58. schôdza
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Vystúpenie s faktickou poznámkou
11.11.2015 o 14:56 hod.
Ing.
Igor Hraško
Videokanál poslanca
Ďakujem ti pekne, kolega Janko Mičovský, za to, že si ešte pripomenul jeden neduh ministerstva kultúry. A to je skutočne plná starostlivosť o kultúrne pamiatky. A teraz hovoríme, že v roku 2014 bolo vo vlastníctve štátu zhruba 1 516 kultúrnych pamiatok z ich celkového počtu asi 16 001, pričom ostatné boli rozdelené medzi samosprávu, teda VÚC, obce, cirkvi, právnické osoby, fyzické osoby a dokonca aj iné formy vlastníctva. Z týchto 9,32 % pamiatok, ktoré sú vo vlastníctve štátu, teda necelých 10 %, ktoré má štát, sú dve tretiny v zlom stave, teda je ich narušený, dezolátny alebo ešte v obnove prípadne iný stav. To je zhruba 1 010 kultúrnych pamiatok. A to je číslo. Áno, tieto pamiatky všetky by sa dali rekonštruovať, keby na to boli peniaze, len to by sa nesmelo z rezervy predsedu vlády dávať na obnovy futbalových či hokejových štadiónov a podobných taľafatiek. Kultúrne pamiatky nám padajú, tie sa ťažko zachraňujú, so štadiónom sa tu pokojne počká. Samozrejme, je pred voľbami, tak si treba nejakým spôsobom akože podporiť svojich fanúšikov. Nie, však šport je taký dobrý?
No a už ti poviem len jedno. Ty si to pekne celkom osvetlil. A tomu, kto má zatemnený mozog, asi ťažko bude niečo osvetlené. Ale však, žiaľ, už sme na to zvyknutí v súčasnej ére vládnutia vládnej strany. Takže to je toľko len na margo toho.
A skutočne to, že nám kultúrne pamiatky odchádzajú, je holý fakt a to, že sa na to nedávajú väčšie financie, aby sme ich zachránili, je potom druhý fakt. Ale za to môže táto vláda.
Rozpracované
Vystúpenia
11:46
Vystúpenie s faktickou poznámkou 11:46
Magdaléna VášáryováČo sa týka pána Kňažka, pán poslanec, teda pán predseda výboru, vy nie ste rád, že pán Kňažko vyňal Slovenskú národnú knižnicu a Literárny ústav z Matice slovenskej? Ja si myslím, že nech už urobil čokoľvek, tak toto bol aj politicky veľmi nebezpečný krok pre neho. Myslím si, že na to istým spôsobom aj doplatil. Nie som obhajcom pána Kňažka, to určite viete, ani politickým, ale toto mu treba priznať, že toto urobil. A bol to veľmi hrdinský krok. Takže ja to chápem, vám zrušil operetu, je to vaša srdcová záležitosť, chápem vás, ale nemôžem sa pozerať ani na ministrovanie pána Kňažka len pod týmto vaším pohľadom. Ďakujem pekne.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
11.11.2015 o 11:46 hod.
Mgr.
Magdaléna Vášáryová
Videokanál poslanca
Prepáčte, pán poslanec, asi ste ma neveľmi pozorne počúvali, ja som nehovorila, že ten fond zmizne, ja som len hovorila o TIPOS-e. To je veľký, zásadný rozdiel. Ja som povedala, čo bude, pokiaľ bude TIPOS pod politickým vedením a vedený politickou pomstou, nie ten fond ako taký. Rozumiete, to sú dve úplne rozdielne veci. Takýto fond je realizovanie mojej dávnej myšlienky arm´s length principle. O tom som ja už dávno hovorila. Tu mojou výhradou je, že nie je v systéme určitom, že je jeden fond, druhý fond. A až teraz dával aj pán minister vlastne peniaze na to, aby sa vymyslelo, ako vlastne bude celý ten nový systém reformy kultúry vyzerať. To je jedna vec.
Čo sa týka pána Kňažka, pán poslanec, teda pán predseda výboru, vy nie ste rád, že pán Kňažko vyňal Slovenskú národnú knižnicu a Literárny ústav z Matice slovenskej? Ja si myslím, že nech už urobil čokoľvek, tak toto bol aj politicky veľmi nebezpečný krok pre neho. Myslím si, že na to istým spôsobom aj doplatil. Nie som obhajcom pána Kňažka, to určite viete, ani politickým, ale toto mu treba priznať, že toto urobil. A bol to veľmi hrdinský krok. Takže ja to chápem, vám zrušil operetu, je to vaša srdcová záležitosť, chápem vás, ale nemôžem sa pozerať ani na ministrovanie pána Kňažka len pod týmto vaším pohľadom. Ďakujem pekne.
Rozpracované
11:48
Chcel by som niečo povedať pre potreby druhého čítania vzhľadom na to, že naozaj je to...
Chcel by som niečo povedať pre potreby druhého čítania vzhľadom na to, že naozaj je to debata o asi dvoch zásadných témach. A to je zamýšľaná realizácia alebo naplnenie programového vyhlásenia vlády tým, že sa vytvára Fond na podporu umenia, jedna tá časť. Alebo teda naplňuje ju, tak ako je to aj v dôvodovej správe. A tá druhá téma, na ktorej sme sa či už pre potreby prvého čítania alebo na výbore asi najviac zasekli, bol spomínaný zamýšľaný vytvorený zoznam ľudí, ktorí majú požívať status profesionálneho umelca. Po debate aj po oslovení jednotlivých poslancov dokonca si dali zástupcovia jednej profesijnej organizácie tú prácu, že vyhodnotili aj debatu z pléna pri prvom čítaní o tomto návrhu. Zároveň sme mali možnosť počuť ich stanoviská aj na výbore pre kultúru a médiá. Môžeme túto debatu s tým, že asi vieme ako sa tento zámer skončí, uzavrieť tým, že budeme dobromyseľne čakať, čo sa stane s tým zamýšľaným zoznamom a či naozaj deklarácia navrhovateľa ministra kultúry prinesie ten prepotrebný krok, po ktorom 20, niektorí tu hovoria o dvadsiatich piatich rokoch, umelecká obec volá. Umelecká obec, tak ako bol predstavovaný tento zámer, sa chce odlíšiť od podnikateľov, od toho, že umelecká činnosť alebo ich tvorivá činnosť má iné znaky ako priamo podnikateľská činnosť a ich prioritným pôsobením nechce a nemôže byť tvorba zisku. A ja som rozmýšľal, či pre potrebu druhého čítania by som nevypracoval pozmeňujúci návrh, ktorý by z môjho pohľadu riešil túto situáciu omnoho elegantnejšie. A tým „registrátorom“ umelcov v slobodnom povolaní do budúcna by tak nebol fond, tak ako zamýšľa ministerstvo, ale rešpektovali by sme štandardnú štruktúru, ktorú v štátnej alebo verejnej správe poznáme a nemuseli by sme vytvárať z môjho pohľadu, nazvem to tak troška právnicky, sui generis zoznam, pretože asi to bol ten kameň úrazu a to, čo vyvolalo najviac otáznikov, prečo nerobíme túto činnosť naozaj na tzv. voľnom mechanizme, keď preskúmavanie ambície používať následne benefity, ktoré z členstva alebo vyobrazenia na tomto zozname budú jednoznačne plynúť, a tie benefity, tak ako na výbore zaznelo, budú mierené do statusového postavenia umelca, budú mierené do odvodovej a daňovej oblasti a budú mierené do sociálnych možných benefitov, ktoré z hľadiska statusu profesionálneho umelca vyobrazeného alebo združeného na zozname profesionálnych umelcov by malo teda pre neho vyplývať.
Myslím si ale, že túto debatu netreba ďalej ťahať, pretože ambícia a tak isto opora pre zámery vlády v tomto pléne je jednoznačná, a preto nám zostáva len konštatovať, že zoznam umelcov alebo profesionálnych umelcov vznikne a možno pre záznam, možno pre budúcnosť, hovorím, že ja vyjadrujem obrovskú mieru skepsy, či toto bol ten reálny nástroj. Ale nechcem sa opakovať z toho prvého čítania.
Pre potreby parlamentnej debaty chcem povedať, že možno by aj pre budúce obdobie tie rady vlády, v tomto prípade pre kultúru, iné profesijné združenia, ktoré sa k tomu vyjadrujú, mohli byť rozšírené aj o iné združenia. A napríklad jedným z nich by mohli byť nejakí poslanci opozície, ale odborní, myslím, ktorí majú reálny záujem sa starať o niektoré parametre nastavovania podľa mňa aj takýchto mohutných zmien, lebo nech je, ako chce, toto bude jedna z veľkých zmien v statusovom postavení slovenských umelcov do budúcna.
Mohli sme si to tým pádom vysvetliť mimo priamo politického zápasu v pléne a deklaráciou dobrovoľnosti o tom, ako tento zoznam vlastne chce rozlíšiť medzi podnikateľom a tvorivým umelcom, pričom myslím si, že v tej vyššej konštrukcii, keď tento štát veľmi kríva v oblasti tzv. kreatívneho priemyslu alebo nastavovania parametrov toho, čo by malo byť obsahom čím ďalej, tým viac v našej spoločnosti, to je postaviť a využiť kreatívny moment našich ľudí, a to priamo. A podľa mňa to by mala byť priorita už akéhokoľvek ministra kultúry, ktorý sem príde po roku 2016, aby parametre kreatívneho priemyslu zdvíhal ako jeden zo zainteresovaných ľudí, ktorí do toho majú čo hovoriť, a preto si myslím, že tento zoznam takisto, ako som pred časom kritizoval sui generis zoznam pri správcoch bytových fondov, tento nápad sa mi neveľmi páči. A chcem iba veriť, že ak schválime alebo toto plénum schváli zoznam profesií, profesionálnych umelcov, tak neurobíme tejto téme viac zle ako dobre.Z môjho pohľadu ja sa pri tomto návrhu zdržím hlasovania a myslím si, že dôvod tej skepsy som reálne vysvetlil aj v prvom čítaní, aj v tomto. Ďakujem za pozornosť.
Ďakujem, pán predseda. Vážený pán minister, vážený pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, úvodom by som chcel iba uviesť, že asi máme nejaké problémy s informačným systémom, lebo ako predkladateľ pri tomto bode je uvádzaný pán minister zahraničných vecí Lajčák, a nie pán minister kultúry. Upozornili ma na to občania, ktorí sledujú asi túto debatu.
Chcel by som niečo povedať pre potreby druhého čítania vzhľadom na to, že naozaj je to debata o asi dvoch zásadných témach. A to je zamýšľaná realizácia alebo naplnenie programového vyhlásenia vlády tým, že sa vytvára Fond na podporu umenia, jedna tá časť. Alebo teda naplňuje ju, tak ako je to aj v dôvodovej správe. A tá druhá téma, na ktorej sme sa či už pre potreby prvého čítania alebo na výbore asi najviac zasekli, bol spomínaný zamýšľaný vytvorený zoznam ľudí, ktorí majú požívať status profesionálneho umelca. Po debate aj po oslovení jednotlivých poslancov dokonca si dali zástupcovia jednej profesijnej organizácie tú prácu, že vyhodnotili aj debatu z pléna pri prvom čítaní o tomto návrhu. Zároveň sme mali možnosť počuť ich stanoviská aj na výbore pre kultúru a médiá. Môžeme túto debatu s tým, že asi vieme ako sa tento zámer skončí, uzavrieť tým, že budeme dobromyseľne čakať, čo sa stane s tým zamýšľaným zoznamom a či naozaj deklarácia navrhovateľa ministra kultúry prinesie ten prepotrebný krok, po ktorom 20, niektorí tu hovoria o dvadsiatich piatich rokoch, umelecká obec volá. Umelecká obec, tak ako bol predstavovaný tento zámer, sa chce odlíšiť od podnikateľov, od toho, že umelecká činnosť alebo ich tvorivá činnosť má iné znaky ako priamo podnikateľská činnosť a ich prioritným pôsobením nechce a nemôže byť tvorba zisku. A ja som rozmýšľal, či pre potrebu druhého čítania by som nevypracoval pozmeňujúci návrh, ktorý by z môjho pohľadu riešil túto situáciu omnoho elegantnejšie. A tým „registrátorom“ umelcov v slobodnom povolaní do budúcna by tak nebol fond, tak ako zamýšľa ministerstvo, ale rešpektovali by sme štandardnú štruktúru, ktorú v štátnej alebo verejnej správe poznáme a nemuseli by sme vytvárať z môjho pohľadu, nazvem to tak troška právnicky, sui generis zoznam, pretože asi to bol ten kameň úrazu a to, čo vyvolalo najviac otáznikov, prečo nerobíme túto činnosť naozaj na tzv. voľnom mechanizme, keď preskúmavanie ambície používať následne benefity, ktoré z členstva alebo vyobrazenia na tomto zozname budú jednoznačne plynúť, a tie benefity, tak ako na výbore zaznelo, budú mierené do statusového postavenia umelca, budú mierené do odvodovej a daňovej oblasti a budú mierené do sociálnych možných benefitov, ktoré z hľadiska statusu profesionálneho umelca vyobrazeného alebo združeného na zozname profesionálnych umelcov by malo teda pre neho vyplývať.
Myslím si ale, že túto debatu netreba ďalej ťahať, pretože ambícia a tak isto opora pre zámery vlády v tomto pléne je jednoznačná, a preto nám zostáva len konštatovať, že zoznam umelcov alebo profesionálnych umelcov vznikne a možno pre záznam, možno pre budúcnosť, hovorím, že ja vyjadrujem obrovskú mieru skepsy, či toto bol ten reálny nástroj. Ale nechcem sa opakovať z toho prvého čítania.
Pre potreby parlamentnej debaty chcem povedať, že možno by aj pre budúce obdobie tie rady vlády, v tomto prípade pre kultúru, iné profesijné združenia, ktoré sa k tomu vyjadrujú, mohli byť rozšírené aj o iné združenia. A napríklad jedným z nich by mohli byť nejakí poslanci opozície, ale odborní, myslím, ktorí majú reálny záujem sa starať o niektoré parametre nastavovania podľa mňa aj takýchto mohutných zmien, lebo nech je, ako chce, toto bude jedna z veľkých zmien v statusovom postavení slovenských umelcov do budúcna.
Mohli sme si to tým pádom vysvetliť mimo priamo politického zápasu v pléne a deklaráciou dobrovoľnosti o tom, ako tento zoznam vlastne chce rozlíšiť medzi podnikateľom a tvorivým umelcom, pričom myslím si, že v tej vyššej konštrukcii, keď tento štát veľmi kríva v oblasti tzv. kreatívneho priemyslu alebo nastavovania parametrov toho, čo by malo byť obsahom čím ďalej, tým viac v našej spoločnosti, to je postaviť a využiť kreatívny moment našich ľudí, a to priamo. A podľa mňa to by mala byť priorita už akéhokoľvek ministra kultúry, ktorý sem príde po roku 2016, aby parametre kreatívneho priemyslu zdvíhal ako jeden zo zainteresovaných ľudí, ktorí do toho majú čo hovoriť, a preto si myslím, že tento zoznam takisto, ako som pred časom kritizoval sui generis zoznam pri správcoch bytových fondov, tento nápad sa mi neveľmi páči. A chcem iba veriť, že ak schválime alebo toto plénum schváli zoznam profesií, profesionálnych umelcov, tak neurobíme tejto téme viac zle ako dobre.Z môjho pohľadu ja sa pri tomto návrhu zdržím hlasovania a myslím si, že dôvod tej skepsy som reálne vysvetlil aj v prvom čítaní, aj v tomto. Ďakujem za pozornosť.
Rozpracované
11:56
Uvádzajúci uvádza bod 11:56
Marek MaďaričTento návrh zákona sa Fondu na podporu umenia venuje len okrajovo, ale keďže pani poslankyňa Vášáryová z toho urobila hlavnú časť svojho vystúpenia, tak chcel by som to glosovať nasledovne. Myslím si, že je veľká vec zriadenie takéhoto fondu. To samotné zriadenie bolo, povedal by som, tu tým kľúčovým zápasom s ministerstvom financií.
Ďalšia vec,...
Tento návrh zákona sa Fondu na podporu umenia venuje len okrajovo, ale keďže pani poslankyňa Vášáryová z toho urobila hlavnú časť svojho vystúpenia, tak chcel by som to glosovať nasledovne. Myslím si, že je veľká vec zriadenie takéhoto fondu. To samotné zriadenie bolo, povedal by som, tu tým kľúčovým zápasom s ministerstvom financií.
Ďalšia vec, samozrejme, potom je, koľko finančných prostriedkov tento fond bude mať. A to 50-percentné navýšenie, čiže je to o 5 mil. viac, ako to je dnes, grantom systému ministerstva kultúry nie je málo. To, že som si toho predstavoval viac, je iná vec, ale dá sa na tom už stavať. Ten fond jednoducho je zriadený a každý ďalší minister môže už na tom stavať.
