8. schôdza

Pán poslanec Kamenický, podľa mňa hovoríme o tom istom, len sa snažíme každý nejako z toho vykľučkovať, aby to vyznelo inak, ale to, že tie firmy na Slovensku prepúšťajú, a myslím si, že ste postrehli aj vy včera tú správu aj dnes tú správu, podľa mňa nemáte žiadnu záruku v tom, že to nie je v súlade s tým, že vedia, že takáto daň, alebo takto sa zvýši daň na Slovensku, a tie firmy si prepočítavajú, povedia si, poďme radšej do Rumunska. Máme tam lacnejšiu pracovnú silu, nižšiu daň z príjmu právnických osôb. Oplatí sa nám to viac.
Takže jednoducho preto možno Delphi v Senici zbalí švestky a sedemsto ľudí zostane na ulici, ale moje vystúpenie bolo o tom, že chcem na vás apelovať, aby si naozaj veľmi opatrne zvažovali, lebo ak hovoríte o tom, že Slovensko je naviazané na zahraničie, že je otvorená ekonomika, je naviazaná na zahraničný dopyt, a ten zahraničný dopyt je chorý, tak to v podstate aj Slovensko je de facto, prenesene, choré.
Čiže Európa má chrípku, Slovensko má chrípku. Leží na posteli. Je to svojím spôsobom chorá nejaká ekonomika, čiastočne, do určitej miery, a vy tomuto pacientovi, ktorý leží na lôžku v nemocnici, idete ubrať kyslík. To je presne o tom istom, obrazne povedané.
Čiže vy pacientovi, ktorý je chorý a ktorého problémy treba liečiť, tak ste si povedali, že najlepšie riešenie tých jeho problémov je, že prestanete mu vetrať v miestnosti a viacej bacilov tam bude mať. A jednoducho bude chorý ešte viac. O tom to bude. Takto dopadne výber daní na Slovensku.
Ekonomike, ktorá je utlmená, ktorá je v kríze, ktorá trpí stagnujúcou, dlhodobou stagnujúcou nezamestnanosťou, ktorá je otvorená voči zahraničným trhom, ktorá konkuruje okolitým krajinám napríklad teda v atraktivite podnikateľského prostredia, túto ekonomiku idete vlastne dobrovoľne zneatraktívniť. A dôsledky toho bude znášať celé Slovensko.

Ďalším ústne prihláseným do rozpravy je pán poslanec Hlina.
Pripraví sa pani podpredsedníčka Jurinová.
Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážení kolegovia, ja som avizoval, ale naozaj je ťažko urobiť nejaký mostík, že to, že som nemohol vystúpiť v tej rozprave o správe SIS k tejto téme, čiže si to predsa len doplním neskôr, keď bude nejaký vecný príslušnejší bod, aby som pána ministra nezdržiaval, ale (smiech) v krátkosti, je to čiastočné, ten mostík by sa možno aj dal urobiť, že niekto si tu robí súkromnú armádu, to nebolo spomenuté, a že keď iné spravodajské služby naháňajú zvukové záznamy z Gorily, že to predstavuje bezpečnostné riziko pre túto krajinu. Ale poviem to komplexne v inom bode, nejako vecne príslušnejšom.
Ja ešte som bol dlžný jednu vec a tu kolegom zo SMER-u, že keď som vystupoval pri inom zákone, že teda som bol taký ofenzívny, že sa ich to dotklo, tak sa im teda ospravedlňujem. Síce nemám komu, ale ospravedlňujem sa im. Teda tak považujte to za moju nováčikovskú daň, ktorú som zaplatil, i keď neviem, prečo sa vás to dotklo, lebo v zásade som povedal, že ten kto za to zahlasuje, je podľa mňa chrapúň alebo dement, takže stále máme ešte šancu, ide do druhého, do tretieho čítania, stále ešte máme šancu nejakým spôsobom korigovať, lebo plus-mínus to naozaj bude sedieť. Ale pripúšťam, teda pripúšťam. Človek sa musí v politike naučiť hovoriť aj do betónu, to znamená nikomu. A to je tá schopnosť, hej, že. Takže vážení kolegovia, pripúšťam, že sa vás to mohlo dotknúť. (Smiech v sále.) Takže prijmite, prosím, moje ospravedlnenie a nabudúce si dám pozor. Vecne to však stále plus-mínus sedí, ale máme šancu sa k tomu vrátiť.
Dane. Prosím? Tak ste minuli mojej ospravedlnenie.

Renáta Zmajkovičová, podpredsedníčka NR SR
Pán, pán poslanec, prosím vás, sme v rozprave, nemáme tu dialógy. Takže nech sa páči.

Alojz Hlina, poslanec NR SR
Dobre, tak k tomu, o čom tu teda rozprávame, o daniach. Tu, mali sme tu aj prednášku, pán Sulík nám to tu predniesol, pán Mihál to vypitval, pán Kaník to namixoval, taký ten jeho typický kaníkovský mix. Nepoviem aký, lebo nechcem si poštvať všetkých, čo sú tu, takže (smiech) poviem neskôr.
