7. schôdza

Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, veľa z tých argumentov sa tu opakuje od roku 2007, keď sa vlastne prvýkrát takýto návrh presadil na pôde parlamentu. A on vzbudil obrovskú nevôľu hlavne medzi ľuďmi, ktorí mali obrovskú obavu z toho, akým spôsobom sa majú pohybovať po lese.
Ja sa pokúsim vysvetliť to fundamentálne, prečo je dobré tieto kontroverzné, nevykonateľné, nezrozumiteľné aj keď možno odborné a inžiniersky celkom pekne vyargumentované tvrdenia, ale nezmyselné do života vypustiť. A poviem to teda aj z tej stránky politickej, lebo kolega Tibor Lebocký to začal. Poviem to úplne jasne.
Kde mne zostáva rozum stáť. To je úplne jednoduchá vec. Mali sme tu voľný pohyb ľudí po lese, či keď chodia koňmi, Tibor, od čias Márie Terézie. V čase, keď príde sociálny demokrat k moci, to je ten, ktorý je moderný dopredu a tak ďalej. Ťahá tu celý svet. A my všetci pravicoví spiatočníci to sme ešte nepochopili, sa tu zavedieme do stavu, ktorý je pred nevoľníctvom. Tak ako to je? Za Márie Terézie koňmo sa dalo lesom chodiť a za sociálneho demokrata sa to nesmie? Viete, čo to je. Ja to teda Tibor poviem úplne naplno, aby si tomu rozumel, to nie je o sociálnom demokratovi, to sú relikty stalinizmu, keď ľuďom zakážeme slobodný pohyb. Naozaj, a to si treba otvorene priznať, môžeš si analýzu robiť, akú chceš, po 200 rokoch si to vrátil naspäť pred čas nevoľníctva, či sa ti to ľúbi alebo sa ti to neľúbi. Je to holý fakt. Treba o ňom takto rozmýšľať. To nie je odborné rozhodnutie, to je rozhodnutie praktické tejto snemovne. Chceme alebo nechceme ísť naspäť pred Máriu Teréziu? No 5 rokov sme pre Máriou Teréziou, hovorím teraz o tých koňoch, lebo vtedy bicykle neboli. Ale sme tam v tej dobe. A ja si tú argumentáciu veľmi dobre pamätám, aká bola, to nebola len odborná argumentácia, lebo bola aj o tom, ako strašne škodí bicykel a kôň tomu, keď ide po lese. Čo to je hlúposť? Keď to 200 rokov neškodilo, tak to zrazu teraz škodí? To naozaj sme sa dostali do takéhoto stavu, že si to tu budeme vysvetľovať? Realita je taká, ktorej teda politicky nerozumiem, prečo to tí, ktorí majú byť nositelia pokroku a všetkého toho zmierlivého a moderného, mimochodom, mojej dcére to v škole vysvetľovali, že moderní sú tí ľavičiari, veľmi dobre som sa na tom pobavil, nás dovedú pred rok 1800. To je to, čo je hlavný problém, o čom tu debatujeme. Aký je to nápad zo zákona zakázať pohyb po lese na koni alebo na bicykli? Čo je na tom odborného, keď ten malý Oskar ide, vidí tam niekoľko chodníkov, tak bude z neho zliezať normálne a fakt cólštokom to merať? Alebo bude porušovať zákon, lebo však, samozrejme, povie sa mu, že Oskar choď. Ale proste to predsa nie je normálne. Ako mám tomu decku vysvetliť, aby si vážilo zákon, keď je nevykonateľný? To mu mám povedať, že sme na to prišli po 200 rokoch od Márie Terézie, že kôň v lese škodí, tak dokonca veľmi, že nieže vytipujeme, ako ty hovoríš, lesné škôlky nejaké malé porasty, niečo, pri čom by to naozaj som ešte pochopil? Ale my to rovno v celej republike zakážeme, takí sme my páni.
Toto považujem za taký zásadný problém tohto zákona, že je to úplne plošné, že nedávame to do rúk nejakým správcom. Pochopil by som to, ak by sme im to dávali. Nedávame to do rúk na bázu ochrany prírody. Pochopil by som tu nejaké možno niečo selektívne. Ale dávame to proste plošne. A to je to, čo tomuto vlastne zákonu škodí, týchto spomínaných 5 rokov a čo by bolo treba odstrániť.
