8. schôdza

Ďakujem. Práve som sa dozvedel od jednej kolegyne pani poslankyne, že je pod jej úroveň tu sedieť, keďže sa debatuje táto téma, a od iného kolegu o tom, že nechce byť tolerantný voči zlu a táto téma je ako keby zlo.
Nie je pod moju úroveň tu sedieť a chcem byť tolerantný. Je výzvou akejkoľvek doby, aby tolerancia, ktorá aj nás, súčasných volených zástupcov, priviedla do parlamentu, lebo bez tolerancie by sedliaci, buržoázny stav nikdy nemal možnosť participovať na moci, ale stále by sme boli pod jarmom možných netolerantných absolutistických vládcov, ktorí boli mnohokrát, a vyhýbam sa tomu slovu, ako môžem, ale tuná ho musím použiť, boli z Božej vôle králi.
Zdá sa mi, že bolo povedané mnoho, ale nebolo povedané všetko. Táto debata o miere možnej tolerancie, o tom, či sa tu bavíme o možnej alebo o skupine, o menšine a podobne, nie je uzavretá. Zaujíma ma od posunu medzi písomne prihlásenými a ústne prihlásenými. Takisto mám tu možnosť hovoriť na záver ústnej, ústne prihlásených poslancov, keďže sa tak situácia vyvinula, by som mal možno dve poznámky.
Prvá je výzva k tej tolerancii, výzva k tomu, aby sme mali otvorené uši, oči a srdcia na to, aby sa nikto necítil v tejto krajine ako menejcenný. Máme tu slobodnú voľbu povolania, slobodnú voľbu lekára, zubára, vzdelania, mnoho slobodných volieb, ktoré môžeme urobiť, a vedieme tu debatu nad tým, či bude aj slobodná voľba partnera. Slobodná voľba partnera len na základe - ako často tu bolo omieľané slovko - lásky a nejakej náklonnosti a bezpodmienečne. Čiže aj podmienka pohlavia by mala byť z tohoto vynechaná. To tu kričia ľudia, a tuná by som si dovolil byť osobný, keďže v predchádzajúcej časti som, alebo v prvom príspevku som oslovil len konkrétnu komunitu, ja poznám totižto konkrétnych ľudí. Mám ich tu teraz pred očami, je to konkrétny Július, barman z Archy, je to konkrétny Roman, je to konkrétny Marek, sú to ľudia, ktorí mi dlho rozprávali svoje príbehy, sú to ľudia, ktorí spoločnosti odovzdávajú všetky možné dobrá, ktoré spoločnosť od nich požaduje, a zároveň chcú docieliť svojho vlastného jednoduchého ľudského šťastia nato, aby táto spoločnosť tolerovala ich inakosť.
Neviem, či táto debata môže byť vyčerpaná na tomto fóre, ale sme politici a vyžadujú sa od nás rozhodnutia. Najväčšou cnosťou politika a najväčšou požiadavkou na neho je prijímať rozhodnutie. Mám pocit, že táto debata veľmi neovplyvnila, a asi to ani nebolo jej ambíciou, zmeniť rozhodnutia, prednastavenie ľudí, ktorí sa nachádzajú v poslaneckej sále, a ak bola jej ambícia iba to, že dva dni bude z parlamentu Slovenskej republiky zaznievať téma tolerancie inakosti, tak čiastočne účel naplnila.
Oznamoval som zlú správu pre LGBT komunitu, LGBTI komunitu a to je to, že zákon neprejde. Bolo to jasné pred touto debatou, čím ďalej viacej je to jasné aj po tejto debate. Spomínal som dekádu desať rokov, skoro jedenásť, kedy sa 2. 2. 2002 prvýkrát v tejto Národnej rade zákonodarci bavili o tom, či registrované partnerstvá bez adopcií, bez iných strašidelných scenárov, ktoré predpokladaná salámová metóda komunity tých, ktorí od nás v momentálnom stave požadujú, aby sme sa zamysleli nad, od nich podľa mňa oprávnených požiadaviek, zaznievala, tak stále tie argumenty sú tie isté.