A samotná podstata tejto veci je veľmi prospešná tým, že prostriedky v neštátnej kultúre budú rozdeľované samosprávne, mimo ministerstva kultúry, mimo toho priameho dosahu a oveľa efektívnejšie, ako to je na ministerstve kultúry.
Takže považujem to za veľkú vec.
Či sa v nejakom čase do toho portfólia prispievateľov dostanú súkromní mecenáši, to predsa nechajme. To nemôže byť tak, že ten fond ešte poriadne nevznikol a že už tam budú súkromní mecenáši. Ale zákonný priestor na to vytvorený je, takže verím, že budú do toho fondu prispievať aj prípadne nejaké väčšie podniky alebo jednoducho súkromné peniaze že tam prídu.
K tomu, čo už sa ale teda viac týkalo tohto návrhu zákona. A to je status profesionálneho umelca, umelca v slobodnom povolaní. Naozaj ako keby sa sústreďovala pozornosť na to evidovanie.
Ale toto vôbec nie je podstatné. Podstatné tu je, že táto skupina ľudí bude mať zadefinované právne postavenie, čo umožní potom následne robiť to podstatné, ušiť im na mieru ten odvodový a poistný systém, pretože oni boli zatiaľ v kategórii živnostníkov. To znamená, že ja považujem za najpodstatnejšie to zadefinovanie právneho postavenia umelcov v slobodnom povolaní.
Samozrejme, veci musia mať nejaký poriadok, ak z toho vyplynú nejaké benefity, tak musia byť umelci niekde evidovaní, to sa nedá robiť len tak, že kto si proste o sebe čo vyhlási. Určitá miera evidencie tam musí byť.
A prečo to nemá byť pri daňových úradoch. No je to preto, lebo práve Fond na podporu umenia má najlepšie možnosti z hľadiska tých kvalifikačných predpokladov a umeleckých predpokladov aj zhodnotiť tú žiadosť o to evidovanie.
No a dostal som aj otázku, či sa tam môžu prihlásiť umelci, ktorí propagujú fašistický štát. A dokonca tu jedno meno zaznelo. Kto propaguje fašizmus, ten by mal byť trestne stíhaný. Na to, kto má byť evidovaný ako umelec v slobodnom povolaní, sú zákonom dané predpoklady, kvalifikačné, prípadne umelecké. Začať miešať do evidencie názory umelcov, to je úplne scestné. Ak niekto propaguje fašizmus, nech je trestne stíhaný.
S optikou, akú nastavila pani poslankyňa Vášáryová, by sa možno do fondu nedostal Winter Grass, Louis-Ferdinand Céline alebo Jozef Cíger Hronský, ktorí takisto tu i tam v takej alebo onakej miere, možno niekto by povedal, kolaborovali alebo proste boli podozrievaní aj z nejakej spolupráce či s fašistickými režimami alebo s niečím podobným. A povedať tu ešte konkrétne meno, veď to je kádrovanie. Ja by som si to nikdy nedovolil povedať, akokoľvek by som názorovo nesúhlasil s niekým, že sa mi nepáči, že vyznáva takú alebo onakú ideológiu. Predsa toto nie je o tom. Aj je x tu iných evidencií v tomto štáte, kde jednoducho platia nejaké pravidlá, pričom my a priori nemôžeme kohokoľvek diskvalifikovať, lebo nám sa nepáči, čo píše alebo čo hovorí, lebo my si myslíme subjektívne, že teda propagujú fašizmus. A ak niekto propaguje fašizmus, nech je trestne stíhaný, ale ja si myslím, že nie je správne už dnes vyslovovať tie mená, lebo tu konkrétne meno zaznelo. Toto predsa je presne to, čomu ja som sa tu chcel vyhnúť, teda nechcel som kádrovať, nechcel som hovoriť, že ja si myslím, že ten by tam mal alebo nemal byť. (Reakcia z pléna.) No, áno, ale nebudem ja ako minister, myslím, že ani vy ako poslankyňa by ste nemali hovoriť dopredu, kto tam má alebo nemá byť. Nech mi je to dovolené povedať takýmto spôsobom. Toto je proste o niečom inom.
Toľko. Ďakujem pekne za aj vyslovenú podporu k tomuto návrhu zákona, myslím si, že je to to, po čom umelecká obec volala. Bolo to dosiahnuté v spolupráci s ňou.
A, samozrejme, je aj dosť dôležitá vec v tomto návrhu, to znamená možnosť financovať aj tie neziskové organizácie aj zo strany ich zriaďovateľa, čo pomôže asi mnohým zriaďovateľom, ministerstvu kultúry predovšetkým vo financovaní Slovenského centra vizuálnych umení – DANUBIANA. Ďakujem.
Ďakujem pekne za slovo. Dovoľte mi na záver povedať niekoľko vecí, myšlienok.
Tento návrh zákona sa Fondu na podporu umenia venuje len okrajovo, ale keďže pani poslankyňa Vášáryová z toho urobila hlavnú časť svojho vystúpenia, tak chcel by som to glosovať nasledovne. Myslím si, že je veľká vec zriadenie takéhoto fondu. To samotné zriadenie bolo, povedal by som, tu tým kľúčovým zápasom s ministerstvom financií.
Ďalšia vec, samozrejme, potom je, koľko finančných prostriedkov tento fond bude mať. A to 50-percentné navýšenie, čiže je to o 5 mil. viac, ako to je dnes, grantom systému ministerstva kultúry nie je málo. To, že som si toho predstavoval viac, je iná vec, ale dá sa na tom už stavať. Ten fond jednoducho je zriadený a každý ďalší minister môže už na tom stavať.
A samotná podstata tejto veci je veľmi prospešná tým, že prostriedky v neštátnej kultúre budú rozdeľované samosprávne, mimo ministerstva kultúry, mimo toho priameho dosahu a oveľa efektívnejšie, ako to je na ministerstve kultúry.
Takže považujem to za veľkú vec.
Či sa v nejakom čase do toho portfólia prispievateľov dostanú súkromní mecenáši, to predsa nechajme. To nemôže byť tak, že ten fond ešte poriadne nevznikol a že už tam budú súkromní mecenáši. Ale zákonný priestor na to vytvorený je, takže verím, že budú do toho fondu prispievať aj prípadne nejaké väčšie podniky alebo jednoducho súkromné peniaze že tam prídu.
K tomu, čo už sa ale teda viac týkalo tohto návrhu zákona. A to je status profesionálneho umelca, umelca v slobodnom povolaní. Naozaj ako keby sa sústreďovala pozornosť na to evidovanie.
Ale toto vôbec nie je podstatné. Podstatné tu je, že táto skupina ľudí bude mať zadefinované právne postavenie, čo umožní potom následne robiť to podstatné, ušiť im na mieru ten odvodový a poistný systém, pretože oni boli zatiaľ v kategórii živnostníkov. To znamená, že ja považujem za najpodstatnejšie to zadefinovanie právneho postavenia umelcov v slobodnom povolaní.
Samozrejme, veci musia mať nejaký poriadok, ak z toho vyplynú nejaké benefity, tak musia byť umelci niekde evidovaní, to sa nedá robiť len tak, že kto si proste o sebe čo vyhlási. Určitá miera evidencie tam musí byť.
A prečo to nemá byť pri daňových úradoch. No je to preto, lebo práve Fond na podporu umenia má najlepšie možnosti z hľadiska tých kvalifikačných predpokladov a umeleckých predpokladov aj zhodnotiť tú žiadosť o to evidovanie.
No a dostal som aj otázku, či sa tam môžu prihlásiť umelci, ktorí propagujú fašistický štát. A dokonca tu jedno meno zaznelo. Kto propaguje fašizmus, ten by mal byť trestne stíhaný. Na to, kto má byť evidovaný ako umelec v slobodnom povolaní, sú zákonom dané predpoklady, kvalifikačné, prípadne umelecké. Začať miešať do evidencie názory umelcov, to je úplne scestné. Ak niekto propaguje fašizmus, nech je trestne stíhaný.
S optikou, akú nastavila pani poslankyňa Vášáryová, by sa možno do fondu nedostal Winter Grass, Louis-Ferdinand Céline alebo Jozef Cíger Hronský, ktorí takisto tu i tam v takej alebo onakej miere, možno niekto by povedal, kolaborovali alebo proste boli podozrievaní aj z nejakej spolupráce či s fašistickými režimami alebo s niečím podobným. A povedať tu ešte konkrétne meno, veď to je kádrovanie. Ja by som si to nikdy nedovolil povedať, akokoľvek by som názorovo nesúhlasil s niekým, že sa mi nepáči, že vyznáva takú alebo onakú ideológiu. Predsa toto nie je o tom. Aj je x tu iných evidencií v tomto štáte, kde jednoducho platia nejaké pravidlá, pričom my a priori nemôžeme kohokoľvek diskvalifikovať, lebo nám sa nepáči, čo píše alebo čo hovorí, lebo my si myslíme subjektívne, že teda propagujú fašizmus. A ak niekto propaguje fašizmus, nech je trestne stíhaný, ale ja si myslím, že nie je správne už dnes vyslovovať tie mená, lebo tu konkrétne meno zaznelo. Toto predsa je presne to, čomu ja som sa tu chcel vyhnúť, teda nechcel som kádrovať, nechcel som hovoriť, že ja si myslím, že ten by tam mal alebo nemal byť. (Reakcia z pléna.) No, áno, ale nebudem ja ako minister, myslím, že ani vy ako poslankyňa by ste nemali hovoriť dopredu, kto tam má alebo nemá byť. Nech mi je to dovolené povedať takýmto spôsobom. Toto je proste o niečom inom.
Toľko. Ďakujem pekne za aj vyslovenú podporu k tomuto návrhu zákona, myslím si, že je to to, po čom umelecká obec volala. Bolo to dosiahnuté v spolupráci s ňou.
A, samozrejme, je aj dosť dôležitá vec v tomto návrhu, to znamená možnosť financovať aj tie neziskové organizácie aj zo strany ich zriaďovateľa, čo pomôže asi mnohým zriaďovateľom, ministerstvu kultúry predovšetkým vo financovaní Slovenského centra vizuálnych umení – DANUBIANA. Ďakujem.
Rozpracované
14:00
Uvádzajúci uvádza bod 14:00
Marek MaďaričCieľom tohto návrhu zákona je transpozícia smernice Európskeho parlamentu a Rady. Nová smernica zabezpečuje navrátenie všetkých kultúrnych predmetov na územie štátu, z ktorého boli tieto predmety nezákonne vyvezené, či už sú súčasťou verejných alebo iných zbierok. Podmienkou pritom...
Cieľom tohto návrhu zákona je transpozícia smernice Európskeho parlamentu a Rady. Nová smernica zabezpečuje navrátenie všetkých kultúrnych predmetov na územie štátu, z ktorého boli tieto predmety nezákonne vyvezené, či už sú súčasťou verejných alebo iných zbierok. Podmienkou pritom je, že tieto kultúrne predmety sú označené ako národné kultúrne dedičstvo.
Zmeny a doplnenia ustanovení tohto návrhu zákona sa týkajú najmä rozšírenia pôsobnosti návrhu zákona na všetky kultúrne predmety označené ako národné kultúrne dedičstvo, zrušenia finančných limitov alebo vekového limitu pre určité kategórie kultúrnych predmetov, ďalej, predĺženia dvojmesačnej lehoty na vykonanie obhliadky vyhľadaného nezákonne vyvezeného kultúrneho predmetu na šesťmesačnú lehotu s cieľom umožniť príslušným orgánom žiadajúceho členského štátu vykonať obhliadku nezákonne vyvezeného kultúrneho predmetu a overiť originalitu dotknutého kultúrneho predmetu, ktorý sa našiel v inom členskom štáte Európskej únie, ďalej, predĺženia jednoročnej lehoty na uplatnenie nároku na navrátenie nezákonne vyvezeného kultúrneho predmetu, určuje sa aj nepremlčateľnosť nároku na navrátenie nezákonne vyvezeného kultúrneho predmetu, ktorý je súčasťou verejnej zbierky v Slovenskej republike a kultúrny predmet zapísaný v inventároch cirkví a náboženských spoločností v Slovenskej republike.
Tento návrh takisto novelizuje zákon o Komore reštaurátorov a o výkone reštaurátorskej činnosti jej členov tým, že precizuje okruh osôb oprávnených vykonávať reštaurovanie národnej kultúrnej pamiatky, reštaurovanie zbierkových predmetov, čím sa odstraňujú aplikačné problémy súvisiace s výkonom reštaurátorských prác v praxi. Upravujú sa tu aj kvalifikačné predpoklady na výkon reštaurátorských prác.
Toľko na úvod. Ďakujem.
Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Vážené dámy, vážení páni, predložený návrh zákona mení, dopĺňa zákon o navrátení nezákonne vyvezených kultúrnych predmetov.
Cieľom tohto návrhu zákona je transpozícia smernice Európskeho parlamentu a Rady. Nová smernica zabezpečuje navrátenie všetkých kultúrnych predmetov na územie štátu, z ktorého boli tieto predmety nezákonne vyvezené, či už sú súčasťou verejných alebo iných zbierok. Podmienkou pritom je, že tieto kultúrne predmety sú označené ako národné kultúrne dedičstvo.
Zmeny a doplnenia ustanovení tohto návrhu zákona sa týkajú najmä rozšírenia pôsobnosti návrhu zákona na všetky kultúrne predmety označené ako národné kultúrne dedičstvo, zrušenia finančných limitov alebo vekového limitu pre určité kategórie kultúrnych predmetov, ďalej, predĺženia dvojmesačnej lehoty na vykonanie obhliadky vyhľadaného nezákonne vyvezeného kultúrneho predmetu na šesťmesačnú lehotu s cieľom umožniť príslušným orgánom žiadajúceho členského štátu vykonať obhliadku nezákonne vyvezeného kultúrneho predmetu a overiť originalitu dotknutého kultúrneho predmetu, ktorý sa našiel v inom členskom štáte Európskej únie, ďalej, predĺženia jednoročnej lehoty na uplatnenie nároku na navrátenie nezákonne vyvezeného kultúrneho predmetu, určuje sa aj nepremlčateľnosť nároku na navrátenie nezákonne vyvezeného kultúrneho predmetu, ktorý je súčasťou verejnej zbierky v Slovenskej republike a kultúrny predmet zapísaný v inventároch cirkví a náboženských spoločností v Slovenskej republike.
Tento návrh takisto novelizuje zákon o Komore reštaurátorov a o výkone reštaurátorskej činnosti jej členov tým, že precizuje okruh osôb oprávnených vykonávať reštaurovanie národnej kultúrnej pamiatky, reštaurovanie zbierkových predmetov, čím sa odstraňujú aplikačné problémy súvisiace s výkonom reštaurátorských prác v praxi. Upravujú sa tu aj kvalifikačné predpoklady na výkon reštaurátorských prác.
Toľko na úvod. Ďakujem.
Rozpracované
14:02
Vystúpenie spoločného spravodajcu 14:02
Peter NáhlikVýbor...
Výbor Národnej rady pre kultúru a médiá ako gestorský výbor podáva Národnej rade spoločnú správu výborov.
Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 1943 z 23. septembra 2015 pridelila vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 416/2002 Z. z. o navrátení nezákonne vyvezených kultúrnych predmetov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (tlač 1631), na prerokovanie týmto výborom: ústavnoprávnemu výboru a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Uvedené výbory prerokovali predmetný vládny návrh zákona v stanovenom termíne.
Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol vládny návrh zákona pridelený, neoznámili v určenej lehote gestorskému výboru žiadne stanovisko k predmetnému vládnemu návrhu zákona.
Gestorský výbor na základe stanovísk výborov vyjadrených v ich uzneseniach uvedených pod bodom III tejto spoločnej správy a v stanoviskách poslancov gestorského výboru vyjadrených v rozprave k tomuto návrhu zákona podľa § 79 ods. 4 a § 83 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky odporúča Národnej rade uvedený vládny návrh zákona v znení schválených pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov schváliť.
O pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch uvedených v IV. časti tejto spoločnej správy gestorský výbor odporúča hlasovať spoločne, a to o bodoch 1 až 6 s návrhom schváliť ich.
Spoločná správa výborov bola schválená uznesením č. 227 z 10. novembra 2015.
Gestorský výbor ma určil za spoločného spravodajcu výborov a poveril ma predniesť spoločnú správu o výsledku prerokovania vládneho návrhu zákona na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky podľa § 25, 80, 83, 84 a 86 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
Pán predsedajúci, ďakujem, skončil som, otvorte, prosím, rozpravu.
Vystúpenie spoločného spravodajcu
11.11.2015 o 14:02 hod.
PhDr. PhD.
Peter Náhlik
Videokanál poslanca
Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, dovolím si ako určený spravodajca výboru predniesť spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní vládneho návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 416/2002 Z. z. o navrátení nezákonne vyvezených kultúrnych predmetov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (tlač 1631), v druhom čítaní.
