53.schôdza

Ďakujem pekne. Chcem poďakovať všetkým, čo na mňa reagovali vo faktickej poznámke.
Dá sa povedať, že aj zároveň súhlasím s tým, čo som počul. Koniec koncov toto moje zameranie môjho vystúpenia teda na to, aby sme hľadali možnosti, ako diverzifikovať ten priemysel na Slovensku, aby sme ho dali na inú úroveň, aby jednoducho, a to už narážam na poznámku pána Fecka, aby sme udržali ten rozvoj aj pre budúce generácie. Myslím si, že najlepšie riešenie je podpora tých malých a stredných podnikateľov rodinného podnikania. Ja si myslím, že investície, aj zahraničné, ale aj domáce investície, ktoré by boli podporované, by mali byť skôr doplnkovým spôsobom, ako tú ekonomiku oživiť, ako ju v podstate možno zmobilizovať v prípade nejakej krízy, ale nie štandardný spôsob, že sa teraz upriamime len čiste na zahraničné investície a budeme očakávať, že niekto tu zainvestuje, aby nás zachránil, aby sme mohli hovoriť, že máme, ja neviem, 3-percentný hospodársky rast. Jednoducho my musíme postaviť našu ekonomiku na tých trvalých hodnotách a tie prinášajú v podstate, vytvoriť podmienky podnikateľské prostredie, aby ľudia išli do podnikania, aby zobrali tú zodpovednosť na seba, aby štát vytvoril pomoc, tzv. pomoc svojpomoci. A hovorím ešte raz, investície skôr vidím ako doplnkové prostriedky pre rozvoj hospodárstva na Slovensku.
Ďakujem pekne.

Kolegovia až tak skoro nevstávajú, vzhľadom na to, že sú mladší ako ja.
Dobré ráno prajem, vážená pani podpredsedníčka, pán predkladateľ, dámy a páni, tiež sa ešte musím trochu vydýchať, ale snáď to zvládnem.
Minulý týždeň skupina 30 mimovládnych organizácií a osobností pri príležitosti Svetového dňa utečencov podpísala výzvu s názvom Stredozemné more je aj "naše more". Minimálne dvakrát sa už v rozprave táto výzva spomínala, ale len tak veľmi okrajovo a vzhľadom na to, že ide o 30, myslím si, významných, renomovaných a záslužných mimovládok, môžme polemizovať o niektorých, nie každý bude mať na to rovnaký názor, ale je medzi nimi celý rad naozaj takých, ktoré sú nespochybniteľné a na dlhoročnom význame pôsobenia ktorých by sme sa asi dokázali tuná zhodnúť naprieč politickým a ideologickým spektrom. Takže to je jeden dôvod, prečo si myslím, že by sme sa mali tejto výzve venovať podrobnejšie. A druhý je, samozrejme, ten, že prináša veľa podnetných názorov a aj isté návrhy na riešenia. Takže ja by som si dovolil z tohto pomerne dlhého dokumentu odcitovať aspoň podstatné myšlienky.
Tá výzva apeluje v prvom rade na vládu a jej predsedu a v tomto duchu sa teda aj nesie. Citujem: "Vážený pán predseda vlády, obraciame sa na vás so žiadosťou, aby ste prehodnotili negatívny postoj vlády Slovenskej republiky k prijímaniu osôb, ktoré potrebujú medzinárodnú ochranu, prostredníctvom takzvaného relokačného mechanizmu z Talianska a Grécka. Zároveň sa prihovárame za to, aby sa vláda Slovenskej republiky dobrovoľne prihlásila k účasti na takzvanom presídľovacom programe Európskej únie, ktorého cieľom je presídlenie osôb, ktoré potrebujú medzinárodnú ochranu, priamo z oblastí mimo Európskej únie. Vyzývame vás na prijatie tých najzraniteľnejších osôb, ktoré už raz museli opustiť svoje domovy kvôli vojne v Sýrii a v Iraku, ale aj z afrických štátov, napríklad kvôli vojenskému režimu v Eritrei. Rozvrat štátu v Líbyi a obrovská vlna násilností núti týchto ľudí na ďalší útek.
Pomôcť najzraniteľnejším má aj riešenie navrhnuté Európskou komisiou. Relokácia 40-tisíc osôb z Talianska a Grécka sa má týkať iba žiadateľov o azyl z takých krajín pôvodu, v prípade ktorých miera priznania medzinárodnej ochrany v rámci Európskej únie presiahla v minulom roku 75 percent. To sa podľa štatistík Eurostatu v súčasnosti týka len Sýrčanov a Eritrejčanov. Sýrčania a Eritrejčania utekajú zo svojich krajín pred vojnou a diktatúrou. Cestu cez Stredozemné more si vyberajú preto, že legálne a bezpečné cesty, ako sa dostať do Európy, v súčasnosti pre utečencov jednoducho neexistujú.
Medzi migrantmi, ktorí neregulérne prichádzajú týmto spôsobom do EÚ, nie sú len utečenci z krajín, v ktorých prebiehajú vojnové konflikty, ale aj mnohí ekonomickí migranti. Práve jednotný európsky azylový systém, ktorého je Slovensko súčasťou, je nástrojom na individuálne posúdenie žiadosti o azyl a odlíšenie skutočných utečencov od migrantov, ktorí sú vedení inými záujmami. Preto ak sa na základe individuálneho posúdenia žiadosti o azyl nezistí dôvod pre ochranu migranta alebo sa nezistí iný dôvod pre zotrvanie na území Európskej únie, napríklad zlúčenie rodiny, stotožňujeme sa s tým, že súčasťou riešenia je aj urýchlený návrat takýchto osôb do krajín pôvodu za plného rešpektovania ich práv a dôstojnosti.
Prvoradá je záchrana ľudských životov, potom na pevnine je potrebné vyriešiť základné potreby všetkých osôb, pretože sa plavia často v neľudských podmienkach. Následne je dôležité individuálne vypočutie a posúdenie ich konkrétnej situácie. Tu musí nastať rozlíšenie medzi osobami, ktoré potrebujú medzinárodnú ochranu, ktoré požiadajú o azyl, ktoré majú iný dôvod zotrvať v Európskej únii, a ostatnými, ktorí tento dôvod nemajú. Náš postoj preto nevyzýva na prijímanie akýchkoľvek migrantov za akýchkoľvek okolností.
Rovnako rešpektujeme, že sa Slovenská republika obáva hrozieb súvisiacich s terorizmom. Návrh relokácie však ponecháva členským štátom právo odmietnuť žiadateľa, u ktorého je pravdepodobnosť obáv o národnú bezpečnosť alebo verejný poriadok. Tieto hrozby môžu byť najlepšie odhalené práve v riadnom azylovom konaní, ktoré prebehne v dostatočne krátkom čase od príchodu žiadateľa o azyl na územie Európskej únie, čo v súčasnosti nie je možné z kapacitných dôvodov v Taliansku a v Grécku zabezpečiť. Súhlas Slovenska s relokáciou je teda aj súhlasom s podieľaním sa na predchádzaní a odhaľovaní hrozieb terorizmu prostredníctvom riadneho, rýchleho a účinného azylového konania, v rámci ktorého si Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky podľa zákona o azyle vyžiada vyjadrenie Slovenskej informačnej služby.
Je kľúčové, aby sa štáty Európskej únie vrátane Slovenska angažovali v hľadaní riešení, ktoré by prispeli k ukončeniu vojnových konfliktov a umožnili týmto ľuďom žiť v bezpečí a v mieri. Skúsenosť nám však ukazuje, že mierové riešenie konfliktov je náročná úloha a často vyžaduje aj celé desaťročia. Pomôcť utečencom znamená pomôcť ľuďom, ktorí sa nemôžu vrátiť domov, lebo v ich krajine im hrozí prenasledovanie alebo mučenie, ich život alebo sloboda sú tam ohrozené.
