12. schôdza

Ďakujem pekne. Chcel by som k tomuto návrhu uviesť nasledujúce. Rozumiem tomu a som, samozrejme, a mám sympatie preto, prečo sa toto predkladá. Je to v zásade správna vec, je to znak kultúrneho a civilizovaného štátu, keď takáto vec platí. Keď sa chováme civilne a kultúrne k našim národnostným menšinám.
Avšak chcem poukázať na jednu vec. Ako sa chováme k tej menšine nášho národa, ktorá sa potrebuje a nevie domôcť svojho práva? Ako sa k tej menšine chováme? Jednoducho, dá sa povedať, na ňu kašleme, lebo tu platí právo silnejšieho, neplatí tu právo, pretože my nie sme právny štát. Všetci to vieme, mlčíme o tom, tvárime sa, že cisár má krásne nové šaty, ale cisár je nahý.
Preto musím povedať, že som zdržanlivý k takýmto nárokom alebo k takýmto návrhom preto, že istým spôsobom kamuflujú to, že u nás sa nedá domôcť práva v takom zmysle, v akom to poníma Európska únia napríklad alebo svetové spoločenstvo, ktoré prijíma predpisy na ochranu národnostných menšín. Pretože keď ich prijíma, tak vychádza z toho, že to právo väčšiny na právnu ochranu je zabezpečené. My teda kamuflujeme skutočnosť, že právo na právnu ochranu v tomto štáte neexistuje, kamuflujeme tým, že prijímame zákony, ktorými zabezpečujeme ochranu práv národnostných menšín tak, aby sa dostali na tú istú úroveň nevymožiteľnosti práva, akú má aj tá väčšina. Podľa môjho názoru toto sú spôsoby, akými sa zakrývajú skutočnosti o tom, ako právny štát u nás funguje a lepšie povedané, nefunguje.
Ďakujem.

S faktickými poznámkami traja poslanci. Ukončujem možnosť prihlásenia sa.
Nech sa páči, pán poslanec Grendel.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Baránik, vaše slová by si na ministerstve spravodlivosti alebo Generálnej prokuratúre, či policajnom prezídiu mohli vyložiť aj ako kompliment, že vymožiteľnosť práva sa týka na Slovensku nejakej menšiny. Ja sa obávam, že teda pri toľkých kauzách by sme pokojne mohli hovoriť pomaly aj o väčšine obyvateľov Slovenska, že majú problém s vymožiteľnosťou práva. Ale to teraz myslím trochu s humorom, samozrejme, takisto ako s humorom chcem povedať, že tak doprajme národnostným menšinám, aby mali problém s vymožiteľnosťou práva vo svojom materinskom jazyku.

Pán poslanec Marosz.

Ďakujem za slovo. Reagoval by som na kolegu Baránika. Samozrejme, naráža na problém nie menšiny, ale väčšiny, ktorá trpí nevymožiteľnosťou práva.
Ja by som sa ešte vrátil ale k pôvodnému zámeru ohľadom podpory menšinových jazykov v súdnom konaní. Možno by som ešte tak apeloval na to, aby sme mali naozaj kvalitných aj súdnych prekladateľov, aby sme ich mali dostatok, aby potom súdy neboli možno v situácii, že v portfóliu nemajú dostatok kvalitných súdnych predkladateľov. Možno by som to spojil s témou toho, že niekedy samotná maďarčina slovenských Maďarov, keď hovorím o najväčšej menšine, je v istom zmysle komická, keď tí ľudia tú maďarčinu používajú v Budapešti, alebo teda v Maďarsku. Narážam možno na problémy devalvácie maďarčiny ako takej. A tam by tiež možno aj strana MOST - HÍD mohla niečo robiť, aby naozaj nedevalvoval jazyk ako taký, maďarský jazyk. S tým súvisí, samozrejme, potom aj téma výučby maďarčiny na školách, keďže myslím si, že do dnešného dňa sa v čisto maďarských dedinách deti učia nie správnym lingvistickým spôsobom maďarčinu. Odporúčam naozaj, aby bola učená ako cudzí jazyk, aby naozaj kvalita tej maďarčiny bola dostatočná.
Premostím to zase na začiatok, aby súdy nemali problém nájsť kvalifikovaných prekladateľov, ktorí by dokázali všetky podklady a materiály prekladať správnym spôsobom. Týka sa to nielen maďarskej menšiny, ale zoberme si, že podklady do rómskeho jazyka nájdeme v portfóliu súdnych prekladateľov na rómsky jazyk. Kladiem si otázku, možno by bolo dobré potom to nejak v tej... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Dostál.

Pán poslanec Baránik, súhlasím s tým, čo si povedal o vymožiteľnosti práva, stave vymožiteľnosti práva a snáď možno s tým dodatkom, že ktorý už aj kolegovia tu povedali, že ten problém sa netýka iba menšiny, ale väčšiny, alebo v podstate všetkých obyvateľov, lebo menšina je to iba v tom slova zmysle, že asi iba menšina obyvateľov sa nejako priamo súdi povedzme v priebehu kalendárneho roku, ale dopady toho zažívame, dopady toho zažívame všetci a nepriamo, alebo aj priamo sa to týka nás všetkých.
Len ja by som tieto dve veci naozaj nespájal. To, ako funguje súdnictvo a ako nefunguje súdnictvo a ako zmeniť vymožiteľnosť práva. Jedna vec. A druhá vec je, že či možno na súdoch používať aj jazyky príslušníkov národnostných menšín. Dlhé roky bolo veľkou témou tejto krajiny to, že či Maďari môžu na Slovensku hovoriť na úradoch svojím jazykom. Lebo za Mečiara, za Mečiara bol taký pocit, že nie a prevládlo to a aj sa to schválilo, že iba štátny jazyk sa môže používať. Postupne krajina, ako sa vyvíjala, tak dospela k tomu, že je úplne normálne, že v úradnom styku možno používať aj jazyky príslušníkov národnostných menšín. Samozrejme, že je to nejako limitované praktickými možnosťami verejnej správy, ale nebolo to spájané a myslím, že ani nebolo by správne spájať to s tým, že ako verejná správa funguje, ako fungujú úrady, či sú dostatočné efektívne, či je na nich korupcia, či občania môžu uplatňovať svoje práva. To sú všetko tiež dôležité veci, ale to je jedna vec. A druhá vec je, že či sa na úradoch napríklad môže hovoriť v jazyku národnostných menšín.

S reakciou pán poslanec Baránik, nech sa páči.

Tak ja, aby som túto reakciou uviedol do patričného tónu, tak trochu necharakteristicky uvediem to.
Budem reagovať najprv na kolegu Marosza. Viem, o čom hovorí. Ja sám som synom matky, ktorá hovorila dokonale po maďarsky budapeštskou maďarčinou, rečou bola vzdelaná aj v maďarčine a hovorila dokonale po slovensky, pretože bola aj prekladateľka do slovenského jazyka z mnohých jazykov a bola Slovenska. Takže dúfam, že ma nikto nejde obviňovať z toho, že chcem nejak ukracovať práva maďarskej menšiny slovenskej, naopak, ja chcem poukázať na to, o čom boli tie druhé dva príspevky, že, samozrejme, týka sa to väčšiny, ale tá menšina, ktorá urgentne potrebuje sa domôcť práva, tak tá sa ho domôcť nemôže a my medzitým tu riešime niečo, čo uznávam, že je relevantné, ale riešime to tak, aby sme poukázali na to, akí sme úžasní, a pritom je to, žijeme v krajine, ktorá, bohužiaľ, trpí tým, že nie je právny štát. Tak to je.