Výbor Národnej rady pre kultúru a médiá ako gestorský výbor podáva Národnej rade spoločnú správu výborov.
Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 1943 z 23. septembra 2015 pridelila vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 416/2002 Z. z. o navrátení nezákonne vyvezených kultúrnych predmetov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (tlač 1631), na prerokovanie týmto výborom: ústavnoprávnemu výboru a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Uvedené výbory prerokovali predmetný vládny návrh zákona v stanovenom termíne.
Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol vládny návrh zákona pridelený, neoznámili v určenej lehote gestorskému výboru žiadne stanovisko k predmetnému vládnemu návrhu zákona.
Gestorský výbor na základe stanovísk výborov vyjadrených v ich uzneseniach uvedených pod bodom III tejto spoločnej správy a v stanoviskách poslancov gestorského výboru vyjadrených v rozprave k tomuto návrhu zákona podľa § 79 ods. 4 a § 83 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky odporúča Národnej rade uvedený vládny návrh zákona v znení schválených pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov schváliť.
O pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch uvedených v IV. časti tejto spoločnej správy gestorský výbor odporúča hlasovať spoločne, a to o bodoch 1 až 6 s návrhom schváliť ich.
Spoločná správa výborov bola schválená uznesením č. 227 z 10. novembra 2015.
Gestorský výbor ma určil za spoločného spravodajcu výborov a poveril ma predniesť spoločnú správu o výsledku prerokovania vládneho návrhu zákona na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky podľa § 25, 80, 83, 84 a 86 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
Pán predsedajúci, ďakujem, skončil som, otvorte, prosím, rozpravu.
Rozpracované
14:05
Vystúpenie v rozprave 14:05
Igor HraškoBolo to predstavené pekne, že mení sa tým aj kvalifikácia na reštaurovanie, ale už nebolo povedané, že je to k horšiemu. Pripomína mi to situáciu, keď sme sa tu bavili o lekárnikoch, ktorí by mali byť zastúpení v lekárňach, pretože garantujú odbornosť. A komora lekárnikov má takisto svoje stanovené podmienky, sú tam špecifikácie, potreba robenia kvalifikácií, atestácií a tak ďalej, aby boli lekárnici skutočnými odborníkmi, keďže narábajú so zdravím občanov. Tu je to podobné. Opäť, tak ako sa z lekárnikov urobili trafikanti, to znamená, že už nie sú potrební lekárnici do lekární, pretože sieť jednej z najväčších lekární nepotrebuje mať lekárnikov, tam stačia obchodníci, ktorí potom určitým spôsobom, by som povedal, hazardujú so zdravím občanov, lebo sú len predajcami, tak podobná situácia nastáva tu.
S prvou časťou tohto zákona úplne v pohode súhlasím, dokonca som za to, len, žiaľ, pokazila to tá druhá časť zákona, body 2, 3 a 4, ktoré práve hovoria o zmenách pri reštaurovaní kultúrnych pamiatok na Slovensku. Mám preto nachystaný aj pozmeňujúci návrh. Ono človek by si povedal, že však je to nejaká nevinná úprava, nič sa nedeje. Avšak dosť radikálnym a zásadným spôsobom toto mení situáciu práve v reštaurovaní kultúrnych pamiatok. Pritom keby sa Komora reštaurátorov neozvala, tak možno by sme na to ani neprišli.
Na to sa však Komora reštaurátorov ozvala už v medzirezortnom pripomienkovom konaní. A keď si kliknete na ich stránku, tak tam sú všetky dokumenty, ktoré sa zaoberajú touto problematikou v rámci pripomienkového konania a, samozrejme, aj zaujímavou situáciou, ktorá už vznikla, ktorá bola napadnutá. A jedná sa o protiprávnu činnosť Pamiatkového úradu. Ešte raz to zopakujem, jedná sa o protiprávnu činnosť Pamiatkového úradu. Pamiatkový úrad totižto uzavrel zmluvu na reštaurovanie so súkromnou osobou, ktorá nie je členom Komory reštaurátorov. A pritom Komora reštaurátorov reštaurovala kultúrne pamiatky. Je na to aj trestné podanie. Samozrejme, si poviete, keď je protiprávna činnosť, tak určite sa vyšetrovalo. Presne takisto ako pri iných kauzách pekne sa to zamietlo dostratena. Najprv sa napadlo to uznesenie vyšetrovateľky, išlo to na prokuratúru a prokurátor súčasne skonštatoval, že v podstate sa nič nestalo. Vyšetrovalo sa totižto úplne niečo iné, ako sa vyšetrovať malo.
Keď človek chce reštaurovať, musí byť členom Komory reštaurátorov, ktorá má striktne stanovené pravidlá tak ako ďalšie regulované povolania na Slovensku, či sú to advokáti, či sú to architekti, či sú to už spomínaní lekárnici a ďalší. Máme predsa regulované povolania, ktoré prechádzajú špeciálnymi zákonmi a musia spĺňať špeciálne podmienky.
Jednou z tých podmienok je aj byť poisteným pre potreby zodpovednosti za škody vzniknuté pri povolaní. Ani sa nečudujem, takisto aj poisťovací sprostredkovatelia majú tieto poistky spravené v prípade, že by vznikla škoda. A tak isto si neviem predstaviť, že by niekto reštauroval nejakú kultúrnu pamiatku, ktorá sa má zachovať pre budúce generácie, a spravil by chybu, keď nič sa nedeje, znehodnotí sa pamiatka a môžeme to odpísať. No ale odpísali sme si tak časť kultúrnej hodnoty a niekto by mal za to niesť zodpovednosť.
A už tu sa dostávame aj k meritu veci. Každý člen Komory reštaurátorov nesie svoju osobnú, vlastnú zodpovednosť za zreštaurovaný predmet daný za kultúrnu pamiatku. Tu sa však navrhuje, aby reštaurovať kultúrne pamiatky mohli aj úplne iné osoby a aby to mohli robiť vlastne štátni zamestnanci, ktorí sú v zamestnaneckom pomere k Pamiatkovému úradu.
S Pamiatkovým úradom som mal tiež nedávno jednu skúsenosť. Týkalo sa to, samozrejme, národných kultúrnych pamiatok. Tam som si overoval niektoré veci a som bol úplne spokojný, dostal som uspokojivé stanovisko, vynikajúce vyjadrenie, o spolupráci aj do budúcnosti pri riešení určitých problémov, perfektné. Bolo to, samozrejme, na nižšej úrovni, nie na tej najvyššej, tu sa však stretávame s problémom.
Aby sme sa dostali trošku do obrazu, tak uvediem jeden príklad, ako to funguje doteraz a ako by to mohlo fungovať po prijatí tých troch záhadných bodov v novele zákona o navrátení nezákonne vyvezených kultúrnych predmetov. V súčasnosti je prioritne podmienkou získania spôsobilosti na reštaurovanie ukončený druhý stupeň vysokoškolského štúdia v odbore označenom číselne 2.2.8., to je reštaurovanie, a získanie trojročnej odbornej praxe. Len vo výnimočných prípadoch v odboroch, ktoré sa nevyučujú na vysokej škole, to je napríklad reštaurovanie organov, iných hudobných nástrojov, vitráží, skla a keramiky, je možné získať oprávnenie aj s nižším alebo iným stupňom odborného vzdelania. Podmienkou na to je preukázateľná odborná prax vykonávaná v súčinnosti s reštaurátorom, to znamená, členom Komory reštaurátorov. Tým, že zodpovednosť je tu viazaná na fyzickú osobu, je možné v prípade porušovania právnych predpisov spôsobilosť na reštaurovanie odňať. V tomto pôsobí Komora reštaurátorov ako regulátor, ktorý okrem vydávania podnikateľských oprávnení vykonáva zákonom zverenú disciplinárnu právomoc vo vzťahu k výkonu profesie reštaurátorov. Vďaka tomuto systému sú minimalizované škody na národných kultúrnych pamiatkach a zbierkových predmetoch, ktoré sú dielami výtvarného umenia, teda vo verejnom záujme, evidovaného hmotného kultúrneho dedičstva.
Kompetencia reštaurátorov v zmysle zákona č. 200/1994 Z. z. už z roku 1994, podotýkam, o komore sa prioritne týka pamiatok a zbierkových predmetov, ktoré sú dielami výtvarného umenia a evidované vo verejnom záujme Slovenskou republikou. Ostatné zbierky napríklad súkromné, ktoré nie sú takto evidované, rieši živnostenský zákon.
V súčasnosti je tu viazaná zodpovednosť a oprávnenie na výkon reštaurovania na fyzickú osobu, teda na konkrétneho človeka reštaurátora. Tento reštaurátor musí mať uzavreté poistenie za škodu spôsobenú výkonom reštaurovania. Nie je to podnikateľ, ktorý znáša všetky náklady spojené s výkonom a nesie v plnom rozsahu zodpovednosť. Ako jediný má právo vykonávať reštaurátorské výskumy, formulovať návrhy na reštaurovanie a nesie v plnom rozsahu záruku za svoju prácu a preberá plnú zodpovednosť za dielo samotné v procese reštaurovania. Dá sa povedať, že sa jedná o jednu z mála profesií, v ktorej sú legislatívne vyvážené práva i povinnosti.
Tento systém je plne kompatibilný s inými členskými štátmi Európskej únie a Európskeho hospodárskeho priestoru. A spĺňa všetky zásadné kritériá na vzťah vzdelania a kompetencií požadovaných Európskou konfederáciou reštaurátorských organizácií, ktorá je poradným orgánom Európskej komisie.
Navrhované zmeny, ktoré sa týkajú troch zákonov, pamiatkového zákona, č. 49/2005 Z. z., zákona č. 200/1994 Z. z. a zákona o múzeách, zakladajú zásadnú zmenu systému celého reštaurovania, ešte raz, zásadnú zmenu celého systému reštaurovania.
Tá spôsobilosť má byť viazaná jednak naďalej na fyzické osoby, teda členov uvedenej komory, ale zároveň aj na inštitúcie zriadené ministerstvom kultúry, ako je Pamiatkový úrad a múzeá a galérie, v ktorých oprávnenie prijímať rozhodnutia v procese reštaurovania má získať štatutár týchto organizácií. Tu bude zodpovednosť formálne niesť zamestnanec, ale reálnu zodpovednosť za škody bude znášať štát, teda Slovenská republika.
Absurdné je, že to oprávnenie má získať Pamiatkový úrad ako orgán štátnej správy, ktorý zároveň vykonáva štátny dohľad nad reštaurovaním kultúrnych pamiatok. Tým by nastala jedinečná situácia, že bude kontrolovať sám seba a voči sebe bude uplatňovať aj sankčnú právomoc touto novelou zákona, ešte raz, Pamiatkový úrad bude kontrolovať sám seba a voči sebe bude uplatňovať aj sankcie. To je úplne absurdné.
Zároveň je absurdné, že ďalšou zmenou zásadnou sa znižuje požiadavka na vzdelanie reštaurátora všeobecne na úroveň ukončeného stredoškolského vzdelania. Aká kvalifikácia to bola na reštaurovanie? Bolo to získanie druhého stupňa vysokoškolského štúdia? A teraz takto klesáme na úroveň stredoškolského vzdelania, no, označovaného stupňom 5. Dosiaľ tu bol požadovaný stupeň ukončeného vysokoškolského vzdelania 7, čo znamená zníženie kvality ochrany reštaurovania kultúrnych pamiatok. Ja neviem, prečo sa ide týmto systémom, že sa znižuje táto kvalita. Zvyčajne ide o systém opačný, že sa tie podmienky pritvrdzujú, pretože sa jedná o národné kultúrne pamiatky. A teraz to ideme uvoľniť, povoľovať.
Vznikla tu situácia, že reálne nebude prakticky možné súťažiť vo verejných obstarávaniach, lebo ministerstvom zriadené inštitúcie budú vo svojej podstate automaticky zvýhodnené, ešte ani neplatia dépeháčku. Tieto veci sa nielenže odhaľujú, ale reálne poznajú. Už roky Pamiatkový úrad týmto spôsobom nezákonne vykonáva reštaurovanie a nezverejňuje zmluvy, ktorými sa k výkonu reštaurovania zaväzuje, a robí rôzne právne kľučky, aby obchádzal zákon o verejnom obstarávaní. Robí sa to obstarávaním rokovacím konaním bez zverejnenia, len aby to bolo jasné.
Prijatím tejto novely celkom zanikne hospodárska súťaž medzi reštaurátormi a vznikne štátny monopol na reštaurovanie, hoci sa podčiarkuje, že 90 % národných kultúrnych pamiatok už nie je vo vlastníctve štátu, vlastníci pamiatok si to nebudú môcť vybrať podľa referencií a ceny reštaurovania, lebo budú musieť akceptovať ponuku Pamiatkového úradu. Tento úrad v prvom kroku určí majiteľom pamiatky, čo sú povinní s pamiatkou robiť, tak ako to majú robiť doteraz, aké majú okná osádzať, dať omietky. Rozhodnutím im stanovia rozsah činnosti a následne určia cenu dodávky týchto prác, nehovoriac o tom, že s požadovaným nižším vzdelaním klesla aj úroveň ochrany pamiatky.
V minulosti bol štátny monopol na tieto činnosti, ale všetky pamiatky vlastnil štát. Prijatím novely tohto zákona sú otvorené dvere k monopolu, rozpočtovej organizácie ministerstva kultúry, teda Pamiatkového úradu ku znižovaniu úrovne reštaurovania a k preneseniu zodpovednosti za škody na štát. Takže to je opäť taká kolektívna zodpovednosť. Čiže kto bude zodpovedný? No napokon to nebude nikto. Však vieme, akú zodpovednosť doteraz vyvodili vládni ministri či už voči sebe, či už voči svojim podriadeným.
Aby sme mali teda predstavu, o čo sa jedná, Komora reštaurátorov podala trestné oznámenie na určitého človeka, však máte to koniec koncov k dispozícii verejne prístupné na ich stránke, ktorý vykonával podnikateľskú činnosť reštaurovania a bral za to celkom slušné peniaze, desiatky tisíc eur, blíži sa to už k pár stotisícom. Potom vyšetrovateľka v uznesení konštatovala, že, jednalo sa o 230 725 eur, takže to už nie je len tak, to odmieta, nakoľko nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku. To sa odôvodňuje tým, že dotyčný človek vraj len sprostredkovával túto činnosť.
Ale je zaujímavé, že Pamiatkový úrad fakturoval priamu činnosť tomu človekovi, nie sprostredkovanie, čiže nie sprostredkovanie na niekoho z Komory reštaurátorov, ktorý by tú reštaurátorskú činnosť fyzicky vykonal, ale fyzicky jemu. A toto akosi vyšetrovateľka nezohľadnila. Samozrejme, potom bola podaná sťažnosť, pretože je jasné, že vyšetrovateľka v tomto buď si neurobila svoju povinnosť, alebo to mala od niekoho nakázané. Už sa môžeme len domnievať, ako to bolo, žiaľ. Pritom ale aspoň vidno taký obraz u občanov potom, kde sa pekne stápajú určité veci.
Samozrejme, bolo napadnuté toto rozhodnutie, pretože nebolo skutočne posudzované to, čo sa konštatovalo v samotnom trestnom oznámení, a sťažnosť išla na prokuratúru, pričom aj z prokuratúry prišlo zamietavé stanovisko, suché konštatovanie, že v podstate sa tak nič nestalo. Môže si to každý z vás pozrieť, je to na ich stránke vycapené.
Takže jedná sa o protiprávnu činnosť Pamiatkového úradu, ktorý svojím spôsobom aj zneužíva takýmto spôsobom svoju moc, a teraz sa to má určitým spôsobom asi legalizovať. Nič iné mi z toho nevychádza, pretože sa ide dať právomoc Pamiatkovému úradu, aby mohol robiť legálne to, čo doteraz robil protiprávne.
V dôvodovej správe k tomuto návrhu konštatuje ministerstvo, že sa implementuje aj smernica Európskej únie v tejto časti. A vždycky sa to potom rozoberá v Tabuľke zhody. Tá tabuľka je na niekoľkých stranách a presne uvádza k tým jednotlivým bodom, ktorá časť sa implementuje kde a akým spôsobom a kde sa to dá nájsť, ktorá časť tej smernice je implementovaná. Keď som si to prechádzal, neprišiel som na to, kde by sa predmetné články tejto novely, teda články 2, 3 a 4, ktoré pojednávajú o Komore reštaurátorov, spomínali. Nie sú tu. To znamená, že v tejto dôvodovej správe je síce deklarované, že sa implementuje smernica, ale zo žiadnych bodov to tu nesedí. To znamená, či sa to len povie, aby to dobre vyzeralo, aby to dobre znelo, aby to potom zobrali ľudia, prípadne aj poslanci, ktorí si to nepreštudujú poriadne, pričom zistí sa, že vlastne tá smernica sa v týchto bodoch absolútne neimplementuje. To znamená, že je to tam len pekne tak pricapnuté, aby to vychádzalo tak, ako to potrebuje ministerstvo.
