10. schôdza

Ďakujem. Na vystúpenie pána poslanca nie sú žiadne faktické poznámky.
Nech sa páči, pán poslanec Heger. Stráca poradie, nie je v sále. Pán poslanec Kvorka. Nie je v sále, stráca poradie.
Pán poslanec Simon.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda Národnej rady Danko, vážený pán predkladateľ, spravodajkyňa, kolegyne, kolegovia, no myslel som si, že budem mať kúsok viac času na to, aby som sa pripravil, ale dovoľte, aby som vystúpil k tomuto rokovaciemu poriadku.
Prečo je dneska takáto veľká diskusia o rokovacom poriadku? Bola aj na minulej schôdzi. Si kladiem neustále túto otázku. No preto, lebo sa bavíme o demokratických princípoch, ktoré majú platiť v tejto krajine. Bavíme sa o tom, že kde má prebiehať politický boj? Politický boj má prebiehať, kolegyne, kolegovia z vládnej koalície, tu v parlamente alebo na uliciach? Ktorá je pre vás lepšia? Ja osobne si myslím, že do politickej kultúry patrí, aby sa politická diskusia viedla v parlamente. Preto sme dostali všetci mandát od našich voličov, aby sme sedeli tu, v tejto Národnej rade a tak ako sme dostali mandát, tak sa zostaví vláda a vládna koalícia a máme viesť korektnú politickú diskusiu aj na nepríjemné témy.
Ja si myslím, že rokovací poriadok je len zástupný problém od toho, aby sme odviedli pozornosť. A vyšiel kedy? Vyšiel vtedy, keď opozícia otvárala korupčné škandály vládnej koalície. Teda pomenujme, nie ani tak vládnej koalície, ako vládneho SMER-u, ktorú koaliční partneri zdedili, ale musia sa s tým vysporiadať. Je to pre nich nepríjemné, ja to chápem. Ja som mal možnosť dvakrát sedieť vo vláde, byť aj v opozícii a viem, aké to je si sadnúť tu na stoličku, ktorá je vyhradená pre ministrov a čeliť kritike, ktorá mnohokrát ide z lavíc opozície, pretože je úlohou opozície poukazovať na to, čo považuje za zlé. Ale tu zjavne táto vládna koalícia to nechce.
Pri všetkých ostatných témach a musím povedať, že na tejto schôdzi sme mali rad ťažkých zákonov, pretože dane, sociálny systém, rozpočet na budúci rok, nie je ľahká téma a dneska, doteraz sme mali tieto témy na pretrase. Ale keď, tak ako som už dneska uviedol, päť a pol rokovacieho dňa, 44 hodín sme rokovali a prebrali sme 54 bodov. To je v priemere na 1 bod, nepočítam rokovací poriadok, sme prebrali za 48 minút. Kolegyne, kolegovia, ruku na srdce, je to veľa? Je to taká veľká diskusia k jednému bodu, ktorý prejde a bude platiť pre každého občana v tejto krajine? Táto právna norma je tak veľa, 48 hodín diskutovať k nejakému zákonu? No nie, som o tom presvedčený, že nie.
Ale tam, kde sa zasekne parlament a kde dlho diskutujeme, to je práve, to sú témy, ktoré sa týkajú demokracie v tejto krajine, korupcie a smerovania krajiny. Ale vy túto diskusiu odmietate. Ja by som bol nesmierne nerád, keby tá diskusia z obmedzenia v parlamente sa presunula na ulice. Je to nebezpečná hra, povedal som už aj pri prvom čítaní, poviem to aj teraz. To, že ako tento návrh uzrel svetlo sveta a dostal sa do lavíc parlamentu, odzrkadľuje aj to, že aj pri prvom čítaní, aj teraz v druhom čítaní na tejto schôdzi za predkladateľa sedí takmer výhradne pán kolega Bernaťák. Neviem, či je to preto, že ostatní sa za to hanbia a odmietajú ho vystriedať? Možno.
