10.
Pekný dobrý deň. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, úprimne vám ďakujem za vašu gratuláciu, ktorá je určite venovaná nielen mne, ale teda všetkým Jánom a z tohto miesta teda pozdravujem všetkých rovnako menovcov. Ďakujem pekne.
Môžem poďakovať aj svojej predrečníčke. Myslím, že sú chvíle tu v sieni zákonnosti, keď naozaj je treba povýšiť politické zápasy, teda povýšiť nad ne niečo iné. Tie zápasy sú naším chlebom a soľou, ale sú momenty, keď sa treba naozaj zjednotiť vo vyššom princípe, vo vyššom záujme. A ja voči tomu, čo pani poslankyňa Zmajkovičová povedala, počúval som ju pozorne, v zásade nemám povedať čo iné, ako to, že súhlasím. Naozaj sú vyššie záujmy a my máme teraz bod, ktorý je takýmto záujmom, ktorý nám káže nie zabudnúť, ale potlačiť politickú rivalitu a povedať si, že je tu niečo dôležitejšie.
Lekári dosť často zvyknú hovoriť, že prevencia je dôležitá, že máme vedieť, čo sa deje v našich telách dostatočne zavčasu, aby bolo možné urobiť včas rozumné opatrenia. Je to určite pravda, s ktorou sa dá súhlasiť, a myslím si, že táto pravda sa týka aj takých tiel, ako je spoločenský organizmus. Tiež potrebujeme zavčas vedieť odhaliť, čo sa deje v spoločnosti.
Ja z tohto pohľadu považujem neofašistické vyčíňanie, ktoré sa v sobotu prehnalo Bratislavou, za vec hodnú možno poďakovania v tom slova zmysle, že je istým lakmusovým papierikom, ktorý sa nám pri tejto prevencii sfarbil veľmi prudko do zlej hnedej farby. A teda vlastne treba poďakovať kvôli tomu, že táto spoločnosť vie, že máme tu symptómy, ktoré hovoria o tom, že neznášanlivosť, nenávisť, netolerancia, nie sú mŕtve, že prežívajú v latentnom stave a čakajú na svoju príležitosť. Že tu existuje podozrenie, že v prípade akýchsi priaznivých podmienok, napríklad takých, aké sú teraz v súvislosti s utečencami, sa tu na povrch derie niečo, čo nás musí všetkých a naozaj všetkých, lebo sme tu reprezentáciou štátu, zjednotiť a povedať jasné stanovisko. Občania majú na to právo a potrebujú vedieť, že tí rozvadení poslanci vedia vystihnúť chvíľu, keď zvady musia zaniknúť a musí sa povedať jasné slovo. Myslím si, že krajina, ktorá dokázala vyviezť v historicky nie tak dávnej minulosti 70-tisíc svojich spoluobčanov len kvôli tomu, že boli iného náboženstva, inej kultúry, že ich dokázala vyviezť na smrť, to je dostatočne silný symptóm a upozornenie na to, že musíme byť v strehu a nesmieme podceniť ten lakmusový papierik, ktorý sa v sobotu zafarbil tak prudko do hneda.
Čo v tejto súvislosti máme robiť? No predovšetkým nemlčať. Tu sa bojuje rečami a je preto veľmi dobré, že môžeme mať nádej, a verím, že veľmi reálnu, že uznesenie, ktoré je predmetom tohto rokovacieho bodu, uznesenie, ktoré pomenúva stav spoločnosti, pomenúva akútny problém s utečencami a pomenúva aj náš názor na to, ako sa má, respektíve ako sa nemá riešiť, prijmeme spoločne, verím, že v tomto prípade úplne jednomyseľne. Pre mňa osobne bude sklamaním každý hlas, ktorý v tejto chvíli z nejakých dôvodov za to, že sa mi možno nepáči predkladateľ, alebo si myslím, že tam malo byť ešte niečo iné, by povedal, že teda sa pri tomto rokovaní zdrží.
Vážené kolegyne, kolegovia, toto je chvíľa, keď je našou povinnosťou, súc poučení históriou a vnímajúc reálne obavy našich občanov, ktorých tu zastupujeme, povedať jasné stanovisko. A to stanovisko je vyjadrené v uznesení, ku ktorému mám síce aj pripomienku, ale to nemôže znamenať, že by som ho považoval za nehodné podpory. Naopak, veľmi rád ho podporím.
Je, samozrejme, potrebné jasne povedať, že obavy občanov proti utečencom, proti ich akémusi bezobmedzenému prijímaniu tu sú. Ja často sa stretám v okruhu svojich najbližších, ani nie že voličov, ale blízkych, známych, priateľov, ktorí úprimne sa obávajú tejto vlny, a my práve preto sme povinní povedať si, možno aj s rizikom, že stratíme podporu svojich blízkych a že nám chvíľu neporozumejú a možnože stratíme aj nejaké voličské hlasy, lebo ono by to v tejto chvíli tak akože bolo dobré počúvať, aha, im sa to nepáči, nuž skúsme povedať, že áno, máte pravdu.
