraz na základe tohto podozrenia môžeme konštatovať, že štát, Slovensko, jeho občania boli okradnutí o 12 mld. slovenských korún. A to sme ešte len na začiatku privatizácie.
Zaujímavé ďalej je to, že mesiac po privatizácii Slovenských elektrární došlo k navýšeniu hodnoty Slovenských elektrární, keď už mali v rukách predstavitelia talianskej spoločnosti Enel 66 %, a zrazu z kúpnej ceny 32 mld. slovenských korún stúpla cena Slovenských elektrární na 56 mld. slovenských korún.
Tak teda, aká bola skutočná kúpna cena Slovenských elektrární? Dnes určite vieme, že nebola 32, bola minimálne 32 plus 12, teda 44, a keďže si ju navýšili na 56, môžeme hovoriť, že skutočná hodnota Slovenských elektrární, 66 %, bola 56 mld. slovenských korún.
Niekedy mám pocit, že kvôli malej smietke v očiach opozícia nevidí brvná, ale my dnes môžeme hovoriť o rozdiele 24 mld. slovenských korún. Ak to prerátam na eura a dobre rátam, je to 800 mil. eur, o ktoré Slovenská republika pri tejto privatizácii organizovanej v roku 2005 a 2006 došla.
Ja verím, že tento skutok bude preverený. A musím pripomenúť, že týka sa pomerne veľkého počtu poslancov, ktorí sedia v Národnej rade Slovenskej republiky a ktorí v tom čase mali plnú politickú zodpovednosť, pretože bola tu vláda širokej vládnej koalície na čele s pánom Mikulášom Dzurindom. Je dnes v parlamente ešte poslanec Národnej rady, minister financií bývalý, pán Mikloš. Ministrom spravodlivosti, ak si pamätám, v tom čase bol pán Lipšic, podpredsedom Národnej rady Béla Bugár, predsedom Národnej rady Pavol Hrušovský. A mohol by som možno ešte vymenovať ďalších pár poslancov opozície, ktorí v tom čase sedeli a pozerali sa na to, ako o 24 mld. slovenských korún bola Slovenská republika obratá.
Toto je teda základný údaj o privatizácii Slovenských elektrární, ktorým sa dnes zaoberajú orgány činné v trestnom konaní. Opakujem, je to uznesenie zo 7. júla 2014, teda nič také, čo by došlo dnes alebo predvčerom. Týmito informáciami sa orgány činné v trestnom konaní zaoberajú dlhodobo a verím, že za tento zločin, lebo tak je nazvaný, tento skutok v uznesení o trestnom stíhaní, bude aj vyšetrený a dotiahnutý do konca. (Potlesk.)
Poďme ale teraz k samotnej privatizácii a k faktom, ak sa niekde pomýlim, tak verím, že budem predstaviteľmi opozície potom aj opravený alebo doplnený. Začal by som tým, že prvýkrát rozhodla vláda Mikuláša Dzurindu o privatizácii spoločnosti Slovenské elektrárne 26. júna 2002. A vtedy bol schválený spôsob privatizácie Slovenských elektrární formou predaja strategickému investorovi tak, aby bola zachovaná 51-percentná majetková účasť štátu, teda Fondu národného majetku. Čiže pôvodný zámer vlády v roku 2002, a je tu konkrétne uznesenie, môžem ho citovať, č. 700 z 26. júna 2002, hovoril o tom, že sa má predať len 49 % akcií Slovenských elektrární.
Dokonca toto isté uznesenie uložilo ministrovi hospodárstva, aby Vodná elektráreň Gabčíkovo bola vyňatá z procesu privatizácie Slovenských elektrární, berúc do úvahy ustanovenie Zmluvy o výstavbe a prevádzke Sústave vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros z roku 1977. Totiž táto zmluva hovorila, že sústava vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros je jednotnou a nedeliteľnou sústavou dvoch vodných diel budovaných ako spoločné vlastníctvo dvoch suverénnych štátov.
