7. schôdza

Ďakujem za slovo. Skutočne v krátkosti sa k vám vyjadrím.
Pán kolega Frešo, často tu hovoríš o hlúposti a tak ďalej. Už v predchádzajúcich dvoch volebných obdobiach z vašej strany navrhovateľov nebolo jasné, čo je to lesná cesta. Ja neviem, ako to už mám vysvetliť. Polopatisticky, je to cesta, ktorá má minimálnu šírku jeden a pol metra a vedie buď popri lese, alebo priamo do lesa. Z hľadiska charakteru sú to buď – alebo povahy hrebeňové lesné cesty, svahové lesné cesty alebo údolné lesné cesty. Neviem síce, čo je na tom komplikované. Snažíš sa nejako dehonestovať, že tu treba technické normy.
Jeden a pol metra šírky. Veď viete osvetu u týchto cykloskupín, vehementne ešte v roku 2007 sa poslanec z vašich radov, bývalý minister financií pán Ivan Mikloš zasadzoval presne o ten istý problém. Vieš, dokedy to bolo, zrejme si to tiež pamätáš. Bolo to až dovtedy, kým v pléne sa nešla fotografia, ako pán Ivan Mikloš so skupinou cyklistov sediac na bicykli hrubo porušili zákon o ochrane prírody a krajiny, keď sú pri bicyklovaní spotení na Kremenci v piatom stupni ochrany. Potom už pán Ivan Mikloš bol ticho.
Ty hovoríš o lobistických skupinách. Na 40 000 kilometroch sa môžu skutočne cyklisti bicyklovať dosýta. Ja sa pýtam, aké cyklistické loby zastávaš ty so svojimi spoluúčastníkmi pri novele zákona.

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, milé kolegyne, kolegovia, je tu možnosť zareagovať asi tak, že by sme mohli začať takým malým testom, v ktorom by zaznela otázka, že, čo by ste povedali, ktorá z týchto tém je z hľadiska slovenského lesníctva a slovenských lesov taká zbytočnejšia alebo menej dôležitá. Skúsime s tým začať.
Napríklad otázka výberkového spôsobu ako najvyššej lesníckej pilotáže, ktorá je potrebná preto, aby sa v slovenských lesoch hospodárilo veľmi efektívne, aby ste všetci a s nami aj všetci občania boli spokojní s tým, že je možné dostať z lesa všetky úžitky bez toho, aby sme to vlastne tak skoro aj zbadali.
Alebo téma číslo dva, napríklad vlajková loď slovenského lesníctva Lesy Slovenskej republiky a ich spôsob riadenia. Práve v týchto hodinách, v týchto dňoch sa rozhoduje možno o osude stoviek ľudí a o spôsobe riadenia skutočne tohto podniku, ktorý má povinnosť byť vzorovým podnikom v riadení slovenských lesov, aspoň ich štátnej časti.
Alebo možno spomenúť tému ohľadom reálneho oceňovania mimoprodukčnej funkcie lesov. Profesori lesníctva už pred desaťročiami rozpracovali veľmi kvalitne otázku, ako tieto faktory, nie drevo, ale to, z čoho žijeme, všetci oceniť. Napriek tomu sme sa k tomu ešte nedopracovali, ani legislatívne, ale ani my lesníci v reálnej podobe.
Alebo čo tak téma bielej farby, ktorú som minule čítal ako interpeláciu pre pána ministra pôdohospodárstva a životného prostredia, že pod rúškom spracovania kalamity miznú denne z našich lesov stovky kubíkov, ktoré by tam mali ostať? Je to nepoctivá hra, ktorá stále trvá. A, ako som to aj minule zdôraznil, tak aj teraz poviem, behom môjho prejavu určite odídu ďalšie jeho kubíky, ktoré by odísť nemali.
Nuž alebo skúsme sa pozrieť na tému číslo päť, cyklistov v lesoch. Nuž ja viem, odpoveď je jasná, tento test je ľahko zodpovedateľný. Cyklisti v lesoch ako problém slovenského lesníctva a slovenských lesov skutočne nie sú problémom, respektíve ak ním sú, tak rádovo by sme im mali dať charakter hodne nižšieho stupňa ako tým predchádzajúcim, na ktoré som chcel upozorniť.
