11. schôdza

Pani poslankyňa Dubačová.

Ja sa chcem poďakovať kolegovi Osuskému, naozaj, naozaj je veľmi dôležité, aby sme nezabúdali, vzdelanci akísi, ako hovoril Dominik Tatarka, akým temným dňom 21. august pre nás bol skutočne. Keď som stretla odchádzajúceho ruského alebo sovietskeho okupanta zo Sliača, pozeral sa mi do očí a v očiach mal strach. Vravel mi, my sa musíme vrátiť, ale čo budeme robiť doma, tam nemáme prácu, čím sa budeme živiť. A ja som mu hovorila, proste dáte dolu uniformu a naučíte sa slušne žiť bez okupácie, bez toho, aby ste hrozili a vyhrážali sa cudzím národom. Proste budete žiť svojej krajine. To som, samozrejme, mala predstavu naivnú, že to skončí, že sa nikde, ani na Ukrajine už neukážu žiadni zelení mužíci v neznámych uniformách, ale pre nás pre Slovensko, pre Československo to bol veľmi temný deň, a preto si myslím, že je veľmi dôležité na takýto deň upozorňovať hlavne mladých ľudí, aby odkaz Jána Palacha zostal živý, aby sme vedeli, že aj takíto ľudia medzi nami boli. Aby sme si dokázali chrániť slobodu, pretože je to to najcennejšie, čo máme, aby sme chápali, že najväčší strach majú tí ľudia, ktorí neveria vo vlastné hodnoty.
A toto je veľmi dôležité aj pre budúcu generáciu, preto ďakujem.

Pán Marosz, vy ste sa prihlásili až potom, ako som povedala, ale počkajte. Je všeobecný súhlas, že pán Marosz sa môže dopustiť faktickej poznámky? (Súhlasná i nesúhlasná reakcia pléna.) Kto hovorí nie? (Reakcia z pléna.) Dobre, dobre, ja som iba, ja som nevedela, odkiaľ to vychádza. Dobre, tak nie je všeobecný súhlas. Ako, pán Marosz, vzdávate sa? Aby som bola férová. Ďakujem vám veľmi pekne.
Pán poslanec Osuský s reakciou na faktické poznámky.

Ďakujem všetkým diskutujúcim a in contumationem ďakujem aj kolegovi Maroszovi. Každopádne chcem povedať, že ak ešte niečo treba dodať k obrane predkladateľov, tak to je vytĺkanie politického kapitálu.
Skutočne neviem, či vytĺkam politický kapitál pre kapitána Holíka alebo Danku Košanovú, alebo pre Michaila Kocába, ktorý teraz bude veľmi nadšený, že sme preňho vytĺkli odchod Sovietskej armády. Inými slovami, nie je to žiaden politický kapitál. Ak, samozrejme, za ten kapitál nepovažujeme varovanie pred tým, že to čo, sme zažili my, zažilo Gruzínsko v podobe okupácie Osetska a Abcházska, zažila Moldova v podobe okupácie Transnistrie a zažila Ukrajina v podobe anexie Krymu. Ak je to politický kapitál, tak, prosím, je to politický kapitál, ale ten kapitál je, žiaľbohu, krvavý a poznačený imperializmom. Imperializmom ríše zla, ktorá bola v roku ’56 a rozstrieľala Budapešť, ktorá v roku ’68 rozstrieľala fasádu Národného múzea a zabila stovky ľudí, a tá istá moc, ktorá sa už nevolá Sovietska armáda, okupuje ako jediná v Európe od roku ’45 cudzie územia. Nikto iný si to nedovolil. A preto si to treba pamätať i v svetle našich dátumov, lebo nám sa zdá Krym ďaleko, ale Ukrajincom sa nezdá ďaleko. A pocit, že to sa nás netýka, mali možno Francúzi a Briti, keď nebojovali za Česko-Slovensko v Mníchove... (Prerušenie vystúpenia časomerom a potlesk.)

Pán poslanec Marček, vy tam svietite s faktickou poznámkou, ale to je asi omyl. (Reakcia z pléna.) To je fajn, ale budete musieť počkať možno na ďalšie vystúpenie, ja som ukončila možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou na pána Osuského.
Pán poslanec Sopko, nech sa páči, máte priestor.

Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, milí hostia, dovoľte aj mne vystúpiť k predmetnému návrhu zákona, ktorý, samozrejme, tiež podporujem najmä preto, pretože hovorí o našej pamäti. To slovo tu už zaznelo a možnože ešte zaznie a myslím si, že je veľmi dôležité najmä v dnešnej dobe robiť všetko preto, aby pamäť tohto národa nezabúdala na udalosti minulosti, a, samozrejme, robiť všetko preto, aby táto pamäť fungovala najmä v mladých generáciách. A mladé generácie, bohužiaľ, práve o týchto udalostiach veľmi toho veľa nevedia. Samozrejme, nielen o týchto, teraz sú spomínané ako tieto predmetné dni.
Ono celkový zmysel pamätných dní je, že nestačí ich len zadať, napísať ich do učebnice, prebehnúť vo výchovnovzdelávacom procese, ale musí urobiť všetko spoločnosť preto, aby konkrétne dni, ktoré výrazne ovplyvnili naše dejiny, mali priamo spätnú väzbu aj v našich skutkoch, ktoré my v súčasnosti vykonávame. Najprv na pripomenutie konkrétne tieto dni, nimi vyústil proces Pražskej jari, ktorá paradoxne začala v Bratislave, a ňou sa ukončil pokus o demokratizáciu našej spoločnosti. Áno, to bola tá udalosť našich dejín, kedy sa zas na malú chvíľočku mohlo zdať, že politika získava ľudskú tvár. Ale naozaj v tomto prípade režim týmito udalosťami svoju ľudskú tvár stratil.
Čo sa teda stalo? Okupácia začala v noci z 20. na 21. augusta 1968. Pozemný sled tvorilo 30 divízií Sovietskej armády, 3 divízie poľskej armády, 1 motostrelecká divízia maďarskej armády, 1 bulharský motostrelecký pluk a niekoľko desiatok špecialistov z Nemeckej demokratickej republiky. Súhrnné počty vojsk sa odhadujú na viac ako 0,5 mil. vojakov, približne 6 300 tankov a obrnených transportérov, 2 000 diel a 950 lietadiel. Vojenské jednotky Maďarska, Bulharska a Poľska a Nemeckej demokratickej republiky opustili naše územie už do 4. novembra 1968, sovietske však zostali zhruba v počte 150-tisíc osôb. Už pred inváziou bol zabezpečený tzv. pozývací list od niekoľkých dogmatických komunistov, avšak samotné vedenie Komunistickej strany Československa vo svojom stanovisku odvysielanom v rozhlase počas prvých hodín invázie demaskovalo túto akciu ako vojenskú okupáciu. A tak sa to dostalo potom aj do svetových médií.
Hoci komunistické vedenie štátu odmietalo možnosť ozbrojeného odporu, na mnohých miestach našej krajiny sa neozbrojení občania postavili do cesty okupačným tankom a prebiehali aj početné demonštrácie. Na takéto akcie odpovedali vojaci okupačných armád na niekoľkých miestach streľbou do davu protestujúcich, ktorej dôsledkom boli obete na ľudských životoch. To už tu bolo všetko spomínané. Správne sa tu poznamenalo, že áno, vieme spočítať počty obetí, ktoré zahynuli priamo. Poznáme mená. Menej už vieme o ich rodinných príslušníkoch, o konkrétnych rodinných anamnézach, o konkrétnych príbehoch týchto rodín, čo všetkým si prešli a ako trpeli. Samozrejme, vieme dneska vyčísliť, aj čo všetko zo sebou tieto dni priniesli. Koľko ľudí odišlo z tejto krajiny, čo spôsoboval proces normalizácie a tak ďalej. Ale nech by som povedal čokoľvek, my môžeme a musíme si uvedomiť, že dôležitou zmenou napríklad aj pri výučbe dejepisu je pozerať sa na konkrétny každý pamätný deň ako na koncentráciu určitých životných udalostí, ktoré ovplyvnili dnešnú prítomnosť.
Je veľmi dôležité na tomto mieste povedať, v akom stave je výučba dejepisu na slovenských školách. Už dnes je zverejnený list Slovenskej historickej spoločnosti, ktorá pôsobí pri Slovenskej akadémii vied, ktorá výrazne kritizuje spôsob, akým sme dopustili, aby naša koncepcia dejepisu postupne upadala. A nielen hovorím teraz o časovej dotácii, ktorá poklesla, nie je to len o počte hodín, je to aj o spôsobe prípravy, je to aj o tom, ako dokážeme zabezpečiť kvalitných vyučujúcich, tých, ktorí pripravujú budúcich učiteľov dejepisu, aby naozaj mládež dostávala sa do kontaktu s tým, čo som už povedal. S tým zvnútornením minulosti a prepojením tej minulosti so súčasnosťou. Ako zacitujem z tohto listu, ak mi dovolíte:
"Ešte raz pripomíname, že oslabením dôležitosti školského dejepisu na Slovensku sa vymyká z trendov prevládajúcich v krajinách Európskej únie. Len pre malé porovnanie, v krajinách, ako sú Maďarsko, Poľsko a Česká republika, sa povinná časová dotácia na výučbu dejepisu obvykle vymedzuje dvomi hodinami týždenne na druhom stupni základnej školy v každom ročníku. Uvedená dotácia je predovšetkým výrazom uvedomenia si týchto štátov, že dejepis ako školský predmet je jedinou inštitucionálnou formou produkcie a reprodukcie historickej pamäte i výrazom dlhoročnej tradície tejto uvedenej časovej dotácie, ktorá pretrváva aj u nás" po rokoch tisíc..., "po roku 1989."
A presne v tom je ten hlavný problém. Produkcia a reprodukcia historickej pamäte. Historická pamäť, bez tej žiaden národ nemôže nikdy v budúcnosti, ba čo viac, ani už teraz v súčasnosti napredovať. Bez nej, bez historickej pamäte, uvedomenia si dôležitosti určitých medzníkov, ktoré sme počas našej púti ako národa zažili, nebude môcť k ničomu dospieť. Myslite, prosím, na historickú pamäť tohto národa, keď budete hlasovať o tomto zákone.
Ďakujem.