Takže všetko sme už, čo sme mali, sme počuli a ja sa skúsim teda tak, aby som niečo nové priniesol do toho, tak ja chcem len povedať. Ja mám pocit z toho už aj, ako som vás videl, že tomu plus-mínus rozumiete, a nejaký ten jeden graf to nemôže zmeniť, keď človek (smiech v sále), keď človek robí, sa stane aj chyba a v tom strese, to ja, viete, ja sa na tom fakt nejakým spôsobom nerealizujem, čiže to naozaj, to z vás ide, že máte, dokonca aj to cítiť, že máte aj záujem to riešiť. Takže pokiaľ teda rozumiete tomu, teda vychádzajme z toho, tak vieme spoločne, hej, že to už bol, aj Ježiš Kristus povedal, že čo je cisárovi, cisárovi, čo je cisárovo cisárovi a čo je Bohu Božie. Tak ono to bolo dávno, čiže tá otázka naozaj stojí, a už dávno ju vedeli, na ňu odpoveď, že dane patria štátu, čiže a to je teda, skôr ako sa pohnem ďalej. Tu by som prípadne sa aj spýtal, aby som si prepotvrdil, že na tomto axióme sa zhodneme, že či dane patria štátu. Výborne. Takže má zmysel pokračovať.
Čiže pán minister financií potvrdil, že dane patria štátu. Čo som rád, lebo som mal obavu, že to prestáva platiť. Naozaj, po, potom ináč, čo tu prepašovala terajšia opozícia, lebo ona to tu prepašovala, ten zdravotný odvod pre súkromné firmy, tak tuná sa nejakým spôsobom tunuje ďalej, hej, čiže to bolo to moje, také akože som pozeral, že či sa niečo zmenilo, o čom neviem, hej, že som teda vyrušoval a som nepočúval a že štát a že dane už nepatria štátu. Čiže som veľmi rád, že patria stále, a zaraďujeme sa tým pádom medzi slušné krajiny. Lebo v slušných krajinách tie dane naozaj patria štátu.
Potom sú také všelijaké lumpeng.......................... štáty, viete, také, že kde vládne Umumbu, Mumbu, alebo vládnu ľudia, ktorí síce majú štafáž nejakého, akože to vyzerá ako parlamentná demokracia, ale vzadu to je úplne inde, ináč, a to v praxi aj znamená, že sem dôjde pán minister Počiatek, donesie nám tu IDS-ku, úplne bez hanby. V iných krajinách by nestihol ani dvere do parlamentu otvoriť a by ho vysmiali, že či je normálny. To je aj to, že pani Zvolenská nám tu pomaly v kombinéze predstavuje zákon o zdravotných odvodoch, čiže toto sú také, akoby som povedal, že tie iné štáty, ktoré sa tvoria. Nerád by som, keby sme sa my k nim nejakým spôsobom zaradili.
Takže ak dane patria štátu, tak ja sa pýtam potom, že či Penta je štátom. Tak zjednoduším to, aby, lebo aj tu mi niektorí ľudia naznačujú, naznačujú, že pre mňa treba nejaký špeciálny prístup, tak pripúšťam. Čiže ja naozaj, že veci treba zjednodušiť, čiže aby sme si to aj zjednodušili, že tú daňovú otázku, nie tak zložito, Laffet a neviemaké všelijaké krivky, ktoré vlastne v zásade asi ovplyvňujú, ale v zásade je to dosť jednoduché. Dane sú to, čo štát vyberie od ľudí, ktorí zarobili. Hej. A z toho žije. Doteraz štát žil z toho, čo komunisti vytvorili, už sa všetko popredalo, už nie je čo, čiže teraz už toho nie je moc, čiže už zostáva len žiť z toho, čo vyberieme od ľudí, ktorí niečo zarobili. Takže to je také dosť, by som povedal, že principiálne v tomto, aby sme si aj my nejakú tú rétoriku niektorých kolegov tuná, ktorí tu fantómovo sedia, že nejako nepripúšťali takú, ten, ja som to úplne na začiatku hovoril, ako som sem prišiel, že taký neoboľševizmus tu čiastočne identifikujem, hej, čiže v tomto by sme boli dobre, keby sme sa dohodli, že na tom, že niekto zarobí, nie je nič zlé. Že to, že niekto zarobí, nie je útok na podstatu štátu. Hej, že to vlastne je dobré, lebo z toho, čo zarobí, v tých slušných krajinách odvedie štátu a štát potom z toho platí, čiže je to vcelku jednoduché.
Čiže, keby som pokračoval v tých axiómach, ktoré je potrebné si zadefinovať, takže hovoríme, že dane patria štátu, dane sú to, čo štát vyberie od tých, ktorí zarobili, a zarobiť nie je hriech, tak to sú tri základné axiómy, ešte pridám štvrtú, že Penta nie je štát, tak potom, keby sme si to rozmenili na drobné, hej, že teda, že to, čo štát vyberie od tých, ktorí zarobia, tak veľmi efektne, neviem, či efektívne, ale efektne určite, to niektorí rečníci tu predstavovali aj s veľkou paľbou cudzích výrazov, že čo vlastne sú, alebo nie sú, a aká je korelácia medzi výškou a výberom a neviemčo, čiže do toho ja sa púšťať nejdem, toto vynechám, aby som sa neopakoval, z toho si treba zobrať to, čo sa zobrať dá.
