54. schôdza

Ďakujem pekne, pán predseda. Ďakujem, Ľudo, za veľmi potrebné oprášenie a pre niekoho možno aj totálnu informáciu novú o vedomostiach v podobe citátov doslova odcitovaných, pretože niekedy mám pocit aj v tej diskusii, ktorá tu bola pred rokom a roky predtým, že, samozrejme, ľudia majú niečo z tých učebníc dejepisu predsa len v hlavách zachované, veľmi často deformované, veľmi často skreslené, veľmi často úmyselne posunuté. Napríklad tá obľúbená protitéma 30. októbra je fajn, ale musíme si otvorene povedať, že mohli by sa v Martine stretnúť aj dvadsaťkrát zaslúžilí vlastenci vrátane môjho pradeda, ale pokiaľ by neexistovalo dielo légií, neexistovalo dielo zahraničného odboja, mohli by v tej Tatrabanke vydupať dieru do dlažby a nikdy by nič nevzniklo. To, že sme dostali pevnú hranicu vo Versailles, to, že sa Dunaj stal hraničnou riekou, to by sa nikdy nedalo v dvorane Tatrabanky vydupať a jednoducho stelesnením tej zahraničnej práce, ktorá, tvrdím a trvám na tom, bola 90 % vzniku Česko-slovenskej republiky, v nej, v tej triáde hrdinov je žiarivou hviezdou práve Štefánik a znova podčiarkujem, týmto dátumom si uctíme to, čo pre nás urobil, a odmietnuť to, samozrejme, aj vládnuca väčšina môže, ale vyjadrujem spolu s Jankom Mičovským, ktorý to povedal vo svojej faktickej, nádej, že príde deň, a teraz nemienim citovať skrachovaného nemeckého maliara, ktorý sľuboval, že príde deň, a ten aj prišiel, ale nakoniec aj odišiel našťastie, že deň, keď 28. október bude štátnym sviatkom a rozhodujúcim medzníkom našich moderných dejín... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pani predsedajúca, kolegovia, kolegyne, ja len krátko, ja si tiež pamätám tú atmosféru spred roka, také déja vu, že tu bola, bolo to aj dojímavé, že došlo k tej zhode. Ja som vtedy, myslím, že tá diskusia bola aj hlbšia a Vilo Novotný vystúpil a prebral aj tie historické veci, a je naozaj možné, že som trošičku do toho sa snažil vniesť akúsi konfesionálnu, no nepoviem celkom, ale možno takú rovnováhu alebo nejakú väčšiu spravodlivosť, takže k tomu sa vracať nebudem.
Istá vec je, že 28. október, vznik prvej Česko-slovenskej republiky je bez diskusie. Myslím si, že bez diskusie je aj význam osobnosti Milana Rastislava Štefánika. Čo mňa trošku vyrušuje, Peter Osuský spomínal ako nový prvok alebo také čosi objavné, alebo prínosné, práve spájanie toho výročia. Ja som sa narodil v Česko-Slovensku, to je prosím, moja vlasť a som vlastenec aj československý a aj slovenský, nemám z toho žiadnu traumu. Čiže nemám problém s 28. októbrom, hovorím, ani so Štefánikom, len spájanie proste toho výročia len s tou jednou osobnosťou, aj keby bola dominantná z hľadiska historickej pozície, z hľadiska významu, je trošku takým otváraním Pandorinej skrinky, lebo nechcite si predstaviť, koľko je v slovenskej spoločnosti názorov na význam mien, osôb, osobností, a ak, akonáhle ušijete lex Štefánik, tak príde lex neviem kto. Nezdá sa mi to šťastné riešenie. Som za to, aby bol pamätný deň Milana Rastislava Štefánika so všetkou úctou, ktorá k tomu patrí, čiže to je jedna taká moja výhrada.
A druhá, nezdá sa mi spôsob riešenia tej substitúcie, že doteraz pamätný deň urobíme štátnym sviatkom a, naopak, štátny sviatok teda urobíme pamätným dňom. Poviem prečo.
