53.schôdza

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Niekoľko poznámok ako upresnení. Pri prijímaní Lisabonskej zmluvy je fakt, že vtedajší premiér pán Robert Fico sa obrátil na parlamentné politické strany, aby zaujali stanovisko a Kresťansko-demokratické hnutie zaujalo, malo výhrady o tom hlasovaní, o tom, že sa zbavilo v podstate Slovensko možnosti veta. Osobne vtedy ako podpredseda aj s ďalšími kolegami sme rokovali, lebo zodpovedný bol s prípravou minister Kubiš. Uňho sme rokovali o týchto veciach. Čiže, áno, ja si myslím, že vtedy sa udiala chyba, ale minulosť je minulosť a nechcem sa k nej vracať.
Aj niekoľko poznámok k vystúpeniu kolegu. Ja sa domnievam, že to vysťahovalectvo do Spojených štátov v devätnástom, koncom devätnásteho a dvadsiateho storočia, bolo veľké, ale to je iná situácia, pretože Spojené štáty potrebovali výrazne ako pracovnú silu. Bolo to trochu iné.
Druhá poznámka. Súhlasím s tými dôvodmi, ktoré uvádza, že ak sa raz zavedú kvóty, že sa to bude opakovať a nabaľovať, je to tak. Ovšem ja, ak budem mať priestor vo vystúpení, sa domnievam, že sú ešte aj iné významné dôvody, prečo nemôžeme súhlasiť s kvótami, a uviedol by som ich. Ale to je zasadené v dlhšom historickom kontexte.
A tretia, žiaľbohu, mám pocit, že Európska únia sa správa tak, že vždy rieši problém ad hoc. Keď vybuchne, tak nájde nejaké rýchle riešenie, ale nenachádza systémové riešenie, riešenie, ktoré má istú víziu, pretože ten problém, ktorý dlhodobo tlel, ako si povedal, jednoducho má aj svoje dopady do budúcnosti a v tomto pokladám Európsku úniu do istej miery za inštitúciu, ktorá zlyháva.

10.
Ďakujem, mňa zaujala tá časť prejavu, kedy si hovoril, pán poslanec, o možných, alebo možnej tvorbe martýrov slobodného prejavu alebo martýrov práva na zhromaždenie, pretože neviem, do akej miery si to vážení predstavitelia exekutívy a vážené poslankyne a poslanci uvedomujú, ale presne toto sa deje úplne v súčasných hodinách a minútach. Totižto ak si pozriete, ktokoľvek si dovolí nejakým spôsobom k tým sobotným prejavom povedať, že toto by sa diať nemalo, tak v prvom rade dostane to, že celé je to zmanipulované. V podstate tých 300 bláznov boli policajti dobreže nie, zachytil som asi 17-tisíc lajkov na to, že nejaký policajt druhému nejakému protestujúcemu dáva mobil k uchu, a vraj to sa tam udialo. Čiže strašný pozor na to, aby sme tu témou obmedzenia slobody zhromaždenia nedávali týmto ľuďom do ruky nástroj, že vlastne my ich tu nejakým spôsobom ostrakizujeme. Lebo kam potom pôjdeme, keď budeme hovoriť, že ak sa ľudia budú chcieť zhromažďovať a budú hroziť materiálne alebo nejaké hospodárske škody, choďte sa niekedy pozrieť v Trnave, aké sú manévre policajné, keď je zápas. To budeme rušiť zápasy aj potom?
Čiže nechoďme touto témou alebo vôbec, ja si myslím, že sloboda prejavu, identifikujme ich v tej spoločnosti, bráňme tomu, aby nenaberali nejakú širokú podporu, ale nehovorme o tom, že to nemajú právo povedať. Keď chce mať, kosák a kladivo nemáme zakázané, ale kto to teraz bude s tým hovoriť, a prečo majú osemdesiatosmičky a neviem čo po sebe popísané, no lebo sme im zakázali. Nech sa prejavuje... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

12.
K pánovi poslancovi Froncovi: Ja si myslím, že aj Slovensko bude potrebovať v nejakom okamihu legálnu migráciu, ale krajiny, ktoré, nevieme pomôcť všetkým, tak by si mali určiť prioritne aj vzdelanie a oblasti, z ktorých tú legálnu migráciu chce prijímať, lebo demografia na Slovensku nie je dobrá a mali by to byť oblasti alebo štáty, ktoré sú nám blízke civilizačne, kultúrne. Ja si myslím, že tá krajina má právo to povedať.
Poznámka k pánovi poslancovi Viskupičovi: Ďakujem za podporu. Má význam o slobode prejavu pätnásť rokov hovoriť, možno budeme mať podobný názor, v budúcnosti bude nás viac. Ale poviem to na príklade, tú slobodu zhromažďovania. V roku 2010 pred voľbami mali extrémisti také zhromaždenie, tuším, v Šarišských Michaľanoch, lebo tam bol, nejaký vážny trestný čin sa udial a tam sa zhromaždili, v tom čase bývalý minister, terajší minister vnútra, v tom čase urobil tam veľkú policajnú operáciu, boli tam proste kukláči, poriadkové jednotky, boli na očiach, vytlačili ich na štadión proste, potom ich dobre vymlátili, bolo to v každých správach. A dokonca tam asi bolo aj nezákonné zrušenie toho zhromaždenia, ale v každých správach. Podľa mňa oni museli byť nadšení, keď si zapli televízne noviny.
