57. schôdza

Pán poslanec Brocka.

No ja budem pokračovať trošku v inom tóne. Ja som sa pokúsil kresliť si toho pavúka. Paška a Forai, potom je tam teta Anka, potom vystupuje manžel pani Pažinkovej, ktorá má kontrolovať Foraiove zmluvy, je z Úradu dozoru nad zdravotnou starostlivosťou, manžel tejto šéfky tohoto kontrolného úradu podniká so synom tety Anky, teda spolu vo firme. Prosím vás, teda ak toto je naozaj košická mafia v zdravotníctve, mne sa zdá, že tu teraz diskutujeme o organizovanej zločineckej skupine. My sme do Trestného zákona zaviedli trestné činy: zosnovanie a organizovanie zločineckej skupiny, to je vážny trestný čin.
Dámy a páni, my sme zvolávali schôdzu, aby sme vyvodzovali politickú zodpovednosť voči ministrovi, ale toto je o trestnoprávnej zodpovednosti konkrétnych ľudí v zdravotníctve, ktorých nominoval SMER. Ja si myslím, že toto by mal počúvať a spozornieť aj generálny prokurátor a mal by konať z vlastnej iniciatívy. A ja dávam tento podnet teraz generálnemu prokurátorovi, aby konal voči tejto zločineckej skupine, ktorá rozkráda zdroje verejného zdravotníctva. Páni a dámy, veď mafia patrí za mreže.

Chcete reagovať? Nechce.
Nech sa páči, pán poslanec Osuský, pripraví sa potom pán poslanec Hlina.

Vážená pani predsedajúca, vážení kolegovia, vážený pán minister, ťažko je po sedem a pol hodinách prispieť "bombou" do tejto parlamentnej rozpravy. Ten celkový dojem, samozrejme, je tristný, a napriek tomu sa človek snaží hľadať vždy, akým, možnože je to nejak vo mne a možno to pribúda vekom, keď už nie poľahčujúce okolnosti, tak aspoň zdôvodnenia. Ja som opakovane vo faktických poznámkach, i nakoniec včera v komentároch v televízii, naznačil to, že pozícia pána ministra je nešťastná od prvej chvíle. V kontra tomu sa dá povedať, že vedel, do čoho ide, nespadol na ministerstvo zdravotníctva deň pred vymenovaním za ministra zo súhvezdia Proxima Centauri, vedel, do čoho ide, vedel, s kým bude v mančafte. A samozrejme, že, tak ako tu opakovane zaznelo, jeho možnosti konať rázne, jeho možnosti stať sa - a čo sa týka stavu slovenského zdravotníctva a morálky a etiky v ňom - priam Herkulom, aj keby v sebe tú dispozíciu mal, tak nemôže.
Samozrejme, je veľmi jednoduché odškrtávať splnené sľuby. Teraz sa dočkávame toho, že sa naisto dva mesiace sestričky, niektorí tvrdia, že všetky, niektoré, že niektoré menej a niektoré, že dokonca vôbec, ale nech už akokoľvek, na dva mesiace dočkajú. Boli tu štyri roky, a nedočkali sa. A pani zdravotná sestra Kavecká má pocit, že sa nedočkávajú ani teraz.
Takže je to s mnohými vecami tak, že je najlepšie urobiť to, ako s tým zvýšením platieb za poistencov štátu, o nejaké desatiny a stotiny percenta na niekoľko mesiacov. Keď pred mnohými rokmi, keď sme porazili Mečiara a obrátený spolubojovník Mečiara, náš kolega Roman Kováč, hovoril o tom, že za päť rokov existencie štátu a zákona o odvodoch za poistencov štátu sa nikdy nenaplnilo to, čo v tom zákone bolo napísané, tak medzitým uplynulo ďalších 24 rokov, á, 20 rokov, a ten stav platí. Samozrejme, to potom vedie k tomu, že sa na výbore pán minister pochváli, že v nemocniciach sa doktorom pridalo, svätá pravda, aj sestričkám sa pridalo v štátnych nemocniciach, ale zároveň úspešne rastie dlh.
Teda ako som povedal vo výbore, sme geroji, ale na sekeru. Zatíname ju stále hlbšie a hlbšie. Áno, je možno pravda, že ho v devätnástich nemocniciach vytlieskali. Je to pravda, že sa im pridalo. Ale zároveň tu zaznie hlas kolegu Muňka, ktorý hovorí, že je hrozné, že sa v takýchto nemocniciach 93,5 či 95 % peňazí míňa na platy, a to ešte na sekeru.
Samozrejme, kolega Muňko, neprítomný, asi si dáva kávu, aby dožil ďalšie hodiny, je kazateľom škodlivosti privatizácie. No, to je vec názoru samozrejme, ja musím povedať, že, a to, prosím, som odtiaľ ďaleko a veľmi si tých kolegov historicky vážim, lebo o nich viem len to najlepšie. Popáleninová nemocnica v Košiciach-Šaci bola sprivatizovaná ešte za Krčaha kráľa, nikdy som nepočul o žiadnom prúšvihu v tomto podniku. Sám som klientom Zubnej kliniky sv. Alžbety, je to súkromná inštitúcia, starajú sa o môj zvyškový chrup celkom slušne. Môj syn bol minule po traume menisku pri basketbale na magnetickej rezonancii akejsi bratislavskej súkromnej firmy, svedomito mu to urobili, ohodnotili, opísali, vďaka.
