58. schôdza

Dovoľte, aby som sa vcelku krátko vyjadril k predmetnému návrhu novely zákona. Ale musím sa vrátiť trošku do histórie a musím povedať, že tak ako povedal predkladateľ, vo volebnom období 1998 - 2002, keď bol ministrom pán Ftáčnik, tak ako bol navrhnutý zákon, v ktorom bol urobený systém tvorby rady školy s tým, že po dlhých diskusiách sa to urobilo tak, že ani jedna zo zúčastnených strán nemala dostatok hlasov, dostatočné zastúpenie, aby mohla majorizovať ostatných a pretlačiť to, čo si myslí, čiže ani pedagógovia, ani rodičia a ani zriaďovateľ nemali.
Súčasne ale v tom období boli urobené aj ďalšie veci, ktoré treba si pripomenúť, a to je to, že jednoducho postupne sa nielen vybudovala samospráva, ale dala sa do rúk zodpovednosť, myslím samospráva školská teraz, ale dala sa do rúk zodpovednosť aj samotným školám, školy najprv stredné zo zákona priamo, potom aj základné školy, tie, ktoré chceli, získali právnu subjektivitu.
Tá celková filozofia bola založená na tom, že majetok, budovy, ten dostali do vlastníctva obce, mestá, čiže dostali ich do vlastníctva tí, ktorí tvorili obecnú samosprávu. Ale fungovanie školy, čiže zodpovednosť za to, čo sa tam učí, ako sa učí, ako sa to organizuje, bola daná škole. Postupnými zmenami zákona sa tieto kompetencie odbúrali. A to nielen otázka, tak ako sme pri prijímaní ostatnej novely počuli od mnohých zástupcov školských rád, že prichádzajú o poslednú naozajstnú kompetenciu, a tá naozajstná kompetencia bola o tom, že oni rozhodnú o tom ako školská rada, kto bude riaditeľom. Oni prišli o mnoho ďalších, zmenami napr. o tom, že dnes už škola si vlastne nemôže robiť svoju politiku školskú, nerozhoduje o tom stredná škola, koľko otvorí tried, aký prijme počet detí a podobne.
Jednoducho to, čo sa udialo, je podľa mňa principiálne zmena vôbec filozofie k fungovaniu nášho školstva. A ja osobne musím povedať za seba, že ja s tou filozofiou, ktorá je, nesúhlasím, pretože som presvedčený, že vždy musí byť jednota kompetencií a zodpovednosti. (Ruch v sále.) Pokiaľ nemá samotná škola, pokiaľ nemá riaditeľ, pedagogický zbor a tí, ktorých sa to dotýka, trebárs tá školská rada, dostatok kompetencií, tak nemôžu mať ani zodpovednosť a nemôžu garantovať potom nejakým spôsobom kvalitu vzdelávania a ani ich ja takpovediac nemôžem volať na koberec, na zodpovednosť. Ja si myslím, že v tom prípade nemám na to pouvoir, myslím tým morálny pouvoir, morálne oprávnenie a v tomto vidím ten zásadný problém.
Preto si myslím, že toto je len krok, ktorý tu kolega navrhuje, aby sa vrátili aspoň niektoré, resp. len jedna tá kompetencia, ktorá bola ostatnýkrát odobratá školským radám, aby ony rozhodovali, kto ich bude viesť, a takisto aby tá školská rada mohla potom vyvodiť zodpovednosť, ak ten riaditeľ nefunguje tak, ako má.
Preto na záver svojho krátkeho vystúpenia chcem povedať, že tento návrh zákona podporíme.
Ďakujem.

Na vystúpenie pána poslanca faktické poznámky nie sú.
Nech sa páči, pán poslanec Kuffa, máte slovo.

Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán navrhovateľ, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi niekoľko slov.
Pri predkladanom návrhu zákona pána kolegu, ktorý som si tuná vypočul, zamyslel som sa nad istou genézou v školstve, ktorá tuná fungovala od roku 1989. Chcem poukázať na iný rozmer možno, ktorý tuná nebol spomenutý. Sám som pôsobil v tej školskej samospráve dosť aktívne ako rodič, a takisto sme mali zriadenú školskú radu. Naše deti boli absolventmi cirkevnej školy. Chcem podotknúť a poukázať práve na ten rozmer, možno ten, ktorý práve dnes sa tuná ako vyčíta, tak kedysi na začiatku, keď sa to tak všetko formovalo, možno aj tá školská samospráva a podobne, tuná paradoxne zriaďovateľ bol ten, ktorý rozhodoval o riaditeľovi školy, na základe výberového konania, nebola to školská rada, ktorá síce bola zriadená na danej škole, ale nemala kompetenciu zvoliť toho samotného riaditeľa, bola takým poradným orgánom. Zamyslel som sa nad tou otázkou, že kto pozná lepšie ten problém, alebo teda ak zriaďovateľ, keď som zriaďovateľom školy alebo školského zariadenia a mám byť zodpovedný za túto školu, no tak mal by som mať aj tú kompetenciu. Samozrejme, môžeme sa sporiť o tom, že na koľko.
Školské rady boli zriaďované tak, že boli v podstate, keď si to pamätám ešte, boli to traja zástupcovia za učiteľov, traja boli rodičov, traja boli za zamestnancov školy, traja boli za odbory. Pán minister, neviem, či som niekoho zabudol.
Ešte zriaďovateľ. No podľa toho, že kde, ale myslím, že toto bolo zoskupenie školskej rady a takto školské rady fungovali. Ak zriaďovateľ je zodpovedný a myslím si, že je zodpovedný aj za kvalitu výuky v danom prípade, keď zriaďovateľom je biskupský úrad cirkevnej školy, tak nesie túto zodpovednosť. Myslím si, že nesie aj zodpovednosť takisto aj za vedenie tej školy. Ak to prenesiem v tom prenesenom slova zmysle na štátne, resp. obecné školy, lebo kedysi boli štátne, nemali právnu subjektivitu, tým, že prešli kompetencie na obce, školy dostali vlastnú právnu subjektivitu, a teda zriaďovateľmi zo zákona sú teraz obce a obec zastupuje v danej obci starosta.
Ja nie som až tak celkom zástanca toho, že by som to nejak tak potláčal ako tú samosprávu, ale zase nemôžem tuná nevidieť tú skutočnosť a tento rozmer, že starosta obce nesie zodpovednosť za tú školu v danej obci. A keď ju nesie, dovolím si povedať aj iný rozmer, že v danej obci on aj dobre pozná aj samotných občanov. Samozrejme, môže to byť aj riaditeľ, ktorý by mohol sa uchádzať o taký post aj z inej obce alebo proste z iného mesta, ale predsa ako zriaďovateľ, keď je obec, nesie aj zodpovednosť, tak musí mať kompetenciu. (Ruch v sále.)
Ďakujem, ja len toľko k tomu návrhu zákona, ďakujem.