Na rozdiel od väčšiny sveta, kde počet osôb uchádzajúcich sa o medzinárodnú ochranu v posledných rokoch v dôsledku pretrvávajúcich ozbrojených konfliktov a zhoršujúcej sa bezpečnostnej situácie rapídne narastá, Slovensko nečelí masovému príchodu žiadateľov o azyl, a to aj napriek tomu, že sme východnou hranicou Európskej únie a schengenského priestoru. V minulom roku u nás požiadalo o azyl 331 osôb, z toho 14 žiadateľov získalo azyl a 99 osobám bola poskytnutá doplnková ochrana.
Slovensko je členskou krajinou Európskej únie a patrí medzi najrozvinutejšie a najslobodnejšie krajiny sveta. Zároveň máme mnohí v pamäti situáciu pred rokom 1989, kedy boli Slováci a Slovenky v pozícii utečencov a hľadali azyl za železnou oponou. Majúc na pamäti túto skúsenosť, ale najmä hodnoty kresťanskej tradície, demokracie a ochrany ľudských práv a s ohľadom na pokrok, ktorý Slovensko za posledné dve desaťročia dosiahlo, si myslíme, že je čas urobiť viac. Slovensko má dostatočné hodnotové a personálne kapacity, skúsenosti a infraštruktúru na to, aby poskytlo pomocnú ruku niekoľkým stovkám sýrskych a eritrejských utečencom ako krajina, ktorá im dokáže urýchlene poskytnúť bezpečie a možnosť usadiť sa. Slovensko má nielen azylové zariadenia, ktorých využitie je už niekoľko rokov oveľa nižšie ako ich kapacita, ale môže sa oprieť aj o mimovládne organizácie, občianske združenia a jednotlivcov, ktorí sa dlhodobo venujú téme utečencov a pomáhajú im pri ich integrácii na Slovensku. Pozitívnym príkladom občianskej angažovanosti je napríklad iniciatíva Spoločenstva Ladislava Hanusa s názvom Kto pomôže, ktorú podporilo už viac ako päťsto rodín, jednotlivcov, organizácií, cirkví a firiem verejným prísľubom pomoci pri integrácii žien, mužov a detí zo Sýrie alebo Iraku, ktoré by boli presídlené vládou Slovenskou republiky na naše územie. Návrh relokácie počíta s finančnou podporou vo výške šesťtisíc eur na každého žiadateľa, ktorý bude premiestnený.
Pán premiér, zástupcovia slovenskej vlády opakovane vyjadrili, že akékoľvek rozhodnutie prijať utečencov musí byť založené na dobrovoľnosti a politiku kvót odmietate, čo však neznamená, že by sa Slovensko – rovnako ako ostatné krajiny vyspelého sveta – nepodieľalo na prijímaní utečencov. Vyzývame vás preto, aby ste sa verejne v mene Slovenskej republiky ako predseda vlády prihlásili k porozumeniu s tými, ktorí riskujú svoje životy, museli v dôsledku vojnových konfliktov opustiť svoje domovy. Aby ste verejnosti, ktorá začína byť diskusiou na túto tému opäť raz vnútorne rozdelená, trpezlivo vysvetľovali komplexnosť problémov súvisiacich s nebývalým príchodom migrantov do Európskej únie cez Stredozemné more, ponúkali skutočnosti a dáta, ktoré sú vám známe, vysvetľovali komplexnosť riešení, ktoré predstavitelia EÚ (pozn. red.: správne má byť "predstavila EÚ") v rámci európskej agendy týkajúcej sa migrácie...", dobre, tu mi nejak vypadlo slovo, "a vyhýbali sa účelovým zjednodušeniam. Vzhľadom na vaše odmietnutie politiky kvót, aby ste vyjadrili, akým iným konkrétnym spôsobom sa chce Slovenská republika podieľať na riešeniach.
Zároveň vás vyzývame, aby ste v mene Slovenskej republiky s cieľom umožniť bezpečný a legálny príchod utečencov a minimalizovať ich dopyt po neregulárnej migrácii a počet úmrtí v Stredozemnom mori zvážili nasledujúce dostupné riešenia, a to: dobrovoľne sa prihlásiť k prijatiu utečencov priamo z krízových oblastí z krajín priamo susediacich s krajinami, kde prebieha vojnový konflikt alebo z krajín tranzitu, ktoré sa samé zmietajú vo vojnovom konflikte, ako napríklad Líbya, na presídlenie do Slovenskej republiky. Umožniť osobám, ktoré potrebujú medzinárodnú ochranu, podať žiadosť o udelenie víz na účel pricestovania na územie Slovenskej republiky, prípadne priamo požiadať o medzinárodnú ochranu na veľvyslanectvách Slovenskej republiky v krajinách, ktoré susedia alebo sa nachádzajú v blízkosti ich domovských krajín."
V závere výzvy jej autori, autorky a signatári navrhujú niektoré ďalšie konkrétne možnosti pomoci utečencom, napríklad vo sfére školstva a zdravotnej starostlivosti.
Podpísaná ako kontaktná osoba je Zuzana Števulová, predsedníčka Občianskeho združenia Liga za ľudské práva. Z ostatných mimovládok, ktoré sú spolupredkladateľmi tejto výzvy, spomeniem aspoň Slovenskú humanitnú radu, Slovenskú katolícku charitu, Nadáciu Milana Šimečku, Občianske združenie Človek v ohrození, Amnesty International, organizáciu Občan, demokracia a zodpovednosť, Klub mnohodetných rodín, Združenie kresťanských seniorov Slovenska a Svetový apoštolát svätej Fatimy na Slovensku, Občianske združenie WellGiving, Nadáciu Pontis, Koalíciu pre deti Slovenska, PDCS, Alianciu žien Slovenska, ETP Slovensko – Centrum pre udržateľný rozvoj, Divadlo bez domova, Rómske advokačné a výskumné stredisko, Centrum pre filantropiu či Nadáciu Integra.
Z početných osobností verejného života, ktoré túto výzvu podporili, spomeniem len jednu, Antona Srholca, ktorý predstavuje široko akceptovaný symbol ľudskosti, na Slovensku zrejme najvýraznejší.
Ak to mám zhrnúť: K tomu, aby sme poskytli utečencom pred smrťou a násilím pomoc, nás zaväzujú nielen medzinárodné dohovory, ktorých je Slovensko signatárom či zmluvnou stranou, ale najmä elementárne zásady solidarity, ľudskosti a lásky k blížnemu, čiže základné princípy kresťanstva, ku ktorým sa hlási veľká väčšina obyvateľov Slovenska, rovnako ako aj občianska spoločnosť, ktorú sa tu snažíme v ostatnom štvrťstoročí budovať.
Áno, Slovensko má právo odmietnuť povinné kvóty stanovené Bruselom, ale len za predpokladu, že samo príde s lepším, humánnejším a spravodlivejším riešením, napríklad s takým, že dobrovoľne a iniciatívne prijmeme adekvátny počet utečencov. Podotýkam, že takých, u ktorých bude evidentné, že nepredstavujú bezpečnostné riziko a o prijatí ktorých rozhodne samo Slovensko.
Opačný postoj, teda odmietnutie pomoci pod rôznymi zámienkami, by bol nielenže neľudský, ale priamo by nahrával xenofóbnym a násilným extrémistom, ktorí predstavujú nielen bezpečnostné riziko, ale ako ukázala sobota 20. júna, sú nebezpečnou realitou tu a teraz.
Ďakujem za pozornosť.

4.
Ďakujem za slovo, pani predsedajúca.
Pán poslanec Huba nás oboznámil s výzvou viacerých občianskych združení, za ktorými je podpísaná pani Števulová a sa jedná o Ligu za ľudské práva. S mnohým, čo tu bolo povedané, súhlasím a hlavne súhlasím s tým, že sa jedná o ľudí, tých utečencov, ktorí sú najzraniteľnejší, že sa jedná o záchranu ľudských životov, že sa jedná o pomoc utečencom, ktorým hrozí vo vlastnej krajine mučenie, ba dokonca je ohrozený v ich krajinách aj ich život. S tým všetkým súhlasím.