Mrzí má tá vec, keď sa už teda znova vrátim k tej politickej línii, že slobodu pohybu a normálnu slobodu tu obhajujú v zásade stredopravé strany. Je mi ľúto, páni sociálni demokrati, ale myslím si, že ste urobili v tomto istú chybu, lebo myslím, že aj vy by ste mali myslieť na to, že ľudia sa môžu slobodne pohybovať.
K tej vecnej stránke záležitosti a k tej, o ktorej hovoríme akože odborne. Popravde je to tak, že v tom lese sa to normálnemu človeku nedá rozoznať, nedá sa mu rozoznať, o aký typ lesnej cesty ide alebo či to vôbec lesná cesta je alebo nie je, špeciálne, špeciálne, páni, v tých prímestských oblastiach, kde ľudia sa bežne pohybujú po lese a doslova vychodili kvantá rôznych ďalších chodníkov, kde to už je úplne nezmyselné, úplne nezmyselné.
To jediné, čo z toho naozaj vyplýva, praktický záver je, že malo by byť povinnosťou, keď už takýto odvážny zákon máme, všetkých tých okolo rovníka 42 000 kilometrov ciest vyznačiť riadne, nevieme, kto má pravdu, jednoducho tak ako keď idem po normálnej ceste, idem v jednosmerke, nejdem, vstanem, ukážem policajtovi, čo tam bolo na začiatku, alebo on ukáže mne, všetci rozumieme, všetci vieme, kto je v práve. Ktorá takáto lesná cesta je takto zrozumiteľne vyznačená, kde na Slovensku ona je? Poďme si to normálne pozrieť. No nikde taká nie je. Môžeme rozprávať, nieže 42 000, 142 000 ich môže byť kilometrov, ale vyznačených z nich nie je ani meter. Ani meter z nich som nevidel, že by bol vyznačený zrozumiteľným spôsobom, ktorý by chápala verejnosť. Však dvihnite ruky v tejto sále tí, ktorí ste takú vyznačenú videli. (Zdvihnutie ruky spravodajcu.) Ty ako lesník. No však to je práve o tom, ty si takú videl, predpokladám, Tibor takú videl. A to je všetko. Tam sme skončili. O tom je celý ten príbeh, keď už ľudí vyháňate na tie cesty, tak tie cesty aspoň označte, aby tých ľudí nemohol niekto len tak sekírovať. O tom je celý príbeh, prečo toto navrhujeme zrušiť.
Ja rozumiem tomu, že by bolo fajn mať vyznačené cyklotrasy, ja rozumiem tomu, že by bolo fajn mať ďaleko lepšiu takúto infraštruktúru, ale nerozumiem tomu, prečo plošne hovorím prvý raz od Márie Terézie naozaj zakázať pohyb po lese a prečo to vrátiť do čias, keď sme boli nevoľníkmi, aký to má zmysel. Aké obrovské ohrozenie hrozilo z tých ľudí, ktorí jazdia na koňoch a na bicykloch? No každú chvíľu sa tu prekárate, kto tu kradne drevo v lese, každá garnitúra. To je podstatne väčšie ohrozenie a tým pár bicyklom a pár koňom, ktoré proste tade prejdú, tomu sa venujte. A neriešte to proste na úkor tých obyčajných ľudí, ktorí jednoducho sa tam chcú hýbať, ale majú z toho oprávnene normálny stres, o nič iné nejde. Odbúrajme im ten stres. A potom doneste niečo, čo sa bude dať naozaj aj vykonať, niečo, čo sa bude dať aj zmerať, aby si ľudia mohli byť istí, že nie sú šikanovaní.
