167.
Ďakujem, pán predseda. Takže tentokrát k správnemu bodu.
Dovoľte mi vystúpiť v prvom čítaní k návrhu zákona o úveroch na bývanie a dovoľte mi trošku širšie sa vyjadriť k tejto téme, pretože doterajší vývoj počas uplynulých piatich rokov v tejto veci, ktorá sa týka úverov na bývanie, myslím si, že je pomerne vzácnym príkladom toho, ako sa aj v tomto parlamente dá namiesto šarvátok realizovať praktická pomoc ľuďom, a to naprieč politickým spektrom, a z tohto uhla by som sa potom následne rád vyjadril aj k návrhu samotného zákona.
Na Slovensku sa trh s bývaním, teda s úvermi na bývanie poriadne začal rozbiehať až začiatkom minulého desaťročia, pretože predtým vysoké úrokové sadzby reálne znemožňovali drvivej väčšine ľudí, aby si mohli požičať na bývanie v banke. Ale od zhruba od roku 2000-2001, keď úrokové sadzby po ozdravení bánk začali prudko klesať, to začalo byť možné. Vláda sa to vtedy, vtedajšia vláda Mikuláša Dzurindu sa to rozhodla podporiť aj bonifikáciou úrokov a zaznamenali sme odpich hypotekárneho trhu. Ten potom prudko rástol, ako sa stabilizovala ekonomika, ako rástli reálne príjmy, ako aj po vstupe do Európskej únie sa zlepšovala situácia obyvateľstva v oblasti finančnej, a zároveň ale sa aj riešili potreby v oblasti bývania.
Dovtedajší právny režim však neriešil jednu dosť podstatnú záležitosť a to je konkurenciu na trhu s úvermi na bývanie po poskytnutí úveru. Teda, samozrejme, ten trh bol konkurencieschopný a plný súťaže predtým, než ste si prvýkrát požičali. Mohli ste si vybrať z viacerých bánk, ktoré hypotéky poskytovali a poskytujú, ale v okamihu, keď už raz podpísali hypotekárnu zmluvu, tak ste sa stali, keď to poviem trošku obrazne, väzňom svojej banky. Ten dôvod bol ten, že vtedajšia legislatíva nenútila banky, štandardne neumožňovali nejakým spôsobom prejsť, preniesť si úver do inej banky, ak viete nájsť iné podmienky. Naopak, ak ste chceli úver predčasne splatiť, či už preto, že ste získali peniaze, alebo pretože ste si chceli inde požičať, tak to podliehalo pomerne tvrdým pokutám, zmluvným pokutám v týchto zmluvách. Inými slovami, ak ste si raz požičali, tak za normálnych okolností ste museli 20 rokov vydržať s touto bankou alebo 10, alebo 30, podľa toho, samozrejme, na akú dĺžku ste si tú hypotéku zobrali. To by bol problém vždy. Ale obzvlášť to bol problém, keď po svetovej finančnej a hospodárskej kríze prudko klesli úrokové sadzby a začali sa dotýkať historickým miním, ale na Slovensku napriek tomu tie úrokové sadzby zotrvávali dokonca aj po vstupe do eura v roku 2009 na nepomerne vyššej úrovni, ako bolo tomu v iných krajinách Európskej únie, resp. eurozóny. A jeden z tých dôvodov bol naozaj to, že dovtedy získané hypotekárne úvery nepodliehali už ďalšej súťaži.
Preto v roku 2010 v spolupráci s ministerstvom financií a pod vedením vtedajšieho štátneho tajomníka Vladimíra Tvarošku sme pripravili a predložili do parlamentu zmeny, ktoré by umožnili dlžníkom, aby v okamihu tzv. refixácie úrokovej sadzby mohli beztrestne, mali právo beztrestne prejsť k inej banke alebo teda splatiť ten úver. Čo znamená "v okamihu refixácie"? Znamená to, že pri každom úvere je nejaká doba, na ktorú je tá úroková sadzba daná, a potom sa môže zmeniť. Ten okamih sa volá okamih refixácie. A keďže nechcem tu zaťažovať detailmi finančných trhov, ale keďže práve aj banka má svoje zdroje stabilizované na rovnaké obdobie, tak ak je predčasné splatenie v okamihu refixácie, nemôže to banke prinášať nejaké podstatné náklady. Ak je to v iných obdobiach, môže sa banka brániť, že jej to prináša významné náklady, hoci ani to nie je vždy stopercentne pravda. Ale v okamihu refixácie tie náklady nie sú, a preto dať v tej chvíli slobodu spotrebiteľovi prejsť so svojím úverom niekam inam mu dáva páku na banku a zároveň banky nemôžu argumentovať, že kvôli tomuto sa im zvyšujú náklady a celkovo budú zdražovať sa úvery na bývanie, čo je inak ich argument v ostatných prípadoch. Preto sme takúto novelu prijali. Bola účinná na jar 2011 a začala platiť. Postupom času sa však zistilo, že hoci vo všeobecnosti funguje, sú oblasti, kde vyžaduje dotiahnutie, najmä kvôli neochote niektorých bánk rešpektovať zákon alebo hľadať v ňom medzery skôr než jeho napĺňanie. Väčšina bánk zákon rešpektovala, ale poviem vám príklady.
