54. schôdza

78.
Ďakujem pekne.
No, pán premiér, povedali ste, že existuje všeobecná politická zhoda naprieč celého politického spektra. Škoda, že tá politická zhoda neexistuje vo vašej strane SMER. Ja chcem z tohto miesta povedať, že vy prispievate k nárastu strachu a nepokoja, ktorého sme svedkami na Slovensku. Vy aj váš minister vnútra odmietate povinné kvóty, ale vaši poslanci v Európskom parlamente za tieto kvóty zahlasovali a urobili to už druhýkrát. Urobili to opakovane. Vaša europoslankyňa, europoslankyňa SMER-u, verejne hovorí o vašom ministrovi vnútra z vašej vlastnej strany, že sa zaňho a za jeho postoje v súvislosti s imigrantmi a utečencami hanbí. To má byť čo, pán premiér? Nestačí to, že sa to snažíte nejakým spôsobom marginalizovať, že sú odtrhnutí od reality. Ja si myslím, že už ste im mohli aspoň zatelefonovať, medzi tým prvým hlasovaním a tým terajším hlasovaním.
Pán premiér, ako zastupujú títo vaši poslanci v Európskom parlamente národnoštátne záujmy občanov Slovenskej republiky? Ako ich zastupujú? Odmietam výhovorky, že o nič nejde, že Európsky parlament má len poradný hlas, tak ako to prezentoval váš minister vnútra. Čo to je za nezmysel! Takéto marginalizovanie postojov vlastnej strany je nezodpovedné, pán premiér. Poslanci vašej strany týmito vážnymi rozpormi vniesli a naďalej vnášajú do radov našich občanov strach a obavy. A výsledkom je nárast extrémizmu na Slovensku. Ste za to priamo zodpovedný!
Ďakujem pekne.

80.
Ďakujem.
Samozrejme, nesúhlasím s tým, aby to riešili ministri vnútra. Je to vec výsostná premiérov. A zas na druhej strane by som povedal, že aj keď som zásadne proti kvótam tiež, tak mne sa zdá, že kvóty sú len určitý odpútavací manéver alebo metóda, by som povedal, bieleho psa, kde proste mali by sme použiť metódu judo, že podáme ruku, džudo, podáme ruku a potom trhneme. Neprijmime kvóty, ale prijmime viac ľudí, ako sú kvóty. To im môžeme rovno povedať, že prijmeme.
Ja som 6. júna, to znamená pred troma mesiacmi, mal taký blog, kde som povedal teda, kde som vyzýval, aby sme dali azyl dokázane prenasledovaným kresťanom. Navrhol som, aby napríklad katolícka cirkev, ktorá má asi 1 500 farností, 400 rehoľných domov, prečo by nemohli zobrať do každej obce jednu dokázateľne prenasledovanú rodinu zo Sýrie alebo Iraku a v spolupráci s miestnymi regionálnymi a vládnymi autoritami by mohli naozaj sa snažiť ich zaintegrovať do občianskych a cirkevných komunít. Toto už je aj v zhode s učením aj včerajšieho prejavu Cyrila Vasiľa, ale aj pápežov, najmä stálych výziev Františka. Čiže mali by sme, aj štát, aj cirkev by mala prejsť od verbálnych pomocí ku konkrétnej pomoci utečencom.
Prejav, ktorý ste mali, pán premiér, na oslavách SNP, ten bol dobrý, pravda. Tá jedna veta, že prijmeme ľudí, ktorí sú nám blízky kultúrne, nábožensky a, myslím, ešte aj hodnotovo, názorovo, to už si, už presne neviem. Tak by to malo byť, najmä keď to vyvolalo kritiku, a aj môj ten návrh bol veľmi kritizovaný, že chceme len kresťanov. Ale keď to urobili Poliaci, tak im to nikto nevyčíta, keď to urobíme my, tak nám to vyčítajú. Čiže prijmime viac, ako sú kvóty.

82.
Áno, zopakovalo sa to tu, to, čo sme počuli aj v júni, 23. júna, myslím, keď premiér vystúpil na túto tému. S väčšinou jeho vystúpenia sa dá súhlasiť a nakoniec, veď za to vyhlásenie Národnej rady, že sme proti kvótam, že kvóty odmietame, sme boli takmer všetci poslanci, okrem jedného.
Ale s čím chcem polemizovať a čo mi vadí na vašom vystúpení, pán premiér, že opäť ste postrašili. Zasa strašíte občanov Slovenska, s čím potom vy prídete. Prosím vás, ja to viem, nestrašte referendom! To robí Tsipras v Grécku.