Pripomienka ministerstva v rámci medzirezortného pripomienkového konania k určitým rozporom a nesúladu názvoslovia, keďže sa mení zákon o múzeách a galériách a zákon o Komore reštaurátorov, o výkone reštaurátorskej činnosti, aj to bol jeden z argumentov, prečo sa mení vlastne legislatíva týmto spôsobom. Takže namiesto toho, aby sa zmenilo názvoslovie, tak sa úplne systémovo mení činnosť.
Teraz prečítam právne stanovisko k celej tejto veci. Argumentácia o tom, že medzi zákonom o múzeách a galériách a zákonom o Komore reštaurátorov a o výkone reštaurátorskej činnosti jej členov neexistuje terminologická zhoda je účelová a zavádzajúca. Podľa § 13 ods. 3 zákona o múzeách a galériách, „reštaurovanie je odborné ošetrenie zbierkového predmetu, ktoré sa vykonáva s cieľom kvalitatívne zlepšiť fyzický stav zbierkového predmetu.“ Podľa § 4 ods. 1 zákona o Komore reštaurátorov a o výkone reštaurátorskej činnosti jej členov, „cieľom reštaurovania je čo najväčšie zamedzenie hmotného úpadku diela a sprístupnenie jeho duchovnej obsahovej hodnoty, a to pri najvyššej miere rešpektovania pôvodnosti a fyzikálnej, historickej a estetickej celistvosti hmotnej podstaty i výtvarnej formy diela, reštaurovanie zahŕňa najmä prieskum diela, jeho konzerváciu, interpretáciu estetickej hodnoty diela a dokumentáciu.“ Pri porovnaní týchto ustanovení ide na prvý pohľad o popísanie odlišných činností, avšak opak je pravdou, zhoda v uvedených definíciách je v tom, že cieľom reštaurovania pri oboch definíciách je vykonať odborný zásah do diela s cieľom zastaviť jeho úpadok a zlepšiť jeho stav, čo je v súlade s celosvetovým vedeckým vnímaním pojmu reštaurovanie, teda ešte raz citujem, “kvalitatívne zlepšiť fyzický stav zbierkového predmetu“, to je zákon o múzeách a galériách, „a najväčšie zamedzenie hmotného úpadku diela“, to hovorí zákon o Komore reštaurátorov. Rozdiel v terminológii možno zdanlivo badať v definícii reštaurovania podľa zákona o Komore reštaurátorov, ktorá zároveň ďalej uvádza slová „a sprístupnenie jeho duchovnej, obsahovej hodnoty, a to pri najvyššej miere rešpektovania pôvodnosti a fyzikálnej, historickej, estetickej citlivosti hmotnej podstaty výtvarnej formy diela". Avšak tomu tak nie je v kontexte ďalších ustanovení zákona o múzeách a galériách, napríklad podľa § 2 ods. 5 zákona o múzeách a galériách, kde citujem: „Múzeum je špecializovaná právnická osoba alebo organizačný útvar právnickej osoby, ktoré na základe prieskumu a vedeckého výskumu v súlade so svojím zameraním a špecializáciou nadobúda predmety kultúrnej hodnoty, ktoré ako zbierkové predmety odborne spravuje, vedecky skúma a sprístupňuje verejnosti najmä na účely štúdia, poznávania, vzdelávania a estetického zážitku špecifickými prostriedkami múzejnej komunikácie,“ alebo citujem podľa § 2 ods. 6 zákona o múzeách a galériách: „Galéria je špecializovaná právnická osoba alebo organizačný útvar právnickej osoby, ktorá na základe vedeckého výskumu v súlade so svojím zameraním a špecializáciou nadobúda, odborne spravuje, vedecky skúma a sprístupňuje zbierkové predmety zo všetkých disciplín vizuálneho umenia a realizuje tvorivé a umelecké výstupy a prezentácie.“ Tieto oba zákony teda popisujú tú istú činnosť, pričom rozdielnosť terminológie zapríčinilo ministerstvo kultúry ako tvorca zákona o múzeách a galériách ešte v roku 2009, teda za prvej Ficovej vlády, keď pri tvorbe tohto zákona nenadviazalo na terminológiu zaužívanú v zákone o Komore reštaurátorov už z roku 1994. Definícia v zákone o Komore reštaurátorov je teda širšia a neodporuje definícii reštaurovania v zákone o múzeách a galériách. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, čo je cieľom oboch tých zákonov. Zákon o múzeách a galériách je určený pre múzeá a galérie, keď vymedzuje ich zriaďovanie, postavenie a úlohy so zreteľom na nadobúdanie a ochranu zbierkových predmetov. Jeho predmetom však nie je úprava odborných činností povolania, pretože je to upravené v inom zákone. Tým zákonom je zákon o Komore reštaurátorov a o výkone reštaurátorskej činnosti jej členov, ktorý upravuje podmienky výkonu povolania reštaurátora, teda podmienky odbornej činnosti. Z uvedeného dôvodu definícia pojmu reštaurovanie v tomto zákone je širšia, keď upravuje, čo má reštaurátor v rámci procesu reštaurovania rešpektovať. To je fyzikálna, historická a estetická celistvosť hmotnej podstaty i výtvarnej formy diela. Obdobné je to aj v iných predpisoch upravujúcich regulované povolania. Ako som už spomínal, napríklad ani Občiansky súdny poriadok, ani iný procesný predpis, Trestný poriadok, Správny poriadok, neupravuje poskytovanie právnych služieb advokátov, aby sme mali predstavu, upravuje len postup súdu, účastníkov, ich zástupcov a ďalších osôb vymedzením ich práv a povinností v súdnom konaní, teda z pohľadu advokáta vymedzuje práva a povinnosti zástupcu v súdnom konaní, avšak vôbec nerieši aspekty poskytovania právnych služieb advokátom svojmu klientovi ako účastníkovi súdneho konania, to jest, neupravuje ich vzájomný vzťah pri poskytovaní právnej služby. To upravuje zákon o advokácii, ktorý upravuje práva a povinnosti advokáta vo vzťahu ku klientovi, čiže presne obdobne. To je toľko k právnemu stanovisku k tomuto problému.
Takže je nám všetkým jasné, že ministerstvo akosi zavádzajúcim spôsobom chce legalizovať činnosť Pamiatkového úradu, čo, si myslím, nie je veľmi vhodné, nie je veľmi dobré, a pre výkon reštaurátorskej činnosti zjemňuje podmienky, namiesto vysokoškolského štúdia druhého stupňa stačí stredoškolské štúdium, čo, si myslím, nie je úplne v poriadku.
Keďže vieme, že tie tri body, ktoré sú zakomponované do zákona o navrátení nezákonne vyvezených kultúrnych predmetov, nie sú dobré, rozhodli sme sa pripraviť pozmeňujúci návrh, kde tieto tri body vypúšťame.
Takže teraz by som predniesol pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Igora Hraška k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 416/2002 Z. z. o navrátení nezákonne vyvezených kultúrnych predmetov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (tlač 1631).
Bod jeden. Články II až IV sa vypúšťajú. Doterajší článok V sa označuje ako článok II.
Odôvodnenie.
Články II až IV vládneho návrhu zákona upravujú ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 200/1994 Z. z. o Komore reštaurátorov a o reštaurátorskej činnosti jej členov v znení zákona č. 136/2010 Z. z., zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov a zákona č. 206/2009 Z. z. o múzeách a galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov. Vládny návrh zákona uvádza, že legislatívne zmeny súvisia s transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/60/EÚ z 15. mája 2014 o navrátení predmetov kultúrnej hodnoty nezákonne vyvezených z územia členského štátu a o zmene nariadenia (EÚ) č. 1024/2012 (prepracované znenie) (Ú. v. EÚ L 159 z 28. 5. 2014) (ďalej len „smernica“). Z Tabuľky zhody právneho predpisu s právom Európskej únie však vyplýva, že transpozícia sa dotýka len článku I vládneho návrhu zákona. Z toho možno usudzovať, že legislatívne zmeny článkov II až IV nesúvisia s preberaním smernice, ale boli zapracované do vládneho návrhu zákona za úplne iným účelom, ktorý je zmienený vo všeobecnej časti dôvodovej správy; „zmenami článkov II až IV sa precizuje okruh osôb oprávnených vykonávať reštaurovanie národnej kultúrnej pamiatky, reštaurovanie zbierkových predmetov, čím sa odstraňujú aplikačné problémy súvisiace s výkonom reštaurátorských prác v praxi, upravujú kvalifikačné predpoklady na výkon reštaurátorských prác.
Podľa účinných ustanovení uvedených zákonov majú od roku 1994 spôsobilosť reštaurovať národné kultúrne pamiatky a zbierkové predmety výtvarného umenia členovia Komory reštaurátorov, ktorí reštaurovanie vykonávajú v právnom postavení podnikateľov. Táto súčasná právna úprava za viac ako 20 rokov svojej činnosti jednak zabezpečila vysokú ochranu kultúrneho dedičstva a jednak vytvorila reálne fungujúci trh reštaurátorských služieb v Slovenskej republike. Na základe toho možno prijať závery, že reštaurovanie vykonávajú len vysoko kvalifikované osoby, náklady na vytvorenie a udržanie schopnosti poskytovať reštaurovanie neznáša štát a zodpovednosť za škody spôsobené reštaurovaním neznáša štát a v neposlednom rade sa vytvorili predpoklady na zabezpečenie vysokej ochrany kultúrneho dedičstva aj pre budúcnosť.
Vládny návrh zákona zavádza, aby okrem Komory reštaurátorov reštaurovanie vykonávali aj iné osoby. Jeho prijatím môže dochádzať k situáciám, že reštaurovanie nebudú vykonávať dostatočne kvalifikované osoby, napríklad štátni úradníci Pamiatkového úradu Slovenskej republiky a zamestnanci múzeí a galérii i za predpokladu splnenia kvalifikačných predpokladov na danú činnosť. Z hľadiska kvalifikačných predpokladov sa návrhom zákona umožní, aby sa od uvedených osôb vyžadovalo len ukončené stredoškolské vzdelanie (úplné stredné odborné vzdelanie príslušného zamerania študijného odboru konzervátorstvo a reštaurátorstvo) a najmenej päť rokov odbornej praxe. Pritom na stredných školách sa napríklad nevyučuje reštaurovanie maliarskych a sochárskych diel. Reštaurovanie tak bude môcť vykonávať absolvent strednej školy bez dostatočného vzdelania a bez overenia jeho pripravenosti na reštaurovanie. Dokonca návrh zákona má umožniť, aby reštaurovať mohli aj študenti Vysokej školy výtvarných umení v rámci vzdelávacieho procesu. Pre každého, ktorému nie je naše kultúrne dedičstvo ľahostajné, je ťažko predstaviteľné, aby sa študenti učili reštaurovať rovno na origináloch diel v čase, keď ešte nemajú dostatočné vedomosti a zručnosti. Vysoká škola má poskytovať svojim študentom predovšetkým teoretické vedomosti a praktickú časť výučby má zabezpečiť iným spôsobom ako reštaurovaním originálov. Napríklad študenti právnických fakúlt neriešia reálne právne veci, napríklad nezastupujú páchateľov trestných činov pred súdom.
Ďalším argumentom na upustenie od danej úpravy je skutočnosť, že náklady na vytvorenie a udržanie schopnosti poskytovať reštaurovanie bude znášať štát. Vzhľadom na to, že Pamiatkový úrad Slovenskej republiky je orgánom štátnej správy a Vysoká škola výtvarných umení je verejnou vysokou školou, tak ich náklady na reštaurovanie (na prevádzkovanie ateliérov, materiálno-technické a personálne zabezpečenie a podobne) bude znášať štát, a nie osoby, ktoré budú reštaurovať. S tým je spojená aj zodpovednosť za škody spôsobené reštaurovaním, ktoré nebudú znášať štátni úradníci Pamiatkového úradu a študenti Vysokej školy výtvarných umení, ale štát.
Taktiež možno pro futuro predpokladať vznik konfliktu záujmov. Základnou úlohou Pamiatkového úradu Slovenskej republiky je totiž rozhodovať v správnych konaniach o podmienkach reštaurovania národných kultúrnych pamiatok a vykonávať štátny pamiatkový dohľad nad ich stavom. Tým, že budú pracovníci Pamiatkového úradu Slovenskej republiky aj reštaurovať a následne podliehať vlastnej kontrole, či odborne vykonali reštaurovanie, môže dochádzať ku konfliktu záujmov a strate objektivity a nezaujatosti. Príkladmo možno uviesť hypotetickú situáciu, že jeden štátny zamestnanec Pamiatkového úradu Slovenskej republiky vyhotoví návrh na reštaurovanie, jeho iný kolega schválením tohto návrhu na reštaurovanie v správnom konaní povolí reštaurovanie, ďalší vykoná reštaurovanie, štvrtý potom objednávateľovi vyúčtuje odmenu za reštaurovanie a napokon piaty štátny zamestnanec Pamiatkového úradu Slovenskej republiky v rámci štátneho pamiatkového dohľadu stav národnej kultúrnej pamiatky odobrí. To je celý systém kontroly samého seba.
Návrh zákona spôsobí aj to, že Slovenská republika bude aktuálne jediným členským štátom v Európskej únii, ktorý v štáte s trhovo riadeným hospodárstvom zavedie hospodársku súťaž na relevantnom trhu nie medzi podnikateľmi, ale medzi podnikateľmi (t. j. reštaurátori) a orgánom štátnej správy (t. j. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky), ktorý na tomto trhu vykonáva štátnu správu. Z toho dôvodu sa navrhujú vypustiť z vládneho návrhu zákona články II až IV.
Bod dva. V článku V sa vypúšťajú slová „okrem článku II, článku III 2. a 3. bodu a článku IV, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. januára 2016“.
Odôvodnenie. Ide o legislatívnotechnickú úpravu, ktorá bezprostredne súvisí s bodom jeden tohto pozmeňujúceho návrhu.
Ja by som ešte raz chcel zopakovať celý ten proces. Štátny zamestnanec schváli reštaurovanie, iný na to pridelí finančné prostriedky, iný bude konkrétne reštaurovať, iný vyfakturuje sumu za reštaurovanie a potom iný jeho kolega odobrí celý ten proces reštaurovania, čiže zreštaurovanú pamiatku. Vždy a všade platí systém kolegiality a systém nadriadenosti a podriadenosti. Nepôjde hádam riaditeľ proti svojim ľuďom, ktorí mu zabezpečujú kšefty. A takisto podriadený, ktorý kontroluje, hádam nebude písať na svojho predchádzajúceho kolegu, ktorý reštauroval, že zreštauroval zle a mal by zaplatiť pokutu. Koniec koncov tú pokutu kto zaplatí? No zase ju zaplatí len štát štátu. Úplne celé zle to je.
Ja fakt nerozumiem tomu, prečo sa niekto ako minister dal na takéto hlúpe riešenie. Tu nie je čomu nerozumieť, pán minister, pretože je to úplne jasné. Vy chcete legalizovať protiprávnu činnosť, ktorú vykonával doteraz Pamiatkový úrad. A vidíme z trestného oznámenia, že už sa ona vykonávala. Čo je na tom nepochopiteľné? Je tu Komora reštaurátorov, ktorá má striktne stanovené podmienky takisto ako komory advokátov, architektov, stavebných inžinierov, ktoré majú pečiatky, ktoré majú poverenie a oprávnenie vykonávať odborné činnosti. Veď na to boli zriadené zákonom. A vy teraz idete umožniť, aby nielen títo, ale aj štátni zamestnanci, ktorí sú v štátnozamestnaneckom pomere, ktorí vlastne rozhodujú o tom celom procese, to mohli vlastne aj vykonávať, vykonávať za štátne. Schvália si na to financie.
Mimochodom, ešte zaujímalo by ma, kto sú členovia komisie, ktorá schvaľuje v grantovom systéme ministerstva kultúry práve financie na reštaurovanie týchto pamiatok. Nie sú to náhodou zamestnanci Pamiatkového úradu, nesedí tam generálna riaditeľka a tí krajskí? To je zaujímavé. Čiže komisia, ktorá je zložená zo zamestnancov Pamiatkového úradu, bude schvaľovať financie na reštaurovanie kultúrnych pamiatok, na ktoré si podajú žiadosť zadávatelia alebo objednávatelia reštaurovania kultúrnych pamiatok. To je veľmi zaujímavé. Čiže oni si budú v podstate aj sami sebe schvaľovať financie potom, keď to budú môcť robiť. Je to opäť systém obabrávania dobre nastaveného systému a umožňovania niekomu, aby ryžoval úplne iným spôsobom. Niekto povie, že ale v súčasnosti má komora reštaurátorov monopol. Nemá monopol. Je tam súťaž. Ale teraz bude mať monopol Pamiatkový úrad. Je to opäť do dobrého zákona vložená úplná haluz a úplne zle.
