58. schôdza

Ja rovnako chcem, pán poslanec Mihál, vám poďakovať za veľmi podrobné analytické a konkrétne vystúpenie. Naozaj poskytuje človeku dostatočný balík informácií, aj prehľad, ako to vyzerá, ako zásahy do oblasti sociálneho práva dokážu poznamenať práve osudy, aj pôsobnosť, činnosť jednotlivých nízkopríjmových skupín. Na vašu podporu chcem uviesť, že naozaj, prihováram sa za to, aby nežiaduce a nepriaznivé zásahy do nízkopríjmových skupín boli opravené. Nemám dôvod o nich pochybovať, pretože nielen vaše konkrétne vystúpenie a konkrétne príklady, ale aj reálny kontakt s ľuďmi to potvrdzuje, že v mnohých prípadoch je situácia neúnosná. A rovnako sa prihováram za zníženie neúmerného zaťaženia pre živnostníkov. Rovnaké poznatky mám z praxe aj ja. Potvrdzujú to aj kontakty hlavne so živnostníkmi zo vzdialených východných regiónov.

Ďakujem pekne. Vážený pán kolega Mihál, vy ste hodnotil zmeny, dotknem sa teda najmä tých daňových, ako negatívne sa prejavujúce a teda nejakým spôsobom diskriminujúce malých podnikateľov, živnostníkov. Ja, naopak, hovorím o tom, že všetky tie zmeny, ktoré sa udiali, tu naprávajú prostredie, v ktorom žijeme, pretože, bohužiaľ, musím konštatovať, že nie všetci podnikatelia sú si vedomí a plnia si to, čo si majú plniť. Nie všetci podnikatelia platia, či už načas dane, ale hlavne neplatia dane v tej výške, ktorú by jednoducho z titulu svojho podnikania mali platiť. A preto, ak boli zavedené daňové licencie, tak tie znamenali v konečnom dôsledku prečistenie spoločnosti v takom stave, v akom sme tu ich mali, pretože ako je možné, že stovky, až tisíce firiem, jednoducho spiace, ktoré mnohé z nich boli možno založené za špekulatívnym účelom, zrazu nikto nepotrebuje a sú, išli do likvidácie? Ako je to možné? Ako, čo tí ľudia zrazu nejak vytriezveli a zistili, že už nemusia podnikať? To znamená, ako je možné, že 60 % spoločnosti tu vôbec počas svojho podnikania neplatilo dane? Proste boli tu deformity a stále sú, na ktoré bolo potrebné reagovať.
Tak isto, ak hovoríme o odpisovaní straty alebo uplatňovaní straty, resp. odpisovaní majetku, to boli tak isto fenomény, kedy sa tu niektoré firmy, tu so stratou jednoducho obchodovali. Odpisovanie majetku by podľa môjho názoru malo zohľadňovať jeho životnosť. Preto ak budova sa odpisuje 40 rokov, tak, samozrejme, je predpoklad, že tá budova tých 40 rokov bude fungovať aj ďalej.
Keď ste hovorili napríklad o paušálnych výdavkoch, tak tieto maximálne paušálne výdavky si neuplatňujú všetci podnikatelia. Týkalo sa to len 30 % živnostníkov. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Veľmi dobrá analýza. Ďakujem aj za tú analýzu. Pokúsim sa dva body vystužiť ešte, štatistiku alebo argumentom a argumentom. Tá štatistika ilustruje to, čo pán Mihál hovoril o tom, že nie je vidno, kam tie peniaze išli v sociálnej politike a pekne sa to ukazuje na dátach Eurostatu, ktoré cez Giniho koeficient merajú príjmovú rovnosť. Vláda táto prišla k moci v roku 2012. Boli voliť až v marci. Potom začala robiť opatrenia. Prebehol rok 2013 a v roku 2014 malo Slovensko najväčší nárast príjmovej nerovnosti v celej Európskej únii, ale suverénne najväčší, o 8 %, druhé Španielsko malo nárast o 3 %. Čiže nie sú to len postrehy povedzme z tých jednotlivých zákonov, ale aj sa to ukázalo na štatistike, na národných štatistikách. A potom ešte chcem povedať, že pokiaľ ide o tie dôchodky a o to, že v istom pásme sa neoplatí odvádzať viac, lebo aj tak človek bude mať minimálny dôchodok, tak budem o tom v rozprave podrobnejšie hovoriť. Je ten obraz ešte smutnejší, ten minimálny dôchodok z dlhodobého hľadiska hrozí celkom reálne úplne všetkým. Ďakujem.

Ďakujem, pán predseda. Ďakujem kolegom za ich pripomienky, za faktické poznámky. Reagovať budem na pána Duchoňa. Myslím si, že, pán poslanec, ste sa pokúsili síce vyvrátiť moje argumenty, ale nepodarilo sa vám to. Jednoducho vy týmto spôsobom chcete hádzať všetkých podnikateľov - zamestnávateľov do jedného vreca? Ak je niekto v strate, tak bude platiť daňovú licenciu, pretože sú tu nejaké podvody? Ja nebudem spochybňovať to, že v tejto krajine sa nájdu daňoví podvodníci. Samozrejme, že sa nájdu, ale na toto predsa máme príslušné aparáty. Máme tu kontrolórov, máme tu daňovú políciu, Kobra alebo ako sa to volá, ja neviem, to, čo sa tu zriadilo. Čiže títo ľudia nech robia to, čo majú v popise práce a nech týchto podvodníkov vyhľadávajú a nech sa teda im udelia príslušné sankcie. Ale kvôli tomu predsa nemôžete státisícom podnikateľov, živnostníkom napariť daňovú licenciu, znemožniť im odpočítavať si stratu a podobne. Teraz sa obchoduje so stratami, keď si ju nemôžem slobodne uplatniť a môžem len v tej jednej štvrtine. Teraz tú stratu práveže predám, nie vtedy, keby som si to mohol liberálne ja sám uplatniť, tak ako sa mi to hodí. Teraz sa práveže obchoduje.
A druhá vec. Prečo ste nereagovali na moje slová k finančnej správe? Prečo ste sa neospravedlnili aspoň symbolicky? Podnikateľ niečo urobí zle, tak hneď máte na neho pripravené príslušné inštrumenty, aby dostal po nose. Keď finančná správa nesplnila zásadným spôsobom svoje dôležité povinnosti, tak kľud, pohoda, nič sa nedeje a ja som zvedavý, akú dostane Imrecze na konci roku odmenu za to, že to výborne riadil.