O rok na to som ja dal pokyn polícii, že nech je pripravená, nech nie sú na očiach. Nech sú ukrytí, nech sú v telocvični, nech sú pripravení, keby došlo k stretom, ale žiadna manifestácia policajnej sily. Išli tam tí extrémisti, poprechádzali sa, nikto si ich nevšímal, nič sa neudialo, nikto ich akože nič, v správach nebolo nič, boli strašne sklamaní. Si to možno, ak vás to zaujíma, pozrite, lebo to sa mi zdá, že naozaj moja premisa je, že my ideme do riešenia, lebo chceme ísť, ktoré hľadá problém. Bol by som opatrný.

14.
Ďakujem veľmi pekne.
Kolegovia a kolegyne, jednej témy sa dotknem len okrajovo, a to sú kvóty. Už tu o nich zaznelo všetko možné. Ani ja nie som ich veľkým zástancom, ale vnímam napríklad takú vec, že v podstate vznikla v južných končinách Európy taká tlačenica, taký pretlak, že celkom prirodzene inštitúcia, ktorá je za Európu zodpovedná – Európska komisia, Európsky parlament – že tieto inštitúcie jednoducho hľadajú cestu, ako ten problém prinajmenej rozriediť, aspoň štatisticky. Ja motiváciu chápem. A zároveň dodávam, že rozrieďovanie problému a mechanické, štatistické jeho prerozdeľovanie, samozrejme, nemôže byť trvalým riešením, lebo nie je riešením. Je len rozriedením toho problému.
Ale ten problém je vážny a ja som hlboko presvedčený, že Slovensko nielenže je taká bohatá krajina, ale ja dúfam, že aj taká kultúrna krajina, že keď je požiadané o pomoc, tak o pár sto chudákov, ktorí tú pomoc potrebujú, že sa dokáže postarať a že má, neviem, či o nejaké nariadenie opretú, ale morálnu povinnosť rozhodne nejakú má voči ľuďom v núdzi. O tom som hlboko presvedčený a nerobia na mňa žiadny dojem pokriky internetových chytrákov, že tak si ich zober k sebe domov, lebo o to vôbec nejde, ale naozaj vôbec.
A teraz by som sa rád dostal na chvíľočku k tomu, čo mi v tejto debate chýba, a to je bazálna ľudská empatia, súcit prinajmenej s tými, ktorí by v normálnom človeku, ktorý nie je z dreva, nejakú účasť, nejaký súcit mali vzbudiť. A ten, proste tá spoluúčasť, to, čo vedie ľudí k tomu, že sú milosrdní, že sú charitatívni, že pomáhajú, toto by malo byť rozhodne súčasťou tejto debaty o migrantoch. Ja to tam zatiaľ nevnímam. Vnímam iba spupný, vzdorovitý postoj, že tak to teda nie, takto s nami nie. No dobre, takto teda s nami nie, toto nechceme, ale potom povedzme, že nachádzame vôbec v sebe niečo také ako základnú ľudskú solidaritu a súcit s tými, ktorí potrebujú pomoc? Alebo to nachádzame len vždy vtedy, keď to nestojí nič, len nejakú esemesku na nejaké konto poslať, keď v Nepále je zemetrasenie? To je veľmi lacné a veľmi jednoduché.
Ani na sekundu nebola reč o tom, že kde a ako tie problémy vznikajú a s kým máme vlastne tú česť. Lebo tí uprchlíci, tí utečenci, to nie je homogénna masa nejaká, proste nejakí čierni ľudia, ktorí sa sem hrnú v podstate s nerozlíšiteľnými osobnými osudmi, to je veľmi diferencovaná obrovská skupina ľudí a ich osudy sú veľmi rozdielne a treba vidieť medzi nimi rozdiely. A špeciálne, pokiaľ sa jedná o komunity, ktoré, celé komunity, ktorým hrozí vyvraždenie a ktoré utekajú pred povedzme terorom Islamského štátu alebo organizácie Džabát al Núsra, kresťanské komunity zo Sýrie a Iraku, tak pre nich neexistuje iné východisko, oni tam nemôžu zostať, lebo dostanú na výber, budú konvertovať alebo budú pozabíjaní, a možno ani tú prvú možnosť ani len nedostanú. Veď sa to opakovane stalo. Muži budú pozabíjaní a ženy budú, a deti, predané do otroctva. Do otroctva, teraz v 21. storočí!