Pán premiér, vy ste zavinili to, že dnes v Európskej únii sa rozhoduje takýmto spôsobom. Vy, poslanci SMER-u, ste v roku 2008 so SNS a HZDS hlasovali za Lisabonskú zmluvu. Máte to dokonca aj na vašej stránke SMER-u. A nás poslancov za KDH, ktorí sme nehlasovali za Lisabonskú zmluvu a napríklad aj z takéhoto dôvodu, tak ste nás nazvali protinárodnými, protieurópskymi. A bol len ten rozdiel, pán Fico, že vy ste možno mali slabšiu predstavivosť, že vy ste si to nevedeli predstaviť. Preto vás vyzývam, nezneužívajte túto situáciu o nešťastníkoch imigrantoch a nerobte si a nepripravujte si volebnú kampaň za štátne peniaze aj pri tejto téme!
Samozrejme, s ostatnými vecami, teda aj o čom s vami súhlasím, tak budem hovoriť vo svojom vystúpení.

Ďakujem za slovo.
No, ja tak mám hneď v úvode poznačené. Tá bezpečnosť občanov na prvom mieste, aby bola, pán premiér, tak vysoko to doceňujem. Naozaj to má byť. Na druhej strane, aby sme sa zase nebáli tých emigrantov. Kolega Mikloško to tu spomenul, 1 500 farností, 400 rehoľných spoločenstiev. Viete, keby sme sa tak pozreli aj do vlastných radov kresťanských, tak aká hystéria nás tiež ako zachvacuje. Ja zopakujem možno jeden môj výrok, ktorý som tuná povedal v parlamente asi pred dvoma rokmi, ale to všetci prepočuli a možno málokto dával to nejak pozor, ale zopakujem ho ešte raz.
Ján Pavol II., ktorého považujem za proroka, tak prorocky raz povedal na jednom stretnutí, kde povedal: "Európa alebo bude kresťanská, alebo nebude." Ešte raz zopakujem: "Európa alebo bude kresťanská, alebo nebude." Toto povedal. S tým sa naozaj stotožňujem. A toto, keď teraz momentálne žijeme tú dobu, tak zachvacuje nás nejaký strach.
Ale aby som nebol človek taký, ktorý možno dáva nejaké vyhlásenie a že ho to nič nestojí, tak ja dám jedno vyhlásenie teraz také, ktoré ma niečo bude stáť. A teraz aj v rámci tých faktických som sa tak zamyslel. Je nás tu 150 poslancov, ak by 150 ľudí prijalo čo len jedného utečenca, tak máme tú kvótu o 50 % akoby vyššiu, ako sme dali ten prísľub alebo tú ponuku na tých 100.
Ale ja som riaditeľom hospicu a ak budú medzi tými utečencami ťažko chorí, čo môžu byť a po tých útrapných cestách, a zomierajúci ľudia, ja dávam tú ponuku, my prijmeme každého jedného utečenca. Samozrejme, máme tú kapacitu, ale keď, ja verím, že aj pomôžu nám ešte iní. Ak by bola vojna, ja som povedal, dáme ľudí aj na zem, ale toto... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

86.
Ďakujem pekne.
Budem reagovať, myslím, že to bola prvá faktická poznámka pána poslanca Lipšica. Ako obyčajne, pán poslanec, z vás hovorí zlosť. Vždy z vás hovorí zlosť. Vy ste celý jedna veľká zlosť. A to je veľmi zlý radca (potlesk), to je veľmi zlý radca pri akýchkoľvek politických diskusiách.
Pán poslanec, mali by ste vedieť, že závery na Európskej rade sa prijímajú jednomyseľne, jednomyseľne. Aj preto sme mohli zablokovať prijatie povinných kvót na Rade, ktorá bola na prelome júna a júla. Ak by takáto možnosť nebola, tak by sa rozhodovalo kvalifikovanou väčšinou už na Rade. Opakujem ešte raz, ak by ste sedeli na Rade, vedeli by ste, že sa rozhodnutia prijímajú len a len jednomyseľne a zablokovanie českým premiérom, slovenským premiérom, s pomocou poľskej premiérky a maďarského premiéra zabezpečilo, že vtedy bol návrh Európskej komisie odmietnutý a boli prijaté rozhodnutia o dobrovoľnom príspevku. Takže nehovoríte pravdu, pokiaľ ide o kvalifikovanú väčšinu v Európskej rade. Sedím tam už osem rokov, tak dúfam, že uznáte, že viem, ako Európska rada rozhoduje.