Príjemný dobrý deň. Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán minister, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som aj, dovoľte aj mne, aby som pridal trošku niekoľko nesúvislých viet do tejto témy štátneho rozpočtu, ale dopredu hovorím, len v oblasti kultúry, len v tej oblasti, ktorej sa venujeme, respektíve venujem najviac. Venujeme sa jej aj v rámci výboru a možno tieto slová nebudú celkom len o rozpočte, ale aj vôbec o postavení slovenskej kultúry za posledné štyri roky.
Dnes už nikto nehovorí o tom, že ministerstvo kultúry by nemalo existovať, dnes už nikto nehovorí o tom, že ministerstvo kultúry by sa malo spájať s iným ministerstvom. Tá autorita ministerstva kultúry dnes je veľmi vysoká, veľmi rešpektovaná. Ministerstvo kultúry je jedno, dovolím si tvrdiť, z ministerstiev, ktoré tvrdí muziku v rámci spoločnosti a istých spoločenských pravidiel, o ktorých všetci hovoríme a debaty na výbore pre kultúru a média počas týchto štyroch rokov len dokazovali autoritu ministerstva kultúry a dokazovali aj vážnosť tém, ktoré ministerstvo kultúry na výbor a do pléna prinášalo.
Nedá mi, aby som v tejto chvíli na úvod nepovedal, že keby niekto povedal kedysi dávno, dávno, povedzme v roku 1989, že Slovenská republika bude vyčleňovať na podporu kultúry v prepočte na koruny 6 mld. korún, asi by som mu skutočne neveril. Všeobecne platí to, čo už povedal jeden minister dávno pred nami, že na kultúru sa platí a na nekultúrnosť sa dopláca. To je istá veta, ktorá si myslím, že tieto štyri roky platila a aj najvyššie orgány, aj my na výbore sme si často uvedomovali, aká je to veľká pravda.
Pred štyrmi rokmi, keď sa o našu dôveru uchádzala po prvý raz v moderných slovenských dejinách jednofarebná vláda, deklarovala svoj záujem vnímať, dovoľte mi, aby som citoval: "kultúru za vnútorný základ spoločnosti, ktorú určuje hodnotovo a spolu vytvára jej jedinečnú národnú, národnostnú či miestnu identitu. Kultúra má schopnosť humanizovať, kultivovať a estetizovať život, rozvíjať v ľuďoch tvorivosť a originalitu." Vo vládnom programe sme občanom sľúbili, že, opäť citujem: "Finančná podpora kultúry bude vychádzať z reálnych ekonomických možností štátu a súčasne byť aj schopná napĺňať reálne stanovené ciele, priority a očakávania kultúrnej obce."
Môžeme mať subjektívny dojem, či v tom, či onom konkrétnom projekte mohla byť intervencia štátu výraznejšia, ale nazdávam sa, že každý rozumne uvažujúci človek musí pripustiť, že vláda svoj záväzok z programového vyhlásenia za štyri roky naplnila. Napokon dnes to nie je ministerstvo kultúry, ktoré by vyvolávalo medzi členmi kultúrnej obce paniku a odpor, skôr u neho hľadajú podporu tí, ktorí sú sami obeťami svojského výkladu práv zriaďovateľa na iných stupňoch. Môžeme s istým uspokojením konštatovať, že slovenská audiovízna tvorba zaznamenáva neobyčajný boom, vznikajú desiatky hraných i dokumentárnych diel, nezaniklo ani jedno štátom zriaďované divadlo, naopak, všetky svoju činnosť rozvíjajú a dosahujú, aj keď v horších ekonomických podmienkach, európsky porovnateľné výkony, naša literatúra sa postupne vyrovnáva s odchodom majstrov slova staršej generácie, no dokázala vygenerovať celý rad osobností v mladšom a strednom veku, ktorí si získali priazeň čitateľov.
Pokúsme sa naozaj bez straníckych konotácií zrekapitulovať, čo sa výboru pre kultúru a médiá podarilo v spolupráci s ministerstvom kultúry v tomto volebnom období. Slovenské kiná sú dnes napospol digitalizované. Ako retro sa zachováva niekoľko sál, kde ešte funguje klasická projekcia. Je vytvorená funkčná rada vlády pre kultúru. Máme funkčný fond pre audiovíziu, vďaka ktorému je evidentný nárast počtu pôvodných a koprodukčných diel a rozvíja sa fond na podporu umenia, od ktorého si sľubujeme podobný efekt. Máme moderný a súčasnej dobe zodpovedajúci autorský zákon, zákon o vysielaní a retransmisii, zákon o múzeách a galériách, či zákon o osvetovej činnosti. Je prijatá stratégia rozvoja v prakticky všetkých oblastiach slovenskej kultúry a po prvý raz vôbec máme zo zákona definovaný štatút slobodného umelca. Podarilo sa zákonom upraviť percento pôvodnej slovenskej hudobnej tvorby a podarilo sa zákonom urobiť definíciu pôvodného slovenského hudobného diela, resp. pôvodnej hudobnej slovenskej tvorby. Dnes vieme definovať, čo slovenská tvorba znamená. Dnes vieme definovať aj to, akým spôsobom by mala byť hraná v médiách či verejnoprávnych alebo súkromných a opäť po nejakom čase, zrejme v budúcom volebnom období si budeme môcť vyhodnotiť, či sa tento krok naplnil, či sa podaril a či v tomto smere existuje divácka, resp. poslucháčska, resp. občianska spokojnosť.
Netreba pritom zabúdať, že v roku 2012 bola situácia v rezorte kultúry a médií veľmi zložitá. Pripomeňme si, že pán exminister Krajcer urobil okrem iného to tzv. spojenie verejnoprávnych inštitúcií Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie a my sme sa mali rozhodnúť, či urobiť krok dozadu, alebo či sa pokúsime na raz prijaté rozhodnutie Národnej rady nadviazať a urobiť RTVS skutočne funkčnou inštitúciou. Isteže, na toto sú rôzne pohľady, rôzne názory, ale jedno si musíme uvedomiť, bol to trošku iný krok, ako sa doteraz udial v Národnej rade, pretože spomeňme si, každé štyri roky, každé štyri roky sa menil riaditeľ inštitúcie či už Slovenského rozhlasu alebo Slovenskej televízie, každé štyri roky sa menila Rada Slovenského rozhlasu alebo Slovenskej televízie, každé štyri roky sa menila filozofia verejnoprávnej Slovenskej televízie a verejnoprávneho Slovenského rozhlasu a v podstate tuná neišlo o žiadnu kontinuitu. Žiadny riaditeľ takto vymenovaný, či už parlamentom alebo radou, lebo tie zákony, samozrejme, sa menili, nenadväzoval na riaditeľa minulého ani programovo, ani filozofiou a často sme tuná viedli vášnivé debaty, čo je vlastne verejná služba a čo od tejto verejnej služby očakávame.