To, že tá druhá axióma, že zarobiť nie je hriech, na to by som možno skôr sfokusoval moju pozornosť, že to je dobré, keď niekto zarobí, no, hej, naozaj, že to nie je zlé, hej, čiže takú, čo tu identifikujem tú, tú mierne neoboľševickú rétoriku, že by sme si ju nemali pripúšťať, lebo naozaj to, to, to nefunguje. Zarobiť je drina, pokiaľ nemáte peňazovod zo štátu, samozrejme. Zarobiť je drina aj vtedy, keď nepredávate, alebo nekupujete od štátu, lebo vtedy to ide rádovo ľahšie. Špeciálne tuná v týchto končinách. Zarobiť na Slovensku je skutočne drina, hej, čiže ľudia, ktorí to dokážu, tak by nemali byť nejakými triednymi nepriateľmi, alebo nejakými, ja nechcem povedať, že by ich mal niekto tu vzývať, hej, ale ako minimálne z nich nerobiť triednych nepriateľov, to je druhá axióma.
Tá tretia teda, že dane patria štátu. To by som mierne rozvinul, ak dovolíte, pán minister, že podľa mňa ako-tak vychádzame z toho, že slušné štáty, teda majú dane, im patria, hej, a slušné štáty poznajú také niečo ako daň z dividend, hej, čiže štát, myslím, že som videl nejakú tabuľku, že myslím, že všetky európske štáty majú plus-mínus daň z dividend. Nuž, ale znova len Slovensko nemá. Viete a vždycky tá ambícia Slovenska byť v niečom pioniersky, pilotný, neviemaký, ma ubíjala, už ma až ubíja, lebo to nikdy nedopadlo dobre a nikdy nedopadne dobre. Čiže znova aj tejto obrovskej ambície, ktorú si tu niekto postavil, že ako teda my to všetkým ukážeme a ako my to budeme robiť ináč. Verte-neverte, s tým sa nestotožním nijako.
Čiže slušné krajiny majú daň z dividend, stanovia si nejakú sadzbu a tu vyberajú a zaťažujú rovným dielom všetci, ktoré niečo zarobili. Hej, teda už to raz zdanili a to, čo im zostalo, chceli by si zobrať, tak štát im ešte to proste nejakým spôsobom dodaní na základe rozhodnutia parlamentu, že ako, ako vysoko a ako rovnako. Hej, tá zásada ako vysoko, ako rovnako by tam mala, mala byť, hej, predpokladám. Lebo vtedy je to spravodlivé. Ono vždycky je to dobré, keď je to spravodlivo, to ide ľahšie. Keď je to nespravodlivé, tak ľudia majú, samozrejme, vo vnútri, v sebe, že sa tomu v podvedomí bránia. Čiže tento slušný systém, ktorý funguje u nás, sme popreli. Popreli tým, že tu niekto prepašoval, a ja naozaj budem zvedavý a budem chcieť vedieť zistiť rodokmeň tej, tej absurdity, že toho, tej dane voči zdravotným poisťovniam, že aký je rodokmeň. To znamená, kde je nejaký zdrojový kód, hej, že kde vlastne, kto to tu akým spôsobom doniesol, aj fyzicky, hej, že sa to tu nejakým spôsobom prepašovalo, lebo je to podľa mňa chrapúnstvo. To je čisté chrapúnstvo ako celá daň voči zdravotným poisťovniam, keď argumentačne môžeme sa k tomu dostať. Je to, jednoducho si to povedzme, je to chrapúnstvo. Žiaľ, musím skonštatovať, že, že sa v tom pokračuje. Ten princíp nesedí absolútne v ničom. Nesedí, je to súkromná daň pre Pentu. To ako máme DPH, tak môžeme mať DPP, to je daň pre Pentu, to je proste v tom, že ak vychádzame z toho, že cirka alebo plus-mínus 80 percent, alebo 90 percent podnikateľov je poistených v Pente, keď zarobia voľačo, tak proste tej Pente to musia zaplatiť. Je to dobre vymyslené.
Ešte taká tá argumentačná výbava, čo tu zaznela, že je to teda kvôli tomu, že podnikatelia si neplatili zas minimálne a neviemčo, a v zásade je to argument. V poriadku, ale ja si tiež myslím, že ten podnikateľ nie je zavesený niekde vo vzduchoprázdne, hej, čiže tiež nejaké tie odvody platil, ak chcel mať dôchodok, alebo tak. A to je jedna vec a druhá vec je, že tá nespravodlivosť je v tom, že ten podnikateľ, s prepáčením, nezje 300 penicilínov. Hej, že teda bežný nejaký poistenec zje jeden penicilín, a podnikateľ 300, čiže preto musí, musí zjesť. Poväčšine čo ja poznám ľudí, tak pomaly sú menej chorí, lebo nemôžu si dovoliť byť chorí. Čiže nie sú nejakou, by som povedal, veľkou záťažou pre zdravotný systém, čiže nesedí to ani v tomto. Proste je to súkromná daň pre Pentu, ktorú niekto sem prepašoval do parlamentu, ktorá absolútne a nijako nesedí, je absolútne nespravodlivá a obludná až, hej, a tuná sa, dochádza k tomu tunovaniu. A ja, prečo to hovorím. Na konci chcem taký návrh pre vás spraviť, že, že nespravodlivá je ešte aj v tom, ja viem, že pre niekoho, dokonca, lebo ona sa dá tak odprezentovať, že teda tí bohatí budú platiť. Ináč to odprezentujete aj na dani z dividend. Hej, že elektorátu, ale aj celkovo verejnosti, že tým bohatým sme to natreli, budú platiť, pri dani z dividend to sedí a je to aj fakticky pravda. Hej, pri tomto zdravotnom odvode to vôbec nie je pravda, i keď to tak na prvý pohľad vyzerá, a verím, že teda ľudia takí jednoduchší si to vysvetlia, že áno, však ale im dali, a áno, hej, ako im to všetko natreli. Nesedí to v tom, že tam máte ten strop, hej, a to je vlastne tá zvrátenosť toho celého, že tam je ten strop, hej, že tých skutočne bohatých z toho hlava naozaj nebolí, pokiaľ ešte to zdaňujú tu. Poväčšine tí ľudia to tu už dávno nezdaňujú, čiže ich z toho hlava, viete, nebolí, čiže v tom je to dokonca absolútne nespravodlivé.