Ja nemám pocit, že mnohé takéto inštitúcie nefungujú. Iná vec je, ako sa zazmluvňujú, a tu sme opäť u toho paradoxu. Kolega Muňko je odporca privatizácie tokov v zdravotníctve a zdravotníctva, ale na druhej strane musíme uznať, že nominanti jeho rodnej strany s veľkým prehľadom v tých vodách a tokoch lovia. Takže neviem, či si ten, ktorý nasadil bielu kobylku tetu Anku do závodu, myslí, že je zlé, že sú jej služby, jej podniky, jej mamografie, denzitometria a pod. sprivatizované, či je to tak strašne zlé, lebo ja, a povedzme si otvorene, a hádam nikto v tejto sále si nemyslí, že teta Anka je hamižná, nenásytná starena, ktorá zdiera z čistej osobnej záľuby a uzatvára zmluvy. Ja si myslím, že teta Anka je v tom v zásade dosť nevinne. Len nie som Pán Boh, nevidím jej do duše, ale nemyslím si, že v 62 rokoch nemala nič lepšieho na starosti, ako rozbehnúť ix podnikov. Neviem, skôr mám pocit, že je v tom nasadená ako po svokre už dnes zmieneného Jána Ľuptáka v dozornej rade banky ako biela kobylka.
No, chcem teda len povedať, že to protirečenie medzi odporom voči privátnemu a medzi veľkou úspešnosťou života s týmto faktom, ktorý "úplne najhroznejší minister na zemeguli" Rudolf Zajac zaviedol, je teda zvláštny.
Apropo, dneska tu bola opakovane diskusia o poplatkoch za nespolupracujúce dieťa, za to, že ste ešte nedajbože infekčný a chrchlete tam po doktoroch. Viete, koľko bola Zajacovka? 66 centov. Tak sa teraz pýtam, že ktorý z platených a nezrušených a znovu vyrastevších poplatkov v ambulancii je 66 centov? Lebo to bol kriminálny zločin Zajacov, zralý na šibenicu. Tak to len tak na margo, aby sme videli tie pomery. Samozrejme, zrušiť dvadsaťkorunáčku je jednoduché, efektné, nemá to chybu. To sa urobí šmahom ruky a prijímame ovácie jasajúceho davu. Dav má krátku pamäť a medzitým platil za kdečo najrôznejšie, ale aj tak v tej staropamäti ostalo jediné: tisíckrát opakovaná mantra o zločinnom Zajacovi a jeho dvadsaťkorunáčke.
No, samozrejme, že to, s čím bojuje, nebojuje, lebo nemôže, ale čím je obklopený kolega Čislák, je to, čo opisoval pán Mičovský ako zlievajúce sa kvapky. On hovoril potom o vlnách. Ja hovorím o premoknutej zemi pod nohami, o trasovisku, o močiari, do ktorého sa zabára ten, kto žije v tomto milieu. A ak vidíme to, ako to funguje, tak to tak funguje preto, lebo to funguje doslova na princípe českého úslovia: "Škatule, škatule, hejbejte se!" Respektíve, keď sme v slovenskom folklóre, na princípe klobúkového tanca. Jeden ide občas von, všetci ostatní len zmenia polohu v tanečnej figúre.
A tak sa, ako som už povedal v nejakej faktickej, môže stať, že napriek tomu, že iste na Slovensku existujú viacerí pediatrickí experti, sa stane ako štandard, že za expertku Úradu pre dohľad je vybratá práve tá, ktorá bielila. Ešte raz zdôrazňujem, možnože je nepochybne dobrá pediatrička, ale bola ochotná urobiť toto, čo sa prieči elementárnej etike, a my ju dáme do dohľadu, pomaly do morálno-etickej komisie, ktorá hodnotí iných lekárov. Ako je to maličkosť. A neviem, aké sú dosahy, ale ja si myslím, že minister má telefón a má ho aj riaditeľka úradu, a jej zavolám, že nech sa zobudí a že chcem do 10 minút informáciu o výmene kádrov. Ak sa tak nestane, tak tam tá pediatrička bude ďalej, lebo tak to chodí. Tak to chodí.
Kedysi na Slovane, to bolo dávno, väčšina z vás vtedy na štadión asi nemohla chodiť, sme mali prvý útok starší Golonka, Černický, druhý Grandtner, Nedomanský, Kordiak a tretí boli, a bez urážky, boli to bojovní, dobrí chlapci, hral tam napríklad Bogdan a iní, boli tzv. údržbári. Prvé dva útoky motali Sparte a Jihlave hlavu. Tretí tam bol nato, aby neinkasoval. Nemusel dávať góly, nečakalo sa od neho nič fenomenálneho, mal to udržiavať.