A preto som začal pri tom sociálnou demokraciou. No tak predpokladám, že zdieľame rovnaké hodnoty, že šikanovanie ľudí nepatrí nikomu do výbavy. A tento zákon, ktorý je dnes v platnosti, šikanovanie umožňuje. Tak vás, vážené dámy kolegyne, vážení kolegovia, chcem poprosiť, aby sme naozaj išli na tie úplné základné hodnoty, zastavili to šikanovanie, zastavili to, čoho sa ľudia obávajú, schválili to, čo sme doniesli, tento návrh zákona, pre mňa, za mňa, si tam dali niekde záväzne, že bude to platiť iba na cesty, ktoré budú riadne a zrozumiteľne označené, a potom môžeme pokračovať ďalej. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem, pán predseda. Ja by som len chcel niečo doplniť počúvajúc túto už aj troška politologickú debatu o tom, čo sociálna demokracia má robiť. Jedna vec mi tam však chýba z hľadiska sociálnej demokracie, keďže sa tu strhla už druhýkrát, a to som tu relatívne krátko, debata nad tak jednoduchým návrhom zákona, ktorý skutočne sleduje to, aby sa ľudia na Slovensku mohli hýbať v lesoch viac voľne. Vy, pán poslanec, ste to povedali niekoľkokrát, že jedná sa tu o tému slobodného pohybu.
Veľa ľudí, ktorých som stretol počas tejto rozpravy, ktorá už značnú dobu trvá, hovorilo o tom, ako sa nám dobre na Slovensku žije, keď poslanci parlamentu sa dokážu takto dlho baviť o takto jednoduchom zákone a o tom, či bicykle do lesa patria alebo nepatria. Ja si myslím, že toto sme sa snažili vyriešiť kvázi jednoduchým zákonom, ktorý z môjho pohľadu od predkladateľov, medzi ktorými ste aj vy, pán župan, pán poslanec, bol jednoduchý. A zdalo sami, že tu môže prísť k nejakej dohode. Po tejto rozprave som skutočne skeptický a vôbec sa zamýšľam nad tým, či niekto aj z vás, páni z vládnej strany, sa zamyslel nad tým, že tu nejde naozaj o odbornú debatu, ale o elementárne veci, či ľuďom budeme zakazovať pohyb v lese na bicykloch alebo na koňoch. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predseda. No, ja som presvedčený, pán poslanec Frešo, že to porovnanie, ktoré si tu zvládol alebo predniesol, čias Márie Terézie s tretím tisícročím alebo so začiatkom tretieho tisícročia, si urobil len kvôli tomu, aby si tu mohol začať niečo rozprávať o nejakom stalinizme. Ale ja sa ťa spytujem teraz úplne otvorene, kde si bol v roku 2005, bol si už poslancom Národnej rady, pretože ak si ním bol, tak si schvaľoval zákon č. 326/2005 Z. z., ktorý v § 31 „Zákaz niektorých činností v lese“ obsahuje 16 zákazov, a to typu vstupovania do lesných škôlok alebo do oplotených miest, ako aj miest označených zákazom vstupu, zakladania alebo udržiavania otvorených ohňov na nich alebo v ochrannom pásme mimo vyznačených miest a tak ďalej a tak ďalej. Spytujem sa, ak je tu 16 zákazov v rámci toho § 31, prečo práve tento je ten, ktorý je tak absolútne nezrozumiteľný, absolútne nerealizovateľný a absolútne v podstate ťažko teda podľa tvojich slov z aspektu slobodného pohybu občanov akceptovateľný. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Pavol Frešo, skutočne v krátkosti zareagujem na tvoje menej odborné a o to viac emotívne vystúpenie. Najprv sa zmienim o tom, že konštatuješ, že lesné cesty vôbec nie sú u nás vyznačené. Tým pádom ber to ako kamarátske pozvanie, ťa pozývam k nám na ďaleký severovýchod, kde drvivá väčšina tvrdých lesných odvozných 1L-iek a 2L-iek, a určite mi to potvrdí aj poslanec Ján Mičovský, je označená vodorovnou dopravnou značkou podľa miestnych názvov, respektíve podľa bývalého Generálneho plánu lesnej dopravnej siete.
Čo sa ďalších vecí týka, čomu sa máme venovať a čomu sa nemáme venovať, ja si myslím, že keď už berieš to politické hľadisko, preferencie, by ste sa mali vy zamyslieť čomu sa máte venovať. A v minulom funkčnom období keď vy ste boli vo väčšine, pravica, som tu podal svoj procedurálny návrh a prešiel plénom Národnej rady Slovenskej republiky. Čiže chyba je asi niekde inde, nie v politickej oblasti.