Avšak nemôžem súhlasiť s vyjadrením pani Števulovej, pokiaľ som dobre postrehol a verím, že áno, pretože je to v zázname, že jaksi odsudzuje alebo nestotožňuje sa s negatívnym postojom našej vlády k utečencom.
Pán poslanec Huba, boli ste tu rovnako ako ja, keď mal včera svoj prejav k tejto problematike pán premiér a veľa k tomu hovoril a objasňoval veci aj pán minister Robert Kaliňák. Pán premiér Fico jednoznačne vyjadril súcit s utečencami. Čiže pani Števulová je opäť trošku pozadu, keď ho k tomu vyzýva. Vyjadril aj ľútosť aj s tými, čo zahynuli v mori. Základom všetkého je však to, že Slovenská republika je pripravená pomáhať, avšak odmietame kvóty. Má to byť založené na otázke dobrovoľnosti. To, že odmietame kvóty, neznamená, že máme negatívny postoj vlády k utečencom. Taktiež sa mi z toho pohľadu zdá, že pani Števulová, bohužiaľ, musím to povedať, zneužíva túto situáciu, práve utečencov.

6.
Chcem podotknúť len to, že táto výzva je približne týždeň stará. Čiže nereaguje na niektoré novšie vyjadrenia či už pána premiéra alebo ďalších.
Zároveň musím sa pripojiť aj k tomu kritickému tónu, že tie prvé vyjadrenia aj pána premiéra neboli práve najšťastnejšie. Dokonca ani to vyjadrenie, ktorým reagoval na demonštráciu alebo, ako to nazvať, vlnu násilia, ktorá sa prehnala Bratislavou v sobotu, lebo tá ako keby nepriamo nahrávala samotným účastníkom, hovoriac, že vylamujú už otvorené alebo vylomené dvere a podobne. Je to vec interpretácie, ale takto si to aj väčšina komentátorov vysvetlila, lebo veľmi sa to inak vysvetliť nedá.
Možno by sme sa mali vrátiť k tomu, čo som povedal ja na záver. Ja som naozaj odcitoval túto výzvu. Môžme si o nej myslieť čokoľvek, ale myslím si, že aj tí signatári boli vedení dobrou vôľou. Reagovali naozaj na tie prvotné reakcie. A ten ich zoznam, ktorý som len skrátene prečítal, svedčí o tom, že sú to organizácie a ľudia, ktorých, by som povedal, užitočnosť, obetavosť a nezištnosť sú nespochybniteľné. A čo je aj sympatické, keď ste si pozreli ten zoznam tých signatárov, resp. tých organizácií, naozaj sa tentoraz podarilo preklenúť ideologické rozpory povedzme z čias referenda spred niekoľkých mesiacov, keď si zoberiete, že je tam celý rad katolíckych, ak to tak mám zjednodušiť, organizácií a zároveň tých, ktoré možno v tom spore o referendové otázky stáli proti sebe. Takže všetko zlé je na niečo dobré. Ak na nič iné nie je dobrá táto kríza, ktorá je inak tragédiou, tak aspoň na to, že zjednotí možno náš tretí sektor na spoločných pozíciách. Tak len toľko.
Ďakujem pekne.

8.
Ďakujem za slovo, pani predsedajúca.
Vážené kolegyne, jedna kolegyňa a pani predsedajúca, vážení kolegovia, dnes aj včera rokujeme v takej komfortnejšej atmosfére a boli by sme veľmi naivní, keby sme si mysleli, že taká atmosféra bude vždy v parlamente. Ale som veľmi rada, že táto snemovňa sa zhodla, veľmi, na jednej myšlienke. To, že sme odmietli kvóty, neznamená, že nechceme pomáhať utečencom. Každý z nás a každý človek má v sebe to prirodzené, že chce pomáhať. Takto je človek stvorený a mal by pomáhať ľuďom, ktorí sú v núdzi, ktorí pomoc potrebujú. A viem to z vlastného príbehu a viem to tak, že keď pomáhate, tak vlastne pomáhate aj sami sebe, lebo v sebe zároveň vytvárate ten vnútorný pokoj a ten pocit šťastia je neopísateľný a pomôžete niekomu, kto je v núdzi. A preto aj vyhlásenia, ktoré vychádzali z Bruselu, vyhlásenie o kvótach a vyhlásenia o projekte presídľovania ľudí, ktorí žijú v rizikových krajinách, tak, samozrejme, traumatizovali našich občanov a ľudia, pretože žili v istej, nemali dostatok informácií, žili v istej nevedomosti a bolo to len prirodzené. Bolo to len prirodzené, že mali tento strach, pretože prichádzalo niečo nové a mali strach z prílevu ľudí, ktorí majú iné kultúry, ktorí žili v inej spoločnosti.
Každý máme nejaké predstavy o šťastí. Tie predstavy nie sú rovnaké. Každý máme predstavy o nejakom systéme fungovania spoločnosti a tie tiež nie sú rovnaké. Tam, kde systém fungovania spoločnosti je pre nás samozrejmý alebo je pre nás dobrý, tak v iných krajinách nemusí byť taký. A práve preto my dnes hovoríme to, čo nastalo, a ideme riešiť následok, a včera sa pomenovalo všetko to, čo vlastne sa spôsobilo, tá príčina.
A musíme si povedať, že aj my sme sa možno tak tichučko pozerali na to, ako sa rúcali systémy v Afrike, inde, v iných krajinách, lebo sme mali inú predstavu o demokracii. Ale tá demokracia po rozbití týchto systémov tam nenastala. Nastala anarchia. A toto mi je ľúto, pretože vždy, ak ide o politiku a politiku mocných, tak trpia tí nevinní. Tí ľudia, ktorí sú tak krehkí, a to sú ženy a deti. Lebo ja som matka a viem, aké je to hrozné, keď dieťa trpí a keď trpí v mieri. A mier je veľmi krehký. Sú to len tri slová, teda je len jedno slovo, pár písmenok, a dnes pre nás je to možno samozrejmosťou, ale poviem vám, že v čase, keď nastali konflikty na Ukrajine, tak medzi študentami aj môj syn sa ma pýtal, či sa máme pripravovať na vojnu, pretože ľudia nemali dostatok informácií. A v sobotu som bola na trhu a ľudia sa ma skutočne pýtali, ako som bola na tom trhu, čo sa deje, ako to bude s tými utečencami.
Ja som veľmi rada, že sme pomenovali a dali sme nie rovná sa medzi utečencov a migrantov. Toto je veľmi dôležité, že dnes sme si to povedali, kto je utečenec a kto je migrant. Každý, za každým utečencom je jeden ľudský príbeh. Tak ako je za nami. My každý máme nejaký svoj ľudský príbeh a tak musíme posudzovať aj každého človeka. Musíme pomáhať, ale, samozrejme, musíme hľadať správnu formu pomoci. A ja veľmi, plne podporujem myšlienku zriadenia bezpečných zón v krajinách, kde je to možné, aby sme sa tam postarali o tých ľudí, aby sme ich naučili aj nastaviť si tú demokraciu, aj to je dôležité. Dnes som počúvala v televízii: Slovenská republika dosiahla v rámci demokracie na Slovensku, nejaká americká spoločnosť, sme siedmi, je to úžasné. Takže máme nejaké predstavy o tej demokracii a mali by sme ich naučiť aj tých druhých. Lebo tak ako sa hovorí v Biblii, že nie ryby dávať, ale naučiť chytať. A toto je naša povinnosť pre tých všetkých ostatných, pretože nie všetkých ľudí môžeme im pomôcť tak, že ich presídlime sem. Zase ich zoberieme do neprirodzeného prostredia.
