53.schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Chcem poďakovať všetkým za faktické poznámky, ktorí komentovali moje vystúpenie, len by som chcel skonštatovať, že ako blbo táto debata politicky začala, tak ona skvele profesijne bude končiť, lebo ešte nás čaká pán spravodajca a pán minister, ktorí budú určite hodnotiť túto debatu.

Ešte raz ďakujem veľmi pekne všetkým za faktické poznámky.

No a pánovi Mičovskému chcem povedať toľko, že sľubujem si od toho isté otvorenie skladateľského prostredia a isté otvorenie aj ponuky, ktorá tu doteraz nebola. Vtedy bude viacej Andrašovanov, vtedy bude viacej Suchoňov, vtedy bude viacej Zeljenkov, Kafendov, Ferenczyov, Mikulov a tak ďalej a tak ďalej. Veď bez takejto možnosti, ako nám teraz tento návrh zákona dá, jednoducho títo ľudia nemali by šancu tvoriť preto, lebo nemali by pre koho tvoriť, hej. Je to možnosť. Či to vyjde alebo nevyjde, povieme si o nejaký čas, ale je to možnosť. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne.

Vyhlasujem rozpravu za skončenú.

Pýtam sa, pán minister, či chcete zaujať stanovisko. (Reakcia navrhovateľa.) Nech sa páči.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážené dámy, vážení páni, ak by som si myslel a nebodaj by som aj chcel tento návrh zákona použiť a myslel by som si, že on má nejaký veľký význam vo vzťahu k voľbám, tak ho predložím na predposlednú schôdzu Národnej rady, naopak, neočakávam, že tie rádiá nebudú teraz ani k mojej osobe, ani k strane SMER veľmi, povedal by som, ústretové, ja si skôr myslím, že to môže podľa reakcií dokonca aj SMER poškodiť. To hovorím len na margo toho, či niečo sem predkladám kvôli voľbám alebo nie k voľbám. Nie je to tak.
Je pravdou, že som pred dvomi rokmi chcel ísť cestou dôvery v to, že súkromným vysielateľom tiež záleží na tom, že zvýšia podiel slovenskej hudby v rádiách. Oni sľúbili, oni dokonca podpísali určité memorandum. A môžeme sa teraz sporiť, či vyhodnotenie tejto situácie je vhodné urobiť po roku, po dvoch rokoch. Každopádne ja som sa k tomu po dvoch rokoch vrátil, som na tej istej úrovni. Odpoviem len na jednu otázku, odkiaľ máme tie údaje vysielanosti. Jednak ich doložili oni a jednak sme si to potom verifikovali cez SOZA, ktorá má k dispozícii playlisty. Takže sa to zhoduje a tá vysielanosť tej slovenskej hudby v tých komerčných rádiách je do 10 %. Sú z toho aj nejaké výnimky, ale väčšinou je to 10 % a menej.
Ja len chcem povedať, že som presvedčený o tom, že toto je veľmi pozitívny návrh zákona, ktorý vlastne vychádza v ústrety alebo v prospech, tak to poviem, dvom menšinám, na jednej strane menšine sluchovo a zrakovo postihnutých a potom aj menšine, ktorou dnes je slovenská hudba v slovenských rádiách. Je v menšine jednej desatiny a menej.
V tom prvom prípade u tých sluchovo a zrakovo postihnutých chcem zdôrazniť, že návrh o tých titulkoch a multimodálnom prístupe sme pripravovali s postihnutými a aj s ich vedomím alebo oni sa stotožnili s tým, že v tejto chvíli sa zameriame na skvalitnenie tých súčasných kvót a toho súčasného prístupu. Možno bude potom čas aj zvýšiť tie kvóty, ale je to robené v súčinnosti s nimi, s ich vedomím, pretože dnes tie kvóty vlastne de facto ako keby sú len formálne napĺňané. Čiže si myslím, že prvý krok je naozaj dôležitý doručiť prostredníctvom retransmitterov naozaj tie titulky pre sluchovo postihnutých, nie to, že vykazujú si médiá za titulky, povedzme, tú panorámu, hej, no. Čiže hovorím vám to úprimne, ako to je. A je to aj s ich vedomím. A ja to považujem za pozitívny krok k tejto menšine ako keby.
V prípade slovenskej hudby nikomu nepredpisujeme vkus ani neurčujeme tým paragrafom zákona, čo má byť vysielané nebodaj a čo má byť počúvané, navrhujeme zaviesť generálne všeobecne nejakú kvótu pre slovenskú hudbu nejakým spôsobom definovanú.
A možnože som sa nešťastne vyjadril o každej štvrtej pesničke. Samozrejme, to nemusí tak byť, pretože to sa má vykazovať na mesiac. To znamená, môže byť v súkromnom médiu hodina, keď sa vysiela zahraničná hitparáda. Vtedy tam nebude slovenská hudba. Ale ide o nejaký súhrn, nejaký priestor, slovenská hudba by mala dostať príležitosť naplniť ten priestor.