Takže, pán minister, ja neviem, či ako to tam teda u vás funguje, ale keď hovoríme, teda zhodneme sa na tom, že dane patria štátu a že teda vy máte naplniť, mať nejaké, alebo aby sme mali z čoho zaplatiť sestričky, tak ja neviem, či je to vo vašej moci a sile pani Zvolenskej povedať, že nech na to zabudne, hej, že to je, že to blbosť a že, že otázka stojí ináč, hej, že treba sa vrátiť tam, kde sú už normálne štáty v tejto krajine, kde sú slušné štáty tejto krajiny, to znamená, keď uznajú, že áno, tak majú daň z dividend. Hej, majú daň z dividend a ja si dovolím tvrdiť, že, že vyberiete veľa, alebo vyberiete dosť a vyberiete to pre štát. A už ako sa rozhodnete s tým, že ako budete s tým, hej, ako to budete rozdeľovať, to už je na vás, ale nebudete vyberať pre Pentu akože. To je tá absurdita, že vlastne, že použije niekto štát na to, aby donútil niekoho iného z toho, čo zarobil a zdanil, zaplatiť súkromnej firme. Viete, to je naozaj, to je dosť zvrátené, dovolím si tvrdiť na európske pomery nevídané, čiže tejto, tejto, by som povedal, hviezdnej chvíle nášho zákonodarstva by sme sa mohli potichučky a bez toho, aby veľa ľudí sa o tom dozvedelo, nejako zbaviť a vysporiadať sa s ňou, hej, čiže. To je, to je k tomu, aby sme, čiže tú daň z dividend si myslím, že keď teda sa rozhodnete, že, že chcete sa zaradiť, chceme sa zaradiť tam, kde sú slušní ľudia, tak, tak áno.
Dobre, nebudem, kolegovia medzitým prišli, ale minuli ste, ja som sa vám ospravedlnil, tak vážne. Na začiatku som povedal. Nebudem, nie, nie, nie už, jasné, však to som povedal. Takže čo z toho, lebo ono viete, ja zase pracovať systémom, že, že oni sú také systémy práce, že teda ako čím horšie, tým lepšie, tak týmto systémom ja nechcem, ani nechcem pracovať systémom, že, že vám budem identifikovať, že aké sú chyby a na nich sa o toto, taký ma výraz pejoratívny napadá, ale nepoviem ho, čiže niekedy mám aj tendenciu, alebo záujem, nehovorím, že sa mi to podarí, aj ponúknuť nejaký návrh, alebo, alebo možno až riešenie, alebo možnosti, že ako by sa to dalo. Čiže keby som k tomu sa blížil, tak vám poviem toľko, že v zásade treba ľuďom povedať, že bude horšie, to je úplne jasné, hej? To treba povedať normálne a na rovinu, hej, že treba ubrať, pribrzdiť, hej, to, čo sme tu žili, to šialenstvo, že niekto si kúpil byt ráno a večer bol už o 10 percent drahší, to bola úplná náhoda, to bolo, to bol pokrivený systém, to bolo šialenstvo, to už nebude. Hej, už nebudú zo zemiačisiek, niekto nakúpi zemiačiská a myslel si, že aký je developer, ani zo stánkarov už nebudú developeri, čiže to naozaj treba ubrať, pribrzdiť, treba ľuďom povedať, že nech sa trošku schladia, a pripraviť ich na to, že, že toho bude o niečo menej. To znamená, tých daní vyberiete menej. To je preto, nie preto, že vyberiete ich menej, lebo svet sa pohol, svet naštartoval niečo také ako Čína, hej, a tomu je dosť ťažko konkurovať. To myslím, že aj na tomto by sme sa teoreticky mohli zhodnúť. Čiže bude to, bude to ťažké, ale nehovorím, že sa to nebude dať riešiť. Bude sa to dať prežiť. My sme na Slovensku prežili ďaleko horšie veci. Čiže aj toto, toto myslím si, že zvládneme. Len netreba proste si maľovať nejaké falošné, falošné nádeje, že ľudí nejakým spôsobom klamať. Takže pripraviť sa na to určite a na to, že to bude zlé, a nevysielať, a to chcem už zdôrazniť, aj tu som si to podčiarkol, že nevysielať zlé signály, hej. Proste naozaj, však to tu tiež už odznelo a to vieme. Tu nie je žiadny čínsky múr okolo Slovenska. My sme otvorená ekonomika. Dokonca keď tú Čínu spomíname, tak keď sa Číňanom prestanú kajany................................ páčiť, tak máme po raste, hej. Takže to je veľmi krehučká ekonomika. Čiže to treba uznať, že naozaj sme otvorenou ekonomikou a to znamená, že tie signály, ktoré my tu vyprodukujeme rýchlosťou svetla, do toho sveta idú. Čiže také, by som povedal, veľmi rozpačité signály, kde proste je v strednej Európe niekde nejaká krajina, ktorá v čase krízy dokáže meniť Zákonník práce. Lebo viete, tam niekoho v tom Chicagu alebo Hongkongu, opakujem sa, nezaujíma, že teda plus-mínus v čom. Jeho zaujíma tak makro, hej, ten makropohľad, že posilňujú právomoci zamestnancov. Toto je informácia, po ktorú ten človek dôjde, ďalej ho to už nezaujíma a vtedy si povie, fíha, to čo je za krajina, hej, v tejto dobe? Takže poďme ďalej. Čo tam ešte máme? Rumunsko, ja neviem čo. Čiže toto je jeden, by som