Ja si pamätám okolnosti schvaľovania tej ústavy, myslím, že to bolo ešte v čase, kedy ani samostatná republika, myslím, pred januárom ’93 nebola, a KDH má s tým špecifickú traumu, lebo o tej ústave sa nejakým spôsobom hlasovalo, čiže ja v ten deň, priznávam to, aj keď môže niekto povedať, že to je nevlastenecké, sa vždycky snažím aj z takého vnútorného vzdoru a trucu, že mi zobrali vlasť a že sa ma na to nepýtali a že to urobili bez referenda, ja sa snažím v tento deň, konkrétne ten 1. september vždycky byť inde než doma, najčastejšie v Luhačoviciach alebo v Zlíne alebo proste v Uherskom Hradišti, lebo tam je vtedy pracovný deň, a to je jeden dôvod, a ten hlbší je, že po hlasovaní, ktoré vtedy prebiehalo o slovenskej ústave, môj otec bol chvíľu poslancom tejto Národnej rady a od toho dňa až do dňa jeho smrti, desať rokov po tom hlasovaní kádeháckom, o ktorom bolo toľko diskusií, prebiehali veľmi nepríjemné udalosti v jeho živote vrátane polievania auta kyselinou a iných nepríčetností, ľudí, ktorí boli posadnutí Mečiarom a všetkými tými zvrchovanosťami, aj keď nemali, hovorím, štandardnú politickú kultúru, tú ústavu. Tá ústava sa prijímala takýmto spôsobom. Čiže ale napriek tomu si uvedomujem, že je to téma citlivá, výročie ústavy, a si myslím, že nemali by sme toho džina púšťať z fľaše, aj keď teda osudy vzniku tej ústavy boli všelijaké a problematické, čiže ja sa prihováram za to, aby bolo možné alebo aby sme urobili zákon, kedy bude 28. október znovu štátnym sviatkom, ale aby sme nerušili tú modlu nových zvrchovaných Slovákov, ktorým je štátny sviatok, teda Deň ústavy, čiže to riešenie takouto substitúciou, jako to by som akosi, ja osobne mám s tým, mám s tým problém.
A k Štefánikovi nájsť adekvátnu formu vyjadrenia úcty. Ja by som si vedel predstaviť aj štátny sviatok, ale hovorím, vždycky tie, hodnotenie, historické hodnotenie osobnosti je vždycky riskantné, aj keď možno Štefánik je práve ten, tá jagavá výnimka, kde by s tým nemal byť väčší interpretačný problém.
Len toľko som cítil za potrebu povedať, ďakujem.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka, kolegyne, kolegovia, vážení občania, hostia na balkóne, znovu tu stojím, znovu s recyklovaným a budem tu stáť stále, pokiaľ tu budem v tejto Národnej rade, resp. niekto bude túto myšlienku zdieľať, aby tento problém, ktorý nastoľujem, bol raz vyriešený.
Hovoríme o zákone o obecnom zriadení. Je to starý zákon ešte z roku 1990, ale, žiaľ, to, čo sme v ňom za ten čas do roku 2015 novelami, doslova že zabetónovali, tak prináša v niektorých častiach nášho krásneho Slovenska dosť veľké problémy. Čo môj predkladaný návrh zákona, z akej myšlienky vychádza? Vychádza z myšlienky, že obyvatelia obce, resp. časti obce majú ústavné právo podieľať sa na správe vecí verejných, a to na každej úrovni štátu. Z toho vyplýva aj ich právo rozhodovať a mať podiel na rozhodovaní o stave a výzore tej časti obce, v ktorej žijú, pretože na úrovni obce sú prijímané rôzne rozhodnutia, ktoré výraznou mierou ovplyvňujú každodenný život občanov. To dúfam, že mi každý dá za pravdu. Žiaľ, stáva sa, že hlavne okrajové časti, ja hovorím miest a všetkých veľkých obcí, hlavne tí, ktorí boli nejakým spôsobom násilne pričlenení k týmto mestám, resp. obciam, tak tieto okrajové časti ťahajú za kratší koniec aj po stránke finančnej, aj po stránke nejakej výzorovej, ako vyzerajú, a ako keby na nich to veľké mesto, tá veľká obec zabudla.