Pán minister, prijmite môj pozmeňujúci návrh a ja vám za zvyšok zákona úplne s prehľadom zahlasujem. V prípade, že to tak nebude, tak potom normálne legalizujete protiprávnu činnosť Pamiatkového úradu. Ďakujem.
Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, pán minister, kolegovia, kolegyne, máme tu v podstate celkom nevinný zákon, ktorý vylepšuje v určitom spôsobe stav nášho kultúrneho dedičstva, ktoré by sa malo vrátiť späť na územie Slovenskej republiky. To bolo aj pekne povedané, aj pekne predstavené. Ale, žiaľ, je tu jeden zádrheľ. Máme totižto zákon o navrátení nezákonne vyvezených kultúrnych predmetov, ale do tejto novely sa dostal aj prílepok, ktorý mení aj zákon o múzeách a galériách, zákon o pamiatkovom fonde a zákon o reštaurátoroch.
Bolo to predstavené pekne, že mení sa tým aj kvalifikácia na reštaurovanie, ale už nebolo povedané, že je to k horšiemu. Pripomína mi to situáciu, keď sme sa tu bavili o lekárnikoch, ktorí by mali byť zastúpení v lekárňach, pretože garantujú odbornosť. A komora lekárnikov má takisto svoje stanovené podmienky, sú tam špecifikácie, potreba robenia kvalifikácií, atestácií a tak ďalej, aby boli lekárnici skutočnými odborníkmi, keďže narábajú so zdravím občanov. Tu je to podobné. Opäť, tak ako sa z lekárnikov urobili trafikanti, to znamená, že už nie sú potrební lekárnici do lekární, pretože sieť jednej z najväčších lekární nepotrebuje mať lekárnikov, tam stačia obchodníci, ktorí potom určitým spôsobom, by som povedal, hazardujú so zdravím občanov, lebo sú len predajcami, tak podobná situácia nastáva tu.
S prvou časťou tohto zákona úplne v pohode súhlasím, dokonca som za to, len, žiaľ, pokazila to tá druhá časť zákona, body 2, 3 a 4, ktoré práve hovoria o zmenách pri reštaurovaní kultúrnych pamiatok na Slovensku. Mám preto nachystaný aj pozmeňujúci návrh. Ono človek by si povedal, že však je to nejaká nevinná úprava, nič sa nedeje. Avšak dosť radikálnym a zásadným spôsobom toto mení situáciu práve v reštaurovaní kultúrnych pamiatok. Pritom keby sa Komora reštaurátorov neozvala, tak možno by sme na to ani neprišli.
Na to sa však Komora reštaurátorov ozvala už v medzirezortnom pripomienkovom konaní. A keď si kliknete na ich stránku, tak tam sú všetky dokumenty, ktoré sa zaoberajú touto problematikou v rámci pripomienkového konania a, samozrejme, aj zaujímavou situáciou, ktorá už vznikla, ktorá bola napadnutá. A jedná sa o protiprávnu činnosť Pamiatkového úradu. Ešte raz to zopakujem, jedná sa o protiprávnu činnosť Pamiatkového úradu. Pamiatkový úrad totižto uzavrel zmluvu na reštaurovanie so súkromnou osobou, ktorá nie je členom Komory reštaurátorov. A pritom Komora reštaurátorov reštaurovala kultúrne pamiatky. Je na to aj trestné podanie. Samozrejme, si poviete, keď je protiprávna činnosť, tak určite sa vyšetrovalo. Presne takisto ako pri iných kauzách pekne sa to zamietlo dostratena. Najprv sa napadlo to uznesenie vyšetrovateľky, išlo to na prokuratúru a prokurátor súčasne skonštatoval, že v podstate sa nič nestalo. Vyšetrovalo sa totižto úplne niečo iné, ako sa vyšetrovať malo.
Keď človek chce reštaurovať, musí byť členom Komory reštaurátorov, ktorá má striktne stanovené pravidlá tak ako ďalšie regulované povolania na Slovensku, či sú to advokáti, či sú to architekti, či sú to už spomínaní lekárnici a ďalší. Máme predsa regulované povolania, ktoré prechádzajú špeciálnymi zákonmi a musia spĺňať špeciálne podmienky.
Jednou z tých podmienok je aj byť poisteným pre potreby zodpovednosti za škody vzniknuté pri povolaní. Ani sa nečudujem, takisto aj poisťovací sprostredkovatelia majú tieto poistky spravené v prípade, že by vznikla škoda. A tak isto si neviem predstaviť, že by niekto reštauroval nejakú kultúrnu pamiatku, ktorá sa má zachovať pre budúce generácie, a spravil by chybu, keď nič sa nedeje, znehodnotí sa pamiatka a môžeme to odpísať. No ale odpísali sme si tak časť kultúrnej hodnoty a niekto by mal za to niesť zodpovednosť.
A už tu sa dostávame aj k meritu veci. Každý člen Komory reštaurátorov nesie svoju osobnú, vlastnú zodpovednosť za zreštaurovaný predmet daný za kultúrnu pamiatku. Tu sa však navrhuje, aby reštaurovať kultúrne pamiatky mohli aj úplne iné osoby a aby to mohli robiť vlastne štátni zamestnanci, ktorí sú v zamestnaneckom pomere k Pamiatkovému úradu.
S Pamiatkovým úradom som mal tiež nedávno jednu skúsenosť. Týkalo sa to, samozrejme, národných kultúrnych pamiatok. Tam som si overoval niektoré veci a som bol úplne spokojný, dostal som uspokojivé stanovisko, vynikajúce vyjadrenie, o spolupráci aj do budúcnosti pri riešení určitých problémov, perfektné. Bolo to, samozrejme, na nižšej úrovni, nie na tej najvyššej, tu sa však stretávame s problémom.
Aby sme sa dostali trošku do obrazu, tak uvediem jeden príklad, ako to funguje doteraz a ako by to mohlo fungovať po prijatí tých troch záhadných bodov v novele zákona o navrátení nezákonne vyvezených kultúrnych predmetov. V súčasnosti je prioritne podmienkou získania spôsobilosti na reštaurovanie ukončený druhý stupeň vysokoškolského štúdia v odbore označenom číselne 2.2.8., to je reštaurovanie, a získanie trojročnej odbornej praxe. Len vo výnimočných prípadoch v odboroch, ktoré sa nevyučujú na vysokej škole, to je napríklad reštaurovanie organov, iných hudobných nástrojov, vitráží, skla a keramiky, je možné získať oprávnenie aj s nižším alebo iným stupňom odborného vzdelania. Podmienkou na to je preukázateľná odborná prax vykonávaná v súčinnosti s reštaurátorom, to znamená, členom Komory reštaurátorov. Tým, že zodpovednosť je tu viazaná na fyzickú osobu, je možné v prípade porušovania právnych predpisov spôsobilosť na reštaurovanie odňať. V tomto pôsobí Komora reštaurátorov ako regulátor, ktorý okrem vydávania podnikateľských oprávnení vykonáva zákonom zverenú disciplinárnu právomoc vo vzťahu k výkonu profesie reštaurátorov. Vďaka tomuto systému sú minimalizované škody na národných kultúrnych pamiatkach a zbierkových predmetoch, ktoré sú dielami výtvarného umenia, teda vo verejnom záujme, evidovaného hmotného kultúrneho dedičstva.
Kompetencia reštaurátorov v zmysle zákona č. 200/1994 Z. z. už z roku 1994, podotýkam, o komore sa prioritne týka pamiatok a zbierkových predmetov, ktoré sú dielami výtvarného umenia a evidované vo verejnom záujme Slovenskou republikou. Ostatné zbierky napríklad súkromné, ktoré nie sú takto evidované, rieši živnostenský zákon.
V súčasnosti je tu viazaná zodpovednosť a oprávnenie na výkon reštaurovania na fyzickú osobu, teda na konkrétneho človeka reštaurátora. Tento reštaurátor musí mať uzavreté poistenie za škodu spôsobenú výkonom reštaurovania. Nie je to podnikateľ, ktorý znáša všetky náklady spojené s výkonom a nesie v plnom rozsahu zodpovednosť. Ako jediný má právo vykonávať reštaurátorské výskumy, formulovať návrhy na reštaurovanie a nesie v plnom rozsahu záruku za svoju prácu a preberá plnú zodpovednosť za dielo samotné v procese reštaurovania. Dá sa povedať, že sa jedná o jednu z mála profesií, v ktorej sú legislatívne vyvážené práva i povinnosti.
Tento systém je plne kompatibilný s inými členskými štátmi Európskej únie a Európskeho hospodárskeho priestoru. A spĺňa všetky zásadné kritériá na vzťah vzdelania a kompetencií požadovaných Európskou konfederáciou reštaurátorských organizácií, ktorá je poradným orgánom Európskej komisie.
Navrhované zmeny, ktoré sa týkajú troch zákonov, pamiatkového zákona, č. 49/2005 Z. z., zákona č. 200/1994 Z. z. a zákona o múzeách, zakladajú zásadnú zmenu systému celého reštaurovania, ešte raz, zásadnú zmenu celého systému reštaurovania.
Tá spôsobilosť má byť viazaná jednak naďalej na fyzické osoby, teda členov uvedenej komory, ale zároveň aj na inštitúcie zriadené ministerstvom kultúry, ako je Pamiatkový úrad a múzeá a galérie, v ktorých oprávnenie prijímať rozhodnutia v procese reštaurovania má získať štatutár týchto organizácií. Tu bude zodpovednosť formálne niesť zamestnanec, ale reálnu zodpovednosť za škody bude znášať štát, teda Slovenská republika.
Absurdné je, že to oprávnenie má získať Pamiatkový úrad ako orgán štátnej správy, ktorý zároveň vykonáva štátny dohľad nad reštaurovaním kultúrnych pamiatok. Tým by nastala jedinečná situácia, že bude kontrolovať sám seba a voči sebe bude uplatňovať aj sankčnú právomoc touto novelou zákona, ešte raz, Pamiatkový úrad bude kontrolovať sám seba a voči sebe bude uplatňovať aj sankcie. To je úplne absurdné.
Zároveň je absurdné, že ďalšou zmenou zásadnou sa znižuje požiadavka na vzdelanie reštaurátora všeobecne na úroveň ukončeného stredoškolského vzdelania. Aká kvalifikácia to bola na reštaurovanie? Bolo to získanie druhého stupňa vysokoškolského štúdia? A teraz takto klesáme na úroveň stredoškolského vzdelania, no, označovaného stupňom 5. Dosiaľ tu bol požadovaný stupeň ukončeného vysokoškolského vzdelania 7, čo znamená zníženie kvality ochrany reštaurovania kultúrnych pamiatok. Ja neviem, prečo sa ide týmto systémom, že sa znižuje táto kvalita. Zvyčajne ide o systém opačný, že sa tie podmienky pritvrdzujú, pretože sa jedná o národné kultúrne pamiatky. A teraz to ideme uvoľniť, povoľovať.
Vznikla tu situácia, že reálne nebude prakticky možné súťažiť vo verejných obstarávaniach, lebo ministerstvom zriadené inštitúcie budú vo svojej podstate automaticky zvýhodnené, ešte ani neplatia dépeháčku. Tieto veci sa nielenže odhaľujú, ale reálne poznajú. Už roky Pamiatkový úrad týmto spôsobom nezákonne vykonáva reštaurovanie a nezverejňuje zmluvy, ktorými sa k výkonu reštaurovania zaväzuje, a robí rôzne právne kľučky, aby obchádzal zákon o verejnom obstarávaní. Robí sa to obstarávaním rokovacím konaním bez zverejnenia, len aby to bolo jasné.
Prijatím tejto novely celkom zanikne hospodárska súťaž medzi reštaurátormi a vznikne štátny monopol na reštaurovanie, hoci sa podčiarkuje, že 90 % národných kultúrnych pamiatok už nie je vo vlastníctve štátu, vlastníci pamiatok si to nebudú môcť vybrať podľa referencií a ceny reštaurovania, lebo budú musieť akceptovať ponuku Pamiatkového úradu. Tento úrad v prvom kroku určí majiteľom pamiatky, čo sú povinní s pamiatkou robiť, tak ako to majú robiť doteraz, aké majú okná osádzať, dať omietky. Rozhodnutím im stanovia rozsah činnosti a následne určia cenu dodávky týchto prác, nehovoriac o tom, že s požadovaným nižším vzdelaním klesla aj úroveň ochrany pamiatky.
V minulosti bol štátny monopol na tieto činnosti, ale všetky pamiatky vlastnil štát. Prijatím novely tohto zákona sú otvorené dvere k monopolu, rozpočtovej organizácie ministerstva kultúry, teda Pamiatkového úradu ku znižovaniu úrovne reštaurovania a k preneseniu zodpovednosti za škody na štát. Takže to je opäť taká kolektívna zodpovednosť. Čiže kto bude zodpovedný? No napokon to nebude nikto. Však vieme, akú zodpovednosť doteraz vyvodili vládni ministri či už voči sebe, či už voči svojim podriadeným.
Aby sme mali teda predstavu, o čo sa jedná, Komora reštaurátorov podala trestné oznámenie na určitého človeka, však máte to koniec koncov k dispozícii verejne prístupné na ich stránke, ktorý vykonával podnikateľskú činnosť reštaurovania a bral za to celkom slušné peniaze, desiatky tisíc eur, blíži sa to už k pár stotisícom. Potom vyšetrovateľka v uznesení konštatovala, že, jednalo sa o 230 725 eur, takže to už nie je len tak, to odmieta, nakoľko nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku. To sa odôvodňuje tým, že dotyčný človek vraj len sprostredkovával túto činnosť.
Ale je zaujímavé, že Pamiatkový úrad fakturoval priamu činnosť tomu človekovi, nie sprostredkovanie, čiže nie sprostredkovanie na niekoho z Komory reštaurátorov, ktorý by tú reštaurátorskú činnosť fyzicky vykonal, ale fyzicky jemu. A toto akosi vyšetrovateľka nezohľadnila. Samozrejme, potom bola podaná sťažnosť, pretože je jasné, že vyšetrovateľka v tomto buď si neurobila svoju povinnosť, alebo to mala od niekoho nakázané. Už sa môžeme len domnievať, ako to bolo, žiaľ. Pritom ale aspoň vidno taký obraz u občanov potom, kde sa pekne stápajú určité veci.
Samozrejme, bolo napadnuté toto rozhodnutie, pretože nebolo skutočne posudzované to, čo sa konštatovalo v samotnom trestnom oznámení, a sťažnosť išla na prokuratúru, pričom aj z prokuratúry prišlo zamietavé stanovisko, suché konštatovanie, že v podstate sa tak nič nestalo. Môže si to každý z vás pozrieť, je to na ich stránke vycapené.
Takže jedná sa o protiprávnu činnosť Pamiatkového úradu, ktorý svojím spôsobom aj zneužíva takýmto spôsobom svoju moc, a teraz sa to má určitým spôsobom asi legalizovať. Nič iné mi z toho nevychádza, pretože sa ide dať právomoc Pamiatkovému úradu, aby mohol robiť legálne to, čo doteraz robil protiprávne.
V dôvodovej správe k tomuto návrhu konštatuje ministerstvo, že sa implementuje aj smernica Európskej únie v tejto časti. A vždycky sa to potom rozoberá v Tabuľke zhody. Tá tabuľka je na niekoľkých stranách a presne uvádza k tým jednotlivým bodom, ktorá časť sa implementuje kde a akým spôsobom a kde sa to dá nájsť, ktorá časť tej smernice je implementovaná. Keď som si to prechádzal, neprišiel som na to, kde by sa predmetné články tejto novely, teda články 2, 3 a 4, ktoré pojednávajú o Komore reštaurátorov, spomínali. Nie sú tu. To znamená, že v tejto dôvodovej správe je síce deklarované, že sa implementuje smernica, ale zo žiadnych bodov to tu nesedí. To znamená, či sa to len povie, aby to dobre vyzeralo, aby to dobre znelo, aby to potom zobrali ľudia, prípadne aj poslanci, ktorí si to nepreštudujú poriadne, pričom zistí sa, že vlastne tá smernica sa v týchto bodoch absolútne neimplementuje. To znamená, že je to tam len pekne tak pricapnuté, aby to vychádzalo tak, ako to potrebuje ministerstvo.
Pripomienka ministerstva v rámci medzirezortného pripomienkového konania k určitým rozporom a nesúladu názvoslovia, keďže sa mení zákon o múzeách a galériách a zákon o Komore reštaurátorov, o výkone reštaurátorskej činnosti, aj to bol jeden z argumentov, prečo sa mení vlastne legislatíva týmto spôsobom. Takže namiesto toho, aby sa zmenilo názvoslovie, tak sa úplne systémovo mení činnosť.