Čiže ak sa pozrieme na uznesenie z roku 2002, a môžeme mať nejaké výhrady politické k privatizácii, bolo v podstate správne: predať 49 %, zachovať 51 % v rukách štátu a vyčleniť Vodnú elektráreň Gabčíkovo z tejto privatizácie, pretože ju nebolo možné privatizovať.
Zo zvláštnych dôvodov však prišiel rok 2004, a to 4. február, kedy vláda svoje uznesenie z roku 2002 zmenila a rozhodla o spôsobe privatizácie Slovenských elektrární formou predaja už nie 49 %, ale 66 % akcií Slovenských elektrární bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu. Pôvodný 49-percentný podiel na základnom imaní spoločnosti Slovenské elektrárne bol teda zvýšený na 66 % a vláda ho odôvodňovala schválením zákona č. 92/1991 o tzv. veľkej privatizácii, ktorým vláda získala potrebnú legislatívnu právomoc zvýšiť podiel základného imania v bývalých monopoloch ponúknutých na privatizáciu.
Tento postup, dámy a páni, bol v príkrom rozpore s postojom Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v odôvodnení svojho nálezu v roku 1996. Dovoľte mi, aby som zacitoval, čo Ústavný súd povedal. "Podľa právneho názoru Ústavného súdu v procese privatizácie nie je dôležité len vydanie rozhodnutia o tom, čo sa bude privatizovať a v akom rozsahu. Podľa ústavy je hospodárstvo Slovenskej republiky založené na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. A rozvoj ekonomiky predstavuje náročný a zložitý proces, v ktorom má štát opodstatnený záujem na tom, aby subjekty súkromného práva, teda tí, ktorí kúpia Slovenské elektrárne, pôsobili aj v intenciách a záujmoch ekonomickej politiky štátu. Povahu zásadného opatrenia na zabezpečenie hospodárskej a sociálnej politiky Slovenska má aj rozhodnutie o tom, ktorá súkromná osoba nadobudne privatizovaný majetok štátu. Vykonaním prevodu majetku štátu na iné osoby sa nevytvárajú iba základy pre podnikanie konkrétnych osôb, ale zároveň sa v ňom vytvárajú alebo ohrozujú" (a toto je podstatná veta Ústavného súdu), "zároveň sa privatizáciou vytvárajú alebo ohrozujú základy budúcich možností Slovenskej republiky v hospodárskej oblasti s dôsledkami aj v sociálnej oblasti." A to, že som na úvod povedal, že 24 mld. okamžite išlo do komína, potvrdzuje, že dôsledky v sociálnej oblasti, dôsledky pre tento štát boli katastrofálne.
Zároveň, a to je veľmi vážna vec, vláda rozhodla v roku 2004, že štát musí poskytnúť Slovenským elektrárňam akúsi kompenzáciu za to, že sa vyňala Vodná elektráreň Gabčíkovo z tejto privatizácie, pričom ako sa má kompenzovať, sa malo stanoviť ešte pred samotnou privatizáciou. Čiže ten, kto privatizoval, presne vedel, čo dostane ako bonus za to, že vodná elektráreň nemohla ísť priamo do privatizácie a do vlastníctva talianskej spoločnosti Enel.
Čo teda vymyslela vláda, aby obišla medzinárodnú zmluvu a súčasne aby odovzdala vodnú elektráreň talianskej spoločnosti Enel?
Dvadsiateho tretieho júna 2004 uznesením vlády 625 súhlasila s vyčlenením Vodnej elektrárne Gabčíkovo, a to predajom technologickej časti tejto vodnej elektrárne, ktorá bola vo vlastníctve Slovenských elektrární, štátnemu podniku Vodohospodárska výstavba a súčasne sa uzatvorila tzv. nájomná zmluva o nájme Vodnej elektrárne Gabčíkovo medzi Slovenskými elektrárňami a Vodohospodárskou výstavbou na báze, a to bolo zdôraznené, obojstrannej výhodnosti.