A mne sa zdá, že prinajmenej tým kresťanským komunitám na Blízkom východe, ktoré sú ohrozené na existencii, istú mieru nieže povinnej solidarity, ale ľudskej, normálnej humánnej solidarity dlhujeme. Mali by sme im pomôcť, nie je to tak veľa ľudí. A rozhodne to nie sú ľudia, ktorí tvoria dominantnú časť prisťahovalcov do Európy, ale to sú skutoční utečenci. A oni sú všelikde už. Mnohí utiekli do Turecka, mnohí utiekli do Libanonu, mnohí sú utečencami vo svojej vlastnej krajine, teda v Sýrii mimo toho územia, ktoré zabral Islamský štát.
A pre mňa bol veľmi poučný rozhovor s patriarchom melchitskej gréckokatolíckej cirkvi, ktorý tu bol pred asi mesiacom, Jano Figeľ by mi mohol potvrdiť, rozprávali sme sa s ním spolu. No, je to jedna z najstarších cirkví vôbec, z ortodoxných cirkví na svete. Tento patriarcha je etnický Arab podľa všetkého, vyznaním kresťan so sídlom v Damasku, ale už 25 rokov je jeho sídlo Jeruzalem, lebo v Damasku mu ide o život. A on apeloval na našu solidaritu. A od iného mnícha z jedného sýrskeho kláštora, ktorý je, by som povedal, starší ako slovanské osídlenie Európy, som počul, že jediné, čo pre nás môžte urobiť, ak chcete, aby sme žili ďalej ako komunita, je, aby ste otvorili dvere. Nehovoril v mene státisícov. Hovoril v mene hŕstky ľudí, lebo ich tam viac už nie je. Ale ide im o život.
Chcel by som vás upozorniť, že toto nie je prvý exodus v moderných dejinách Blízkeho východu. Všade – v Bagdade, v Teheráne, v Jordánsku, v Sýrii, v severnej Afrike – žili veľké a staré židovské komunity až do roku 1948. Veľké a staré. Ak poznáte Starý zákon, odporúčam, je to výborná kniha na prečítanie, tak ak poznáte Bibliu a Starý zákon, tak zistíte, že Židia tam žili ešte od kráľa Nebukadnesara. To je cirka 700 – 800 rokov pred Kristom. A už tam nežijú, ani jeden! Takisto ako nežijú tie staré komunity všelikde inde, lebo museli utiecť, išlo im o život. Ušli všelikde. Ušli do Izraela, ušli do Spojených štátov, ale ušli. Jedná sa zhruba možno o 500-, 600-, 700-tisíc ľudí. A teraz podobný osud hrozí kresťanským komunitám, ôsmim miliónom, možno až desiatim miliónom egyptských koptov, prastarým kresťanským komunitám v Sýrii, v Iraku, jezídom, drúzom a čiastočne aj šíitom a čiastočne aj sunnitom, sunnitským moslimom, ktorí jednoducho neplánujú žiť v kalifáte, ale už medzitým sa stali modernými ľuďmi.
To preto, keď sa Gréci stretnú s utečencami zo Sýrie, tak zistia, že z tých strašných člnov vystupujú ľudia, ktorí majú iPhony a iPady a hovoria dobre po francúzsky a sú to, proste to nie sú, to sú ľudia, ktorí utekajú o život. Nie preto, že by doma boli chudobní. Naopak, tam doma boli bohatí, ale začalo im ísť o život. A už im nezostalo nič, len ten život.
Dotkol som sa situácie v Sýrii, ale ešte o ďalšej skupine je reč, o ktorej nikto nič nevie, aspoň som v našich médiách nič nečítal, tak sa to pokúsim priblížiť. Eritrea. Časť z tých utečencov, alebo polovica možno z tej kvóty azylantov, o ktorú ide v našom prípade, sú z Eritrey. Eritrea je zaujímavá krajina, asi polovica obyvateľov sú kresťania, väčšinou katolíci, ale je tam asi až 12 % protestantov evanjelikov, a druhá polovica sú moslimovia – sunniti a sú tam ešte aj iné nejaké vierovyznania. Ale problém Eritrey na rozdiel od všetkých možných iných končín v nešťastnej severnej a východnej Afrike a na Blízkom východe nie je náboženský konflikt. To nie je náboženský konflikt. Dokonca tam ani nie je občianska vojna. Ale už teraz, predstavte si, že Eritrea je územie, ktoré má zhruba, je to čiastočne hornaté územie, veľmi chudobné poľnohospodárstvo, nejaké suroviny, má zhruba 4,4 mil. obyvateľov a už teraz OSN, organizácia OSN pre utečencov napočítala dovedna počet ľudí, ktorí utiekli z Eritrey, prevyšuje 312- až 320-tisíc z tých 4,4 milióna. A najmenej štvrtina z toho za posledné dva roky. Čo sa deje?