Otázka kvality? Ja som nepovedal, že zajtra na Rádiu Expres bude hudba Andrašovana. Každé rádio je nejako zamerané, každé rádio niečo vysiela, ale ide o to vytvoriť ten priestor, aby aj slovenská hudba mala šancu zaznieť.
Nebolo tu, musím povedať, zase tých negatívnych názorov v nejakom veľkom počte, ale zaznelo tu niečo také, že by sme tým mohli poškodzovať podnikateľov, respektíve tých, ktorí podnikajú v tomto priestore. Toto je trošku iný druh podnikania ako, povedzme, príklad s potravinami, ktorý tu niekto použil, sebestačnosť slovenských potravín, niečo podobné. Naozaj vysielatelia podnikajú na frekvenciách, ktoré patria Slovenskej republike.
A nielen u nás, všade platí, že prostredníctvom zákona, v tomto prípade zákona o vysielaní a retransmisii, sú či už vysielateľom na základe zákona, čo je verejnoprávny vysielateľ, alebo vysielateľom na základe licencie, sa predpisujú o vysielaní rôzne veci, niekde dokonca formáty, niekde dokonca nejaký podiel. Čiže určitá forma regulácie, keďže ide o podnikanie na tom, čo patrí tomuto štátu, je obvyklá a predpokladaná.
A okrem toho ide ešte aj o kultúru a Európska únia v oblasti kultúry na rozdiel možno od tej ekonomiky niekde pripúšťa aj podporu, vyslovene podporu, niekedy aj formou reštrikcie, regulácie tomu, čo tu viackrát povedal pán poslanec Viskupič, teda nejakej kultúrnej alebo jazykovej diverzity. To je úplne normálne. A s tým, nech sa na mňa nehnevajú, musia počítať aj súkromní vysielatelia.
Pán poslanec Viskupič viackrát sa vrátil k tomu, že považuje za slabinu návrhu, že vlastne tá rada si len má možnosť si vyžiadať tie údaje o vysielaní. Ja som tu to aj povedal, aj mne sa niekedy stane slepá škvrna v oku. A nie je tam len ten § 28c, ale aj § 6, ktorý hovorí, štatistiku o programovej službe za kalendárny mesiac je vysielateľ povinný doručiť rade do 15 dní po skončení príslušného kalendárneho mesiaca, § 28c hovorí potom o podrobných informáciách, rada keď je nespokojná alebo má podozrenie, že tá štatistika, ktorú je povinný vysielateľ doručiť, je nejaká zlá, vtedy si môže na požiadanie doručiť podrobnejšie informácie, ktoré sú tam aj vymenované.
A ešte teda jedna vec, ktorú tiež otvoril pán poslanec Viskupič, je to veľmi dôležitá vec, samozrejme, akým spôsobom je definované to slovenské hudobné dielo a s čím on pracoval svojho času a na čo dostal odpoveď vtedajšej podpredsedníčky Komisie komisárky Kroesovej. A ona ale reagovala na váš návrh, ktorý bol vypracovaný na princípe občianstva. Tak to v tom stanovisku aj je. A my aj preto zámerne pracujeme s pojmom trvalého pobytu, lebo okrem iného napríklad vo Švédsku tak isto majú v zákone o vysielaní princíp aj usadeného autora, autora usadeného vo Švédsku. To znamená, že vychádzame z predpokladu, že aj v našom prípade by to mohlo platiť. A okrem toho sme vedení snahou nechrániť len tú jazykovú diverzitu, ale aj tú širšiu kultúrnu diverzitu, to znamená nielen tie hudobné diela založené na jazyku, to znamená nielen tie, kde je nejaký text, ale aj hudobné diela, povedzme, symfonické alebo inštrumentálne a akékoľvek ešte iné. Teoreticky nech niekto podá žalobu. Môže tak urobiť. Ten spor, samozrejme, nemal by mať povahu ekonomickú alebo s nejakým ekonomickým dopadom. Čelili x-krát Slovensko a iné krajiny Európskej únie nejakému infríčmentu. A, samozrejme, potom buď prispôsobia alebo neprispôsobia svoju legislatívu tomu, čo Európska komisia požaduje. Ja si nemyslím, že to tak dopadne. No a keby to tak dopadlo, tak jednoducho budeme s tým jednoducho pracovať. A neviem, či práve súkromné rádiá budú chcieť upozorňovať napríklad na to, že by chceli, aby teda to hudobné dielo bolo založené na tom jazyku, na tom slovenskom texte. To neviem. Myslím si, že v zásade to ich rozmýšľaniu, ich videniu sveta celkom nevyhovuje. Ale, hovorím, snažili sme sa teda vychádzať už z tejto skúsenosti. Posudzovali vtedy návrh na princípe občianstva, ako ste vy vtedy s tým pracovali. My sme preto vedome hovorili o trvalom pobyte alebo v návrhu zákona je to uvedené. Ďakujem, pán predseda.