A to, čo sa udialo v sobotu, tak mne je to veľmi ľúto a je to možno práve preto, že mnohí ľudia, mnohí tí mladí ľudia nemali dostatok informácií, že nastúpili na vlnu nevedomosti, a dnes sme ju pomenovali. A ja som veľmi rada, ale tú sobotu, pred tou sobotou to pomenovali mnohé politické strany. Tí, ktorí tu sedia, poslanci v parlamente, ktorí odmietli tie kvóty, ale ľudia napriek tomu protestovali proti kvótam. A to isté, pomenoval to premiér, minister vnútra. Dnes sme sa všetci na tom zhodli a ja som veľmi rada, že skutočne sme našli naprieč politickému spektru tú zhodu a zhodli sme sa aj na tom, že treba pomáhať. A v tú sobotu, bolo to pre mňa veľmi citlivé, pretože mnoho mladých ľudí bolo veľmi agresívnych, videli sme tam prvky agresivity, anarchie a presadzovanie fašizmu, a žijeme v mieri. A je to veľmi citlivé, aby sme to akékoľvek násilie odsúdili.
Znovu zopakujem, že mier je veľmi krehký a v našich krajinách žijú rodiny, ktoré sú zmiešané. Sú tu rodiny, ktoré žijú, z toho tretieho sveta, tí, ktorí tu žijú dvadsať, pätnásť rokov, a predsa nemôžu mať strach chodiť po uliciach, ani ich deti, len kvôli farbe pleti alebo kvôli nejakému inému názoru. A toto musíme potlačiť. A ja som veľmi rada, že také stanovisko zaujal aj pán minister vnútra.
Viete, my sme tu príkladom, a to si musíme uvedomiť, že aj v ´89. nie zbrane rinčali a žiadna krv sa neprelievala, nebola tu občianska vojna, ale sme zmenili ten systém, lebo sme chceli. Možno chceli aj presne aj tí, na tej, niektorí ľudia aj na tej druhej strane. A takisto, aj keď sa rozdelila Československá republika, tak nie päste, ale stisk ruky, stisk ruky bol medzi Čechmi a Slovákmi. A toto si musíme uvedomiť, a preto nemôžeme dovoliť si a musíme potlačiť akýkoľvek konflikt a násilie v našej Slovenskej republike. Nemôžeme sa poraziť my sami Slováci. Toto nemôžeme pripustiť.
A kým prečítam; ja som všetkým poslancom poslala taký otvorený list a dovoľte, aby som vám ho aj prečítala. Ešte predtým, všetci máme nejaký názor na sprejerov a ničia nám majetok, ale môžem vám povedať, že pred niekoľkými týždňami som na jednej budove smerom na Patrónku, jeden sprejer napísal, sprejeri asi, veľké slovo "mier". Nebol tam bilbord, niekto dal už dolu ten bilbord a je tam na tej budove veľké slovo "mier" a je to osvetlené. A to znamená, že mladí ľudia cítia, že chcú mier. A toto je veľmi dôležité. Tento signál je pre nás pre všetkých dôležitý.
A dovoľte, kolegyne, kolegovia, aby som prečítala ten list, ktorý ste možno mnohí dostali, ale bola by som veľmi rada, aby bol aj na zázname:
Kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci, ako človek, ako žena, ako matka, ako občianka, ako poslankyňa a v neposlednom rade ako ambasádorka mieru v rámci projektu Nadácie Renáty Zmajkovičovej som znepokojená minulotýždňovými i víkendovými udalosťami v našej krajine. Verím, že vy tiež. No vyjadrenie znepokojenia nestačí.
Všeobecne platí, že ak nám ľudia nerozumejú, je to chyba. Ale komunikačná chyba je na strane vysielača, čiže na našej strane, kolegovia! Nemám v úmysle niekoho poučovať, plano moralizovať, lebo som presvedčená, že každý má svoje opodstatnené miesto v Národnej rade Slovenskej republiky.
Pre všetkých platia zákony a tie musíme dodržiavať aj pri otázkach riešenia náročnej situácie migrantov. Trpezlivo a pokojne vysvetľujme občanom naše stanoviská aj postupy. S porozumením vnímajme ich obavy a strach. Pomáhajme do tej miery, do akej nám stačia sily, na čo máme prostriedky a najmä tam, kde problém vznikol. Je našou povinnosťou chrániť občanov Slovenskej republiky a spoluvytvárať atmosféru dôvery a vzájomnej úcty.
Vzájomná úcta a prejavy dôvery napriek odlišnostiam musí byť jasná aj v komunikácii, v debatách a pri výmene názorov na pôde parlamentu. Nie vždy sme vzorom ani príkladom. Vulgárne výrazy, nadávky, najelementárnejšia neúcta jedného voči druhému, to všetko za tichého sledovania najdôležitejšieho koaličného partnera nás všetkých – občana.
Žijeme dobu plnú zmien a turbulencií. Pokoj nepríde zvonku. Je potrebné ho hľadať u seba, vo svojom vnútri. Mier v nás i okolo nás je jedinou správnou cestou pre všetkých. Dávajme ľuďom pocit bezpečia, istoty, nádej i vieru, zmysluplnosť každého dňa. Život je krásny a krehký zároveň. Staňme sa všetci vyslancami mieru. Buďme príkladom pre mnohých. Vážme si jeden druhého. Majme v úcte každý deň, veď spôsob, akým žijeme naše dni, je spôsob, akým žijeme svoje životy. Šírme okolo seba pokoj, harmóniu a mier.
Život je dar. Život v mieri je požehnanie. Prevezmime zaň zodpovednosť. Občania nám dali dôveru, nesklamme ju!
Ďakujem veľmi pekne, kolegyne a kolegovia.

10.
Pekný dobrý deň. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, úprimne vám ďakujem za vašu gratuláciu, ktorá je určite venovaná nielen mne, ale teda všetkým Jánom a z tohto miesta teda pozdravujem všetkých rovnako menovcov. Ďakujem pekne.
Môžem poďakovať aj svojej predrečníčke. Myslím, že sú chvíle tu v sieni zákonnosti, keď naozaj je treba povýšiť politické zápasy, teda povýšiť nad ne niečo iné. Tie zápasy sú naším chlebom a soľou, ale sú momenty, keď sa treba naozaj zjednotiť vo vyššom princípe, vo vyššom záujme. A ja voči tomu, čo pani poslankyňa Zmajkovičová povedala, počúval som ju pozorne, v zásade nemám povedať čo iné, ako to, že súhlasím. Naozaj sú vyššie záujmy a my máme teraz bod, ktorý je takýmto záujmom, ktorý nám káže nie zabudnúť, ale potlačiť politickú rivalitu a povedať si, že je tu niečo dôležitejšie.
Lekári dosť často zvyknú hovoriť, že prevencia je dôležitá, že máme vedieť, čo sa deje v našich telách dostatočne zavčasu, aby bolo možné urobiť včas rozumné opatrenia. Je to určite pravda, s ktorou sa dá súhlasiť, a myslím si, že táto pravda sa týka aj takých tiel, ako je spoločenský organizmus. Tiež potrebujeme zavčas vedieť odhaliť, čo sa deje v spoločnosti.
Ja z tohto pohľadu považujem neofašistické vyčíňanie, ktoré sa v sobotu prehnalo Bratislavou, za vec hodnú možno poďakovania v tom slova zmysle, že je istým lakmusovým papierikom, ktorý sa nám pri tejto prevencii sfarbil veľmi prudko do zlej hnedej farby. A teda vlastne treba poďakovať kvôli tomu, že táto spoločnosť vie, že máme tu symptómy, ktoré hovoria o tom, že neznášanlivosť, nenávisť, netolerancia, nie sú mŕtve, že prežívajú v latentnom stave a čakajú na svoju príležitosť. Že tu existuje podozrenie, že v prípade akýchsi priaznivých podmienok, napríklad takých, aké sú teraz v súvislosti s utečencami, sa tu na povrch derie niečo, čo nás musí všetkých a naozaj všetkých, lebo sme tu reprezentáciou štátu, zjednotiť a povedať jasné stanovisko. Občania majú na to právo a potrebujú vedieť, že tí rozvadení poslanci vedia vystihnúť chvíľu, keď zvady musia zaniknúť a musí sa povedať jasné slovo. Myslím si, že krajina, ktorá dokázala vyviezť v historicky nie tak dávnej minulosti 70-tisíc svojich spoluobčanov len kvôli tomu, že boli iného náboženstva, inej kultúry, že ich dokázala vyviezť na smrť, to je dostatočne silný symptóm a upozornenie na to, že musíme byť v strehu a nesmieme podceniť ten lakmusový papierik, ktorý sa v sobotu zafarbil tak prudko do hneda.
