54. schôdza

Dobrý deň, prajem. Chcel by som pozvať všetkých poslancov, ctené dámy aj ctených pánov pri príležitosti Svetového dňa srdca, zajtra od deviatej ráno sa bude merať hladina cholesterolu aj EKG. Pozývam vás všetkých o deviatej ráno na výbor pre zdravotníctvo. Ďakujem pekne.

Vážené kolegyne a kolegovia, chcel by som pripomenúť hlavne členom finančného výboru, ale aj všetkým, ktorí by mali záujem, že finančný výbor cez obedňajšiu prestávku vykoná poslanecký prieskum na riaditeľstve Finančnej správy z dôvodu zlyhania informačného systému Finančnej správy v lete, keď Sociálna poisťovňa nemohla vypočítať a zaslať všetkým živnostníkom a podnikateľom na Slovensku výšku ich odvodov.

83.
Vážený pán predsedajúci, vážení prítomní poslanci, zástupcovia verejnosti, dovoľte mi, aby som opakovane, hoc v prvom čítaní, ale už vlastne niekoľkýkrát predniesla súbor návrhov opatrení, konkrétnych pripomienok k riešeniu toho, ako je možné zlepšiť a zefektívniť postavenie spotrebiteľa na slovenskom trhu, ako je možné prijatím takýchto opatrení zvýšiť vymožiteľnosť spotrebiteľského práva.
Viaceré inštitúty, ktoré aj dnes prednesiem a ktoré sú v pomerne rozsiahlej úprave zahrnuté do návrhu zákona, tu už odzneli, tak sa ospravedlňujem za to, že sa to takto cyklí. Na druhej strane veľmi ma mrzí, že takto samozrejmé návrhy, ktoré by určite privítala spotrebiteľská verejnosť a ktoré odrazila aj spotrebiteľská prax, nenašli dostatočnú politickú vôľu na to, aby boli prijaté a boli už dávno účinné.
Pripravovanou novelou zákona o ochrane spotrebiteľa zastrešujem viaceré iné nepriame vstupy do zákonov, a to konkrétne do Občianskeho zákonníka, do Občianskeho súdneho poriadku, do zákona o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti.
Čo sa týka jadra návrhov zmien v samotnom zákone o ochrane spotrebiteľa, tam sa sústredíme v danom návrhu predovšetkým na už opakovanú potrebu zadefinovania a rozlíšenia pojmu "priemerný" a "zraniteľný spotrebiteľ". Viackrát sa pojem "zraniteľný spotrebiteľ" objavuje v jednotlivých ustanoveniach zákona, avšak bez adekvátneho zadefinovania. Preto na toto kladieme dôraz hlavne v systéme zlyhávajúcej ochrany zraniteľných spotrebiteľov, ktorých v dnešnej dobe už naozaj nemožno vymedziť len na princípe zraniteľnosti, čo sa týka nejakých zdravotných hľadísk, či už nejakého duševného alebo fyzického hendikepu. Snažíme sa definíciu zraniteľného spotrebiteľa podľa potrieb doby a praxe rozšíriť aj na znevýhodnenie spotrebiteľa z pohľadu jeho vekového znevýhodnenia, sociálneho statusu, ale aj istým spôsobom vzdelanostného znevýhodnenia.
Na tento osobitný inštitút, na túto rozšírenú definíciu zraniteľného spotrebiteľa sa potom, samozrejme, snažíme viazať aj konkrétne operatívne inštitúty, tak aby boli prínosné a poskytovali zraniteľným spotrebiteľom špecifickú ochranu, napríklad aj pred úžerou, keď sa stanú obeťou alebo vlastne objektom prebiehajúcich exekučných konaní, kde na základe vytypovania a určenia takýchto zraniteľných spotrebiteľov požadujeme už nepriamo v zákone o súdnych exekútoroch zníženie odmeny pre exekútora o polovicu a zároveň aj zníženie nákladov na trovy exekúcie nanajvýš na výšku pohľadávky bez príslušenstva. Takže tým chcem len preukázať previazanosť a nevyhnutnosť previazania jednotlivých zákonov preto, aby samotná definícia nebola samoúčelná, ale aby znamenala priamy prínos a prospech pre poškodených a nedostatočne chránených spotrebiteľov.
Okrem potreby tohto zadefinovania a rozlíšenia upriamujeme v návrhu zákona pozornosť aj na opravný prostriedok, ktorý ustavične spôsobuje a zväzuje spotrebiteľom v súčasnosti na trhu, ak sa ocitajú v reklamačných konaniach, potiaže. Spotrebiteľ v súčasnom zadefinovanom rámci paragrafového ustanovenia, ktoré sa týka reklamácií, znevýhodňuje spotrebiteľa, a to tým, že prednostné právo o určení hodnotiaceho subjektu, ktorý posudzuje predmet sporu, reklamovaný výrobok alebo službu, ten hodnotiaci subjekt je prednostne vyberaný predajcom. Viackrát to tu opakovane odznelo, že takýmto spôsobom závery reklamačných konaní vyznievajú zo 100 % v neprospech spotrebiteľov a už dlhodobo samotní spotrebitelia alebo aj tí, ktorí sa profesionálne venujú pomoci spotrebiteľom v reklamačných konaniach, upozorňujú na to, že tieto posudky od určených osôb alebo osôb, ktoré sú objednávané predajcami, ktorí sú s týmito určenými osobami v určitom podmienenom, aj priamo v obchodnom vzťahu, tieto posudky sú tendenčné, nie sú objektívne a o ich hodnote, o ich vierohodnosti je možné pochybovať.
Vo väčšine prípadov sa spotrebitelia stretávajú s jednovetnými kategorickými výrokmi o zamietnutí reklamácií bez toho, aby tam toto vyjadrenie alebo toto záverečné tvrdenie bolo opreté o isté zdôvodnenie. A nielen isté zdôvodnenie, žiada sa, a hlavne v sporných reklamáciách, predmetoch vyššej hodnoty, žiada sa exaktné vyhodnotenie, ktoré si dokážu či už predajcovia alebo spotrebitelia zabezpečiť prostredníctvom autorizovaných notifikovaných skúšobní.
Takže my, naopak, tak ako doteraz bolo prednostné právo dané do rúk predajcom určiť hodnotiaci subjekt, my toto prednostné právo prevádzame na spotrebiteľa. Očakávame, že ak bude spotrebiteľ vyberať hodnotiaci subjekt, či už je to určená osoba, alebo to bude autorizovaná osoba, skúšobňa, tak takýto posudok bude hodnovernejší. Náklad na určenie na vystavenie a vypracovanie tohto posudku, či už ide o reklamáciu zamietnutú, s ktorou sa spotrebiteľ nejakým spôsobom nestotožnil do dvanástich mesiacov alebo po dvanástich mesiacoch, tieto náklady navrhujeme, aby znášal predávajúci.
