14. schôdza

Ďakujem pekne, vážený pán podpredseda. Milé dámy poslankyne, páni poslanci, priznám sa vám, že som ani neočakával takúto búrlivú diskusiu, keď som dostal túto požiadavku od 128 poslancov, ktorí schválili vydanie, alebo teda zabezpečenie tejto informácie. Poňal som ju naozaj čisto štatisticky a čo možno s najmenším počtom detailov vzhľadom na to, že stále ide o chránenú osobu. Čiže z môjho uhla pohľadu chcem povedať, že ja som naozaj iba definoval ten rozdiel. Môžme sa baviť o tom, či vy hovoríte, že podľa čoho to určujeme, nemám, nechcem sa na tú úroveň nejakým spôsobom znížiť veľmi, ale keď ráno lietadlo ide z Bratislavy v pondelok do Popradu a odtiaľ sa vráti s prezidentom, tak ide preňho, aby ho zobralo do práce. Ja neviem, ako inak ten let chcete nazvať. To naozaj nesúvisí s výkonom ústavných funkcií. A to je v poriadku.
Ale aj k tým náletom, ktoré hovoríte. Tú obranu, ktorú ste zvolili, sa odvíja častokrát od toho, že sami to naštudované nemáte, čo vám nevyčítam, nikto nemá byť odborník na lietanie, a preberáte určité stanoviská ľudí, ktorí sú častokrát po boji generálmi, najmä po určitých haváriách, kde automaticky vedia príčinu, už hneď všetko vedia a majú tie najväčšie skúsenosti medzi všetkými.
Jeden z tých pilotov, ktorých ste menovali, patrí, áno, medzi najskúsenejších, ak nie najskúsenejší, ak nie najskúsenejší. Lieta určite viac ako tridsať rokov a má možno 6-7-tisíc hodín nalietané, tak to prerátajte. Má za sebou aj niekoľko pádov s vrtuľníkom, čo sa môže stať každému. To číslo hodín nevyjadruje vždy to, aká obozretnosť toho pilota zároveň je. Pretože ten druhý pád vrtuľníka súkromnej spoločnosti, ak sa nemýlim, v noci, čo bolo, mal pilot 4-tisíc hodín nálet, čo je už veľký nálet, 1 800 je už vylietaný pilot, nie je začiatočník, to už je veľa hodín. To nie je málo, to už je veľa. To sa zdá. A neviete, čo je ten benchmark. Ale 4-tisíc už je naozaj veľa, to nemá veľa pilotov v našom regióne. Priemerne veľmi skúsení piloti sú naozaj na úrovni štyroch-piatich tisíc hodín. Nie veľa pilotov máva viac na svete všeobecne z pohľadu vrtuľníkov. To je taký ten naozaj vysoký štandard. 1 800 je vylietaný mladý pilot, ešte ne... (pozn. red.: rýchlo vyslovené), aj keď vy hovoríte, po dvadsiatich troch rokoch sedí, ale je to už nejaká hodina nalietaná. O takom tom mladom pilotovi hovoríme, keď má odlietané 400, 400-500 hodín. No ale to som len tak odbočil od toho celého.
Tak ja sa to pokúsim tak nejako zhrnúť, to, čo ste sa ma tu viacerí pýtali, a dať vám k tomu nejaké možno informácie. Jedna z tých vecí bola tá otázka, ktorá sa viackrát opakovala. Áno, ja som sa s prezidentom Slovenskej republiky bavil o tom, čo ako prezident má nárok, na všetky, by som povedal, služby, keď nepoviem benefity, ktoré vyplývajú z ústavnej funkcie. Aj som ho vyzval, aby na svoje pracovné, vrátim sa, pracovné povinnosti čo najčastejšie využíval aj Letku ministerstva vnútra, pretože si myslím, že dobrý servis a, samozrejme, to prispeje k tomu, aby tá vylietanosť bola aj väčšia.
Prečo som to hovoril? Hovoril som to preto, a vrátim sa k číslam, ktoré som uviedol. Pán prezident je zhruba v polovičke svojho funkčného obdobia od polky roku 2014 a nalietal teda 454 letov, ako sme si tu povedali. Pán prezident Gašparovič za svoje funkčné obdobie nalietal 389 letov za desať rokov. Práve on bol ten, ktorý nebol, by som povedal, favoritom lietania ako takého celkovo. To znamená, aj nálet útvaru, Leteckého útvaru ministerstva vnútra bol pod 200 letov ešte v roku 2012. Odvtedy sa viac ako strojnásobil po tom, čo sme vlastne začali robiť, jednak Slovensko sa dostalo v rámci medzinárodnej scény, aj predstavitelia, omnoho viacej do stredu pozornosti, bolo omnoho aktívnejšie, vyvrcholilo to, samozrejme, predsedníctvom a teraz vlastne všetky funkcie, ktoré máme, hovoria o tom, že oproti tej dobe, s ktorou ma vždy konfrontujete, keď som hovoril, že proste ten nálet treba zväčšiť, je to dobré, aby bol väčší, tak odvtedy je už ten nálet trojnásobný. To znamená, tá situácia sa výrazne zlepšila. Dneska, ako sa hovorí, tie udržiavacie lety, ktoré by mali byť raz za mesiac, už nie je potrebné vykonávať, lebo vlastne letka je vyťažená pomerne intenzívne.
No čo je dôležité povedať, že ak sme sa bavili o tom, raz za mesiac lietadlo musí vzlietnuť z technických dôvodov, tak je to 12 letov za rok na to lietadlo, a to, samozrejme, už v tomto prípade nemusíme vôbec riešiť. Boli časy, kedy naozaj niektoré lietadlá boli využívané menej.