Žiaľbohu, v Augiášovom chlieve je kolega Čislák zaradený priam osudom do tretieho útoku, teda má to udržiavať a má udržiavať šajn, že to ide a že tu aj tam sa to a to, áno, kolega Fischer má rád kačice a sem-tam aj nejaký keš, tak sme teda urobili nápad, že budeme doktorov školiť v korupcii. No, tí, čo celý život brali a si aj pýtali, neviem, ako sa polepšia, lebo múdre iné úslovie hovorí, že "starého psa novým kúskom nenaučíš". A tí, ktorí sú mladí a idealistickí a ešte sú ochotní pristupovať k pacientovi bez úvah o takomto niečom, tých môžme ešte aj doškoliť, ale čert ho vie. Pričom nijako nezľahčujem fakt vydierania úplatkov, áno, a podmieňovania starostlivosti úplatkami, čo je nehorázne. Ale povedzme si otvorene, táto hanebnosť sa odohráva medzi pacientom a lekárom a je aj na pacientovi, aby niesol svoj diel zodpovednosti za nápravu. Lebo samo sa to neurobí. Vydierajúci lekár, pokiaľ nenarazí, tak bude vydierať ďalej. To znamená, že aj keď sa tam tiež hýbu peniaze, a to teraz poviem cynicky, nie sú to peniaze určené na zdravotnú starostlivosť. Je to osobná, možno aj vydretá platba na tom pacientovi. Ale to, o čom hovoríme u nás, je to, že žijeme v bludnom kruhu štandardizovaného gabania verejných zdrojov.
A tu sa opäť dostávam k tomu, že si neviem predstaviť, že by Nemocnica sv. Alžbety a jej stomatológia a stomatochirurgia boli ochotné najať si niekoho, kto bude čistiť ich priestory za 28-tisíc eur mesačne. Pretože sú normálni, pretože sú súkromníci, pretože by naňho hodili zvieraciu kazajku, spútali ho po takomto návrhu. Pretože za 28-tisíc by tú chodbu musela šúrovať Alžbeta, toho mena II., kráľovná Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. A napriek tomu, chvalabohu, ten klobúkový tanec zabral, ten jeden vypadol z kola. Ale už len to, že to niekoho napadne, je ukážka, ako to v zásade beží.
To znamená, že ten spôsob, že z čoho sa len trochu dá, nielen zo špikových kostí, urobíme "vejvar", že budete teda - a kde? A tu sme u toho, že budeme hľadieť ogabať. Ale popáleninovú nemocnicu v Šaci asi neogabeš, tá, pochybujem, že je ochotná nechať so sebou nakladať. Ale najistejšie sa gabe tam, kde to môžme mať kádrovo ošetrené tak, že "vejvar" pre tie kádre je im oveľa bližší ako súkromníkovi, ktorý chce prosperitu svojho zariadenia.
Takže Češi majú Ratha, kdekto má kdečo, Rumuni majú celé plejády a my máme, a to by sme mali mať pomaly na štandarde, keď už nie prezidenta, lebo ten sa statočne pokúša čeliť tejto veci, ale na štandarde nás hádam alebo ministerstva zdravotníctva, keby nejakú štandardu malo, by malo byť napísané, že "kto nekradne, okráda svoje deti" alebo "trestný čin sa nestal a zákon porušený nebol". Áno, to je štandardné posolstvo: zákon porušený nebol.
Keď som počúval zdôvodnenie kolegu Čisláka, a pripusťme, že aj pravdivé, teda že ten priestor heliportu mal vecné bremeno, že by tam mohli tie helikoptéry pristávať napriek tomu biznisu, ktorý by prebehol, že je to síce núdzové, no ale iné nikto nevybudoval ani predtým, ani potom za ostatných 25 rokov. Takže asi sme tam niekoho doviezli, zachránili mu život, zoperovali ho a použili to núdzové zariadenie s vecným bremenom. Ja len keď počúvam tie reči, ako to od tej doby nikto nechcel a nekúpil, to hovoril kolega Raši síce, ak sa nepletiem, tak sa ja pýtam, a ten šialenec, čo to chcel kúpiť, ten, čo chcel mať nádvoria a hospodárske budovy nadosmrti? Ja keď počúvam takéto reči, tak ma napadá v blahej pamäti firma Henbury, tá si z čistej perverzie kúpila pozemky pod PKO v Bratislave, aby mohol starý Henbury so starou Henburyčkou per pazuch prechádzať stemnelými priestormi veľkej estrádnej haly (potlesk) a povedať jej: "Stará, toto, po čom šlapeš, je moje." A poslanci mestského zastupiteľstva Bratislavy, ktorí to schválili, sa ešte možno dodnes, poniektorí, domnievajú, že oni mu to nepredali, že oni mu to predali na to, aby tam tú Henburyčku v tichu večernom sprevádzal, a že to je všetko, že tým to končí.
Takže ja keď som počúval reči o predaji dnešného francúzskeho, gréckeho a japonské veľvyslanectva budov na Hlavnom námestí v Bratislave, tak tí, ktorí to podporovali v našom malom zastupiteľstve, to podávali tak, že ten, čo to kupuje, je čistý šialenec. Lebože to je tak stratové a tak nanič a čo by sa s tým vôbec dalo kedy robiť, to je čistá strata. Tak som povedal, manželky kupujúcich by mali na svojich mužov uvaliť kuratelu, teda zbavenie svojprávnosti na psychiatrii, pretože ako môžu byť ochotní taký drex za také peniaze kúpiť.
A toto isté ma napadá pri rečiach o tých pozemkoch na Kramároch, že snáď to bol šialenec, čo to kupoval, lebo však je to nanič. No, čo chcete mať sklad pneumatík a trochu chodníka k nemu?