Ale teraz poďme trošku k tým praktickejším veciam, na ktoré by som chcel poukázať. Pri parlamentnej demokracii, kde vláda je podriadená parlamentu a nie naopak, by rokovací poriadok mohol už dostatočne reagovať alebo reflektovať na niektoré anomálie, ktoré sa vyskytujú v parlamente. Trebárs pán premiér by nemal vystupovať mimo rozpravy, alebo tak, aby bolo poslancom znemožnené reagovať naňho vo faktických pripomienkach. Čoho sme svedkami? Pán premiér príde, mimo rozpravu vystúpi, poslanci nemajú umožnenú faktickú pripomienku, otočí sa a odíde. Tomu sa hovorí parlamentná kontrola? Tomu sa hovorí, že vláda je podriadená parlamentu? To je výsmech parlamentu. Vláda nám ukazuje, že nie vláda je podriadená parlamentu, ale parlament je podriadený vláde.
Ďalší dôkaz, prečo si to dovolím vysloviť, je, že vládni poslanci sa v minimálnej miere zapájajú do rozpravy k akémukoľvek bodu, ktoré idú, pretože tie prechádzajú automaticky. Tam neplatí, či je to pravda, či je dobré, či je to zlé, tam platí, keď tu páni, ktorí sedia a vedú schôdzu, ukážu palcom hore, tak vládna mašinéria hlasuje za, keď ukážu vodorovne, tak sa zdržia, keď palcom dole, tak sú proti. To nie je o diskusii v parlamente. To je o tom, že vládni poslanci sú mašinériou, ako v minulom volebnom období povedali, že Kolesíkovia, ktorí sú tu od toho, aby stláčali gombík, ktorý im ukážu. Ale, prosím, to nepatrí do tohto parlamentu.
Trebárs ďalší moment, ktorý mi vadí, ktorý sa nerieši týmto rokovacím poriadkom, je, že pri odvolávaní ministra, minister nesedí v sále, nemá povinnosť sedieť v tejto sále. Ale opozícia, keď si pozbiera potrebný počet podpisov na to, aby zvolala mimoriadnu schôdzu, tak to nerobí len z rozmaru, ale ju robí preto, lebo chce poukázať na niektoré problémy, nešvár, ktorý sa rieši v pôsobnosti jednotlivých ministrov, a za to nesú politickú zodpovednosť. Nie trestnoprávnu, nie hmotnoprávnu, ale politickú zodpovednosť . A patrilo by sa, keď vláda je podriadená a minister je podriadený parlamentu, aby ten minister tu sedel. Ale niekoľkokrát sme mali možnosť už zúčastniť sa aj v tomto volebnom období pri odvolávaní, kde tomu tak nebolo, kde minister vlády ukazuje, že kašle zvysoka na parlament a on nie je podriadený parlamentu, ale v parlamente sú poslanci, ktorí skáču tak, ako si to vláda želá. A to je zle. To opäť je o tom, že aký má charakter táto krajina. A mám s tým vážny problém.
Rovnako by som povedal aj pri odvolávaní premiéra. Prečo tu nesedí premiér, prečo tu nemá povinnosť sedieť premiér a aspoň jedna tretina vlády? Však keď padá premiér, padá celá vláda. Prečo parlament nezaviaže, že keď darmo poslanci pozbierajú ten podpis, tak tu majú sedieť? Ako nerád, ale musím povedať, že keď odvolávali Ivetu Radičovú, bola tu veľká kritika, ako nežná dáma čelila tu kritike, mnohokrát z vlastnej skúsenosti a z vlastného poznania viem, že znášala to neľahko, ale aj tak tu sedela a trpela to, čo dostala od opozície, vtedy od SMER-u a od jeho ďalších partnerov. Ale vydržala to. Vláda nám, nech prídem s akýmkoľvek návrhom, ukazuje, že ona to nemusí robiť. Nikto tu nesedí, sedia tu len predstavitelia vládnej koalície, ktorí sú členmi parlamentu, a preto, lebo pre nich je to nepríjemné sa vyrovnať s tým, že nesú zodpovednosť za škandály niekoho iného, máme tu dneska na stole rokovací poriadok a máme ho riešiť.
Apropo, kolega Gál predniesol, že ministri môžu niekoľkokrát vystúpiť dvadsiatimi minútami, lebo budú mať na to právo. Majú obmedzenie 20 minút, ale môžu niekoľkokrát. Kde je tu rovnoprávnosť? Kde je tu možnosť reagovania?