Čo v tejto súvislosti máme robiť? No predovšetkým nemlčať. Tu sa bojuje rečami a je preto veľmi dobré, že môžeme mať nádej, a verím, že veľmi reálnu, že uznesenie, ktoré je predmetom tohto rokovacieho bodu, uznesenie, ktoré pomenúva stav spoločnosti, pomenúva akútny problém s utečencami a pomenúva aj náš názor na to, ako sa má, respektíve ako sa nemá riešiť, prijmeme spoločne, verím, že v tomto prípade úplne jednomyseľne. Pre mňa osobne bude sklamaním každý hlas, ktorý v tejto chvíli z nejakých dôvodov za to, že sa mi možno nepáči predkladateľ, alebo si myslím, že tam malo byť ešte niečo iné, by povedal, že teda sa pri tomto rokovaní zdrží.
Vážené kolegyne, kolegovia, toto je chvíľa, keď je našou povinnosťou, súc poučení históriou a vnímajúc reálne obavy našich občanov, ktorých tu zastupujeme, povedať jasné stanovisko. A to stanovisko je vyjadrené v uznesení, ku ktorému mám síce aj pripomienku, ale to nemôže znamenať, že by som ho považoval za nehodné podpory. Naopak, veľmi rád ho podporím.
Je, samozrejme, potrebné jasne povedať, že obavy občanov proti utečencom, proti ich akémusi bezobmedzenému prijímaniu tu sú. Ja často sa stretám v okruhu svojich najbližších, ani nie že voličov, ale blízkych, známych, priateľov, ktorí úprimne sa obávajú tejto vlny, a my práve preto sme povinní povedať si, možno aj s rizikom, že stratíme podporu svojich blízkych a že nám chvíľu neporozumejú a možnože stratíme aj nejaké voličské hlasy, lebo ono by to v tejto chvíli tak akože bolo dobré počúvať, aha, im sa to nepáči, nuž skúsme povedať, že áno, máte pravdu.
Nie, vážení občania, povinnosťou tejto stopäťdesiatky je povedať aj možno to, čo vám na prvé ani na druhé počutie nemusí ísť veľmi ľahko do uší, ak sme presvedčení o tom, že je to pravda, možno môže byť aj bolestivá, ale že je to pravda, ktorá musí a má zaznieť. A práve to, o čom tu dnes rokujeme, je tou pravdou, ktorá vyplýva z čoho? No vyplýva predovšetkým z toho, že sme boli požehnaní tým, že sme sa narodili do toho kúta maličkej guličky menom Zem, ktorý je blahobytný. Ja viem, že sa to môže počúvať zle z úst človeka, ktorý má mesačný príjem 3 000 eur a mám tento odkaz dať dôchodcovi, ktorý práve meria posledné svoje eurá na to, či vydrží do najbližšej penzie. Ale je to fakt. My žijeme v blahobytnom kúte, ktorý sme zveľadili vďaka práci našich predkov a ktorý určite nemáme právo nejak márnotratne míňať toto bohatstvo, ktoré je tu nahromadené, a máme s ním narábať veľmi obozretne a hospodárne. Ale uvedomme si, že naozaj patríme k bohatému kútu zemegule.
Nuž, čo je povinnosťou slušného človeka, ak je niekto ozaj v núdzi? Samozrejme, ak niekomu horí dom, ideme hasiť a nespytujeme sa, že koho je to vlastníctvo. Ak je niekto v skutočnej núdzi, v ohrození života, nemáme právo sa spytovať, že kto to je. Máme len svoju ľudskú, základnú povinnosť mu pomôcť. Je to isté zjednodušenie, ale v princípe ten, ktorý je v bezpečí a má isté zabezpečenie, je naozaj v duchu princípov humanizmu povinný pomôcť tomu, kto práve tieto základné životné podmienky nemá, je v ohrození života a horí mu možno dom.
Nuž, krajina sa nesmie správať voči takýmto ľuďom sebeckým spôsobom. Je pochopiteľné, a tu sa dá súhlasiť s obavami občanov, že nie každý, kto zaklope na naše dvere, je oprávnený k tomu, aby sme ho dnu pustili. Ale ak ten pred tými dverami krváca, ak naozaj uteká, nie kvôli tomu, že zistil, že máme plnú komoru a prišiel na hostinu, ale že mu ide o život, nuž aké iné právo ako právo otvoriť dvere takémuto človeku máme? A je to, samozrejme, právo a povinnosť.
A preto tie kvóty, ani ja s nimi nesúhlasím, určovať, koľko ľudskosti má byť na svete, to sa nedá žiadnymi kvótami, to je predsi nezmysel, ak zistíme, že tých, ktorí krvácajú, máme pred dverami oveľa viacej, ako je akási bruselská kvóta. Nuž, vážení občania, budeme ich musieť pustiť viacej, ako je kvóta. Číslo je tu v tomto prípade úplne nezmyselné.
Samozrejme, v tejto chvíli je možno veľmi dôležité apelovať na to rozlíšenie, na to, aby sme vedeli určiť, koho pred dverami máme. Viem, že to neni otázka rečnenia, je to otázka veľmi náročnej rozlišovacej politiky, ktorú by sme mali už teraz veľmi pripraviť, aby ten azylový proces, proces prijímania ľudí, bol jasne zameraný na rozlíšenie tých krvácajúcich od tých, ktorí zistili, že máme pomerne plnú komoru, že sme dobre hospodárili a že oni by teraz radi u nás z toho titulu pobudli.
Áno, toto rozlíšenie je potrebné, nemáme neobmedzené možnosti, okrem jednej: máme neobmedzené možnosti prejaviť svoju ľudskosť a tá sa prejavuje aj tak, ako to robili staré matere a starí otcovia, mnohokrát chudobní, ktorí sa vedeli podeliť s málom. Je akýsi taký sociologický jav, kedy človek má viacej a viacej, delí sa akosi ťažšie, ako keď má málo. Je to možno nie štatisticky podložené, ale tak to možno mnohí cítime.
Možno ešte ako akýsi príbeh alebo zamyslenie sa nad príbehmi, ktoré v tejto krajine boli nie tak dávno. Koľko to bolo počas 2. svetovej vojny prípadov, keď prenasledovali ľudí a zaklopali na dvere? A koľko bolo takých majiteľov tých dverí, ktorí napriek tomu, že ohrozili svoj život a životy svojich blízkych, otvorili tie dvere a prichýlili človeka, ktorého nepoznali, na ktorom len videli, že mu z očí pozerá strach o život? Iste, bolo iste aj mnoho prípadov opačných. Kvôli strachu tie dvere sa privreli. Bol to strach z neznámeho, strach z ohrozenia. Nie, nie sme tu na to, aby sme tieto príbehy analyzovali, ani súdili jedných ani druhých. Ktovie, ako by sme sa zachovali my. Môžme len dúfať, že by sme sa zachovali dobre. Ale to je naozaj veľmi otázne, kým to nezažijeme.
Ale práve z týchto príbehov, možno aj z tých otvorených alebo pribuchnutých dverí pár desaťročí dozadu možno nám treba urobiť to základné: poučenie, zamyslenie sa a vyjadrenie viery v to, že dokážeme rozlišovať a dokážeme prejaviť aj nielen obetavosť, ale aj istú odvahu, lebo ani táto situácia, ktorá stojí pred nami, sa nedá riešiť aj bez odvahy.