Teraz prečítam právne stanovisko k celej tejto veci. Argumentácia o tom, že medzi zákonom o múzeách a galériách a zákonom o Komore reštaurátorov a o výkone reštaurátorskej činnosti jej členov neexistuje terminologická zhoda je účelová a zavádzajúca. Podľa § 13 ods. 3 zákona o múzeách a galériách, „reštaurovanie je odborné ošetrenie zbierkového predmetu, ktoré sa vykonáva s cieľom kvalitatívne zlepšiť fyzický stav zbierkového predmetu.“ Podľa § 4 ods. 1 zákona o Komore reštaurátorov a o výkone reštaurátorskej činnosti jej členov, „cieľom reštaurovania je čo najväčšie zamedzenie hmotného úpadku diela a sprístupnenie jeho duchovnej obsahovej hodnoty, a to pri najvyššej miere rešpektovania pôvodnosti a fyzikálnej, historickej a estetickej celistvosti hmotnej podstaty i výtvarnej formy diela, reštaurovanie zahŕňa najmä prieskum diela, jeho konzerváciu, interpretáciu estetickej hodnoty diela a dokumentáciu.“ Pri porovnaní týchto ustanovení ide na prvý pohľad o popísanie odlišných činností, avšak opak je pravdou, zhoda v uvedených definíciách je v tom, že cieľom reštaurovania pri oboch definíciách je vykonať odborný zásah do diela s cieľom zastaviť jeho úpadok a zlepšiť jeho stav, čo je v súlade s celosvetovým vedeckým vnímaním pojmu reštaurovanie, teda ešte raz citujem, “kvalitatívne zlepšiť fyzický stav zbierkového predmetu“, to je zákon o múzeách a galériách, „a najväčšie zamedzenie hmotného úpadku diela“, to hovorí zákon o Komore reštaurátorov. Rozdiel v terminológii možno zdanlivo badať v definícii reštaurovania podľa zákona o Komore reštaurátorov, ktorá zároveň ďalej uvádza slová „a sprístupnenie jeho duchovnej, obsahovej hodnoty, a to pri najvyššej miere rešpektovania pôvodnosti a fyzikálnej, historickej, estetickej citlivosti hmotnej podstaty výtvarnej formy diela". Avšak tomu tak nie je v kontexte ďalších ustanovení zákona o múzeách a galériách, napríklad podľa § 2 ods. 5 zákona o múzeách a galériách, kde citujem: „Múzeum je špecializovaná právnická osoba alebo organizačný útvar právnickej osoby, ktoré na základe prieskumu a vedeckého výskumu v súlade so svojím zameraním a špecializáciou nadobúda predmety kultúrnej hodnoty, ktoré ako zbierkové predmety odborne spravuje, vedecky skúma a sprístupňuje verejnosti najmä na účely štúdia, poznávania, vzdelávania a estetického zážitku špecifickými prostriedkami múzejnej komunikácie,“ alebo citujem podľa § 2 ods. 6 zákona o múzeách a galériách: „Galéria je špecializovaná právnická osoba alebo organizačný útvar právnickej osoby, ktorá na základe vedeckého výskumu v súlade so svojím zameraním a špecializáciou nadobúda, odborne spravuje, vedecky skúma a sprístupňuje zbierkové predmety zo všetkých disciplín vizuálneho umenia a realizuje tvorivé a umelecké výstupy a prezentácie.“ Tieto oba zákony teda popisujú tú istú činnosť, pričom rozdielnosť terminológie zapríčinilo ministerstvo kultúry ako tvorca zákona o múzeách a galériách ešte v roku 2009, teda za prvej Ficovej vlády, keď pri tvorbe tohto zákona nenadviazalo na terminológiu zaužívanú v zákone o Komore reštaurátorov už z roku 1994. Definícia v zákone o Komore reštaurátorov je teda širšia a neodporuje definícii reštaurovania v zákone o múzeách a galériách. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, čo je cieľom oboch tých zákonov. Zákon o múzeách a galériách je určený pre múzeá a galérie, keď vymedzuje ich zriaďovanie, postavenie a úlohy so zreteľom na nadobúdanie a ochranu zbierkových predmetov. Jeho predmetom však nie je úprava odborných činností povolania, pretože je to upravené v inom zákone. Tým zákonom je zákon o Komore reštaurátorov a o výkone reštaurátorskej činnosti jej členov, ktorý upravuje podmienky výkonu povolania reštaurátora, teda podmienky odbornej činnosti. Z uvedeného dôvodu definícia pojmu reštaurovanie v tomto zákone je širšia, keď upravuje, čo má reštaurátor v rámci procesu reštaurovania rešpektovať. To je fyzikálna, historická a estetická celistvosť hmotnej podstaty i výtvarnej formy diela. Obdobné je to aj v iných predpisoch upravujúcich regulované povolania. Ako som už spomínal, napríklad ani Občiansky súdny poriadok, ani iný procesný predpis, Trestný poriadok, Správny poriadok, neupravuje poskytovanie právnych služieb advokátov, aby sme mali predstavu, upravuje len postup súdu, účastníkov, ich zástupcov a ďalších osôb vymedzením ich práv a povinností v súdnom konaní, teda z pohľadu advokáta vymedzuje práva a povinnosti zástupcu v súdnom konaní, avšak vôbec nerieši aspekty poskytovania právnych služieb advokátom svojmu klientovi ako účastníkovi súdneho konania, to jest, neupravuje ich vzájomný vzťah pri poskytovaní právnej služby. To upravuje zákon o advokácii, ktorý upravuje práva a povinnosti advokáta vo vzťahu ku klientovi, čiže presne obdobne. To je toľko k právnemu stanovisku k tomuto problému.
Takže je nám všetkým jasné, že ministerstvo akosi zavádzajúcim spôsobom chce legalizovať činnosť Pamiatkového úradu, čo, si myslím, nie je veľmi vhodné, nie je veľmi dobré, a pre výkon reštaurátorskej činnosti zjemňuje podmienky, namiesto vysokoškolského štúdia druhého stupňa stačí stredoškolské štúdium, čo, si myslím, nie je úplne v poriadku.
Keďže vieme, že tie tri body, ktoré sú zakomponované do zákona o navrátení nezákonne vyvezených kultúrnych predmetov, nie sú dobré, rozhodli sme sa pripraviť pozmeňujúci návrh, kde tieto tri body vypúšťame.
Takže teraz by som predniesol pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Igora Hraška k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 416/2002 Z. z. o navrátení nezákonne vyvezených kultúrnych predmetov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (tlač 1631).
Bod jeden. Články II až IV sa vypúšťajú. Doterajší článok V sa označuje ako článok II.
Odôvodnenie.
Články II až IV vládneho návrhu zákona upravujú ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 200/1994 Z. z. o Komore reštaurátorov a o reštaurátorskej činnosti jej členov v znení zákona č. 136/2010 Z. z., zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov a zákona č. 206/2009 Z. z. o múzeách a galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov. Vládny návrh zákona uvádza, že legislatívne zmeny súvisia s transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/60/EÚ z 15. mája 2014 o navrátení predmetov kultúrnej hodnoty nezákonne vyvezených z územia členského štátu a o zmene nariadenia (EÚ) č. 1024/2012 (prepracované znenie) (Ú. v. EÚ L 159 z 28. 5. 2014) (ďalej len „smernica“). Z Tabuľky zhody právneho predpisu s právom Európskej únie však vyplýva, že transpozícia sa dotýka len článku I vládneho návrhu zákona. Z toho možno usudzovať, že legislatívne zmeny článkov II až IV nesúvisia s preberaním smernice, ale boli zapracované do vládneho návrhu zákona za úplne iným účelom, ktorý je zmienený vo všeobecnej časti dôvodovej správy; „zmenami článkov II až IV sa precizuje okruh osôb oprávnených vykonávať reštaurovanie národnej kultúrnej pamiatky, reštaurovanie zbierkových predmetov, čím sa odstraňujú aplikačné problémy súvisiace s výkonom reštaurátorských prác v praxi, upravujú kvalifikačné predpoklady na výkon reštaurátorských prác.
Podľa účinných ustanovení uvedených zákonov majú od roku 1994 spôsobilosť reštaurovať národné kultúrne pamiatky a zbierkové predmety výtvarného umenia členovia Komory reštaurátorov, ktorí reštaurovanie vykonávajú v právnom postavení podnikateľov. Táto súčasná právna úprava za viac ako 20 rokov svojej činnosti jednak zabezpečila vysokú ochranu kultúrneho dedičstva a jednak vytvorila reálne fungujúci trh reštaurátorských služieb v Slovenskej republike. Na základe toho možno prijať závery, že reštaurovanie vykonávajú len vysoko kvalifikované osoby, náklady na vytvorenie a udržanie schopnosti poskytovať reštaurovanie neznáša štát a zodpovednosť za škody spôsobené reštaurovaním neznáša štát a v neposlednom rade sa vytvorili predpoklady na zabezpečenie vysokej ochrany kultúrneho dedičstva aj pre budúcnosť.
Vládny návrh zákona zavádza, aby okrem Komory reštaurátorov reštaurovanie vykonávali aj iné osoby. Jeho prijatím môže dochádzať k situáciám, že reštaurovanie nebudú vykonávať dostatočne kvalifikované osoby, napríklad štátni úradníci Pamiatkového úradu Slovenskej republiky a zamestnanci múzeí a galérii i za predpokladu splnenia kvalifikačných predpokladov na danú činnosť. Z hľadiska kvalifikačných predpokladov sa návrhom zákona umožní, aby sa od uvedených osôb vyžadovalo len ukončené stredoškolské vzdelanie (úplné stredné odborné vzdelanie príslušného zamerania študijného odboru konzervátorstvo a reštaurátorstvo) a najmenej päť rokov odbornej praxe. Pritom na stredných školách sa napríklad nevyučuje reštaurovanie maliarskych a sochárskych diel. Reštaurovanie tak bude môcť vykonávať absolvent strednej školy bez dostatočného vzdelania a bez overenia jeho pripravenosti na reštaurovanie. Dokonca návrh zákona má umožniť, aby reštaurovať mohli aj študenti Vysokej školy výtvarných umení v rámci vzdelávacieho procesu. Pre každého, ktorému nie je naše kultúrne dedičstvo ľahostajné, je ťažko predstaviteľné, aby sa študenti učili reštaurovať rovno na origináloch diel v čase, keď ešte nemajú dostatočné vedomosti a zručnosti. Vysoká škola má poskytovať svojim študentom predovšetkým teoretické vedomosti a praktickú časť výučby má zabezpečiť iným spôsobom ako reštaurovaním originálov. Napríklad študenti právnických fakúlt neriešia reálne právne veci, napríklad nezastupujú páchateľov trestných činov pred súdom.
Ďalším argumentom na upustenie od danej úpravy je skutočnosť, že náklady na vytvorenie a udržanie schopnosti poskytovať reštaurovanie bude znášať štát. Vzhľadom na to, že Pamiatkový úrad Slovenskej republiky je orgánom štátnej správy a Vysoká škola výtvarných umení je verejnou vysokou školou, tak ich náklady na reštaurovanie (na prevádzkovanie ateliérov, materiálno-technické a personálne zabezpečenie a podobne) bude znášať štát, a nie osoby, ktoré budú reštaurovať. S tým je spojená aj zodpovednosť za škody spôsobené reštaurovaním, ktoré nebudú znášať štátni úradníci Pamiatkového úradu a študenti Vysokej školy výtvarných umení, ale štát.
Taktiež možno pro futuro predpokladať vznik konfliktu záujmov. Základnou úlohou Pamiatkového úradu Slovenskej republiky je totiž rozhodovať v správnych konaniach o podmienkach reštaurovania národných kultúrnych pamiatok a vykonávať štátny pamiatkový dohľad nad ich stavom. Tým, že budú pracovníci Pamiatkového úradu Slovenskej republiky aj reštaurovať a následne podliehať vlastnej kontrole, či odborne vykonali reštaurovanie, môže dochádzať ku konfliktu záujmov a strate objektivity a nezaujatosti. Príkladmo možno uviesť hypotetickú situáciu, že jeden štátny zamestnanec Pamiatkového úradu Slovenskej republiky vyhotoví návrh na reštaurovanie, jeho iný kolega schválením tohto návrhu na reštaurovanie v správnom konaní povolí reštaurovanie, ďalší vykoná reštaurovanie, štvrtý potom objednávateľovi vyúčtuje odmenu za reštaurovanie a napokon piaty štátny zamestnanec Pamiatkového úradu Slovenskej republiky v rámci štátneho pamiatkového dohľadu stav národnej kultúrnej pamiatky odobrí. To je celý systém kontroly samého seba.
Návrh zákona spôsobí aj to, že Slovenská republika bude aktuálne jediným členským štátom v Európskej únii, ktorý v štáte s trhovo riadeným hospodárstvom zavedie hospodársku súťaž na relevantnom trhu nie medzi podnikateľmi, ale medzi podnikateľmi (t. j. reštaurátori) a orgánom štátnej správy (t. j. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky), ktorý na tomto trhu vykonáva štátnu správu. Z toho dôvodu sa navrhujú vypustiť z vládneho návrhu zákona články II až IV.
Bod dva. V článku V sa vypúšťajú slová „okrem článku II, článku III 2. a 3. bodu a článku IV, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. januára 2016“.
Odôvodnenie. Ide o legislatívnotechnickú úpravu, ktorá bezprostredne súvisí s bodom jeden tohto pozmeňujúceho návrhu.
Ja by som ešte raz chcel zopakovať celý ten proces. Štátny zamestnanec schváli reštaurovanie, iný na to pridelí finančné prostriedky, iný bude konkrétne reštaurovať, iný vyfakturuje sumu za reštaurovanie a potom iný jeho kolega odobrí celý ten proces reštaurovania, čiže zreštaurovanú pamiatku. Vždy a všade platí systém kolegiality a systém nadriadenosti a podriadenosti. Nepôjde hádam riaditeľ proti svojim ľuďom, ktorí mu zabezpečujú kšefty. A takisto podriadený, ktorý kontroluje, hádam nebude písať na svojho predchádzajúceho kolegu, ktorý reštauroval, že zreštauroval zle a mal by zaplatiť pokutu. Koniec koncov tú pokutu kto zaplatí? No zase ju zaplatí len štát štátu. Úplne celé zle to je.
Ja fakt nerozumiem tomu, prečo sa niekto ako minister dal na takéto hlúpe riešenie. Tu nie je čomu nerozumieť, pán minister, pretože je to úplne jasné. Vy chcete legalizovať protiprávnu činnosť, ktorú vykonával doteraz Pamiatkový úrad. A vidíme z trestného oznámenia, že už sa ona vykonávala. Čo je na tom nepochopiteľné? Je tu Komora reštaurátorov, ktorá má striktne stanovené podmienky takisto ako komory advokátov, architektov, stavebných inžinierov, ktoré majú pečiatky, ktoré majú poverenie a oprávnenie vykonávať odborné činnosti. Veď na to boli zriadené zákonom. A vy teraz idete umožniť, aby nielen títo, ale aj štátni zamestnanci, ktorí sú v štátnozamestnaneckom pomere, ktorí vlastne rozhodujú o tom celom procese, to mohli vlastne aj vykonávať, vykonávať za štátne. Schvália si na to financie.
Mimochodom, ešte zaujímalo by ma, kto sú členovia komisie, ktorá schvaľuje v grantovom systéme ministerstva kultúry práve financie na reštaurovanie týchto pamiatok. Nie sú to náhodou zamestnanci Pamiatkového úradu, nesedí tam generálna riaditeľka a tí krajskí? To je zaujímavé. Čiže komisia, ktorá je zložená zo zamestnancov Pamiatkového úradu, bude schvaľovať financie na reštaurovanie kultúrnych pamiatok, na ktoré si podajú žiadosť zadávatelia alebo objednávatelia reštaurovania kultúrnych pamiatok. To je veľmi zaujímavé. Čiže oni si budú v podstate aj sami sebe schvaľovať financie potom, keď to budú môcť robiť. Je to opäť systém obabrávania dobre nastaveného systému a umožňovania niekomu, aby ryžoval úplne iným spôsobom. Niekto povie, že ale v súčasnosti má komora reštaurátorov monopol. Nemá monopol. Je tam súťaž. Ale teraz bude mať monopol Pamiatkový úrad. Je to opäť do dobrého zákona vložená úplná haluz a úplne zle.
Pán minister, prijmite môj pozmeňujúci návrh a ja vám za zvyšok zákona úplne s prehľadom zahlasujem. V prípade, že to tak nebude, tak potom normálne legalizujete protiprávnu činnosť Pamiatkového úradu. Ďakujem.
Rozpracované
14:39
Vystúpenie 14:39
Alojz HlinaAk teraz hovoríme o zákone o navrátení nezákonne vyvezených, možno pre ľudí to poviem, kultúrnych pamiatok a posilňujeme ho, lebo filozoficky ho posilňujeme, nuž hádam to pomôže. Tak by som chcel...