Takže som skeptický pri týchto ospravedlneniach. A, samozrejme, nespochybňujem, zažil som ho v plnej kráse na výjazdnom, teda prieskume výboru. Iste veci rozumie, len neviem, či má celkom pán generálny riaditeľ v VšZP ten absolútne najistejší morálno-etický background. Tým ho nesúdim, len po všetkom tomto ma "jímá" isté podozrenie. A toto je presne to, že síce pán minister neobchodoval s tým cétečkom v Piešťanoch, to je svätá pravda, a už mu tisíckrát sme obili o hlavu ten výrok o pseudokauze, ale ten proces sa mohol rozbehnúť preto, že pôvodné zloženie dozorného orgánu bolo také, že stačil na varovanie a zablokovanie tohto veľkolepého biznisu. Čo sa s tým urobí? No, štruktúry ministerstva rozšíria počet členov dozornej štruktúry na taký počet, aby už nestačila protiváha. A to sa nestalo z vôle Božej alebo nariadením Európskej únie. Celkom konkrétne niekto rozhodol, že sa rozšíri ten počet tých ľudí a že sa tam nominujú ďalší ľudia, ktorí, pochopiteľne, v kontexte trasoviska, o ktorom hovorím, budú hlasovať tak, ako treba. A takto veci chodia.
To znamená, že chudák pán minister dostal úlohu, ktorá je ťažko riešiteľná, udržať dobrý dojem z fungovania rezortu. Udržať ho bez toho, aby, ak by aj mal dobrý úmysel, mohol dramaticky buchnúť päsťou po stole. U nás sa búcha päsťou po stole, ako ukazuje slovenská politika, najlepšie potom, keď už si von a si v stajni.
Ale, žiaľbohu, pán minister, spútaný na rukách aj na duši, nemal veľa možností vecou pohnúť, a napriek všetkému, čo tu zaznelo, nielen odo mňa, ale aj od iných, s ním mám taký akýsi kolegiálny súcit. Proste už minule pri predchádzajúcom odvolávaní mi to kolega Raši obil o hlavu a povedal, že nakoniec som takmer povedal, že však čo už s ním, s chudákom, čo ho odvolávame.
No nie, pán minister je osoba, ktorého odvolávame ako symbol. A, samozrejme, s tým je spojená aj jeho osoba. Ale ako symbol toho, že sa nám tento spôsob "léta", ako hovorí Rudolf Hrušínský vo Vančurovom Rozmarnom létě, "nezdá šťastný". Tento spôsob existencie zdravotníctva na Slovensku sa nám nezdá šťastný.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Na vystúpenie pána poslanca - pani poslankyňa Vaľová s faktickou poznámkou. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne. Ja by som možno povedala takto na začiatku, že asi každý, kto robí, urobí chyby. Samozrejme, väčšinou zlyhá ľudský faktor. Ale myslím si, že máloktorý minister alebo máloktorý predseda vlády, pretože tu nesedím prvé volebné obdobie, mal tú odvahu tých ľudí dať zo stoličiek preč alebo mal odvahu odvolať aj ministrov. To sa za pravicovej vlády neudialo.
Nechcem nič hodnotiť, ja len poviem možno toľko, že všetci tu rozprávame ľuďom, aby si zapamätali to, čo im rozprávame. Ale ja poviem iba jednu vec, čo si pamätajú u nás ľudia na východe a čo si pamätajú ľudia v humenskej nemocnici.
Humenská nemocnica sa privatizovala za vlády Mikuláša Dzurindu a hlasovali za ňu poslanci SDKÚ a KDH. (Ruch v sále.) Môžem vás poprosiť trošku, kolegovia?
Poslanci SDKÚ a KDH, vtedy som bola poslankyňa v parlamente, vo VÚC-ke. Čo sa stalo, keď nastúpil pán Uhliarik? Zrušili infekčné oddelenie, onkologické oddelenie, vyhodili asi 70 sestier, vyhodili lekárov. Viete, my tu môžme rozprávať, ale ľudia si pamätajú. Ľudia si pamätajú, pretože my tu rozprávame už tak, že zajtra by som sa naozaj bála ísť do nemocnice, aby mi obviazali palec, čo ste tu všetko porozprávali.
Ale povedzme si, ako to bolo. A nebudem nijako vehementne, lebo hovorím, práca v zdravotníctve a v sociálnych veciach je veľmi ťažká práca robiť zmeny, pretože tam sa staráme o človeka od narodenia až po jeho zomretie, čiže tam tých problémov veľa.
Ale len jednu vec tu prečítam, kde pán Uhliarik rozpráva, keď bol minister, že ako očakáva plat sestier a zdravotníckeho personálu, ako vysoko vzrastie, keď sprivatizuje nemocnice. Vážení, dneska chceme zvýšiť platy v nemocniciach a máme problém, lebo sú súkromné. Máme problém zvýšiť sestrám, ktoré sú u súkromných lekárov. Takže si povedzme, odkedy to koleso sa už krúti, a poďme spolu nájsť nejaké riešenia. A nie sa tu vybíjame na tom, že vlastne či... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

S reakciou pán poslanec Osuský, nech sa páči.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Kolegyňa, nebudeme sa znova vracať k tomu, koľko mesiacov a rokov vládla Radičovej vláda, koľko vy. Ale keď hovoríte o tých nemocniciach a o tom, ako sú súkromné, ako je tam ťažko, ja nemám pocit, žeby pani Pažinková a jej manžel si príliš sťažovali srdceryvne na to, že majú súkromnú polikliniku. Nemám pocit, že to dopadlo pre nich veľmi zle. Neviem, ako tam platili sestrám, ale každopádne "vejvar" v podobe 8 mil. nebol na zahodenie.