Áno, máme aj zákon o hlavnom meste, aj zákon o Košiciach. Je to tam trošku aj ináč vyriešené, ale, žiaľ, v ďalších mestách to zákonom vyriešené neni, resp. minimálne. Preto myslím si, že je potrebné a žiaduce vytvoriť podmienky, aby sa aj tieto niekedy samostatné obce, ak sa sami rozhodnú občania týchto obcí, resp. miestnych častí, že chcú ísť naďalej samostatne, aby sme to mohli aj zákonom garantovať.
Cieľom predkladaného návrhu zákona je upraviť ďalšie podmienky týkajúce sa možnosti oddelenia časti obce od obce. Podľa navrhovanej právnej úpravy, ktorú teraz tu predkladám, navrhujeme hlavne, aby sme ešte brali aj v úvahu, v úvahu, keď sa ide obec odčleňovať aj dĺžku spoločnej hranice katastrálneho územia odčleňovaní časti obce od obce k tým podmienkam, ktoré sú už doteraz dané. Ďalej znovu dáme ďalšiu podmienku, že cesty, ktoré spájajú odčlenenú časť obce s obcou, musia byť v priamom kontakte, nemôže to byť, že budete vchádzať z mesta cez obec do mesta. To znamená, aj túto podmienku ešte sprísňujeme, aby proste, keď takýto kolaps nastane, že takéto spojenie nemáte, tak samozrejme, je to jedna z podmienok, že môžete sa oddeliť.
Ďalej dávame, že petícia na rozdelenie obce, musia, samozrejme, ísť formou referenda, aby tá petícia, ktorá musí tomu predchádzať v mnohých, aspoň predpokladám, že takýchto nejakých počinoch by bolo potrebné, lebo obyčajne primátori tých veľkých miest alebo starostovia tých veľkých obcí sami od seba to referendum asi nebudú iniciovať. Tak aj tie petície, ktoré sú potrebné pred tou, iniciovaním toho referenda, zo súčasných 30 % zvyšujeme na 60 % občanov, samozrejme, tej odčleňovanej časti obce. No, a ďalšia zmena, ktorú tu dávame, a to je tá, myslím, že najpodstatnejšia, aby sa miestne referendum uskutočnilo v tej časti obce, ktorá je nespokojná.
To je v kocke, čo by sme chceli touto mojou novelou, resp. našou novelou, predkladám to aj s ďalšími spolu kolegami a kolegyňami z nášho klubu, čo by som chcel touto novelou dosiahnuť. Predkladaný návrh zákona nemá žiadny vplyv na rozpočet verejnej správy a na podnikateľské prostredie, nevyvoláva žiadne sociálne vplyvy, vplyvy na životné prostredie ani vplyvy na informatizáciu spoločnosti. Je v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
Toľko vari na úvod. Chcel by som vás naprieč politickým spektrom poprosiť o podporu. Trošku bližšie to rozvediem v rozprave, do ktorej sa potom ústne prihlásim.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj za spravodajcu k návrhu zákona (tlač 1658). Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií SR. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady a Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 9. novembra 2015 a gestorský výbor do 10. novembra 2015.
Prosím, pani podpredsedníčka, otvorte všeobecnú rozpravu. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Takže poďme na to trošku podrobnejšie.
Myslím si, že ako tu už bolo spomenuté predrečníkom v inom zákone, že mali by sme vedieť, skade sme prišli, kto sme a kam chceme ísť.
Takže poďme na to, skade sme prišli. Prišli sme do našej demokracie zo socializmu, že? Na to bol ’89. rok. Áno, mali sme vtedy plus-mínus 2 500 obcí. V súčasnosti je to zhruba 3 000 obcí. Áno, počet obcí nám bol navýšený. Čo sme zdedili zo socializmu, keď sme išli robiť obecné, pardon, keď sme išli robiť zákon o obecnom zriadení? Urobili sme asi to, že v jednej časti sme povedali, že áno, v určitom časovom období, a to hovorím to obdobie zhruba plus-mínus 1990 až 2003, 2002, kde obce bez nejakého mihnutia okom, pokiaľ sa chceli odčleniť ich miestne časti, mali to zákonom, hovorím, de iure aj de facto umožnené. Žiaľ, vyzerá to tak, že súčasne platný zákon de iure áno, de facto..., vysvetlím ako.