Dúfam teda, že ak má zákonodarca v rukách, málokedy má zákonodarca v rukách to, že môže vyriešiť problém jednej komunity, ktorí žijú v jeho krajine, a že má možnosť odpovedať na ich požiadavky a má takúto moc a môže to urobiť jedným hlasovaním, že túto šancu v súčasnom stave nevyužijeme, pretože, tak ako hovoril Igor Hraško a mnohí pred ním, že sú iné problémy tejto spoločnosti, ktoré ďaleko viac pália ľudí, lebo ľudia chcú prácu, chcú lepšie cesty, školy, platy. A vieme, že my ako zákonodarci vieme nastaviť pravidlá, ale nevieme odtiaľto dať ľuďom prácu, nevieme jedným hlasovaním zlepšiť cesty, školy, nevieme v mnohých oblastiach odpovedať na otázky zvýšenia platu. Vieme nastavovať podmienky. Vieme nastaviť podmienky, aby ľudia mali viac práce, aby mali lepšie cesty, aby mali lepšie školy, aby mali lepšie platy, a vieme prijať normu, ktorá umožní párové spolunažívanie osôb rovnakého pohlavia. Vieme to urobiť jedným hlasovaním. A tuná si myslím, že je málokedy takáto, ak je jednoznačná požiadavka, jedným rozhodnutím pristúpiť k tomu.
Veľa a častokrát nás vystríhajú pred tým, že toto môže spôsobiť, teraz to hovoril Štefan Kuffa, ale predtým mnohí iní, spôsobiť zánik civilizácií. Sú iné interpretácie, prečo sa civilizácie striedajú, a vymieňať si príčinu za následok je veľmi nebezpečné pri interpretácii civilizačných celkov, a to, že vyčerpanosť niektorých civilizácií nesie aj znaky možno redefinície, možno úpadku hodnôt, by sme si museli tie hodnoty v prvom rade zadefinovať, ktoré hodnoty upadajú a ktoré hodnoty teda nadobúdajú zmysel.
Ja som tú hodnotu povedal a to je hodnota tolerancie, ktorú možno od čias osvietenstva máme, a to je, to je podľa mňa dosť veľký luxus, ktorý nám tu osvietenstvo nechalo, a je to to, že si môžme dovoliť povedať, že žijeme v kontinuite historického optimizmu, ktorý nám osvietenstvo darovalo, a to je to, že veci sa môžu uberať lepšou cestou, že človek môže svojím vlastným pričinením zlepšiť svoj vlastný osud.
Tolerancia a tolerančný patent, ktorý napríklad jeden z osvietenských panovníkov tu na našom území, Jozef II., zaviedol, je možno na začiatku tej cesty. A medzičasom sme sa dostali do vývoja, že nikto homosexuálov na Slovensku nezatvára, ale nikto na Slovensku alebo vo väčšinovej spoločnosti zatiaľ nechce vyslyšať prosby, protesty, organizovanie, to, aby tento, toto organizovanie pochodu a to všetko s jedným možným predpokladom, že si niekto všimne to, že títo ľudia majú právo zaujať spoločnosť a väčšinovú spoločnosť, keďže sa za ňu tuná kolegovia aj často skrývajú, a zaujať tým, že, áno, sme tu, žijeme medzi vami a chceme napĺňať svoju kvalitu života tak, aby sme boli minimálne tolerovaní v tom, že naše párové spolužitie je akceptované aj vami, kolegovia z väčšinovej spoločnosti.
Mám pocit, že na záver by som chcel možno položiť rečnícku otázku, ale tým, že je možné reagovať fakticky, tak nebude rečnícka, a je to tým, že zákonodarca má možnosť určovať pravidlá. Ja sa teda pýtam kolegov, ktorí kritizujú tento návrh, či vám vadia pravidlá. Častokrát som tu počul, že nech si žijú tam za dverami spálne, tam mimo verejného diskurzu a tam nám nevadia. A tuná prichádza navrhovateľ so zadefinovaním pravidiel partnerského spolunažívania osôb rovnakého pohlavia. Stanovuje pravidlá, za akých ľudia, ktorí sú možno odkázaní na to, že v tej spálni alebo možno tam na okraji spoločnosti, možno tak, aby ich nebolo veľmi vidieť, lebo niekoho uráža to, že týchto ľudí môže stretnúť na ulici, kde prezentujú svoju vlastnú náklonnosť a podobne. Tak tuná niekto prichádza so zadefinovaním pravidiel, ako budú títo ľudia vystupovať vo verejnom priestore, v priestore, kedy prichádzajú do styku so štátnymi orgánmi, kedy prichádzajú do styku s výkonom štátnej moci, kedy prichádzajú do styku so zákonmi a s dedením a podobne. Tieto pravidlá stanovuje daná norma, ktorá tu je a ktorá prijatím tuná nejakou vyššou akceptáciou by nespôsobovala iba to, čo vravíte vy, že ohrozuje morálne základy tejto spoločnosti, táto norma, tak ako všetky, určuje pravidlá. Určuje pravidlá, akým spôsobom budú nažívať partneri rovnakého pohlavia.