Ak teraz hovoríme o zákone o navrátení nezákonne vyvezených, možno pre ľudí to poviem, kultúrnych pamiatok a posilňujeme ho, lebo filozoficky ho posilňujeme, nuž hádam to pomôže. Tak by som chcel povedať, hádam pomôže ešte to, čo sa ešte nevyviezlo či v tatrovkách, hej, alebo v škatuliach, hádam nejako ešte z toho zostane, pretože tu bohviečo nemáme a to čo aj sme našli, tak rýchlo predáme, Berniniho za cenu busty ja neviem zo sadry. Ja ináč žasnem, ako je to vôbec možné, že toľko ľudí okolo toho chodilo a nezistili sa to. To neviem teda, že bohvieako to vlastne bolo. Ale chodili ľudia okolo Berniniho. Ja keby som sa živil tým, že som nejaký kunsthistorik, tak niekto asi niečo o tom vie, ale tak niekto za to zaplatil možno. Do toho sa ja púšťať nejdem.
Ale pozrite sa, toto ma v tejto krajine zaráža, ak sa niekto niečím živí, ako je toto možné. Čiže ak sa niekto živí tým, že je kunsthistorik, tak povie jasne, prosím vás, to Bernini nebol ani náhodou. Ale teraz zisťujeme, čo keď to bol Bernini, niekto za to zaplatil. Ale do toho ja sa púšťať nejdem. Ono to svedčí o tej asi úrovni, ako si tu žijeme, a koniec koncov keď oproti ministerstvu kultúry to vyzerá, ako to vyzerá, tak tiež asi aj to dokladuje, ako kde sme, aj to, že my kultúrne pamiatky odvážame v tatrovkách. To tam ten zákon nerieši.
Prípadne by to tej Európskej komisii bolo treba povedať, že oni, chudáci, chcú, aby sa teda to dedičstvo zachovávalo, zaväzujú tie parlamenty, aby prijali legislatívu. Ale oni nerátali s tým, že sú krajiny, kde sú schopní naložiť nejakú vykopávku do tatrovky a odviezť ju, hej. To možno by stálo za to, možno si do vnútra urobiť ten náš zákon.
Takže ja len tým skončím, že je to neskoro síce, ale predsa. Možno hádam dúfam ešte, ak by niekde niečo podobné našli, tak sa to hádam ochráni, nevyvezie a keď to, čo je už tu a je nejako registrované, hádam to aj zostane tu. Viete, na tie obrazy z predajní IIKEA alebo BAUMAX to zase až také tvorivé nie je.
Ale ešte jednu vec som chcel, pán minister, povedať. Nechcem vás interpelovať, lebo bohvieako by to bolo, keby ste mi odpovedali na tú interpeláciu. A ja nechcem, aby ste prznili dielo barda v slovenskej literatúre. Ja, keď som pred pätnástimi rokmi robil jeden interiér, tak sme na stenu dali namaľovať básničku od majstra Rúfusa Modlitba za Slovensko. A či veríte, či neveríte, ja som si od neho vypýtal súhlas, či to tam môže byť. A súhlasil majster Rúfus s tým, že to môže byť tam. A mňa tešilo, keď sa tí mladí ľudia učili s tým, že kto sa vie z nich naučiť tú básničku. Mňa to fakt tešilo. Stadiaľ som sa dozvedel, že vy púšťate na vašich mítingoch od neho básničku Modlitba za Slovensko. Ja si dovolím tvrdiť, že maestro Rúfus by nesúhlasil s tým, aby ste vy v takom kontexte, ako to púšťate, jeho básničku púšťali.
A druhá vec, pán minister. Však vy ste nejaký socialista, vy potrebujete nejakú básničku o stvoriteľovi, vy nemáte niečo od Lenina, nemáte niečo od Marxa? Veď si tam pustite niečo od vašich. Prečo potrebujete na vašich mítingoch púšťať, proste citovať básničku od majstra Rúfusa, ktorá hovorí o stvoriteľovi. Čo majú so stvoriteľom tam na tom pódiu tí, ktorí sú tam? Čo vy s tým máte?Čiže pán minister, nejdem vás zdržiavať. Mňa zaujíma pre túto chvíľu procesne, teda máte súhlas, predpokladám, už nie od neho, lebo chudák majster Rúfus zomrel, ale od jeho rodinných príslušníkov, máte súhlas, čiže SMER má súhlas od rodinných príslušníkov pána Rúfusa na to, aby mohol citovať a púšťať na ich mítingoch básničku Modlitba za Slovensko? Ste povedali, že ho máte. Čiže, áno, dobre, vážení občania, tak, prepáčte, podľa mňa je pošpinená, poškodená pamiatka jedného z mála bardov slovenskej literatúry. Veľa toho nemáme. A ak jeho rodinní príslušníci sa znížili k tomu ja neviem či za peniaze alebo za čo, že vám s tým súhlasili, tak ma to mrzí. Mrzí ma to kvôli Rúfusovi. Ďakujem pekne.
Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, ja budem veľmi stručný a krátky, ono by som to možno stihol povedať aj vo faktickej, ale nevedel by som sa vo faktickej celkom napojiť na to, čo kolega hovoril.
Ak teraz hovoríme o zákone o navrátení nezákonne vyvezených, možno pre ľudí to poviem, kultúrnych pamiatok a posilňujeme ho, lebo filozoficky ho posilňujeme, nuž hádam to pomôže. Tak by som chcel povedať, hádam pomôže ešte to, čo sa ešte nevyviezlo či v tatrovkách, hej, alebo v škatuliach, hádam nejako ešte z toho zostane, pretože tu bohviečo nemáme a to čo aj sme našli, tak rýchlo predáme, Berniniho za cenu busty ja neviem zo sadry. Ja ináč žasnem, ako je to vôbec možné, že toľko ľudí okolo toho chodilo a nezistili sa to. To neviem teda, že bohvieako to vlastne bolo. Ale chodili ľudia okolo Berniniho. Ja keby som sa živil tým, že som nejaký kunsthistorik, tak niekto asi niečo o tom vie, ale tak niekto za to zaplatil možno. Do toho sa ja púšťať nejdem.
Ale pozrite sa, toto ma v tejto krajine zaráža, ak sa niekto niečím živí, ako je toto možné. Čiže ak sa niekto živí tým, že je kunsthistorik, tak povie jasne, prosím vás, to Bernini nebol ani náhodou. Ale teraz zisťujeme, čo keď to bol Bernini, niekto za to zaplatil. Ale do toho ja sa púšťať nejdem. Ono to svedčí o tej asi úrovni, ako si tu žijeme, a koniec koncov keď oproti ministerstvu kultúry to vyzerá, ako to vyzerá, tak tiež asi aj to dokladuje, ako kde sme, aj to, že my kultúrne pamiatky odvážame v tatrovkách. To tam ten zákon nerieši.
Prípadne by to tej Európskej komisii bolo treba povedať, že oni, chudáci, chcú, aby sa teda to dedičstvo zachovávalo, zaväzujú tie parlamenty, aby prijali legislatívu. Ale oni nerátali s tým, že sú krajiny, kde sú schopní naložiť nejakú vykopávku do tatrovky a odviezť ju, hej. To možno by stálo za to, možno si do vnútra urobiť ten náš zákon.
Takže ja len tým skončím, že je to neskoro síce, ale predsa. Možno hádam dúfam ešte, ak by niekde niečo podobné našli, tak sa to hádam ochráni, nevyvezie a keď to, čo je už tu a je nejako registrované, hádam to aj zostane tu. Viete, na tie obrazy z predajní IIKEA alebo BAUMAX to zase až také tvorivé nie je.
Ale ešte jednu vec som chcel, pán minister, povedať. Nechcem vás interpelovať, lebo bohvieako by to bolo, keby ste mi odpovedali na tú interpeláciu. A ja nechcem, aby ste prznili dielo barda v slovenskej literatúre. Ja, keď som pred pätnástimi rokmi robil jeden interiér, tak sme na stenu dali namaľovať básničku od majstra Rúfusa Modlitba za Slovensko. A či veríte, či neveríte, ja som si od neho vypýtal súhlas, či to tam môže byť. A súhlasil majster Rúfus s tým, že to môže byť tam. A mňa tešilo, keď sa tí mladí ľudia učili s tým, že kto sa vie z nich naučiť tú básničku. Mňa to fakt tešilo. Stadiaľ som sa dozvedel, že vy púšťate na vašich mítingoch od neho básničku Modlitba za Slovensko. Ja si dovolím tvrdiť, že maestro Rúfus by nesúhlasil s tým, aby ste vy v takom kontexte, ako to púšťate, jeho básničku púšťali.
A druhá vec, pán minister. Však vy ste nejaký socialista, vy potrebujete nejakú básničku o stvoriteľovi, vy nemáte niečo od Lenina, nemáte niečo od Marxa? Veď si tam pustite niečo od vašich. Prečo potrebujete na vašich mítingoch púšťať, proste citovať básničku od majstra Rúfusa, ktorá hovorí o stvoriteľovi. Čo majú so stvoriteľom tam na tom pódiu tí, ktorí sú tam? Čo vy s tým máte?Čiže pán minister, nejdem vás zdržiavať. Mňa zaujíma pre túto chvíľu procesne, teda máte súhlas, predpokladám, už nie od neho, lebo chudák majster Rúfus zomrel, ale od jeho rodinných príslušníkov, máte súhlas, čiže SMER má súhlas od rodinných príslušníkov pána Rúfusa na to, aby mohol citovať a púšťať na ich mítingoch básničku Modlitba za Slovensko? Ste povedali, že ho máte. Čiže, áno, dobre, vážení občania, tak, prepáčte, podľa mňa je pošpinená, poškodená pamiatka jedného z mála bardov slovenskej literatúry. Veľa toho nemáme. A ak jeho rodinní príslušníci sa znížili k tomu ja neviem či za peniaze alebo za čo, že vám s tým súhlasili, tak ma to mrzí. Mrzí ma to kvôli Rúfusovi. Ďakujem pekne.
Rozpracované
14:44
Vystúpenie v rozprave 14:44
Ján MičovskýA ja som si povedal, že toto v úvode spomeniem len z toho jedného dôvodu, aby som úprimne ocenil, že takýto zákon alebo takéto pritvrdenie toho zákona Slovenská republika potrebuje, lebo zrejme tie stovky kultúrnych pamiatok, o ktorých Vároš hovorí v tom dvojdielnom reprezentatívnom výbere, už zrejme nikto nevráti na Slovensko. A aj keď je tam možno také podfarbenie, o ktorom by som teraz nechcel polemizovať, je to zarážajúce, o koľko našich vzácnych kultúrnych pamiatok sme zrejme už beznádejne a natrvalo prišli.
A preto chcem úprimne povedať, pán minister, že tento zákon je nie dobrý len kvôli tomu, že sa tam odvolávate na smernicu Európskej únie, aj keď zrejme je to nie zanedbateľný motív, možno ani nie dobrý v súvislosti s tak neuveriteľne vyvezeným v Berlíne nedávno. Ja viem, že tie motívy boli teda hlbšie. A oceňujem to, aby takýto zákon prispel k tomu, aby už nikdy v živote žiadny pán Vároš nemusel napísať tretí diel o osudoch slovenských kultúrnych pamiatok, ktoré by boli navždy vyvezené za hranice štátu a s beznádejnou možnosťou ich návratu.
Ale mám v tejto súvislosti jednu otázku na ministerstvo kultúry, či naozaj, aj keď sme v sieni zákonnosti, kde máme hovoriť práve o zákonoch, a je to naša hlavná pracovná povinnosť, sme si dostatočne vedomí zodpovednosti nielen za to, že zákony schvaľujeme, ale, tak ako sa to hovorí v sľube poslanca, aj uvádzame do života. A tu, si myslím, pán minister Maďarič, že máme nie kvôli vám, ale kvôli tomu, že naše Slovensko nie je dostatočne kultúrne v niektorých ohľadoch, ešte dosť veľké medzery.
A chcem vás v tejto súvislosti upozorniť, že ja naozaj mám úctu voči ľuďom, ktorí si vážia kultúru a ktorí za ňu aj bojujú, nevážim si ľudí, ktorí kultúrne hodnoty ničia, ale nemám dôvod vážiť si ani ľudí, ktorí aj keď majú na to oprávnenie formálne aj skutočné nebojujú dostatočne za ochranu kultúrnych pamiatok.
A v tomto prípade si myslím, že sa tu zbiehajú dve veci, ktoré sa bijú. Na jednej strane predkladáte zákon, s ktorého znením súhlasím a ktorý považujem za potrebný. Na druhej strane ste najvyšší predstaviteľ rezortu kultúry, teda človek s vysokým oprávnením bojovať za kultúrne hodnoty tejto krajiny, ktorý podľa mňa dostatočne vždy nenapĺňa práve túto svoju povinnosť, tieto svoje veľké možnosti, ktoré máte.
A pripomeniem vám to, čo ma naozaj mrzí a čo je príkladom, ako to napokon nie je. Pracovníci pamiatkových úradov alebo jedného Pamiatkového úradu, bezprecedentného, neuveriteľného ničenia kultúrnych pamiatok alebo kultúrnej pamiatky nielen z pohľadu Slovenska, strednej Európy mi píšu z pohľadu svetového hodnotenia kultúrnych pamiatok. Áno, možno v tejto chvíli rozmýšľate, čo vám idem pripomenúť, možno to už teraz viete, ale naozaj ak chcem dokumentovať svoju ochotu podporiť tento zákon, nemôžem vám nepripomenúť národnú kultúrnu pamiatku Panský dom v Polomke. A pripomínam vám to aj s vedomím toho, že viem, že aj vaše ministerstvo, vaši odborní pracovníci aj pracovníci pamiatkových úradov nezanedbali žiadnu povinnosť a myslím si, že zabojovali naozaj príkladne, využili všetky možnosti, tak ako som to dokázal posúdiť, z hľadiska či protestu či voči rozhodnutiu prokuratúry, či voči obecnému zastupiteľstvu, či žaloby, či trestného oznámenia. Všetko sa to udialo a napriek tomu tá 250-ročná kultúrna pamiatka výrazným spôsobom mapuje históriu lesníctva na Horehroní z hľadiska koháriovskej a coburgovskej histórie, ktorú vpísali do tejto impozantnej časti Slovenska, z hľadiska cenných drevorezieb a z hľadiska vlastne cennosti ako takej tohto objektu. Však vari sa nevyhlasujú národné kultúrne pamiatky na Slovensku len tak, aby sme napĺňali ten zoznam, že vy ste boli schopní pripustiť, resp., že ste nezabojovali viac, resp., že ste sa nepostavili medzi prvých, kto povedal: „Tak takto to nebude, kým budem minister kultúry, tak také niečo sa nemôže stať.“ A ste sa tu uspokojili s administratívnym procesom: „Veď sme urobili všetko, čo sa dalo, no čo odo mňa ešte viacej chcete?“ Pán minister, beznádejne a navždy sa neničia len pamiatky v strednej Ázii Talibanom, ale, zdá sa, aj na kultúrnom Slovensku. Panský dom v Polomke pod vašou kuratelou alebo v časoch, keď ste teda predstavovali najvyššieho predstaviteľa rezortu kultúry, beznádejne a natrvalo zmizol. A ja viem, že ste urobili s vašimi ľuďmi z administratívneho pohľadu všetko, ale ja sa spytujem, pred kým sme sa to vlastne poklonili alebo vy ste sa poklonili vo svojej jednofarebnej vláde, ktorému ministrovi ste ustúpili, aby betónová cestárska loby mohla povedať: „Tak, nie, v Polomke bude cesta, pôjde stredom dediny a pekne krásne keď jej nejaká národná kultúrna pamiatka zavadzia, tak ju zbúrame.“ To si dovolia niektorí ľudia povedať v dobe, keď sa robia obchvaty, ako úplne samozrejmé riešenie, a nie rozširovanie ciest na úkor hodnotných budov. A preto človek si musí povedať: „Ani ten minister kultúry nie je všemocný, aj on má svoje limity a asi sa nikdy nedozviem, pred kým sa musel v tomto prípade skloniť, že takéto niečo, zničenie národnej kultúrnej pamiatky, nevyvezenej za hranice, ale zničenej u nás doma zanechalo potom jedno veľké ticho.“ Veľmi ma to mrzí.
A dávam to do protikladu práve so zákonom, ktorý nemám problém podporiť, ale spytujem sa: Len schvaľovanie zákonov a ich predkladanie lebo aj uvádzanie ich do života je vašou povinnosťou? Však o kultúrnych pamiatkach sa vie, že sú povinní všetci ich chrániť. A ak ich nechránia, tak sú na to sadzby.