To znamená, že určite som ho informoval o tejto možnosti, aj som mu určite povedal, aby ju využíval čo najčastejšie, pretože je to vhodné. Ale rozhodne som ho nenútil, tak ako z toho vyplýva, čo hovoríte, že by som ho nútil lietať domov štátnym lietadlom. Upozornil som ho na to, že je to otázka, ktorá je ťažko vysvetliteľná, a dokonca som mu naznačil, že by bolo vhodné, aby tieto typy letov boli aj zaplatené. Čo v jednom prípade aj urobil. To som takisto povedal. To dokonca povedala vaša kolegyňa pani Nicholsonová, že to urobil. Prečo v tej tradícii nepokračoval, platenia tých letov, sa mňa už teraz budete zbytočne pýtať.
No a treba vedieť ten vzťah, že keď raz protokol si objedná let pre prezidenta, tak Letecký útvar ministerstva vnútra ten let, ak má možnosti k dispozícii v tej chvíli, proste vykoná. My nemáme dôvod na to, aby sme let prezidentovi odmietli. Je to najvyšší ústavný činiteľ, traja najvyšší ústavní činitelia majú k tomuto úplne rovnaké práva. Všetci traja majú rovnaké postavenie vo vzťahu k Leteckému útvaru ministerstva vnútra. My sme tu naozaj servisná organizácia v tomto prípade. Takže z tohto pohľadu, že by som sa ja postavil na dráhu a zastavil by som lietadlo, lebo proste sa mi to nepáči, je, samozrejme, absolútne absurdný pohľad a nie je možné ho realizovať. Takisto ako ja, aj všetci vy tu uznávame štatút prezidenta Slovenskej republiky.
A tu som dostal otázku, že ako vnímame, lebo to bolo priamo v tej otázke položené pri tom bode, vnímanie medializovaných informácií o letoch prezidenta domov. Nehovorme o tom, že či súkromne, či služobne, či pracovne, ale hovorme o letoch domov. To sú lety, ktoré boli domov. Keby som sa chcel začať zaoberať tým, že či všetky lety spĺňali náležitosti výkonu ústavnej funkcie, tak by sme tu mohli otvoriť, ak si pamätáte, keď letel na hokej na Majstrovstvá sveta do Ostravy lietadlom. Ja si úprimne myslím, že z môjho uhla pohľadu tento let spĺňa kritérium reprezentácie štátu na podujatí vrcholovom športovom a ja ho nebudem spochybňovať, že išiel na hokej lietadlom. Ja to nebudem riešiť, pretože aj z môjho pohľadu to je určite bezpochybne spojené s výkonom funkcie. Keby nebol prezident, asi tam neletí. Ako nebudeme toto hodnotiť. To sú veci, ktoré ako ste začali hodnotiť vy, začali to hodnotiť médiá, začal to hodnotiť pán prezident. Ja som proste pomenoval tie veci, ktoré, si myslím, že nesúviseli priamo s výkonom ústavnej funkcie, pretože keď pre niekoho chodíme domov, nesúvisí to s výkonom.
A častokrát v tej súvislosti sa tu hovorí, alternatívy, pán poslanec, a, predseda výboru (reakcia z pléna) Poliačik, ďakujem, povedal, že by chcel iné alternatívy. No, pán predseda výboru, auto prezidenta spolu s doprovodným autom prezidenta chodí tak či onak popod to lietadlo, keď to poviem tak vykreslene. Čiže aj ono odíde z Bratislavy a tam ho počká, veď z letiska nepôjde domov peši, hej. Čiže to je jedno. Čiže keď sa pýtate tú bázu, tak ona je jednoduchá. To auto proste ide tak či onak. Čiže to je v tomto prípade jedno.
To, čo sa častokrát ľudia vracajú k tomu, k tým cestám vlakom pána prezidenta Schustera, ja si myslím, že to bolo veľmi hyperbolizované, že čo to znamená, že každý tunel, každá stanica, všade museli zrazu stáť kordóny policajtov. Nie je to pravda. A v tomto prípade, keď niekam ide autom, napríklad vyberiem si Jur pri Bratislave alebo akúkoľvek blízku destináciu pán prezident, tak tiež popri ceste nestojí kordón policajtov. Jednoducho je zabezpečená určitá naša činnosť, ktorú ja nebudem približovať, akým spôsobom to robíme, ale adekvátne je zachovaná tá bezpečnosť a nepovažujem tie náklady za nejaké výnimočné, keď sa rozhodne, že pôjde autom.
Ja nedávam ani na výber, ani odporúčania nedávame, čo má kto robiť. Nehnevajte sa, žiadnymi vyhláškami ani ničím iným človeku slušné správanie nevštepíte. Proste buď viete, že sa to robiť nemá, alebo to neviete, že sa to robiť nemá.
Ja vám poviem za seba. Ak si pamätáte, pán bývalý predseda tohto parlamentu, pán Sulík, neuznával zahraničné cesty ako celok. On proste poslancom Národnej rady povedal, že my vám cesty preplácať nebudeme. Možno aj preto to dnešné stanovisko, že sú neobhájiteľné tie súkromné cesty. Ja som bol členom Parlamentného zhromaždenia NATO. Všetci to poznáte. Som tam bol dlhé roky a pomerne aktívny. A tak keď som išiel na výročnú misiu Parlamentného zhromaždenia NATO, tak som si proste letenku zaplatil sám, pretože mi pán Sulík neumožnil, aby som išiel za štátne peniaze, ako má ísť delegácia parlamentu. Ale akceptoval som, že to je prístup k týmto funkciám. Ja som to neriešil. Bolo, ako nebolo by to také trápne, som zvyknutý si vlastné letenky platiť sám, tak som si ju proste zaplatil a tiež som ho neobviňoval, nerobil som tu tlačové konferencie z toho, že proste bráni výkonu opozičných poslancov. Vy by ste to nazvali už mečiarizmom, už by ste mali transparenty a štrajkovali by ste pred parlamentom, keby vám to predseda platil... (Reakcia z pléna.)