Zákon ukladal, aby banka dala klientovi vedieť dva mesiace pred refixáciou, že sa mu blíži refixácia, že teda môže zadarmo tento úver si splatiť predčasne. Niektoré banky, a to vrátane tých niektorých najväčších síce klientom taký list poslali, ale keď klienti potom prišli, že chcú teda úver splatiť, tak mu bolo povedané, že taká žiadosť sa prijíma najneskôr jeden mesiac pred refixáciou, a pokiaľ ju pridali neskôr, tak už ju neakceptujú. Takže banka si napríklad svojvoľne stiahla z dvoch mesiacov na jeden mesiac, čo, samozrejme, pre vybavenie úveru už nie je také jednoduché, a zároveň niektoré banky síce posielajú listy z dátumom povedzme 25. novembra, ale zázrakom reálne chodili niekedy možno v polke decembra napríklad v tomto prípade. Opäť raz zopakujem, ale nechcem dávať všetkých do jedného, že bolo veľa bánk, ktoré od začiatku ten zákon dodržiavali dôsledne, ale boli aj banky, ktoré hľadali v ňom tieto typy dier alebo, poviem to tak, mali tú drzosť, že ho nerešpektovali, a snažili sa to nejako zakryť.
Preto sme postupne, a to už, už sa, medzitým sa zmenila vláda a ministrom financií sa stal tu veľa sediaci pán Kažimír, sme hľadali spôsob, ako to dotiahnuť, ako to rozšíriť aj na ďalšie typy úverov. A môžem tu konštatovať, dúfam, že ma v záverečnom slovo pán minister v tomto, by som povedal, nepotiahne stoličku spod mňa, že v spolupráci sme tie veci pripravili a schválili.
Dnes máme teda situáciu, keď, samozrejme, nikto nikdy nemôže vylúčiť, že individuálna banka alebo individuálny bankový manažér stále ten zákon nejak obíde alebo poruší, ale vo všeobecnosti aj z reakcií spotrebiteľov, aj z informácií, ktoré mám, táto zmena už je dnes pevne usadená a funkčná po teda viac zhruba 4,5 roku, odkedy bola prvýkrát účinná.
Ja som si dal dokonca vypracovať analýzu ekonómami, ktorí sa pozreli na úrokové sadzby a na Slovensku z úverov na bývanie a ktorí sa pozreli na európske sadzby, a odhadli, koľko tá úspora z titulu tejto väčšej súťaže môže byť, lebo úrokové sadzby na Slovensku a úrokové sadzby v Európskej únii, teda v eurozóne sa zbližovali tak či tak. To znamená, že keby som si, sme si chceli privlastniť s pánom ministrom, by som povedal, kompletne to zníženie, tak by to nebolo celkom spravodlivé, lebo to súvisí aj s inými faktormi, ale dá sa odhadnúť, čo je to nadštandardné zblíženie, o koľko poklesli úrokové sadzby na refinancované úvery z tohto titulu, a ten odhad je asi pol percentuálneho bodu. Pol percentuálneho bodu môže znieť laikovi ako pomerne málo, ale pol percentuálneho bodu pri úveroch, ktoré sa refinancujú v objeme niekoľko 100 mil. euro štvrťročne, znamená, že ročne takto spotrebitelia ušetria desiatky miliónov eur, a máloktoré prospotrebiteľské opatrenie zatiaľ prinieslo takýto jasný efekt.
Preto to spomínam, že to je príklad niečoho, kde vyžadovala sa regulácia, ale regulácia za účelom posilnenia súťaže, a kde to fungovalo. Fungovalo to v tom, že sa posilnilo postavenie spotrebiteľov na trhu refinancovania úverov na bývanie. Dnes medzi tie úvery patria nielen oficiálne hypotekárne úvery, ktoré sú už dokonca dneska menšinou úverov na bývanie, ale aj tie ostatné, tzv. úvery na bývanie, ktoré dneska tvoria drvivú väčšinu úverov súvisiacich s bývaním. A je to naozaj nielen jeden z mála príkladov spolupráce v tomto prípade s ministrom Kažimírom, ale aj jeden z mála príkladov, kde možno naozaj hmatateľne demonštrovať tie výhody pre ľudí. Všetky tieto zmeny boli založené na v podstate zmene dvoch paragrafov v zákone o bankách. Spolu, spolu mali možno stranu, možno dve strany tieto legislatívne zmeny, viac nie, napriek tomu ten výsledok priniesli. Dnes pán minister prináša do parlamentu zákon, ktorý je, naopak, omnoho, omnoho dlhší a obsahuje veľmi veľa ustanovení. A hoci ja som nečakal, že prinesie revolučný skok primeraný jeho dĺžke, lebo nie sú ani na stole tak zásadné nové nápady, riešenia v tejto oblasti, aby sme úplne vedeli robiť druhú revolúciu, ale musím povedať, že, že neobsahuje takmer žiadne nejaké ďalšie inovácie alebo pokroky v tomto, v tomto smere. A teda chcem veriť, že aspoň v priebehu druhého čítania takéto budú nájdené, či už spoločne, alebo individuálne.