Takže ako som povedal, tí, ktorí najviac nadávajú na privatizáciu, majú veľmi často veľmi blízkych ľudí, ktorí v nej plávu ako ryby vo vode.
A pokiaľ ide o tie vidiecke špitály, k tomu jedno. Keď to začalo v Čechách, u nás to ešte vtedy nebežalo, tak to malo za následok, že ľudia, samozrejme, boli vlastnými telami ochotní brániť mestskú nemocničku. Ale vtedy veľmi bystrý a múdry človek, môj kolega, vtedajší prezident Lekárskej komory, povedal, že tí ľudia všetci chcú mať svoju nemocničku, ale keď sú ozaj chorí, tak chcú ísť do IKEM-u do Prahy, chcú ísť do univerzitných kliník a zaboha nechcú sa nechať operovať vo svojej, a teraz, božechráň, aby som uviedol príklad, v nemocničke v Prčiciach.
To znamená, chcem tým len povedať, že máte pravdu, že je ťažko takto s ľuďmi, lebo sú na to navyknutí. Ale aj tak si prajú vrcholové pracovisko a srdce si chcú nechať operovať na Národnom ústave srdcových chorôb a nie od kolegu, ktorý takúto operáciu, nehovorím zrovna srdce, ale akúkoľvek inú, robí raz za dva mesiace, ale od takého, ktorý robí dve denne. (Potlesk.)

Nech sa páči, pán poslanec Hlina, máte slovo. Pripraví sa pán poslanec Lipšic.

Vážené kolegyne, kolegovia, takto v piatok večer byť tu, to je na úrovni týrania, naozaj, piatky ja mám rád od mladosti a piatky som zvykol tráviť naozaj plodnejšie. Nuž ale nevadí. Tak už, keď sa stalo, tak sa stalo.
Trošku prídem na začiatok. Pamätáte si, jak sme začali schôdzu, postavil sa tu Robert Fico a povedal, vy kresťania, teraz, teraz, vy kresťania, ste dali schôdzu? Strašne mi to pripomenulo tú scénu z Pelíšiek. Neviem, ktorí si ju vybavujete, keď prišla Uzlinka zaklopať pánovi Krausovi a povedala, že tatínek hovorí, že "aspoň na Boží hod by mohol byť tady klid" (povedané so smiechom). Ja sa ospravedlňujem. A pán Kraus hovorí, že, počkajte, jak to tam mu povedal, že "nemusíš mi posielať spojku, že poď mi to povedať sám, ty Koneve, ty, čo sa na Boží hod zliješ jak mužík". Viete, že naozaj, že mne to tú scénu pripomenulo. Hej, že proste príde nám človek, ako Robert Fico nám tu apeloval na nás, že my kresťania, no. (Reakcia z pléna.)
Sviatky sú v nedeľu, pokiaľ ja viem, je Všech svätých, a svätý, to neni Marx, Engels, Stalin, to je, pozor, to pozrite si, to ja neviem, kto mu radil, a v pondelok je Pamiatka zosnulých, čiže to len na to. Dneska je piatok, pravdou je, že piatky sa vedia najlepšie využiť, ako tu byť, ale keď treba, tak treba.
Vážení, prosím vás pekne, ja to skúsim uchopiť cez nejakú absurditu, lebo mne to naozaj príde niekedy absurdné, že s čím sme konfrontovaní a od nás sa žiada, aby sme to akceptovali. Dobre? Ja to skúsim povedať, ja to tú mám zľahka napísané.
Premiér Fico tu, teda okrem toho, že tu na kresťanov apeloval, povedal, že teda oni sú schopní vyviesť zodpovednosť, keď sa stane niečo. Pamätáte? Tak to povedal, no nebudem ho presne citovať, niečo v tom zmysle. Čiže ak teda bol problém s Foraiom, tak oni to vybalili.
No nie, dve alebo tri hodiny po ňom vystúpil pán Raši a čítal tu, že vlastne všetko bolo v poriadku. Tak, prosím vás, pomôžte mi niekto. To už je ten očakávaný súboj košickej a bratislavskej kliky, že vlastne premiér povedal, že bol problém, keď bol problém, to vyriešili. Teta Anka, Forai, neviem čo. A došiel sem Raši a povedal, že nebol problém. Tak bol alebo nebol problém, prosím vás?!
Viete, tu že chodí po chodbách Pavol Paška. To generál Sun Tzu povedal 2 000 rokov dozadu, že keď chceš vyhrať, alebo musíš byť tam fyzicky. Zvykne tu pobehovať Burian, keď sa niečo deje, čo by mohlo ohroziť jeho záujmy podnikateľské. A dneska sa tu motá Pavol Paška. To znamená, ide, nastáva ten bod zlomu, kde dôjde už konečne k tomu povestnému súboju košickej a bratislavskej kliky, kde sa ukáže, kto tu má moc? Lebo prísne vzaté, ja mať stranu a ja poviem, že sme poriadok urobili a po mne tu dôjde nejaký hochštapler a povie, že neurobili, že to je všetko v poriadku, no tak by som si to vybavil potom. To by som si potom sakramentsky vybavil, lebo poriadok musí byť. Máte poriadok v SMER-e alebo nemáte poriadok v SMER-e? (Reakcie z pléna.) Prišiel Pavol Paška fyzicky chrániť pozície košickej skupiny? Čiže je už to ohrozenie tej košickej skupiny také, že bolo nevyhnutné, že sem Pavol Paška došiel?