Ďakujem pekne, pán minister.

Pán spravodajca, chcete vy využiť svoje právo vystúpiť? (Reakcia spravodajcu.) Nie. Ďakujem pekne.

Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Budeme teraz pokračovať druhým čítaním o

vládnom návrhu zákona o kultúrno-osvetovej činnosti (tlač 1462).

Spoločná správa výborov má tlač 1462a.

Nech sa páči, pán minister, môžete uviesť tento návrh zákona.

Ďakujem za slovo, pán predseda. To sme už v druhom čítaní, takže ja sa veľmi stručne vyjadrím, keďže na výbore aj, samozrejme, v pléne som o tom hovoril.
Návrh zákona zavádza systém a štruktúrované systémové väzby do doteraz výrazne dezintegrovaného a tým pádom destabilizovaného prostredia.
V záujme zdôraznenia kultúrnej podstaty obsahového zamerania osvetovej činnosti a v súvislosti s pôsobnosťou ministerstva kultúry navrhujeme zaviesť užšie špecifikovaný pojem kultúrno-osvetová činnosť, ktorý sa bežne používa v súčasnej kultúrno-spoločenskej a výchovno-vzdelávacej praxi.
Návrh zákona implementuje pojem nehmotné kultúrne dedičstvo a záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce z Dohovoru na ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva a Dohovoru o ochrane a podpore rozmanitosti kultúrnych prejavov.
Návrh zákona presnejšie vymedzuje činnosť a pôsobnosť kultúrno-osvetového zariadenia, čo v súčasnosti platný zákon neupravuje.
Ustanovuje základné činnosti Národného osvetového centra ako kultúrno-osvetového zariadenia so všeobecným zameraním a celoštátnou pôsobnosťou a Slovenskej ústrednej hvezdárne ako kultúrno-osvetového zariadenia so špecializovaným zameraním s celoštátnou pôsobnosťou.
Zavádza evidenciu v oblasti kultúrno-osvetovej činnosti, pre samosprávne kraje stanovuje novú povinnosť určiť vybrané kultúrno-osvetové zariadenie, ktoré bude zodpovedať za evidenciu v oblasti kultúrno-osvetovej činnosti na úrovni samosprávneho kraja.
Predmetné ustanovenie bolo odsúhlasené so zástupcami samosprávnych krajov.
Takisto chcem zdôrazniť, že aj pri tvorbe tohto zákona ministerstvo vytvorilo priestor na participatívny proces tvorby textu zákona, komunikačnú platformu na vyjadrenie návrhu a pripomienok všetkých zúčastnených. Ďakujem.

Ďakujem pekne.

Dávam teraz slovo spoločnému spravodajcovi pánovi Senkovi, aby informoval Národnú radu o výsledku prerokovania návrhu vo výboroch a odôvodnil návrh a stanovisko gestorského výboru.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážený pán minister, vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi, prosím, ako určenému spravodajcovi výboru predniesť spoločnú správu výborov Národnej rady o prerokovaní vládneho návrhu zákona o kultúrno-osvetovej činnosti, ktorý máme pod tlačou 1462, v druhom čítaní.
Výbor Národnej rady pre kultúru a médiá ako gestorský výbor podáva Národnej rade spoločnú správu výborov.

Národná rada uznesením č. 1700 z 5. mája 2015 pridelila vládny návrh zákona ústavnoprávnemu výboru, Výboru Národnej rady pre ľudské práva a národnostné menšiny a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá.

Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol vládny návrh pridelený, neoznámili v určenej lehote gestorskému výboru žiadne stanovisko.
Vládny návrh zákona o kultúrno-osvetovej činnosti výbory prerokovali a odporučili schváliť s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi, ktoré sú súčasťou spoločnej správy v jej bode IV.

Gestorský výbor na základe stanovísk výborov vyjadrených v ich uzneseniach a v stanoviskách poslancov odporúča Národnej rade v znení schválených pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov predmetný návrh zákona schváliť.

O pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch uvedených v IV. časti tejto spoločnej správy gestorský výbor odporúča hlasovať takto: spoločne o bodoch 1 až 13 s návrhom schváliť ich.
Spoločná správa výborov bola schválená uznesením gestorského výboru č. 203 16. júna 2015.

Gestorský výbor ma určil za spoločného spravodajcu výborov a poveril predniesť spoločnú správu na schôdzi Národnej rady.

Pán predseda, ďakujem, skončil som. Prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem pekne.

Otváram rozpravu. Konštatujem, že som dostal písomné prihlášky troch poslancov do rozpravy, pána poslanca Hubu, pána poslanca Mičovského a pani poslankyne Vášáryovej.

Ako prvý vystúpi v rozprave pán poslanec Huba. Nech sa páči.

Vážený pán predseda, vážený pán minister, spravodajca, dámy a páni, prihlásil som sa preto, lebo s kolegami Feckom, Mičovským a Kadúcom predkladáme pozmeňujúci a doplňujúci návrh k tomuto vládnemu návrhu zákona o kultúrno-osvetovej činnosti.

Dovoľte najskôr, aby som si splnil takú tú povinnú jazdu v zmysle zákona o rokovacom poriadku, keďže som povinný predniesť v plnom znení tento návrh, a potom by som povedal svoj názor na problematiku environmentálnej výchovy a niektorých ďalších záležitostí, ktorú sa týmto pozmeňujúcim návrhom snažíme riešiť. Čiže tu je text nášho pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu.
Vládny návrh zákona o kultúrno-osvetovej činnosti sa mení a dopĺňa takto:
Po prvé. V § 2 ods. 2 písm. c) sa na konci pripájajú tieto slová: „vrátane prírodného dedičstva území kultivovaných hospodárením človeka v súlade s prírodou“.
Po druhé. V § 2 ods. 2 písm. g) sa na konci pripájajú tieto slová: „ekológie, environmentalistiky a lesnej pedagogiky".
Po tretie. V § 2 ods. 2 písm. h) sa za slovo „astronómie“ vkladá čiarka a slová „ekológie, environmentalistiky a lesnej pedagogiky“.
Po štvrté. V § 3 ods. 3 písm. b) sa slová „hvezdáreň alebo planetárium“ nahrádzajú slovami „hvezdáreň, planetárium, stredisko environmentálnej výchovy (ekocentrum) alebo stredisko lesnej pedagogiky“.
Po piate. § 4 sa dopĺňa odsekom 5, ktorý znie: „Zriaďovateľ alebo zakladateľ ekocentra a strediska lesnej pedagogiky podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) je povinný oznámiť do 30 dní kultúrno-osvetovému zariadeniu podľa § 5 ods. 2 písm. c) zriadenie alebo založenie ekocentra a strediska lesnej pedagogiky, zrušenie ekocentra a strediska lesnej pedagogiky alebo zlúčenie ekocentra s iným ekocentrom a strediska lesnej pedagogiky s iným strediskom lesnej pedagogiky.“
Po šieste. V § 5 sa odsek 2 dopĺňa písmenom c), ktoré znie: „c) Národné stredisko environmentálnej výchovy a lesnej pedagogiky, vzdelávania a osvety ako kultúrno-osvetové zariadenie s celoslovenskou pôsobnosťou so špecializovaným zameraním“.
Po siedme. V § 5 za odsek 4 sa vkladá nový odsek 5, ktorý znie: „Kultúrno-osvetové zariadenie podľa ods. 2 písm. c) je a) odborným, vzdelávacím a metodickým pracoviskom pre oblasť ekológie, environmentalistiky a lesnej pedagogiky, b) koordinačným a výkonným pracoviskom pre špecializovanú, vedeckú, výskumnú, informačnú, dokumentačnú, metodickú a konzultačnú činnosť v oblasti ekológie, environmentalistiky, lesníctva a príbuzných vied.“ Doterajší odsek 5 sa označuje ako odsek 6.
Po ôsme. V § 7 sa za odsek 3 vkladá nový odsek 4, ktorý znie: „Kultúrno-osvetové zariadenie podľa § 5 ods. 2 písm. c) vedie evidenciu ekocentier a stredísk lesnej pedagogiky na území Slovenskej republiky zápisom do zoznamu ekocentier a stredísk lesnej pedagogiky, zmenou zápisu v tomto zozname a výmazom z tohto zoznamu.“ Doterajšie odseky 4 až 16 sa označujú ako odseky 5 až 17.

Po deviate. V § 7 ods. 5 v prvej vete sa slová „podľa odsekov 1 až 4“ nahrádzajú slovami „podľa odsekov 1 až 5“ a slová „podľa odsekov 6 až 8“ nahrádzajú slovami „podľa odsekov 7 až 10“.