My sme sa rozhodli ísť inou cestou. My sme sa rozhodli nenovelizovať tento zákon, nevrátiť inštitúciu, samostatnej inštitúcie Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie a v mene toho zákona, ktorý prijal pán exminister kultúry Krajcer, sme sa snažili sfunkčniť obidve inštitúcie. Sfunkčniť, to znamená, aby sme sa stále nebavili o tom, či budeme privatizovať druhý program, či Slovenská televízia môže žiť iba s jedným programom, či ten druhý program je čosi, čo dnes nie sme schopní uplatiť, koľko programových okruhov bude mať Slovenský rozhlas, aká bude ich náplň. Jednoznačne sa zvolá iná filozofia v mene tohto zákona pána Krajcera pokúsiť sa vytvoriť akýsi funkčný mediálny priestor pre Slovenskú televíziu a Slovenský rozhlas tak, aby sme si po tých štyroch rokoch mohli vyhodnotiť, či tento model je funkčný, či sa to dá programovo a finančne. To nás, predpokladám, čaká v tom budúcom volebnom období. Pamätáme si iste, akým spôsobom tuná prebehla výmena riaditeľky za riaditeľa súčasného Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu. Pamätáme si iste, koľko, aké tuná boli vášnivé debaty o tom vôbec, či tieto veci majú zmysel, alebo nemajú zmysel, ale dnes hodnotiť tieto veci netreba.
Treba si len pomyslieť, že tá Slovenská televízia a Slovenský rozhlas dnes pracuje úplne v inom režime a my sa na výbore už nebavíme o tom, či privatizovať alebo neprivatizovať program, či sa ho zbaviť alebo nezbaviť, ale bavíme sa o financovaní a bavíme sa hlavne o programe. Vždy pri príležitosti nejakej návštevy riaditeľa alebo predsedu rady hovoríme o kvalite programu, hovoríme o tom, či Slovenská televízia a Slovenský rozhlas napĺňajú programovom tú verejnú, programovo tú verejnú službu, ktorá je definovaná v zákone. A to je jeden obrovský posun v rámci debát na výbore, je to obrovský profesný posun preto, lebo my všetci sme zobrali na vedomie ako keby existenciu Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu, verejnoprávnej Slovenskej televízie a verejnoprávneho Slovenského rozhlasu a bavíme sa už len o tom, čo táto televízia a rozhlas dnes vysielajú v dobrom, v menej dobrom, či v zlom. Tie výhrady sú rôzne.
Treba spomenúť nie veľmi medializovaný zákon o divadelnej a hudobnej činnosti. Zadefinoval mantinely v týchto umeleckých druhoch, precizoval jasné pravidlá a postavenie jednotlivých tvorcov a potvrdil záujem štátu rozvíjať aktivity národných kultúr, inštitúcií v týchto disciplínach. Asi na tomto mieste treba povedať, že atmosféru vzájomného rešpektu v oblasti vzťahov medzi slovenskou kultúrnou, kultúrou a kultúrami menšín, narušili v posledných dňoch bezprecedentné a priamo, dovolím si tvrdiť, nekorektné útoky na pomník Ľudovíta Štúra v meste, ktoré nesie meno tejto vynikajúcej osobnosti našich dejín. Nechcem si predstaviť, že by sa podobným spôsobom začali Slováci v mestách, kde majú majoritu, správať k pomníkom vynikajúcich osobností maďarskej kultúry, no a preto verím, že medzi mienkotvornými osobnosťami maďarskej menšiny sa nájde dostatok odvahy zamedziť takýmto excesom.
Dámy a páni, spomeňme si, že pred štvrťstoročím podnikatelia v zelených a fialových sakách s bielymi ponožkami, tí podivní ľudkovia, ktorí sedeli aj v tomto parlamente, tí, ktorí sa prikmotrili ku každej z meniacich sa vlád a hrali tu s nami s podporou rodiacich sa slobodných médií, ktoré ani netušili, aký je reálny dosah na spoločenské myslenie, svoje hry. Podniky, ku ktorým sa za lacný peniaz dostali, buď vyšli na bubon, alebo skončili v rukách zahraničných "konkurentov", ktorí si tak kúpili náš trh. Vtedy sa na Slovensku udomácnilo aj presvedčenie, že aj umelec je len tovar. Niektorí tvorcovia sa krátkozrako zahľadeli na okamžitý osobný profit a pristúpili na túto hru. Vtedy podľa môjho názoru umenie stratilo tú spoločenskú prestíž, ktorú si do nového veku prinieslo ako dar, ako dedičstvo z tých čias predprevratových, hoci to znie teraz veľmi čudne, ale v ére doznievajúceho socializmu totiž umenie bolo priestorom, kde prichádzalo k istej symbióze duší, nazvime to tak, diváci tam chodili, pretože sa uistili, že nie sú sami. Kto rozmýšľa o slobode, kto odmieta totalitu, kto skrátka chce artikulovať naozajstné pocity, ktoré mal človek v schizofrenickej situácii 80. rokov.
Som rád, že po týchto štyroch rokoch môžeme konštatovať náznaky, že sa situácia mení, že komerčné tlaky dokážu naše umelecké inštitúcie eliminovať a že aj občania sa naučili, že nie všetko vychválené do neba v kadejakých smotánkach je skutočne umeleckým činom. Štatistiky návštevnosti našich divadiel a koncertných pódií nasvedčujú, že sa ľudia vracajú k aktívnejším formám kontaktu s umením, čo je jav potešujúci a vyvolávajúci istý zdržanlivý optimizmus. Ozaj som veľmi rád, že koncerty Slovenskej filharmónie sú vypredané, že či v činohre alebo v opere Slovenského národného divadla sú vypredané predstavenia, nielen erbové inštitúcie, tie národné, ale aj Banská Bystrica, Zvolen, Martin, Košice atď. atď., všade tam sú divadlá, ktoré nezívajú prázdnotou a že sa v podstate kultúrny život vrátil opäť na Slovensko. Isteže, aj v rezorte kultúry si silne uvedomujeme dôsledky limitu zadefinovaného vo vládnom vyhlásení z roku 2012 v slovách, opäť citujem: "vychádzať z reálnych ekonomických možností štátu".