Ak by sme viedli túto diskusiu pri určovaní pravidiel, ktorá pri legislatívcoch je podstatná, tak by sme možno tu počuli, aj akým spôsobom sa dá táto norma zmeniť, aby teda väčšinovou spoločnosťou mohla byť akceptovaná. Ale ja som tu vnímal častokrát a od mnohých kritikov práve to, že túto normu je treba odmietnuť apriórne. Apriórne preto, že napáda základy spoločnosti, základy vekmi budovanej spoločnosti.
Ja som sa snažil povedať, že je mnoho a tisíce historických dokumentov, od Chammurapiho zákonníka začínajúc, po legislatívy mnohých krajín, končiac v súčasnom období, kedy hovoríme, že homosexuálni - a to je prvýkrát, kedy sa dostávam k tomuto pojmu, pretože mne vadí, že nie je preložený, lebo vzbudzuje významové nánosy -, takže homosexuálni ľudia, ľudia, ktorí žili v partnerstvách jedného pohlavia, tu boli odjakživa. Boli tu v dobe Chammurapiho, boli tu v dobe rímskej, boli tu v dobe gréckej, boli tu v dobe židovskej, boli tu v dobe stredovekej a boli a sú tu aj dnes. Sú tu a na základe toho, že naši predkovia vydobyli právo, že aj ten posledný z posledných sa môže stať poslancom parlamentu, sa tu bavíme nad témou, či aj, či vidíme aj tú ďalšiu menšinu, ktorá sa nám tu do parlamentu dostáva návrhom jednej politickej strany.
Myslím si, že vývoj spoločnosti a tým, že vyššia miera slobody sa dostáva a mala by sa dostávať do zákonodarstva krajín, je presne tá výzva, na ktorú by sme mali dnes sa zamerať. Myslím si a skúsim už len apelovať na to, že poslanec parlamentu, ktorý bol zvolený svojím voličom, by mal pozerať na to, že v krajine nežijú iba ľudia, ktorí zastávajú menšinový názor, pretože poslancom parlamentu sa stáva iba a na základe toho, že demokracia funguje tak, že musí byť uplatňovaná vôľa väčšiny, ale zároveň a úplne rovnako musia byť rešpektované práva menšiny. Je to iba z jedného prostého dôvodu, aby to, že práva menšiny budú môcť zaznievať, sa niekedy mohli stať a mohli byť vyjadrené aj vôľou väčšiny. To je celý zázrak demokracie.
Ak sa budeme počúvať s otvorenými ušami a vidieť s otvorenými očami, budeme mať otvorené mysle a srdcia, myslím si, že táto debata sa v nejakom horizonte posunie ďalej a aj slovenské zákonodarstvo bude a zákony budú môcť povedať, že sa posúvame k vyššej miere slobody, vyššej miere tolerancie a vyššej miere rešpektu medzi nami navzájom, aj čo sa týka osôb, ktoré chcú žiť v partnerstvách rovnakého pohlavia.
Ďakujem za pozornosť a dúfam teda, že táto rozprava padne na úrodnú pôdu.

Ďakujem. Tolerancia môže byť smerovaná - a v mojom prípade je smerovaná na človeka - na jeho osobu, na možnosť mať vlastný názor, prípadne aj zlý, ktorý ale za zlý označím, lebo ony sa tak delia, ale nemôže byť aplikovaná na zlé správanie, to platí aj v prípade štátu. Nejde tu o osoby homosexuálne cítiace, ale o správanie. Je neprirodzené a nemorálne, prečo by ho štát mal schvaľovať stanovovaním nejakých pravidiel. To je tak, ako keby sme stanovovali na iné neprirodzené a nemorálne veci pravidlá. Ony sa nemajú diať. Ony sa nemajú diať. To znamená, chceš to dať do Trestného zákonníka? Asi nie, že.