No, takto. Eritrea sa stala samostatným štátom v roku 1993 po občianskej vojne, po boji o samostatnosť, kde, ktorú vystupňoval v podstate brutálny komunistický diktátor v Etiópii, to bolo pôvodne jedno územie, volal sa Mengistu Haile Mariam. To bol skoro taký ľudožrút ako Kim Čong-un. A v podstate Eritrea si, bojovníci eritrejskí, pretože tam to sú etnické skupiny, ktoré nie sú identické s etnickými skupinami Etiópie, ktorá je tiež mimochodom z väčšej časti kresťanská, tak si vybojovali samostatnosť a aj si ju odhlasovali v referende v ´99., celé, to bolo normálne referendum, to nebolo pod kalašnikovmi. Stali sa samostatnými a vodca toho celého povstania sa volá Isaias alebo Izaiáš, má také srandovné meno, Afewerki, sa stal prvým prezidentom zvoleným prvým parlamentom. Členmi toho parlamentu boli takmer výhradne bojovníci toho povstaleckého hnutia. A to je tak zhruba naposledy, čo sa ten parlament asi zišiel. Tento Isaias Afewerki je odvtedy, by som povedal, samovymenovaným prezidentom a vládne tam prapodivný politický systém. Väčšina ľudí, ktorí utekajú z Eritrey, uvádzajú, že tam prichádza hromadne k mimosúdnym popravám, k miznutiu ľudí, k incommunicado zadržaniu, proste že niekoho zavrú a jeho rodina o ňom niekoľko rokov nepočuje, ak to vôbec prežije, k mučeniu a prichádza tam k tomu, že v podstate ľudia okolo toho prezidenta a ten prezident vládnu fakticky bez akejkoľvek kontroly. Ako som povedal, ten parlament sa, udáva sa, už 10 rokov sa nestretol a Eritrea ako krajina nemá žiadny publikovaný štátny rozpočet. Napriek tomu Európska únia v nádeji, že sa tam normalizuje situácia, tam sype peniaze, ktoré, samozrejme, miznú vo vreckách pána prezidenta a jeho pobehajov, vrahov, samozrejme.
No ale prapodivná praktika v tejto krajine je niečo, čo sa volá, že odvedenci na národnú službu bez obmedzeného trvania. Tak si predstavte, že máte 17 rokov a vás jednoducho zbalia a prinútia, to sú v podstate nútené práce, a prinútia vás pracovať za mzdu menšiu ako 2 doláre na deň 12 hodín denne 6-7 dní v týždni, ako hocičo, v bani alebo v poľnohospodárstve, alebo aj ako štátny úradník, a ste taký chudobný, že ak máte rodičov, aby vám pomohli, tak vám musia pomáhať. A táto akoby vojenská nútená práca alebo čo bez časového obmedzenia postihuje veľkú časť obyvateľstva a oni utekajú pred tým. Logicky, že utekajú, utekajú pred prenasledovaním, zatváraním, utekajú pred terorom.
A podotýkam ale, že Etiópia je síce na tom, čo sa týka občianskych a ľudských práv, o niečo lepšie, ale ináč v zásade tiež nie príliš. A keď tu pán kolega Blaha spomínal nadnárodné monopoly, tak podobné psie kusy sa dejú v Etiópii pre zmenu s čínskymi štátnymi firmami. Z pohľadu tých, ktorí sú ožobračovaní, je to skoro jedno.
Skrátka a dobre, ľudia, ktorí v jednom okamihu sa rozhodnú, že chcú z tohoto pekla na zemi, ktoré sa volá Eritrea, uniknúť, tak sú schopní, ochotní niekde naškriabať, takí, čo majú peniaze, aj 5-tisíc dolárov, aby uplatili miestnych úradníkov, aby sa dostali za hranice. Spoza tých hraníc už ich prevádzači proste naložia a odvezú ich do Egypta, do Líbye a na pobrežie Líbye a tam už sa dostávajú na tie lode. Je ich hrozne veľa a sú tak zúfalí zo situácie doma, že sú ochotní radšej sa utopiť v tom Stredozemnom mori v tom deravom člne, lebo už doma sa nedá žiť a nie je tam žiadna perspektíva.
A nie je pravda, že utekajú len samí mladí muži. Nie je to pravda. Aj ženy, aj deti. Uteká, kto môže, zo svojej vlastnej krajiny.
A teraz ešte raz. Toto nie je vec, tá Eritrea, ktorú by spôsobila nejaká koloniálna mocnosť. Posledná koloniálna mocnosť, ktorá tam strčila nos, bolo Mussoliniho Taliansko. Všetky ostatné tragédie, biedy, smrte, vojny, utrpenia v tomto kútku zeme, viete, to je Eritrea na pobreží, vedľa toho je Džibuti, na pobreží je potom Somálsko, vo vnútrozemí je Etiópia, to je v ich vlastnej réžii. To boli ich vlastné diktatúry. Ich vlastné zlyhané štáty. Oni si priviedli až do stavu neobývateľnosti, špeciálne Somálsko napríklad, svoje vlastné krajiny sami.