Ja to len pre ľudí hovorím. Všímajte si tú absurditu. Čiže premiér povie, bol problém, vyvodili sme problém. Po ňom príde predstaviteľ košickej kliky, povie, že všetko bolo v poriadku.
Okrem iného povedal, znova len pre možno zápis. Podpis nie je podpis, "táta není můj táta". Čiže znova, keď niečo podpíšete, to ešte stále nič neznamená v tejto krajine. Rozumiete? Čiže bol tu niekto, bol nejaký riaditeľ nemocnice, predal heliporty, predal všetko, čo sa dalo, hej. Ja milujem, naozaj to pán Osuský vystihol, milujem tých ľudí, ktorí kupujú niečo, čo nemá zmysel. Ja tiež som kopu videl takých podnikateľských plánov, že presne, že kúpili PKO kvôli tomu. Niekto kúpil heliporty. Predstavte si, že niekto kúpil pozemky v nemocnici s heliportom, a teda dobrovoľne s tým, že teda bude mu tam tá helikoptéra - to hučí, viete, jak to hučí taká helikoptéra? Teraz predstavte si, pristávať, vstávať, teraz sem-tam dovezú nejakého polonebožtíka, krvi bude, on to potom bude umývať asi po tom asfalte. Si zoberte, že ja by som možno chcel vidieť toho, že čo to bolo za človeka? To bol nejaký slovenský Bill Gates alebo niekto, kto proste si povedal, že ja tie peniaze do toho dám a ten heliport, ja sa naň budem pozerať.
Čiže, vážení, výstupom dnešného dňa podpis neznamená nič. Čiže ak ste podpísali nejaké úverové zmluvy, jak ste niečo popodpisovali, kúpnopredajné zmluvy, to je, nie je nič! Pozor, to som nepovedal ja, to povedal primátor Košíc, bývalý minister zdravotníctva, terajší predseda výboru pre zdravotníctvo. Povedal, že podpis nie je nič. Podpis nič neznamená! (Reakcie z pléna.)
A ešte sme sa dozvedeli, teda tu bola druhá, tretia, sme sa dozvedeli, ja som nevedel, že zač je toho loket. Takže už viem, že prečo bolo potrebné kúpiť ten, predražené cétečko, lebo bolo vodou chladené. A všimnite si, ja neviem, ale tu niekto, vy si to čítate, keď vás sem niekto s tým pošle, že vy si to čítate? Lebo ja by som toto neprečítal. Ja, keby mne to niekto dal, tak poviem, že to vypustiť, však to je taká absurdita. Viete, že aby som sa nezhovadil, hej.
Čiže tá podmienka, aby cétečko bolo chladené vodou, bola primeraná. Čo na tom, že z piatich vylúčila štyroch, zostal jeden, a keď jeden vedel, že iba on robí vodou chladené, určite to bol tiež ďalší Bill Gates, ktorý povedal, že tej nemocnici ja to dodám so zápornou maržou. Však proste, ja viem, ja poznám nemocnicu na Kramároch, ja im to ešte zadotujem. Čiže o to šlo. Čiže, áno, on to tu človek povedal, že, áno, lebo oni vodou chladené, a ešte tu ako benefitum toho bolo, že teda, že keď by nefungovala tá voda, tak by mohli z vodovodu. To tiež zaznelo. To som si nevymyslel. Normálne, že z vodovodu. A že vzduchom nie, lebo nebola vzduchotechnika. To tiež zaznelo. Čiže, ľudia, nenechajte si, nie ste na to odkázaní, aby ste museli toto akceptovať.
Tých absurdít by som tu mohol povedať, Slovan, Pentliarik, neviem čo to. Vážení, naozaj, pán Čislák, však vy ste hrali za Slovan, nie? Hrali ste za Slovan? Hrali ste za Pentu? Hrali ste za Pentu. Však to ja nehovorím, prosím vás, nehovorím, z mojich nebudete počuť, že každý, kto robil niekde v skupine, ktorá patrí pod Pentu, je obliaty kýblom hnoja. Ja to nehovorím. Ja len hovorím, že hrali ste za Slovan? Hrali ste za Pentu? Povedzte? (Reakcia ministra.) Hrali ste, výborne! Čiže pán minister zdravotníctva hral za Pentu, bol jej zamestnanec. Dobre. Mali sme tu vašu predchodkyňu pani Zvolenskú, keby tu bola, by som sa jej pýtal: Hrali ste za Pentu? Musela by povedať, áno, hrala som za Pentu. Čiže už máme dvoch Slovanistov.
Viete, ale tuná je, zrazu sa to tak uchytilo, že Pentliarik. Ale on nehral za Pentu! On nehral. Fakt, on nehral. Veď pokiaľ ja viem, ja neviem. Pán Uhliarik, vy ste boli zamestnaný v nejakej skupine, ktorá patrila pod Pentu? (Reakcia z pléna.) Viete, a to je to fascinujúce, to je tá absurdita tohoto, že tuná fanúšikovia Slovanu, kvázi, s dešpektom hovoria na kolegu, že teda, že Slovanista, hral si. Neviem, či v tom obraze dobre hovorím, že nepríde vám to trošku absurdné, že fakt tu hráme totálne absurdné divadlo. Čiže ľudia, ktorí robili pre Pentu, hovoria druhému, že ty si hral za Pentu, a pritom on za ňu nehral, hej. Ja neviem, možno bol fanúšik alebo niekto, kto... - rozumiete tomu niekto?