Súčasťou úprav alebo návrhov úpravy zákona o ochrane spotrebiteľa je tiež doplnenie povinných náležitostí, ktoré má obsahovať takéto odborné posúdenie, a okrem toho, ako je vystavané, ako je zadefinované dnešné znenie zákona, okrem náležitostí na identifikáciu osoby, identifikáciu predmetu sporu daného výrobku alebo posudzovanej služby, okrem určenia dátumu a, ako som už spomenula, vo väčšine prípadov kategorických jednovetných záverov požadujeme, aby každé takéto odborné posúdenie obsahovalo to, čo je pre akékoľvek odborné posúdenie, stanovisko alebo vyjadrenie podstatnou náležitosťou, a to je zdôvodnenie. Pre mňa je veľkým počudovaním, že doteraz takáto kľúčová a ťažisková časť odborného posudku v týchto, jednoducho v zákone chýba.
Čo sa týka zákona, Občianskeho zákonníka tam sa snažíme zaviesť už dlhodobejšie potrebný a jednoznačný inštitút a jeho znenie je veľmi krátke. V krátkosti znie, že spotrebiteľské zmluvy, ktoré sa uzavreli použitím nekalých obchodných praktík alebo úžery, sú neplatné. Prečo navrhujeme takéto ustanovenie?
Zákon o ochrane spotrebiteľa vymedzuje a ustanovuje, že všetky obchodné nekalé marketingové praktiky sú zakázané. To, že sú zakázané, ešte automaticky – či už v mimosúdnej, alebo súdnej praxi – neznamená, že vďaka používaniu alebo v dôsledku používania nekalých obchodných praktík je či už časť, alebo celá zmluva neplatná. Občiansky zákonník hovorí podrobne o tom, kedy je časť zmluvy alebo tá-ktorá neprijateľná podmienka neplatná. V prípade neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, ak sú to podstatné podmienky zmluvy, môže byť v dôsledku takých, použitia takýchto neprijateľných podmienok neplatná aj celá zmluva. Rovnako takúto jasnú a jednoznačnú definíciu sa usilujeme zakotviť, aj čo sa týka používania nekalých obchodných praktík, jednoznačne stanoviť a zadefinovať inštitút spotrebiteľské zmluvy, ktoré boli uzavreté s použitím nekalých obchodných praktík, sú neplatné. Jednoduchá úprava, ktorá zjednoduší vymožiteľnosť a výkon spotrebiteľského práva.
Ďalším bodom, na ktorý sa zameriavame v návrhu novely zákona o ochrane spotrebiteľa, je zavedenie inštitútu predsúdnej a predexekučnej výzvy. Už pri jednotlivých pozmeňujúcich návrhoch ja som prezentovala túto snahu a hlavne potrebu zaviesť tieto inštitúty, pretože opäť sa praxou ukázalo, že v prípade, že spotrebitelia sa ocitli či už v súdnych konaniach, alebo v exekučných konaniach, nemali možnosť, aj keď to chceli a chceli dobrovoľne plniť na základe dobrovoľne uzavretej dohody zo strany veriteľov oprávnených alebo ich právnych zástupcov, jednoducho im to nebolo umožnené.
Dlhodobejšie je možné badať a pozorovať trend nátlakového vťahovania spotrebiteľov do formalizovaných postupov, do celého reťazca od veriteľa cez právnych zástupcov veriteľa oprávneného k vymáhačským spoločnostiam, súdom, rozhodcovským súdom, napokon k exekútorom. Samozrejme, že všetky tieto formalizované inštitucionalizované postupy, ktoré nevie spotrebiteľ, hlavne keď nemá právnu pomoc, nejakým zásadným spôsobom nabúrať, sú spoplatňované a viažu sa na to naozaj nemalé finančné prostriedky.
V podstate táto predsúdna aj predexekučná výzva vytvára priestor pre uzavretie mimosúdnej dohody a rovnako na základe aj deklarovaných snažení samotnej vládnej strany a tých, ktorí sa z radov poslancov alebo aj zástupcov ministerstiev prezentujú snahou zlepšovať a zefektívňovať spotrebiteľské právo, naozaj nevidím problém, aby takýto konštruktívny návrh a návrh prospešný pre spotrebiteľskú verejnosť bol prijatý.
Posledným bodom, na ktorý som postavila dôraz v návrhu zákona o ochrane spotrebiteľa a nepriamo v zákone o súdnych exekútoroch a exekučnom konaní, spočíva v snahe znížiť finančný limit na úhradu exekučných trov, exekučných nákladov pri drobných exekúciách. Mechanizmus alebo vzorec, podľa ktorého navrhujeme znížiť tento finančný limit, je presne v zákone stanovený, je podrobne rozpísaný a konkretizovaný.
Rovnako tak v rovnakom zákone sa usilujeme o to, aby, pardon... (krátke mlčanie rečníčky a jej listovanie v podkladoch), vypadla mi myšlienka. Rovnako sa usilujeme aj zvýšiť ochrannú výšku, výšku chránenej a neexekuovanej sumy hotových peňazí alebo finančných prostriedkov vedených na účte dlžníka z 99,58 na sumu 200 eur.
Zdôvodnenie je plne zrozumiteľné, od roku ´95, kedy bol ustanovený zákon o súdnych exekútoroch, nedošlo k úprave a k zvýšeniu tejto sumy. Samozrejme, že aj popri tom za celý čas od toho roku 95. výrazne porástli životné náklady občanov, spotrebiteľov, v tomto prípade dlžníkov. Preto navrhujeme, aby primerane dobe a aj životným nákladom bola zvýšená táto chránená a neexekuovateľná suma z 99,58 na 200 eur.
V podstate takýmto spôsobom som konkretizovala hlavné návrhy, ktoré sú súčasťou zákona a ktorých prijatím, som presvedčená o tom, dokážeme zefektívniť a zvýšiť vymožiteľnosť spotrebiteľského práva a s kľudným svedomím si môžeme povedať, že naozaj spotrebiteľ je na trhu všeobecne, obzvlášť na finančnom trhu, v rámci našich možností chránený.
Ďakujem.

Vážený pán predseda Národnej rady, vážená pani navrhovateľka, panie poslankyne, páni poslanci, vážení prítomní, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti ma uznesením č. 472 určil za spravodajcu k návrhu poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky pani Heleny Mezenskej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou tohto predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Preto, vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s vaším rozhodnutím, pán predseda Národnej rady, navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti a odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 9. novembra 2015 a aby v gestorskom výbore bol prerokovaný do 10. novembra 2015.
Pán predseda Národnej rady, skončil som, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

87.
Vážený pán predseda, panie poslankyne, páni poslanci, dámy a páni, mám tú česť historicky po prvýkrát v Národnej rade Slovenskej republiky uviesť zákon o odluke cirkvi od štátu.
Tento návrh je predovšetkým o slobode. Minulý týždeň na diskusii v Nitre to pekne povedal bývalý františkán a teológ Marián Balázs. Podľa neho, ak by sa podarilo presadiť finančnú odluku cirkvi od štátu, tak cirkvi by získali väčšiu slobodu a väčšiu zrelosť.
Dodám, že ak by sa podarilo presadiť tento návrh, väčšiu slobodu by získali aj občania. Práve občania by sa mohli slobodne rozhodnúť, či prispejú alebo neprispejú zo svojich daní na niektorú z 18 registrovaných cirkví. Aj z tohto dôvodu sa my v SKOK-u domnievame, že ide o správnu vec. Politici a parlament by mal presadzovať správne veci, a preto tento návrh predkladáme.