A druhá vec je, vy vždy použijete argument, aký sa vám len páči. Pán poslanec, viete, prečo ste nehlasovali za Lisabonskú zmluvu? Lebo bol na stole, lebo bol na stole návrh tlačového zákona z dielne Mareka Maďariča a na protest proti tomuto mediálnemu zákonu ste odmietli hlasovať za Lisabonskú zmluvu. Ako obyčajne si jednoducho (potlesk), jednoducho si vymýšľate.
Ešte raz vás chcem požiadať, dámy a páni, využijem tých posledných 30 sekúnd, zamyslime sa nad tým, či sme schopní sa zhodnúť na spoločnom postupe, pokiaľ pôjde o pondelňajšie rozhodnutie alebo utorňajšie rozhodnutie Rady ministrov, ktoré považujeme za rozhodnutie v rozpore s demokratickými pravidlami hry. Myslíme si, že o takej suverénnej veci, ako je počet migrantov, ktoré má prijať tá alebo oná členská krajina, by jednomyseľne mali rozhodovať premiéri, hlavy štátov na zasadnutí Európskej rady.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

88.
Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády, vážení kolegovia, nakoniec som rád, že vedenie Národnej rady nám umožnilo predsa k tejto informácii viesť aj rozpravu. A urobilo to aj napriek tomu, že podľa mňa hrozí, že vystúpenia k tejto téme budú v tieni blížiacich sa parlamentných volieb a z toho dôvodu, samozrejme, neočakávam, že dostaneme reálnu odpoveď na otázky, ako to môže zmeniť Európu a, samozrejme, ako to môže zmeniť Slovensko a poprípade aké hrozby z príchodu množstva utečencov poprípade nás čakajú.
Ak chceme byť úprimní, aj v kontexte pondelňajšieho rokovania ministrov vnútra a jeho záverov si musíme ale uvedomiť, že sme prepásli jednu šancu. V júni na tomto mieste som hovoril o tom, že aj bez kvót máme na to, aby sme prijali dobrovoľne 700 utečencov. Zvládli by sme to bez problémov a s najväčšou pravdepodobnosťou by tu určite väčšina z nich nechcela ostať. Ak by sme totiž spustili azylový proces, veľmi rýchlo by sme sa dozvedeli, že my sme len tranzitnou krajinou a oni mieria niekde inde.
Dalo sa to urobiť úplne bežne, bez hystérie, tak ako sa to deje na Slovensku už dve desaťročia, bez toho dokonca, aby si to verejnosť všimla. Samozrejme, aj ja si uvedomujem, že vidieť v rôznych správach obrovské množstvo utečencov čakajúcich pri hraniciach alebo na cestách, to nebolo zvykom. Ale v roku 2004 sme zvládli 10-tisíc žiadateľov o azyl. Desaťtisíc! A samozrejme, v azylovom procese sme zistili, že väčšina z nich nemá na azyl, a museli odtiaľto teda odísť.
Lenže urobiť správny krok bolo ťažké, keďže prieskumy ukazovali, že 75 % Slovákov za najväčší problém považuje migrantov. MOST – HÍD už vtedy hovoril o tom, že je dôležité sa správať ako partner a nesprávať alebo netváriť sa, že problémy Európy sa nás netýkajú. Dnes by sme boli v oveľa lepšej pozícii. Boli by sme jednak múdrejší o trojmesačné skúsenosti a, samozrejme, mali by sme oveľa lepšie vyjednávacie pozície. Tie vyjednávacie pozície by boli práve preto lepšie, lebo ani Európska únia nás nikoho nemôže nútiť k tomu, aby sme ich tu zavreli, keď tu nechcú ostať. Alebo ich máme vrátiť? Kde? Do susedných krajín? To znamená, že túto šancu, bohužiaľ, sme prepásli a tento argument používať nemôžeme.
Som príslušník národnostnej menšiny na Slovensku a určite preto citlivejšie vnímam prejavy intolerancie, hlavne keď sa dejú bez racionálneho základu a sú skôr dôsledkom umelého a tendenčného vyvolávania strachu. Je veľmi ťažko o tejto téme diskutovať bez emócií, lebo tento problém, ktorý postihuje jednak samotných utečencov, jednak občanov Európy, sa síce javí na prvý pohľad ako ekonomický alebo bezpečnostný, ale dôsledky, ktoré zanecháva na oboch stranách, budú znamenať vážnu stopu v dejinách európskych krajín. A tá sa bude odstraňovať podstatne ťažšie ako akútny humanitárny problém. Môžeme tisíckrát opakovať svoje postoje, ale keď stratíme ľudskosť, všetko ostatné nemá zmysel. Stratíme všetko. Cez to všetko sa pokúsim teda držať faktov.
