11. schôdza

Pán poslanec Osuský. Nech sa páči.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán poslanec, to máte tak, pamätné dni sú preto pamätné dni, lebo sa vtedy niečo stalo, čo si pripomíname a čo je hodné zapamätania. Treba povedať, že príchod inváznych vojsk bol vážnym pamätným dňom, tak ako je pamätným dňom vypuknutie druhej svetovej vojny alebo čokoľvek iné, pozitívne či negatívne, streľba do farníkov v Černovej. Hľadať syntézu medzi udalosťami je veľmi ťažko a nemyslím si, že je to tiež úlohou, aby sme našli jeden všepokrývajúci deň. Tak to jednoducho nie je.
A musím povedať, že preto nevidím nijaký problém, aby sme si pamätali, lebo si máme pamätať, že sme boli desiatky rokov priamo okupovaní a že sme sa tej okupácie zbavili, tak ako si pamätáme, že 9. mája alebo 8. mája - podľa toho, kto ktorú pamäť preferuje - skončil fašizmus. Opäť nebudeme syntetizovať všetky totality do jedného dátumu. Stalo sa to proste v ten deň a ten je pamätný.
Takže radiť kolegom, ktorí si dali tú prácu a predložili návrh na konkrétne dva historické dátumy, aby hľadali niečo iné, je trošku tak, ako v minulej rozprave zaznelo, že sú úkolovaní poslanci tým, kto sám neurobil nič, k tomu, aby urobili niečo iné, ako čo urobili, a to sa mi zdá veľmi zvláštne. Pán kolega, sedíte tu rovnako pol roka ako Žarnay a mohli ste v opore s tými, ktorí vám hovorili o svojich skúsenostiach, podať akýkoľvek návrh a mám pocit, že by som ho podporil.
Ale úkolovať tých, čo niečo urobili, keď sám som nič neurobil, sa mi zdá proste zvláštne.

Pán poslanec Žarnay.

Ďakujem pekne. Ďakujem aj pánovi poslancovi, kolegovi, že vystúpil v rozprave, ako jediný prakticky zaujal svoje stanovisko k tomuto návrhu zákona.
Napriek tomu nesúhlasím s ním, že z našej strany ide o nejaké vytĺkanie politického kapitálu, vonkoncom nie. Ide o snahu - a ja som to zdôraznil aj v závere svojho prejavu - dať odkaz budúcim generáciám, že naozaj v Československu, bývalom Československu, boli dni, ktoré sú hodné toho, aby sa stali dňami pamätnými, na ktoré sa nesmie zabudnúť, aby ďalšie generácie vedeli, čo sa stalo v auguste 1968, aby vedeli, aké škody sa napáchali v dobe normalizácie, a aby sme sa, aby sme neostali zaskočení tým, keď sa spýtame nejakého žiaka v priestoroch Národnej rady alebo niekde inde, čo je to 17. november alebo čo sa stalo v roku 1968, a nebude mať ani len predstavu, že takýto deň vôbec existuje.
Na druhej strane oceňujem vaše úsilie v tom, že chcete konštruktívne prispieť k tomu, aby sa obdobie socializmu nejakým spôsobom odsúdilo a aby vznikol nejaký pamätný deň, ktorý by to nejako zovšeobecnil, ale na druhej strane súhlasím s pánom Osuským, ktorý hovorí, že to sa nedá, že tie pamätné dni sú preto pamätné, lebo sa majú zapamätať, a jedným dátumom sa to určite nevyrieši, všetko to nešťastie a utrpenie, ktoré obdobie socializmu v Československu prinieslo. Ale máme tu v Národnej rade niekoľko historikov, máme tu v Národnej rade niekoľko ľudí, ktorí sa týmto veciam dlhodobo, dlhodobo venujú.
Treba posunúť tento návrh zákona do druhého, druhého čítania, ako povedala moja kolegyňa Viera Dubačová, vy sám potom môžete prísť prispieť k tomu, zahrnúť tam ďalšie možnosti, ako ten návrh vylepšiť, a vznikne jeden dokonalý návrh, ktorý prejde skrz koalíciu aj opozíciu.
Ďakujem.