Sú však aj ďalšie argumenty, ktoré podporujú správnosť tohto nášho rozhodnutia. Odluka štátu a cirkvi bola totiž základnou požiadavkou, ktorá sa objavovala v prvých novembrových výzvach pri spoločenských zmenách v roku 1989. Dodnes sa však nenašla politická vôľa a odvaha presadiť ju. Slovensko je dnes jednou z posledných krajín Európskej únie, v ktorých k odluke štátu a cirkvi dodnes nedošlo. Po 26 rokoch dnes teda naozaj nie je dôvod na ďalší odklad riešenia tejto témy, ktorá má podľa dlhodobého trendu aj väčšinovú podporu obyvateľov Slovenskej republiky.
Podľa definície je odluka cirkvi a štátu politickou a legislatívnou doktrínou, ktorá vyhlasuje, že štát a všetky náboženské inštitúcie majú byť navzájom na sebe nezávislé a oddelené. Zahŕňa v sebe dva princípy: Slobodu vierovyznania a sekulárnu vládu. Správa vecí verejných, ktorá je založená na občianskych princípoch, si vyžaduje, aby štát pristupoval ku všetkým svojim občanom rovnako. Nikto nesmie byť privilegovaný ani znevýhodňovaný zo strany štátnej moci.
Podľa Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republika zvrchovaný štát, ktorý sa neviaže na žiadne náboženstvo ani ideológiu. Cirkev a jej organizácie majú v občianskej spoločnosti dôležité postavenie. Nemajú však byť privilegované.
Na druhej strane je záujmom dobrého štátu aktívnych ľudí, občiansku spoločnosť, charitu a ostatné inštitúcie podporovať, a to na nediskriminačnom základe. V slobodnej spoločnosti potrebujú byť organizácie občianskej spoločnosti a cirkvi potrebujú byť slobodné a nezávislé od štátu. Na druhej strane je v záujme štátu samotného, aby vytvoril podmienky a prostredie, v ktorom dokážu nielen plnohodnotne fungovať, ale aj rozvíjať svoju činnosť v prospech občanov.
My v SKOK-u si myslíme, že je správne odlúčiť cirkev od štátu, ale na druhej strane sa domnievame, že je viacero oblastí, v ktorých je pôsobenie cirkvi pre našu spoločnosť a našich občanov vysoko prospešné. Hovoríme o charite, hovoríme o sociálnej oblasti, v zásade aj o oblasti školstva. Áno, týchto oblastí sa väzba medzi štátom a cirkvami v našom návrhu netýka. Sme totiž presvedčení, že aj tu má byť štát nediskriminačný voči zriaďovateľom a poskytovateľom rôznych služieb, a teda aj voči cirkvám.
Stav financovania cirkví samotných, mám na mysli predovšetkým duchovných, však upravuje komunistický zákon ešte z roku 1949, a to nie je zdravé pre žiadnu z oboch strán. Duchovné veci nemajú byť predmetom svetskej politiky a rozhodovania na úrovni predstaviteľov vlády či parlamentu. Tak ako cirkev nemá robiť politiku, ani štát nemá využívať jej závislosť na financovaní zo štátneho rozpočtu.
Duchovní registrovaných cirkví sú dnes vlastne de facto zamestnancami štátu. Štát však má vykonávať svoje činnosti vo verejnom záujme v prospech všetkých občanov, a nielen ich časti. Povinné financovanie cirkevných aktivít aj z daní neveriacich tak prispieva k zbytočnej polarizácii spoločnosti. Zmena financovania cirkví z neadresného (cez štátny rozpočet) na adresné (prostredníctvom daňovej asignácie) vytvorí priamy vzťah medzi občanmi, cirkvami a charitatívnymi organizáciami a dovolíme si povedať, že tento vzťah môže aj zlepšiť.
Navrhovaný model zvýši slobodu rozhodovania ľudí o použití prostriedkov, ktoré vytvorili vlastnou prácou, bez zvýšenia ich daňového zaťaženia. SKOK navrhuje model finančnej odluky štátu a cirkvi založený na zmene spôsobu financovania nielen aktivít cirkevných, ale aj čo sa týka obnovy národných kultúrnych pamiatok, starostlivosť o ktoré predstavuje značnú časť výdavkov registrovaných cirkví a náboženských spoločností v Slovenskej republike.
Predložený model finančnej odluky odstraňuje previazanosť a závislosť všetkých cirkví od vládnej moci. Toto, mimochodom, považujeme za jeden z kľúčových argumentov. Zároveň vytvára priestor pre celkové zvýšenie financií plynúcich na tieto účely, avšak nie z rozhodnutia politikov, ale občanov samotných. Nezabúda na riešenie historického dlhu pri obnove a rozvoji slovenského kultúrneho a historického dedičstva v záujme zachovania pre budúce generácie.
Navrhujeme, aby každý občan sám rozhodol o tom, či chce prispieť na fungovanie registrovaných cirkví a náboženských spoločností, a to prostredníctvom preukázania podielu zaplatenej dane z príjmov fyzických osôb do výšky 2 % jednej cirkvi podľa vlastného výberu, analogicky ako je tomu dnes pri preukázaní podielu dane na verejnoprospešný účel mimovládnym organizáciám. Finančné prostriedky zo zaplatenej dane, ktoré nebudú takýmto spôsobom asignované konkrétnym cirkvám, budú poukázané novozaloženému fondu na obnovu kultúrneho dedičstva, ktorý takéto finančné prostriedky vynaloží na obnovu národných kultúrnych pamiatok. Jedna polovica prostriedkov tohto fondu bude využitá na obnovu pamiatok vo vlastníctve cirkví a rozhodovať o nej bude komisia zložená z ich zástupcov. Druhá polovica prostriedkov tohto fondu bude využitá na obnovu ostatných pamiatok a rozhodovať o nej bude komisia zložená zo zástupcov ministerstva kultúry a kultúrnej obce. Podrobnosti fungovania tohto fondu upraví samostatný zákon.
Starostlivosť o národné kultúrne pamiatky a ich obnova dnes tvorí podstatnú časť výdavkov alebo značnú časť výdavkov cirkví, najmä tých väčších, ktoré majú vo svojom vlastníctve stovky nehnuteľností, ktoré sú národnými kultúrnymi pamiatkami. Vidíme dva dôvody, prečo navrhujeme, aby sa historicky konečne systematicky začala riešiť aj obnova slovenských pamiatok.
Prvý dôvod je ten, ktorý som spomenul, že je to výrazná ekonomická záťaž v súčasnosti pre cirkvi samotné. Druhý dôvod je, že máme historický dlh, všetci politici a všetky vládne garnitúry. Viac či menej, pretože táto oblasť je dlhodobo zanedbávaná. A preto navrhujeme, aby sa konečne systémovo začali obnovovať slovenské pamiatky. Na dôvažok, súčasná vláda zanedbala pri vyjednávaní o ďalšom programovacom období využitie časti finančných prostriedkov z eurofondov na túto oblasť. Neexistuje žiaden samostatný operačný program alebo prioritná os alebo opatrenie, ktoré by sa venovalo tejto oblasti. Považujeme to za vážnu chybu. Aj tu rastie význam takto zriadeného fondu na obnovu pamiatok.