Možno teraz poviem to, čo si myslím, že v tom uznesení predsi len mi chýba a je to dosť podstatné, napriek tomu, že so všetkými bodmi, tak ako to autori celkom umne rozdelili a je to tak aj dobre čítavé, apelačne je to tam napísané. Možno ešte jedno písmenko by tam malo byť a občania by sa z tohto písmena mali dozvedieť, a ja verím, že by sme mali to aj s tým písmenom schváliť, že toto všetko bude stáť veľa peňazí. Že ak sa teda bojíme toho neznámeho, ak chceme pomôcť tým neznámym, tak jedno aj druhé sa prejaví tak, že Slovenská republika a Európska únia bude musieť, ak to myslí vážne a úprimne, minúť hodne veľa peňazí, možno v tých takých líniách. Ak sme povedali, že chceme vylepšiť najprv stav v krajinách, ktoré to potrebujú, nuž tam bude treba veľa peňazí. Ak chceme zároveň urobiť bezpečnostné zóny, myšlienka, ktorá tu zaznela veľmi múdro, ani tie nebudú zadarmo. Ak sa posunieme bližšie, chránenie hraníc, aj tej našej stredomorskej, schengenskej, aj tej našej vnútroštátnej, nebude svojím spôsobom bez nákladov. A rovnako bez nákladov nebudú ani otázky azylového procesu na území Slovenska, platenie tých ľudí, ktorí by mali vedieť rozlíšiť tých zištných od nezištných, tých ohrozených od špekulantov. Takže keď to tak zoberieme, nedovolím si povedať otázku, teda vysloviť nejaké číslo a zodpovedať na otázku koľko, ale určite veľa.
Toto, myslím, vážení občania Slovenskej republiky, musíme v tejto súvislosti vnímať, že ak chceme, aby sa to vyriešilo aj na turecko-sýrskych hraniciach, aj aby sme vedeli pomôcť Grékom a Talianom, nebude to vôbec lacná záležitosť. No ale Európska únia je určite bohatá kombinácia, bohaté zoskupenie štátov.
Myslím, že obrovské množstvo prostriedkov, ktoré sa tu často dáva na rôzne určite užitočné projekty, bude treba presmerovať kvôli tomuto akútnemu ohrozeniu. Len jeden príklad poviem. Napríklad v lesnom hospodárstve sa teraz schyľuje k tomu, že za niekoľko desiatok miliónov eur sa majú namontovať na výrazné morfologické zlomy v teréne, v lesoch kamery, ktoré majú zaregistrovať požiar. Určite potrebná vec. No ak Európska únia však v tejto chvíli má na stole otázku protipožiarnych kamier a projekty, ktoré to majú riešiť za niekoľko desiatok miliónov eur, a na druhej strane problém, ako riešiť problém s utečencami, v takejto chvíli, myslím, že rozhodnutie by malo byť jasné. A to som použil iba príklad jeden z tisícov, takých príkladov je určite obrovské množstvo a treba si povedať, že aj dobré projekty, na ktoré sme sa možno tešili, by v tejto situácii mali dostať červenú a mali by sme prehodiť výhybku smerom k tomu, čo som spomínal, od bezpečnostných zón až po riešenie táborov na území Slovenskej republiky.
Nuž, to sú tie základné veci, ktoré som chcel povedať, a povedal som, že nebudem ani dlho, lebo veľa sa už tu povedalo. Takže hlásim sa k tomuto uzneseniu, budem rád, keď ho prijmeme. Budem rád, keď si uvedomíme svoju historickú povinnosť. A možno keď som začal tou históriou, tak ju pripomeniem ešte raz a prosím, poviem to tak, ako to cítim: Ak sme teda pred tými sedemdesiatimi rokmi, sedemdesiatimi piatimi, vyviezli tých 70-tisíc spoluobčanov na smrť, nuž nevyvezme dnes, keď opäť treba riešiť dôležité veci, z územia Slovenska ľudskosť. Tá nech tu navždy ostane.
Ďakujem pekne.

12.
Ďakujem pekne za slovo.
Milý Jano, dovoľ v prvom rade, aby som sa pripojil tiež ku gratulantom a gratulantkám k tvojim dnešným meninám.
Ale k veci. Mimovoľne mi pri tvojom výbornom vystúpení napadla podobná paralela, ktorá sa možno nie všetkým v tejto sále bude páčiť, ale neodpustím si ju povedať. Pripomenul si tu, milý Jano, tragickú skutočnosť, že vláda vojnového, takzvaného slovenského štátu vyhnala na takmer istú smrť 70-tisíc svojich občanov. Ak by dnešná vláda Slovenskej republiky dobrovoľne a spontánne prijala tých približne 700 diskutovaných utečencov, čiže symbolické jedno percento z tých 70-tisíc deportovaných, bolo by to nielen symbolické gesto, ale aj malý praktický príspevok k odčineniu hriechu a zločinu proti ľudskosti, ktorého sa dopustili a ktorý spáchali naši predchodcovia v týchto laviciach. Nebudem už pokračovať, myslím, že to stačí.
Ďakujem pekne.

14.
Ďakujem.
Ja si myslím, pán kolega Mičovský, že jednu vec, ktorú treba pripomínať, je, že ten sobotný protest nebol proti kvótam. Aj keby všetci politici na Slovensku ako jeden muž povedali, sme zásadne proti kvótam, ten protest by sa konal. On nebol proti kvótam, on nebol proti tomu, že nám tu ide Brusel niečo diktovať, to bola zástupná, druhá téma. Ten protest bol v prvom, a však on sa aj tak volal. On sa volal protest proti islamizácii Európy. Ten protest bol okamžite od svojho zárodku namierený k potláčaniu iných ľudí na základe ich náboženského presvedčenia. A podľa toho, čo sme tam počuli a videli, tak to nebolo len na základe náboženského presvedčenia, ale aj príslušnosti k nejakej etnickej skupine, príslušnosti k nejakému náboženstvu, príslušnosti k nejakej rase. Je veľkým omylom myslieť si, že slušní ľudia prišli vyjadriť svoj názor na súčasnú situáciu. No nie.
Nacisti a extrémisti zorganizovali pochod, ku ktorému sa možno pár zmätených ľudí pridalo. Ja neviem ten pomer, ale každopádne pochodovali v jednom šíku s ľuďmi, ktorí nemajú hanbu velebiť Hitlera, nemajú hanbu chodiť Tisovi každý rok dávať kvety na hrob a ktorí otvorene povedia, v momente, keď by sme mali tú možnosť, tak vás vyhádžeme z toho parlamentu a zapálime tú búdu. To sú ľudia, ktorí neuznávajú základné demokratické princípy a ktorí sú bezpečnostnou hrozbou pre túto spoločnosť. A nazývať ich aktivistami je tak hlúpy eufemizmus, že vôbec neverím, že také niečo môže odznieť v tejto sále. A nevravím, že si to povedal ty.

Ďakujem pekne za slovo. Ďakujem obidvom kolegom za ich slová. Ja naozaj si myslím, že situácia je vážna a teda súhlasím s tým, Maňo, čo si povedal, bola by to len veľmi silná symbolika, keby sme tie dve číslice začínajúce sedmičkou takýmto spôsobom chápali. My máme naozaj historický dlh a naozaj sme si toto ešte nestrávili a nevyriešili dôsledne. Tu stále sú rezíduá toho, že veď možno to až také zlé nebolo. Bolo to horšie. My o tom nevieme nič dohromady len to, čo čítame, a myslím si, že ak by sme sa mohli vrátiť v čase, tak by sme boli zhrození z toho, čo sa tu dialo.