Čiže ten, kto privatizoval Slovenské elektrárne, vedel, že bude mať v rukách zmluvu o prenájme Vodnej elektrárne Gabčíkovo, ktorá však mala byť na báze obojstrannej výhodnosti. Povedzme si však, za akých podmienok bola vodná elektráreň odovzdaná do rúk talianskej spoločnosti Enel. Po tomto všetkom, keď bolo krásne pripravené na privatizáciu, vláda v októbri 2004 schválila investora pre privatizáciu spoločnosti Slovenské elektrárne, ktorým sa stala už veľakrát spomínaná talianska spoločnosť Enel. Konečná podoba zmluvných dokumentov vznikla 8. decembra 2004. V roku 2005 vo februári vláda definitívne rozhodla o predaji 66 % a to za cenu 840 mil. eur za predaj, to je tých približne 32 mld. slovenských korún, o ktorých som hovoril, avšak plus 12, o ktoré to bolo znížené a možno ešte ďalších plus 12, čo si zvýšili základné imanie mesiac po tom, ako bola táto časť Slovenských elektrární sprivatizovaná.
Samozrejme, že zmluva o kúpe akcií za 840 mil. eur obsahovala celý rad odkladacích podmienok, medzi ktoré patrila predovšetkým zmluva o predaji majetku Vodnej elektrárne Gabčíkovo, zmluva o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo na 30 rokov a ešte aj odškodnenie spoločnosti Slovenské elektrárne v prípade, ak zmluva o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo bude predčasne ukončená.
Čiže ten obraz si namaľujme ešte raz. Chceli dať Talianom všetko. Najprv im chceli dať 49 %, potom dali 66 percent. Zistili, že Vodná elektráreň Gabčíkovo nemôže byť privatizovaná, tak vymysleli zmluvu o prenájme na 30 rokov. A pre prípad, že by náhodou mal niekto odvahu túto zmluvu o prenájme zrušiť, bola ešte aj podpísaná zmluva o odškodnení spoločnosti pre prípad, že by táto zmluva o prenájme bola ukončená.
Nuž, byť privatizérom, tak si naozaj mädlím ruky, pretože mal všetko kompletne v rukách a pod kontrolou.
Čo bolo podmienkou zmluvy o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo? Táto bola nepochopiteľným a nezákonným spôsobom uzatvorená 10. marca 2006. Slovenské elektrárne, samozrejme potom už talianske elektrárne, lebo 66 % patrí talianskej spoločnosti Enel, nadobudli právo a povinnosť prevádzkovať a opravovať majetok Vodnej elektrárne Gabčíkovo. Zároveň nadobudli povinnosť platiť Vodohospodárskej výstavbe dohodnuté úhrady. Slovenské elektrárne mali v zmysle uzavretej zmluvy právo na príjem z realizácie výkonu prevádzkového majetku a boli povinné hradiť všetky prevádzkové náklady a náklady spojené s údržbou prevádzkovaného majetku. Zmluva, dámy a páni, bola uzatvorená na 30 rokov. Na 30 rokov. A v rámci tejto zmluvy mali Slovenské elektrárne poskytovať služby spojené s prevádzkou vodnej elektrárne za nevýhodných podmienok pre štát a okrem toho si ešte aj poberali 35 % výnosu z predaja elektriny vyrobenej vo Vodnej elektrárni Gabčíkovo. Čistý darček talianom. Čistý darček. Neprivatizovateľné, napriek tomu našli spôsob, ako obísť medzinárodnú zmluvu a ako darovať Vodnú elektráreň Gabčíkovo na 30 rokov a 35 % si z toho, z tých príjmov tejto Vodnej elektrárne talianska spoločnosť brala.
Dvadsiateho druhého tretí naviac bola podpísaná zmluva o odškodnení. Na základe uvedenej zmluvy pokiaľ by sa niekto odvážil pred lehotou tridsiatich rokov odstúpiť alebo ukončiť túto zmluvu, by štát musel vyplatiť obrovské odškodnenie podľa podmienok, ktoré boli v tejto zmluve aj stanovené.