Zároveň navrhujeme v celom systéme prechodné obdobie aj z toho dôvodu, aby si cirkvi mohli navyknúť na nový systém financovania, nechceme ich len tak hodiť do vody, aby sa naučili zo dňa na deň plávať, budú mať priestor na to, aby vysvetľovali svojim veriacim... (Rečník zmĺkol a obzrel sa dozadu.) Nie, len počul som nejakú diskusiu, tak som sa obzrel, že kto hovorí.
Čiže štvorročné prechodné obdobie, ktoré vytvorí priestor cirkvám, aby si na tento systém financovania mohli zvyknúť a mohli naň navyknúť aj svojich veriacich.
Dopad navrhnutého modelu finančnej odluky cirkvi od štátu na rozpočty a príjmy cirkevných organizácií je možné vyčísliť len odhadom, vzhľadom na počet daňovníkov, fyzických osôb, ktoré sa rozhodnú previesť časť zaplatenej dane cirkvám. V prípade, ak by sa cirkvám rozhodlo prispieť 50 % všetkých daňovníkov na Slovensku, resp. daňovníkov, ktorých daňová povinnosť predstavuje polovicu celkovej daňovej povinnosti v Slovenskej republike, príjem cirkví by sa znížil, no rozdiel by bol kompenzovaný účelovými zdrojmi na rekonštrukciu kultúrnych pamiatok vo vlastníctve cirkví. V prípade, ak by sa 2 % cirkvám rozhodla poukázať menšia časť daňovníkov, príjem cirkví a náboženských spoločností by klesol a naopak. S rastúcim počtom asignujúcich daňovníkov by rástol celkový príjem cirkví, ale i podiel tohto príjmu, ktorý môžu cirkvi a náboženské spoločnosti použiť bez konkrétneho účelu.
My, samozrejme, netvrdíme, že sme neomylní a tento náš návrh tesáme do kameňa, sme otvorení ďalšej diskusii a prípadným zmenám, samozrejme, ak by sa podaril tento návrh posunúť do druhého čítania.
V súvislosti s finančnou odlukou cirkvi od štátu sa v posledných mesiacoch a rokoch objavilo viacero mýtov. Konkrétne spomeniem a vyvrátim tri z nich. Tieto mýty totižto väčšinou spomínajú tí, ktorí síce slovne podporujú odluku cirkvi od štátu, ale na druhej strane svojimi konkrétnymi krokmi tento proces spochybňujú.
Mýtus prvý: Finančná odluka cirkvi od štátu nie je možná kvôli Vatikánskej zmluve.
Nie je to pravda. Objavuje sa to vo viacerých diskusiách a dokonca aj súčasné vedenie ministerstva kultúry tvrdí, že odluka cirkvi od štátu nie je na Slovensku možná, pretože nám v tom bráni znenie základnej zmluvy so Svätou stolicou. Financovanie cirkvi je upravené starým komunistickým zákonom ešte z roku 1949, čo určite nemôže tešiť ani samotné cirkvi. Znenie tohto zákona a jeho úprava je plne v moci slovenského parlamentu. Prečo? Hovorí o tom Ústava Slovenskej republiky v čl. 1, kde sa uvádza toto: "Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát, neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo."
Aj samotná Vatikánska zmluva vo svojom texte sa niekoľkokrát odkazuje alebo odvoláva na právny poriadok a vnútroštátnu legislatívu Slovenskej republiky, napríklad v oblasti školstva či sociálnej oblasti. O celkovom financovaní cirkvi sa v zmluve píše len v čl. 20, citujem: "Zmluvné strany uzavrú osobitnú medzinárodnú zmluvu o finančnom zabezpečení katolíckej cirkvi."
Keďže takúto čiastkovú zmluvu zatiaľ Slovensko neuzavrelo, neexistujú žiadne konkrétne záväzky, ktoré by nám bránili meniť aktuálny právny model financovania cirkvi. Základná zmluva s Vatikánom dokonca ani nestanovuje čas, dokedy je potrebné takúto osobitnú zmluvu prijať. Mýtus, že prijatiu finančnej odluky cirkvi od štátu na Slovensku bráni Vatikánska zmluva, je teda nepravdivý. Niektorí politici ho využívajú buď z neznalosti, alebo čisto so zámerom blokovať snahu o presadenie odluky.
Mýtus druhý: Odluka cirkvi od štátu nie je možná, lebo štát nemá na cirkevné reštitúcie.
Aj v tomto prípade ide o falošný argument. Na rozdiel od niektorých iných krajín už totiž na Slovensku cirkevné reštitúcie prebehli, išlo pritom o pomerne náročný a dlhý proces, ktorý sa uzavrel prijatím zákona v roku 2005. Ešte dôležitejšie je však v tomto kontexte uznesenie č. 1551, ktoré po prijatí tohto zákona v roku 2005 schválil parlament a znie nasledovne, citujem: "Národná rada Slovenskej republiky vyhlasuje, že nadobudnutím účinnosti zákona o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým veciam považuje proces reštitúcií majetku cirkví a náboženských spoločností za uzavretý." Bodka, koniec úvodzoviek.
Toto uznesenie navrhol vtedajší poslanec KDH František Mikloško a bolo definitívnou, zároveň i spravodlivou bodkou za procesom cirkevných reštitúcií na Slovensku. Za toto uznesenie, dámy a páni, hlasovalo 85 poslancov vrátane drvivej väčšiny vtedajších poslancov za KDH a za stranu SMER.
Mimochodom, František Mikloško zároveň k tejto téme v parlamente dodal: "Toto uznesenie som konzultoval pre mňa s jednou z najväčších autorít katolíckej cirkvi, ktorá povedala, že áno, nemôžeme vytvoriť ani dojem o tom, že ak už niečo dostaneme, znovu chceme ďalej. Proste chceme veci uzavrieť, aby sme mohli normálne existovať. Toto uznesenie som smeroval, oznámil som, že dám také uznesenie, aj smerom k evanjelickej cirkvi, jej vrcholným orgánom, a nebolo spochybnené."
Toľko história a fakty o nej. Problematika cirkevných reštitúcií je teda na Slovensku uzavretá a ani pri odluke cirkvi od štátu neexistuje žiaden dôvod, prečo by sa mala znovu otvárať.
Mýtus tretí: Odluku nechcú ani samotné cirkvi.