Vážení kolegovia, v jednej veci súhlasím so slovenskou vládou. Európa aj Európska komisia zaspala túto krízu. Všetky kroky v nej sa dejú päť minút po dvanástej. Ale keď hovoríme, že Európa zaspala, hovoríme zároveň, že sme zaspali aj my. Aj my sme členovia tejto Európy. O návaloch utečencov minimálne z ostrova Lampedusu vieme už približne tri alebo štyri roky. Táto nečinnosť Západu, ale hlavne v prvom rade Grécka a Talianska, ale je aj naším meškaním. Rozdiel medzi nami a západnými krajinami je v tom, že my sme v nečinnosti zostali a oni, síce v hodine dvanástej, ale začali konať. Samozrejme, konajú nekoordinovane, porušujúc minimálne Dublinskú dohodu, ale konajú. Ešte aj Fínsko alebo Česká republika, ktoré taktiež odmietajú kvóty, sa rozhodli dobrovoľne prijímať utečencov. My sme zatiaľ zostali na úrovni rečí, síce veľmi silných, ale len rečí.
Áno, všetci odmietame kvóty a ja si myslím, že je to správne, lebo by to vyzeralo tak ako diktát Bruselu. Čo ale nerobíme, to je iniciatívne ponúknutie azylu utečencom. Už som spomínal, že znamenalo by to len ich dočasný pobyt na území Slovenskej republiky. Už aj to som hovoril, každý z tých utečencov sa na nás pozerá len ako na tranzitnú krajinu. Musím súhlasiť dokonca aj s tým, že summit musí byť. Totiž práve na summite musia padnúť tie najdôležitejšie rozhodnutia. Ovzdušie ale začína byť toxické a obávam sa, že stále viac sa blížime k tomu, že nebude možné, aby hlas humánnosti, korektnosti vôbec zaznel.
Čo však, milí kolegovia, vyčítam aj našej vláde, je fakt, že nezvládla komunikáciu s občanmi. Strašiť bezpečnostným rizikom v prípade ich príchodu, spájať utečencov s teroristami samozrejme vyvoláva strach. Potom ale žiadať občanov, ktorých sme postrašili, aby bez slov ich prijali čo len dočasne v ich dedine, je dosť trúfalé. Hovoriť vždy len A a nikdy nedodať B, nie je seriózne. V tomto prípade to B by znamenalo povedať, že máme to v rukách. Máme prísny azylový systém, ktorý, samozrejme, odhalí aj tých, ktorí nemajú tu dostať azyl, odhalí poprípade aj tých, vieme ako, teda predpokladám, kolegovia, že viete, ako prebieha náš azylový systém, to znamená, že odhalí aj tých, ktorí poprípade by znamenali bezpečnostné riziko. A si myslím, že by sme trošku mali viac veriť všetkým bezpečnostným orgánom Slovenskej republiky.
Som presvedčený, že musíme pripomínať aj našim občanom, že západná Európa zažila niekoľko exodusov občanov nielen Slovenska, ale aj Maďarska, Poľska. Rádovo v státisícoch. Nikto ani v rokoch ´48 alebo ´56 alebo v šesťdesiatom ôsmom, ale ani po roku ´89 ich nenazval všetkých komunistickými agentmi a neposielal ich späť. Dokonca nikto nimi ani nestrašil. Vlády Západu upokojovali svojich občanov, že nič im nehrozí, že ekonomiky ich krajín tento nával zvládnu. Áno, boli to v prvom rade utečenci, na rozdiel približne od 120-tisíc našich občanov zo Slovenska, ktorí po roku 1989 odišli do zahraničia za prácou, teda práveže patria do kategórie ekonomických migrantov a dodnes sú tam. Ja viem, že to nezapadá do rétoriky väčšiny politikov, ale je zodpovedné to pripomínať občanom namiesto strašenia terorizmom.