A práve preto, Martin, ďakujem aj tebe, určite je to tak, len vznikla priaznivá situácia, aby sa tie rezíduá prejavili. Preto som hovoril o lakmusovom papieriku, ktorý využil tú situáciu, ktorá mu bola nápomocná a sfarbil sa prudko dohneda kvôli tomu, že to tu prežíva. A ja sa toho bojím, a preto je potrebné o tom rozprávať nahlas a úplne otvorene, pretože ak to nepovieme my tu, tak ja sa spytujem, kto a kde?
Ďakujem.

18.
Ďakujem pekne, pani predsedajúca.
Vážené pani kolegyne, páni kolegovia, nechcem predlžovať túto diskusiu, napokon veľa už bolo povedané za stranu SMER, a to hlavné pánom premiérom, pánom ministrom vnútra. Ja sám som sa vyjadroval aj s kolegami – či už v televízii, alebo aj v iných médiách, takže nechcem opakovať všetky tie argumenty a predlžovať diskusiu, čiže aj keď túto tému sledujem posledné mesiace veľmi intenzívne a mám na srdci toho veľa a by som aj chcel hovoriť možno nejakú hodinku aj dlhšie, ale je pravdou, že nerád by som tu zdržoval čas a opakoval argumenty, ktoré už aj do veľkej miery odzneli.
V tejto fáze chcem naozaj oceniť ten spoločný prístup, ktorý teda nebýva až takým zvykom v tomto parlamente, niečo, čo na Slovensku by mohlo vydláždiť novú cestu, akúsi snahu o kompromis alebo konsenzus v istých otázkach zahraničnej politiky, ktorá by sa mohla vrátiť na pôdu parlamentu. No a aby sme ten konsenzus, ktorý sme vyjadrili tým uznesením spoločným, aby sme mu dali ešte väčšiu váhu, tak by som chcel nadviazať na príspevky či už pána premiéra, alebo aj kolegov, ktoré odzneli v rozprave, a dovoľujem si doplniť navrhované uznesenie o bod 2 v znení:
"Národná rada Slovenskej republiky schvaľuje podľa čl. 2 ods. 1 ústavného zákona č. 397/2004 Z. z. o spolupráci Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky v záležitostiach Európskej únie stanovisko Slovenskej republiky k problematike migrácie zaradenej do programu Európskej rady, ktorá sa uskutoční v dňoch 25. a 26. júna 2015, ako je uvedené vo Vyhlásení Národnej rady Slovenskej republiky k riešeniu migračných výziev, ktorým aktuálne čelí Európska únia."
Čiže ide o schválenie záväzného mandátu pre predsedu vlády na rokovanie Európskej rady, to znamená proces, ktorý pravidelne robievame na európskom výbore, zaväzujeme vládu, zaväzujeme premiéra a týmto spôsobom by sme spoločné vyhlásenie celej Národnej rady chápali ako mandát pre premiéra na Európsku radu v otázke kvót.
Čiže toto je môj návrh, aby sme ešte posilnili váhu nášho spoločného vyhlásenia, ktoré má nielen ten politický rozmer, ktorý malo aj doteraz, ale tým pádom získa aj veľmi silný diplomatický rozmer z hľadiska vyjednávania pána premiéra na Európskej rade. Čiže toľko z tej technickej stránky, toľko je môj formálny návrh a ja už len veľmi stručne nadviažem na diskusiu, ktorá tu bola, ako som avizoval, nebudem hovoriť dlho, aby som nepredlžoval diskusiu, len niektoré veci by som naozaj chcel zdôrazniť.
Nemusím asi špeciálne zdôrazňovať to, že som progresívny ľavičiar, to znamená, že sa hlásim k hodnotám tolerancie, otvorenosti a hnusí sa mi rasizmus. Hnusí sa mi xenofóbia, hnusí sa mi fašizmus a veľmi ma mrzí aj to, čo sa udialo v sobotu, a to som rád, že sme sa zhodli opäť naprieč politickým spektrom, že neonacizmus, fašizmus a všetky formy zneužívania tejto háklivej témy na vytĺkanie politického kapitálu zo strany neonacistov, fašistov a extrémistov sú niečím odsúdeniahodným, a som rád, že sme to veľmi ostro odsúdili aj v uznesení Národnej rady. Mrzí ma aj to, že tam na tom pochode boli aj ľudia, ktorí sa nechali pomýliť a zneužiť fašistami na to, aby si fašisti robili svoju politiku na tejto téme, politiku násilia, netolerancie a extrémizmu, a aj preto som rád, že môžme vyjadriť náš postoj ako všetci a že tu nezaznievajú naozaj hlasy, ktoré by podporovali neonacistický pochod.
Na druhej strane bez ohľadu na to, ako veľmi si vážim iné kultúry, ako veľmi si vážim iné náboženstvá, ako veľmi si vážim iné etniká, ako veľmi si vážim a mám priateľov medzi Afričanmi, Ázijčanmi, Američanmi, bez ohľadu na toto všetko si myslím, že kvóty sú jeden bohapustý nezmysel. Ale toto vôbec na Slovensku nemôže stáť otázka, že si musíme vybrať jeden z dvoch extrémov. Na jednej strane máme extrém kvóty, radikálne riešenie, ktoré ide úplne proti vôli jednotlivých regiónov, od zeleného stola, administratívny extrémizmus. Na druhej strane máme pouličný extrémizmus, to znamená ľudí, ktorí nenávidia všetko, čo je iné ako oni, v zásade všetko, čo trošičku rozmýšľa, fašisti, neonacisti, ktorí by najradšej naozaj obesili nás tu všetkých, to je to naj asi humánnejšie, čo dokázalo z nich vyjsť, najradšej by zničili všetky iné kultúry, všetky iné rasy, všetko iné, to je niečo, čo treba veľmi, veľmi jasne pomenovať a bojovať proti tomu čo najtvrdšie.
Nemusíme si vyberať medzi týmito dvoma extrémami. Slovensko nechce kvóty, drvivá väčšina Slovenska nechce kvóty a zároveň nechce fašizmus a odmieta fašizmus. Toto nie sú naše voľby. Toto sú dva extrémy. A ak tu chce niekto teraz vytvárať ilúziu, že keď si proti kvótam, tak si ako fašisti, alebo keď nie si proti kvótam, tak zase patríš do druhého extrému, nemusíme si vyberať, nemusíme robiť túto voľbu.
Naša voľba je, že budeme na jednej strane sa snažiť na dobrovoľnom princípe pomáhať ľuďom, ktorí si zaslúžia pomoc, a preto sme vyjadrili aj v uznesení, ako veľmi nám je ľúto, aké utrpenie zažívajú migranti v Stredozemnom mori, všetci migranti, aj tí ilegálni, aj tí ekonomickí, ale vieme pomôcť na základe azylového práva iba tým, ktorí spĺňajú podmienky na azyl, a nechceme vstupovať do prirodzeného procesu, ktorý je nastavený. A ten prirodzený proces funguje tak, že tí ľudia dôjdu na hranicu Európskej únie do štátu, to znamená Grécko, Taliansko, Malta, ktorý je ako ich prvý na ich ceste, tam požiadajú o azyl, ak sa im to nepodarí požiadať v ich cieľových krajinách, to znamená vo Francúzsku, Nemecku, a keď ten azyl dostanú, tak veľmi často plynú práve do cieľových krajín, kde majú svoje komunity, náboženskú infraštruktúru alebo sociálnoekonomické podmienky také, aké si predstavujú. To je, takto to väčšinou funguje. Takto to väčšinou funguje a, žiaľ, častokrát to funguje aj s prispením rôznych zločineckých skupín, ktoré vlastne len obchodujú s ľuďmi.