povedal, veľmi, veľmi nešťastný signál a takisto je nešťastným signálom aj tento zákon, o ktorom rozprávame. To znamená, že sa potiahneme z 19 na 23. Znova je to, znova je to protismer, hej. To je absolútny a čistý protiprúd, hej. To znamená, svet ide nejakým smerom. Možno keby sme pred štyrmi rokmi dali 23, tak to tak nebolí, ako to bude bolieť, alebo cena za to, akú za to zaplatíme, že to teraz zdvihneme, bude rádovo vyššia. Lebo normálne sa to v tom svete naozaj bude chápať ako absolútny protismer a ten dojem môže byť až taký hugo-chavézovský, hej, na ktorý upozorňujem, že je tu niekde krajina v strednej Európe, ktorá, ale to hyperbolizujem, to som si mohol aj odpustiť. Ale niekedy je dobré povedať viac, ako by človek mal, a potom možno si, niekde na pol ceste je to plus-mínus pravda. Čiže na to chcem upozorniť, že naozaj, aby sme to nepreháňali s tými rozpačitými, pomlčka, zlými signálmi, ktoré do sveta, do sveta vydávame. Viete, tam je aj treba spomenúť, že to vaše obcovanie s odborármi. Vy tak akože s nimi tak komunikujete, ale pravdou je, že ako sa vám odvďačili, hej, že vlastne oni sa vám odvďačili tak, že tu štrajkuje už každý, a kto neštrajkuje, bude, hej. Čiže to je ako paradox, hej, že vlastne namiesto toho sociálneho zmieru ste si, nabudili ste odborárov a tí, plní sily a chuti po výsledkoch proste idú ako šróby, hej. Čiže to je znova, by som povedal, z nejakého operačného, taktického hľadiska dosť zlé, hej. Čiže ja nehovorím, že ste ich mali paralyzovať, hej, ale takto ich nabudiť, že to môže byť naozaj na úrovni toho, čo sa tu hovorí, že smrteľného kokteilu, lebo je to zlá kombinácia. Nabudené odbory a zdecimovaná stredná vrstva, alebo podnikateľský sektor, hej. To znamená, to tú krajinu môže čisto teoreticky, ale určite aj prakticky odrovnať. Takže nemáte len zodpovednosť za odborových predákov, aby teda referovali na schôdzach, že akí sú úspešní. Čiže máte zodpovednosť, ale to podľa mňa aj viete. Za dôchodcov, za všetkých možných, hej. Takže to len pripomínam, hej, aby sme to neprecenili, a neurobili to, čo ja identifikujem, v takých kolektívoch sa to zvykne, že sa volá, že otráviť studne, hej, že máte tak, akože je taký kolektív a potom sa tam nájde jeden, čo všetkému rozumie, do všetkého mudruje, všetko vie, všade bol, všetko videl, všetko by vedel robiť lepšie, a ten, kto to robí teraz, to robí zle. A otrávi tú studňu, otrávi tú atmosféru a otrávi ten produkt, alebo celé to, čo sa, čo sa vytvára. Čiže ja ešte to moje doplnenie vašich vládnych zákonov, ktoré som urobil pri ministrovi Kaliňákovi, kde vlastne by sme ich mohli v zásade rozdeliť na vládne, vládne a pomlčka sa vždycky pridá, hej, že lobistické, operačno-taktické, potrebné a opravné. Tak teba doplniť ten váš a ten váš je v tomto prípade otravujúci studňu, hej. Lebo v zásade on spôsobí to, že tu to nastavenie spoločnosti otrávi aj dovnútra aj navonok, ale nechcem byť zlým prorokom bez efektu. Bez sľubovaného efektu, respektíve cena za možno čiastočný malý efekt z toho bude strašne vysoká. Čiže tento doplnok by som k tomu tam predsa len dal. Takže ten apel je v tom, že nerobte to, čo robíte teraz, že, že tlačíte, teda podporujete odborárov a decimujete strednú vrstvu. Decimujete strednú vrstvu. Viete, keď si to niekto rozmení na drobné, že to čo je vlastne ten zdravotný odvod, že to je tak brutálny útok na strednú vrstvu. Tak tá stredná vrstva vás nebude mať, nieže rada, ale tak si povie, z hĺbky srdca si povie, však to je absolútne nespravodlivé, to je nefér, hej. A to sú poväčšine aj ľudia, s ktorými sa denne stretávate. Čiže ja by som to moc nepokúšal. Keď to oni začali, že vy to dokončíte. Čiže to je naozaj na zvážení, že či týmto smerom. Takže tú strednú vrstvu, naozaj by som sa na ňu spoľahol, lebo ona vie pomôcť a zabrať, keď treba a bude treba. V tejto krajine určite. Takže ja už končím teda, aby som nezdržiaval, tak som zachytil, pán minister, taký balónik ste pustili, že by ste prípadne, potom by sa to korigovalo z tých 23 na 21. Čo je v zásade taký znova z ďalších signálov na zjemnenie, zjemnenie toho, čo sa deje. Ale ja by som možno skúsil reverzne, alebo opačne, že tak ako vyzvem pána Richtera, keď tu bude, že s tým jeho nešťastným Zákonníkom práce, ktorý v zásade bude dosť ako až na úrovni morovej rany pre túto krajinu znova len z pohľadu toho signálu. Ja nechcem analyzovať, že či tam fakt možno plus-mínus aj niekomu pomôže alebo čo, ale ten signál