11. schôdza

Idem ešte nakrátko do rozpravy, lebo neviem, či by som vám dokázala odpovedať a ešte doplniť niektoré veci v rámci faktickej poznámky.
K tomu, čo ste povedali vy, pán kolega Simon, no viete, čo je strašné? Že ja keď som hľadala podporu pre tento návrh novely, tak ja som oslovila aj vlastne šéfov poslaneckých klubov a oni by s tým nemali problém. Oni by s tým nemali problém, ale oni majú taký úzus vo vládnej koalícii, že sa k tomu musí vyjadriť minister, lebo ja tu sledujem aj kolegov, hej, ako sú tu také stálice, ktorí tu sedia stále, a ja to vidím na nich, že oni aj reálne počúvajú, a častokrát ja sa stretávam s tými ľuďmi aj na chodbe alebo kde, veď to, to sú príčetní ľudia, ktorí podľa mňa žijú v takom istom svete, ako žijeme my, a ja si celkom dobre viem predstaviť situáciu, že by kolegovia kvôli tým matkám na Kramároch napríklad alebo kvôli tým, ktorých exekvujeme kvôli opatrovateľskému príspevku, boli schopní stlačiť to tlačítko za. Ako vôbec si nemyslím, že, že sú ľudia úplne odtrhnutí od reality. Problém ale je, že všetko to je závislé od stanoviska ministra, a ten sociálny minister mi napísal to, čo mi napísal. Takže všetci ľudia tuto na tej strane (rečníčka rukou ukázala na pravú stranu rokovacej sály) a napríklad kolegyňa zo SNS, ktorá to počúva, vidím tiež, že tu sedí stále, a mám pocit, že je aj na sociálnom výbore a vie, o čom hovorím, že možno aj ona pozná také, také príbehy srdce trhajúce až, by som povedala, ja verím tomu, že by to veľmi chcela podporiť. A ja verím tomu aj, aj že pôjdu domov a budú sa cítiť trápne, že to nepodporili, a možnože sa na nich obráti nejaká matka, ktorá tam naozaj nebude mať čo jesť na tých Kramároch, a budú sa cítiť ešte trápnejšie, ale oni nemôžu, pretože minister práce vydal stanovisko, aké vydal, že my tu máme svoj piesok, Drucker tu má svoj piesok a my preto nedáme a nedáme a nedáme, lebo by sme uľahčili Druckerovi, a Drucker nech sa stará v tých nemocniciach. To je také jednoduché.
No, ďalšia vec, že my tu hovoríme strašne ako komplikovaným jazykom, aj to stanovisko je tak komplikovane napísané, aby to pochopili všetci, všetci ľudia, ktorí sú možnože aj teraz pri televíznych obrazovkách, tí, ktorí sa potrebujú trýzniť ešte pred Vianocami, tak im to chcem preložiť do takého ľudského jazyka. To, čo minister vlastne napísal, je, že zdravotná sestra, ktorú si má Drucker asi vymyslieť, keď ju už nedokáže zaplatiť, tak tá zdravotná sestra má v plnom rozsahu nahradiť matku a držať to dieťa za čelo, keď po chemoterapii opakovane zvracia do toho špinavého lavóra, ktorý mu nemá ani kto vyčistiť v tej nemocnici. Chápete? Že toto napíše minister, nech tam, nech sa stará zdravotná sestra. Lenže to je presne to, o čom hovoria kolegyne. Tá zdravotná sestra je tam na ošetrovateľské úkony, ale nie na to, aby mu utierala čelo, keď je celé dopotené, aby mu držala tú hlavu, aby mu tam nepadali vlasy, keď ešte nejaké na hlave má, pri zvracaní. Toto je schopný napísať ten minister!
A by som ešte doplnila, že, na to som úplne zabudla, že, že tú novelu, tú novelu zákona sme teda pripravili zhruba pred rokom, a teraz ju predkladáme znovu, ale medzičasom som sa nakontaktovala ešte aj na, na niektoré sestry zdravotné z onkológie, aj na sociálne sestry, ktoré pracujú na týchto oddeleniach, a ony mi napísali množstvo podnetov, ktoré by sa mali zmeniť, napr. aj v Zákonníku práce a podobne, aby sme uľahčili život predovšetkým teda rodičom onkologicky chorých detí, a jeden z tých bodov, jeden z prvých bodov, ktoré tam napísali, ktoré treba zmeniť, je práve tento. A ide o takú smiešnu maličkosť, čím by sme im dokázali pomôcť.
Tak mi povedzte, ešte raz sa pýtam, že ako je možné, že ten Richter si sadne - alebo aj nesadne - a proste dokáže, predpokladám, že ho nepísal, iba ho podpísal, mi poslať takéto stanovisko. Hanba mu!