Ešte dáme faktickú poznámku k tomuto návrhu zákona, potom sa už pripravíme na hlasovanie.
Nech sa páči, pán poslanec Fronc, končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.

Pán poslanec, pôvodne to zloženie bolo pedagogický zbor, zástupcovia jeho, rodičov a zriaďovateľa a následne prišli zákonné úpravy, aby nedochádzalo k nejakým chybám z hľadiska zákona a práva, tak nie s poradným, ale s plným hlasom sa stali členmi školskej rady aj zástupcovia štátnej správy. To znamená, v danom čase to boli zástupcovia školských úradov. Takto bola kreovaná, aby som upresnil, školská rada.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vyhlasujem rozpravu za skončenú, nech sa páči, o slovo ešte požiadal pán navrhovateľ, keďže avizuje krátkosť svojho vystúpenia, ešte by sme dokončili pred hlasovaním.
Nech sa páči.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážený pán navrhovateľ, vážení kolegovia, dovolím si poďakovať kolegovi Froncovi za pekný historický exkurz človeka, ktorý bol veci blízko a vedel o tej veci veľa.
Len tak pod čiarou paradoxne konštatujem, že výsledkom zmien, ktoré sa odohrávali, je to, že dnes majú niektoré materské školy s pár desiatkami detí právnu subjektivitu a fakulty univerzít, ktoré majú tisíce študentov, päťsto zamestnancov, právnu subjektivitu nemajú, to je pozoruhodné.
Ale chcem sa vrátiť k vystúpeniu kolegu Kuffu. Viete, vy ste boli členom rady cirkevnej školy. Áno, cirkevná škola je niečo iné ako štátna škola v tom zmysle, že za prvé, samozrejme, rodičia vedia, do akých pravidiel ich dieťa a tým pádom aj oni vstupujú. Na rozdiel napríklad od evanjelickej cirkvi si katolícka cirkev ani nevolí svojich hodnostárov. To znamená, zodpovedný je zriaďovateľ, aby som to tak povedal, teda Vatikán.
A, samozrejme, že ten argument o dedine, kde pán starosta pozná všetkých, by možno obstál, ale poviem vám celkom čestne, mal som ako vicestarosta na starosti školstvo v Starom meste, ktoré číta 45-tisíc obyvateľov a ktoré číta dve desiatky vzdelávacích zariadení, ktoré padajú pod jeho gesciu, a musím vám povedať, že je absolútne vylúčené, aby starosta alebo vicestarosta, ktorý to má na starosti, poznal fungovanie dvanástich základných škôl a ôsmich materských škôl a vedel tam o každom a o všetkom. To je možné v obci, ktorá má jednu školičku. Tam áno, tam sa všetci poznáme. Ale v 50-tisícovom takmer meste zvanom Staré mesto Bratislava, je toto ilúzia. Preto i práve potvrdzujem len to, čo som povedal, že sa domnievam, že rodič, ktorého dieťa chodí do tej školy osem rokov alebo deväť, vie celkom z podstaty veci o veci viac a lepšie ako čo i len ja ako poslanec, zástupca zriaďovateľa a už vôbec, lebo mám na starosti len dve školy, a už vôbec nie starosta, ktorý ich má dvadsať. Toľkoto na tému vášho príspevku.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Kolegyne, kolegovia, predtým ako pristúpime k hlasovaniu...
Pán poslanec Mamojka, nech sa páči.

Ďakujem za slovo, pán predseda, ja len chcem oznámiť, že nie intímnym, ale verejne, že sa nezúčastním tajného hlasovania nielen pri voľbách za kandidátov na Ústavný súd, myslím si, že je to potrebné a vhodné a normálne, ani ostatných tajných volieb, ktoré dnes budú prebiehať.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka Laššáková.