Pán poslanec, nikdy v živote ste si letenku na služobnú cestu, zaplatili ste si letenku na služobnú cestu? (Reakcia z pléna.) Nie na stranícku, nie na stranícku, na služobnú. No tak, to som rád.
Čiže aby sme sa k tomu vrátili. A rovnako to tak platí pri výkone ako podpredsedu vlády. Priznám sa, dokonca sa ma na to pýtali dneska novinári, bol som na služobnej ceste v Spojených štátoch, mal som pomerne veľmi nabitý program, pretože tam bolo naozaj veľmi veľa stretnutí s najvyššími predstaviteľmi bezpečnostných zložiek, čo sa nakoniec prejavilo aj na určitých významných finančných podporách niektorých našich zložiek, ale proste bol som rozhodnutý, že proste od výstupu z lietadla mám niekoľko stretnutí, proste nemám šancu na oddych. Tak som povedal, že chcem letieť prvou triedou, aby som sa mal šancu v lietadle vyspať kvalitne. Ale zároveň som usúdil, že to asi nie je vhodné, aby som túto mieru, tá letenka je naozaj drahá, mi ju preplatil štát. Preplatil som si ju sám. Nakoniec všetky medzikontinentálne lety som si nakoniec platil vždy sám, pretože ja som usúdil, nie je to nijaký štandard, že si myslím, že keďže chcem mať vyššiu mieru luxusu, tak si ho mám zaplatiť, keď sa mi to nepáči. To je dôvod, prečo ako služobné autá mám na ministerstve svoje vlastné autá. Ministerstvo ich nemuselo kúpiť, neplatí za ne žiadny nájom, sú tam proste, pretože si myslím, že ja som chcel konkrétne auto, aby som mal k dispozícii, a preto nebudem nútiť ministerstvo, aby mi také konkrétne auto kúpilo napriek tomu, že mám nárok na ochranu ako každý iný poslanec.
Takže z tohto pohľadu je to len o osobnom vzťahu k danému výkonu funkcie. A každý, keď ide do verejnej funkcie, si musí uvedomiť, čo tá verejná funkcia prináša. Ak sa mi nepáči, že mám nejaké obmedzenia, tak tá funkcia je dobrovoľná, nikto ma tam nenúti sedieť. Keď sa mi nepáči, že chcem mať tú, tak proste robím niečo iné alebo sám seba reprezentujem svojimi rozhodnutiami.
No a, samozrejme, k tým ďalším veciam, takže vrátim sa ešte k tomu. Naozaj nálet pána prezidenta Gašparoviča bol veľmi malý, veľmi malý, ale od tých čias, o ktorých som ja vtedy hovoril, iste ma radi novinári citujú, sa ten nálet zniekoľkonásobil a dnes som, samozrejme, sme kedykoľvek pripravení poskytovať služby Leteckého útvaru aj na ďalšie činnosti, aj napríklad pre Národnú radu v širšom spektre. To znamená, z tohto pohľadu to všetko platí. O to, akým spôsobom kto využíva svoj let a kam sa rozhodne s ním odletieť, je na jeho rozhodní. Pamätám si, keď prezident, myslím, Sarkozy, francúzsky, sa vracal zo služobnej cesty a nechal sa po ceste vysadiť pri svojej rodine, ktorá bola na dovolenke, a lietadlo potom bez neho prišlo do Paríža a bol z toho škandál na tri týždne.
Osobne si myslím, ak prezident, napríklad aj prezident Andrej Kiska, sa vracia po nejakých 7 alebo 8 dňoch zo služobnej cesty a rozhodne sa, napríklad teraz bol v Izraeli, a rozhodne sa vlastne pristať v Poprade, aby ho vysadili a odpočinul si cez víkend, ale to si myslím, že z času na čas je, samozrejme, absolútne akceptovateľné a nikto s tým nebude mať väčší problém.
Mňa zaskočil takisto ako vás ten pomer. To je tých 319 : 135 medzi, medzi, rozdiel medzi pracovnými cestami a cestami domov. Čiže to si myslím, že bola tá téma. Ja som ho o tom informoval, povedal som, že si myslím, že je to problematické, ale z môjho pohľadu mali pocit, že to vedia bezproblémovo obhájiť, hovorím, dobre, k tomu sa my nevyjadríme, ale predstava, že ja môžem zastaviť prezidentské lietadlo, je nie úplne namieste.
K tým ďalším pripomienkam, ktoré asi podala prezidentská kancelária, ktoré tu prednášala pani Nicholsonová, samozrejme, poviem, že prezident nie je spokojný s výberom lietadiel, ktoré sme nakúpili. Ja priznám sa, že mu to neviem nijakým spôsobom lepšie vysvetliť, vzhľadom na to, že sa ma to nikdy nepýtal, na túto tému. Vám to ale vysvetliť, samozrejme, môžem. Vymenili sme dva Fokkre 100 za dva Jaky-40. Jaky-40 majú kapacitu, jeden má 14 v tej salónnej úprave a druhý 24 v nesalónnej úprave. Fokkre majú kapacitu po 30, to znamená, obidve lietadlá majú väčšiu kapacitu. Obidve lietadlá napríklad na ceste do Bruselu spotrebujú aj menej paliva, ako doteraz spotrebovali Jaky, a myslím si, že majú aj dvakrát väčší dolet, ako mali Jaky, to znamená, a stáli aj menej. Jeden Fokker stál 1,25, 1 250-tisíc eur, to znamená, tá cena bola naozaj veľmi nízka. Z môjho pohľadu obidve tieto lietadlá prezentujú tie potreby, o ktorých sme hovorili z pohľadu, že sú väčšie, majú väčší dolet, sú lacnejšie na spotrebu a prevádzku, a myslím si, že poskytujú adekvátne služby, ktoré nielen ústavným činiteľom, ale aj všetkým tým, ktorí budú potrebovať pomoc v prípade evakuácie, čo ste všetci boli svedkami už niekoľkokrát.