A, ináč, nebudem sa vyjadrovať k tvojmu emotívnemu politickému školeniu mužstva, samozrejme, z tvojho pohľadu.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Pán poslanec Frešo, len veľmi stručne. Z vášho vystúpenia vyplynulo, že v čase nevoľníctva sa po lesoch preháňali celé rodiny nevoľníkov na koňoch. Poprosil by som vás, pretože zjavne disponujete nejakými štatistickými údajmi, koľko asi vtedy mali nevoľníci koní a bicyklov. Pokúste sa nám to povedať. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem. Ja chcem nadviazať na tú časť vystúpenia pána poslanca Freša, kde spomenul, myslím si, veľmi presnú analógiu a presný príklad toho, že keď porušíte zákaz vjazdu do ulice, kde je dopravná značka, chytí vás policajt, tak je celkom evidentné, idete, ukáže vám, či tá značka tam je alebo nie je, či ste ten zákon porušili alebo neporušili. Ale tu máme zásadný problém.
Pán Lebocký, a keď hovoríte o iných zákazoch, ktoré sú v zákone z roku 2005, tie sú vykonateľné, je evidentné, či do škôlky vstupujem alebo nie, je evidentné, či mimo vyznačených miest oheň zakladám alebo nie.
Ale, ešte raz, ja neviem nielen ja keď pôjdem, ale aj ktokoľvek z vás keď pôjde do lesa, vy nebudete vedieť či zákon porušujete alebo nie.
A k tomu, že pán poslanec Martinák hovorí, že na severovýchode majú vyznačené lesné cesty 1L a 2L. No tak si pozrite tú technickú normu. Tých lesných ciest je tam habadej, omnoho viac. Takže to, že malá časť z nich je vyznačená, neznamená, že je problém vyriešený, pretože evidentne prevažná časť lesných ciest nie je v tom teréne vyznačená.
Čiže, ešte raz, vy neviete a nemáte šancu vedieť pri sebelepšej vôli, či zákon porušujete alebo nie. A v takom prípade keď vás ten policajt alebo v lese lesná stráž zastaví, tak neviete dokázať, či ten zákon porušujete alebo nie. Preto tento zákon vytvára neprijateľné podmienky na šikanovanie ľudí, pretože to nie je jasné zadefinované. Tak to zadefinujte jasne, aby bolo jasné aj tomu cyklistovi, aj tej lesnej stráži, či zákon dodržiava alebo či, naopak, zákon porušuje cyklista.
Mimochodom, tomu sa hovorí aj právna neistota. A aj preto, že je taká právna neistota, aj preto ľudia u nás si povedia: „No tak čo, kašlem na to, idem s tým bicyklom.“ Ale bráni to napr. rozvoju cykloturistiky, pretože nie každému je jedno, a to aj zo zahraničných návštevníkov, či zákon dodržiava alebo nie.
Ten zákon je zlý, ja nehovorím že nemajú byť nejaké pravidlá, ale tento je zlý.

Ďakujem pekne, pán predseda, za slovo.
Pán poslanec Viskupič, to je presne tá esencia, na ktorú som chcel poukázať, lebo to je v skutočnosti jednoduchá pravda, chceme tých ľudí pustiť normálne chodiť ako po lese, tak ako chodia peši, tak na koňoch, tak aj na bicykloch, alebo to nechceme. Také je to rozhodnutie. Potom sa tomu prispôsobuje všetka tá tzv. odborná argumentácia. Snažil som sa to vysvetliť čo najzrozumiteľnejšie aj z toho historického hľadiska, že nás to vracia v niektorých aspektoch v prípade tých koní a analogicky aj tých bicyklov do čias nevoľníctva pred Máriu Teréziu.
Čo sa týka tej analógie, prečo som to použil. No je to preto, lebo je to tak strašne absurdné.
A tá realita s tým, že tie cesty nie sú vyznačené. Ľuboš, veď to je jednoduché. Jedna jediná ruka v tejto sále bola zdvihnutá hore, ktorá videla vyznačené tieto lesné cesty. Samého tu v parlamente Slovenskej republiky ťa to usvedčilo, že je to hlúposť. Však ja keby som niečo povedal, že je to jasné a poviem dvihnite ruku komu z vás je to jasné, zdvihnem ju sám, no tak by som musel asi pochopiť, že niečo nie je v poriadku. Preto ja navrhujem postúpiť to do druhého čítania. A potom, nech sa páči, dajte tam záväzné značenie, ktoré bude každému jasné aj zrozumiteľné. Ak to mám povedať úplne po lopate, tak aj tomu decku musí byť jasné, že teraz ide správne alebo teraz ide nesprávne.