navonok, ten efekt otrávenia studne, alebo otrávenia toho prostredia bude úplne jasný, hej. Tak budem teda chcieť, keď to tu príde, mu predložiť taký návrh, úplne naivne, že či by náhodou s tým nepočkal, že keby bolo celkom zle, hej, Že vy by ste teoreticky mohli aj vy, vy by ste mohli tie vaše zákony použiť na strašenie, hej. Že vlastne by ste to otočili a by ste vlastne strašili tým, že toto urobíte, hej. Čiže pán Richter by mohol strašiť tým, že pokiaľ rast klesne pod tri percentá, hej, tak dá nový Zákonník práce. A vy by ste tiež mohli postrašiť podnikateľov a povedať, že pokiaľ výber daní neklesne, alebo aj opačne, že pokiaľ výber daní nestúpne, tak zvýšia sa dane. Viete, a teoreticky je tam možno predpoklad, že tí ľudia si povedia, fíha, tak má to pre nás taký efekt a skúsime zabrať, lebo naozaj hentým, tí to urobia, hej, a dajú to. Čiže by som šiel skôr touto metódou, že toho postupného, čiže skôr by som to postavil do tej polohy toho strašenia ako urobenia. A tým by som skončil. Nechcem tu nejako, a dovolím si tvrdiť, že tie efekty z toho budú, budú rádovo lepšie, dokonca možno by sa dali aj merať po nejakom čase, že by sme sa k tomu vrátili. Aj by som si na to vsadil, čo nerobím, že by to tak bolo lepšie. Ale je to o tom, že teda akým spôsobom sa vy rozhodnete. Čiže to je všetko.
Ďakujem pekne.

S faktickými poznámkami žiadni poslanci.
Teraz vystúpi pani podpredsedníčka Jurinová, pripraví sa pán poslanec Frešo.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia. Už som to tu aj niekoľkokrát opakovala pri iných príležitostiach, že chápem vážnosť situácie, v ktorej sa nachádzame, a určite ministrovi Kažimírovi nemáme čo závidieť. Nemáme mu ako závidieť, ani prečo závidieť rozhodnutia, pred ktorými stojí. Preto ani nebudem tvrdiť, že všetko, čo predkladajú, predkladajú len zle. Alebo, že predkladajú len zlé veci. V každom návrhu sa dá niečo nájsť, ale vždy ten návrh zabijú takou ranou, ktorá úplne znepriechodní snahu o podporu tohto zákona. Určite sa to udialo aj v tomto prípade.
Predtým, než sa dostanem ku konkrétnym opatreniam, však dovoľte jednu všeobecnú poznámku ku konsolidačnému úsiliu vlády. Určite nikto dnes netvrdí, že konsolidovať sa dá len úsporami. Viem, že to nie je reálne, ale keď si porovnáme konsolidovanie minulej vlády, za minulého ministra, vidíme, že tam sa konsolidovalo šesťdesiatimi percentami na strane výdavkov, a porovnáme to s konsolidovaním terajšej vlády. To znamená, že terajšia vláda sa z osemdesiatich percent snaží upraviť príjmy štátneho rozpočtu. Čo si myslím, že veľmi znereálňuje pohľad na ten spôsob, ktorý si vybrali. Predtým však, než vyberieme len prvé euro od občana prostredníctvom nových daní, mali by sme mať povinnosť osekať zbytočné výdaje všade, kde sa to len dá. A zo silných slov vlády v tejto oblasti však zostalo veľmi málo. Opakovanou odpoveďou premiéra je kričať, že opozícia nič neponúkla. Naozaj, zo strany všetkých opozičných strán bolo už v júni prezentovaných niekoľko opatrení, ktoré pán premiér zmietal zo stola. Možnože ich považoval priam za nedôstojné, ale zdá sa mi, že premiér bude stále hovoriť, že nevidí alternatívu jedine preto, lebo ju nikdy nechcel vidieť. Ak by sme však prešli k samotnému návrhu, štát má možnosť nastavovať daňovú politiku tak, aby bola čo najmenej, aby mala čo najmenšie negatívne následky pre ekonomickú aktivitu. Môže dane dokonca nastaviť tak, aby určité druhy správania demotivovala, a naopak, tlačila a motivovala k iným. A čo robí naša súčasná vláda? Príkladom zlého opatrenia, asi najhoršieho, ktoré sa v predkladanom balíku nachádza, je zvýšenie sadzby dane z príjmu na 23 percent pre právnické osoby. Už to tu bolo hádam stokrát povedané a všetci sa zhodneme na tom, že štát sa z krízy len nevyšporí. A že v konečnom dôsledku nás z krízy nedostane nič iné, len znovunaštartovanie hospodárskeho rastu. A máte naozaj pocit, že týmito opatreniami, hlavne zvyšovaním dane u právnických osôb sa k tomu vieme priblížiť? Určite nie. Alebo necháme sa prekvapiť. Čo však robí vláda? Zvyšuje dane firmám. A nezvyšuje len dane, zvyšuje celé daňové zaťaženie, zvyšujú sa odvody, zvyšujú sa zdravotné, sociálne odvody. Teda zavádza sa zvýšená daň z dividend, upravujeme Zákonník práce. A práve súbor všetkých týchto opatrení nás naozaj smeruje k tomu, že či skutočne tie méty, ktoré ste si stanovili, budete schopní aj naplniť. Bohužiaľ, toto budeme vedieť zhodnotiť až o rok.