Dámy a páni, už v tom čase boli k dispozícii viaceré právne analýzy, z ktorých jednoznačne vyplývalo, že prevod vlastníckeho práva zo spoločnosti Slovenské elektrárne na štátny podnik Vodohospodárska výstavba nie je možný. Pretože majetok Vodnej elektrárne Gabčíkovo sa nachádza v spoločnom vlastníctve Slovenskej republiky a Maďarska. Na základe tejto skutočnosti bola teda namiesto zmluvy o predaji majetku Vodnej elektráreň Gabčíkovo uzavretá dohoda o usporiadaní majetkovo-právnych vzťahov Vodnej elektrárne Gabčíkovo medzi Vodohospodárskou výstavbou, Slovenskými elektrárňami, Slovenským energetickým podnikom v likvidácii, Fondom národného majetku, ministerstvom hospodárstva. No jednoducho úplná fantázia, právnici sa zapotili, ale urobili to všetko tak, aby Taliani plne kontrolovali a vedeli, že na 30 rokov majú pokoj, že ich nikto nemôže vyrušovať.
Na základe tejto dohody dokonca štát mal splácať Slovenským elektrárňam 5 mil. eur ešte okrem toho každý rok 30 rokov. Čiže 30 krát 5 mil., ešte mali dostať 150 mil. eur. Okrem toho si brali 35 % zo všetkých príjmov, ktoré Vodná elektráreň Gabčíkovo vyrábala.
Náhrada za vysporiadanie mala podľa predmetnej dohody predstavovať náhradu za udržiavanie, investovanie, údržbu majetku Vodnej elektrárne Gabčíkovo, na ktoré vynaložila spoločnosť Slovenské elektrárne náklady. V dohode však samozrejme nie je uvedené, že počas celej doby poberala spoločnosť Slovenské elektrárne výnosy z predaja elektriny vyrobenej vo Vodnej elektrárni Gabčíkovo, pričom od roku ´94 až do roku 2001 poberala 100 % výnosov z predaja elektriny, a to aj napriek tomu, že Vodohospodárska výstavba sa tiež podieľala na nákladoch spojených s prevádzkou, údržbou a investíciami do vodnej elektrárne.
Všetky výhody boli teda na strane firmy, ktorú vláda pod cenu predala zahraničnému vlastníkovi. Vláda tak paradoxne porušila vlastné uznesenie z roku 2004, ktoré zaväzovalo uzatvoriť zmluvy tak, aby boli obojstranne výhodné. Táto zmluva bola jednostranne výhodná len pre taliansku spoločnosť Enel.
Vážené dámy a páni, my sme napadli nevýhodnosť a protiprávnosť privatizácie Slovenských elektrární hneď po nástupe v roku 2006. Uznesením vlády už z novembra 2006 sme vzali na vedomie návrh na preskúmanie právnej a ekonomickej relevantnosti spôsobu privatizácie Slovenských elektrární. Preskúmali sa všetky zmluvy. Preskúmala sa zmluva o kúpe 66 % akcií. Zmluva o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo. Zmluva o odškodnení. Dohoda o usporiadaní majetkovo-právnych vzťahov a ďalšie a ďalšie zmluvy.
Dvadsiateho ôsmeho februára 2007 prerokovala vláda na svojom rokovaní správu o výsledkoch právnej analýzy. Teda, čo sa zistilo z tých zmlúv, ktoré sa preverovali. Uložila viacerým predstaviteľom vlády povinnosť začať okamžité rokovania so Slovenskými elektrárňami o dôsledkoch právnej analýzy, vrátane možnosti okamžitého ukončenia zmluvy o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo a podania žaloby o určenie neplatnosti zmluvy o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo medzi Vodohospodárskou výstavbou a Slovenskými elektrárňami, akciová spoločnosť. Žalobu, a to je zaujímavé, o určenie neplatnosti zmluvy o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo podal z dôvodu porušenia zákona o verejnom obstarávaní Úrad pre verejné obstarávanie, ktorý bol zastúpený predsedom úradu Bélom Angyalom. Čiže to nebol náš úrad. Na čele úradu stál predstaviteľ, myslím v tom čase, SMK. A tento úrad sám konštatoval, že zmluva o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo, o prenájme, je v príkrom rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní. A táto žaloba skončila na príslušnom súde. V tejto žalobe Úrad pre verejné obstarávanie konštatoval, že bola uzatvorená zmluva v príkrom rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona o verejnom obstarávaní.