Ale naspäť k tomu samotnému rozhodnutiu. V roku 2007 nebol žiaden vážny dôvod pre takúto plošnú reštrikciu. Ten dôvod skutočne tu žiaden poctivý vážne nezaznel.
A ja sa nechcem vracať k tomu lobizmu, chcel by som len apelovať v tomto záverečnom slove v desiatich sekundách, aby sme sa chopili zdravého rozumu. Nikomu normálnemu nevysvetlíte, prečo nemôže s bicyklom ísť po lese, nikomu zdravému normálnemu to nevysvetlíte.

Ďakujem. Z môjho pohľadu to bola veľmi prekvapivá diskusia, ktorá nás dostala pred 18.00 hodinu, dovolím si iba pár záverečných slov povedať.
Odcitoval som na začiatku pri uvádzaní zákona dôvody, ktoré viedli pána kolegu Lebockého podať tento pozmeňujúci návrh. A v jednej časti odôvodnenia sa hovorilo o zabránení nežiaducej expanzii cyklistov a jazdcov na koni priamo do lesných porastov a v ďalších častiach sa malo za to, že návštevníci v lese spôsobujú eróziu pôdy. Viac-menej sme sa nedostali ďalej podľa mňa. Niekto to nazval absurdné, niekto to nazval, že toto je odborné. Dali si túto argumentáciu odborníci, tí, ktorí boli obviňovaní z politických nejakých príčin, že toto kritizujeme.
Pripájam sa k tej argumentácii, ktorú moji spolupredkladatelia spomínali. A to je to, aby sme sa chopili zdravého rozumu. Naozaj, nenechávajme v právnom systéme nezmyselné a nevykonateľné časti zákona. Podľa zákona o lesoch v tomto znení vytvárame to. Čo si tí ľudia o nás vôbec pomyslia? Že nemáme ani toľko zdravého rozumu a že budeme tu niečo zakazovať alebo nejakým spôsobom zneistíme ľudí, ktorí kráčajú, vezú sa alebo cválajú po lese, a on bude rozhodovať tam, či sa vezie po 1L-ke, 2L-ke alebo akej inej ceste, ktoré v lese máme.
Debata, kam to posunul aj Janko Mičovský. Všímal som si tu viaceré súhlasné prikyvovania, že áno, máme problém v lesoch, ale je niekde úplne mimo cyklistov a tých ľudí, ktorí sa vozia na koňoch v lesoch.
Napriek tomu, že viaceré hlasy zaznievali kritické k tomuto návrhu alebo k tomuto odstráneniu jednej nezmyselnej časti zo zákona, hlavne z vládnej strany SMER, preto som aj vyjadril počas faktických pripomienok značnú mieru skepse, či toto bude posunuté do druhého čítania alebo či vôbec príde k hlasovaniu, pretože tu padol od pána kolegu procedurálny návrh.
Chcel by som iba poukázať na to, že niekde tuná z predných lavíc zaznelo, že vyzerá to tak, ako keby sa bavil hluchý s hluchým. Nedokázali sme ani pri opätovnom predložení tohto zákona posunúť debatu od roku 2007 ďalej. A ja si myslím, že z hľadiska toho, čo z tejto siene zákonnosti, ako to nazýva Janko Mičovský, odznieva k ľuďom, budú ľudia pravdepodobne naďalej postrádať zdravý rozum v rozhodovaní poslancov a zastupiteľov v tomto parlamente. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Skutočne len krátko na záver len niekoľko postrehov. Zareagujem aj na niektorých pánov poslancov.
Pán poslanec Ivan Mikloš tvrdí, že tieto opatrenia ktoré sú teraz v zákone, bránia rozvoju cykloturistiky. No tých 40 000 km v rámci nášho malého, ale pekného Slovenska, si myslím, nebráni rozvoju cykloturistiky.
Viacerí ste sa tu ohradili, že vyháňame ľudí z lesa. Tretíkrát a už naposledy tvrdím, že terciárna lesná sieť ide lesnými porastami. To mi potvrdia páni kolegovia či opoziční alebo koaliční s lesníckym vzdelaním.