Pani poslankyňa Šebová.

Vážené kolegyne, kolegovia, pán predsedajúci, v súvislosti s predkladaným návrhom, si dovoľujem preniesť svoje vyjadrenie k predkladanej zmene.
Z ľudského hľadiska každý dobre vie, že pokiaľ musí ísť naše dieťa do nemocnice, je s tým spojené množstvo otázok, na ktoré častokrát ani my nevieme dať odpoveď. Predpokladám, že uvedenou zmenou sa snažia kolegovia z SaS o zmenu práve v oblasti sprevádzania maloletej osoby a tým uľahčenie jej liečby a následne rekonvalescenciu. Preto ako z vlastnej dlhoročnej skúsenosti musím s uvedenou zmenou plne súhlasiť. Rodiny, kde sú hlavne deti buď hendikepované, alebo sa liečia dlhodobo na ochorenie z dôvodu úrazu, prípadne inej životnej situácie, sa denne stretávajú s problémami v oblasti financií. Matky častokrát nemôžu pracovať a celá ťarcha uživiť rodinu je na manželovi, ak nejakého manžela majú.
Na druhej strane, sprevádzať maloleté dieťa v zdravotníckom zariadení by malo byť samozrejmosťou a takíto rodičia by nemali byť perzekvovaní v podobe zníženia už i tak nízkeho, dovolím si povedať, smiešneho príjmu, akým je opatrovateľský príspevok. Ale práve naopak, malo by im byť umožnené sprevádzať svoje dieťa, stráviť s dieťaťom čo najviac času za nezmenených podmienok, finančných, samozrejme, keďže prítomnosť rodiča pri dieťati v ťažkých chvíľach je neoceniteľná, priam nenahraditeľná. A nesúhlasím takisto s vyjadrením ministerstva financií o tom, že uvedený návrh by mal ovplyvniť štátny rozpočet vo výdavkovej oblasti výrazným spôsobom. Práve naopak, si myslím, že peniaze pre rodiny by sa mali nájsť. Ja môžem hovoriť z osobnej a vlastnej skúsenosti asi len toľko v skratke, ja som, ja som nikdy nepoberala opatrovateľský príspevok, neviem sa k tomu vyjadriť, ale mnohokrát som strávila dni v nemocnici s mojou dcérou, hoci to nebolo nad 30 dní, a neviem si predstaviť, úprimne, neviem si predstaviť, že by som tam svoju dcéru nechala samú. Tu nejde len o onkologické deti, čo, to, to, to už vôbec si neviem predstaviť, ale moja dcéra je zdravotne ťažko postihnutá, je hyperaktívna. Teraz si predstavte, že máte na oddelení štyri sestričky a ja im nechám moje dieťa. Tri by mali čo robiť, aby to zvládli. (Povedané so smiechom.) Kto bude ošetrovať ostatné deti? Kde sa nájde personál? Jednoducho to, toto je vec, o ktorej nemáme ani čo diskutovať. To, to má byť úplná samozrejmosť.