Ďalším faktom, čo nemôžeme ignorovať, je, že táto kríza zmení Európsku úniu a Schengen. A nielen kvôli utečencom, ale hlavne kvôli postoju niektorých krajín k riešeniu tejto krízy. Projekt Európskej únie bol postavený na solidarite a dohode o voľnom, dohode, dohodách a o voľnom pohybe osôb. Tým, že strácame ochotu prejavovať solidaritu v konkrétnych činoch a zas iné členské krajiny Európskej únie nehľadajú spoločnú dohodu, sa môžeme konečne, v konečnom dôsledku pripraviť aj o slobodu pohybu, v najlepšom prípade obmedziť slobodu pohybu, čoho sme už svedkami dnes.
Mám jedného priateľa, ktorý cez víkend sa vracal z Nemecka do Slovenska, 70 km čakal v šóre na nemeckých diaľniciach do Rakúska. Ja si myslím, že toto nikto nechce. Aby sme to nemali, tak musíme sa pričiniť, musíme byť aktívnejší.
Práve bez tohto slobodného pohybu stráca tento projekt, projekt spoločnej Európy zmysel. Keď nie sme prístupní dohodám, solidarite, tak ako môžeme očakávať, že bude fungovať práve len táto hodnota, ktorá je pre nás, ktorí sme roky žili za železnou oponou, taká vzácna?
A tretí fakt, na ktorý chcem upozorniť, je, že vláda nás posúva na vedľajšiu koľaj. Mám na mysli ako takú súdržnosť V4, ktorú, mimochodom, Poliaci už načali. Kým premiér na začiatku svojho terajšieho funkčného obdobia hovoril o tom, že nesmieme pripustiť dvojrýchlostnú Európu, dnes nás posúva do kategórie tých menej rýchlych.
Ešte raz zdôrazňujem, že ak by sme bez akceptovania prvých kvót dobrovoľne prijali 700 utečencov, dnes by sme mali aspoň argument, že prevažná väčšina tu nechce ostať. A čo ich máme nútiť? To nebudeme a ani nemôžeme.
Vážené kolegyne a kolegovia, Európa čelí vážnej humanitárnej kríze. Podčiarkujem, že naše členstvo v Únii znamená, že čelíme tejto kríze aj my. A práve preto je mi ľúto, že celá politická scéna na Slovensku – až na malé výnimky – zabúda na jeden zo základných princípov spoločnej Európy, teda na solidaritu, na pomoc blížnemu. Naviac, ak na niečom sa mala dohodnúť opozícia, tak na tomto a nie vymýšľať si nejaké zmluvy.
Vážení kolegovia, o pol roka budeme predsedať Európskej komisii. Túto problematiku budeme mať na stole. Budeme musieť sa postaviť do čela riešení. Pýtam sa ako. Kto budú naši spojenci a partneri? Kto nás bude brať vážne, keď budeme chcieť hovoriť o budovaní nových pravidiel, o budovaní nového Schengenu, ak ten náš takzvaný dobrovoľný príspevok k riešeniu utečeneckej krízy je zatiaľ len na papieri?
Pán minister Lajčák pred chvíľočkou tu povedal, že skutoční utečenci sú tu vítaní. Konečne odznelo z úst predstaviteľa vlády to, čo MOST – HÍD od začiatku hovorí, musíme prejaviť empatiu s rozumom. Ešte raz, musíme prejaviť empatiu s rozumom. Možnože sa nezhodneme na čísle, koľko utečencov je medzi migrantmi. Aj pred chvíľočkou vo faktických poznámkach sme počuli, či Frontex dáva 80, 85 %, že medzi tými migrantmi sú utečenci, alebo, naopak, pán premiér hovoril o tom, že 90 % z nich sú teda ekonomickí migranti. Nie je dôležité, aby sme sa hádali o číslach. Dôležité je, aby sme už fyzicky ukázali tú našu pomoc, aby sme sa mohli odvolávať na to, že my pomáhame aj bez kvót, bez toho, aby nám niekto niečo diktoval.
Vážené dámy, vážení páni, nestrašme občanov, lebo strach je živnou pôdou extrémistov. Našou úlohou je rozptýliť ich strach a pochybnosti. Občania od nás totiž očakávajú riešenia a, samozrejme, zodpovedné návrhy. Také, ktoré neohrozia základné hodnoty tejto krajiny, ale ani Európy. Buďme teda sebavedomejší a dokážme, že vieme predkladať riešenia, ktoré z Dublinského dohovoru urobia bratislavský. A čím rýchlejšie to urobíme, tým lepšie. Tak pre Európu, utečencov, tak isto aj pre Slovenskú republiku.
Ďakujem, že ste si ma vypočuli. (Potlesk.)