Po desiate. V § 7 sa za odsek 8 vkladá nový odsek 9, ktorý znie: „Žiadosť o zápis do zoznamu ekocentier a stredísk lesnej pedagogiky obsahuje a) názov ekocentra alebo strediska lesnej pedagogiky, b) sídlo ekocentra alebo strediska lesnej pedagogiky, c) dátum zriadenia alebo založenia, zlúčenia alebo zrušenia ekocentra alebo strediska lesnej pedagogiky, d) názov zriaďovateľa alebo zakladateľa ekocentra alebo strediska lesnej pedagogiky, e) údaj o právnej subjektivite ekocentra alebo strediska lesnej pedagogiky, f) údaj o odbornom zameraní ekocentra alebo strediska lesnej pedagogiky, g) údaj o územnej pôsobnosti ekocentra alebo strediska lesnej pedagogiky, h) údaje o činnosti ekocentra alebo strediska lesnej pedagogiky podľa zriaďovacej listiny, zakladateľskej listiny alebo štatútu, i) telefónne číslo, e-mailovú adresu a adresu webového sídla, ak je vytvorená.“ Doterajšie odseky 9 až 17 sa označujú ako odseky 10 až 18.
Po jedenáste. V § 7 sa za odsek 12 vkladá nový odsek 13, ktorý znie: „Ekocentrum a stredisko lesnej pedagogiky podľa § 3 ods. 4 písm. b) a c) alebo obec, ak je ekocentrum alebo stredisko lesnej pedagogiky jej zariadením bez právnej subjektivity, požiada kultúrno-osvetové zariadenie podľa § 5 ods. 2 písm. c) o zápis do zoznamu ekocentier a stredísk lesnej pedagogiky do 30 dní odo dňa zriadenia kultúrno-osvetového zariadenia.“ Doterajšie odseky 13 až 18 sa označujú ako odseky 14 až 19.
Po dvanáste. V § 7 ods. 14 sa slová „podľa odsekov 6 a 7“ nahrádzajú slovami „podľa odsekov 7 až 9".
Po trináste. V § 7 ods. 15 sa slová „podľa odsekov 6 a 7“ nahrádzajú slovami „podľa odsekov 7 až 9“.

Po štrnáste. V § 7 sa za odsek 17 vkladá nový odsek 18, ktorý znie: „Ekocentrum a stredisko lesnej pedagogiky alebo obec, ak je ekocentrum alebo stredisko lesnej pedagogiky jej zariadením bez právnej subjektivity, oznámi zmenu evidovaných údajov do 30 dní odo dňa tejto zmeny kultúrno-osvetovému zariadeniu podľa § 5 ods. 2 písm. c).“ Doterajšie odseky 18 a 19 sa označujú ako odseky 19 a 20.
Po pätnáste. V § 7 ods. 19 sa slová „podľa odsekov 1 až 4“ nahrádzajú slovami „podľa odsekov 1 až 5“.
Po šestnáste. V § 7 ods. 20 v druhej vete sa za slovami „podľa § 5 ods. 2 písm. a)“ slovo „a“ nahrádza čiarkou a na konci sa pripájajú tieto slová: „správcom a prevádzkovateľom informačného systému verejnej správy podľa odseku 4 je kultúrno-osvetové zariadenie podľa § 5 ods. 2 písm. c).“

A napokon po sedemnáste. § 8 sa dopĺňa odsekom 4, ktorý znie: „Ekocentrum a stredisko lesnej pedagogiky zriadené pred 1. augustom 2015 a obec, ktorej zariadenie bez právnej subjektivity je ekocentrum alebo stredisko lesnej pedagogiky, požiadajú kultúrno-osvetové zariadenie podľa § 5 ods. 2 písm. c) o zápis do zoznamu ekocentier a stredísk lesnej pedagogiky do 90 dní od 1. augusta 2015.“

Tým končí aj tá paragrafová časť.

Teraz stručné odôvodnenie.