Ďalej najväčší problém, páni poslanci, či pán Frešo alebo pán Ivan Mikloš vidí v nevykonateľnosti zákona, zrejme je ťažké rozoznať 1,5 m širokú cestu, netreba nič iné vedieť, len toľko, s pravítkom, ubezpečujem vás, nemusíte chodiť po lese.
Nakoniec sme skĺzli k takým rôznym invektívam.
A koniec koncov sa ukázalo, že v dôvodovej správe to, čo uvádzate, že tento zákon obmedzuje ľudí v športovaní, cykloturistike v lese, vôbec nie je pravdivé.
A to, že zákon je nevykonateľný, pretože občania nemajú ako sa dozvedieť, čo je lesná cesta, tak je takisto, a sami to uznávate, skutočne nepravdivé.
Pán spolunavrhovateľ Viskupič, vy tu tvrdíte, že sa jedná o vládnu stranu a či to schválime a tak ďalej a tak ďalej. Počas minulého volebného obdobia, keď strana SMER – sociálna demokracia bola v opozícii, môj procedurálny návrh, keď ste mali väčšinu, nepokračovať v prerokúvaní poslaneckých návrhov zákona o lesoch v tejto oblasti, získal väčšinu. Takže ja pevne verím, že zdravý rozum vyhrá a že tak tomu bude aj počas zajtrajšieho hlasovania. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ďakujem veľmi pekne za slovo.
V krátkosti by som možno povedala, čo je cieľom tejto novely. Je veľmi stručná a má za cieľ zaviesť druhú časovú oponu vo vysielaní. V súčasnosti viete, že existuje jedna časová opona, to znamená že programy nevhodné pre vekovú kategóriu divákov do 18 rokov sa nemôžu vysielať počas dňa až do 22.00 hodiny. A to, čo ja navrhujem, je, aby existovala aj druhá časová opona, a síce aby programy nevhodné pre vekovú kategóriu divákov do 15 rokov sa nemohli vysielať počas dňa čiže aby sa mohli vysielať len v čase od 20.00 hodiny do 6.00 hodiny ráno.
Ten dôvod, prečo navrhujem také znenie, je jednoduchý. V minulosti takáto druhá časová opona platila. Bolo to v čase keď aj ja som bola členkou Rady pre vysielanie a retransmisiu. A myslím si, že tá prax ukázala opodstatnenosť takéhoto opatrenia. A odkedy prestala platiť táto druhá časová opona, bolo to v roku 2008, nielenže sa zhoršila kvalita vysielania, ale teda začali pribúdať aj sťažnosti na Radu pre vysielanie a retransmisiu. V roku 2008 ich bolo 215, v roku 2010 ich bolo 430, v roku 2011 ich bolo až 1 191 a v tomto roku tiež ich pribúda požehnane.
Ako príklad, prečo som sa aj rozhodla ísť s touto témou von, by som uviedla jeden prepis z jednej upútavky, ktorú som zachytila počas sledovania rozprávky s mojou deväťročnou dcérou. Uvádzam to aj preto, že mnohí z vás možno nesledujú televíziu vôbec alebo v televízii sledujú len niektoré relácie, možno niektorí rozprávky nesledujú, lebo nemajú malé deti, niektorí možno rozprávky sledujú s vnúčatami. A ja som v televízii rozprávku v sobotu sledovala s mojou deväťročnou dcérou. Prečítam vám kúsok z toho prepisu z upútavky, ktorá odznela v televízii o 10.47 hodine v sobotu predpoludním uprostred rozprávky určenej pre malé deti. Je to v zábere na navrhovateľku hovoriacu pred kamerou a v pozadí sú v policiach zložky na dokumenty: „Mama mi vždy hovorila, aby som v ľuďoch hľadala len to dobré. Ale čo je dobré na tom zverovi?“ Potom je prestrih na odporcu pána Hrabka v súdnej sieni hovoriaceho: „Neviem, neviem to opísať slovami, čo v tej chvíli do mňa vošlo.“ Navrhovateľka skočí pánovi Hrabkovi do reči slovami: „Diabol do vás vošiel v tej chvíli.“ Potom je záber na sudcu hovoriaceho: „Čo sa zistilo šetrením polície, aký bol teda konečný záver.“ A navrhovateľka stojí pri stole, vedľa nej sedí advokátka a hovorí: „Moja mama bola po smrti zneužitá a tento sexuálny akt previedol práve tu pán Hrabko.“ Je podľa vás normálne, je podľa vás prijateľné, aby počas rozprávky, počas programu explicitne určeného deťom išla upútavka, kde sa hovorí o sexuálnom zneužití mŕtvej osoby? Ja si neviem predstaviť, čo ešte horšie by tam malo odznieť, to by bolo jedine to že by to niekto ukázal. Ale tak to snáď nie. Naozaj, dostali sme sa príliš ďaleko na to, aby sme to mohli ďalej tolerovať.