Na vaše vystúpenie, pán poslanec, zareagujú dvaja páni poslanci s faktickými poznámkami, pán poslanec Marosz a pán poslanec Marček. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Pán poslanec Marosz, nech sa páči.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážený pán kolega Sopko, ďakujem za to, že pripomínate historickú pamäť.
K dátumu 21. augusta 1968 by som v súvislosti s touto historickou pamäťou spomenul jedno meno osoby, ktorá dostala vyznamenanie od prezidenta Kisku, a toto meno znie Natália Gorbanevská, ktorá preto, že si pripomínala tento dátum, za to aj trpela. Za jej odpor voči invázii do Československa bola umiestnená v roku ’69 do psychiatrickej liečebne, kde bola tri roky úplne odizolovaná od sveta. Prepustená bola až v ’72. a v ’75. nútene musela emigrovať zo Sovietskeho zväzu. Táto osoba teda pre pripomenutie si tohto významného dátumu fyzicky, psychicky trpela a stratila svoju osobnú slobodu. Myslím si, že aj s úctou k týmto ľuďom, ktorí sa zastávali nás občanov Československa, by sme mali dôstojne a pozitívne pristúpiť k prijatému návrhu zákona.
Ďakujem.

Pán poslanec Marček, nech sa páči.

Ja som chcel ešte povedať krátko k tomu, že ja som nenapadal návrh, ktorý bol predložený. Ja som ho chcel len doplniť, pretože sa nám všetkým asi mýli. Ale jednu vec som určite chcel povedať tým, že bolo tam aj kopu iných osudov, ktoré by bolo treba zohľadniť v nejakom návrhu. Viete, lebo veľa hrdinov slovenského národa bolo takých, že keď prišli vojská Varšavskej zmluvy do našej krajiny, tak veľa, veľa, veľa veľkých osobností emigrovalo. Odišlo z tejto krajiny. Podľa môjho názoru odišli preto, lebo boli slabí. A tí, ktorí tu ostali a ktorí tridsať rokov trpeli, tak tým som chcel ja tiež dať jeden dátum alebo jeden termín. Kto je väčší hrdina? Ten, kto odišiel a potom sa vrátil ako veľký vedec, ekonóm a išiel pomôcť slovenskej ekonomike, alebo ten, ktorý tu zostal, bojoval a potom v 1989 konečne sa dočkal toho, že to, čo hovoril v ’68. sa potvrdilo v ’89.?
Ďakujem.