Vieme, že v našich kultúrnych a umeleckých inštitúciách sú ľudia, teda ľudia často zostávajú najmä preto, že sú to fanatici, ktorí na peniaze až tak nehľadia. Ja chcem len pripomenúť nedávne stretnutie v Trenčianskom kraji v Trenčianskych Tepliciach, kde boli udeľované ceny župana, kde boli udeľované ceny všetkým tým, ktorí sa, o ktorých vlastne v tej kultúrnej obci nevieme. To sú organizátori, to sú všetci tí, ktorí na tej komunálnej úrovni robia tú obrovskú kultúrno-robotnícku prácu, bez ktorej by tie špičky erbových, ktorí sú v erbových inštitúciách, neexistovali.
Tak ako napokon aj v našom zdravotníctve, veď aj v školstve sú podobné finančné problémy, aj v kultúre. To treba zobrať na vedomie a treba sa tešiť, že to tak nebude. Ak sa pozriete, koľko slovenských režisérov dnes profiluje české divadlá, koľko slovenských spevákov dnes odvádza kľúčové úlohy v rakúskych, nemeckých či švajčiarskych operách, koľko našich tanečníkov, ale i kameramanov, dirigentov či dramaturgov dnes pôsobí v zahraničí a nie je to nejaká druhá liga, ale špičkové umelecké kolektívy, potvrdzuje to názor, že sme národ s mimoriadne vitálnou vrstvou kreatívnych individualít. Je to výborné a šíri to dobré meno našej republiky.
Ono to fungovalo opačne. Množstvo zahraničných či už interpretov alebo organizačných pracovníkov sú dnes v slovenských inštitúciách, teda hlavne v tých erbových inštitúciách, sú to zahraniční dirigenti, ktorí sú riaditeľmi týchto inštitúcií, ale aj, samozrejme, interpreti v opere alebo v balete, alebo vo všetkých tých žánroch, kde neexistuje rečová bariéra. Som veľmi vďačný tým, ktorí majú v sebe zakódovaný pocit zodpovednosti, odolali vábeniu vyššieho zárobku, zostali doma a naši spoluobčania sa môžu ich výkonmi potešiť.
Som neuveriteľne rád napríklad, že sa podarila rekonštrukcia Budmerického kaštieľa a ešte v tomto roku ten Budmerický kaštieľ bude sprístupnený pre všetkých tých, ktorí budú mať nejaké chcenie si ho pozrieť, toho domova Slovenských spisovateľov, ktorý má charizmu z čias tunajšieho jestvovania veľkej generácie slovenských spisovateľov počnúc Plávkom, Ondrejovom, Mňačkom, Mináčom, Karvašom, Ťažkým a končiac súčasnými majstrami slova a verím, že sa nájde spôsob, ako v Budmericiach udržať čulý kultúrny život.
Naopak, som nerád, že na bratislavskom nábreží neďaleko môjho bydliska stále straší nezrekonštruovaná Národná galéria, ale zjavne je to rébus ponad všetky volebné obdobia, veď komplex obnovy odhlasovala ešte aj prvá Dzurindova vláda a tento rébus sa vlastne vlečie dodnes. Mrzí ma, že na Devíne ešte stále nie je amfiteáter, ktorý má, ktorý teda by umožnil obnoviť tradíciu Veľkomoravských slávností, rovnako ma mrzí povedzme, že v Banskej Bystrici ešte stále chýba činohra, alebo napríklad, že Trenčín nemá funkčné divadlo, ako jediný, jediný kraj Trenčiansky. Proste sú to problémy, ktoré čakajú na budúce volebné obdobia, na všetkých tých, ktoré budú mať, ktorí budú mať na starosti kultúru a ktorí sa budú zaujímať o to, čo sa vlastne v tej kultúre na základe toho dobrého rozbehnutého vlaku, dobre rozbehnutého vlaku bude diať.
Dovolím si povedať, že tie posledné štyri roky boli pre kultúru úspešným príbehom a z hľadiska toho rozpočtu, ktorý prijímame dnes pre budúci rok, som optimistom aj do toho ďalšieho roku a ja len dúfam, že už nikdy neprebehne tá debata, ktorej som bol svedkom v parlamente na tej mimoriadnej schôdzi, kde sme tuná hájili existenciu Slovenského národného divadla, novostavby Slovenského národného divadla oproti vtedajším privatizérom, ktorí to mali pre seba strašne dobre vymyslené, ale pre Slovensko a pre nás všetkých strašne blbo. Chvalabohu, nepodarilo sa.
Ďakujem veľmi pekne za tento rozpočet pre budúci rok a predpokladám, že tí ďalší, ktorí budú hodnotiť všetko, čo sa v kultúre udeje v rámci toho budúceho roku, budú tiež tak optimisticky naladení, ako som v tejto chvíli ja.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážený pán predseda výboru, no vaše vystúpenie ma vyprovokovalo k poznámke, v ktorej by som chcel spomenúť predovšetkým to, že zvlášť vo väzbe na vystúpenia predchádzajúcich kolegov, že predsa sa dá hovoriť o problémoch, ktoré tu riešime vecne. Je v politike viac-menej bežné, že trošičku to, o čom hovoríme, sa odvíja od toho, v akom politickom tričku v tomto parlamente sme a nepochybne tá koalícia má tendenciu ten rozpočet obhajovať a je prirodzené, že ho opozícia kritizuje. Ale spôsob a štruktúra, však vecný prejav predsa môže hovoriť o pozitívach, môže veľmi zásadne hovoriť aj o negatívach, ale zmysluplne. Veď ten kontrast oproti predchádzajúcemu vystúpeniu, však vážne hovoriť o tom, že znovu sem doniesť neoliberálne koncepty, ktoré zničili európsku civilizáciu a mnohí o tom veľmi vážne hovoria, o tom, že ako treba dane na 15 a na 10 % a zároveň hovoriť o tom, ako treba intervenovať do spoločnosti a nesmierne pomáhať sociálne, rodinne a aj kultúrne. Veď logiky toho neoliberalizmu vlastne aj dávať peniaze na kultúru je nesystémové, veď trh predsa o všetkom rozhoduje. Na čo máme dotovať filmovú tvorbu, ktorá sa tak neuveriteľne na Slovensku rozbehla počas práve pôsobenia aj našej vlády? To, že dávame peniaze na Filharmóniu a podobne, veď predsa tieto statky ani zďaleka nekonzumujú všetci občania spoločnosti, ale potrebujeme tým rozvinúť celú zmysluplnú štruktúru spoločnosti v celej štruktúre hodnôt, ktoré má, čo neoliberálny človek v živote nepochopí a okrem neustálych jedovatých slín neprináša nič, nič zmysluplného. To si kolegovia nevšimli z opozície, že ich pôsobenie po každom volebnom období občania