Keďže bola podaná žaloba v roku 2007, potom podala žalobu v roku 2008 aj Vodohospodárska výstavba a do marca 2015 sa nerozhodlo právoplatne na súde o týchto žalobách, z dôvodu právnej istoty a predchádzania vzniku prípadných škôd vláda Slovenskej republiky a podnik Vodohospodárska výstavba postupovali v súvislosti s prevádzkou Vodnej elektrárne Gabčíkovo tak, ako keby zmluva bola platná a plnili sme všetky povinnosti, ktoré vyplývali z tejto zmluvy.
Na druhej strane Slovenské elektrárne, teda už talianske elektrárne, aj napriek tomu, že vo všetkých svojich vyjadreniach trvali na platnosti zmluvy o prevádzke vodnej elektrárne, povinnosti z tejto zmluvy si neplnili, na základe čoho dochádzalo k viacerým problémom spojeným s prevádzkou Vodnej elektrárne Gabčíkovo a tak vznikala Vodohospodárskej výstavbe aj veľká škoda.
Vzhľadom na vyššie uvedené v roku 2014 sa uskutočnila v Slovenských elektrárňach policajná razia. Išlo o súčasť vyšetrovania vo veci obzvlášť závažného zločinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku a zločinu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie. Bavíme sa opäť o preceňovaní majetku. To o tých 12 mld., čo znížili hodnotu pred privatizáciou a potom o 24, po privatizácii, znovu imanie základné zvýšili, čím si výrazne zvýšili hodnotu svojich akcií, zvýšili sa odpisy, znižoval sa jednoducho zisk. Poznáte tieto operácie, ktorí s tým viete, viete robiť.
Keďže spoločnosť Slovenské elektrárne, talianske elektrárne, dlhodobo porušovali svoje povinnosti zo zmluvy o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo, vláda schválila písomnú výzvu a požiadala elektrárne, aby v lehote do 60 dní od doručenia výzvy urobili nápravu, teda odstránili porušovanie záväzkov, ktoré mali podľa zmluvy o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo.
Ja len spomeniem, že o čo ide. Predovšetkým spoločnosť Slovenské elektrárne mali povinnosť uhrádzať podniku Vodohospodárska výstavba pravidelnú platbu. Oni to aj robili do roku 2013 bez akýchkoľvek výhrad. Avšak 16. septembra 2013 s pomerne veľkou drzosťou Vodohospodárska výstavba dostala výzvu od Talianov, talianskej spoločnosti Enel, aby sme vraj vrátili 43 mil. eur. To sú peniaze, ktoré spoločnosť Slovenské elektrárne platili Vodohospodárskej výstavbe.
Ďalej sme rozhodli o tom alebo brali na zreteľ, že neplní záväzky spoločnosť Slovenské elektrárne aj preto, lebo spoločnosť porušovala povinnosť poskytnúť podniku Vodohospodárska výstavba všetky požadované informácie. Podnik Vodohospodárska výstavba neúspešne žiadal od roku 2010 údaje potrebné k výpočtom výnosu za predaj produktov silovej elektriny a podporných služieb na účely ročného vyúčtovania. Spoločnosť Slovenské elektrárne tieto informácie do dnešného dňa neposkytla s vyjadrením, že všetky potrebné informácie boli podniku Vodohospodárska výstavba poskytnuté, čo nie je pravda.
A tretím dôvodom, ktorý sme žiadali, alebo tretím záväzkom, porušovanie ktorého sme videli a žiadali nápravu, bolo, že do dnešného dňa nebol záväzným spôsobom zo strany štatutárnych orgánov spoločnosti Slovenské elektrárne podniku Vodohospodárska výstavba odsúhlasený časový harmonogram realizácie generálnych opráv turbín, čím je ohrozená bezpečná a efektívna prevádzka Vodnej elektrárne Gabčíkovo. Nevykonanie generálnych opráv turbín v zmysle požiadaviek stanovených výrobcom môže spôsobiť vážne škody na majetku a ohroziť prevádzku Vodnej elektrárne Gabčíkovo.