Pán poslanec Marček, chcete reagovať? Prihláste sa, prosím, s faktickou. Nech sa páči, máte slovo.

Ďakujem pekne za slovo. Pánovi Osuskému chcem povedať iba toľko, že v podstate má pravdu, že som sa..., len keby som vedel, s kým o tom debatovať, tak by som tam prispel mojimi názormi, ale jednu otázku mám predsa len na vás, nielen na vás, ale na všetkých, že kde sa nachádzajú tí ľudia, ktorí prišli, neprišli o to najvzácnejšie, teda o život, ale prišli o prácu, o..., boli perzekuovaní a celá rodina tým trpela, takýchto rodín ja poznám osobne strašne veľa, pretože sa to týka aj konkrétne mojej rodiny.
Môj otec bol jeden z reformátorov ekonomických, v ’68. roku bol podpredseda Šikovej komisie a na Slovensku jeden z hlavných ekonomických reformátorov Alexandra Dubčeka a v ’72. roku ho pán Biľak vylúčil z komunistickej strany, urobili z neho kontrarevolucionára, urobili, mňa vylúčili zo školy, ja som bol prijatý v Moskve na medzinárodné vzťahy, som sa musel vrátiť domov, proste celý ten čas až do ’89. roku sme kruto znášali toto naše zadelenie do určitej skupiny nepohodlných ľudí a otec ako profesor na Ekonomickej univerzite mal zakázané prednášať a kopu ďalších. Nechcem to spomínať.
Kam by ste dali túto skupinu týchto ľudí postihnutých tou dobou a tým komunistickým režimom? To ma najviac zaujíma.
Ďakujem.

Otváram teraz možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy. Do rozpravy sa prihlásili dvaja páni poslanci, pán poslanec Osuský a pán poslanec Sopko.
Pán poslanec Osuský, nech sa páči.