A v žiadnom prípade som si teraz nechcel týmto úvodom vytvoriť predpolie na to, aby som povedal že mám zásadný problém s bicyklami a cyklistami v lesoch.
Ja najprv by som možno odpovedal na otázku, ako vnímame túto skupinu. Neviem, padajú tu vyjadrenia ako loby alebo záujmová skupina. Ja by som povedal, že ju vnímame ako skupinu ľudí, ktorí sa venujú ušľachtilej činnosti, ktorá podporuje rozvoj fyzický, ale aj duševný, poznávací, ako ľudí, ktorí jednoducho využívajú voľný čas na to, aby zvýšili svoju hodnotu, nechcem to tak povedať, ľudského tovaru, ale proste hodnotu človečenstva tým, že pracujú na sebe fyzicky a zároveň aj poznávajú krajinu, v ktorej žijú a pre ktorú žijú. Však ideál harmónie fyzickej a duševnej krásy je známy už od antiky. Ja si myslím, že použiť príklad aj cyklistov z tohto pohľadu nie je vôbec pritiahnuté za vlasy.
No a teraz už poďme k tomu, čo tu vlastne tak konkrétne zaznievalo.
Vypočuli sme si, že pre cyklistov je v podstate dovolené veľa. A kolega Ľuboš Martinák to tu napokon aj pekne povedal. STN 73 6108 o lesnej dopravnej sieti skutočne špecifikuje veľmi presne, čo je lesná dopravná sieť. A ozaj sa nepomýlil, keď pomenoval tie 1L-ky. To sú tie, ktoré celoročne môžete používať aj pre jazdu limuzínami. Nemáme ich tak veľa. My ako Slovensko nie sme po tejto stránke výnimoční z hľadiska lesnej dopravnej siete, jej hustoty. Je to potom tá 2L-ka. To je tá štrková cesta, ktorá ozaj vyhovuje sezónnemu odvozu. Je to tá 3L-ka. To už sú tie blatisté zvážnice, ktoré mnohokrát nie sú vhodné ani pre pešieho, ani pre cyklistu. A potom sú tam tie linky, ktoré ozaj sú tie perečká, ktoré umožňujú lesníkom spracovanú hmotu dostávať na ďalšie miesta jej transportu.
Fakt je ten, že keď sa na to pozrieme úplne prakticky a logicky, tak vidno, že tá sieť je tak bohatá, že sa nepomýlili tí, ktorí hovorili, že je tu možnosť jednoducho využiť obrovskú sieť v súlade s dnešným platným zákonom na to, aby sme sa po tých lesoch mohli pohybovať aj na bicykli, alebo aj na tie koníky nezabúdajme, aj keď tým sa budem venovať osobitne, relatívne ľahko, slobodne a s pestrými možnosťami nasmerovania tam, kde človek by myslel, že by chcel zájsť.
Ale ozaj sa tu zabúda na jeden faktor z toho praktického pohľadu, prepytujem, cyklistu, ak sme ho uznali za hodného toho, že je to človek, ktorý vykonáva prospešnú, sebazdokonaľovaciu činnosť, aby mohol jednoducho ísť po tom lese, nielen tam, kde mu vyslovene hovorí tá sieť, čo ako bohato členitá, lebo, viete, ono to treba aj dopovedať, to si predstavte ako bohatý strom, tá údolná cesta je tá 1L-ka a potom tie perečká, ktoré tu boli spomínané, ktoré majú tú šírku jeden a pol metra, ono sú to skutočne už len také vetvičky na tom strome ako to ihličie. Nuž zase ak by sme od toho cyklistu chceli, aby v tej chvíli prišiel rovno na koniec tej vetvičky a vrátil sa nazad, nuž možno by sme ozaj neurobili až takú strašnú vec. Veď on by sa tak prevetral. Ja sa inak hlásim k turistom. Až taký cyklista nie som, aj keď voľakedy som prešiel tisíc kilometrov z iránskych hraníc až do Ankary na bicykli. Ale bolel ma riadne z toho zadok. Radšej mám vibramy ako cyklistické sedlo. Ale jednoducho v takomto prípade tomu cyklistovi fakt by sme mali uznať právo, aby