veľmi zásadne strestali volebným výsledkom? A ponaučenie žiadne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Áno, aj ja fandím Budmericiam a som rád, že nakoniec ich nepostretol osud Moravian a ďalších nešťastných objektov. Vyzývam zároveň vládu a rezort kultúry, aby sa venoval aj týmto objektom, ako sú Moravany, keď už hovoríme o Budmericiach, tak naozaj je to voľná analógia, ktorú stretol ale nepomerne horší osud a podľa mňa by bolo ideálne, keby štát urobil všetko pre to, aby vykúpil naspäť tento kaštieľ do štátnych rúk a keď to už nedokáže z rôznych príčin, tak aby efektívne donútil nových vlastníkov, aby naozaj ten stav pamiatky, ku ktorej sa dostali ako slepá kura k zrnu, aby uviedli do súladu so zásadami pamiatkovej starostlivosti, ako to vyplýva z pamiatkového zákona, kde vlastník, ako je známe, je povinný starať sa o dobrý stav pamiatky. Ja viem, že to je na dlhšiu diskusiu. Venoval som tomu nejednu interpeláciu. Takže nie som ľahostajný voči tejto téme. Viem, že to dnes nevyriešime, ale nedá mi nezareagovať na vystúpenie pána poslanca, keďže sa dotkol a čiastočne aj kriticky chátrajúcich pamiatok. Ale čo je úplne absurdné, je stav okolo pomaly a iste padajúceho novogotického kaštieľa v Rusovciach. Tá absurdnosť je podčiarknutá tým, že už niekoľko rokov podľa rozhodnutia súdu je to majetok štátu, dúfajme, že definitívne je v správe Úradu vlády Slovenskej republiky. Takže akékoľvek výhovorky, že tento kaštieľ nie je možné zachrániť, sa mi zdajú byť naozaj úplne absurdné a apelujem na kompetentných... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem za vaše vystúpenie, pán predseda výboru. Samozrejme, musíte to chváliť, ale mali ste aj svoje kritické slová, len viete, vážnosť ministerstva kultúry, ministerstva, ktoré má vôbec najmenší rozpočet? Ja som sa zúčastňovala zasadaní vlády a nehnevajte sa, vážnosť ministerstiev sa odvíja aj od výšky rozpočtu, ktorý spravujú. A keď sa pozriete na prieskumy verejnej mienky, čo trápi najviac občanov Slovenska, kultúru tam ani nenájdete, a to je dané aj tým, že ministerstvo kultúry má teraz, bude mať v budúcom roku 0,25 % hrubého domáceho produktu. Počujete? Nula celá dvadsať päť percent, a to je najmenšie percento vôbec, odkedy existuje proste slobodná Slovenská republika. Takže samozrejme, hrubý národný produkt rastie, to znamená, že tých peňazí neubúda, ale je to 0,25 %, keď celá Európa dáva minimálne 1 %. Takže to je vážnosť ministerstva kultúry a len vám pripomeniem, že pre novovznikajúci fond pre umenie, kde mal Tipos dať aspoň 10 mil. eur, to je zlomok ceny, ktoré stáli garáže tu pod Hradom, zlomok, dostane len 5 a aj to nemá zabezpečené zákonne pre budúci rok, teda pre ďalší rok, rok 2017, a tak ďalej, atď. Takže a tu to hovoríte vedľa ministra financií, ktorý o tom rozhodol.

Ďakujem pekne všetkým prítomným za faktické poznámky na môj príhovor.
Pán poslanec Huba, dohovorme sa na tom, že všetko nejde naraz, no mohli by sme, samozrejme, kto chce psa biť, palicu si nájde, ale ja si myslím, že skutočne za tieto štyri roky, aj čo sa týka pamiatok, aj čo sa týka tých udalostí, ktoré nikto nikdy nepredpokladal, že sa stanú a že sa budú musieť do nich investovať práve finančné prostriedky z ministerstva kultúry, aj s tým sme sa celkom vyrovnali už len z toho dôvodu, že je veľmi veľa pozitív aj v rámci mnohých rekonštrukcií za posledné štyri roky, ktoré sa podarí, no proste všetko nejde naraz. Mohli by sme hovoriť, samozrejme, aj o tých veciach, ktoré sa nepodarili, ale hovorme radšej o tom, čo sa podarilo, lebo o tom, čo sa nepodarilo, vieme všetci. Ale to, čo sa podarilo, dostáva mediálne veľmi malý priestor samozrejme z dôvodov, ktoré teda všetci môžeme predpokladať, že také sú.
Pani poslankyňa Vášáryová, ja som myslel tú autoritu v tom zmysle, že dnes skutočne nehovoríme o tom, že ministerstvo kultúry by malo zaniknúť. A viete veľmi dobre, že už to nebolo ďaleko, aby ministerstvo kultúry splynulo s ministerstvom školstva, dokonca výbor pre kultúru a médiá sa spojil s ministerstvom školstva, pretože sa predpokladalo, že toto ministerstvo jednoducho zanikne. Nestalo sa tak na základe odporu, teda vtedajšieho odporu kultúrnej obce a v tomto zmysle som o tom hovoril, že dnes to už nikoho ani nenapadne nad niečím takýmto rozmýšľať a ministerstvo kultúry skutočne má svoju jednu veľkú autoritu. Pozrite sa, nezanikla žiadna inštitúcia v rámci ministerstva kultúry a ten rozpočet ohľadne ministerstva kultúry pravidelne stúpa. Taká je pravda.

Ďakujem. Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážené poslankyne, vážení poslanci, k predloženému štátnemu rozpočtu na rok 2016 mám vážne výhrady a žiadam vládu Slovenskej republiky, aby ich akceptovala a korigovala rozpočet v záujme pravdy a spravodlivosti predovšetkým s ohľadom na vážnu situáciu v našom štáte.
Najskôr pripomeniem moje prvé vystúpenie v parlamente v roku 2012, keď sa v tejto rokovacej sále diskutovalo o programovom vyhlásení vlády. Už v tomto prvom vystúpení som referovala o situácii v našej spoločnosti a ukázala som, ako sa strácajú peniaze zo štátneho rozpočtu. Už vtedy som prišla s riešením, ako pomôcť občanom Slovenska a vláde, ktorá každý rok oplakáva červené čísla v rozpočte štátu. Zdôvodnila som stratové procesy riadenia štátu, ktoré sú ozaj veľmi stratové. Žiadala som zapracovať do programového vyhlásenia vlády implementáciu antimobingových zákonov. Žiadala som vnútornú reformu ministerstva spravodlivosti, vrátane reformy súdov. Navrhovala som vytvorenie špecializovaných pracovných súdov. Navrhovala som zmeny v procesnom práve.