Vážená pani predsedajúca, vážená snemovňa, vážený predkladateľ. Musím povedať, že oceňujem tento krok. Podotýkam, že ak nám niečo chýba, tak je to pamäť. Chýba nám pamäť. Ako ľuďom často chýba v zmysle spomienkového optimizmu, v zmysle toho, že keď sa stretnú piati chlapi, ktorí boli na tankovom pluku, tak v zásade má pocit počúvajúci, že to nebola teda často pakáreň, ale že to bolo niečo strašne veselé, že to bola séria veselých príhod z nakrúcania.
A tak je to i s pohľadom do minulosti, lebo buď sme k nej indiferentní a je nám všetko jedno a žijeme zo dňa na deň a nestaráme sa o to, odkiaľ ideme a kam smerujeme, alebo je pre nás tá minulosť nepríjemná, lebo sme boli podielnikmi jej temných stránok. Na Slovensku je tolerancia k tomuto podielnictvu veľmi vysoká. Podruhovojnové preskoky z gardy do strany boli celkom nie zriedkavé a platilo takéto: "Čo sme si, to sme si, však sme všetci svoji." Samozrejme, osud krajiny a jej obyvateľov je osud miliónov ľudí a každý je nejaký, ten osud. Každý si písal svoju knihu osudu a, samozrejme, aj nie každý nebol, žiaľ, len tým, ktorý riadil svoje kroky, ale mnohí boli i tí, ktorým kroky riadil niekto iný.
A ak sa tu vyskytuje otázka, prečo si pripomenúť tieto dva dni, tak preto, lebo sa v nich - a to je odpoveď i pánu poslancovi Marčekovi - priam zhmotnilo to, na čom stál totalitný komunistický režim od februára ’48, ale vlastne už od jesene ’47 a vlastne už i krátky čas predtým. Presne vzaté, stál na tom, čo sa zhmotnilo 21. augusta. Stál na bodákoch a hlavniach samopalov a tankov. To bola jeho opora. Ten režim tu nevznikol preto, lebo si absolútna väčšina národa vybrala Víťazný február. Ten režim tu vznikol preto, lebo tie tanky boli zatiaľ ešte na dištanc, ale už tu boli. A boli tu i tých 20 rokov, keď tu neboli, a potom prišli a potom tu už boli. Ale neznamená, že predtým tých 20 rokov, to strieľanie pod Devínskou skalou, tie zničené osudy, popravená Horáková, presne ako hovoríte, študenti vyhodení zo škôl, rozkulačení gazdovia, zničené osudy, to sa zhmotnilo do tej hlavne samopalu, ktorá zastrelila Košanovú, Holíka a ďalších. To znamená, to už tá moc strieľala po ľuďoch na uliciach. Ale neznamená, že predtým bola iná. A nemôžme mať pamätné dni na konkrétnom dátume, keď vášho otca vyhodili z Ekonomickej, vysokej školy, keď tam tú Zdenku Schelingovú utýrali v rámci rehoľníckej akcie. To znamená, nemôžme mať 365 dní v roku, lebo muselo by ich byť 365, v priestupnom roku 366 dní, keď sa komusi stala krivda.
A preto napádať návrh, ktorý je predložený, z dôvodu, že čo ešte všetko nepokrýva, je beznádejné, pretože, ešte raz hovorím, muselo by tých dní byť 365 alebo 6, lebo každý by sa našiel v tom svojom dni. Ten, ktorému vzali kone a kravy a zničili mu osud, ten, ktorému vzali hoci len holičstvo, ten, ktorého syna vyhodili napriek jeho talentu a schopnostiam zo školy, i ten alebo tá, ktorého syna zastrelili, keď plával cez rieku Moravu. To znamená, že je nevyhnutné nájsť jeden dátum, keď sa to zhmotnilo, a potom je ten druhý dátum, ktorý je k nemu absolútne primeraný. To je dátum, keď to zlo odišlo. Opäť, mohli by sme diskutovať, či to bolo vtedy, keď sa podpísali dohovory alebo keď. Stále sa jedná o pamäť toho, v čom sme žili a čo odišlo, a nevidím nijaký dôvod spochybňovať dobrú snahu predkladateľov, pretože to sú míľniky na našej ceste. A ten, kto by bol dnes býval na zasadnutí európskeho výboru, na jeho mimoriadnej schôdzi, tak by pochopil, ak by dobre počúval, aj keby horšie počúval, prečo je potrebné pripomínať si to, z čoho sme vyšli, čím sme prešli, i to, čím sme sa na tom sami podieľali. Pretože i tieto dátumy sú dátumami príchodu okupačných vojsk a ich odchodu, ale to sú tiež dátumy, v ktorých sa zhmotnil pozývací list, a ten pozývací list nepodpísali "za" občania cudzích mocností. Tých podpísali naši spoluobčania, s ktorými sme žili v jednom štáte. To znamená, že to nie je len pamätník tých zlých, ktorí prišli, lebo tí prišli a boli zlí. Ale to je tiež pripomenutie toho, kto sa na tom podieľa. To je pripomenutie človeka, v ktorého ére sa stavala táto budova, v ktorej sedíme, Viliama Šalgoviča. To je dátum človeka, ktorý ten pozývací list okrem iného zo Slovákov podpísal, Vasiľa Biľaka. To znamená, to je pripomenutie toho, čo sme zač. Čo sme zač tí, ktorí boli obeťami, tí, ktorí boli páchateľmi, a my všetci ostatní, ktorí sme v tom žili, aby sme si nemysleli, že to všetko boli len tí zlí, ktorí prišli. Áno, od samého počiatku sme boli v područí ríše zla, ale je dobré si to pamätať.
Bolo mi cťou a potešením, že keď som bol prorektor Univerzity Komenského, tak sme umiestnili na budovu tej univerzity novú pamätnú tabuľu, kde boli všetky tri obete zo Šafárikového námestia, kde... A zdôrazňujem, ja nemám problém s tvorbou a štylizovaním nejakých slovných spojení, ale hodinu som sedel nad jednou krátkou vetou, ktorá mala byť pravdivá, o 21. auguste, pretože keď máš neveľkú mramorovú dosku, ktorá je limitovaná budovou, pamiatkovosťou Univerzity Komenského, nemôžeš tam dať lexikón na stenu, tak musíš napísať nejakú magikocku posolstva, v ktorom je to napchaté, čo sa tam stalo, a tá jedna veta, ktorú som hodinu vymýšľal, a škrtal slová, šetril písmená, znela: "Dňa 21. 8. tu v paľbe sovietskych okupantov..." a potom idú tie mená, "zahynuli". Pretože predtým tam bola taká tabuľa, akí trochu sme: "tragicky zahynula Danka Košanová". Ona nezahynula tragicky, tragicky zahynieš v lavíne, tragicky zahynieš, keď ti z piateho poschodia padne kvetináč na hlavu, to je fakt tragické. Ale keď ťa zabijú okupanti, tak je to, samozrejme, smrť človeka, ale skovať to za pojem "tragicky zahynúť" je hanebný eufemizmus a nepovedanie pravdy o veci. Takže ani Ján Opletal nezahynul tragicky, zabili ho Nemci, okupanti Protektorátu Čechy a Morava. On nespadol do výkopu neosvetleného.
To znamená, že je dobré priznávať si pravdu a dobré je priznávať si udalosti, ktoré by mali svietiť do našej budúcnosti, aby som nepočul to, čo som počul dnes na eurovýbore, aby bolo jasné, odkiaľ pohoršenie pochádzalo, a kedy, dá Boh, sme sa toho pohoršenia zbavili. Nikoho nenapadne spochybniť pád fašizmu 8. mája, ale máme si, samozrejme, pamätať i okupáciu Československa. Máme si pamätať výstrely krížnika Schleswig Holstein na polostrov Hel v Gdansku, kde začala prvá svetová vojna. Máme si pamätať 23. - kolegom Marčekom dobre zmienený - august roku 1939, keď sa dohodol Joachim Von Ribbentrop s Vjačeslavom Molotovom o tom, ako sa budú mať radi a ako si rozdelia Poľsko, v tajnom dodatku. Treba povedať, že obidve strany si to po zásluhe odskákali. Obidve signatárske strany to stálo strašne veľa, ale zlo plodí zlo.
Teda myslím si, že niet vôbec čo v druhom čítaní pridávať k tomuto návrhu. Tento návrh sa má vziať alebo nechať tak. To nie je téma na dopĺňanie, k tomu nemôžme doplniť 22. a 3. a 4. august, to sú symbolické dátumy, ktoré predkladatelia veľmi dobre vybrali, a neviem si predstaviť, čo by som v druhom čítaní k tým návrhom pridal.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Na vaše vystúpenie, pán poslanec Osuský, evidujem dve faktické poznámky, končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Pán poslanec Viskupič, nech sa páči.