sa dostal z bodu A do bodu B. Ja garantujem, že on pôjde úplne logicky po tej sieti, ktorá sa mu tu dnes ponúka. A teda bol by divný a jeho konanie by bolo nelogické, ak by sa nám snažil vybočovať z tejto siete a ísť nápadne nejakými stržami, hrboľmi, výmoľmi alebo dokonca teda nejakou kalamitou popadanou. Však to nedáva zdravý rozum. Ale predsa len určite nastane chvíľa, keď sa dostane kdesi na to perečko, na tú štvrtotriednu alebo treťotriednu úroveň tej lesnej dopravnej siete. A v tejto chvíli potrebuje sa dostať niekde ďalej, lebo on, či už mu dáme GPS alebo obyčajnú mapu z Vojenského kartografického ústavu v Harmanci, chce niekde ísť. Už v tejto chvíli ak mu povieme, „vážený cykloturista, vážime si ťa, ale pozor, tu už nemôžeš ísť, lebo tu by si išiel chodníkom, ktorý má len polmetrovú šírku alebo by si prešiel lesom, ktorý je už ozaj lesom, a ty, hoci máš ten horský bicykel a hoci by si škodu nespôsobil, ale už by si bol tu mimo zákona,“ ja viem, ono odpoveď si nájde. Aj tu Ľuboš na to možno povie, no však v takej chvíli nech zosadne z bicykla a nech ho potlačí a zase nech si nájde pokračovanie tej terciárnej alebo štvrtotriednej úrovne lesnej siete a pokračuje ďalej zase nasadnutím na sedadlo.
Ja len by som sa chcel dovolávať toho, že keď už sa venujeme tomuto ozaj nepodstatnému aj z hľadiska lesníctva, aj z hľadiska Slovenska problému logiky úplne elementárnej, no ak sme sa dohodli na tom, či to zušľachťuje, ak sme sa dohodli na tom, že môže ten cyklista do toho lesa ísť, nuž tak vari nevytvárajme tu pre slušného človeka, stále sa bavíme o slušných ľuďoch, lebo neslušní, tí by nemali chodiť ani len 50 metrov od lesa, nieto pešo ani na ničom inom, stav, žeby teraz rozmýšľal takto: „Aha, hop, tak som zrejme prišiel na koniec zákonnosti. A teraz mám dve možnosti, alebo začnem porušovať zákon, a ako slušný človek to robiť nechcem, alebo sa musím otočiť a hľadať nejaké riešenie, ktoré teda bude zákonu vyhovovať.“ Ak sa na to pozrieme týmto spôsobom, a ja veľmi o to prosím všetkých, lebo fakt to je vec, ktorú by sme mali veľmi rýchlo preklenúť a ísť ďalej, nuž tak vlastne tu niet čo riešiť.
Ozaj ten návrh, ktorý tu zaznieva, aby sa tá doložka ohľadom povinnosti jazdiť len po tej lesnej dopravnej sieti a nedovoliť si proste vybočiť jednoducho z toho zákona vymazala. Však to je akosi neprirodzené, aby sme sa k tomuto vracali. Teda ja prvýkrát, hej, mám túto česť byť medzi vami. Ale veď tento problém je už fúzatý. A spomínal sa už veľakrát aj v minulých volebných obdobiach. Ja neviem, či je za tým nejaká sila nejakých jednotlivých skupín. Ale ak sa na to pozrieme zdravým rozumom ľudí, a nie poslancov jednotlivých zoskupení, tak sa musíme dopracovať k tomu, že tie maličké úseky, tých pár percent, ktoré musí ten cyklista riešiť takýmto spôsobom, že je to nelogické, aby sme cyklistu zaťažovali tým rozmýšľaním, či je v tejto chvíli v duchu zákona postupujúci alebo už zákon porušil. Veď predsa my nemáme ľuďom vytvárať nad hlavou nejaké gilotíny, obavu, že pozor, tak teraz nech si dávajú pozor, lebo už zrejme porušili zákon. A človek tu fakt nemal skadiaľ vedieť v tej chvíli, pokiaľ budeme na neho stavať tie otázky tak, ako boli doteraz navrhované. Ale to asi stačilo na tú tému.