Pán prezident má, naozaj má pravdu pani Nicholsonová, naozaj mimoriadne veľké delegácie. A keď má chuť, tak sa do toho Airbusu, ktorý má 34 miest, vie zmestiť. Na cestu do Južnej Ameriky išiel Airbusom aj s pomerne veľkou delegáciou a zmestili sa a zvládli tú trasu tam aj naspäť. Do Izraelu je tá delegácia zjavne väčšia, možno má 60-70 ľudí, použili lietadlo s väčšou kapacitou.
A v tomto prípade opätovne nemala pravdu správa kancelárie pána prezidenta, pretože druhý Airbus, ktorý sme kúpili, má tú väčšiu kapacitu, takú zhruba, akú malo, má práve vymieňaný Tupolev. Ony sa veľmi podobajú. Súčasná výbava Airbusu je tá, ktorá je na tom lietadle, ktoré stojí na parkovisku, to, ktoré prichádza v lete po generálke a po všetkých tých opravách v cene 35 mil. eur, bude nahrádzať ten Tupolev, ktorý má tú kapacitu väčšiu, aj toto lietadlo bude mať minimálne dvojnásobne väčšiu kapacitu, od 70 do 92 tuším, a tú mobilitu, ktorú tam bude mať možnosť v rámci variability interiéru.
Čiže presne sme to vymenili podľa tých, ako bolo nastavenie starých, dve menšie lietadlá, dve väčšie lietadlá, podľa toho nastavenia, ako boli, tie lietadlá mali aj interiér, sú veľmi podobné s tými a tak, ako sme mali doteraz, takže nerozumiem tejto výtke, pretože vo všetkých parametroch sú tie lietadlá efektívnejšie, lacnejšie na prevádzku.
Ja vám poviem príklad. Airbus, keď letí z Bratislavy do Washingtonu, potrebuje natankovať v priemere okolo nejakých možno do 30 ton paliva. Pamätám si presný údaj Brusel – Washington 22 ton paliva. Brusel – Bratislava Tupolev 30 ton paliva, aby sme rozumeli tomu rozdielu. Jednoducho tučko bolo naozaj také, to žerie aj trávu pri ceste, takže to proste je ekonomický Airbus a jeden a pol Fokkra, už skoro dva Fokkre, sú lacnejšie v prevádzke ako jeden Tupolev, takže z tohto pohľadu to je určite ekonomicky výhodné.
Upozorňujem na článok, myslím, že Frankfurter Allgemeine Zeitung, ktorý v tom istom čase, keď my sme kupovali Airbus, 15-ročný Airbus, za 35 mil. po rekonštrukcii, generálke a obnove, kupovali 16-ročný Airbus od Lufthansy, nemecká vládna letka, ako doplnok. Bol to teda 16-ročný Airbus, mal dramaticky viacej nalietané ako my, veľkosťou to bol Airbus 321, my máme 319, čiže o niečo kratší, tam je o niečo väčšia kapacita, ináč sa tie lietadlá nelíšia, motory sú rovnaké, všetky ostatné veci sú identické, a tiež iba za rekonštrukciu a za opravu platila nemecká vláda 89 mil. To znamená, to, čo my sme investovali do štyroch lietadiel vynovených, po generálke, po všetkom, oni dali do jedného. Môžme sa uvažovať nad tým, aká forma pomoci Lufthanse v tom bola zakomponovaná, v tejto cene, ale na druhej strane platí, že určite nemôžeme označiť to, ako sa snažila teraz naznačiť pani Nicholsonová, že tam bolo niečo neefektívne. Všetci vedeli dopredu, sme tie ponuky oznamovali a myslím, že sme ich aj vyhodnocovali, čiže z tohto pohľadu si myslím, aj viacerí leteckí odborníci potvrdili, že sú to zdroje, ktoré zodpovedajú hodnote tých lietadiel, ktoré kupujeme, čiže to si myslím, že je správne.
Otázka malého Challengeru 605, ktorý tu naznačila pani Nicholsonová, áno, to je téma, ktorou sa môžme zaoberať. Je tu možnosť, že napríklad Všeobecná zdravotná poisťovňa uzatvára zmluvy so súkromnými organizáciami na prepravu orgánov alebo pacientov lietadlom, rovnako tak platia niektoré štátne podniky za navádzacie poplatky, tam je tiež potrebná nejaká výmena. Predpokladám, že tiež sa dozvieme od príslušných orgánov, že možno aj toto bude téma, ktorú budú riešiť, ale momentálne to u nás v rámci letky téma nie je.
Čo sa týka, už som odpovedal na všetky otázky takmer.
Áno, mali sme, keď hovorím, že všetci traja ústavní činitelia rovnaké postavenia a rovnaké práva aj vo vzťahu k Leteckému útvaru ministerstva vnútra, tak bol tu predseda parlamentu pán Pavol Paška, ktorý býval v Košiciach, ktorému ste vyčítali všetko možné, ale neletel domov do Košíc takýmto spôsobom, myslím, ani raz. Čo sa týka pána Pellegriniho, rovnako tak na Sliač vládnym lietadlom neletel a býval tam, mali tam trvalý pobyt, obidvaja tam bývali. To znamená, je to na rozhodnutí každého osobitne.