A teraz pár takých odborných vecí ešte. Lebo tieto, ktoré som spomenul, boli politické. A teraz odborné. Veľakrát sa dostane vysvetlenia poslancom, prečo ten-ktorý návrh zákona dostávame na stôl. Odpoveď zo strany vlády a jeho úradníkov je: lebo Brusel. Ale ani v jednom jedinom prípade nemajú poslanci možnosť dostať akýkoľvek písomný dôkaz o tom, že tomu tak je. Trebárs aj v režime vyhradenom, že sa môžu na to pozrieť, nahliadnuť. Keď existuje nejaký "pajlot", ktorý u nás, prišiel a upozorňuje, že niečo Slovenská republika má odstrániť, a na to v dôvodovej správe sa to uvádza, tak sa pýtam, prečo je to problém, aby poslanci naozaj mohli dostať takýto dôkaz. Ikskrát za svoju kariéru som sa dostal do situácia, kde úradníci niečo chceli presadiť a napísali, lebo to od nás chce Brusel, lebo nám hrozí infringement, lebo nám hrozí konanie. Ale dajme si ruku na srdce, ktorý z vás toto vie v plnej miere posúdiť, či tomu tak je alebo či tomu tak neni? A keď to vláda predloží a donesie sem, tak si kladiem otázku, prečo nie je možné predložiť k tomu aj patričný dôkaz, že tomu tak je? Lebo osobne si myslím, že keď to predložia, tak nebol by problém ani v opozícii za takýto návrh zahlasovať, pretože nikto ani v opozícii nechce, aby bolo konanie začaté voči Slovenskej republike, keď sme niečo nedodržali, k čomu sme sa medzinárodnou zmluvou zaviazali.
Za ďalšie by som povedal, nemáme doriešené absolútne ale možnosť notifikácie alebo predkladania návrhov, ktoré podliehajú z titulu prístupovej zmluvy k Európskej únii, povinnosti notifikácie. Vláda notifikovať zmeny zákonov dokáže, pretože tam na to máme vymyslený systém. Ale pri notifikácii, teda pri zákonoch, ktoré podliehajú notifikácii, poslanci už túto možnosť nemajú. Pretože poslanec predloží poslanecký návrh a ten už nejde na notifikáciu. A mnohokrát paradoxne z toho nám môže hroziť infringement. Už v tomto volebnom období sme riešili jeden takýto návrh, ktorý mal ísť na notifikáciu, nešiel, Brusel nás na to upozornil a teraz sme ho mali, na minulej schôdzi sme to riešili, alebo, pardon, na tejto schôdzi sme to riešili, budeme to riešiť ešte aj na budúcej.
Prečo sa nemyslí na to, že v tých prípadoch, kde je povinnosť notifikácie medzi druhým a tretím čítaním, zámerne hovorím medzi druhým a tretím čítaním, teda vtedy, keď prejdú pozmeňujúce návrhy poslancov k nejakému návrhu zákona, prečo nie je prerušené rokovanie na povinnú notifikáciu a po notifikácii by sa pokračovalo v treťom čítaní? Pretože po notifikácii už v danom návrhu zákona nie je možné vykonať alebo by sa nemala vykonať žiadna meritórna zmena.
Mali sme tu vládny návrh zákona o odpadoch. Bol na notifikácii. A na akej notifikácii bol, ako sa to spravilo? Tak, že dneska nevstúpil do, poriadne pol roka do platnosti a notifikujeme, teda meníme preto, lebo sme to neurobili tak, ako sme to mali urobiť.
Tak, kolegyne, kolegovia, toto sú názorné príklady, ktoré podľa mňa by mal tento rokovací poriadok riešiť. To áno. Ale to, že kto tu koľko má rečniť, prosím pekne, to asi nie. Lebo to uberá a snaží sa vytlačiť politickú diskusiu, či už na tému korupcie, klientelizmu alebo o smerovaní tejto krajiny, snaží sa vytlačiť z tejto miestnosti na ulicu. A to by som chcel každého varovať.
A preto dovoľte, aby som predložil procedurálny návrh vrátiť návrh zákona predkladateľom na dopracovanie. A keď ten návrh zákona, teda keď to prepracujú a donesú v tomto zmysle na pôdu Národnej rady, som presvedčený, že by sme tu dostali oveľa širší priestor. A verte mi, možnože aj opozícia by sa vzdala rozsahu vystúpenia, keby naozaj parlament sa správal ako parlament a nie ako poskok vlády a robil to, čo vláda rozkazuje, a naozaj platila parlamentná demokracia, že vláda je podriadená parlamentu, a nie naopak.
Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami. Na vystúpenie pána poslanca štyri faktické poznámky.
Nech sa páči, pán poslanec Viskupič.

Myslím, že z hľadiska všetkých príkladov, ktoré si uviedol, môžme hovoriť o odbornej a konštruktívnej kritike toho, čo máme na stole. Zaujal ma jeden fakt, pretože z uhla pohľadu, ty si hovoril o povinnej notifikácii, resp. notifikácii jednotlivých návrhov zákonov medzi druhým, tretím čítaním. Ja som spomínal, v úvodzovkách to poviem, notifikáciu pri témach, ktoré sa týkajú meny euro, že tak isto máme z hľadiska poslancov, ale aj výborov, ale aj pozmeňovákov, ktoré sú jednak na výbore dané alebo ktoré vie pripraviť výbor sám, takisto nemáme určený mechanizmus, ktorý od nás vyžaduje Centrálna európska banka. Čiže tu je strašne dobre vidieť, že akou ihlou bol tento návrh zákona šitý. Nielen horúcou, nielen splašenou, ako hovorí Rišo Vašečka, ale aj absolútne neodbornou. Pretože tieto nie malé boliestky rokovacieho poriadku, ale výrazné medzery sa ani náznakom v znení, ktoré máme na stole, neobjavili. Napriek tomu, že sme na ne upozorňovali, na niektoré z nich, aj v prvom čítaní, napriek tomu, že prebehla nie odborná, ale aká-taká diskusia aj tuná v pléne z pohľadu koalície. Čiže tento návrh zákona nemá ambíciu vyriešiť veľké medzery v rokovacom poriadku, ale vyjasniť si účty s opozíciou. Aj tvoj prejav to minimálne v téme zanedbaných notifikácií ukázal.

Pán poslanec Vašečka.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. V prvom rade poviem, že určite podporím procedurálny návrh pána poslanca Simona o tom, aby sa stiahol tento návrh na dopracovanie. Ja sám som predkladal tento procedurálny návrh niekoľkokrát aj v prvom čítaní, aj teraz na začiatku programu tejto schôdze. Lebo si myslím, že naozaj to nie je dobré, že takto rokujeme v takomto mode o tomto, novele rokovacieho poriadku. Takže to je prvá vec.
Druhá vec, tiež ma zaujali slová o tom, že naozaj parlament musí mať svoj priestor, svoju slobodu a svoje vymedzené kompetencie, zaručené kompetencie vo vzťahu k vláde. Čo tento rokovací poriadok ani po nejakých pozmeňujúcich návrhoch nezaručuje. Dneska v debate na margo tohto, o čom rozprávame, padlo aj to, že také pohoršenie, že ako to, že k niečomu vystupuje 70 % opozičných poslancov? Tak to neviem, že či, ako to malo byť pochopené, že ešte by sa mali stanoviť nejaké kvóty, že ak vystúpi k tomu jeden koaličný, tak potom môže vystúpiť jeden opozičný. A keď povie, že nevystúpi, tak opoziční by ani nemali vystupovať a potom by to tu naozaj prešlo raz-dva-tri-štyri a vlastne by sme len odhlasovali a išli by sme, išli by sme domov.
Ja si myslím, že možno niekto povie, že to zaťahujeme do extrému. Ale z niektorých tých vyjadrení to tak vyzerá, ako keby to bolo žiaduce, že takto by to vlastne malo byť. Pretože keď sa pozriete na vystúpenia, povedzme, v tomto volebnom období, ale aj v minulom, nájdete veľmi málo poslancov, ktorí rozprávali napríklad dvadsať minút. Kde-tu nejaký. A vôbec to nespôsobuje nejaké naťahovanie, nejaké neefektívne naťahovanie schôdzí. Myslím si, že je to o tom, že berieme možnosti, ktoré sú, výrazne ich obmedzujeme, pričom si myslím, že tie nástroje, ktoré v súčasnosti má vedenie parlamentu, predseda alebo predsedajúci schôdze, sú plne dostatočné a že naozaj to nevrhá dobré svetlo na demokratickosť parlamentu aj na... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Klus.