Myslím si, že keď je nejaký zákon, tak mal byť úplne realizovateľný aj v praxi, lebo potom ho neprijmeme, lebo to je zbytočné ho prijímať, keď v praxi nemá reálny výsledok. Aký je momentálny stav? Ak sa chce nejaká miestna časť oddeliť, ktorú sme zdedili teda zo socializmu tak, že je pričlenená k nejakému okresnému mestu alebo inej obci, tak pokiaľ chce sa odčleniť, tak to referendum, ktoré je k tomu potrebné, musí sa vykonávať v celej, v celom meste, resp. v celej obci. Nie v tej nespokojnej.
Zdá sa mi, že je to nedemokratické, aj by som povedal, že neľudské voči tým občanom, a proti - podľa mňa - aj proti ich vlastnému svedomiu a vedomiu, ako by chceli spravovať tú svoju časť obce.
Keď mi niekto povie, že zase chcete drobiť, Petržalka, aby sa neodtrhla od Bratislavy, iné mestské časti, vopred avizujem, že tie pravidlá hry, ktoré sú v tomto zákone o obecnom zriadení ešte sprísňujem mojimi podmienkami, a v súčasnosti, aby sme boli v obraze aj vážení občania, aj vy, tak ak sa chcete dneska odtrhnúť od nejakej časti, teda toho veľkého mesta, veľkej obce, tak musíte splniť štyri podmienky.
Prvá podmienka, nové obce alebo nová obec musí mať katastrálne územie, ktoré tvorí súvislý celok. Alebo katastrálne územia, keď je to viacero nejakých tých mestských častí, chcú ísť spolu od toho veľkého mesta sa odčleniť. To znamená, musia mať katastrálne územia, to znamená nejakú históriu, že nemohli vzniknúť včera a dneska sa idú odtrhávať.
Po druhé musia mať minimálne 3 000 obyvateľov. Áno, to povedala naša legislatíva doteraz v tomto zákone, že pre nás, pre Slovenskú republiku je životaschopný subjekt o počte 3 000 obyvateľov a vtedy mu dáme šancu, aby niečo išlo robiť. Takže nechceme robiť žiadne 300-, 500-členné obce. Hovorím o tomto pravidle, že áno, chcem ho zachovať.
Nové obce - alebo ďalšie pravidlo, ktoré tu je zakotvené v zákone o obecnom zriadení - nové obce urbanisticky nesplynuli s ostatnými časťami obce. To znamená, tá časť, ktorá sa chce ’odtrhnúť, nemôže byť urbanisticky splynutá s tou starou časťou, od ktorej sa odtrhuje.
A po štvrté do rozvoja odčleňovanej obce, resp. časti obce neboli vložené investície, od ktorých je závislá celá obec. To znamená, že neodtrhneme, ja neviem, nejakú Dimitrovku od Bratislavy, kde od týchto peňazí je celá obec závislá alebo od týchto daní, ktoré tam z nej prichádzajú. Takže myslím, že to je tak ako logicky uzavreté v súčasnej legislatíve o obecnom zriadení. Áno, beriem.
Ak dovolíte, pripájam tam ešte dve moje, dva moje návrhy, a síce týkajúce sa dĺžky odčleňovanej hranice, ktorá by mal byť tak, aby bola dlhšia ako polovica, nesmie byť menšia ako polovica obvodu celkovej dĺžky hranice, ktorá predstavuje od oddeľovanej časti obce. To znamená, že ešte nastavujem to, že nemôže to byť iba, keď nejaká kúsková hranica, musí to byť väčšia ako polovica z toho, že by bola. A po ďalšie, čo tam dávam, aby sme tam nemali tú cestu, ktorú som už spomínal, aby tá cesta bola priamo spojená s tým, teda mestom, od ktorého sa oddelilo od tej veľkej obci. Pokiaľ takáto situácia neni, tak je to dôvod na to, aby sa mohla odčleniť.