Musím podporiť tézu, že symbolizmus akéhokoľvek pamätného dňa, resp. dňa, ktorý uznáva Slovenská republika ako štátny sviatok, je veľmi dôležité vnímať v nejakom kontexte. Myslím si, že ten symbolizmus je skrytý v tom, že pri akomkoľvek pamätnom dni si človek, ktorý tento deň uctieva alebo má ho v pamäti, dopĺňa presne to svoje. Štát alebo táto snemovňa chce a má na hlavnom zreteli, aby - a takisto obaja predkladatelia -, aby sa na niektoré dni nezabudlo, to môže byť ten objektívny dôvod a tých subjektívnych, na čo chcem ja, na čo chce konkrétna rodina konkrétneho občana, aby sa pri tomto dni nezabudlo, je to subjektívno.
Preto je to podľa mňa dobré, že ten symbolizmus pamätných dní má zostať z hľadiska objektívneho pohľadu, tak ako spomínal pán poslanec Osuský, ale aj toho subjektívna, že presne na tento deň sa vzťahujú tie zážitky, tie v tomto prípade nedobré skúsenosti, na ktoré sa zabudnúť nemá, a čím viac ich bude, tým sa to bude lepšie a dlhšie pamätať a to je podľa mňa dôležité, a preto tento návrh zákona podporujem.