Opakujem. Časť zodpovednosti spadá na doby dávne, na intervencie Sovietskeho zväzu, na kolonializmus a tak ďalej, ale to je dávno. Tie veci čerstvého dáta a čerstvého, myslím, uplynulých asi päť desaťročí alebo štyri desaťročia, to je v ich vlastnej réžii. A je mi ľúto, ale napríklad keď sa pýtajú týchto Eritrejčanov, že za akých okolností by sa boli ochotní vrátiť, tak povedia, že veľmi radi, ale museli by v Eritrei prepustiť všetkých politických väzňov, ktorých je strašne veľa. Je tam, väzení je tam 300! Väzení, nie väzňov, väzení, veľkých väzení! Museli by prepustiť všetkých väzňov svedomia, aj tých, ktorí sú zavretí z náboženských dôvodov, lebo aj takí sú, a muselo by sa to začať podobať tak trochu na demokraciu. Nezačalo sa, Európa, Európa väčšinou, lebo Spojené štáty do tohoto nejako finančne nezasahujú, ale Európa sa rozhodla, že si kúpi aspoň trochu nejaké odpustky pre svoje svedomie tým, že tam bude dávať peniaze. Ale opakujem znovu, tie peniaze zmiznú ako pohár vody v piesku púšte, zasyčia, zmiznú jednoducho vo vreckách toho režimu. No a s týmito Eritrejcami má Európa dočinenia, to je časť tých utečencov, ktorí sú, asi polovica v tom azylovom pokračovaní na Slovensku. Tak to len aby ste vedeli, že kde je problém zvaný Eritrea. Je to malá krajina, menšia, teda neviem rozlohou, ale počtom obyvateľstva menšia ako Slovensko. Ale problém má veľký.
A teraz by som rád povedal ešte čosi iného. Ja tu mám so sebou ešte jeden list. Zaujímavý list, ktorý ja som tu už spomenul, keď som reagoval na vystúpenie môjho predsedu straníckeho Bélu Bugára, som spomenul zaujímavú knižku Johna Fitzgeralda Kennedyho, amerického prezidenta zavraždeného, Profily odvahy. Sú to profily ôsmich amerických senátorov, ktorí v tom či onom okamihu svojho politického života urobili rozhodnutie, ktorým riskovali svoju politickú kariéru, a urobili ho zo zásady, z princípu.
Ten prvý z nich bol John Quincy Adams a ten posledný v tej knižke spomínaný je Robert Taft, syn amerického prezidenta Tafta, ktorý sa urobil hrozne nepopulárny, ale bolo to považované od neho za zásadové a statočné, ale stálo ho to senátorské miesto, lebo nebol znovu zvolený, že sa postavil z principiálnych dôvodov proti norimberskému procesu s fašistami, teda s nacistami, nie s odôvodnením, že ich netreba súdiť, ale on tvrdil, že nie je možné, on by nedbal, keby ich rovno zastrelili. Ale keď už boli súdení, tak namietal, že nie je možné niekoho súdiť na základe právnej normy, ktorá vznikla ex post facto. To bol teda ten ústavný princíp, na ktorý sa on odvolával. Hrozne sa naňho všetci nahnevali a John Fitzgerald Kennedy toto považoval za akt odvahy.
Ale tento istý, paradoxne, tento istý senátor Robert Taft, obrátili sa naňho kolegovia senátori Wegner a poslankyňa Rogers, teda poslankyňa dolnej snemovne, a žiadali, aby sa bežné kvóty imigrantov v roku 1939, to už sa rozbiehal holokaust, a žiadali ho, aby bolo možné navýšenie kvóty pre imigrantov z Európy o 20-tisíc židovských detí z Nemecka. Robert Taft, zásadový človek, povedal, že teda on s nimi súcíti, ale súhlasiť s tým nemôže, lebo že by to bolo nerozumné, keďže už v tom čase na štátnej podpore závisí takmer 20 miliónov ľudí v Amerike a že sú medzi nimi, samozrejme, aj milióny detí bez možnosti sa dobre stravovať a obliekať a ubytovať a že napriek tomu, že pre týchto 20-tisíc detí boli pripravené rodiny, ktoré by si ich prevzali, tak on nesúhlasí, aby prišli, lebo situácia na trhu zamestnanosti je zlá a v nadchádzajúcich rokoch, keby tie deti vyrástli, tak by sa tiež uchádzali na americkom trhu o prácu a oberali by tým americké deti o prácu, mladých Američanov, ktorí budú tú prácu hľadať zároveň s nimi. No a hovoril tiež, že považuje za neprijateľné, že keď už by sa prijali tie deti, že by sa museli prijať aj ich rodinní príslušníci a že by to bolo ťažké odmietnuť a to je on teda už úplne proti a že teda bude musieť hlasovať proti.
No, nebyť Roberta Tafta a ďalších hlasujúcich v snemovni, tak tých 20-tisíc detí by sa zachránilo. Možno medzi nimi bol nejaký Oppenheimer alebo nejaký Einstein, to boli tiež uprchlíci, vďaka ktorým Spojené štáty vyhrali vojnu. Ja to len pripomínam, že máme dočinenia s morálnymi dilemami, ktoré nie sú jednoduché a ktoré podľa mňa viacej ako nejaké mužné búchanie sa do pŕs by vyžadovali štipku humanity. Štipku zamyslenia sa nad osudmi tých ľudí, o ktorých ide.