Ja by som možno povedal, neplatí to na chránené územia, tiež si to treba uvedomiť. V chránených územiach lesov sa správame úplne inakšie. Tam skutočne ak niekoho stretám, a stretám, a vadí mi to, na hrebeni Nízkych Tatier, v kosodrevine cyklistov, ktorí sa vynárajú, tak sám upozorňujem: „Chlapi, čo to tu robíte? Tu nemáte byť s tým bicyklom v žiadnom prípade ani ho tlačiť nemáte.“ Aj keď, viete, to je vec zase pohľadu. Ale súhlasím s takýmto prísnym pohľadom. Mal som kedysi možnosť navštíviť Národný park Jotunheimen v Nórsku a poznám jeho riaditeľku pani Rigmor Solem. A bol som prekvapený tým množstvom cyklistov, ktorí chodia krížom-krážom po tomto národnom parku. Tak keď som sa na to spytoval, tak mi povedala niečo, k čomu ešte mi zrejme nedospejeme, lebo nórska nátura je trocha iná, aj keď teda jazdili tam krížom-krážom po tom Národnom parku bicyklami. A Rigmor Solem povedala: „No ja keby som im v tomto bránila, ja keby som im toto zakazovala, tak ja tu nemám čo robiť. Ja som tu nie riaditeľka národného parku pre to, aby som ľudí vyháňala z národného parku, ale aby som im toto umožnila.“ Ale to je len na okraj, tým nechcem v žiadnom prípade toto podporiť. Určite keby tu bol Maňo Huba, tak by mi teraz zase zdvihol prst na znak toho, že čo to vykladám. Určite treba národné parky, chránené územia, iný režim a rešpektovať ho.
Zakončiť by som to chcel niečím, čo považujem z hľadiska zákona č. 326/2005 Z. z. § 31 písm. d) za dôležitejšie. A tým by som vás chcel nahovoriť na podporu iného pohľadu. Tak ako mi bicykle nevadia a ako sa prihováram za to, aby tie bicykle jednoducho mohli voľne so slušnými cyklistami chodiť po slovenských lesoch, aspoň po ich štátnych častiach, aj keď aj neštátne musia strpieť to isté, tak by som sa chcel prihovoriť za to, aby sme vyhnali z lesa pliagu, ktorá mňa osobne rozčuľuje dlhodobo, a pokiaľ idem načerpať a dobiť baterky do lesa raz za čas, tak sa mi vari ani nemôže stať, že by som sa s touto pliagou nestretol, a to sú motorky, to sú trojkolky, to sú štvorkolky. Terénne autá by som tu nespomenul. Tie nestretávam, ale štvorkolkárov, motorkárov bez čísiel v čiernych prilbách, tých mám tam stále na očiach. Je tam z toho rachot, smrad, vyrušovanie po každej stránke, lebo keď zoberieme, že nejaká lesná technika na nejakej lokalite pracuje, tak, po prvé, má na to dôvod a, po druhé, je niekde lokalizovaná, ale tieto štvorkolky dokážu prebehnúť za jednu hodinu 100 kilometrov a narobiť rachot skutočne a smrad na obrovskom území. Keď aj raz za čas vytočím číslo na nejakú políciu alebo zavolám kolegu správcu a keby sa aj podarilo toho ťažko zachytiteľného vodiča lapiť a nejakým spôsobom pokutovať, tak viete, ako to dopadne. Dopadne to tak, že pokutu nedostane a keď aj teda by sa dačo malo diať, tak sa zistí, že je to synáčik veľmi vplyvného otecka, a policajt mi povie: „Dajte pokoj, veď vy ani neviete, koho ste to chytili.“ Nuž tak ešte by som pridal, že mi vadia snežné skútre, lebo ja rád chodím aj na bežkách v zime a snežné skútre robia taký istý smrad, taký istý hluk a okrem toho elegantne likvidujú ešte aj bežecké stopy.