Cieľom predloženého pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu je rozšíriť vládny návrh zákona, ktorý sa podľa nás správne snaží zvýšiť účinnosť kultúrno-osvetovej činnosti o potrebu jej rozšírenia aj na oblasť ekológie, environmentalistiky a lesníctva. Predkladatelia považujú za správne zaradiť tieto oblasti, teda oblasť ekológie, environmentalistiky a lesníctva, medzi kultúrno-osvetové činnosti, nakoľko poznávanie prírodných zákonitostí a výchova k pozitívnemu a šetrnému vzťahu k prírode, krajine a životnému prostrediu sú pre kultivovaný život človeka mimoriadne dôležité, pričom kvalita tohto poznania a pozitívneho vzťahu už dnes nadobudla rozmer životnej nevyhnutnosti. Organizačné subjekty zamerané na environmentálnu výchovu sú strediská environmentálnej výchovy (skrátene ekocentrá).
A teraz k tej druhej časti. Hoci oblasť lesníctva možno z veľkej časti taktiež zahrnúť medzi aktivity ekologického či environmentálneho zamerania, sú lesníctvo, lesná pedagogika a strediská lesnej pedagogiky v pozmeňujúcom a doplňujúcom návrhu zdôraznené osobitne, a to preto, že pre Slovensko ako krajinu s vysokou lesnatosťou a mimoriadnymi lesníckymi tradíciami je potrebné práve svet lesa použiť ako mimoriadne účinný a potrebný nástroj, predmet a cieľ výchovy, poznávania, uplatňovania a rešpektovania základných princípov vzťahu človeka a prírody, a to v tom najširšom ako kultúrnom, tak aj existencionálnom chápaní.
A ešte teraz sľúbených pár slov k tomu zdôvodneniu potreby vzniku takýchto zariadení a vhodnosti toho, implantovať ich do tela tejto navrhovanej novely zákona, ako aj istý apel na to, ako negatívne sa situácia na Slovensku v tejto sfére vyvíja.

Ako som už konštatoval, sme naozaj radi, že v návrhu zákona sa objavila podpora hvezdární, planetárií a podobných zmysluplných, užitočných zariadení, ale zároveň sme presvedčení, že to nestačí a že sem celkom organicky patrí aj podpora stredísk environmentálnej výchovy, skrátene ekocentier a stredísk lesnej pedagogiky. Keďže tým druhým sa bude vo svojom príspevku zaoberať spolupredkladateľ tohto návrhu a kolega poslanec Mičovský, tak ja by sa, s dovolením, zameral len na tie otázky environmentálnej výchovy.

Strediská environmentálnej výchovy, skrátene ekocentrá sú určené hlavne na realizáciu jednodňových či viacdňových environmentálnych programov pre odbornú a laickú verejnosť. V zahraničí sú stále viac a viac populárne a vyhľadávané. Pre návštevníkov sú často k dispozícii aj knižnice, filmotéky a podobne s environmentálnym zameraním. Tieto strediská sa tiež využívajú na organizovanie envirotáborov, škôl v prírode, ale aj pre individuálne pobyty spojené s poznávaním prírodného a kultúrneho dedičstva danej lokality. Môžu byť buď viacdňové, teda pobytové, väčšinou sú situované v atraktívnom, prírodnom alebo krajinnom prostredí s poskytovaním aj ubytovacích a stravovacích služieb, alebo jednodňové, spravidla mestské, prípadne prímestské, prístupné najširšej verejnosti a postupujúce okrem programov environmentálnej výchovy a vzdelávania aj environmentálne poradenstvo. Ich cieľovými skupinami sú pedagógovia, zamestnanci verejnej správy, manažment podnikov, školy, ale aj širšia verejnosť.

Na environmentálnu výchovu a vzdelávanie sa odvolávajú rôzne koncepčné a strategické dokumenty, či už medzinárodného alebo domáceho charakteru. Z tých medzinárodných by som spomenul aspoň Stratégiu Európskej hospodárskej komisie OSN pre výchovu k trvale udržateľnému rozvoju, ktorá bola prijatá na zasadnutí vysokých predstaviteľov ministerstiev životného prostredia a školstva vo Vilniuse v marci 2005. K tomuto dokumentu sa Slovensko oficiálne hlási, ale v skutočnosti len dlhodobo reportuje aktuálny, mimochodom, ako som už naznačil, neustále sa zhoršujúci stav environmentálnej výchovy a vzdelávania v Slovenskej republike.

Mimochodom, tento rok je práve posledným rokom Dekády OSN pre výchovu a vzdelávanie k trvale udržateľnému rozvoju a o tom aký je postoj k tejto problematike aj v tejto Národnej rade, by sme mohli hovoriť dlhšie, ale nechcem tým teraz zdržiavať, určite na to príde čas v skorej budúcnosti. No a podstatné je, že aj Slovensko bude pri odpočte tohto desaťročia konfrontované s tým, ako si plníme, respektíve neplníme záväzky, ktoré z pristúpenie k tým dokumentom súvisiacim s touto dekádou pre Slovensko ako členský štát OSN vyplývajú.
Slovenské dokumenty, ktoré obsahujú zmienku o environmentálnej výchove a vzdelávaní, sú takmer výlučne zastarané, rezortistické a postrádajúce kompetenčnú vyjasnenosť, ako aj snahu o akúkoľvek koordináciu na národnej úrovni. Dokonca aj tie vcelku nenáročné, ale zmysluplné štruktúry inštitucionálne, ktoré tu boli v minulosti vytvorené a ktoré vcelku uspokojivo fungovali na medzirezortnej úrovni, postupne zanikli. A nie sme schopní napriek opakovaným návrhom ich znova nejako oživiť, pretože príslušné rezorty sa z neznámych príčin tomu bránia, hoci naozaj išlo o činnosť, ktorá ako kolega Jožko Mikloško zvykne hovoriť, bola o pár chlebíčkoch a pár minerálkach ročne.