Pán minister, kto bol obvinený, kto bol odsúdený, kto zaplatil 13-miliónovú hodnotu, pokiaľ ide o Panský dom v Polomke? Tá odpoveď, ktorú som pred rokom a pol dostal od vás, bola odpoveď z hľadiska administratívneho správna. Možno ste ju čítali, možnože ste ju nečítali. Určite ste ju podpisovali. Boli tam pomenované všetky kroky a vyjadrená teda aj ľútosť aj súhlas s tou mojou interpeláciou. No len z tohto tu sa nenajeme. Ja viem, vaše ministerstvo nemá na starosti to, aby sa národ najedol. Na to sú iné ministerstvá, ale práve preto máme ministerstvo kultúry, aby sme národu pripomínali nielen na stránkach Várošovej knihy, že hodnota našej krajiny je daná nielen tým, koľko balíčkov a koľko lacných a koľko výhodných vecí vieme ľuďom ponúknuť, ale aby sme ľudí aj učili, že história krajiny, naša budúcnosť a naše životne dôležité potreby sú dané práve aj tým, aký vzťah máme k stopám histórie, ktoré sa nám zachovali. A táto jedna stopa histórie raz a navždy beznádejne odišla. A aj keď to možno nie je pri tomto zákone úplne náležité, dávam vám to ako svoju otázku, na ktorú môžete a nemusíte odpovedať, či takýto postup voči kultúrnym pamiatkam je možné považovať za niečo, čo ctí kultúrnu krajinu strednej Európy, čo ctí vaše ministerstvo, ale čo ctí nás všetkých, pretože ten problém sa dostal na pretras, vedeli ste o tom, tu vaši ľudia zabojovali, nikomu nič nevyčítam, ale výsledok je taký, že Panský dom v Polomke bol zničený kvôli tomu, že pred niekým sa niekto poklonil. A myslím si, že to urobiť nemal. Ďakujem.
Vystúpenie v rozprave
11.11.2015 o 14:44 hod.
Ing. CSc.
Ján Mičovský
Videokanál poslanca
Ďakujem vám za slovo. Vážený pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, minister kultúry udeľuje ceny za kultúru. Je to dobrý počin. Ja si myslím, že morálne ocenenie je vždy namieste. A ja som si teraz pozrel, že za rok 2007 v tom čase minister kultúry prvej vlády Roberta Fica udeľoval ceny celkom zaujímavým ľuďom. A rozhodne keby som sa mal k tomu vyjadriť, ako mi to nenáleží, v zásade s tými odmenenými súhlasím. Boli tam veľmi zaujímavé mená. A jedným v tomto kontexte je meno, ktoré som špeciálne sa rozhodol pripomenúť. Niežeby som s tým autorom súhlasil vo všetkom, naopak, jeho dikcia sa mi niekedy nezdá celkom náležitá, ale rozhodne jeho dva diely knihy, za ktoré ocenenie pána Maďariča získal v roku 2007, mám v knižnici a často sa do nich pozerám a považujem ich za dobré knihy, nielen z hľadiska grafiky, ale aj z hľadiska toho posolstva. Volá sa to Stratené slovenské poklady, je to od Milana Vároša. To je ten pán, ktorý dostal Cenu ministra kultúry za rok 2007 spolu s Barabášom, so Šothom a ďalšími osobnosťami, fajn, dobrý výber.
A ja som si povedal, že toto v úvode spomeniem len z toho jedného dôvodu, aby som úprimne ocenil, že takýto zákon alebo takéto pritvrdenie toho zákona Slovenská republika potrebuje, lebo zrejme tie stovky kultúrnych pamiatok, o ktorých Vároš hovorí v tom dvojdielnom reprezentatívnom výbere, už zrejme nikto nevráti na Slovensko. A aj keď je tam možno také podfarbenie, o ktorom by som teraz nechcel polemizovať, je to zarážajúce, o koľko našich vzácnych kultúrnych pamiatok sme zrejme už beznádejne a natrvalo prišli.
A preto chcem úprimne povedať, pán minister, že tento zákon je nie dobrý len kvôli tomu, že sa tam odvolávate na smernicu Európskej únie, aj keď zrejme je to nie zanedbateľný motív, možno ani nie dobrý v súvislosti s tak neuveriteľne vyvezeným v Berlíne nedávno. Ja viem, že tie motívy boli teda hlbšie. A oceňujem to, aby takýto zákon prispel k tomu, aby už nikdy v živote žiadny pán Vároš nemusel napísať tretí diel o osudoch slovenských kultúrnych pamiatok, ktoré by boli navždy vyvezené za hranice štátu a s beznádejnou možnosťou ich návratu.
Ale mám v tejto súvislosti jednu otázku na ministerstvo kultúry, či naozaj, aj keď sme v sieni zákonnosti, kde máme hovoriť práve o zákonoch, a je to naša hlavná pracovná povinnosť, sme si dostatočne vedomí zodpovednosti nielen za to, že zákony schvaľujeme, ale, tak ako sa to hovorí v sľube poslanca, aj uvádzame do života. A tu, si myslím, pán minister Maďarič, že máme nie kvôli vám, ale kvôli tomu, že naše Slovensko nie je dostatočne kultúrne v niektorých ohľadoch, ešte dosť veľké medzery.
A chcem vás v tejto súvislosti upozorniť, že ja naozaj mám úctu voči ľuďom, ktorí si vážia kultúru a ktorí za ňu aj bojujú, nevážim si ľudí, ktorí kultúrne hodnoty ničia, ale nemám dôvod vážiť si ani ľudí, ktorí aj keď majú na to oprávnenie formálne aj skutočné nebojujú dostatočne za ochranu kultúrnych pamiatok.
A v tomto prípade si myslím, že sa tu zbiehajú dve veci, ktoré sa bijú. Na jednej strane predkladáte zákon, s ktorého znením súhlasím a ktorý považujem za potrebný. Na druhej strane ste najvyšší predstaviteľ rezortu kultúry, teda človek s vysokým oprávnením bojovať za kultúrne hodnoty tejto krajiny, ktorý podľa mňa dostatočne vždy nenapĺňa práve túto svoju povinnosť, tieto svoje veľké možnosti, ktoré máte.
A pripomeniem vám to, čo ma naozaj mrzí a čo je príkladom, ako to napokon nie je. Pracovníci pamiatkových úradov alebo jedného Pamiatkového úradu, bezprecedentného, neuveriteľného ničenia kultúrnych pamiatok alebo kultúrnej pamiatky nielen z pohľadu Slovenska, strednej Európy mi píšu z pohľadu svetového hodnotenia kultúrnych pamiatok. Áno, možno v tejto chvíli rozmýšľate, čo vám idem pripomenúť, možno to už teraz viete, ale naozaj ak chcem dokumentovať svoju ochotu podporiť tento zákon, nemôžem vám nepripomenúť národnú kultúrnu pamiatku Panský dom v Polomke. A pripomínam vám to aj s vedomím toho, že viem, že aj vaše ministerstvo, vaši odborní pracovníci aj pracovníci pamiatkových úradov nezanedbali žiadnu povinnosť a myslím si, že zabojovali naozaj príkladne, využili všetky možnosti, tak ako som to dokázal posúdiť, z hľadiska či protestu či voči rozhodnutiu prokuratúry, či voči obecnému zastupiteľstvu, či žaloby, či trestného oznámenia. Všetko sa to udialo a napriek tomu tá 250-ročná kultúrna pamiatka výrazným spôsobom mapuje históriu lesníctva na Horehroní z hľadiska koháriovskej a coburgovskej histórie, ktorú vpísali do tejto impozantnej časti Slovenska, z hľadiska cenných drevorezieb a z hľadiska vlastne cennosti ako takej tohto objektu. Však vari sa nevyhlasujú národné kultúrne pamiatky na Slovensku len tak, aby sme napĺňali ten zoznam, že vy ste boli schopní pripustiť, resp., že ste nezabojovali viac, resp., že ste sa nepostavili medzi prvých, kto povedal: „Tak takto to nebude, kým budem minister kultúry, tak také niečo sa nemôže stať.“ A ste sa tu uspokojili s administratívnym procesom: „Veď sme urobili všetko, čo sa dalo, no čo odo mňa ešte viacej chcete?“ Pán minister, beznádejne a navždy sa neničia len pamiatky v strednej Ázii Talibanom, ale, zdá sa, aj na kultúrnom Slovensku. Panský dom v Polomke pod vašou kuratelou alebo v časoch, keď ste teda predstavovali najvyššieho predstaviteľa rezortu kultúry, beznádejne a natrvalo zmizol. A ja viem, že ste urobili s vašimi ľuďmi z administratívneho pohľadu všetko, ale ja sa spytujem, pred kým sme sa to vlastne poklonili alebo vy ste sa poklonili vo svojej jednofarebnej vláde, ktorému ministrovi ste ustúpili, aby betónová cestárska loby mohla povedať: „Tak, nie, v Polomke bude cesta, pôjde stredom dediny a pekne krásne keď jej nejaká národná kultúrna pamiatka zavadzia, tak ju zbúrame.“ To si dovolia niektorí ľudia povedať v dobe, keď sa robia obchvaty, ako úplne samozrejmé riešenie, a nie rozširovanie ciest na úkor hodnotných budov. A preto človek si musí povedať: „Ani ten minister kultúry nie je všemocný, aj on má svoje limity a asi sa nikdy nedozviem, pred kým sa musel v tomto prípade skloniť, že takéto niečo, zničenie národnej kultúrnej pamiatky, nevyvezenej za hranice, ale zničenej u nás doma zanechalo potom jedno veľké ticho.“ Veľmi ma to mrzí.
A dávam to do protikladu práve so zákonom, ktorý nemám problém podporiť, ale spytujem sa: Len schvaľovanie zákonov a ich predkladanie lebo aj uvádzanie ich do života je vašou povinnosťou? Však o kultúrnych pamiatkach sa vie, že sú povinní všetci ich chrániť. A ak ich nechránia, tak sú na to sadzby.
Pán minister, kto bol obvinený, kto bol odsúdený, kto zaplatil 13-miliónovú hodnotu, pokiaľ ide o Panský dom v Polomke? Tá odpoveď, ktorú som pred rokom a pol dostal od vás, bola odpoveď z hľadiska administratívneho správna. Možno ste ju čítali, možnože ste ju nečítali. Určite ste ju podpisovali. Boli tam pomenované všetky kroky a vyjadrená teda aj ľútosť aj súhlas s tou mojou interpeláciou. No len z tohto tu sa nenajeme. Ja viem, vaše ministerstvo nemá na starosti to, aby sa národ najedol. Na to sú iné ministerstvá, ale práve preto máme ministerstvo kultúry, aby sme národu pripomínali nielen na stránkach Várošovej knihy, že hodnota našej krajiny je daná nielen tým, koľko balíčkov a koľko lacných a koľko výhodných vecí vieme ľuďom ponúknuť, ale aby sme ľudí aj učili, že história krajiny, naša budúcnosť a naše životne dôležité potreby sú dané práve aj tým, aký vzťah máme k stopám histórie, ktoré sa nám zachovali. A táto jedna stopa histórie raz a navždy beznádejne odišla. A aj keď to možno nie je pri tomto zákone úplne náležité, dávam vám to ako svoju otázku, na ktorú môžete a nemusíte odpovedať, či takýto postup voči kultúrnym pamiatkam je možné považovať za niečo, čo ctí kultúrnu krajinu strednej Európy, čo ctí vaše ministerstvo, ale čo ctí nás všetkých, pretože ten problém sa dostal na pretras, vedeli ste o tom, tu vaši ľudia zabojovali, nikomu nič nevyčítam, ale výsledok je taký, že Panský dom v Polomke bol zničený kvôli tomu, že pred niekým sa niekto poklonil. A myslím si, že to urobiť nemal. Ďakujem.
Rozpracované
14:54
Vystúpenie s faktickou poznámkou 14:54
Dušan JarjabekHovoríte ďalej, že mnohé kultúrne pamiatky sa neopravili. Len pre vašu informáciu, viete, a vyčítate to ministrovi, koľko by bolo treba peňazí na opravenie všetkých kultúrnych pamiatok, ktoré sú v dezolátnom stave na Slovensku? Treba na to viac ako jeden celý slovenský rozpočet. To sa jednoducho nedá realizovať, preto musíte nejakým spôsobom tie veci deliť. A toto, čo v tejto chvíli hovoríte s vážnou tvárou, potom vyznieva, nehnevajte sa na mňa, ako jedna len taká nejaká propagačná demagógia, aby ste niečo povedali, hoc máte pravdu, mali by byť opravené... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou
11.11.2015 o 14:54 hod.
doc. Mgr. art.
Dušan Jarjabek
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán poslanec Mičovský, poprosím, aby ste to brali v dobrom, čo teraz poviem. Nemôžeme všetci do všetkého hovoriť, jednoducho z toho dôvodu, že každý z nás má iné penzum informácií. Keby ste chodili na rokovania výboru pre kultúru a médiá, ako tam chodia aj iní opoziční poslanci, ktorí nie sú z tohto výboru, mnohé by ste sa dozvedeli, aj v rámci tejto problematiky, ktorú teraz preberáme, mnoho vecí tam bolo povedaných, mnoho vecí tam bolo osvetlených. Bola tam pôda na to, aby minister veľmi konkrétne odpovedal na konkrétne otázky svojich oponentov. Toto vy v tejto chvíli postrádate, preto, lebo ste na tieto rokovania nášho výboru nechodili. Z tohto dôvodu nemáte tie informácie, ktoré máme my, rozprávate veci, ktoré sa sčasti, nehovorím, vyriešili, ale osvetlili, prečo sú také, aké sú. A osvetlili sa aj v rámci tohto návrhu zákona, ktorý minister predkladá, a osvetlili sa aj otázkami jednak zainteresovaných ľudí, ktorí tam boli, z hľadiska profesijnej oblasti, ale aj z hľadiska napríklad opozičných poslancov, ktorí sa tam pýtali na konkrétne veci, pričom dostali konkrétne odpovede.
Hovoríte ďalej, že mnohé kultúrne pamiatky sa neopravili. Len pre vašu informáciu, viete, a vyčítate to ministrovi, koľko by bolo treba peňazí na opravenie všetkých kultúrnych pamiatok, ktoré sú v dezolátnom stave na Slovensku? Treba na to viac ako jeden celý slovenský rozpočet. To sa jednoducho nedá realizovať, preto musíte nejakým spôsobom tie veci deliť. A toto, čo v tejto chvíli hovoríte s vážnou tvárou, potom vyznieva, nehnevajte sa na mňa, ako jedna len taká nejaká propagačná demagógia, aby ste niečo povedali, hoc máte pravdu, mali by byť opravené... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Rozpracované
14:56
Vystúpenie s faktickou poznámkou 14:56
Igor HraškoNo a už ti poviem len jedno. Ty si to pekne celkom osvetlil. A tomu, kto má zatemnený mozog, asi ťažko bude niečo osvetlené. Ale však, žiaľ, už sme na to zvyknutí v súčasnej ére vládnutia vládnej strany. Takže to je toľko len na margo toho.
A skutočne to, že nám kultúrne pamiatky odchádzajú, je holý fakt a to, že sa na to nedávajú väčšie financie, aby sme ich zachránili, je potom druhý fakt. Ale za to môže táto vláda.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
11.11.2015 o 14:56 hod.
Ing.
Igor Hraško
Videokanál poslanca
Ďakujem ti pekne, kolega Janko Mičovský, za to, že si ešte pripomenul jeden neduh ministerstva kultúry. A to je skutočne plná starostlivosť o kultúrne pamiatky. A teraz hovoríme, že v roku 2014 bolo vo vlastníctve štátu zhruba 1 516 kultúrnych pamiatok z ich celkového počtu asi 16 001, pričom ostatné boli rozdelené medzi samosprávu, teda VÚC, obce, cirkvi, právnické osoby, fyzické osoby a dokonca aj iné formy vlastníctva. Z týchto 9,32 % pamiatok, ktoré sú vo vlastníctve štátu, teda necelých 10 %, ktoré má štát, sú dve tretiny v zlom stave, teda je ich narušený, dezolátny alebo ešte v obnove prípadne iný stav. To je zhruba 1 010 kultúrnych pamiatok. A to je číslo. Áno, tieto pamiatky všetky by sa dali rekonštruovať, keby na to boli peniaze, len to by sa nesmelo z rezervy predsedu vlády dávať na obnovy futbalových či hokejových štadiónov a podobných taľafatiek. Kultúrne pamiatky nám padajú, tie sa ťažko zachraňujú, so štadiónom sa tu pokojne počká. Samozrejme, je pred voľbami, tak si treba nejakým spôsobom akože podporiť svojich fanúšikov. Nie, však šport je taký dobrý?
No a už ti poviem len jedno. Ty si to pekne celkom osvetlil. A tomu, kto má zatemnený mozog, asi ťažko bude niečo osvetlené. Ale však, žiaľ, už sme na to zvyknutí v súčasnej ére vládnutia vládnej strany. Takže to je toľko len na margo toho.
A skutočne to, že nám kultúrne pamiatky odchádzajú, je holý fakt a to, že sa na to nedávajú väčšie financie, aby sme ich zachránili, je potom druhý fakt. Ale za to môže táto vláda.
Rozpracované