Ako to je vo vyspelých štátoch? Najväčšia polemika sa vedie, aspoň, čo som postrehol okolo tých 3 000 obyvateľov. Aj Šalková, miestna časť Banskej Bystrice chcela sa teraz pri komunálnych voľbách odčleniť. Zistila, že má smolu, lebo nespĺňa podmienku 3 000 obyvateľov. Takže potom ani nešli dokonca do tých, v komunálnych voľbách, Šalkovčania ostali tak, lebo zistili, že figa borová, nedá sa, pretože oddeľovanie časti obce od tej veľkej obce podľa súčasného platného zákona môžete robiť iba v čase, kedy idú komunálne voľby. Takže Šalkovčania, žiaľ, pre vás to neni dobrá správa, pretože túto hranicu 3 000 obyvateľov momentálne neni ani nejaká vôľa to zmeniť. A keď si pozrieme po okolitých štátoch, tak v Maďarsku tá hranica je postavená na úrovni 300 obyvateľov, v Česku na úrovni 1 000 obyvateľov, v Nemecku na úrovni 10 000 obyvateľov. Slovensko dalo 3 000. Áno, akceptujem. Bolo to ešte za, myslím, že okolo roku 2002, 2004. Myslím, že pán Faič, súčasný poslanec vládnej strany SMER bol tiež v tom aktívny a potvrdili mi to aj na ZMOS-e, že áno, takto sa nejako utriasla, že tá hranica 3 000 obyvateľov.
Túto nechcem rušiť, je to tu, dobre. Takže hovorím, že ešte dávam ďalšie podmienky, ktoré budú sťažovať odtrhnutie sa týchto obcí, ktoré by to z nejakého iného dôvodu ako z toho, že sú vyslovene, že nejakým spôsobom "degradovaní" voči tej veľkej obci, chcú sa oddeliť.
Ďalej čo tam dávam, je fakt, že to referendum môže byť vyvolané a iniciované obcou, to znamená tou veľkou obcou, od ktorej sa chceme odtrhnúť, alebo v jej, teda v jej mene obecným zastupiteľstvom, alebo z vlastného podnetu toho mesta, alebo na základe petície skupiny obyvateľov obce. Momentálne tá skupina obyvateľov obce, pokiaľ by to bolo to posledné kritérium v zákone definované, môže vtedy iniciovať referendum, pokiaľ tam bude 30 % oprávnených voličov. A znova sa berie tých voličov z celého mesta. A znovu, to ja hovorím, že podľa mňa chyba a neni to demokraticky. Takže my to zvyšujeme z tých 30 % na 60 %, ale v tej časti, ktorá je nespokojná, to znamená tá, ktorá sa chce oddeliť.
No ako som povedal, posledná moja zmena je týkajúca sa toho referenda, ktoré by malo byť podľa mňa a podľa fungovania demokracie v iných štátoch, mala byť robená v tej časti, ktorá je nespokojná. Pýtam sa. Keď Škótsko sa chcelo odtrhnúť od Veľkej Británie, tak britský premiér išiel presviedčať Walesanov alebo Škótov, aby sa netrhali? Keď Katalánci sa chcú do Španielska oddeliť, tak idú to robiť v Španielsku alebo v Katalánsku? Respektíve pred týždňom to urobili. Hoci neprávoplatné, resp. také skúšobné, ja tomu hovorím, referendum. A pýtam sa, kolíska demokracie je Slovensko alebo Veľká Británia? Asi tá Veľká Británia, že? To znamená, že my máme demokraciu u nás po slovensky vysvetľovanú a po slovensky hovorí, že referendum robíme v celej časti, ktorá je momentálne zahrnutá v tom veľkom meste.
Takže, vážení občania, mne sa zdá, že toto je diskriminačné, a preto je tu tá moja novela. Myslím si, že keď sme povedali "A", že de iure to môžeš, tak povedzme aj "B", aby de facto si to mohol. Kladiem si otázku. Ako sa môže pri súčasnom stave zákona oddeliť táto nespokojná časť? Ja vidím dve možnosti.