Ďakujem pekne za slovo, aj kolegovi Zsoltovi Simonovi za veľmi zaujímavé vystúpenie. V podstate vo veľkej miere kopíruje to, čo bolo povedané pred ním, respektíve to, čo som spomínal aj ja v prvom čítaní. Doplním toto svoje vystúpenie o veľmi dobrú štatistiku, ktorá tak isto hovorí úplne jasnou rečou o tom, že naozaj je zbytočné, aby sme dnes v zásadnej miere obmedzovali čas vyčlenený do rozpravy pre jednotlivých rečníkov. Napriek teda tomu, že ja patrím medzi jedného z mála opozičných poslancov, ktorý toto nevidí ako zásadný problém. Som za istých okolností pripravený takúto zmenu aj podporiť. A tu by som chcel pochváliť aj to, že máme tu nejaký prvý krok, kedy sme sa priblížili k tomu, čo som navrhol v prvom čítaní, aby sme mali obmedzený čas, keď, tak všetci, nielen tí, ktorí boli vybratí v rámci toho prvého návrhu zákona.
Tak isto by som rád zdôraznil, že ak už chceme v tomto prípade hovoriť o nejakých ďalších možnostiach, tak majme na pamäti to, že opozícia tu pomerne jednoznačne zhrnula to, čo robí problém. A ak je tu naozaj vôľa konsenzuálne prijať dobrý rokovací poriadok, nový rokovací poriadok, tak potom si naozaj tieto jednotlivé výhrady zhrňme. Stretneme sa ešte raz. Stiahnime tento návrh zákona z aktuálnej schôdze Národnej rady, a preto podporme tento procedurálny návrh a nájdime spoločný kompromis tak, aby boli spokojní aj tí, ktorí prídu po nás, lebo toto nie je opozično-koaličná roztržka, toto je niečo, čo prijímame na, verím tomu, podstatne dlhšiu dobu.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Heger.

Ďakujem. Ja by som privítal tú poslednú vetu, ktorú ste povedali, že naozaj tento návrh treba stiahnuť, a plne s tým súhlasím. Ja by som chcel ešte možno k tomu pridať taký jeden argument, ktorý tu často rezonuje, a myslím, že ako nový poslanec si to môžem dovoliť. Často sa tu hovorí o tom, že dobrý rečník by sa mal zmestiť do 20 minút. A čo ak poslanec nie je dobrý rečník? Lebo myslím si, že to nie je úplná nevyhnutnosť, a človek sa dobrým rečníkom aj stáva tým, že dlho rozpráva. A myslím si, že v tomto naozaj môže byť hendikep. Pretože poslanec je v prvom rade volený zástupca ľudí. A keď si ľudia zvolia za svojho zástupcu poslanca, ktorý nie je dobrý rečník, tak automaticky je diskriminovaný. A v takom prípade ten argument toho, že dobrý rečník by sa mal zmestiť do 20 minút, si myslím, že je z tohto pohľadu veľmi diskriminujúci. Takže preto by sme mali podľa mňa prihliadať aj na tento prvok a neočakávať, že každý poslanec bude dobrý rečník, respektíve musí s ním, musí ním hneď byť, akonáhle príde. Pretože ja sám môžem za seba povedať, že napriek tomu, že teda používam reč a už som aj v nej v minulosti pred ľuďmi rozprával, tak toto miesto má svoje špecifikum. A možno vy, ktorí ste tu začínali, tak si spomeniete, že tá tréma z toho miesta tam vpredu naozaj pri tých prvých vystúpenia u mňa bola veľmi silná. A môže sa to stať akémukoľvek novému poslancovi. A v takom prípade vedieť to tak dobre vyskladať nie vždy môže byť samozrejmé.
Druhé, čo by som chcel povedať, že napríklad prvé čítanie, máme prvé a druhé čítania. A pri prvom čítaní hovoríme o filozofii zákona a nevidím dôvod, aby toto čítanie bolo nejakým spôsobom obmedzené, pretože naozaj, ak tu chceme rozvinúť nejakú spoločenskú debatu, alebo vôbec aj tie zákony sa otvárajú k tomu, aby sa mohol aj nejaký iný pohľad na to uviesť. A na to 20 minút naozaj nemusí stačiť.