Keď sa na našom území ocitnú ľudia v azylovom pokračovaní, to nám náš pán minister vnútra predsa povedal jasne, je dosť času zaoberať sa s nimi jednotlivo a posúdiť, že či im vznikol nárok na politický azyl, a podľa mňa napríklad sýrskym kresťanom, ktorým hrozí tam, kde pôvodne bývali, vyvraždenie, tak tým taký nárok určite vznikol. Alebo že či sa jedná len o ekonomických migrantov, ktorí hľadajú lepšie bydlo vo svete. A, kolegovia, kolegyne, ani na tomto by som sa veľmi nepohoršoval, lebo každý sa narodí s právom hľadať si miesto na svete, kde by mu bolo lepšie ako tam, odkiaľ prichádza. Robili to mnohí naši predkovia a často to miesto našli. Otázka je, že akú kapacitu vlastne tento náš starý kontinent má. Ale to je druhá otázka, to v tejto chvíli vôbec neriešime. Vôbec ja som sa toho nechcel dotknúť.
A niečo, čoho sa vedome nechcem dotknúť, je islam, lebo to je dlhá debata a mám na to veľmi vyhranený názor, ale toto nie je debata o islame, lebo podotýkam, keď niekto strašil možnosťou, že v rámci tých migrantov sa sem prešmyknú nejakí islamskí teroristi, tak sa musím takmer nahlas zasmiať. Preboha, veď tí bojovníci Islamského štátu, ktorých je v danom okamihu okolo 40-, 50-tisíc, veď možno až polovica z nich sú Európania. To sú ľudia s európskymi pasmi. Tak keď budú chcieť títo islamskí bojovníci prísť do Európy robiť džihád v Európe, no tak sadnú na najbližší dopravný prostriedok a vrátia sa domov so svojím pasom, do Francúzska, do Veľkej Británie, do Nemecka, do Belgicka, do Španielska a budú tu. Oni sa nemusia prešmyknúť v gumovom člne. Oni majú európsky pas! A paradoxne, môže vzniknúť situácia, môže vzniknúť situácia a o tom som ja už dokonca aj písal, že predstavte si, že nejaká sýrska rodina ujde pred nejakým džihádistickým násilím odkiaľsi z mesta Rakka a ocitne sa v meste Marseille, a tam stretne navrátivších sa džihádistov, ktorí sa im usilovali o život v meste Rakka. No paradoxne, no výborne, Európa!
Chcem len povedať, že toto strašenie je absurdné, naozaj absurdné a celú debatu považujem za nehodnú civilizovanej spoločnosti. To, čo sme videli pochodovať s hákovými krížami a holými lebkami, to by som vnímal ako pot, to niekto povedal, Fussschweiss am Füssen Europas, keď pochoduje k budúcnosti jasnej, takže sa Európe v bagandžiach potia nohy, teda to je to. Ale pozor, my máme dočinenia s kolektívnou ľudskou psychológiou.
A posledná vec, ktorú chcem povedať, je tá, že my sa rodíme v našej biologickej výbave a keď budete čítať niečo z vednej disciplíny, ktorá sa volá etológia, tak existuje jej; to je náuka o biológii, o správaní; a existuje odvetvie etológie, ktoré sa volá humánna etológia, zakladateľ sa volá Irenäus Eibl-Eibesfeldt. Tak Eibl-Eibesfeldt vraví, že xenofóbne dokážu byť už trojročné deti. Pretože my sme kolektívni živočíchovia, sociálni živočíchovia a veľmi skoro v živote sa naučíme rozlišovať, náš mozog, že my a oni. A my, ako odmietnutie toho cudzieho je v našom hardvére naprogramované a civilizácia je to, čo nás poľudšťuje, čo nám zabraňuje proste počúvnuť tie atavistické prirodzené inštinkty odmietnutia strachu z čohokoľvek cudzieho. No dobre, ale bavíme sa o civilizácii, hádam môžme dúfať, že v 21. storočí počúvneme to civilizované v nás a nie toho pračloveka.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

16.
Ďakujem pekne. Ja sa chcem pánovi poslancovi Šebejovi naozaj len poďakovať za toto vystúpenie. A myslím si, že v časti, keď hovoril o utečencoch, o tom, aké skupiny utečencov máme a aká je situácia na Blízkom východe, či už povedzme v Eritrei, ktorú veľmi farbisto popísal, myslím, že otvoril priestor na to, aby sme sa mnohí mohli zamyslieť nad tým, ktorí máme vôbec ambíciu sa zamyslieť, prečo takáto diskusia a takéto informácie do slovenskej verejnosti neprechádzali pred mesiacom. To, že bolo málo informácií a že široká verejnosť má málo informácií napr. o tých kvótach, o ktorých sa tu toľko rozpráva. To, že tu môžu extrémisti a neofašisti vykresľovať nejaký obraz teroristov číhajúcich na našich hraniciach miesto toho, aby hovorili o tom, že na Slovensku aj v rámci tých kvót, mali ak prísť, tak utečenci zo Sýrie, prípadne kresťanské rodiny z Eritrey, čo dáva celý pohľad na problematiku do trošku iného svetla. Ale nejdem už ďalej pokračovať v tejto faktickej poznámke, lebo aj tak by som to nedokázal tak detailne rozanalyzovať, ako to urobil pán poslanec Šebej.