Nie, vážení občania, povinnosťou tejto stopäťdesiatky je povedať aj možno to, čo vám na prvé ani na druhé počutie nemusí ísť veľmi ľahko do uší, ak sme presvedčení o tom, že je to pravda, možno môže byť aj bolestivá, ale že je to pravda, ktorá musí a má zaznieť. A práve to, o čom tu dnes rokujeme, je tou pravdou, ktorá vyplýva z čoho? No vyplýva predovšetkým z toho, že sme boli požehnaní tým, že sme sa narodili do toho kúta maličkej guličky menom Zem, ktorý je blahobytný. Ja viem, že sa to môže počúvať zle z úst človeka, ktorý má mesačný príjem 3 000 eur a mám tento odkaz dať dôchodcovi, ktorý práve meria posledné svoje eurá na to, či vydrží do najbližšej penzie. Ale je to fakt. My žijeme v blahobytnom kúte, ktorý sme zveľadili vďaka práci našich predkov a ktorý určite nemáme právo nejak márnotratne míňať toto bohatstvo, ktoré je tu nahromadené, a máme s ním narábať veľmi obozretne a hospodárne. Ale uvedomme si, že naozaj patríme k bohatému kútu zemegule.
Nuž, čo je povinnosťou slušného človeka, ak je niekto ozaj v núdzi? Samozrejme, ak niekomu horí dom, ideme hasiť a nespytujeme sa, že koho je to vlastníctvo. Ak je niekto v skutočnej núdzi, v ohrození života, nemáme právo sa spytovať, že kto to je. Máme len svoju ľudskú, základnú povinnosť mu pomôcť. Je to isté zjednodušenie, ale v princípe ten, ktorý je v bezpečí a má isté zabezpečenie, je naozaj v duchu princípov humanizmu povinný pomôcť tomu, kto práve tieto základné životné podmienky nemá, je v ohrození života a horí mu možno dom.
Nuž, krajina sa nesmie správať voči takýmto ľuďom sebeckým spôsobom. Je pochopiteľné, a tu sa dá súhlasiť s obavami občanov, že nie každý, kto zaklope na naše dvere, je oprávnený k tomu, aby sme ho dnu pustili. Ale ak ten pred tými dverami krváca, ak naozaj uteká, nie kvôli tomu, že zistil, že máme plnú komoru a prišiel na hostinu, ale že mu ide o život, nuž aké iné právo ako právo otvoriť dvere takémuto človeku máme? A je to, samozrejme, právo a povinnosť.
A preto tie kvóty, ani ja s nimi nesúhlasím, určovať, koľko ľudskosti má byť na svete, to sa nedá žiadnymi kvótami, to je predsi nezmysel, ak zistíme, že tých, ktorí krvácajú, máme pred dverami oveľa viacej, ako je akási bruselská kvóta. Nuž, vážení občania, budeme ich musieť pustiť viacej, ako je kvóta. Číslo je tu v tomto prípade úplne nezmyselné.
Samozrejme, v tejto chvíli je možno veľmi dôležité apelovať na to rozlíšenie, na to, aby sme vedeli určiť, koho pred dverami máme. Viem, že to neni otázka rečnenia, je to otázka veľmi náročnej rozlišovacej politiky, ktorú by sme mali už teraz veľmi pripraviť, aby ten azylový proces, proces prijímania ľudí, bol jasne zameraný na rozlíšenie tých krvácajúcich od tých, ktorí zistili, že máme pomerne plnú komoru, že sme dobre hospodárili a že oni by teraz radi u nás z toho titulu pobudli.
Áno, toto rozlíšenie je potrebné, nemáme neobmedzené možnosti, okrem jednej: máme neobmedzené možnosti prejaviť svoju ľudskosť a tá sa prejavuje aj tak, ako to robili staré matere a starí otcovia, mnohokrát chudobní, ktorí sa vedeli podeliť s málom. Je akýsi taký sociologický jav, kedy človek má viacej a viacej, delí sa akosi ťažšie, ako keď má málo. Je to možno nie štatisticky podložené, ale tak to možno mnohí cítime.
Možno ešte ako akýsi príbeh alebo zamyslenie sa nad príbehmi, ktoré v tejto krajine boli nie tak dávno. Koľko to bolo počas 2. svetovej vojny prípadov, keď prenasledovali ľudí a zaklopali na dvere? A koľko bolo takých majiteľov tých dverí, ktorí napriek tomu, že ohrozili svoj život a životy svojich blízkych, otvorili tie dvere a prichýlili človeka, ktorého nepoznali, na ktorom len videli, že mu z očí pozerá strach o život? Iste, bolo iste aj mnoho prípadov opačných. Kvôli strachu tie dvere sa privreli. Bol to strach z neznámeho, strach z ohrozenia. Nie, nie sme tu na to, aby sme tieto príbehy analyzovali, ani súdili jedných ani druhých. Ktovie, ako by sme sa zachovali my. Môžme len dúfať, že by sme sa zachovali dobre. Ale to je naozaj veľmi otázne, kým to nezažijeme.