Čiže z tých dokumentov jestvujúcich, ale viac-menej ignorovaných možno spomenúť Koncepciu environmentálnej výchovy a vzdelávania, ktorá pochádza ešte z 25. novembra 1997 a bola schválená uznesením vlády č. 846/97, ďalej, Akčný plán výchovy a vzdelávania k trvalo udržateľnému rozvoju v Slovenskej republike spracovaný na ministerstve školstva a schválený uznesením vlády č. 574 z 13. júla 2005 s cieľmi do roku 2010, z tohto roku automaticky vyplýva, že ten dokument je už niekoľko rokov neaktuálny, ale nebol ani nikdy patrične aktualizovaný, Národný plán regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, ktorý v špecifickom cieli Environmentálna osveta, výchova a vzdelávanie špecifikuje podporné opatrenia a predpokladané prínosy, ale bez akejkoľvek väzby na rezorty školstva, životného prostredia či kultúry.
Danou problematikou sa zaoberá aj známa Národná stratégia trvalo udržateľného rozvoja, ktorú schválila vláda v roku 1991 a Národná rada v roku 1992. V kapitole Vedomie ľudí, výchova, vzdelávanie a osveta sa táto stratégia zameriava aj na environmentálne vzdelávanie a výchovu.

A čo je možno najdôležitejší dokument, žiaľ, už tiež po expiračnej dobe, je Národný environmentálny akčný program, skrátene NEAP II, ktorý nadväzuje na strednodobé a dlhodobé ciele Stratégie štátnej environmentálnej politiky Slovenskej republiky, pričom vychádza z potreby vytvárania predpokladov na udržateľný rozvoj spoločnosti v národnom i medzinárodnom kontexte. Väčšina opatrení, ktoré sa týkali environmentálnej výchovy a boli v tomto dokumente uvedené, sa však nerealizuje, čiastočne aj preto, že jeho platnosť vypršala už v roku 2002. Tento prípad NEAP II je signifikantný aj tým, že predpísal zriadenie siete stredísk environmentálnej výchovy, čo sa zo začiatku aj celkom úspešne rozbehlo, ale ako sa skončila platnosť tohto dokumentu, tak akoby razom sa stratil aj záujem štátu podporovať tieto zariadenia a nastal výrazný regres. Doslova všetky s výnimkou jediného, a to je Stredisko environmentálnej výchovy Dropie pri Zemianskej Olči, zanikli alebo boli zrušené. A tak na Slovensku jestvuje len zopár takýchto stredísk pod egidou mimovládnych organizácií.

Tristne táto situácia pôsobí napríklad v porovnaní so susednou Českou republikou. Keďže v roku 1989 sme boli na rovnakej východiskovej pozícii alebo štartovacej čiare a dnes je situácia až neuveriteľne odlišná, teda v prospech Českej republiky, keďže v Českej republike dnes minimálne jedno stredisko environmentálnej výchovy, či už štátne, zriadené v sieti školských zariadení, v sieti múzeí, či už teda pod rezortom životného prostredia, kultúry, alebo neštátne, súkromné, neziskové a podobne, jestvuje v každom okrese Českej republiky. Celkovo ide o vyše 130 zariadení, z toho o vyše 20 pobytových zariadení na nocľah i stravovanie. Veľmi odporúčam navštíviť takéto zariadenia a urobiť si tam s deťmi nejaký pobyt. Sú to skvelé inštitúcie plné nadšených a kompetentných ľudí. Považujem za veľké šťastie, že som mal možnosť mnohé z nich navštíviť. A to porovnanie s tými doslova niekoľkými, ktoré sú na Slovensku, je ešte možno tristnejšie, keď si porovnáme počet ľudí, ktorí profesionálne robia v týchto zariadeniach, je to v Českej republike okolo 500 ľudí, u nás okolo 5 ľudí, čiže ak dobre viete počítať, je to 100-násobok. Pritom táto aktivita na Slovensku mala a čiastočne i má solídne odborné i aktivistické zázemie, dokonca s medzinárodným presahom. Čiže je to dvojnásobne paradoxné, že sme sa ocitli v takejto situácii.