Spoločnosť Slovenské elektrárne, talianske elektrárne, napriek tomu neupustila od porušovania svojich povinností ani v stanovenej lehote, ba dokonca podala 12. 11. 2014 voči Vodohospodárskej výstavbe žalobu, ktorou sa domáhala vrátenia platieb vyplatených na základe zmluvy o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo, ako aj vydať predbežné opatrenie, ktoré malo podniku Vodohospodárska výstavba zabrániť ukončiť zmluvu o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo.
Uznesením vlády z roku 2014 z novembra bola schválená Správa o prijatých opatreniach vo veci prevádzky Vodnej elektráreň Gabčíkovo. V súlade s vyššie uvedeným uznesením vlády 4. 12. 2014 Vodohospodárska výstavba vypovedala zmluvu o prevádzke vodnej elektrárne doručením oznámenia o ukončení zmluvy o prevádzke vodnej elektrárne.
Keďže talianska spoločnosť Enel neupustila od porušovania svojich povinností ani po doručení oznámenia o ukončení zmluvy o prevádzke, podnik Vodohospodárska výstavba opätovne vyzval spoločnosť Slovenské elektrárne na nápravu protiprávneho stavu a na upustenie od porušovania povinností a záväzkov spoločnosti Slovenskej elektrárne, a to v lehote 60 dní, a ak tak neurobí, tak jednoducho od zmluvy Vodohospodárska výstavba odstúpi. Talianska spoločnosť Enel nič neurobila, neupustila od porušovania svojich povinností, dokonca iniciovala dva nové súdne spory, v ktorých si uplatňuje voči podniku Vodohospodárska výstavba zaplatenie spolu vyše 28 mil. eur. Čiže reakciou talianskej spoločnosti bolo, na každú našu výzvu podávala žaloby proti Slovenskej republike, v danom prípade Vodohospodárskej výstavbe.
Vzhľadom na toto všetko sme sa rozhodli, že musíme od tejto zmluvy odstúpiť. A stalo sa tak 9. marca 2015. Podnik Vodohospodárska výstavba za účasti notárov prevzal Vodnú elektráreň Gabčíkovo aj bez poskytnutia súčinnosti zo strany spoločnosti Slovenské elektrárne pri fyzickom preberaní majetku, o čom boli vyhotovené notárske zápisnice. Podnik Vodohospodárska výstavba začal prevádzkovať Vodnú elektráreň Gabčíkovo 10. marca 2015 o polnoci. Týmto momentom sa zosúladil fakticky stav s požiadavkou v medzinárodnej zmluve a rozsudku Medzinárodného súdneho dvora, na základe ktorých vlastníkom Vodnej elektrárne Gabčíkovo, ako súčasti Sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros, má byť výlučne štát a prevádzkovateľom Vodnej elektráreň Gabčíkovo môže byť výlučne národná prevádzková organizácia.
Okrem tejto skutočnosti, dámy a páni, 9. marca 2015 bol vyhlásený aj rozsudok krajského súdu. Išlo o žalobu, ktorá bola podaná Úradom pre verejné obstarávanie na čele s pánom Angyalom, predstaviteľom SMK, a na základe tejto žaloby Krajský súd v Bratislave rozhodol, že zmluva o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo je od počiatku absolútne neplatná. Voči tomuto rozhodnutiu nie sú prípustné žiadne riadne opravné prostriedky a právoplatnosť už nastala, pretože tento rozsudok bol doručený všetkým účastníkom konania.
