54. schôdza

Na vystúpenie pána poslanca nie sú faktické poznámky.
Nech sa páči, pán poslanec Hlina. (Reakcie z pléna.) Ste sa vymenili?
Takže nech sa páči, pani poslankyňa Vášáryová. Dobre. Nech sa páči, pani poslankyňa, máte slovo.

8.
Dobré ráno, pán minister. Vážení kolegovia aj pracovníci ministerstva zahraničných vecí hore na balkóne. Na rozdiel od pána veľvyslanca a. D. pána Mikloška musím povedať, pán minister, že veľmi vítam tento zákon. Myslím si, že každý z nás, ktorí kedy pracovali trochu, viacej rokov v ministerstve zahraničných vecí, vedia, aké veľké problémy nám robilo, že sme nemali ošetrené a podľa najnovších európskych skúseností vlastne dopracovaný náš zákon o rozvojovej pomoci.
Takže dovoľte mi, pán minister, aby som sa vám poďakovala, že ste teda prišli, že ste sa odvážili teda k tomu, že konečne máme nový zákon, nielen nejaké novely neustále. A ďakujem aj všetkým pracovníkom ministerstva zahraničných vecí, právnikom, ktorí tento, na základe skúseností z európskych krajín, tento zákon vlastne pripravili. Takže to je jedna vec.
Pán veľvyslanec Mikloško tu nastolil otázku, koľko dávame na rozvojovú pomoc. A vlastne by sme si mali dať otázku, prečo si môžeme dovoliť na Slovensku vzhľadom na verejnú mienku, že dávame tak málo na rozvojovú pomoc. No, na to existuje veľmi jednoduchá odpoveď. Pretože my na Slovensku sa stále cítime byť chudobní, veľmi chudobní a chceme, aby ešte stále bolo pomáhané nám, pretože my ešte stále nemáme dosť. Áno, bola som teraz tri dni v Berlíne, keď porovnám ulice berlínske a bratislavské, my sme v tomto zmysle rozvojová krajina. No, nedá sa nič robiť. Tie jamy, všetko možné, proti berlínskym uliciam naozaj vyzeráme tristne. Ale to neznamená, že nepatríme podľa všetkých ukazovateľov OECD medzi 32 najrozvinutejších krajín sveta. Takže toto je len taká úvaha, že darmo tu budeme nariekať, že dávame menej na rozvojovú pomoc, musíme začať pracovať s verejnou mienkou a vytvárať zospodu tlak na to, aby sme naozaj dávali trochu viacej. Možnože by nám to pomohlo aj pri tejto hystérii a tom neuveriteľnom strachu, ktorý sa zmocnil našich obyvateľov a občanov pri problémoch, ktoré vyvstávajú s utečeneckou krízou v Európskej únii. A možno potom by bolo menej tých nenávistných prejavov.
Zostáva nám jedna úloha, a to nie je len úloha pre ministerstvo zahraničných vecí a vládu, ale aj pre všetky mimovládne organizácie a všetkých tých obetavých ľudí, ktorí pracujú či už v Sudáne alebo v Moldavsku alebo kdekoľvek inde, kde je ich pomoc potrebná: musíme ich viacej propagovať a musíme trvať na tom, aby bola o rozvojovej pomoci verejná debata. Lebo inak sa stále, pán minister, budeme stretávať s tým, čo zažívam ja, keď o tom hovorím, a vy určite tiež, keď sa stretávate s občanmi Slovenska: a prečo dávame tým iným, keď my tuto nemáme dosť? Takže to je ten problém. Ale ten nevyriešime ani týmto zákonom a nevyriešime ho ani za jedno volebného obdobie. Proste to je úloha všetkých, či už poslancov, ale vlastne všetkých ľudí, ktorí chápu tento problém.
Nakoniec, pán veľvyslanec Mikloško, veď nakoniec, keby ste sa pozreli, koľko dávame na slovenskú kultúru, a tou slovenskou kultúrou sa všetci bijú v prsia od rána do večera. A pritom ako ďaleko sme od toho žiaduceho a v európskych menších krajinách takého jasne viditeľného jedného percenta z nášho hrubého domáceho produktu?! Áno, aj tam pri financovaní slovenskej kultúry neustále klesá percento z nášho hrubého domáceho produktu, čo, samozrejme, neznamená, že klesá výška peňazí, pretože tu náš rozpočet, napriek tomu, že sa cítime takí chudobní, neustále rastie, našťastie.
Takže obávam sa, že pri tom takzvanom šetrení na slovenskú kultúru, na toto šetrenie doplatíme oveľa viacej než na šetrenie pre rozvojovú pomoc, obávam sa.
A posledné, čo chcem povedať, je, že možno, pán minister, by stálo za to, ja viem, že ministerstvo vždy veľmi, veľmi šetrilo so všetkými medailami, ktoré máte k dispozícii, a všelijakými diplomami a tak ďalej, ale možno by stálo za to a možno by to trošku schladilo atmosféru, keby ste si zavolali pred kamery nejakých tých najvýznamnejších ľudí, ktorí napríklad teraz pomáhali, pán Krčméry o tom dal teraz veľmi dobrý rozhovor, keby ste si zavolali a pred kamerami ich vyznamenali alebo poďakovali im. Možnože by to niektorých ľudí trklo, že predsa len tie deti, ktoré prešli peši 1500 kilometrov a majú dva, tri roky a trpia svrabom alebo nebezpečnými zápalmi pľúc, práve vďaka tejto nepríjemnej situácii, myslím si, že by to možno trošku predsa len niečo urobilo v tom, a teraz som sa vrátila z berlínskej konferencie, aby sme nepatrili medzi tých, ktorí, sa hovorí, addictive, proste consumers, to znamená vo voľnom preklade nenažraní, nenažraní. Áno, to stačí.
Ďakujem vám veľmi pekne.