V čase hospodárskeho spomalenia a v čase, kedy máme mimoriadne obmedzené náklady na investovanie do ekonomiky, je povinnosťou každej vlády podporovať podnikanie, a nie ho ešte viac sťažovať. Výnosy zo zvýšenia sadzby o štyri percentá máme povinnosť nechať v rukách podnikateľov. Nech ich oni investujú do výroby, nových investícií, alebo im týmto vytvorme priestor na rast miezd zamestnancov, ale určite ich nevyberajme a neprerozdeľujme na spotrebu v neefektívnom verejnom sektore. Vašou úlohou má byť stimulovať hospodársky rast, a nie zvyšovať dane. Prostriedky z najefektívnejšej oblasti ekonomiky, kde sú mimoriadne potrebné, posúvame do oblasti, kde ich pozitívny prínos bude niekoľkonásobne menší. Spomínaná verejná správa. Zvýšenie tejto sadzby však povedie k trom pre vládu dosť nepriaznivým posunom. Po prvé. Veľké firmy investujú dostatok prostriedkov do toho, aby svoj daňový základ zoptimalizovali tak, aby sa plateniu zvýšenia dane vyhli. Je to úplne prirodzená vlastnosť a vyplýva z toho, že po tom budú veľmi siahať. Zvýšené daňové náklady zvyšujú výhodnosť snahy hľadať optimalizáciu. Z toho hneď vyplýva aj druhý problematický bod a to je - zvýšenú daň zaplatia primárne malí a strední podnikatelia, ktorí jednak takéto možnosti na zvýšenú optimalizáciu nemajú a zároveň sú na pohyby na svojej účtovnej uzávierke oveľa citlivejší ako veľké firmy.
Keď toľko hovoríme o potrebe vytvárať pracovné miesta v regiónoch prostredníctvom malých a stredných firiem, prečo im prostriedky na ich vytváranie berieme? A v neposlednom rade je zrejmé, že hospodársky rast nedokáže potiahnuť len domáci kapitál. Slovensko určite ešte dnes potrebuje lákať aj práve zahraničných investorov, o ktorých sa tu už takisto hovorilo, pre ktorých musíme, alebo máme povinnosť zatiaľ ešte vytvárať atraktívne podmienky. Ministerstvo práce v diskusii o Zákonníku práce opakovane argumentuje tým, že flexibilita Zákonníka, vývoj pracovných miest neovplyvňuje. Ten je závislý jedine od hospodárskeho rastu. Dovolím si teda k tomu povedať, že hospodársky rast je veľmi závislý od konkurencieschopnosti slovenskej ekonomiky a v nej sa týmto krokom udejú obrovské škody. Naša ekonomika súťaží s okolitými krajinami o investície. V rebríčku jednej svetovej banky sme síce na priemernom 48. mieste, ale v oblasti daňovej politiky nás Svetová banka radí až na 130. miesto. Podľa Svetového obchodného fóra nás naša daňová politika radí na 107. miesto zo 144 krajín. Daňová sadzba bude po prijatí tohto ustanovenia, alebo týchto ustanovení zákona najvyššia v okolitých regiónoch. Ja sa teda pýtam, ak to s takým lákaním investorov myslíte skutočne vážne, prečo by mal do našej krajiny investor prísť, keď bude u nás odvádzať najvyššiu daň v regióne a zároveň ho mimoriadne zaťažujeme aj nákladmi na prácu a neefektívnou reguláciou. Vláda namiesto toho, aby riešila systematické problémy s konkurencieschopnosťou ekonomiky, robí v celku jednoduché kroky, ktoré nás z dlhodobého hľadiska však udusia. Ďalším navrhovaným opatrením vlády je rušenie rovnej dane. Je paradoxné, že okolo tohto návrhu zákona je toľko hluku, lebo, žiaľ, obidve strany sporu vedú viac marketingový a symbolický súboj, ktorý reálne bude mať minimálny dopad na verejné financie ale aj peňaženky ľudí. Tak ako je navrhované, toto opatrenie sa dotkne len veľmi malej časti pracujúcich a výnos tejto zmeny bude relatívne nízky. Súhlasím so základným filozofickým predpokladom tohto opatrenia, kedy chápeme, že keďže sú ťažké časy, nedá sa len sporiť, ak je nutné zvyšovať sadzbu dane z príjmu, má sa to dotknúť ľudí hlavne tých, ktorých z toho nebude bolieť hlava, ako hovorí často kolega. V tomto je toto opatrenie pre mňa bezproblémové. Vzhľadom na jeho reálne parametre ho však považujem za vytváranie nejakej dymovej clony. Myslím, že štát by nemal viac