Prvá možnosť dobrovoľne, akože nenásilne, druhá násilnou cestou. Nenásilne to je tak proste, že budem presviedčať poďte, pomôžte nám, chceme sa oddeliť, buďte tak dobrí. Ale to, bojím sa, že to je asi u nás nereálne. A druhá časť je to, čo hovorím, že tento zákon podnecuje k vzburám a rebéliám, lebo ako musíte liezť na nervy tej veľkej časti toho mesta, aby ste vy, tých tritisíc obyvateľov, ste sa mohli odtrhnúť? Musíte ísť liezť na nervy tak, že oni povedia, bodaj by si zajtra tu už nebol a prídem k tomu referendu, aby si išiel preč. To znamená čo? Robiť im tak zle, aby toho mali plné zuby. A keď toto má byť o demokratickom zákone u nás v Slovenskej republike, tak to neberiem, vážení, lebo ja nie som za vzbury a za rebélie. Takže týmto mojím pozmeňujúcim návrhom riešime aj túto anomáliu, ktorú máme v tomto zákone a ktorú, neviem, či doteraz to tu niekto povedal, ktorá je reálny fakt, a nikto sa tým nezamýšľa, pretože čo však, nech sa oddelia, keď chcú, keď im občania povedia. Vážení, nežeňte to až do krajnosti, nežeňte to do krajnosti, vážení páni poslanci a pani poslankyne. Nežeňte to do krajnosti, pretože to neni o demokracii a je potom je to o tej vojne, ktorá vznikne na miestnej časti a bude veľký problém, ako to zastaviť. Pretože nie všetci občania sú takí, by som povedal, že mierni a nejakí umiernení a niektorým môže, by som povedal, že trošku stúpiť adrenalín a môže to byť aj ťažšie. Takže chcem vás všetkým veľmi pekne poprosiť a požiadať, ak máte, by som povedal, že správny úsudok na chod našej demokracie, ako by sme si ju vedeli predstaviť a chceme predstaviť, lebo myslím si, že nechceme sa vracať niekde do feudalizmu, ale chceme ísť trošku ďalej. Naprávajme krivdy, ktoré spôsobil socializmus, lebo nemáme právo, aby naši občania si nemohli spravovať svoje územie, ktoré možnože ich predkovia aj za cenu krvi vydobyli pred nejakým možnože 500-800 rokmi, aby sme my teraz povedali, bo socializmus povedal, že nie, nemáš šancu žiť, a my by sme ich zabetónovali na veky vekov, pretože nemáme tak prispôsobený zákon, aby tá nespokojná časť obyvateľstva mohla povedať, že už stačilo, chcem ísť preč, nemám s týmto už čo robiť.
Takže, vážení páni kolegovia, pani kolegyne, chcem vás poprosiť napriek politickým spektrom, aby ste, ak sa dá a vaše svedomie nebude proti, aby ste prakticky podporili túto novelu zákona, ktorú tu dávam tu už štvrtýkrát, a jak som povedal, proste budem ju dávať stále a dúfam, že keď tu bude niekto z Obyčajných ľudí aj v ďalšom volebnom období, tak bude to ako naša agenda ďalej, aby sme ľuďom, ktorí sú takto doslova, že týraní demokraciou, umožnili si povedať, že ja chcem gazdovať s mojimi peniazmi, ja si viem svoje územie takisto spravovať, pretože mnoho tých častí nemá ani škôlky, ani ihriská, ani cesty, ale áno, sú pričlenení k okresnému alebo krajskému mestu a je to nonsens.
Takže končím tak ako stále zvyknem, že, ľudia boží, žime tak, to nám odkazujú naši predkovia, aby bolo aj chleba, aj neba.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Ani nie tak pred viac ako pätnástimi minútami sme tu mali zákon o štátnom sviatku, 28. októbri, a hodne podrobne sme tu rozprávali o vzniku Česko-Slovenska. Nuž, život je dobrý režisér a zasahuje aj do tejto siene.