Je, samozrejme, problematické hovoriť za niekoho, preto budem vychádzať len zo svojich osobných skúseností. Téma odluky cirkvi od štátu nie je novou témou, ktorú by sme vyťahovali tesne pred voľbami, tejto téme sa venujem, odkedy som v politike, a konkrétne už od roku 2011, kedy sme na ministerstve kultúry predstavili konkrétny model finančnej odluky cirkvi od štátu. Absolvoval som viacero rokovaní s najvyššími predstaviteľmi cirkví na Slovensku – či už ako minister, alebo ako poslanec. Oficiálnych aj neoficiálnych. O tých neoficiálnych alebo ich obsahu, samozrejme, hovoriť zo slušnosti nebudem. Musím ale povedať, že ani na jednom z nich nikdy nezaznelo z úst niektorého predstaviteľa cirkvi jasné "nie" finančnej odluke. Princípy návrhu odluky cirkvi od štátu, ktorý dnes presadzuje Slovenská občianska koalícia, sme predstavili aj všetkým registrovaným cirkvám, to sa stalo ešte pred štyrmi rokmi, keď som bol vo funkcii ministra kultúry. Ani vtedy sa nestalo, že by niektorý predstaviteľ cirkvi vyjadril negatívny postoj.
Prijatie odluky cirkvi od štátu podporuje zároveň väčšina obyvateľov Slovenskej republiky. A práve odluka je možným receptom na spoločenské zmiernenie po turbulentnom a kontroverznom referende, ktorého konanie viaceré cirkvi otvorene podporovali.
Okrem mýtov je v súvislosti s touto témou aj veľa pokrytectva. A to je druhý dôvod, prečo predkladáme návrh zákona o odluke cirkvi od štátu v tomto období. Je totiž potrebné strhnúť masku. Strhnúť masku tým politikom a tým politickým stranám, ktoré na jednej strane hovoria, že áno, my odluku podporujeme, na druhej strane neoficiálne robia všetko preto, aby takýto návrh neprešiel. V slovenskom parlamente nie je politická strana, ktorá by oficiálne a otvorene povedala a celkom jasne, že je proti odluke cirkvi od štátu. Slovami to síce nehovorí žiadna strana, ale skutkami, bohužiaľ, áno. Svojím konaním robia všetko preto, aby odluka neprešla, a to sa netýka len ľavice, ale čiastočne aj pravice.
Pozastavme sa konkrétne pri vládnej strane SMER, ktorá má v tomto parlamente väčšinu. V roku 2011 som ako minister kultúry zriadil expertnú komisiu, ktorá mala riešiť tému odluky cirkvi od štátu. Po niekoľkých mesiacoch sme sa dopracovali ku konkrétnemu návrhu, o ktorom sme diskutovali spolu s cirkvami. Potom prišli predčasné voľby a zmenila sa vláda. SMER síce túto expertnú skupinu nezrušil, ale po tri a pol rokoch jej pôsobenia je výsledok jej práce nulový. Expertná skupina v zásade slúžila len ako divadlo alebo presnejšie mimikry. Pretože áno, tri a pol roka aj SMER ústami svojich najvyšších predstaviteľov hovoril, že áno, my sme v zásade za odluku cirkvi od štátu, ale musíme o tom diskutovať a rokovať.
Teraz sa však blížia voľby a SMER sa demaskoval, ústami svojho predsedu sa pred pár dňami jasne vyjadril, že žiadnu odluku nepodporí a nielen teraz, ale vlastne ani po voľbách. Takže to, čo tri a pol roka predstavitelia vládnej strany hovorili, už dnes neplatí. A dovolím si povedať aj dôvod, prečo to tak je.
Počas prvej Ficovej vlády boli aj potvrdené informácie o tom, že došlo k dohode, nepísanej dohode medzi cirkvami, a najmä katolíckou cirkvou a vtedajšou vládou, že sa nebudú otvárať niektoré témy – ani z jednej, ani z druhej strany – a že sa zachová status quo. To sa, samozrejme, malo týkať aj finančnej odluky cirkvi od štátu. Dovolím si preto vysloviť názor, že k podobnej dohode došlo aj teraz, opäť nepísanej, opäť neoficiálnej, opäť uzavretej niekde potichu v kuloároch. Ale skutky vládnej strany potvrdzujú, že tento názor nie je len hypotézou, a preto je dôležité takúto masku strhnúť, čo sa vlastne našou iniciatívou podarilo. A je to memento aj pre občanov, aby brali do úvahy, ktoré politické strany vodu kážu a víno pijú.
Vrchol argumentov proti odluke zaznel včera, môj kolega z výboru Dušan Jarjabek mi odpustí, ale toto nebol ani argumentačný suterén, toto už bola argumentačná podzemná garáž, možno tá pod Hradom. Vyslovil totižto názor, že nemôžeme teraz odluku riešiť, lebo je tu hrozba islamu, hrozí nám islamizácia, a preto dajme odluku bokom.
Myslím to vážne, áno, tento argument včera zaznel, dámy a páni, je to možno úsmevné, pani poslankyňa Žitňanská sa otvorene smeje, možno niekomu je z takýchto slov aj do plaču. Áno, zaznelo to včera, povedal to môj kolega, predseda výboru pre kultúru a médiá, úplne scestné, ale, bohužiaľ, je to v línii súčasného marketingu strany SMER – strašiť. Treba strašiť, lebo keď sa u ľudí vyvolá strach, tak možno na všetko ostatné zabudnú, zabudnú na kauzy v zdravotníctve, v exekúciách a v mnohých iných oblastiach.
Marketing patrí do politiky, ale marketing nemôže byť obsahom politiky, dámy a páni. Áno, robíte úžasný marketing, skvelý, ja som to už povedal v tejto Národnej rade, Robert Fico je naozaj talent. Ale domnievam sa, že aj v politike niekedy nastávajú okamihy, kedy politik musí preukázať istú dávku zodpovednosti, a je to najmä v krízových situáciách, kedy naozaj reálne obyvatelia majú strach, majú obavy pred niečím cudzím, niečím prichádzajúcim, niečím, s čím sa nevedia vysporiadať. Áno, v takých okamihoch je strach prirodzený, ale je absolútne bezcharakterné takýto strach oživovať a v ľuďoch ešte vyvolávať. A, dámy a páni, takáto krátkozraká politika sa môže vrátiť. Bohužiaľ, tohto prístupu v podobe strachu a strašenia ľudí sa dopustil aj kolega Dušan Jarjabek a možno to istým spôsobom charakterizuje ten prístup strany SMER k aj takej téme, ako je odluka cirkvi od štátu.
Dámy a páni, absolvoval som stovky diskusií za posledných päť rokov na túto tému, zozbierali sme s kolegami tisícky podpisov na podporu odluky cirkvi od štátu. Musím povedať, že drvivá väčšina týchto diskusií končila s tým, že všetci diskutujúci sme sa zhodli na tom, že áno, odluka cirkvi od štátu a konkrétne finančná odluka cirkvi od štátu je správna vec a treba ju urobiť. Áno, môžeme diskutovať o konkrétnom modeli, a my sme pripravení v SKOK-u sa o tom baviť kedykoľvek, ale jednoducho ak je niečo správna vec, tak ju treba urobiť.
Predložením tohto návrhu dávame priestor a šancu politickým stranám, aby pri tejto téme prešli od slov ku skutkom, a tí, ktorí doteraz tvrdili, že podporujú odluku cirkvi od štátu, majú možnosť v tomto duchu aj hlasovať.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo.
Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, vážený pán predkladateľ, dovoľte mi konštatovať, že v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona.