Používalo sa slovo láska. Je to dosť vyprázdnený pojem, všimol som si, že si to pletiete s pocitom prežívania šťastia. Ani cieľom manželstva muža a ženy nie je šťastie, je to len sprievodný dôsledok alebo následok. Cieľom manželstva muža a ženy a rodiny je celoživotné komplementárne spoločenstvo muža a ženy a plodenie a výchova detí. Nič z toho partneri rovnakého pohlavia nespĺňajú.
A na margo rôznych aplikácií z histórie, dneska máme 30. októbra 2012. Myslím si, že dejiny sa vždy dajú vykladať ideologicky, môžme len ťažko posúdiť v tejto chvíli, ktoré boli ako použité, ale ťažko môžme poprieť skúsenosti, ktoré sú vpísané tisíce rokov v prirodzenosti mužov a žien aj dnes, aj v ktoromkoľvek storočí.
Ďakujem.

Jozef, hovoril si, že homosexuáli tu boli odjakživa. Vymenoval si všetky kultúry, v ktorých žili, ale pokiaľ si dobre pamätám, nikdy ich v minulosti nenapadlo, že by sa snažili o nejaký akt alebo o získanie nejakého spoločenského uznania, aby mohli na základe nejakého zväzku získavať napríklad priezvisko svojho partnera. Tým pádom tu nastáva dosť výrazný posun.
Hovoríš, že máme slobodnú voľbu povolania, majme slobodnú voľbu partner. Spojil si tieto dve veci, hoci mne to pripadá nespojiteľné, ale, okej, berem, tak pôjdem na to tvojou logikou.
Keďže sme spojili povolania, aj teda voľba partnera, tak si myslím, že je úplne normálne, že spoločnosť si môže zvoliť parametre, ktoré vyžaduje na výkon jednotlivých povolaní, na výkon práce lekára, na výkon práce pekára, na výkon práce vodiča, aj na výkon povolania manžela, manželky. O to tu presne ide. Jednoducho máme určené nejaké pravidlá, kto manželom a manželkou môže byť, a keďže títo ľudia tieto pravidlá nespĺňajú, tieto parametre nespĺňajú, tak jednoducho im nepriznáme status manželov, lebo nesplnili parametre alebo podmienky, ktoré si spoločnosť určila.
Stále mi to pripadalo také, jak kebyže vyvolávaš pocit, jak sa tu kebyže sa tu bavíme dva dni o nejakom, alebo je to prejav nejakej netolerancie, inakosti, alebo nerešpektovania práv menšín. Vôbec nemám ten pocit. Ako nemám pocit, že títo ľudia sú na Slovensku diskriminovaní v právach, ktoré majú. Ale myslím si, že kohokoľvek, či týchto ľudí, alebo kohokoľvek iného, ak si bude nárokovať nadpráva, by sme v tomto diskriminovať mali, alebo lepšie povedané, by sme mu nadpráva priznať nemali. A ja to jednoducho vidím v tomto duchu.
Čiže to nie je o tolerancii inakosti, ale o tolerancii zdravého rozumu.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Jofo, hovoril si o tolerantnosti. Ja s tebou úplne súhlasím, ale myslím, že nikto z rečníkov v tejto diskusii absolútne nespochybnil toleranciu k ľuďom inej sexuálnej orientácie.
Ja som takisto tolerantný, pretože mám medzi nimi kamarátov a vôbec nič proti nim nemám. My sa stretávame, máme spoločné záujmy istým spôsobom, ktoré sú, samozrejme, z oblasti folklóru, ale ja som nikdy nespochybnil to, že či oni teda sú nejako inak orientovaní, alebo nie.
Ale je rozdiel tolerantnosť a priznanie vyšších práv, ako má celá spoločnosť. Okrem toho v rámci tolerantnosti, alebo nenazval by som to možno tak, platí od roku 2004 antidiskriminačný zákon aj so svojimi zmenami, je teda platný od toho roku 2004. Takže prečo nejako žiadať viacej?
Pokiaľ viem, celý tento problém sa točil okolo dvoch vecí v rámci právneho statusu u nás, a to je to, že mať možnosť nahliadať do zdravotnej dokumentácie a ešte jeden problém. Ale náš právny systém im tieto veci umožňuje. Takže právny stav je taký, že tieto veci sú vyriešené.