Na vystúpenie pani poslankyne s faktickými poznámkami páni poslanec Poliačik a Mikloško. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Nech sa páči, pán poslanec Poliačik.

10.
Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem, pani kolegyňa. Máte pravdu v tom, že naozaj tá rozvojová pomoc v laickej verejnosti, ak ju vôbec niekto vníma, tak to vníma ako takéto charitatívne drobné na konci rozpočtu, že máme nejaké povinnosti, ku ktorým sme sa zrejme zaviazali nejakými medzinárodnými úmluvami, v zásade by sme radšej tie peniaze nedávali, ale keď už musíme, tak na konci čo najmenšiu časť uškrabeme každý rok na konci toho rozpočtu, a to tam rozdelíme, aby proste nám nikto nejak moc nedával kapky potom na medzinárodnom fóre, že si neplníme svoje záväzky. A v tej iste dobe ale rozprávame o tom, že v treťom svete treba riešiť príčiny problémov, ktoré nám potom spôsobujú práve také situácie, aké zažívame v rámci utečeneckej krízy.
Ja viem, že rozvojovou pomocou sa nedá vyriešiť príčina vzniku situácie dnešných utečencov. Ale ak by bola rozvojová pomoc cielená a braná vážne možno posledných 10 alebo 15 rokov všetkými krajinami, ktoré sa na nej zúčastňujú, možno niektorí utečenci vôbec nemuseli odísť z domu. A možno v tomto smere by sme mali začať komunikovať, že tie peniaze, ktoré sa dávajú do dlhodobého riešenia problematických situácií v treťom svete, môžu reálne zabraňovať tomu, aby sa ľudia vydávali zo svojich domovov do Európy, aby končili v utečeneckých táboroch. Možno niektoré z týchto peňazí by aj v tých táboroch mohli pomáhať a jednoducho, že tá rozvojová pomoc nie je iba nejaká charita, ktorú hodíme niekde do klobúka, ale že to môžu byť programovo a účelovo vynakladané peniaze, ktoré zabraňujú budúcim krízam na úrovni utečencov.
Ďakujem.

Pán poslanec Mikloško, nech sa páči.

12.
Ďakujem. Pani veľvyslankyňa ma nazvala veľvyslancom, to už som dlho nepočul, takže jej za to ďakujem. Ona bola dobrá veľvyslankyňa v Rakúsku aj v Poľsku a ja som teda bol len taký amatér, dobre.
Ja by som chcel povedať, že čakať na to, že keď budeme mať my dosť, to nikdy nebude. Lebo stále nebudeme mať dosť. Čiže čakať na tieto proste podmienky, že potom budeme môcť my dávať, proste to nikdy nenastane. To už tu, myslím, aj bolo povedané.
Ďalšia vec, že rozvojová pomoc môže byť aj nebezpečná. Ja som navštívil párkrát Bosnu, Hercegovinu. Tam nám povedali, všetko dostávame, ľudia si odvykli pracovať a už len čakajú na tie balíky. A čiže je to aj svojím spôsobom niekedy nebezpečné, keď to dáme tam, kde proste to nemá byť.
Veľmi za vzorné pokladám dávanie štipendia mladým ľuďom zo zahraničia, aby tu študovali. Vieme, že vietnamská vláda skoro celá aj doteraz hovorí česky alebo slovensky. Má to iste dobrý vplyv aj na naše vzťahy. Čiže štipendiá ľuďom, aby sa tu vzdelali a prípadne mohli potom ísť domov a tam ako pomáhať.
No a ešte tam taká poznámka mi teraz napadla, ktorá súvisí aj s pani Vášáryovou, ale nielen, že týka sa to aj úradu pre zahraničných Slovákov, tento zákon. Onedlho tu budeme mať, možná o pár dní, správu zahraničných Slovákov, a tam sa o tom nič nehovorí, že sa niečo mení alebo, lebo oni majú relatívne 1,2 mil. na dotácie pre zahraničných Slovákov. Či sa niečo mení, to je skôr otázka ešte na pána ministra vo vzťahu na úrad zahraničných Slovákov cez tento rozvojový zákon.
Ďakujem.