Závery a odporúčania z posledných troch medzinárodných konferencií k téme environmentálnej výchov a vzdelávania v Košiciach v roku 2001, v Nitre v roku 2004 a v Banskej Bystrici v roku 2009 zostávajú však nesplnené a nenaplnené. Environmentálna gramotnosť najširšej verejnosti síce nebola podrobená dostatočnému a systematickému výskumu na to, aby sme mohli robiť nejaké veľmi exaktné zovšeobecnenia, ale vychádzajúc z každodennej laickej skúsenosti i z praxe pedagógov, s ktorými komunikujeme, je možné konštatovať znižujúcu sa environmentálnu gramotnosť „našincov“ vrátane zhoršovania sa vzťahu našich občanov k prírode, rastúci strach z prírody, rozširujúc vnímanie prírody ako nebezpečného miesta, kam neradno chodiť a ktoré treba potláčať či aspoň držať na uzde.
Priam sa núka pripomenúť praktický dopad takmer nulovej environmentálnej výchovy na Slovensku, Slovensko je, ako je známe, na poslednom mieste v EÚ, čo sa týka percenta vytriedených odpadov. Na druhej strane na prvom mieste, čo sa týka spotreby igelitových tašiek, vrecúšok a podobne, máme tisícky čiernych skládok, rapídne sa zhoršuje vzťah k verejnej zeleni, hygiene verejných priestorov a tak ďalej a tak ďalej. Reálne nám hrozí, že napriek členstvu v rôznych elitných kluboch sa pomaly, ale iste zmeníme na spoločnosť kultúrnych barbarov.
Za jediný zásadný posun k lepšiemu odborníci označujú zriadenie prierezovej témy Environmentálna výchova v štátnom vzdelávacom programe pre základné a stredné školy. To znamená, že každý pedagóg má v rámci výučby svojho predmetu integrovať prvky environmentálnej výchovy a vzdelávania.

Tu však opäť narážame na nekoncepčnosť aktuálneho systému školskej environmentálnej výchovy, nakoľko pedagógovia nemajú vo väčšine žiadny environmentálny background a nejestvuje ani žiadny systém environmentálneho vzdelávania či už praktizujúcich alebo budúcich pedagógov. V praxi to potom vyzerá tak, že úlohy a ciele prierezovej témy Environmentálna výchova predpísané štátnym vzdelávacím programom plnia iba odborné zdatní proenvironmentálne cítiaci a motivovaní pedagógovia, ktorých je však ako šafranu. Keby sme mohli povedať, že na každej škole je z nich aspoň jeden či dvaja, bol by to ten lepší prípad. Ale, žiaľ, ani toto sa nedá konštatovať.
Čiastočne je naša mizéria v tejto oblasti spôsobená aj nekoordinovaným rezortizmom, pričom však žiadny rezort nie je ochotný či schopný prevziať za túto sféru zodpovednosť a zastrešiť túto životne dôležitú vzdelávaciu a osvetovú oblasť. Okolité krajiny, Česká republika, Poľsko i Maďarsko, o takom Rakúsku alebo Nemecku tu ani nehovoriac, majú systémové environmentálne vzdelávanie pre školopovinné deti, pre pracovníkov verejnej správy aj pre najširšiu verejnosť.

Aj keď mnohé z toho, o čom je tu reč, patrí skôr pod rezort školstva alebo životného prostredia, tým asi budete aj oponovať niektorí, a nie rezort kultúry, ktorý je gestorom fungovania kultúrno-osvetových zariadení, environmentálna mimoškolská výchova do týchto zariadení patrí. Dokonca mala veľmi tesné väzby s kultúrno-osvetovou činnosťou už pred novembrom 1989. Ochranári už od sedemdesiatych rokov minulého storočia využívali na svoje stretnutia práve kultúrno-osvetové zariadenia. Aj slávna publikácia Bratislava, nahlas, ktorej význam pred časom svojím vyhlásením vyzdvihla aj táto Národná rada, vznikla na pôde takéhoto osvetového strediska, konkrétne na Západnom rade č. 5 v Bratislave. Napokon aj dnešná IUVENTA, Slovenský inštitút mládeže, sa donedávna volala EKOIUVENTA.

Na záver dovoľte ešte jednu poznámku povedať. Kultúra nášho vzťahu k okoliu sa podieľa a čím ďalej, tým viac sa aj bude podieľať na kvalite nášho života. A bez zveličenia možno povedať, že bude rozhodovať o našom bytí či nebytí. A preto je aj tento náš návrh ako malý krôčik, veríme, správnym smerom. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem.

Teraz v rozprave vystúpi pán poslanec Mičovský, pripraví sa pani poslankyňa Vášáryová.