Prosím vás, ja viem, že je piatok pred siedmou, to sa štartuje, hej, že na pekný poriadny večer, ale ešte aj tak by sme mali mať nejakú kritičnosť v hlave, že čo si pripustíme, čo nie.
Vo výpočte absurdít chcete ešte, aby som pokračoval? (Reakcia z pléna.) Neni potrebné. O stave zdravotníctva chcete sa rozprávať? Ja vám to poviem na príklade, na tej Mikulášskej nemocnici. Fakt mi tam, dva týždne dozadu som tam bol. To neni, že som ja niekde niečo čítal. Tam som bol! mikulášska nemocnica, Liptovský Mikuláš, pred 30 rokmi som kúsok cez ulicu tam chodil na strednú, poznám ju z toho času. A keď som tam bol teraz, ležal mi tam môj, teda manžel mojej maminej sestry, tak ležal, ja mám na salaši také cárky, že keď sa mi okotia ovce, tak potom tie jahňatá, tak my ich tak prehradzujeme, to sú také mreže. Ja vám poviem, že tie cárky moje sú, tie mreže sú o čosi lepšie jak tá konštrukcia tej postele, na ktorej ležal ten môj ujo. To je stav nemocnice. A tie budovy vyzerali presne tak, jak pred 30 rokmi, horšie dokonca. Sarajevo. Mi to pripomína, som vravel, že, išli sme tam s celou rodinou, že to je hotové Sarajevo.
Jak ešte chcete, o akom stave? O Mickiewiczovej? Tam minule, keď ma policajti váľali po zemi, prosím vás, narazili mi rebrá, doteraz sa neviem prudko pohnúť, to vám za to stálo, tak ma predviedli na Mickiewiczku a ja vám poradím, že kde zarobíte. Ponúknite to Američanom - Hostel trojku alebo štvorka, alebo koľkátka? Prosím vás, na Mickiewiczovej natočíte taký horor, pán minister, vážne, teraz bez všetkej srandy. Keď by tí Amíci vedeli, že tá Mickiewiczka je skutočná nemocnica, tak oni to, tá autenticita toho priestoru, ten fíling toho, oni to fakt ocenia. Oni by podľa mňa takú päťku za to dali, nejakých 5 mil. by možno dali, že keby ste im to poskytli ako interiéry a exteriéry pre Hostel. To by šlo.
Znova hovorím z osobnej skúsenosti, nie sprostredkovaná, že niekto mi povedal, počul som, jeden hovoril a ja som to počul. Ja som to videl, tam som bol. Fakt to tak vyzerá. Prostredie vychováva, prostredie lieči. To prostredie, ktoré, to sme sa o tej absurdite bavili, to prostredie, ktoré vy chcete, to je tá absurdita už posledná, že máte Rázsochy, máte Michala, Michala chcete zbúrať a hento, no nechce sa mi to vysvetľovať znova. Viete o tom. Viete o tom, ja len žasnem, že na čo táto krajina je pripravená. Na čo je pripravená to akceptovať a povedať, že to je v poriadku.
Máte nejaký PPP projekt na výstavbu Nemocnice sv. Michala, búrate funkčnú nemocnicu, vedľa toho máte nefunkčnú. Ja viem, že tam je, tam sú iné čísla, hej. Tam sú asi iné čísla, o ktoré sa jedná.
Len ja by som upozornil ľudí, že neviem, ako na to upozorniť, že - alebo ináč to poviem. Že kde zisťujem, a to už sa blížim ku koncu, kde je tá naša bieda. Viete, v zásade, viete, kde je možno tá naša bieda? Poviem to na príklade.
My sme boli teraz v Košiciach protestovať a my sme protestovali, v utorok sme pripravovali protest a v stredu sme mali protest. A v utorok a v stredu stál ten najnovší mercedes, aký existuje, ja neviem, céčko, ja neviem, ja to nepoznám tie typy, ale najlepší, aký existuje, s diplomatickou značkou v pešej zóne. Dva dni! Policajti obchádzali, ja som sa pýtal tých ľudí, že prečo tu stojí. No že CD. A ja vám poviem, vážení, ani Obama, ani Obama. A to, že tam už stojí dva mesiace to CD. A že to údajne jeden tu z tej vinárne. Čiže to asi ani nebude ani diplomat. Ja neviem, koľko je diplomatov v Košiciach.
Proste tá naša bieda, vážení ľudia, je v tom, že nám to nevadí, že na pešej zóne už dva mesiace stojí podľa mňa auto, ktoré tam má údajne CD, a my to všetko potichu obchádzame. Mestskí policajti, štátni policajti. Nikoho nenapadne sa spýtať. Neexistuje značka na svete, ktorá by oprávňovala takýmto spôsobom zneužívať tú výsadu. Neexistuje! Aj Obama, aj Obama by tam nemohol stáť dva mesiace v kuse. Tá CD značka k tomu, možno tam je ten pes zakopaný. Tam je tá naša malosť. V tom je tá, ten, ten strach v tom, že to obchádzame, že to trpíme, že vidíme, že to kole oči, ale obchádzame. Presne v tom to je. A oni to vedia, oni to vedia a presne to zneužívajú. Vedia, že sme slabí, vedia, že sa bojíme.