Predkladám teda spravodajskú informáciu a konštatujem, že návrh spĺňa podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel podmienky tvorby zákonov. Súčasťou je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbor pre financie a rozpočet a ústavnoprávny výbor. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet a odporúčam, aby predmetný návrh výbory prerokovali do 9. novembra a gestorský výbor do 10. novembra tohto roku.
Pán predsedajúci, skončil som, otvorte, prosím, rozpravu.

Vážený pán podpredseda, vážený pán spravodajca, navrhovateľ, vážení poslanci, kolegyne, kolegovia, väčšinou sú všetci už na obede, ale snáď nás ešte počúvajú. Ja by som si dovolil teda po viacerých vystúpeniach aj v televízii, v rozhlase, prípadne na Facebooku niečo k tejto téme povedať a zároveň aj pripomenúť, že teda po revolúcii dva roky som mal na starosti cirkvi federálne, kde sa mnohé veci, ktoré do dnešného dňa platia, teda odsúhlasili, reštrukturalizácia, rehabilitácia a mnoho iných vecí, nechcem to tu spomínať, čiže táto téma ma vždy zaujímala a proste viem, že voľačo o tom viem.
Na druhej strane bol som v Taliansku päť rokov, kde som videl, ako to tam funguje, tam Taliansko sa chváli tým, že je kresťanská krajina, samozrejme, je silne sekularizovaná a je to tam všelijaké aj po tejto stránke, ale cirkev má vážnu úctu, všetci ju uznávajú a tam tá asignačná metóda financovania cirkvi funguje. A chcem povedať, že 80, ale to je už pár rokov, 88 % ľudí dáva túto otto per mille, daň na cirkev, 88. Desať percent dáva na štátne organizácie a iba dve percentá na nevládne. A keď sa ľudí pýtate, v novinách sa diskutuje, v televízii, tak vedia, že tieto peniaze nejdú do stratena, idú na dobré veci, idú na charitu a rôzne iné verejnoprospešné veci, ktoré cirkev podporuje. To je taká prvá poznámka.
Odluka cirkvi od štátu v roku ´89, ktorú tuná pán navrhovateľ spomínal, samozrejme, v tom čase mala celkom iný náboj. Ja teda už som sa vtedy motal troška po tých tribúnach. Predtým boli cirkevní tajomníci, ktorí rozhodovali o všetkom, o tom, či farár si môže opraviť strechu, postaviť novú faru, ísť na zájazd, či tam bude, či nebude, či ho presunie, či ho úplne vyhodí, zoberie mu súhlas, nie, odsúhlasí jeho pobyt tam a tak ďalej. Čiže štát úplne kontroloval cirkvi a eštebáci na prvom mieste, čiže tá z tribún požiadavka bola prestať s týmto, odlúčiť kontrolu štátu nad cirkvami. Čiže tak sa to vtedy myslelo, vtedy iba málokto pomyslel na tie rôzne dôsledky, ktoré teraz, dneska, po 25 rokoch nám prichádzajú na um, ale proste nemôžeme sa celkom odvolávať na tie uznesenia, a že ten jediný bod nebol splnený. Ten bol splnený prakticky za pár mesiacov a celá eštebácka a štátna moc v súvislosti s kontrolou nad cirkvou sa zrútila a cirkev sa stala slobodná, dostala možnosti na svoj rozvoj, ktoré ani nevedela zo začiatku a ani do dnešného dňa poriadne nevie využívať, ale to je už iná téma.
Takisto tento zákon nebol len zo ´49., o ktorom tu hovoríme, ja pokiaľ sa pamätám, už za prvej republiky, za Masaryka bol tento model, že štát podporoval cirkvi, po tom ´49. to komunisti prijali najmä zato, že však tých pár tisíc alebo sto korún, to riešiť nás neza..., ale budeme mať pod kontrolou, budeme ich mať vlastne pod kontrolou. V ´89. naraz to nebol nikto pripravený ako zmeniť, čiže vlastne sa to prijalo automaticky, ale do dnešného dňa to takto funguje. Čiže samozrejme, nemusí to do smrti takto fungovať, alebo večne, ale je to, samozrejme, komplexná otázka mnoho, mnohoparametrická, neviem koľko parametrická, koľko tuná pán predkladateľ povedal. Na zmenu, samozrejme, je nutná vzájomná dohoda a nikdy sa nepodarí, ani sa nemôže podariť, aby cirkev bola úplne odstrihnutá od štátnych zdrojov, to, bohužiaľ, asi sa nepodarí.
Ďalší bod by bol asi taký, čítal som taký článok pána sociológa pána Čížika, už som ho aj spomínal, ktorý pred pár dňami v SME píše, že "cirkev sa snaží vytvoriť dojem o svojej užitočnosti", čo sa mi zdá také nekvalifikované, lebo aj najväčší ateista musí uznať, že cirkev nejakú užitočnosť má a proste po dvetisíc rokoch svojej činnosti vytvárať dojem o svojej užitočnosti, sa mi zdá, že je naozaj, len ten, čo nevie, o čo sa jedná, môže povedať.
A takisto povedal, že Slovensko v oblasti financovania cirkvi sa nachádza v situácii, ktorá nezodpovedá európskemu kultúrnemu priestoru. Tak to je tiež, treba povedať aj b, že u nás ten kultúrny európsky priestor bol narušený na 40 rokov totality, keď proste všetko cirkevné, keď ste niesol z Maďarska svätý obrážtek, tak ste mali s tým problémy, a tak ďalej a tak ďalej, čiže je zázrak že po 40 rokoch takejto totálnej represie cirkvi – raz menšej, raz väčšej, to je ešte také, aké je, a v Rusku je zázrak, že po 70 rokoch omnoho väčšej represie, keď sa vygumovali celé generácie aj veriaci, aj elita, stále to tam ešte nejako funguje a dúfam, že aj bude.
Iste mnohí sa nepamätajú, ale ja sa pamätám, jeden deň v apríli a jeden deň v máji, konkrétne v máji v Nitre to bolo, 4. mája v noci na piateho, naraz obsadili policajti, eštebáci, milicionári a neviem kto všetko, slovenskí chlapci to boli, možno českí, 914 kláštorov, ich uzavreli na 40 rokov a 10-, 15-tisíc rehoľníkov a kňazov pohádzali kdekade, niektorých do basy, niektorých do takých, by som povedal, koncentračných táborov, napríklad v Podolínci ich bolo pár tisíc dlhé roky a tak, potom pétepákov na pár rokov a tak ďalej, čiže to bola totálna likvidácia vtedy, všetkých tlačiarní, všetkých, a tak ďalej, čiže to naozaj bolo niečo také, čo ten kultúrny priestor Európy totálne narušilo a to by tá Európa, samozrejme, mala vedieť.