Ja mu chcem veľmi pekne poďakovať za toto vystúpenie a verím, že práve takéto hodnotenie situácie a takáto analýza toho, čomu čelí v súčasnosti Európa a čomu ešte bude čeliť Európa v najbližších desaťročiach, lebo buďme úprimní, či budú kvóty, či nebudú kvóty, či dnes niečo odhlasuje Národná rada Slovenskej republiky alebo nie, vojnoví utečenci budú a ekonomickí imigranti budú a teroristi, ktorí budú bojovať svoj džihád, budú takisto. A Európa potrebuje jasnú stratégiu. Ale ja len verím, že práve takéto kvalitné vystúpenia budú dostávať priestor aj v médiách.
Ďakujem pekne.

18.
Ďakujem pekne. Pán kolega, plne s vami súhlasím, že treba pomáhať utečencom, tým ľuďom, ktorí sú prenasledovaní, a tam sa zhodneme. Zhodneme sa aj s vládou, ktorá úplne jasne hovorí, že dobrovoľne musíme pomáhať, ale odmietame princíp povinných kvót, samozrejme, že utečencom pomáhať chceme. Zároveň sa s vami zhodneme aj v tom, že treba bojovať proti xenofóbii, islamofóbii a tak ďalej, čiže to sme úplne zajedno, proti rasizmu, fašizmu, tam nie je žiadna nezhoda.
A dokonca s vami plne súhlasím s vašou analýzou Eritrey, kde ste, citujem vás, hovorili veľmi správne, tí ľudia sú tam verbovaní a musia robiť za dva doláre denne dvanásť hodín denne nútené práce. Lenže toto sa nedeje iba vo vojenskom štáte Eritrea, to sa deje prakticky v každej africkej krajine, ale nie kvôli vojenským režimom, kvôli západným koncernom. Takisto za dva doláre denne dvanásť hodín denne sa robí v Hondurase v Strednej Amerike, kde to robia nadnárodné korporácie, západné nadnárodné korporácie.
Zoberte si, aká je situácia v Maquiladora, viete, o čom hovorím, čo sa deje v Hondurase, v Kostarike, aká je situácia v Sierra Leone, v Kongu, aká je situácia v Burundi, v Libérii, kde sú tie západné koncerny, ktoré takto otročia ľudí. To nie sú vojnové štáty, takže treba, samozrejme, upozorniť aj na tie vojny. A samozrejme, že máte pravdu, v Etiópii čínske koncerny, jasné, jasné.
Problém je to, čo pápež František nazval štrukturálne zvrhlý ekonomický systém. S tým ja mám problém. Teraz je úplne jedno, či sa bavíme konkrétne o západnej nadnárodnej korporácii, alebo čínskom koncerne. Bavíme sa o štrukturálne zvrhlom ekonomickom systéme, a ten, žiaľ, podporujú aj také inštitúcie, ako je Medzinárodný menový fond, Svetová banka, a podporujú to aj západné veľmoci. Iba si to pomenujme, Západ sa nemôže zbaviť zodpovednosti za to, čo napáchal v Afrike, o to ide.

20.
Keďže tu zaznelo niekoľko faktov, za ktoré sa chcem poďakovať, možno by som doplnil k tej faktografickej debate zopár čísiel a možno aj zopár názvov štátov. Keďže som sa pozrel do štatistík medzinárodnej organizácie pre migráciu a interpretáciu pána Jána Šrota z nej, z ktorej vyplýva, že za prvú polovicu tohto roka prišlo do Európy stotisíc ľudí, za minulý rok to bolo dvestotisíc ľudí. Čo spravilo tému z tejto, z migrantov alebo vôbec, že Únia začala, ako keby nohy si dolámajúc, konať, je, že v krátkom čase zomrelo veľa ľudí, a ten výsek toho, z môjho pohľadu, bývalého Habešu, čiže Eritrea, Džibuti, Somálsko a Etiópia, bol to príklad, no veľmi dobre daný príklad, lebo keď sa pozrieme na štatistiku za január až máj 2015, tak zo 47 449 utečencov bolo z Eritrey takmer rovných 11-tisíc. Zo Somálska 5-tisíc a ďalšie štáty – Nigéria, Sýria, Gambia, Senegal, Sudán – sú tie štáty, ktoré tvoria tú časť, že sa dopracovávame k číslu blížiacemu sa 50-tisíc, čo sa týka Talianska. Veľmi podobne môžme pozerať aj na Grécko a budem sa tomu venovať aj v rozprave, kde sú zase, spomínaná iná časť sveta, Sýria, Afganistan, Pakistan, Irak a zase Somálsko.