Ak je teda podľa rozhodnutia súdu zmluva o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo neplatná, čo je nesporné, že spoločnosť Slovenské elektrárne, teda talianske elektrárne, poberala podiel na výnosoch z predaja elektriny vyrobenej na Vodnej elektrárni Gabčíkovo bez právneho dôvodu, pričom suma výnosov spoločnosti Slovenské elektrárne za obdobie rokov 2006 až ´15 predstavovala bezdôvodné obohatenie 350 mil. eur.
Dobre rátajte! Za osem rokov len na prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo, len na prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo za nájom dostali 350 mil. eur. A pritom hodnota 66 % elektrární bola 840 mil., čiže len tento nájom by im vrátil za pár rokov kúpnu cenu. Tak o čom sa tu bavíme?! Ako to mohla byť výhodná, výhodná zmluva pre Slovensko?
Pretože Slovenské elektrárne, to nie je Vodná elektráreň Gabčíkovo, tá vyrába len 10 % elektrickej energie. Máme tu atómové elektrárne, máme tu elektrárne, ktoré využívajú uhlie, máme tu obrovské majetky slovenských elektrární. Takže aj tento údaj len potvrdzuje, aká nevýhodná bola táto privatizácia pre Slovenskú republiku.
V prípade absolútnej neplatnosti zmluvy o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo nebola splnená podmienka účinnosti dohody o usporiadaní, pokiaľ ide o tých 5 mil. eur ročne, čo sa platilo ako náhrada. Takže aj toto bude ešte predmetom veľkých sporov.
Dámy a páni, majetok tvoriaci Vodnú elektráreň Gabčíkovo vždy bol a zostane vo vlastníctve štátu. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave o neplatnosti zmluvy o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo dokazuje vážne pochybenia pri disponovaní s majetkom štátu. Rovnako bolo opodstatnené rozhodnutie vlády ukončiť zmluvu o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo, na základe ktorého štát prevzal kontrolu nad prevádzkou tejto mimoriadne cennej vodnej elektrárne.
Aby som uzatvoril túto informáciu, pretože to sú fakty, to sú čísla, tu nič z týchto čísiel nie je vymyslené, všetko je doložené, chcem potvrdiť, že budeme pokračovať všade tam, kde to má pre štát význam, v posilňovaní pozícií štátu v strategických majetkoch. Spomeňme si, ako sme dostali počas prvého obdobia do rúk štátu Transpetrol, ktorý bol sprivatizovaný predchádzajúcimi pravicovými vládami. My sme stopercentne získali vlastníctvo Transpetrolu naspäť do rúk štátu. Pamätáme sa na to, ako bratislavské letisko bolo pripravené na privatizáciu? Pamätáme sa. Zastavili sme privatizáciu na poslednú chvíľu a dnes sa bratislavské letisko rozvíja svojimi vlastnými silami. Kto chodí na letisko, tak môže potvrdiť, že žije si svojím vlastným ekonomickým životom a neexistoval žiadny dôvod na jeho privatizáciu. (Výkrik z pléna.) Spomeňme si, spomeňme si... (Rečník sa na chvíľu odmlčal. Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Páni poslanci, poprosím vás o pokoj. A nevykrikujte!

Fico, Robert, predseda vlády SR
Chápem, že, chápem, že pri tých miliardách sa ťažko smeje, ale, prosím, veď ak je na smiech, že ste obrali tento štát o 24 mld. eur, tak to je váš problém, a nie náš. Korún, prepáčte, korún. (Potlesk.)
Ja hovorím, pán poslanec Dzurinda, ja hovorím o faktoch. Nemôžeš poprieť, pán poslanec... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)


Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec, ako to môžete, takto mať poznámku k pánovi premiérovi, no?!

Fico, Robert, predseda vlády SR
... nemôžeš poprieť, pán poslanec. Ale ja strpím čokoľvek, to mňa neurážajú takéto veci. Ako môžeš poprieť, pán poslanec, že došlo k zníženiu imania hodnoty Slovenských elektrárni o 12 miliárd?! Jednoducho to nevieš poprieť, lebo to tak bolo. (Reakcia z pléna.) Jasné, ty všetko vieš vysvetliť, 24 miliárd, som zvedavý.