Z vládnej strany SMER nemal ochotu spolupracovať nikto.
Poslanec Chren, teda poslanec opozície dokonca si dovolil dehonestovať moju rozpravu impertinentnými poznámkami, ako nevzdelanec sediaci pri pive v štvrtej cenovej skupine. Ostatní poslanci tejto téme nevenovali žiadnu pozornosť, asi nerozumeli problémom bezprávneho štátu.
Dnes zisťujem, ako sa opozícia snaží skloňovať slová právo a spravodlivosť, ale, žiaľ, stále je to iba rétorika bez porozumenia. Nenašla som vôľu pomôcť občanom Slovenska ani tu v parlamente, ani vo vláde. Na čo sme tu a na čo sa hráme všetci, čo sme tu, keď nikto nechce vnímať potreby občanov Slovenska?
Do parlamentu som prišla s konkrétnym cieľom, pre ten cieľ ma sem poslali občana. Navrhovala som, interpelovala som, žiadala som v záujme občanov Slovenska, ale vláda s ministrami, aj s poslancami v parlamente zostali hluchí. Zo strany vlády som zažila kamufláž, niečo akože riešenie bezprávneho stavu občanov. V roku 2012 mi oznámil štátny tajomník Branislav Ondruš, že v roku 2013 sa uskutoční výskumná úloha o mobingu na pracoviskách a že v roku 2014 bude zasadať pracovná skupina na prípravu antimobingového zákona. Celá fraška mala smutný priebeh a hlúpy koniec. Výskumnú úlohu dostala docentka Andrea Olšovská z Právnickej fakulty Trnavskej univerzity, ona sama mi volala, čo je to mobing a že o tom nevie. Oznámila som jej, čo všetko si má naštudovať, ale vôbec som netušila, že ona má vypracovať nejaké závery. V roku 2014 som sa dozvedela, že docentka Olšovská odovzdala vypracovanú výskumnú úlohu a dostala za ňu zaplatené 16-tisíc eur z našich daní a týmto považovala vláda Slovenska úlohu za ukončenú.
Dovoľte, aby som poznamenala, že docentka Olšovská nič neskúmala v teréne, opisovala iba knihy a v závere sa vyjadrila, akoby bolo všetko v poriadku. Nenavrhla žiadne opatrenia proti mobingu. Na moju otázku pán minister Richter odpovedal, že táto vec je ukončená a nič sa ďalej robiť nebude, lebo táto vec nie je v programovom vyhlásení vlády. Prečo potom zaplatil 16-tisíc eur za niečo, čo nebolo v programovom vyhlásení vlády? A ešte to bolo urobené ako mizerná seminárka v strednej škole.
Dnes, keď sa plánuje rozpočet na rok 2016, chcem upozorniť na niekoľko štatisticky potvrdených zistení ohľadne mobingu úradov práce, justície a prokuratúry. Obhajovala som občanov proti bezpráviu na súdoch. Áno, na súdoch sa koná bezprávie. Máme zákony, ktoré sudcovia prehliadajú a súdia v prospech žalovaných zamestnávateľov, ktorí očividne a jednoznačne prenasledovali svojich zamestnancov. Slovensko je na chvoste práva a spravodlivosti. Skonštatovali to aj medzinárodné agentúry. Ja som si urobila vlastný štatistický prieskum v teréne, takáto je realita Slovenska. Mám vypracované výpovede zo 688 občanov Slovenska, ktorí boli a sú neprekonateľne prenasledovaní v zamestnaní, na súdoch, exekútormi a prokurátormi. Každý jeden prípad mal byť a mohol byť vyriešený v jedinom súdnom konaní bez verejného pojednávania, keby sudcovia chápali svoje poslanie ako poslanie k výkonu spravodlivosti. Namiesto toho sa zahmlievajú znenia paragrafov, odďaľujú sa rozhodnutia, naťahujú sa procesy ako guma. Občania sú z výkonu súdnej moci zdeptaní, páchajú samovraždy, alebo odmietajú sa dožadovať svojich práv. Nikto už sudcom neverí, lebo súdia sa iba lukratívne bohaté vrstvy spoločnosti a sudcovia sa predbiehajú, kto skôr a kto viac nadbehne boháčom.
V mnohých rozpravách tu na tomto mieste som poukazovala na úniky peňazí zo štátneho rozpočtu, a to vďaka mobbingu a zlej sudcovskej politike. Moje vystúpenie k téme nezamestnanosť odkrylo holú pravdu o úniku peňazí zo štátneho rozpočtu. Moje prieskumy v teréne to potvrdzujú. Proces, ktorý sudca mohol vyriešiť jediným zasadnutím v prospech žalujúceho prepusteného zamestnanca, sa už vlečie tretí rok. Za tým procesom dokonca dostal pokutu päťsto eur za to, že som vytýkala vo všeobecnej rovine nekompetentné a úmyselné naťahovanie procesu.
Pýtam sa vás, vládni smeráci, to si myslíte, že je v poriadku? Nezdá sa vám alarmujúce, že jedna poslankyňa stihla zmapovať takmer sedemsto prípadov mobbingu a nezákonných úradných postupov? A to som stíhala popri tom, že som aj hlasovala, aj referovala v rozpravách vždy k tej najaktuálnejšej téme. Začiatkom roka 2014 som varovala vládu pred vojnovým stavom, do ktorého nás, naše Slovensko vťahuje agresívna politika USA. Dnes vidíme útoky na pôde Európskej únie ako bežný jav. Pred ukrajinskou hranicou si zrejme budeme musieť vybudovať železnú oponu, aby sa občianska vojna alebo vojna mafiánskych a nacistických skupín nepreliala aj k nám na Slovensko. To je všetko to, čo vláda mohla vopred vyriešiť, ale nevyriešila.
Ako si to vysvetlíte, že ja to viem a celý smerácky ansábel to nevie? SMER podporil vznik nových inštitúcií, ktoré sú teplými miestami pre smeráckych vyvolencov, ale inak sú to zbytočne vyhodené peniaze. Jediné, čo dokážu napísať a častokrát po termíne, že vraj obráťte sa na súd. To by dokázal poradiť každý. Za to netreba ani platiť, ani pestovať zbytočné úrady. Ale táto totalitná vláda ich pestuje ako huby po daždi.