A preto si myslím, že je veľmi dôležité sa opýtať na základnú otázku, a tomu sa chcem venovať v rozprave. A mal som pocit, že toto bolo veľmi výrazne naznačené, kde sa stala na začiatku... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

22.
Ďakujem za slovo.
Pán poslanec Šebej, v mnohých otázkach s vami súhlasím. Súhlasím predovšetkým s tým, že treba mať individuálne prístupy k jednotlivým utečencom, samozrejme, treba rozlišovať tých, ktorí sú skutočne prenasledovaní a v ich krajinách im hrozí nielen mučenie, ba dokonca aj smrť, a treba rozlišovať medzi tými, ktorí idú iba z ekonomického hľadiska.
Rozhodne však nesúhlasím s tým, keď ste povedali, že v tejto debate, ktorá pokračuje de facto druhý deň, s krátkym prerušením, vám chýba u vystupujúcich empatia a súcit. Tak neviem, kde ste boli, pán poslanec, keď vystupoval pán premiér, ktorý ako prvý vyjadril súcit s utečencami, nielen s nimi, ale aj s ich rodinami, keď vyjadril ľútosť nad tými, čo zahynuli v mori, a ktovie, koľko ich zahynulo v mori. Takmer u každého vystupujúceho z jeho vystúpenia bolo badať súcit. Ide teda o riešenie.
Skutočne s vami nesúhlasím aj v otázke, že nemôžme prijať pár stovák chudákov a postarať sa o nich. My môžme, veď sa tu iba konštatovala vec, ktorá je daná aj vo vyhlásení, kedy zavedenie povinných kvót odmietame ako nesystémové, opakujem, ako nesystémové riešenie a má byť založené na dobrovoľnosti.
V ďalšej veci, ktorej nerozumiem, čo ste vraveli, je o tom, že nie ste veľký zástanca kvót. Tak teraz, pán Šebej, ste malý zástanca kvót, alebo len trochu zastávate kvóty, alebo ako je to u vás s týmito kvótami?

24.
Ďakujem pekne za slovo.
Pán poslanec Šebej, ďakujem vám za toto vystúpenie, lebo vniesli ste do diskusie kvalitu, akú si zaslúži tento problém. Vďaka aj za tú spomienku Eritrey, títo ľudia sú, tuším, druhí, druhá najpočetnejšia skupina týchto migrantov.
Ja v kontexte vášho vystúpenia musím skonštatovať, že to vyhlásenie, ktoré máme na stole pripravené na odhlasovanie, mi pripadá teraz trošku detinsky, tak jemne povedané. A tvrdšie povedané, veľmi filištínsky. My v ňom síce vyjadrujeme, odsudzujeme, zdôrazňujeme, deklarujeme, odmietame, konštatujeme, pripomíname, podčiarkujeme, vyzývame, ale chýba mi tam jasná deklarácia, že sme ochotní prijať osoby podľa nami určených kritérií, a ja som toto, v tom vašom vystúpení vycítila alebo vyčítala. Chcem povedať, že súcit je nanič, ak nenasleduje konkrétny skutok, čiže ja sa tu nebudem sporiť, či máme veľký súcit, malý súcit, priemerný súcit, ale ak nenasleduje skutok, tak ten súcit je nám úplne nanič.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ja by som sa tiež chcel pripojiť a poďakovať kolegovi Šebejovi za jeho príspevok do diskusie. Je to naozaj veľmi vzácny hlas v tejto snemovni, pretože informácie, ktoré poskytol vo svojom príspevku, svedčia o tom, že má aj kritický pohľad na vec, že má problematiku naozaj veľmi dobre naštudovanú, a ja som sám bol prekvapený niektorými konkrétnymi informáciami, ktoré som nemal. Bodaj by sa množstvo týchto informácií, ktoré poskytol pán poslanec Šebej, dostalo aj na verejnosť a do médií na to, aby nejakým spôsobom rozriedili tú jednoliatosť alebo názorovú jednoliatosť, ktorej sme často svedkami. Prial by som si, aby táto poslanecká snemovňa mala viac takýchto Šebejov, viac hlasov, ktoré dokážu trpezlivo vysvetľovať, viac hlasov, ktoré dokážu apelovať na ľudskosť, empatiu a súcit. Niekedy sa mi zdá, že slovenský parlament a poslanci sú všetci, alebo sa stali všetci veľmi rýchlo expertami na migračnú politiku, na utečencov a krížom-krážom predkladajú návrhy, za ktoré alebo za niektoré z nich by sa možno nemuseli hanbiť ani tí, ktorí v sobotu pochodovali Starým Mestom.
Čiže ešte raz, pán kolega Šebej, veľmi pekne ďakujem. Teším sa, že v tejto poslaneckej snemovni zaznievajú takéto názory, ktoré ako keby zvýrazňovali alebo dopĺňali takú tú nejakú mužskú črtu, ktorú všetci v sebe máme. Ja som cítil v tom vašom prejave aj tú mäkkosť, aj tú ženskosť a naozaj veľmi pekne ďakujem.