A rovnako, rovnako, ako je možné, že po privatizácii stúpla hodnota Slovenských elektrární na 54 mld. slovenských korún?! Dvadsaťštyri miliárd slovenských korún ste dali do komína. Nehovoriac o tom, čo všetko sa dialo, pokiaľ ide o prevádzku Vodnej elektrárne Gabčíkovo.
Idem ďalej. Povedal som o bratislavskom letisku, môžem ešte spomenúť získanie matky SPP, čo nám dnes umožňuje, že kontrolujeme cenotvorbu. Sme dnes hlavným partnerom pri nákupe zemného plynu. Môžeme hovoriť o ďalších opatreniach. A môžem dnes aj potvrdiť, že pokiaľ sa ukáže byť výhodné pre Slovenskú republiku, chceme získať aj väčšinu akcií v Slovenských elektrárňach. Pokúsime sa o to, je to naša priorita. V danej situácii sme oznámili talianskej spoločnosti Enel, že nebudeme s nimi spolupracovať, pokiaľ ide o predaj 66 % akcií. Pretože dnes talianskej spoločnosti ide o dekonsolidáciu, potrebujú predať Slovenské elektrárne, aby si konsolidovali iné svoje aktíva. My s tým nesúhlasíme, pretože tým je ohrozená dostavba tretieho a štvrtého bloku, a v rámci toho sme jednoducho pripravení rokovať a pokiaľ to bude pre štát výhodné, opätovne získať väčšinu v tomto jednom z najcennejších podnikov v Slovenskej republike, ktorý bol tak nevýhodne na základe faktov, ktoré tu boli uvedené, sprivatizovaný.
Toľko k privatizácii Slovenských elektrárni. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predseda vlády, páni ministri, kolegyne, kolegovia, Informáciu o privatizácii Slovenských elektrární a postupe pri vypovedaní zmluvy o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo pridelil predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím č. 1509 z 20. apríla 2015 Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie s tým, že ako gestorský výbor Národnej rade Slovenskej republiky podá informáciu o výsledku prerokovania uvedeného materiálu vo výbore, vrátane návrhu na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky.
Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie prerokoval predmetnú informáciu 22. apríla 2015. Uznesením č. 342 vzal uvedenú informáciu na vedomie a odporučil ju Národnej rade tiež vziať na vedomie. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie ako gestorský výbor uznesením č. 349 z 5. mája 2015 vzal na vedomie informáciu výboru a súčasne ma poveril predniesť na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky túto informáciu výboru a predložiť návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky.

Ďakujem. Ja by som chcel len požiadať pána premiéra, keď tak predniesol dobre toto úvodné slovo, kde je síce povytŕhal množstvo faktov z kontextu, ale o tom sa budem, budeme rozprávať... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Procedurálny návrh v zmysle paragrafu 34.

Kaník, Ľudovít, poslanec NR SR
Hneď ho prednesiem. Aby neopustil rokovanie, ako je jeho dobrým zvykom, aby sa zachoval ako chlap a vypočul si vystúpenia, ktoré odznejú v rozprave až do konca.
Ďakujem.

Pani podpredsedníčka, ja teda sa to budem snažiť dať ako procedurálny návrh. Môj návrh je, aby ste ako človek ,ktorý v plnej miere zastupuje predsedu parlamentu, vyzvali predsedu vlády, ktorý sa zodpovedá parlamentu, a má od nej mandát, aby sa zúčastnil celej rozpravy a reagoval na rozpravu aj v záverečnom slove. Ešte stále žijeme v parlamentnej demokracii. To znamená, že vláda dostáva mandát od parlamentu, a premiér by sa mal ešte stále aj svojím vlastným mandátom zodpovedať Národnej rade. Preto vás vyzývam ako zastupujúcu predsedkyňu, aby ste... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Nie je to procedurálny návrh presne v zmysle paragrafu 34.

Poliačik, Martin, poslanec NR SR
... aby ste vyzvali predsedu, aby sa zúčastnil celej rozpravy. To je úplne legitímne.