Ja teda oceňujem tvoje nadšené a vytrvalé predkladanie tohto zákona, určite je to na mieste. A tá analógia s tým zákonom o 28. októbri je v tom, nuž, že veru, ak by sa vtedy v októbri v 1918. naši predkovia spytovali predstaviteľov Rakúsko-Uhorska veľkého, že či im teda dovolia sa odtrhnúť, je viac ako isté, že by teda Česko-Slovensko nevzniklo. Tak využívam túto analógiu, ktorú som tu už niekedy v tejto súvislosti spomínal, a pripomínam, že teda je to nelogický pohľad, a v tomto prípade tiež to, čo si, Martin, na to upozornil ako na to najhlavnejšie, že veľká časť má súhlasiť s odčlenením tej malej. Je zjavné, že sa to skoro nikdy nemôže stať, a preto upozorňujem aj v súvislosti cez ten historický pohľad na vznik Česko-Slovenska, že od takýchto nelogizmov by sme mali ustúpiť. Držím ti palce. Verím, že teda tento zákon tiež raz sa stane aj vďaka tvojej iniciatíve a takému nasadeniu osobnému, prijatou normou.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán kolega. Poučme sa z minulosti, lebo národy a ľudia, ktorí sa nepoučujú z minulosti, asi budú robiť tie isté chyby, ktoré potom nás, by som povedal, že ochudobňujú o čas, ktorý už nevrátime, o elán ľudí a možnože aj o nejaké tie financie, ktoré strácame tým, že tam sa budú nejaké robiť zbytočné referendá, ktoré budú musieť možno že byť aj finančne náročné.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, milé kolegyne, vážení kolegovia, priznám sa, že podnetom na predloženie tohto návrhu s pani poslankyňou Horváthovou bola tragédia, ktorá sa stala v lete na Slovensku v Nitre, kedy otec malého dievčatka zabudol dievčatko v aute počas tých veľkých horúčav, a toto, toto dievčatko tragicky zomrelo na hypertermiu. Bol to možno prvý prípad na Slovensku, ale, ale tých prípadov vo svete je niekoľko desiatok ročne. A ja teraz nechcem ísť do roviny psychológie alebo práva, že kvôli čomu sa stávajú, a ja som mal vždy dojem, keď som o tom prvýkrát čítal, že to sa, to sa nemôže stať starostlivému rodičovi. Obávam sa, že by som už si taký istý nebol, že k tým skratovým reakciám, k tomu výpadku na základe konkrétnych podnetov, ktoré sú v literatúre popisované môže dôjsť u každého z nás. Aj u toho najstarostlivejšieho rodiča, žiaľ. Dokonca to v psychológii má svoje pomenovanie ako syndróm zabudnutého bábätka, Forgotten Baby Syndrome, a je už o tom pomerne veľa aj odbornej literatúry, aj keď na Slovensku k tomu prišlo prvýkrát, a dúfajme, že na dlhé obdobie aj poslednýkrát, lebo neviem si predstaviť nič horšie, ako keď takýmto tragickým spôsobom zahynie malé dieťa a rodič je, ak nie právne, tak morálne do smrti poznačený tým, čo urobil.
Čiže návrhom týchto noviel zákonov chceme riešiť stav, aby boli rodičia informovaní o pobyte detí v čase, keď sa majú nachádzať v jasliach, v materských školách, predškolských zariadeniach, základných alebo stredných školách aj v rámci povinnej školskej dochádzky do týchto zariadení. Niektoré krajiny ten model prijali. To znamená, že akonáhle dieťa nie je ospravedlnené, tak je už systém niekedy aj technický, je niekedy esemeska, mail, to je jedno, kde je rodič upozornený, že proste o 8.30 hod. dieťa nie je v jasliach, v škôlke. Ak by došlo k tejto spätnej väzbe napríklad v tom prípade v Nitre, tak to malé dievčatko mohlo žiť. Čiže nie je to niečo, čo sme si úplne vymysleli s pani poslankyňou Horváthovou, ale funguje to v krajinách, kde tieto prípady sú častejšie, a je ich niekoľko desiatok ročne. Netýka sa to inak iba tejto skutkovej situácie, ale aj prípadu, keď môže byť dieťa cestou do školy unesené, napadnuté, niečo sa môže stať a tak a tak ďalej. Nehovorím potom už o možnom záškoláctve v nejakom vyššom veku.