A tak, ako to tu niekto povedal, mám pocit, pán Blaha, že ak ide proste o zriedkavý prípad, ak ide o prípady, kedy sa vracia z dlhšej pracovnej cesty a nechá sa vysadiť doma, aby nemusel absolvovať potom po pristátí ešte cestu do Popradu, tak ja som nemal pocit, že by sme s tým niekto niekedy problém mali alebo že by to niekto kritizoval. Je to len naozaj ten ilustračný príklad, je ten let z Popradu do Košíc, kde teda na takúto vzdialenosť, ja si nepamätám, že by niekedy bola nejaká linka medzi Popradom a Košicami letecky plánovaná ani v časoch, keď tam nebolo diaľničné spojenie. Dokonca som presvedčený, že keby sme urobili test, tak tým autom je to rýchlejšie. Pretože než prídete na letisko, než nastúpite, než sa naštartuje, než sa naroluje na dráhu, než sa vystúpa, potom let samotný trvá naozaj možno nejakých 10 minút, 15, 20, potom znova klesanie, pristátie, rolovanie, pristavenie sa ku dráhe, letisko aj v Košiciach nie je práve v centre mesta, sa dohodnime, to znamená, mám taký pocit, že tým diaľničným privádzačom je to asi z môjho pohľadu možnože aj rýchlejšie. Čiže to už je tak mimo, mimo nášho úplne zrozumenia.
A ešte sa raz vrátim k tomu ohľadne toho náletu. Nám sa dramaticky zvýšil nálet, ja som rád, že pán prezident využíva toto lietadlo na pracovné účely v čo najšírnejšej miere a určite v lete, kedy dôjde k zámene s väčšou kapacitou aj v prípade Airbusu, tak aj tá efektivita oproti Tupolevovi výrazne vzrastie.
Mám pocit, že som odpovedal na všetky otázky, ktoré ste mi kládli. A z tohto pohľadu mne neprináleží to ani hodnotiť, ani ja som ani nemal zámer tou správou hodnotiť kohokoľvek, tak ako povedal pán poslanec Tomáš, tak v zásade išlo iba o suché odpovedanie na vašu otázku, kde mi 128 poslancov túto otázku položilo. A bol som aj dosť generálny a všeobecný, lebo som povedal, že nie je možné, aby som bol v niektorých veciach úplne konkrétnejší, pretože sú súčasťou výkonu našich funkcií, ktoré máme, ale ďalej sme to nikto nepomenovali.
Tá hystéria, ktorá vznikla, ako reakcie opozície v tomto smere, je vecou, ktorú som tiež nie úplne pochopil a nepamätám si v živote, že by tu bola nejaká konfrontácia s prezidentom v pléne. To, že tu prezident akože nie je, že je na zahraničnej ceste, to si nepamätám.
Keď ste tu lynčovali prezidenta Gašparoviča v súvislosti s vaším zlyhaním pri voľbe generálneho prokurátora, myslím, predovšetkým zlyhaním vtedajšieho vedenia Národnej rady, tak si nepamätám, že by pani Nicholsonová volala po tom, aby pán Gašparovič sa mohol prísť brániť voči tým útokom, ktoré ste tu prezentovali.
To znamená, najväčším problémom, ktorý u vás je, je proste strata pamäti, strata súdnosti a vyčítanie toho, vyčítanie toho, čo ste sami urobili. Pamätám si... (Reakcia z pléna.) Pamätám si v tomto prípade, pamätám si v tomto prípade, keď ste riešili ten let pani podpredsedníčky parlamentu vtedajšej, čo všetko ste boli schopní v tom čase proste porozprávať. A z môjho pohľadu, z môjho pohľadu, keby ste si pozreli svoje vystúpenia aj v tejto sále k tejto téme, tak by ste boli naozaj vo veľmi schizofrenickom postavení.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, to, čo si pod prácou riaditeľa školy väčšinou predstavovali naši rodičia či staršie generácie, je už dávno minulosťou. Dnes sa riaditelia škôl prakticky neodlišujú od klasických manažérov. Plánujú, vytvárajú rozpočty, musia zabezpečovať kvalitu výučby, viesť učiteľov, starať sa o propagáciu školy, iniciovať inovácie a zabezpečiť konkurencieschopnosť školy, ktorú riadia. Kvalitu školy významne ovplyvňuje osobnosť riaditeľa a jeho schopnosť manažovať. Imidž školy zasa vytvára trhovú pozíciu medzi ostatnými školami, čo je jedným z dôležitých faktorov, na základe ktorých sa záujemcovia o štúdium na danej škole rozhodujú.
Riadenie školy je veľmi náročnou a zodpovednou úlohou, ktorá so sebou prináša množstvo povinností. A treba si na rovinu povedať, že aj preto funkcia riaditeľa školy nie je natoľko atraktívnou, ako by sa na prvý pohľad mohla zdať. Nie je vôbec výnimočným javom, keď sa na výberových konaniach zúčastnia jeden alebo dvaja kandidáti, väčšinou tí istí, poprípade žiaden. Problematika otvorenia sa škôl aj odborníkom s iným ako pedagogickým vzdelaním už rezonuje dlhší čas. Prax ukazuje, že uzatvorenie škôl pred ľuďmi z praxe, ktorí majú záujem učiť, čiže majú iné vysokoškolské vzdelanie doplnené prípadným pedagogickým minimom, je pre prípravu žiakov a študentov do života skôr medveďov službou ako prínosom. Chýba iný pohľad na problematiku, znižuje sa konkurencieschopnosť pedagógov, ktorým hrozí rýchlejšie syndróm vyhorenia, a v školách vzniká klasický skleníkový či klimatizačný efekt.
Rovnako komplikovaná situácia, ba priam niekde až alarmujúca je na postoch riaditeľov škôl. Pedagogické a funkčné vzdelávanie nezaručuje, že riaditeľ bude zvládať vysokonáročné požiadavky z právnej, ekonomickej, personalistickej, technickej i manažérskej oblasti, keďže, aj ako bolo uvedené v dôvodovej správe, zriaďovatelia neposkytujú tento servis školám, ako to kedysi realizovala školská správa vrátane logistiky. Otvoriť riaditeľský stav odborníkom s vysokoškolským vzdelaním iného typu, napríklad ekonomickým či právnym, by bolo pre školy určite veľkým prínosom. Odbornými garantmi odbornej pedagogickej práce by sa stali zástupcovia riaditeľa školy a ten by bol predovšetkým manažér. Fakultatívna možnosť riaditeľa nebyť súčasťou vyučovacieho procesu po súhlase zriaďovateľa je preto pozitívnou zmenou. No úplne by som riaditeľa školy z tohto procesu nevylučoval.