Takže vás poprosím, zameňme problém cyklistov, ktorí ak sú normálni, tak naozaj nie sú problémom, a nebojme sa ich pustiť do lesa, oni naozaj nepôjdu cez tie nepriechodné terény a budú sa držať tej cesty, tak ako im to aj dneska dovoľujeme, a vyžeňme z lesa tieto smradľavé a hučiace stroje. A keďže vieme, že zákon síce platí, ale aj v tomto ohľade je bezzubý a sa nám to nejako nepodarilo napraviť. A ja aj chápem lesníkov, ktorí už kývli rukou a povedali: „S tým sa už nedá nič robiť, lebo fakt sme na nich krátki.“ Nuž ja viem, už to tu zaznelo, reštrikcia je neférový a nie veľmi efektívny nástroj, ale pohrozme aspoň, že každý, kto sa dopustí toho, že vstúpi na lesnú pôdu s takýmito prostriedkami, aké som menoval, tak môže byť potrestaný nielen pokutou, ale aj ich trvalým skonfiškovaním v prospech štátu. Ja viem, právnici mi na to povedia, už mi to aj povedali, že je to neprimerané, že to asi neprejde. Ja by som vás prosil, keby sme dokázali dostať túto hrozbu do zákona, tak by to možno skutočne pôsobilo na niektorých, že sa nebude odvolávať, dovolávať a tváriť sa, že má v danom regióne toľko známostí, že si to môže dovoliť, ale že by si uvedomil, že môže o tú štvorkolku alebo trojkolku, alebo motorku prísť. A považoval by som to možno za taký zúfalý pokus. Som si povedal, že ho tu prednesiem. Ale keby to v tom zákone bolo, že tie bicyklíky tam vypusťme a toto tam vložme, že teda pri porušení tohto zákazu sa vystavuje človek riziku, že bude pokutovaný podľa stupňa závažnosti až po možnosť skonfiškovania prostriedku, ktorým sa spáchal tento prostriedok, tak som presvedčený, že na časť majiteľov rozmaznaných detičiek, ktoré proste lietajú na týchto strojoch, by to mohlo fungovať.
A tam by som videl reálnu koncovku tejto podľa mňa úplne neefektívnej polemiky o tom, čo s cyklistami, ktorí vôbec nie sú problémami našich lesov. Problémy našich lesov, o tom už viac rozprávať nechcem, aby som zase sa neopakoval, sú úplne inde. A ja verím, že budeme ich aj na pôde tejto siene zákonnosti riešiť tak, aby sme zo slovenských lesov urobili to, čím ony vždy boli. A ja verím, že aj ostanú zdrojom veľmi vážnych ingrediencií, ktoré pre život potrebujeme my všetci bez ohľadu na čokoľvek. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Treba otvorene povedať, že súčasný stav vyhovuje vplyvným skupinám poľovníkov, ktorí sú tou lobistickou skupinou, ktorí nechcú cyklistov pustiť do lesa. Žiaľ, sú to skupiny, ktoré majú na štátnych lesoch prenajímané štátne revíry a robia si tam, čo chcú.
Ja spomeniem konkrétny príklad, Gaderskú dolinu pri Martine. Idete krásnou prírodou, sú tam tabule v slovenskom jazyku, ktoré vysvetľujú všeličo o Gaderskej doline, ale prídete na jej koniec a je tam značka zákazová (Lesy Slovenskej republiky, štátny znak). A to je jediná tabuľa, ktorá je trojjazyčná, po maďarsky, po nemecky, po slovensky, že je zákaz vstupu nielen cyklistom, ale aj peším osobám. Tak som si dovolil urobiť taký malý súkromný poslanecký prieskum. A porušil som ten zákaz a išiel som za tú tabuľu a pol kilometra za tým som videl krásny posed, krásne pokosenú lúku a chatu, chatu, ktorej majiteľom sú Lesy Slovenskej republiky. A zrejme sa tam usporadúvajú pekné poľovačky a možnože tam chodia aj politici a vplyvní ľudia. A preto je tam asi zákaz vstupu turistom, aj peším osobám, nielen cyklistom.
O kúsok ďalej vedľa v doline je takisto cesta, kde môžu ísť cyklisti, koniec cesty, krásna horská cesta začína, kde by sa zmestili 4 bicykle vedľa seba, a 100 metrov za týmto zákazom sú lesníci v aute. V aute sedia a číhajú na cyklistov, chytajú ich a dávajú im pokuty.
Takže nie sme si všetci rovní, niektorí sme si rovnejší, ale proti tomu zákonu sú vplyvné poľovnícke lobistické skupiny. A možno by bolo dobré, keby pán spravodajca povedal, či je poľovník a či má poľovnícky preukaz. A ja sa na oplátku priznám, že ja často porušujem tento zákon, priznávam sa k tomu verejne, lebo chodím na bicykli a nemám čas študovať, kde môžem a kde nemôžem ísť na bicykli, ale po lese chodím.