Ten zákon totiž obsahuje niektoré veci, ktoré aj, povedal by som, komunikačne ministerstvo využilo pri komunikácii, ale ktorých efekt na ďalšie zvyšovanie súťaže a posilnenie po strane spotrebiteľa sú podľa mňa veľmi, veľmi otázne. Jeden napríklad je, že sa hovorí, že banky budú musieť umožniť predčasné splácanie aj mimo tej refixácie a budú musieť to teda umožniť za náklady, ktoré s tým preukázateľne majú. Fakt je však ten, že banky aj v takýchto prípadoch budú schopné podľa mňa zdokumentovať pomerne signifikantné náklady a v praxi sa pre spotrebiteľa nič nezmení reálne. A tá možnosť naozaj si preniesť úver, pritlačiť svoju banku bude naďalej len v tom okamihu refixácie.
Takisto je tam snaha riešiť to, aby banky podrobnejšie zvažovali situáciu spotrebiteľa. Ale tiež prináša to, že napríklad postupné zvyšovanie platu budúce, hoci je aj nejakým spôsobom zákonom garantované, napr. pri verejných zamestnancoch, nebudú banky brať do úvahy podľa tohto zákona, lebo budú musieť brať do úvahy len jeho aktuálny príjem. Takže v tomto prípade štát trochu strieľa do nohy sám sebe, lebo policajt, učiteľ a iné typy verejných zamestnancov so zmluvou na dobu neurčitú alebo so služobným a štátnozamestnaneckým pomerom sú v situácii, kde na dlhé roky dopredu je možné predikovať minimálny vývoj ich platu, minimálne na úrovni toho tarifného stupňa a počtu rokov, a tento, tento rozdiel je pri niektorých skupinách zamestnancov pomerne veľký. Napríklad pri vysokoškolských učiteľoch je to 50 % len z titulu veku. Takisto v štátnej službe je to tiež, tam to je inak definovaná, tiež je to niekoľko desiatok percent z titulu závislosti od služby. To znamená, že mladý colník, mladý učiteľ, odborný asistent alebo mladý štátny zamestnanec si vlastne nebude môcť zobrať hypotéku a ísť na to, na čo ako keby zarobí v budúcnosti už podľa ale dnes platných zákonov, nie nejakej fikcie, čo si myslím, že štát vlastne zbytočne ide nielen proti svojim vlastným zamestnancom, ale proti sebe z hľadiska atraktivity, lebo to je, naopak, jedna z vecí, ktoré bežne vo svete sú príťažlivé pre štátnych zamestnancov, že istota zamestnávania kombinovaná s predvídateľným platovým vývojom z nich robí atraktívnejších klientov finančných inštitúcií a umožňuje im požičať si aj sumu aj s úrokom lepšie ako povedzme podnikateľ, ktorý má ten istý aktuálny, ale neistejší príjem do budúcnosti.
Takisto ten zákon paušálne vylučuje spotrebiteľské úvery, pričom v zákone o spotrebiteľských úveroch tieto práva nie sú upravené rovnako, a spotrebiteľské úvery dneska tvoria pomerne veľké percentá alebo významné percento takýchto úverov financujúcich na bývanie. To znamená, že ten zákon vlastne nepomáha pomerne významnej skupine ľudí, a zároveň, aby som už uviedol posledný konkrétny príklad, keďže sa vždy snažím byť konkrétny, zákon ukladá pokuty za jeho nedodržiavanie, za povedzme klamlivé chovanie alebo porušovanie tých povinností. Ale tie pokuty sú relatívne nízke a nie sú diferencované. To znamená, tú istú pokutu môže dostať sprostredkovateľ alebo banka, ktorá, poviem to tak, že jednorazovo niekde pochybila, a podobné pokuty dostanú aj inštitúcie, ktoré, by som povedal, to robia systémovo. Z tohto hľadiska sa mi zdá dôležité, aby tie pokuty boli gradované tak, aby si jednoducho banky alebo aj iné finančné inštitúcie nezapočítali porušovanie zákona v podstate do svojich nákladov a nezobrali to ako v podstate to, čo sa v angličtine volá cost of doing business, teda cena za podnikanie, ale aby naozaj sa vyhýbali takýmto krokom.
To sú všetko konkrétne, určite by sme našli aj ďalšie, ale nechcem, nechcem príliš dlho hovoriť.
Čo som chcel len zdôrazniť, je, že tento zákon je pokračovaním, verím, príbehu, kde namiesto, namiesto konfliktov sme našli praktickú pomoc ľuďom naprieč vládami, parlamentmi a politickými stranami. A chcel by som teda vyjadriť nádej, že v rámci rokovaní medzi prvým a druhým čítaním to takto budeme schopní robiť aj pri tomto zákone.
Ďakujem veľmi pekne.