Prvým dôvodom je, že počas funkčného obdobia by strácal svoje pedagogické kompetencie, ak je pedagóg, a tým, ak sa vráti do klasického vyučovacieho procesu po jednom, dvoch či troch funkčných obdobiach, bude mať problém s ich znovunadobudnutím.
Druhým dôvodom je strata kontaktu s realitou, s priamou skúsenosťou, so schopnosťami, motiváciami a danosťami detí. Riaditeľ, ktorý neučí, stratí prehľad o deťoch, o tom, s akými deťmi učitelia pracujú, ako tie zmýšľajú, čo ich motivuje, s akými problémami sa stretávajú. Už neplatí generačná dekádová zmena, ba ani päťročná. Každý ročník detí i rodičov je iný, preto to vyžaduje vysokú flexibilitu pedagógov. Táto bezprostredne vnímaná realita je pre riaditeľa školy dôležitá bez ohľadu, z akého odboru prichádza.
Z uvedených dôvodov by možno bolo vhodnejšie uvažovať o špeciálnom projektovom vyučovaní u riaditeľov škôl, kde by sa hovorilo napríklad o štyroch projektoch za školský rok v rozsahu napríklad 20 hodín mesačne, ktoré by boli v súlade so školským kurikulom a zároveň by bolo inovatívne, motivačné a prínosné pre obe zainteresované strany.
Efektívny manažment školy by však bolo možné docieliť aj zmenou súčasnej právnej úpravy, a to tak, že by sa v kvalifikačných požiadavkách na riaditeľa odstránil pedagogický dôraz a dôraz by sa presunul na vedomosti, zručnosti a vlastnosti potrebné pre manažment inštitúcie. To by v konečnom dôsledku znamenalo, že na výberových konaniach na funkciu riaditeľa by sa mohli zúčastniť aj ľudia bez pedagogického vzdelania, ale so skúsenosťami a schopnosťami, ktoré by ich predurčovali k zvládnutiu tak náročnej práce, akú manažovanie školy predstavuje.
Otvorenou otázkou však zostáva, aká by bola finančná motivácia pre prípadných záujemcov o riaditeľské miesto prichádzajúcich z iných oblastí, ako je školstvo. Pozícia manažéra školy so všetkými povinnosťami a zodpovednosťou z toho vyplývajúcimi si vyžaduje maximálne nasadenie a adekvátnu výšku platu. Z poddimenzovaného finančného rozpočtu školy by si zrejme máloktorá škola mohla dovoliť zamestnávať riaditeľa manažéra s praxou. A tak sa ocitáme znovu na začiatku. Chceme skvalitňovať vzdelávanie, ale aj riadiacu činnosť na školách, ale nemáme na to peniaze. Bludný kruh, v ktorom sa už roky pohybujeme a so sizyfovským úsilím sa snažíme nájsť z neho cestu von.
Ďakujem.

Pán kolega Žarnay, ďakujem veľmi pekne za váš príspevok. Ja som veľmi rád, že ste vyslovili, že kvalitu školy ovplyvňuje osoba riaditeľa. To je veľmi dôležité. A tak ako ste aj povedali, že riaditeľ musí riešiť množstvo problémov, zháňa financie, fungovanie školy, rekonštrukcia priestorov, rieši problémy medzi žiakmi, učiteľmi atď. My sme to aj zohľadnili v dôvodovej správe, čo ste vy aj povedali.
A mňa veľmi pozitívne zarazila jedna vec, ktorú ste vyslovili, a opakujem znova, že veľmi pozitívne, že si viete predstaviť za určitých podmienok, že riaditeľ by aj nemal pedagogické vzdelanie, lebo myslím si, že pedagogické vzdelanie nehovorí, že či človek vie šéfovať ľuďom, či je to líder, či vie riadiť a koordinovať zamestnancov, nehovorí, či rozumie ekonomickým procesom, hospodáreniu školy, riadeniu ľudských zdrojov, personálnej agende. A myslím si, že to, čo navrhujeme, by bol prvý krok k tomu, aby sme trochu uvoľnili školstvo, a potom, tak ako som povedal vo svojej úvodnej časti, či už my v nasledujúcich rokoch, alebo potom ďalší parlament, keď sa bude realizovať aj Učiace sa Slovensko, kde je o tom jedna stať, by sme mohli prísť k tomu, že riaditeľ by nemusel mať pedagogické vzdelanie, pokiaľ by sme vedeli zabezpečiť poradný orgán alebo radu, alebo zástupcu, alebo niekoho, kto by mu radil s odbornými vecami, čo sa týka praxe so žiakmi.
Ďakujem vám pekne.

Ďakujem za slovo. Nik z vás, vážení páni navrhovatelia, nemá dlhodobé skúsenosti z priamej pedagogickej praxe. Čo sa dá čakať od bizmismena v kaderníctve, peruánskeho šamana a tiež aj od najneschopnejšieho ministra školstva od čias Márie Terézie.
Pochádzam z učiteľskej rodiny, otec, mama, otcova sestra, brat ,ďalší členovia, dokonca pradedo bol zastrelený za 1. svetovej vojny ako pansláv, to znamená, že učiteľstvo mám v krvi. Navrhujete, aby bol riaditeľ iba styčnou osobou a manažérom. Táto skutočnosť vás úplne demaskuje ako ľudí, ktorí absolútne nepoznajú pedagogický proces, jeho regionálne zvláštnosti, špecifiká. Z praxe neviete nič, pretože nemáte žiadnu prax. Nikdy ste nežili v regiónoch, kde žije marginalizovaná menšina, ktorá je v súčasnosti väčšinou.