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Práve pán predrečník pán poslanec Mičovský povedal v podstate veľmi, veľmi pekne a pomerne opisne to úplne najjednoduchšie, čo v tom návrhu je schované. A to sa volá slobodný pohyb, slobodný pohyb, ktorý bude neregulovaný, ktorý bude neregulovaný tým, že budete niekomu prikazovať, kade po tom lese má ísť, že si teda okrem GPS má zobrať najnovšie ešte aj meter, nejaký cólštok a merať, či to má jeden a pol metra, a vyhodnocovať teda, či je už na lesnej ceste alebo porušuje tento zákon a umožňuje presne to, čoho sme sa obávali, keď sa to zavádzalo, to znamená, že budú ľudí sekírovať iní, v tomto prípade najlepšie poľovníci na štátnom. A to je veľmi smutné, lebo to nie je nejaká desaťtisícová poľovnícka loby, raj zlatý, to je poľovnícka loby v našich štátnych lesoch. Normálne sú na našich lesoch, normálne patria nám všetkým a našim ľuďom bránia, aby sa tam slobodne bicyklovali. Neviem si to naozaj predstaviť, ako môžete decku vysvetliť, keď má vedľa seba štyri nejaké nejasné chodníky, prečo nemá ísť bicyklom, po ktorom chce ísť. Neviem si to celkom dobre predstaviť. Budem mu musieť povedať pravdu, že je to preto, lebo tieto lesy nám akože patria, ale sú tu takí, ktorí si vybavili, že ťa v tom lese budú sekírovať a, najlepšie, ťa znechutia, aby si tam vôbec nešiel. A toto je tá reálna hrozba, prečo opakovane podávame tento návrh, aby nemohli ľudia kvôli iným, obyčajným, osobným, sprostým záujmom vyháňať ľudí na bicykloch z lesa, aby ich nemohli znechucovať, aby ich nemohli slobodne vyštvávať odtiaľ. Veď sme v 21. storočí. A, opakujem, nerobilo sa to od Márie Terézie, tak ste zaviedli nás ešte do dôb nevoľníctva týmto zákonom, ktorý sa snažíme teraz normálne, rozumne a logicky opraviť.

Ďakujem. Ďakujem za slovo. Ako lesník musím reagovať. Mne osobne cyklisti a kone v lese tak nevadia. Skutočne problémom pre naše lesy sú motocyklisti a štvorkolkári. Ale pokiaľ vidím cyklistu v lese, neviem, či vôbec viete, o čom hovoríte. Kto z vás už šiel na bicykli po lesnom poraste? Dá sa tak ísť vôbec? Ukážte mi jeden porast napríklad v Slovenskom Rudohorí alebo hocikde v Nízkych Tatrách, cez ktorý sa dá prejsť mimo lesnej dopravnej siete. Ani jeden taký nie je. A pritom na Slovensku je taká hustá lesná cestná sieť, že v podstate každý porast okrem chránených lesov je sprístupnený touto cestnou sieťou, kde môžu tí cyklisti chodiť. Sám som cyklista, jazdím po teréne, po lese, ale po cestnej sieti, ale neviem si predstaviť ako sa dá po lesných porastoch jazdiť na bicykli. Myslím, že z toho dôvodu majú tí cyklisti široké možnosti a dostanú sa hocikde. A nemyslím si, že bránime im vstupu do lesa alebo nejako ich obmedzujeme. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ja tiež chcem povedať, že naozaj mi to príde také zvláštne, že tá tendencia tu je tým ľuďom v tom zabraňovať. Mi to príde nenáležité. Ja sám mám takú starú kobylu, starú ťažnú. A sem-tam s ňou chodím do lesa. Dá sa chodiť teda aj, poviem to otvorene, priznám sa, mimo ciest po poraste. Čiže ale to tu aj niekto hovoril, čo ten kôň, preboha, v tom lese môže zlé urobiť. Tá argumentačná výbava typu, že koník sa prejde po lese a spôsobí eróziu, mi fakt príde nenáležitá, ak takto niekto začne operovať tu alebo kolesom, ráfikom toho bicykla. Naozaj možno keby to bolo argumentačne silnejšie podložené alebo férovejšie postavené, že poľovníci potrebujú kľud. No proste poľovníci potrebujú kľud na to, aby im nikto neplašil jelene, srnky. Tak, viete, už príďte s pravdou von, hej. Čiže taká hlúposť, že kôň spôsobí eróziu lesnej pôdy, možno môže zaznieť v tomto parlamente, však tu zaznie hocičo, ale na to ani podľa mňa odborník človek nemusí byť, aby povedal, že to nemôže byť argumentom, hej. Tak keby ste boli féroví chlapáci, čo máte zbrojáky a strieľate napravo, naľavo, tak poviete: „Pozrite sa, nemontujte sa do toho, ide o to, aby bol v lese kľud.“ No tak potom je to férovejšie. Ďakujem.