S reakciou pani poslankyňa Vášáryová, nech sa páči.

14.
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Áno, chcem poďakovať pánu poslancovi Poliačikovi, že ešte rozvinul niektorú moju myšlienku z môjho krátkeho vystúpenia.
A, pán veľvyslanec Mikloško, áno, správne si kladiete otázku, kedy budeme mať dosť. No, viete, niektorí ľudia nikdy nemajú dosť. Myslím si, že z čoho by nakoniec žili daňové raje, keby mali niekedy dosť. Takže tam si musíme uvedomiť, že asi čakanie na niektorých ľudí, aby si to uvedomili, nie je reálne. Ale predsa na Slovensku je veľké množstvo ľudí, ktorí sú súcitní, ktorí sú skutoční kresťania. Lebo myslím si, že to, čo terajšia kríza ukázala na Slovensku, je, že zas veľa tých kresťanských myšlienok nepreniklo do nášho bežného života tak, že dokonca sme svedkami, že naši niektorí hierarchovia sa vzpierajú svojmu pápežovi, a to teda v cirkvi panuje iná podriadenosť než v demokratickom štáte. Takže ja som to len chcela zdôrazniť.
Ale ešte raz chcem povedať, tento zákon prispeje k tomu, že budeme flexibilnejší, že budeme lepšie využívať všetky financie a nebudeme vlastne legislatívne hádzať polená pod nohy tým, ktorí sú tí súcitní a tí kresťanskí.
Ďakujem.