Potom tie majetky a tie budovy kláštorné a všeličo inšie, lúky, polia, 40 rokov sa využívali, aj sa poničili mnohé a potom sa to reštituovalo, najprv tzv. spiskovým zákonom, zoznamovým, kde každý musel požiadať a dokázať, že to bolo jeho a tak ďalej a tak ďalej, najprv to bolo 74 budov, to bol môj zákon, potom, bolo tesne pred voľbami v ´92., ešte asi 120 budov, tam Slováci lepšie na tom dopadli. A potom vo federácii bol zákon, že totálna reštitúcia, ale Slováci zablokovali aj českú časť, to treba tiež povedať, lebo pán Mečiar chcel, aby sa to reštituovalo u nás všetko totálne, čo sa aj stalo, ale Česi nám do dnešného dňa nevedia zabudnúť, že keď sme tam vtedy odsúhlasili, tak oni mali toto už mať dávno za sebou a teraz sa ešte stále o to vadia. No ale to už je iná téma.
Samozrejme, tá reštitúcia bola totálna a nebola totálna tak, že by proste sa naozaj vrátilo všetko, ale to nechcem teraz pripomínať. Len to uznesenie, čo tuná jeden pán, ktorý sa podobne volá ako ja, navrhol, tak to skutočne bolo, áno, a skutočne to je čiara, už sa viac nebude hovoriť, čiže kto niečo niekto spomína, že teda poďme ďalej, lebo však mnohé veci sa naozaj nevrátili a mnohé sa aj dajú dosť ťažko vrátiť, všeličo sa medzitým zmenilo, tak to už dnes sa, samozrejme, dá zmeniť, tak ako aj všeličo sa dá zmeniť v tomto svete, ale to nechcem pripomínať.
No, tak teraz som bol tuším tuná. (Rečník skúmal podklady.)
Jedna taká záležitosť, že mnohí hovoria, nie som v cirkvi, a teda neplatím na cirkev. Tak to je argument, ktorý oni môžu mať, ale ja vždy poviem, tak športovec nie si a na športové zväzy a tak ďalej dávaš. Do opery si v živote nebol a možno nepôjdeš, ale na kultúru, na hudbu dávaš. Si zdravý, dobre, dneska ešte, ale na zdravotníctvo dávaš. Školstvo, nemám deti, nikdy nebudem potrebovať, na školstvo dávaš. Penzie. Mnohí ľudia majú proste, sa im platí na penzie, hoci sú mladí a dávajú na svoje penzie, otázka troch, štyroch, piatich grošov a tak ďalej.
Čiže nedá sa povedať, že proste dávame len na to, čo sa naozaj nás osobne dotýka. To je ako teraz taká poznámka. Čiže už určite cirkev je verejnoprospešná inštitúcia, aj pán Maďarič povedal, myslím, včera či kedy, že si zaslúži, aby ich štát podporoval, lebo okrem školstva, zdravotníctva a domovov dôchodcov, detských domovov a rôznych iných vecí, skutočne charitu cirkev robí dosť veľkú, Slovenská katolícka charita, Evanjelická diakonia. Čiže myslím, že toto odstrihnúť od štátu nebude celkom nikdy možné.
Vatikánska zmluva. Má pravdu pán navrhovateľ, že, samozrejme, kvôli nej je možné toto urobiť, v tom má pravdu. Zas spochybňovať Vatikánsku zmluvu neni celkom múdre, lebo to, čo zas sa urobilo v oblasti napríklad armády, polície, hasičov a tak ďalej, to má svoj význam, to až teraz všetci vidíme, že to má význam, nechcem to tuná veľmi zdôrazňovať. Čo sa týka cirkevného školstva alebo školstva vôbec, to tiež malo svoj význam, táto zmluva. A tá zmluva nebola len pre katolícku cirkev a Vatikán, ale štát potom spravil, nie, pardon, pre štát a Vatikán, štát potom spravil, to iste dobre viete, so všetkými osemnástimi cirkvami, sedemnástimi ďalšími rovnaké zmluvy, veľmi rovnaké, podobné teda, doslova rovnaké, by som povedal.
Samozrejme, ostali tam ešte dve veci. Jedna je doriešiť financovanie cirkvi, tam taká zmluva by mala ešte byť, a za druhé výhrady vo svedomí. To je tiež celkom vážne. V tom neni žiadna katolícka totalita alebo neviem aká, kresťanská. Výhrada vo svedomí je vážna vec, no ale to tiež nechcem teraz tu spomínať. Čiže ja som svoju časť aj v televízii navrhol, keď sme debatovali, že obidve tie zmluvy zobrať a spraviť a máme pokoj s Vatikánskou zmluvou, nemusíme o nej viac diskutovať.
No mne sa celkom nepáčilo vaše heslo, keď ste začali, aj je troška už volebná kampaň, neni to dobré heslo, že neviem, jak sa to presne volá, nech si cirkev žije, ale zo svojho. No, je to také skôr volebné slovo päť mesiacov pred voľbami, čiže nevystihuje tú veľkú komplikovanosť tejto problematiky odluky, a teda je to troška volebné heslo, ale to sa už vy musíte nad tým zamyslieť, že či to tak je.
No, ešte pár poznámok. Cirkev a politika, tak cirkev by nemala preferovať jednu stranu a trebárs o nej nejako hovoriť. Samozrejme, oni sú cirkev, to sme aj my, ale aj biskupi, kňazi sú aj občania, čiže oni majú právo si povedať svoj názor, to každý uzná, tým, že sú predsa len závislí od toho štátu, napríklad tými platmi duchovných, hoci už som to tu ešte asi nepovedal, že tie platy sú naozaj minimálne, keby niekto z vás mal taký plat v normálnom zamestnaní niekde, tak by veľmi protestoval. No dobre. Čiže ale tým pádom, že je zviazaná so štátom, tak, samozrejme, nie vždycky si môže dovoliť povedať, aj povie to, čo by mohla, vystúpiť proti nešvárom, proti konkrétnym všelijakým korupciám a privatizáciám a mnohým veciam, čo sa tu valia, cirkev svojím spôsobom mlčí, tak to nehovorím, že je zlé, ale neni ani dobré.
Ale zase na druhej strane túto tému nechcem ani nejako dramatizovať, proste cirkev je tu nato, aby hlásala niečo, aby hovorila o morálnych hodnotách, aby poukázala na to, čo je dobré, aby sa starala o verejné dobro a, samozrejme, aj o veci okolo budúceho života, a teda o tom treba hovoriť, lebo je to vážna téma a neni, samozrejme, vyriešená a každý človek si to musí vyriešiť sám.
Ja by som takto povedal, že neni zlé, že tento zákon sa tu diskutuje, neni zlé, že boli predtým diskusie aj budú diskusie. Len skutočne teraz pred, štyri mesiace alebo päť pred voľbami tento zákon, obávam sa, že nemá žiadnu šancu prejsť. Upozorňujem na jeho veľkú mnohoparametrickosť, nie všetky parametre sú tam spomenuté. Ešte upozorňujem na veľa nutných diskusií na úrovni aj cirkví, aj teda nielen jedného, ale viacero, aby tie, máme malé cirkvi, neškodovali, lebo malé cirkvi, je ich tu osemnásť, tak tie naozaj by dosť ťažko z tejto zmluvy vyžili, keď majú pár stoviek alebo tisíciek svojich veriacich.