Ale stále mám pocit, že práve návrhom takejto novely zákona to nebude koniec. Ja mám taký zvláštny pocit. Začne sa registrovaným partnerstvom, a už to tu bolo viackrát spomínané, potom sa môže pokračovať adopciou detí a ďalšími vecami a koniec koncov aj trestným postihom toho, keď niekto vyjadrí svoj nesúhlas s hocijakým správaním alebo s nejakým aktom proste takto orientovaných párov. A to si už skutočne neviem predstaviť, ako by som vysvetľoval svojim synom, keď dorastú a trebárs niečo v škole povedia a teraz že oni pôjdu do basy, alebo ja pôjdem do basy za to, že niečo niekto vyjadrí, nejaký názor o odlišnej orientácii alebo niečo? Toto ma hnevá.

Ďakujem. Jofo, teraz by som povedal, že tak, ako si to sústredene podával, tak rezonovali mi asi tri vety a niekde mi cinklo niečo, čo doteraz sa ešte nestalo v našich rozhovoroch a niečo sa mi tak dobre osvetlilo.
Takže teraz si tam povedal niečo, čo skutočne dobre niečo vysvetlilo, a to bol moment, kedy si, nejak lepšie sa ti podarilo vysvetliť to, že proste ich akceptácia v spoločnosti. Tak ja by som sa tu chcel pristúpiť, priblížiť k tomuto a povedať, že ja som tiež k tomu veľakrát vyzýval, len vy ste, alebo tá druhá strana, lebo teraz tiež by som ťa dal do tejto skupiny ľudí ako predkladatelia, si vlastne na jednej lodi s nimi, argumentuješ, tak nikto nezareagoval na to, keď ja som konkrétne označoval kriminalizovanie zo strany tej skupiny voči tej druhej skupine. Tých príkladov je to ix a neviem, prečo stačí nad nimi zavrieť oči alebo len povedať, že nie sú.
Čiže ja hovorím, že nestavajme tými zákonmi dve skupiny ľudí proti sebe, a vidíme, že sa to deje. Tak potom to lepšie zadefinujme. Ale nikto tu nehovorí o tom, že tých ľudí treba pošliapavať alebo utláčať, alebo im niečo brať. A snaží sa tu každý rozoberať podstatu veci, ale úplne z opačného uhla a proste nevieme nájsť to pochopenie.
Ja neviem, mne to nejakým spôsobom teraz to, ako si rozprával, to pomohlo. Takže len možno za to ďakujem.

No, Jofo, ďakujem ešte raz. Aj tvoje prvé vystúpenie, aj toto druhé ma ubezpečilo v tom, že hodnotovo sme na tom rovnako, že vyznávame tie isté princípy v spoločnosti. A ako úplne poslednú vec môžem povedať len dúfanie, dúfam, že história je na našej strane. Že tak ako, že ten progresivizmus, ku ktorému hovoril aj Marián, že je namieste a že naozaj ľudstvo sa možno pomaly a ťažkopádne, ale hýbe k uvedomelejšej, možnože aj k duchovne vyspelejšej spoločnosti.
Ono samozrejme, že ten tzv. postmoderný chaos niekedy môže byť mätúci, lebo ľudia, ktorí prirodzene tendujú k tomu, že majú istoty a že autorita im zabezpečuje hotové odpovede, sa môžu cítiť trošku znepokojení a môžu sa cítiť, že zrazu sa nemajú čoho chytiť. Ale presne takisto aj dieťa od hotových odpovedí svojich rodičov postupne prechádza k vytváraniu svojich vlastných a k nejakému nezávislému mysleniu. A ja si myslím, že je načase, aby aj slovenská spoločnosť sa pohla od toho takého predpubertálneho hľadania hotových odpovedí a pevného "řádu", jak hovoria Češi, alebo pevného poriadku, cez možno také pubertálne vykrikovania a popieranie každej autority, ale nakoniec by sa mohla dostať k nejakému nezávislému mysleniu, tolerancii a otvorenému zamýšľaniu sa o tom, ako má svet okolo nás vyzerať.
A ak hľadáme kritérium, tak ho poviem ešte raz a hovoril som o ňom aj predtým, je to láska.