15.
Nech sa páči, pán poslanec Hlina.

16.
Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia. Ono je to možno aj symbolické, že zrovna ten zákon o rozvojovej pomoci prišiel teraz, keď Európa čelí, povedzme si to tak, ako to je, humanitárnej katastrofe.
To by lepšie nenaplánoval, to len život dokáže takto naplánovať. Je asi dobré, ja sa stotožňujem aj s povedaným, aj som si to prešiel. Ja teda nejakú skúsenosť s tým nemám, ale predpokladám, že je to robené s tým, aby to bolo lepšie, aby to bolo operatívnejšie, aby sme proste vedeli pomôcť viac.
Ja len, ak dovolíte, niektoré skutočnosti vypichnem pre istotu, lebo viem, kde žijem, ale v dobrom pre túto chvíľu, naozaj. Ak teraz definujeme aj v samotnom zákone toho riaditeľa – pán minister, neberte to osobne, pri vás si to špeciálne nemyslím, ale ja už sa v tejto krajine bojím – viete, tu sa syn poslanca stane niečím, otec poslanca niečím, tu už je nepotizmus taký, že sa bojím, že aj tam pri nominácii, že už definujete, že má byť, že tá agentúra má mať riaditeľa, čo doteraz, ako som pozeral, nemala, že aby to bola aspoň nejaká taká nominácia, ktorá, by som povedal, že je vecne príslušná k tejto problematike. Viete, nedá sa v tejto krajine vylúčiť, pri určitom rezorte by to kľudne popri robote zvládol možno aj exekútor Krutý, alebo by tam niekto dal ešte nejakého toho, čo máte v Považskej Bystrici, toho RoboCopa. Viete, že naozaj, ak je to tá agentúra, má pomáhať rozvojovej pomoci, tak by to mal byť človek, ktorý s tým, o tom niečo vie. Tak to len taký apel. Bolo by to naozaj dobré. A bolo by dobré, keby to zrovna nemusel byť nejaký pokrvný príbuzný nejakého poslanca SMER-u.
Trochu sa bojím, bojím tej, ďalšieho typu rozvojovej pomoci. S tými, ktoré tam sú, v zásade asi sú štandardné, s tými zvýhodnenými úvermi. To pri našich podmienkach vyhodnocujem ako rizikové, ale nechám sa prekvapiť. Nechám sa prekvapiť, že tento typ pomoci bude ten, bude asi nosný a v rámci toho doplnku, že naozaj doplnkovo pomôže rozvojovej pomoci a nepomôže niekomu, lebo však špeciálne niektoré banky obchádzajú ťažké chýry.
Nie som celkom stotožnený, pán minister, s tým, že dlhy niektorej krajine má odpustiť vláda. Nie preto, že by sme nemali odpúšťať dlhy, to nehovorím, ale nie som si celkom istý, či vláda. Lebo ak ľud tejto krajiny prostredníctvom niekoho požičal, dodal, alebo čo, ľudu inej krajiny, tak podľa mňa by bolo asi lepšie, keby to prípadne aj ten ľud tej krajiny prostredníctvom parlamentu, to aj prípadne odpustil, ak uzná za vhodné. A to nehovorím z pohľadu nejakého zase, čo na Slovensku musíte mať, tú obavu, hej, ale aj z pohľadu nejakého takého, by som povedal, že významového, hej, že teda, že teda ľud tejto krajiny prostredníctvom parlamentu odpustí ľudu inej krajiny. Aby teda vzhľadom na to, že majú starostí dosť, tak ten akt je taký symbolickejší, keby vyšiel z parlamentu. To dávam na rozmyslenie. A dokonca si myslím, že by to tak aj mohlo byť.
Ja som sa v dôvodovej správe dočítal, že my sme dali 50 mil. eur v priebehu jedenástich rokov na rozvojovú pomoc. Ja neviem celkom to posúdiť v komparácii trebárs s inými porovnateľne veľkými národmi alebo štátmi ako sme my, hej. Čiže ak je niekto, aby sme si vedeli spraviť nejaký kľúč, že či je toto primerané, či to bolo málo, alebo to bolo možno viac, to by možno stálo za to. Neviem to posúdiť, hej. Čiže ak máme my 5,5 milióna obyvateľov a dali sme 50 miliónov za desať rokov, koľko dali Česi, keď majú 10 miliónov. Neviem, to by bolo možno, bolo pre vnútornú, pre internú nejakú potrebu toho dobre vedieť. A možno by bolo dobré aj vedieť, ja chcem veriť a verím, že sa rozvojovej pomoci venujú u nás slušní ľudia a že tých 50 mil. eur, čo je, nie je zase až tak málo, to je 1,5 miliardy korún, v starých, išlo tam, kde treba, hej. Že to je naozaj kľúčový moment, že naozaj tých 50 mil. eur išlo tam, kde treba, že sa nepotratilo cestou, nezostalo na nejakých rúčkach a kľučkách. Tomu chcem veriť. Nevylučujem, že sa prípadne interpeláciou, ma to zaujalo, pán minister, vás spýtam, hej, že ako proste tých, ako to bolo rozdelené. Možno by to, to len pre takú predstavu, aby sme vedeli. S tým by som, to už sú nejaké moje podnety k tomuto návrhu.
A jednu vec, prepáčte, jednu vec ešte si neodpustím, pán minister, a to je vlastne aj vaša zodpovednosť a ja vás na ňu upozorním a som zvedavý, ako na to zareagujete. Ono v zásade to aj súvisí s ľudskými právami, súvisí to aj s pomocou.
Pán minister, by ste neverili, vy ste, pokiaľ viem, predsedáte rade vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny. (Reakcia predkladateľa.) Už pán Borec? Takže to musím jemu povedať? No dobre, no vám aspoň poviem, že s kým ste tam sedeli, ale neviem, kto ho nominoval, a to je výrazom toho cynizmu nášho, hej. Ak existuje Rada vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť, tak v tejto rade vlády je doktor Branislav Fridrich. A to by ste neverili, pán minister, že tento doktor Branislav Fridrich zastupuje úžerníkov ako ich právny zástupca v 18-tisíc sporoch na slovenských súdoch a od biednych ľudí tejto krajiny, od pani zo Spišskej Belej – to sú vaše končiny, to je v Kežmarku; viete, koľko je takto ľudí postihnutých a v Poprade? – žiadajú zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne, 93 % per annum. Zmenkový úrok v spotrebiteľskom vzťahu. A tento pán doktor Branislav Fridrich je právny zástupca týchto úžerníkov. Podľa mňa, mi to príde nenáležité, podľa mňa, mi to príde cynické. Čiže vy ste s ním doteraz tam sedeli. Predpokladám alebo dúfam, že ste o tom nevedeli. Ja keď sem príde minister Borec, tak ho na to upozorním. Podľa mňa je nenáležité, nesprávne a zlé, aby takýto človek sedel v takejto komisii. Nemôžte Al Caponeho dať do komisie pre hospodárstvo alebo do branno-bezpečnostného, proste. Ale teraz som to možno až hyperbolizoval, ako som mal. Naozaj podľa mňa je tu ešte niekde nejaký ten právnik, ktorý nezastupuje úžerníkov, hej. Podľa mňa sa tu nájde ešte niekde právnik, ktorý nezastupuje úžerníkov a ktorý prípadne má aj nejakú sociálnu empatiu, hej, a proste nechce od biedakov, od pani zo Spišskej Belej, ktorá si, chúďa, požičala 600 eur, by ste neverili, pán minister, 7 800 od nej vysúdil tento Branislav Fridrich. To je čo?! Tu je život gombička pre niekoho v tejto krajine. Dobre, tým som, to som mal na duši, to som chcel povedať.
Ďakujem veľmi pekne.