Porušenia ľudských práv sa neriešia v úradoch. Dobré ráno. To ste nevedeli? Načo ste otvárali nové a novšie úrady? Aby ste sa tvárili, že robíte? Áno. Aby ste sa tvárili, teda, aby ste oklamali voličov. Porušenia ľudských práv sa mali riešiť priamo na súdoch, a to jednoduchým rozhodnutím bez verejného pojednávania takzvane samosudcom. Čo je nejasné na prenasledovaní občana či už v práci alebo inde? Koľko prípadov mám citovať? Všetky, o ktorých môžem hovoriť, som osobne riešila a niektoré som dokonca obhajovala ako právna zástupkyňa grátis na súdoch. Nájdete ich v mojom súpise, ktorý budem publikovať.
V roku 2013 som pozvala poslancov, aj členov vlády na konferenciu o bezprávnom stave. Konferencia sa konala tu, priamo v parlamente. Na tejto medzinárodnej konferencii som hovorila najmä s poškodenými občanmi, ktorých svedectvá som zachytila do zborníka a rozposlala do všetkých knižníc, aby boli k dispozícii občanom.
V roku 2014 som organizovala druhú medzinárodnú konferenciu o mobbingu v Košiciach. Sem som pozvala aj Národný inšpektorát práce, priamo generálneho inšpektora. Nemal záujem. Problematika úniku peňazí už nie je na hranici porušovania zákonov. Dnes už ide o zneužívanie zákonov prijímaných tu, v tomto parlamente. Situácia sa zhoršila. Oproti roku 2012 dnes už konštatujeme oveľa ťažší stupeň bezprávneho stavu zneužívania súdnej a úradnej moci. Je už bežným javom. V slovenskej politike platí rovnako, ako na každom pracovisku, kto má za chrbtom gorilu, ten je na tom lepšie. Je mocnejší a môže pošliapavať ľudské práva, aj zákony.
Do roku 2012 bolo ticho tolerované zverstvo v ľudskom konaní. Ale dnes, dnes konštatujem otvorené a agresívne zverstvo v konaní úradov polície a justície. Ako chceme prežiť vo svete zmietanom chaose tvorenom zahraničnými intervenciami USA, keď doma, na Slovensku máme chaos?
Vláda chce odblokovať platy sudcov a prokurátorov. Pýtam sa prečo? Za aké zásluhy? V parlamente vidíme veľa rečníkov, samcov, ktorí si pestujú svoje ego. Žiaľ. Náš občan im už neverí, na Slovensku sa veľmi porušuje právo na ochranu ľudskej dôstojnosti nielen na súdoch, na pracoviskách, alebo v parlamente. Všade vidím stratu sebaúcty a nadbytok agresivity a len riešenia problémov slušných ľudí sa nikto nechytá. Keď som oslovila viacerých poslancov, štamgastov, zistila som, že pre nich je lepšie nevytŕčať z radu a stačí im, ak tichučko prežívajú v tieni samcov rečniacich spoza tohto kecpultu ako na hodine rétoriky.
Upozorňovala som aj na úniky financií v správe o Úrade pre reguláciu sieťových odvetví. Sme na piatom mieste v rebríčku najdrahšie platených energií medzi krajinami Európskej únie. Naši občania platia za energie, ako by sme boli najbohatší štát v Európskej únii. Všetci vieme, že je to nespravodlivé okrádanie našich občanov. Pýtam sa prečo? Bratislavčan zaplatí za kilowatt 25,69 centa, Viedenčan zaplatí o 30 % menej. Parížan zaplatí dokonca o 50 % menej. Ako je to možné? Máme predsa Úrad pre reguláciu sieťových odvetví. Kto by však tomu veril, že takýto úrad a jeho lídri vedia zneužívať svoju moc. Ľudia to vedia. Neveria SMER-u, že to tak musí byť. Ľudia vedia. Energie sú predražené a to tak nemá byť. Niekto nás okráda. Hrôza. Na toto dávame peniaze zo štátneho rozpočtu? Na takéto úrady? A štát chce navýšiť výdavky na ÚRSO?
Pred každými voľbami sa budúci premiér chváli znižovaním cien elektriny, tepla, plynu. Ale po voľbách, po voľbách sa krivka zníženia cien zase rapídne vyšplhá do nehoráznych výšok. Príchod smeráka Holjenčíka v roku 2006 sa stal počiatkom manipulácie s cenami energií. Pred voľbami dole, po voľbách hore. Vždy najdrahšie v Európskej únii a slovenský ľud sa vždy nechal oklamať podobne, ako klamal pán poslanec Mikuláš Dzurinda. Jeden ako druhý je klamár, nehorázne podvádzate občanov. Chudobný v Európskej únii, najchudobnejší štátny občan je Slovák a táto vláda sa nehanbí klamať a zdierať chudobu.
Zopakujem, aby ste nezabudli, čo hovorím. ÚRSO nepotrebuje navýšenie financií, ÚRSO treba finančne racionalizovať a logisticky transformovať na výkonný orgán, ktorý udrží, piaty, najlacnejšie energie v EÚ, žiadame opačnú polohu, ako je dnes. Dnes je Slovensko piaty najdrahší štát, piate najdrahšie energie v Európskej únii, o 30 % drahšie ako Rakúsko, o 50 % drahšie ako Francúzsko. Každý štátny úrad má svojich právnikov, advokátov, ktorým platí peniaze. Aj títo súkromní advokáti sú platení z peňazí občanov. ÚRSO dnes udržiava na výplatnej listine až dve advokátske kancelárie, kde sú advokáti, ktorí sú platení z peňazí občanov. Takéto hospodárenie ÚRSO neprospieva ani občanom, ani cenám energií. Prečo by mal byť neefektívny úrad dotovaný ďalšími financiami? Ja v tom vidím manipulačný poplatok za manipulácie s občianskym vedomím. Klamstvá občanov sú predražené, je to irónia alebo výsmech do tvárí občanov?