A možno to skončím, možno nie. Preto hovorím, tie Košice, my sme v stredu spravili protest a budem tlmočiť odkaz, pán minister. By ste neverili, boli tam ľudia, to ma teší, a som sa ich teda pýtal, že či môžem tlmočiť, aby ste odstúpili. Povedali áno. Som sa pýtal, či môžem tlmočiť, aby odstúpil pán Senčák? Povedali, že áno. Som sa pýtal, či môžem tlmočiť, aby odstúpila pani Pažinková? Že áno. Som sa pýtal, či môže odstúpiť pán, no pomôžte mi, Raši z výboru? A ešte koho to tam máte v tej skupine? (Reakcia z pléna.) No výborne! Presne tú som otázku čakal.
A teraz, vážení, vám poviem, koľkí tam boli ľudia. A toto bude záverečný bod môjho vystúpenia. Mne to povedali. Ja netrpím úchylkou, aby som pozeral spravodajstvo, kde sa predvádzate. Mne to len hovorili, že Raši bol včera v Správach a komentároch a hovoril, že tam bolo 152 ľudí.
Vážení Košičania, pozor, dajte pozor, 152. Ja si myslím, že oni vás majú dokonca odfotených. To nie že vás majú spočítaných, oni vás majú podľa mňa aj odfotených! (Reakcie z pléna.) A vážne, ale ako bez všetkej srandy. Ja tam hovorím, že tam bolo 200 ľudí. To znamená, že ak bolo 152, čiže bolo 48 ich. Rozumiete?! Že čiže tam bolo... (Zasmiatie sa rečníka.) A tých 48 ľudí proste urobili poriadnu dokumentáciu celého toho príbehu. A presne s tým sa tam tí ľudia boria. So strachom, vážení. 152 ich bolo? No však pán Raši to povedal.
Vážení, všimnite si, nepovedal okolo, on povedal 152. (Smiech rečníka.) Ja si myslím, že je niekde založených 152 fasciklov. (Povedané so smiechom.) Viete, že tam je streda, Košice, Hlavná - a je to tam. Bol si? Nebol si? Bol si? Nebol si? Ako proste 152, presne.
Takže, pán minister, na vašu otázku. Ja si myslím, že tam bolo 200 ľudí. Ale keď vy vravíte 152, takže asi, predpokladám, 48 agentov tam bolo od vás, dobre? Ja neviem, ja som to nevidel, ktorý je agent. Predpokladám, že to máte veľmi dobre zmapované. Dobre? Ja si myslím, že 200 ľudí je dosť. Na dnešné pomery, na dnešnú mizériu, na dnešnú atmosféru strachu, vážení, 200 ľudí je dosť.
A ja vám dám ponuku. Viete, akú vám dám ponuku? Veľmi dobrú. Počúvajte dobre. Ja viem, že vám leziem na nervy, ja viem, že vám hrozne leziem na nervy, viem, že by ste ma najradšej utopili v lyžke vody. Dám vám veľmi dobrú ponuku. Chcete mať pokoj odo mňa? Povedzte Pavlovi Paškovi, nech zoberie 200 ľudí, nech prídu pred môj dom, nech sa pred nich postaví a povie, zakričme spoločne: "Vráť mandát!" Keď to urobia trikrát, bude ich 200 a povie to Pavol Paška, tak ho položím, ten mandát. (Rečník pobúchaním rukami na rečnícky pult naznačil položenie mandátu.) A máte pokoj. Máte pokoj! Je to dobrá ponuka? Budete mať pokoj. Na tri mesiace, či koľko je, budete mať odo mňa pokoj. Stačí 200. To SMER ľavou zadnou dá.
Prosím vás, je vás 83. To, keď to do týždňa, ale, pozor, nie zas ja budem čakať, kedy prídete. Do týždňa vám dám možnosť. Dobre? Máte týždeň na to, týždeň na to, vážení, aby Pavol Paška zozbieral 200 ľudí, príďte mi pred dom. Ja sa nebojím. Vyjdem na balkón a chcem sa pozrieť tým očom (pozn. red.: správne "tými očami"), ja ich chcem konečne vidieť. Chcem konečne vidieť tých ľudí, ktorí sú tí vaši ľudia, ktorí pôjdu za Pavlom Paškom! Ja chcem vidieť ľudí, ktorí budú nasledovať Pavla Pašku a budú kričať pred Hlinovým domom: "Odstúp!" Ja ich chcem vidieť. Ja sa postavím na ten balkón, počkám si a čestné slovo hovorím, keď trikrát zakričia: "Vráť mandát!" vzdám sa mandátu. Dobre? Dobrá ponuka?
Keď nie, vrátim sa do Košíc, vrátim sa do Košíc, ja neviem, kde vy to tam všade bývate, dobre, a ešte, vážení, sme neskončili. Ešte sme neskončili, lebo ja to pre tých Košičanov urobím a pre ľudí z Košíc, lebo tí ľudia to reálne povedali. Tí ľudia povedali, že chcú, aby ste odstúpili. Vy nepočúvate, nepočúvate, ignorujete, stále si myslíte, že ste na koni. Raz tá doba príde, že sa to zlomí.
To je podľa mňa veľmi férová ponuka, veľmi férová ponuka. Ak aspoň trošku férovosti v sebe máte, tak očakávam, že férovo zareagujete.
Ďakujem.