Pán minister už povedal, že tiež zaregistroval horšiu kvalitu alebo vulgarizáciu alebo idiotizáciu spoločnosti a chce to riešiť. Sľúbil, že v tomto duchu chce pripraviť vyhlášku, ktorá by bola platná od 1. 1. 2013. Teraz aj hovorí o tom, že sa chce rozprávať s ľuďmi a počúvať, čo si oni o tom myslia, že či vôbec také niečo je potrebné. Ja teda len dúfam, že nezmenil svoj názor, pretože ja som presvedčená, že takéto niečo je potrebné. Je potrebné ochrániť deti pred takýmto obsahom v televíziách.
A podľa mňa sú tu vlastne dve témy na stole, z nich jedna je, či naozaj takéto relácie patria alebo nepatria na obrazovky, a druhá je téma ochrany maloletých. K tej prvej téme poviem, nie je problém, keď sú v televízii rôzne relácie a sú rôzne stanice platené, kde človek vie presne, že to tam nájde, keď si to vyhľadá. A v tomto naozaj ja nechcem zavádzať žiadnu cenzúru, proste to, čo mne vadí, je, že takéto relácie, takéto filmy plné násilia sú podsúvané a vnucované aj detskému divákovi, ktorý sa proti tomu nevie brániť.
Zaznelo v médiách aj také niečo, že tento návrh, ktorý predkladám, je príliš prísny. Len pre vašu informáciu poviem, ako je to napr. vo Francúzsku. Vo Francúzsku pre vekovú kategóriu do 12 rokov programy nevhodné sa môžu vysielať len po 20.30 hodine, do 16 rokov programy nevhodné sa môžu vysielať až po 22.30 hodine a dokonca do 18 rokov programy nevhodné sa nemôžu na bežných staniciach vôbec vysielať, môžu byť len na staniciach, ktoré sú zakódované, a teda spoplatnené.
Taktiež som zaregistrovala v médiách vyjadrenia niektorých kolegov zo strany SMER, že by bolo dobré zharmonizovať našu legislatívu s tou českou. Myslím si, že bolo to včera alebo predvčerom v médiách, Česi neuvažujú o takomto niečom, neuvažujú o jednotnom systéme označovania. A ja sa pýtam, ak v Českej republike budú do ovzdušia vypúšťať škodliviny, tak pôjdeme aj my do toho preto, aby sme boli takí ako oni, alebo si urobíme poriadok doma a nebudeme vypúšťať škodliviny a budeme žiadať od tej vedľajšej strany, od toho ďalšieho štátu, aby podľa možností tiež upravil svoju legislatívu? Myslím si, že my sme v prvom rade zodpovední za to, čo sa deje tu. A vyhovárať sa na to, ako je to v inej republike, mi príde veľmi nezodpovedné.
Posledná moja poznámka k tomuto úvodu ešte je, tiež som v médiách zachytila vyjadrenie, že tento návrh je zle napísaný. Ono je dôležité čítať veci s porozumením. Čiže by som to chcela naozaj vysvetliť. Keď si prečítate § 20 tohto zákona, tak zistíte, že v prvom odseku sa píše o tom, že platí generálny zákaz vysielať relácie, ktoré by mohli ohroziť psychický vývoj dieťaťa. Čiže je tu zákaz. Preto, tak ako som to naformulovala, alebo teda právnik to tak naformuloval, sa vlastne dávajú dve výnimky, kedy sa môžu vysielať takéto programy, ktoré môžu ohroziť psychický vývoj dieťaťa. Ale, samozrejme, ja som pripravená v druhom čítaní, ak by to bol len tento jediný problém, ktorý by bránil poslancom strany SMER zahlasovať za túto novelu, dať tam slovíčko „len“, aby bolo zrejmé, že sa smú tieto programy vysielať len v tom čase, a nie inokedy. Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)