Ďakujem. Ďakujem, Janko, za tvoje vystúpenie. A skutočne sa mi zdá, že zhrnul si tú podstatu. Chcel som povedať jednu vec. Myslím, že to spomínal kolega Droba pri svojom príspevku do rozpravy. A to je ten moment, že v histórii sa nám vyskytujú zvláštne stavy. Volený zástupca ľudu zabraňuje cyklistom a ľuďom, ktorí sa vozia na koni, vstup do lesa, čo si nedovolil ani ten historický zemepán.
Argumentácia, ktorú tu mal aj pred tým pán kolega pred tebou, čo vystúpil, má jednu chybu. A to je v tom, že ohrozujete práve touto úpravou 40 000 kilometrov ciest a ich použitie a ich využitie vôbec cyklistami, keďže veľa ľudí si to vôbec rozmyslí, či budú do nejakého lesa na Slovensku vôbec vstupovať a radšej navštívia cyklopark kdesi v Ledniciach alebo niekde, kde ho ešte privítajú.
A lesné cesty na Slovensku sú jedna z mála vecí, ktoré ste nemuseli budovať ani vy, ani iná politická garnitúra. Ale je to vec, ktorá patrí všetkým ľuďom. To znamená obmedzovať pohyb a dávať niekomu do ruky nástroj, že tu nemá čo robiť, možno aj na základe toho, že nemá presne naštudovanú slovenskú technickú normu alebo si nepreštudoval to, čo vydáva Slovenský kartografický úrad, alebo nemá pri sebe meter a nevie, či ide po 1,5-metrovej ceste, to je presne tohto dôsledkom. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Janko Mičovský, zareagujem stručne na teba.
Začal si, ako sa povie, od Adama, ale prišiel si aj k tým lesným cestám. Z tvojho vystúpenia je jasné, že základným problémom, ktorý dávajú v dôvodovej správe navrhovatelia, nie je už to, že človek nemá kde sa bicyklovať, pretože dĺžka tých lesných ciest je viac ako obvod rovníka na naše malé a pekné Slovensko, nie je už ani to, že občania sa to nemajú ako dozvedieť. Neviem, či je to tak nepochopiteľné, vysvetliť ľuďom, keď tak ste za ten vstup do lesa, čo to je zhruba ten jeden a pol metra šírky a že môžu všade jazdiť, čo je jeden a pol metra široké a širšie.
Potom si prešiel k slušnému človeku a slobodnému pohybu a tak ďalej. Skutočne s tebou musím súhlasiť. Často chodíme po zahraničí, navštevujeme prírodu mnohí z nás a všade v cudzine obdivujeme, ako sú ľudia vychovávaní vo vzťahu k prírode, že „tu platia také normy, tu platia onaké normy“. To, že všade sa môžu cyklisti bicyklovať po lese so šírkou vozovky jeden a pol metra a viac alebo jazdiť na koni, je skutočne výdobytok a možnosť pohybu. Vzťah človeka k prírode, dáte mi určite za pravdu, je znakom kultúrnosti človeka. A je to naše kultúrne dedičstvo, ba povinnosť.
Na pána Hrnčiara zareagujem, keďže sa ma otvorene pýtal. Áno, pán poslanec Hrnčiar, som poľovníkom a ochrancom prírody súčasne a som na to hrdý, že som poľovníkom.