Naša legislatíva dnes stanovuje povinnosť rodičov informovať školu, škôlku, jasle, keď dieťa nepríde do školy, škôlky. Poznáte to mnohí z vás. Väčšinou teda, keď máte malé deti, tak a niečo sa stane, že sú choré alebo niečo, tak vždy sa do tej školy, škôlky zavolá, že teda neprídu. Mala by mať podľa mojej mienky v rozumnom rozsahu podobnú povinnosť aj škola, škôlka informovať rodiča, ak dieťa nepríde a nie je ospravedlnené, aby dostal rodič spätnú väzbu.
Čiže cieľom predloženého návrhu je najmä pomôcť rodičom, aby vedeli, kde sa ich dieťa nachádza, aby boli informovaní o absencii a nedostavení sa do jaslí, predškolských zariadení, škôl a školských zariadení. Ďalším cieľom návrhu je znížiť riziko možnosti zabudnutia dieťaťa v autách alebo obytných priestoroch. Ja som rokoval o tomto návrhu novely zákona aj so školskými odbormi, ktoré boli skeptické k tomu návrhu, a prisľúbili, že ak bude návrh v druhom čítaní, tak prinesú vlastné pozmeňovacie návrhy. Báli sa nejakej administratívnej záťaže, ktorá s tým bude spôsobená, a nehovorím, že sú to triviálne, triviálne veci, ale si myslím, že ak je cieľom zachrániť detské životy, tak stojí za to o tom popremýšľať, ako to urobiť, aby to bolo čo najmenej zaťažujúce a čo najviac efektívne. Takže z týchto dôvodov vás chcem poprosiť, pani poslankyne, páni poslanci, o podporu návrhu zákona a jeho posunutie do druhého čítania.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pani predsedajúca. V súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu.
Tento spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský logicky bol navrhnutý výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Odporúčam tiež, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 9. novembra 2015 a gestorský výbor do 10. novembra 2015.
Pani podpredsedníčka, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, milé kolegyne, vážení kolegovia, podľa súčasnej úpravy sa do príjmu zdravotne ťažko postihnutej osoby pri hodnotení príjmu pre účel poskytovania kompenzačných príspevkov nezapočítava príjem získaný od nadácií, občianskych združení, neziskových organizácií a neinvestičných fondov. Navrhuje sa tento okruh rozšíriť aj na charitatívnu pomoc získanú priamo od fyzických osôb alebo od iných právnických osôb. Takúto pomoc mnohí ľudia alebo firmy poskytujú nezištne v dobrom úmysle pomôcť zdravotne ťažko postihnutej osobe. Preto je potrebné aj tieto príjmy postaviť na roveň pomoci, ktoré poskytujú uvedené organizácie tretieho sektora, tak, aby to neovplyvňovalo hodnotenie príjmu žiadateľov o kompenzačné príspevky. Myslím si, že nie je racionálny dôvod pre to, aby, aby tieto, táto pomoc bola odlišovaná podľa subjektu, ktorý ju poskytuje, či ju poskytne fyzická osoba, dajme tomu nejaký filantrop alebo nadácia, občianske združenie.
Poviem to na príklade, ktorý ma, sa priznám, až teraz napadol. Prezident republiky každý mesiac svoj príjem, svojím príjmom pomáha ľuďom, ktorí sú v núdzi. Isto medzi nimi sú aj osoby, ktoré sú zdravotne ťažko postihnuté. A by tento príspevok, táto pomoc znamenala, že, že sa znížia štátne príspevky takejto osobe, nedáva to žiadnu logiku, lebo v princípe tam nie je rozdiel medzi takouto formou pomoci od fyzickej osoby a od napríklad nadácie alebo občianskeho združenia. Nevidím tam ani právne relevantný rozdiel, ale nie je tam podľa mňa ani vecný rozdiel.
Takže vás chcem znovu požiadať o podporu návrhu novely zákona do druhého čítania.
Ďakujem, pani predsedajúca.