Ale práve z týchto príbehov, možno aj z tých otvorených alebo pribuchnutých dverí pár desaťročí dozadu možno nám treba urobiť to základné: poučenie, zamyslenie sa a vyjadrenie viery v to, že dokážeme rozlišovať a dokážeme prejaviť aj nielen obetavosť, ale aj istú odvahu, lebo ani táto situácia, ktorá stojí pred nami, sa nedá riešiť aj bez odvahy.
Možno teraz poviem to, čo si myslím, že v tom uznesení predsi len mi chýba a je to dosť podstatné, napriek tomu, že so všetkými bodmi, tak ako to autori celkom umne rozdelili a je to tak aj dobre čítavé, apelačne je to tam napísané. Možno ešte jedno písmenko by tam malo byť a občania by sa z tohto písmena mali dozvedieť, a ja verím, že by sme mali to aj s tým písmenom schváliť, že toto všetko bude stáť veľa peňazí. Že ak sa teda bojíme toho neznámeho, ak chceme pomôcť tým neznámym, tak jedno aj druhé sa prejaví tak, že Slovenská republika a Európska únia bude musieť, ak to myslí vážne a úprimne, minúť hodne veľa peňazí, možno v tých takých líniách. Ak sme povedali, že chceme vylepšiť najprv stav v krajinách, ktoré to potrebujú, nuž tam bude treba veľa peňazí. Ak chceme zároveň urobiť bezpečnostné zóny, myšlienka, ktorá tu zaznela veľmi múdro, ani tie nebudú zadarmo. Ak sa posunieme bližšie, chránenie hraníc, aj tej našej stredomorskej, schengenskej, aj tej našej vnútroštátnej, nebude svojím spôsobom bez nákladov. A rovnako bez nákladov nebudú ani otázky azylového procesu na území Slovenska, platenie tých ľudí, ktorí by mali vedieť rozlíšiť tých zištných od nezištných, tých ohrozených od špekulantov. Takže keď to tak zoberieme, nedovolím si povedať otázku, teda vysloviť nejaké číslo a zodpovedať na otázku koľko, ale určite veľa.
Toto, myslím, vážení občania Slovenskej republiky, musíme v tejto súvislosti vnímať, že ak chceme, aby sa to vyriešilo aj na turecko-sýrskych hraniciach, aj aby sme vedeli pomôcť Grékom a Talianom, nebude to vôbec lacná záležitosť. No ale Európska únia je určite bohatá kombinácia, bohaté zoskupenie štátov.
Myslím, že obrovské množstvo prostriedkov, ktoré sa tu často dáva na rôzne určite užitočné projekty, bude treba presmerovať kvôli tomuto akútnemu ohrozeniu. Len jeden príklad poviem. Napríklad v lesnom hospodárstve sa teraz schyľuje k tomu, že za niekoľko desiatok miliónov eur sa majú namontovať na výrazné morfologické zlomy v teréne, v lesoch kamery, ktoré majú zaregistrovať požiar. Určite potrebná vec. No ak Európska únia však v tejto chvíli má na stole otázku protipožiarnych kamier a projekty, ktoré to majú riešiť za niekoľko desiatok miliónov eur, a na druhej strane problém, ako riešiť problém s utečencami, v takejto chvíli, myslím, že rozhodnutie by malo byť jasné. A to som použil iba príklad jeden z tisícov, takých príkladov je určite obrovské množstvo a treba si povedať, že aj dobré projekty, na ktoré sme sa možno tešili, by v tejto situácii mali dostať červenú a mali by sme prehodiť výhybku smerom k tomu, čo som spomínal, od bezpečnostných zón až po riešenie táborov na území Slovenskej republiky.
Nuž, to sú tie základné veci, ktoré som chcel povedať, a povedal som, že nebudem ani dlho, lebo veľa sa už tu povedalo. Takže hlásim sa k tomuto uzneseniu, budem rád, keď ho prijmeme. Budem rád, keď si uvedomíme svoju historickú povinnosť. A možno keď som začal tou históriou, tak ju pripomeniem ešte raz a prosím, poviem to tak, ako to cítim: Ak sme teda pred tými sedemdesiatimi rokmi, sedemdesiatimi piatimi, vyviezli tých 70-tisíc spoluobčanov na smrť, nuž nevyvezme dnes, keď opäť treba riešiť dôležité veci, z územia Slovenska ľudskosť. Tá nech tu navždy ostane.
Ďakujem pekne.