zdaňovať prácu. Vhodným nastavením by sme však mali spraviť zamestnávanie pre zamestnancov aj zamestnávateľom čo najvýhodnejším. Znižovaním ceny práce, odvodovým a daňovým zaťažením či zbytočnou reguláciou. V situácii, kedy má Slovensko obrovský problém s nezamestnanými, by toto malo byť jasnou politikou. Pretože práca sa musí oplatiť. A na záver mi dovoľte ešte sa trochu pozrieť na to, aký vplyv vašej zmeny uvidíme na našich rodinách. Ako sa to odzrkadlí v živote našich rodín. Nie je to len zvýšenie dane, ale zároveň aj zníženie odpočítateľných položiek, ktoré, alebo zníženie odpočítateľnej položky, ktoré môžu naozaj našu rodinu ruinovať. A tu ma napadá otázka, že kde sa stratil taký pátos z vášho programového vyhlásenia vlády, kde ste naozaj rodinu stavali na piedestál. Bolo to jedno, pre mňa to bolo veľké prekvapenie, že naozaj programové vyhlásenie vlády obsahovalo takú peknú stať o ochrane rodiny. Ale z týchto opatrení, ktoré predkladáte, v tom nečítam žiadnu ochranu rodiny. Pán poslanec Mikloško vlastne apeloval niektorými návrhmi, ktoré boli celkom zaujímavé, alebo veľmi zaujímavé, a myslím, že by ste sa nimi mohli zaoberať. Dostali ste za úlohu konsolidovať. Alebo azda ožobračovať? Možnože skôr mám pocit, že smerujete k tomu druhému. Chcete štartovať hospodársky rast, alebo demotivovať podnikateľov? A mám silný pocit, že možno ani sami si neviete odpovedať na tú otázku. Preto by som vás vyzvala, aby ste naozaj porozmýšľali, či opatrenia, ktoré navrhujete, budú mať taký úžitok, aký od nich čakáte.
Ďakujem vám.

S faktickou poznámkou jeden poslanec. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Pán poslanec Štefanec.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Pani podpredsedníčka Jurinová tiež vyzdvihla jeden zásadný fakt, a to je skutočnosť, že hospodársky rast neprichádza sám od seba, ako sa nám to niekto snaží nahovoriť. Predpokladom hospodárskeho rastu sú predovšetkým dobré podmienky pre tvorbu pracovných miest. Súvisí to s hospodárskou politikou štátu, s daňovou politikou, s dobrým Zákonníkom práce. Aj na Slovensku máme skúsenosť, že dobrým Zákonníkom práce, znížením priamych daní, zlepšením registrácie trebárs nových podnikov. To, čo sa udialo v posledných rokoch, sme podporili hospodársky rast. Treba povedať, že aj vstupom na spoločný európsky trh, ktorý nám pomohol zvyšovať rast a tvoriť nové pracovné miesta. Týmito všetkými opatreniami sme dosiahli, že kedysi na Slovensku bola nezamestnanosť takmer 20 %, a po týchto opatreniach sa dostala pod úroveň 10 %. Dnes, bohužiaľ, tá nezamestnanosť zas stúpa a vzhľadom na zvyšovanie priamych daní, vzhľadom na zhoršený Zákonník práce, vzhľadom na to, čo sa deje na Slovensku, z dielne vlády zrejme môžeme očakávať len jediné, že ľudia budú prichádzať o prácu a počet nezamestnaných bude narastať. Preto som presvedčený, že našou povinnosťou je robiť všetko pre to, aby pracovné miesta boli vytvárané, pretože za najlepšiu sociálnu politiku považujem práve tvorbu pracovných miest. Hospodárska politika by mala byť taká, ktorá podporuje hospodárky rast, pretože ten neprichádza sám od seba. K tomu veľmi významne prispieva aj zákon, o ktorom dnes rokujeme.
Ďakujem.

S reakciou pani podpredsedníčka.
Nech sa páči.

Veľmi krátko zareagujem, že skutočne si myslím, že veľmi dôležité je, že tento zákon sa nepredkladá samostatne, ale ide naozaj okrem toho kopec iných opatrení, ktoré hospodárskemu rastu určite nepomôžu, a som presvedčená o tom, že celé podnikateľské prostredie aj celé prostredie v našej krajine bude úplne devalvované. Preto si myslím, že je veľmi dôležité aj hovoriť aj apelovať na vládu, aby sa trošku spamätala a pozrela možnože reálnymi očami na tie očakávania, ktoré má.
Ďakujem.

V rozprave vystúpi pán poslanec Frešo, pripraví sa pán poslanec Duchoň.
Nech sa páči, pán poslanec.