Váš návrh je kompilácia slobodomurárskeho, nevlasteneckého, protinárodného projektu, ktorý plne zapadá do Plavčanovej školskej reformy, ktorému robia poradcov treťosektoroví poradcovia na čele z neschopným jogínom pánom Milanom Ftáčnikom.
Ďakujem za slovo.

Ďakujem pekne za faktické poznámky, ale obávam sa, týmto som chcel reagovať na pána poslanca Mizíka, že ste si ma zmýlili. Ja nie som predkladateľ tohto návrhu. Ja len som reagoval v rozprave a moja učiteľská prax, ak ste na to narážali, je, pokiaľ si pamätám dobre, 18 alebo 17, 18 rokov na strednej škole. Takže tu ste trafili trošku vedľa.
A myslím si, že tento návrh, s ktorým prichádza strana SaS, aj keď má svoje úskalia, tak je vhodnou štartovacou plochou na to, aby aj ďalší poslanci, ktorí sú v Národnej rade a sú z učiteľského prostredia, na to zareagovali buď v rozprave, alebo prípadne ho podporili pri hlasovaní, ale vytýkať mu také veci, ako ste mu teraz vytkli pred chvíľou, sa mi zdá nemiestne, pretože si myslím, že naozaj z vlastnej skúsenosti vychádzam, že postavenie riaditeľa školy je skutočne veľmi náročné, zodpovedné. Častokrát riaditelia musia riešiť úplne iné veci, než by mali učiť na hodinách, a preto sa s týmto návrhom dokážem stotožniť, aj keď opakujem, že má svoje riziká a úskalia, o ktorých som hovoril v rámci svojho diskusného príspevku.
K pánovi Gröhlingovi, prakticky on zhodnotil to, čo som hovoril, a stotožnili sme sa na spoločných nejakých styčných názoroch. Čas ukáže, ako budúci parlament, v ktorom možno my už tu ani nebudeme, sa uchopí tohto návrhu a do škôl pustí konečne aj riaditeľov, ktorí nebudú mať pedagogické vzdelanie, ale budú to ľudia profesionálni manažéri.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán predkladateľ, vidím, že sme tu v komornom duchu, asi tých správnych ľudí, ktorým naozaj školstvo a vzdelávanie leží na srdci. Ale určite je nás aj viac.
V prvom rade by som vo svojom nie veľmi dlhom príspevku chcel oceniť zámer predkladateľov, že tejto téme sa venovali, otvorili ju a sú v očakávaní diskusie, tak ako aj ja, ktorú týmto svojím návrhom otvoria, pretože to je veľmi dôležité. Naozaj, ak by sme sa na to pozreli komplexne a povedali si úprimne pravdu, či už by sme išli na financovanie a skončili by sme stále pri tom vedení škôl, tento systém nieže nie je dobrý, momentálne je stále nastavený tak, že tí, ktorí chcú to robiť lepšie, po svojom, často narážajú na prekážky a je na nás, aby sme im to vedeli uľahčiť.
Dotkli ste sa svojím návrhom jedného dôležitého momentu. Dávate teraz, ak tento návrh zákona prejde, pomerne veľkú silu zriaďovateľovi, aby rozhodol o tom po zrelej úvahe, že riaditeľ jeho školy sa má plne venovať jej riadeniu, čím sme sa dostali k ďalšej rovine, a to je tá, aký je v súčasnosti vzťah zriaďovateľov a našich škôl. Pretože toto je jedna z dôležitých tém v školstve. Vzťah miest a obcí ako zriaďovateľov a škôl ako vysokoodborných vzdelávacích inštitúcií. A tu treba povedať, že je mimoriadne dôležité, aby medzi nimi bol vzájomný rešpekt. Riaditeľ je v tomto vzťahu často v náročnej pozícii, kedy musí udržiavať balans a dobre nastavené vzťahy. Existuje veľa príkladov dobrej praxe, keď starostovia pozorne načúvajú riaditeľom a učiteľom v školách, podporujú ich a dobre fungujúce školy sú potom jedným z dôvodov, prečo si ľudia život v obci pochvaľujú. Žiaľ, existujú aj príklady, kedy starostovia nechápu svoju úlohu celkom správne a svojimi rozhodnutiami komplikujú, často až znemožňujú kvalitné fungovanie škôl. Čo sa spätne môže negatívne prejaviť na atraktivite obce. Bolo by potrebné nachádzať také legislatívne nastavenia, ktoré by podporovali dobré a užitočné partnerstvá miestnej samosprávy a škôl a zároveň chránili školy pred nekompetentnými zásahmi.
Preto si dovolím vysloviť názor, že vaše navrhované riešenie, ak bude prijaté, bude často narážať pri svojej aplikácii na dobrú, resp. aj tú zlú vôľu zriaďovateľov. Osobne si myslím, že ak chceme naozaj dosiahnuť efekt, ktorý spomínate v dôvodovej správe, citujem, "vytvoriť riaditeľom podmienky na to, aby sa mohli najmä na väčších školách plne venovať riadeniu chodu školy", mali by sme spoločne tlačiť skôr na zmenu nariadenia vlády Slovenskej republiky zo 7. októbra 2009, ktorým sa ustanovuje rozsah priamej vyučovacej činnosti a priamej výchovnej činnosti pedagogických zamestnancov. Konkrétne § 6, ktorý znie, že: "Základný úväzok vedúceho pedagogického zamestnanca ustanoveného podľa § 32 ods. 3 a § 34 ods. 1 písm. e) je rovnaký ako základný úväzok pedagogického zamestnanca, ktorý je uvedený v prílohe č. 1 daného nariadenia." A tu vykonať potrebnú zmenu spolu aj s úpravou prílohy č. 3, kde máme rozpísanú vyučovaciu povinnosť riaditeľov. Tu môžeme dať menej vyučovacej povinnosti riaditeľom a pri určitom počte napríklad pri plnoorganizovanej škole s 18 triedami, tam riaditeľ nemusí učiť vôbec. Môžeme skúsiť aj iné varianty. Chce to naozaj širšiu diskusiu, ale bolo by to rozhodne aj zo strany riaditeľov vnímané spravodlivejšie. Pretože často riaditelia pozerajú aj na to, akú veľkú školu musia manažovať. Toľko k tomu z tohto môjho osobného názoru.