Prijatím nového zákona o regulácii v sieťových odvetviach a zákona o energetike v roku 2012 úrad má už nové a prísnejšie právomoci a bude ďalej pôsobiť tak, aby rozvoj obnoviteľných zdrojov energií mal rozumné hranice, ktoré Slovensku umožnia splniť záväzok naplnenia 14 % celkovej spotreby elektriny z týchto zdrojov do roku 2020 a to tak, že ceny elektriny nezhoršia sociálnu situáciu obyvateľstva. K tejto úlohe smerovala aj rozsiahla kontrola všetkých obnoviteľných zdrojov energií, ktoré úrad v roku 2012 vykonal. V rámci fyzickej kontroly 1 217 fotovoltaických elektrární úrad zistil viac ako 300 porušení zákona. Musím v tejto súvislosti s určitým zadosťučinením konštatovať, že legislatíva vždy bola nápomocná. Nedostatky, ktoré sa vyskytli pri cenách elektriny v súvislosti s výstavbou fotovoltaických elektrární, bola do neba volajúca blamáž tohto úradu. Ešte v roku 2011 úrad vydal rozhodnutia pre fotovoltaické elektrárne, kde sa elektrina ešte nevyrábala. Jednu objavili novinári pri Brezne. Je dosiaľ záhadou, prečo sa verejnosť nedozvedela o ďalších a preto sa navýšili ceny elektriny. Tak toto sa nazýva regulácia? Kto niesol zodpovednosť za tento obrovský nedostatok? Nikto. A nepíšu o tom ani médiá. Prečo? Aj médiá sú skúpené Pentou. Občania to vedia. Videli sme, ako sa zakázalo reťazenie lekární, ale dnes je reťaz lekární v rukách Penty. A je to akože v poriadku? Otázok je viac.
Ja ako poslankyňa vidiaca do zákulisia politiky nemôžem súhlasiť s vyhlásením vlády, že ekonomické výsledky potvrdzujú skutočnosť, že regulačný rámec a regulačné prostredie bolo v sledovanom období nastavené správne a vytvorilo vhodné podmienky na vznik transparentného a nediskriminačného trhového prostredia, v ktorom mali regulované subjekty dostatočný priestor na pokrytie svojich nákladov a vytvorenie primeraného zisku. Občania majú právo vedieť pravdu o hospodárení našich vladárov.
Nedávno občania poukázali na zlé hospodárenie riaditeľky na škole v Bánovciach nad Bebravou a v Reedukačnom centre vo Vrábľoch. Na obidvoch miestach vládne politická strana SMER. Učiteľky sa boja nastúpiť do práce. Prenasledovanie v zamestnaní je také ostré a také odporné, že učiteľky podávajú hromadné svedectvá o totalitnom vládnutí na oboch miestach. Aj to je vizitka SMER-u. Nedá sa odvolať psychopatická riaditeľka, ani psychopatická riaditeľka v Bánovciach nad Bebravou, ani vo Vrábľoch. Lebo sú to SMER-om podporovaní totaliťáci. Hlboko si to uvedomujú naši občania a sledujú kauzu odborového predáka Margalu, ktorého neoprávnene prepustili v železničnej spoločnosti CARGO a súdy ani za tri roky nedokážu rozhodnúť jednoduchú právnu vec, lebo generálny riaditeľ železničnej spoločnosti CARGO si to neželá.

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Pani poslankyňa, chcem vás len upozorniť v zmysle rokovacieho poriadku, aby ste diskutovali k bodu, ktorým je návrh rozpočtu verejnej správy na rok 2016.

Ritomská, Mária, poslankyňa NR SR
Veď som tam. Ďakujem, som tam. Za obhajobu odborára Margalu som dostala ja pokutu. Úplne typické pre súdne procesy, je naťahovanie sporov, za čo chcú sudcovia dostať v priemere 127 eur navýšenie platov. Ak 127 eur znamená 5 %, potom ich dnešné priemerné platy sú cca 2 500 eur a po novom roku majú byť 2 627. To dostanú za to, že udržiavajú justičný teror proti sociálne slabým občanom. Každý, kto sa postaví proti totalitnej moci, je zavretý do psychiatrického ústavu. Za to dostanú také vysoké platy?
Nedávno sa mi sťažoval sused, že jeho manželku zavreli súdnym rozhodnutím do psychiatrickej liečebne s diagnózou schizofrénia. Je to výsmech celej psychiatrii, aj justícii do tváre. Každý odborník vie, že 60-ročná žena nemôže byť schizofrenička, keďže nikdy predtým nebola duševne chorá. Ale my vieme, čo je motívom pre psychiatrov. Majú prázdno v liečebniach a chcú si zarobiť posudkami, takže každého, kto sa sťažuje na svojich nadriadených, vyhlásia za paranoidného alebo za schizofrenika a zavrú ich do liečebne. Pýtam sa prečo, ak nikoho neohrozovala? Alebo ohrozovala štátnu moc totaliťákov? Za to ju treba zavrieť v spolupráci psychiatrov a sudcov? Za to budú platení stále viac a viac? Opoziční poslanci nepochopili svoju úlohu a svoje postavenie. Pre vysvetlenie občanom ešte uvediem. Vláda predloží do parlamentu zákon, poslanci SMER-u si ich schvália a opozícia si utrie nos, nič si nevyplače. Moje prejavy vždy prinášali riešenie, ktoré ale vládnuca strana nechcela prijať. Potvrdil mi to aj štátny tajomník Branislav Ondruš 9. novembra 2015, keď mi povedal: "Vyhrajte voľby a potom to riešte."
Irónia sa žiadnemu politikovi nevyplatila. Táto vláda by mala padnúť do zatratenia za všetky klamstvá, ktorými manipuluje občanov Slovenska. Som proti navýšeniu financií v rozpočte pre justíciu, pre prokuratúru a pre ÚRSO. Vyzývam poslancov parlamentu, aby o tom hlasovali, aby odmietli navýšenie financií v týchto troch rezortoch, aby rozhodovali o presmerovaní peňazí na príspevky matkám a ich detí a tiež v prospech učiteľov. Žiadam predsedu Národnej rady Slovenskej republiky, aby o tomto návrhu ku zmene v štátnom rozpočte na rok 2016 dal hlasovať takto: Prostriedky navýšenia určené pôvodne na prokuratúru presmerovať pre nezamestnané matky, ktoré vychovávajú deti priamo ako materský príspevok po celú dobu, kým matka nepracuje a vychováva a stará sa o dieťa až do ukončenia vzdelania hoci aj dospelého dieťaťa. Prostriedky navýšenia určené pre justíciu presmerovať ako finančný príspevok na výchovu detí, na každé dieťa ako konkrétnu sumu pre potreby dieťaťa až do jeho ukončenia štúdia. A prostriedky navýšenia určené pre ÚRSO presmerovať pre učiteľov základných a stredných škôl ako tabuľkové navýšenie platov učiteľov.
Ďakujem za pozornosť.