Janko Mičovský, tebe vadili motorky, štvorkolky. Mne vadia tiež. Ale patrí to k zakázaným činnostiam, potom poďme meniť, kde sú orgány, ktoré to majú kontrolovať, odborný lesný hospodár, lesná stráž a orgány štátnej správy.

Ďakujem za slovo. Vážení priatelia, treba rozlíšiť, čo je cyklodoprava, čo je cykloturistika a čo sú horské bicykle a všetko to, čo sa prevádzkuje na týchto, tak by som povedal, bezpečných cestách. Samozrejme, viac-menej sa odohráva cyklodoprava v mestách, na vyznačených priestranstvách. cykloturistika na cyklistických chodníkoch, pokiaľ ich máme a, samozrejme, horské bicykle sa používajú v horách, vlastne sa tak bicykluje v horách. Ale myslím si, že nesmieme zabudnúť na bezpečnosť, pretože na tých cestách nebudú chodiť len dospelí ľudia, ale aj rodičia s deťmi. Čiže ja si myslím, že tak ako sú vyznačené turistické chodníky, tak mali by byť aj v lese vyznačené tieto trasy alebo horské trasy pre cyklistov, ktoré sú v prvom rade bezpečné, pretože vieme, že dochádza k úrazom a zbytočne potom budeme jeden na druhého ukazovať, že kto to zapríčinil, či tam mohol ísť alebo či tam nemusel ísť. Pokiaľ tam cyklista nebude chodiť na takých cestách, tak bude sám zodpovedný za svoju bezpečnosť. Samozrejme, podporujem slobodný pohyb, slobodný pohyb na lesných cestách, spolu to super súvisí, všetko je tak v poriadku.
A nezabúdajme v poslednej miere na to, že horské bicykle sú aj olympijská disciplína a na poslednej olympiáde v tejto disciplíne práve vyhral Čech. Možnože by sa stálo za to pozrieť aj do toho zákona, ako to majú Česi spravené. Ale určite keď v nej vyhral Čech, tak majú vytvorené podmienky pre to, aby sa toto mohlo prevádzkovať.
Takže ja som za to, ale za bezpečné chodníky a, samozrejme, za slobodný pohyb na lesných cestách. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Myslím si, že nebolo by správne, aby sme trestali naozaj ľudí za to, že idú na bicykli alebo na koni do lesa, aj cez to všetko, že máme viac tých lesných ciest, ako je obvod rovníka, veď mohli by sme tých pár kilometrov k tomu aj pridať, ako to kolega Mičovský spomínal, prídem na koniec tej lesnej cesty, ktorá má jeden a pol metra, a som na bicykli a pokračuje tá cesta možno, ktorá má meter alebo len pol metra, a potrebujem sa dostať na tú druhú stranu tak, aby sa tí ľudia nemuseli vracať späť, respektíve, ak by pokračovali ďalej, aby neboli dostaní do situácie takej, kde sa dostávajú do rozporu so zákonom. Ja si viem predstaviť, že lesným porastom dá sa prejsť na bicykli, ale, samozrejme, nie húštinou, ktorá tam je, veľakrát pokračuje tam len lesný chodník. Ale tým chodníkom dá sa prejsť aj na koni, aj na bicykli.
Navyše naozaj treba povedať úprimne, čo nám vadí, ak tie bicykle alebo tie kone by v tom lese sa ocitli. Skutočne tá erózia pôdy alebo nejaká devastácia tých lesných porastov tuná nenastáva, lebo po húštine nikto sa nebude mlátiť bicyklom, ani tým koňom. Nevidím tam najmenší dôvod.
A dôvody na plašenie zveri. Tá zver pokojne sa vám uhne, keď idete na tom bicykli alebo na tom koni. Iné je to so spomínanými štvorkolkami, lesnými, tými motorkami terénnymi, ktoré naozaj sú veľmi hlučné, ktoré plašia zver. A dokonca sú aj takí, ktorí tú zver cielene štvú. Ale tam naozaj vyvstáva otázka, ako to kolega tuná spomenul, čo robí lesná stráž a tí kompetentní, ktorí v danej veci majú konať.
Myslím si, že cyklisti a jazdci na koňoch spokojne v lese môžu zostať. Ďakujem za slovo.