A upozorňujem na jednu vážnu vec, že napríklad dôchodcovia, je ich 1,3 milióna, tí neplatia dane, takže tí by pravdepodobne asi potom nemohli prispieť, tak to by sa potom nejako ináč muselo riešiť a väčšinou práve tí dôchodcovia sú veriaci a tí by chceli dať a dávajú iste aj nejakým spôsobom, ale táto by to neschválila.
Čiže ja tak poviem, že ja sa, nebudem za tento zákon, že sa zdržím hlasovania. Ďakujem za, môžem odísť.

92.
Ďakujem pekne.
Pán poslanec Mikloško, myslím si, že korektné vystúpenie, ja dovolím si zareagovať. Áno, máš plne pravdu, že cirkev vykonáva verejnú službu, ktorá súvisí práve s tou duchovenskou a sociálnou službou, ktorú vykonávajú pre občanov.
Ja dokonca budem trošku striktnejší, ja sa nezdržím pri tomto zákone, ja budem proti tomuto návrhu zákona z jedného dôvodu. Tak ako cirkev, ktorá práve cez financovanie zo štátneho rozpočtu si môže držať určitú nezávislosť navonok voči určitým vonkajším vplyvom, to isté je to, a každý to uznal, aj pri politických stranách a dokonca aj pri športe. Ja si neviem predstaviť, že niekto by povedal, že nech štát nefinancuje šport, nech sa šport sám seba uživí. Je to nemysliteľné. To je to isté dokonca aj pri verejnoprávnych inštitúciách, ktorými sú verejné vysoké školy. Ja si neviem povedať, že by niekto povedal, zrušme príspevky verejnoprávnym inštitúciám, vysokým školám, nech sa uživia samy. Proste nie.
Ja ale chcem upozorniť na jeden fakt. Tento zákon alebo teda jeden z tých zákonov, ktorý meria, teda menia predkladatelia, dokonca ktorý priamo súvisí s financovaním cirkví, je zákon, ktorý bol prijatý v roku 1949, je to zákon o hospodárskom zabezpečení cirkví. A tu si dovolím poukázať na to, že páni predkladatelia sa pustili do niečoho, na čo sa ani komunisti neodvážili, lebo v štyridsiatom deviatom bol v podstate nástup komunizmu, už od štyridsiateho ôsmeho, a tento zákon bol jedna z mála demokratických vecí, ktorú vtedy ešte komunisti mohli alebo museli prijať. Za tento zákon, nielen ho podporil, ale ho aj osobne podpísal jeden z mála nekomunistov, ktorí boli v tej Gottwaldovej vláde, pán Vavro Šrobár. Pre upozornenie, bol členom Demokratickej strany a potom v ´46. založil Stranu slobody, čiže pán Krajcer ak sa dáva do roviny liberálov, tak aj jeho predchodca liberálny za komunistickej vlády dokonca tento návrh podpísal, lebo to bola jedna z mála... (Prerušenie vystúpenia časomerom, reakcie z pléna.)

94.
Ďakujem veľmi pekne.
Vážený pán kolega, musím povedať, že naozaj to bolo konštruktívne vystúpenie. A ja si ťa aj vážim, pretože ty si spolupracoval s nami aj na pôde tej pracovnej skupiny, ktorú Dano Krajcer založil na pôde Národnej rady, kde sme veľmi dlho diskutovali o tomto návrhu a o spôsobe riešenia odluky štátu od cirkvi. Preto ma trošku mrzí ten tvoj postoj, keď si povedal na konci, že sa zdržíš hlasovania za tento návrh zákona, pretože mi tak pripomína postoj ako keby mnohých, ktorí, mnohých politikov, tak z ľavice, ako aj z pravice, ktorí sa k odluke štátu od cirkvi vyjadrujú. A deklaratívne sú za a hovoria, poďme rokovať, poďme diskutovať.
Tu prebehlo šesť rokov rokovaní, šesť rokov diskusie so všetkými zástupcami registrovaných cirkví, čakáme už 26 rokov od Nežnej revolúcie, ktorá v novembri ´89, študenti to mali ako jednu zo svojich základných požiadaviek a ako keby sa stále podsúva, že ešte sa diskutovalo málo, ešte sa nediskutovalo dosť, všetci to chceme, ale keď príde na lámanie chleba, tak zrazu za to nikto nechce zahlasovať, pretože 26 rokov diskusií a debát a návrhov sa zdá byť málo. Ja s tým nesúhlasím.
Dokonca KDH malo v roku 2006 vo svojom volebnom programe presadenie odluky cirkvi od štátu. Budem ešte o tom hovoriť aj vo svojom vystúpení. Viaceré strany majú vo svojom programe odluku cirkvi od štátu a napriek tomu, že dnes vieme, že kvôli rozhodnutiu strany SMER – sociálna demokracia tento návrh zákona neprejde, o to viac si myslím, že všetci, ktorí sa k téme odluky cirkvi od štátu hlásia, by mali aspoň tým svojím deklaratórnym hlasovaním tento návrh zákona podporiť. On sa môže zmeniť, on sa môže vylepšiť, môže sem prísť pozmenený niekedy v budúcnosti, ale ide naozaj o signál a symbol, že to, čo hovoríme, myslíme vážne.

Ďakujem pekne za slovo.
Ja tiež považujem vystúpenie kolegu Jožka Mikloška za korektné a také že férové. Chcem len doplniť jednu vec, lebo tam odznel taký argument, ktorý ja považujem naozaj za fatamorgánu a kolega Hlina tomu tlieskal, že veď predsa aj keď nie som športovec, tak z mojich daní sa štát rozhodne niečo prerozdeliť športovcom, keď nechodím do opery, tak napriek tomu štát z mojich daní prispieva na kultúru, na operu. Toto je naozaj fatamorgána k tejto debate a poviem prečo, tento argument.
Ja sa prihováram teda kolegovi Hlinovi aj Mikloškovi, my hovoríme o dvojpercentnej asignácii. Tak si zoberme všetci ceruzku a papier a rátajme spolu. Sú 2 percentá z 19-percentnej daňovej povinnosti. Koľko je to vo vzťahu k daňovému základu? 0,38 stotín percenta. Áno? Dve percentá z daňovej povinnosti z devätnástich alebo ak si to stiahneme na daňový základ, nie na daňovú povinnosť, tak to je 0,38 stotín percenta. A je to presne to isté, ako keď sa niekto rozhodne odniesť, daňovú asignáciu máme, keď sa kolega Hlina rozhodne, že dá asignálnu daň na tenisový klub, lebo jeho deti chodia na tenis, je to len a len jeho slobodná vôľa. Čiže ide o úplne identický prejav slobody, kde sa človek, v tomto prípade veriaci, rozhodne 2 % asignovanej dane poslať na financovanie cirkvi. To je úplne rovnaká miera slobody, ako keď ktokoľvek z nás, ako som povedal, niekto je fanda opery, tak sa rozhodne dať asignovanú daň na nejaký spevokol vo Zvolene. Veď to je úplne v poriadku. Ide len a len o slobodu. Takže nepoužívajme takéto argumenty, lebo tie v tomto prípade k tejto diskusii určite sú i-re-le-van-tné.
Ďakujem pekne.