Teraz tento proces je vlastne alebo tento problém, ktorý tu nastal, je vlastne horúcim zemiakom, ktorý si teraz prehadzujú tie krajiny vstupné, Taliansko, Grécko, Malta, s krajinami cieľovými, Francúzsko, Nemecko, Rakúsko, Belgicko, Holandsko, tými najbohatšími štátmi. Tento problém, konkrétne problém Afričanov a Ázijčanov sa netýka, keby sme išli prirodzeným vývojom, Slovenska, pretože títo ľudia nechcú ísť na Slovensko. Nechcú ísť na Slovensko, nechcú ísť do Čiech, nechcú ísť do Poľska, do Maďarska, do Estónska, Litvy ani Lotyšska.
A teraz Európska komisia prišla s umelým návrhom, ktorý má týchto ľudí prerozdeliť akože spravodlivo medzi celú Európsku úniu. Tu je ten pes zakopaný. A teraz, keby to bola len formalita, že teraz zoberme 700 – 800 ľudí, ktorých nám pridelili na kvóty, dáme ich do našich azylových táborov a potom oni o dva dni aj tak odídu do Nemecka, kam vlastne reálne chcú ísť, keby to takto bolo, tak tu nie je takýto humbuk. Problém je, že Európska únia si chce postrážiť, aby tu tí ľudia ostali, aby ostali na Slovensku. Aby tu boli nútene internovaní. A tu začína byť problém. S týmto ja mám problém. Za prvé, je to proti ľudským právam, proti slobode a slobodnej vôli týchto ľudí, ktorí tu nechcú byť, oni tu majú byť nútene internovaní v mene humanizmu a solidarity. Fantastické! Toto je prvá vec, ktorú Európska komisia nijakým spôsobom nedomyslela.
Druhá vec, hovorí sa veľa o solidarite s utečencami, s migrantmi, s Afričanmi, a pritom sa zabúda na to, že my vlastne ideme solidarizovať systémom kvót s najväčšími a najbohatšími štátmi Európskej únie. S tými cieľovými štátmi. S Nemeckom, Francúzskom, lebo tam by skončili tí utečenci. Toto je zneužívanie témy, to je manipulácia, že z nás robia tých nesolidárnych. My chceme pomáhať utečencom, chceme pomáhať Afričanom, ale my v tejto fáze máme pomáhať Nemcom, Francúzom, Holanďanom, Belgičanom. Toto je veľká falošnosť, keď niekto z nás robí tých xenofóbov a zo seba robí chrumkavých humanistov, pritom títo chrumkavučkí humanisti v prvom rade nesú zodpovednosť za tie tragédie, ktoré sa mnohým týmto Afričanom dejú. Kto rozmlátil Líbyu? Kto rozmlátil Irak? Kto rozmlátil alebo pomáhal rozmlátiť Sýriu, kto rozmlátil Afganistan? Kto za tieto vlny migračné môže? Slovensko?
Nie. Spojené štáty americké a západné veľmoci, ktoré tieto vojny spískali. V prípade Iraku vojna, ktorá bola medzinárodným zločinom, porušením medzinárodného práva. V prípade Líbye sa odstránil absolútne nezmyselne síce diktátor, ktorý nám nemusel byť nijakým spôsobom sympatický, ale bol v stabilnej krajine, ktorá bola nárazníkovou zónou pred vlnami migrantov. Dneska nesú západné veľmoci následky svojich činov. V indickej filozofii sa tomu hovorí karma. A túto svoju karmu by radi prerozdelili spravodlivo medzi krajiny, ktoré tento problém nezapríčinili. To je prvá vec, s ktorou mám vážny problém.
Druhá vec, historická. Po stáročia kolonializmu alebo minimálne skoro dvoch stáročiach kolonializmu, otrokárstva, ktoré zneužívali mnohé západné veľmoci na to, aby vybudovali svoje národné bohatstvo, po tom, čo rumplovali Afriku, dneska je Afrika zúboženým kontinentom. Tí ľudia unikajú z tej krajiny nie preto, že by to robili z plezíru, alebo z tých krajín afrických, ale preto mnohokrát, že vidia ako jedinú šancu, ako prežiť. Samozrejme, sú tam špekulanti, sú tam podvodníci a je tam aj obchod s ľuďmi, ale mnohí ľudia veľmi reálne majú nulovú perspektívu v Afrike aj kvôli tomu, čo Západ narobil s Afrikou po stáročia. Vojny, krviprelievanie, hladomory, to tá história je jedna vec. Ale zoberte si, čo ešte dneska robia, a to už bolo spomínané, nadnárodné korporácie pochádzajúce zo Západu, keď ťažia rôzne nerastné bohatstvo v Afrike, keď napríklad ťažia koltan v Kongu, to je, to ani nie je naozaj vykorisťovanie, ten pojem by som ani nepoužíval, to je čisté otročenie. Však tých ľudí zabíjajú, znásilňujú, nechávajú ich spávať postojačky a podobne. O tom treba veľa čítať, o tom treba sa veľa dozvedieť, aby sme zistili, aká tam je falošnosť. Na jednej strane vám títo ľudia z týchto... (Výkriky z pléna, prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Číž, Miroslav, podpredseda NR SR
Pán kolega, budete taký láskavý, prosím, tak ako naozaj..., toto už je tak flagrantný spôsob porušovania...

Blaha, Ľuboš, poslanec NR SR
Pán Brocka, ja sa s vami nebudem baviť týmto spôsobom, pretože... (Výkriky z pléna.) Pán Brocka... (Reakcia z pléna.) Dobre, budem svoje slovo sa snažiť dodržať, dokončím myšlienku, keď ma nebudete prerušovať, a poprosím vás, pán kolega, správajte sa ako slušný človek a nehučte po mne. Dobre, pán Brocka, máte svoj vek a správať sa takýmto spôsobom ako v škôlke, to je naozaj niečo neuveriteľné! (Reakcia z pléna.)
Áno, poúčam staršieho človeka, pretože sa správa ako dieťa. Nemáte po mne čo ziapať! Dobre.
Ďalšia vec. Dokončím túto myšlienku. To, čo robia nadnárodné korporácie v Kongu, je naozaj odsúdeniahodné a musíme si uvedomiť, že Západ nesie veľkú časť zodpovednosti za to, čo sa deje v Afrike.
A teraz na žiadosť pána Brocku, ktorý má určite dôležitejšie veci, čo má povedať, a budem veľmi strážiť jeho čas, poviem iba posledné slová.
Som veľmi rád, že táto deklarácia hovorí, že ideme po príčinách problémov. To znamená, že chceme pomáhať Afrike, chceme pomáhať, aby sme ju dostali z chudoby, aby sme tam už viac neviedli vojny. A naznačuje, že by sme mali bojovať proti obchodovaniu s ľuďmi, že by sme mali bojovať proti obchodovaniu so zbraňami, že by sme mali pomáhať Afrike sociálne a ekonomicky, že by sme mali sa snažiť Afriku integrovať aj do svetového obchodu, pretože ju vylučujeme tým, povedzme Európska únia, že vylučuje poľnohospodárske výrobky, v ktorých je Afrika najlepšia, z liberalizačných režimov, čiže je tam viacero štrukturálnych problémov, ktoré musíme vedieť riešiť.
Ja aj poviem na záver iba jednu vec a pomôžem si autorom, ktorý nie je z mojej tradície politického myslenia, ale z tradície, ktorú predstavuje kresťanská pravica, s pápežom Františkom, ktorý povedal v najnovšej encyklike, kde pramenia problémy, odkiaľ to celé ide. A použijem jeho slová, nebudem hovoriť žiadne slová z ľavicovej terminológie, jeho slová. Štrukturálne zvrhlý ekonomický systém, kde bohatí vykorisťujú chudobných. Tu je základný problém, o ktorom dneska hovoríme, a to nehovorím ja, to hovorí pápež František. Ak tento problém nevyriešime, budeme tu mať nové vlny utečencov, nové vlny imigrantov a Európa bude utopená týmito vlnami. Môžeme riešiť následky donekonečna. Ale kým nevyriešime príčiny, nevyriešili sme nič.
Toľko som chcel povedať, ďakujem za pozornosť aj pánovi Brockovi. Vďaka. (Potlesk.)