A ešte jeden dodatok. Myslím si, že riešenie a nastavenie a pomoc pre riaditeľov je mimoriadne dôležitá aj preto, pretože ak riaditelia dostanú našu plnú podporu, ak budeme prijímať také riešenia, ktoré im uľahčia vedenie škôl, zároveň môžeme preventívne predchádzať mnohým neblahým vplyvom, ktoré na školách prebiehajú. Nechcem priamo poukazovať už na mobbing a bossing, v ktorom sa už veľakrát ľudia, resp. ktorí často aj rezonoval v médiách, ale naozaj touto atmosférou, kde hlavným činiteľom je práve riaditeľ, tou atmosférou sa všetko môže podstatne zlepšiť.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. S mnohými vecami, ktoré povedal kolega Sopko, súhlasím, ale v tom závere povedal niečo, čo vo mne zarezonovalo ako niečo, s čím sa nemôžem stotožniť. Povedal, že keď riaditeľom uľahčíme situáciu, tak tým by mohlo, tým na slovenských školách mohla vzniknúť pozitívnejšia atmosféra a možno by bolo menej mobbingu, bossingu. Teraz parafrázujem, čo hovoril. Ja si to nemyslím, že keď riaditeľom škôl umožníme, aby nemuseli učiť a venovali sa čisto manažérskej funkcii, že tým sa situácia, čo sa týka mobbingu a bossingu na slovenských školách, zlepší. Ani dobrý manažér školy, hoci nebude učiť a hoci by nebol ani učiteľ a bol by čo človek s iným než pedagogickým vzdelaním, nezaručuje, že to bude človek, ktorý sa bude vyvarovať nejakého psychického nátlaku alebo šikanovania voči svojim podriadeným. Skúsenosti zo súkromných firiem sú toho dôkazom. Takže toto tu v tejto rovine by som to takto nevnímal.
A jednu dôležitú vec, ktorú ešte spomínal, je ten zásah starostov do činnosti škôl a do činnosti riaditeľa. Viete si predstaviť, že starosta príde do školy na jednej malej slovenskej dedine, zavelí riaditeľovi, zvolaj mi všetkých učiteľov, chcem s nimi rozprávať. A títo učitelia z hodín, kde nechajú svojich žiakov, musia prísť do zborovne a tam počúvať starostu, ktorý im chce niečo povedať. Toto je porušenie zákona, ktorý následne aj musel rešpektovať tento starosta, ale už nerešpektoval to, že Školská inšpekcia zhodnotila, že výber riaditeľa bol netransparentný a Rada školy pochybila, a napriek tomu starosta školy ho v tejto funkcii ponechal. Povedal, nech ho dajú na súd, on ináč o tom nerozhodne.
Takže len toľko k tomu.

Pán kolega Sopko, ďakujem veľmi pekne za príspevok. Áno, mali sme dve možnosti, ktoré sme si mohli vybrať, že či upravíme to spôsobom, že riaditeľ sa bude môcť rozhodnúť či učiť, alebo neučiť na základe súhlasu zriaďovateľa, ale mohli sme to upraviť aj spôsobom, aby sme nejakým iným ekvivalentom alebo variantom variovali, čo sa týka hodín, ktoré by mohol učiť, že na veľkých školách by nemusel učiť. My sme si vybrali túto cestu, ale nikde nie je povedané, že o pár mesiacov, keď to bude možné, môžme podať, aby sa opätovne upravil aj počet odpracovaných hodín. Ja si myslím, nie odpracovaných, ale odučených.
Ja si myslím, že aj tak by sme mali prísť možno aj v priebehu týchto rokov, ak tu budeme, k tomu, aby naozaj riaditeľ bol v prvom rade manažér, mal pri sebe poradný orgán, čo sa týka pedagogickej činnosti.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za slovo. Pán Sopko, správne ste pomenoval časté rozpory medzi zriaďovateľmi a školami. V špecifických regiónoch a pri nevzdelaných starostoch, často negramotných, sú vzťahy nie na bode mrazu, ale na mínus 40 sibírskych stupňov. Pre toto tento antiškolský zákon ja osobne odsudzujem, ten návrh zákona odsudzujem. Navrhovatelia kaderník, šaman a bývalý minister školstva, ktorý okašľal učiteľov, ešte nevideli naozajstné reálne školstvo na vidieku. Ďakujem za slovo.

Ďakujem za slovo. Ja musím potvrdiť slová pána poslanca Sopka, kedy aj my pri výjazdoch po Slovensku, kedy sme boli aj vo väčších mestách, aj v obciach na východe, na strednom Slovensku, sme sa častokrát stretli s aktívnym, pozitívnym prístupom a komunikáciou medzi starostom obce a riaditeľom alebo riaditeľkou školy. A v týchto prípadoch boli aj výsledky žiakov a dochádzka na veľmi slušnej úrovni, bez ohľadu na to, či to bolo v obciach, kde bol, prevážalo nejaké menšinové etnikum, alebo tak. A to znamená, že častokrát nerozhoduje, či je riaditeľ pedagóg alebo manažér, dôležité je, ako dobre pozná lokálne prostredie.