Druhá vec je, pokiaľ matka chce ostať s dieťaťom v nemocnici, tak tie podmienky na to, aby tam bola, sú katastrofálne. Majú tam dve lôžka v nejakej, v nejakej tmavej kutici, kde sa bojíte si ľahnúť, lebo..., ja som si tam nikdy neľahla, a potom máte druhú možnosť, že vám umožní zdravotné zariadenie, že môžte byť pri lôžku dieťaťa, ale to tiež nie je riešenie, lebo vy sa tiež musíte vyspať, musíte si oddýchnuť a tak ďalej.
Čiže keď pán minister si myslí, že to, to má riešiť minister zdravotníctva alebo zdravotnícke zariadenie, to sú, to sú dve úplne rozdielne veci, pretože vy keď opatrujete a staráte sa o svoje dieťa, vy ho neošetrujete, personál je tam na to, aby, aby ho liečil. A vy ste tam na to, aby ste tomu dieťaťu zabezpečili ten komfort aspoň aký-taký, čo má aj doma. A ja vám poviem úprimne, zdravotné sestry, lekári, všetci sa len tešia a vítajú, pokiaľ matka sa rozhodne zostať s dieťaťom v tej nemocnici. Pretože nie každá matka to môže, má možno aj iné deti, ale, ale ja, tie sestričky sú nadšené, keď tam tú matku majú, pretože majú uľahčenú prácu. Ja skutočne, ja si skutočne neviem predstaviť, že moja dcéra by zostala na nejakom pozorovaní alebo by išla na nejaké vyšetrenie na neurológiu, jak ste spomínali, na Kramáre, mám tam bohaté zážitky, ja si neviem predstaviť, ako by tam to oddelenie fungovalo, pretože ona, ona je živá, ona je všade a ja neviem, kto by mi dal pozor, lebo tam je ďalšia zodpovednosť, kto dá na to dieťa pozor v nestráženej chvíli, keď si ublíži, urobí niečo. Neublíži si, ale tak vystrája v rámci, v rámci svojich tých nárokov, čo má.
Takže toto nie je ani na diskusiu. Ľudia, ktorí, ktorí nemali také šťastie a majú deti, ktoré ochoreli buď po úraze, od narodenia alebo, alebo sú choré na rakovinu, to je, to je ťažký boj každodenný, ktorý zvádzajú tí rodičia, hej. A je to normálne, že sa staráte o svoje deti. Ale čo keď tí ľudia povedia, viete čo, tak ja, ja, ja to nezvládam, ja na to nemám, ja sa toho dieťaťa vzdám. A čo nechajú ho na, na ťarchu štátu? Potom to bude lacnejšie? Bude to...?
Vôbec nerozumiem, o čom sa tu bavíme, a pokiaľ pán Richter alebo teda jeho ministerstvo, alebo jeho štátny tajomník poslal takéto vyjadrenie, pani Nicholsonová, tak to je, to je, to je viac než trápne, ja nemám k tomu čo povedať.
Ďakujem pekne.

S faktickou, pani podpredsedníčka, nech sa páči.

No, v prvom rade sa vám chcem veľmi pekne poďakovať, pani kolegyňa, za vaše vystúpenie, o to viacej, že teda s tým máte osobnú skúsenosť a že ste boli ochotná a schopná sa o to s nami takýmto spôsobom podeliť. Ja si tiež myslím, že sprevádzanie detí počas hospitalizácie - aj zdravých detí relatívne, ktoré sú hospitalizované - by malo byť samozrejmosťou, a tie nemocnice by mali byť na to pripravené, pretože tam ide o elimináciu emočného šoku toho dieťaťa, ktoré sa zrazu ocitne bez matky, bez rodičov v neznámom prostredí, v nemocnici, ja si myslím, že aj tá liečba by bola možno jednoduchšia, keby to dieťa bolo sprevádzané niekým blízkym.
A o to viac si myslím aj po vašom vystúpení, že minister Richter a tá jeho suita musia byť z inej planéty. Ako ich príbuzní sa evidentne asi chodia liečiť do úplne iných zariadení, pretože oni si vôbec nevedia predstaviť, že aká je situácia na oddelení, kde máte množstvo takýchto malých, možno aj hyperaktívnych detí, a máte na to štyri vyťažené sestry. Tam ani neexistuje ani iná možnosť, iba to, aby tá matka s dieťaťom tam bola alebo otec. A, samozrejme, tak ako ste správne podotkli, že vôbec nejde len o onkologicky choré deti, nie je správne úplne, aby sme to len na tento okruh zužovali, pretože ide o celý okruh detí, resp. osôb, ktoré sú odkázané na starostlivosť inej osoby. Ešte raz sa vám chcem veľmi pekne poďakovať a všetkých poprosiť, aby ste zvážili, že či to nepodporiť.
Ďakujem.

Reakcia na faktickú, pani poslankyňa Šebová.

Ďakujem. Ja asi len krátko. Viete, viete, jak to chodí v živote, pokiaľ vás to nestretne, neviete, neviete, vôbec neviete, aká tá situácia je, čo tí ľudia prežívajú. Takže neprajem, neprajem nikomu ani, ani onkologicky choré dieťa, je to bezmocnosť rodiča, má čo robiť.
Ale ja si myslím, že v prvom rade tieto dve veci nemajú, nemajú, ten ošetrovateľský príspevok nemá nič spoločné so starostlivosťou alebo s pobytom v nemocnici, predsa to prináleží tomu rodičovi, ktorý sa o to, o to ťažko choré dieťa stará, takže, takže nechápem, neviem, ale uvidíme, uvidíme, koľkí nás podporia.
Ďakujem.

Ďakujem. Teda vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú.
Chce zaujať stanovisko navrhovateľka?

Už iba nakrátko a ešte sa vrátim k tomu, čo hovorila pani poslankyňa Šebová, že áno, mnohí, mnohí z nás pochopia, až keď majú takú skúsenosť osobnú alebo v rodine, alebo medzi nejakými blízkymi, a tiež to nikomu, samozrejme, neprajem, ale na jednom sa asi zhodneme, že minister, ktorý je ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny, ani nepotrebuje túto osobnú skúsenosť, on proste z titulu svojej funkcie a možno len z titulu nejakej elementárnej ľudskosti a sociálneho cítenia jednoducho musí vedieť, že o čo ide, a musí mať on v prvom rade vôľu napraviť toto neprávie, túto skrivodlivosť, ktorou, na základe ktorej trpia teda rodičia a matky veľmi ťažko chorých detí.
Takže ja by som vás chcela veľmi pekne poprosiť - aj, kolegovia zo SMER-u, aj kolegovia zo SNS a kolegovia, samozrejme, z MOST-u - HÍD - skúsme ignorovať stanovisko ministra. Skúste tento návrh podporiť, lebo naozaj si myslím, že ten, kto dokáže poslať takéto stanovisko, si nemôže hovoriť minister práce, sociálnych vecí a rodiny.
Ďakujem.

Ďakujem. Chce zaujať k rozprave stanovisko spravodajkyňa? Nie je tomu tak, prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Pristúpime k prvému čítaniu o návrhu poslancov Lucie Ďuriš Nicholsonovej, Juraja Drobu a Natálie Blahovej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňa zákon č. 330/2007 Z. z. o registri trestov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Návrh zákona má parlamentnú tlač 322, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 327.
Dávam slovo poslankyni Lucii Ďuriš Nicholsonovej, aby návrh zákona uviedla.

(Rokovanie o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Lucie Ďuriš Nicholsonovej, Juraja Drobu a Natálie Blahovej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňa zákon č. 330/2007 Z. z. o registri trestov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, tlač 322.)