14. schôdza

Ďakujem pekne. Ja vás naozaj z ničoho nepodozrievam (povedané s úsmevom), ja som len teda konštatoval, že tí občania tak však sú reálni, áno, dobre, ja vám verím, že sú takí dôslední a zvedaví. No. A neviem, čo hovoril pán minister Kažimír, tak veľmi ho až nesledujem na hodine otázok vzhľadom na to, že vlastne ani poslanci veľmi nesledujú hodinu otázok, no.
Ale k tej vašej už obsahovej otázke. Ja som to práve v tej odpovedi zmienil, že tá naša správa každoročná upozorňuje práve aj na to, že k tej výučbe slovenského jazyka v takýchto školách by sa malo pristupovať ako k výučbe cudzieho jazyka, že si to teda vyžaduje nejaké osobitné, a, pedagogický prístup, nejaký zvláštny, pripodobňujeme to tomu cudziemu jazyku. No tak tá správa je predkladaná na vládu. Nakoniec ona vzniká aj z podnetov z iných rezortov, v tomto prípade určite aj z podnetov rezortu školstva, takže ani sa nedomnievam, že by ich bolo treba nejako špeciálne ako vyzývať k tomu. Sú si toho vedomí a ja si myslím, že je to záujmom, určite by som povedal, celopolitického spektra, koalície určite, aby sa to vyučovanie slovenského jazyka zlepšilo v tomto zmysle.
Ďakujem.

Áno. No, vážená pani poslankyňa, táto otázka sa týka kodifikačného procesu v oblasti štátneho jazyka a úloh ministerstva kultúry v tomto procese. Takže dovoľte mi, aby som najprv ozrejmil, čo to vlastne kodifikácia je.
Pojem kodifikácia sa spája so spisovným jazykom. Rozumie sa ňou súhrn prijatých pravidiel, ktoré sú pre používateľov spisovného jazyka záväzné. Tieto pravidlá dodávajú spisovnému jazyku jednotnú celospoločenskú oficiálnu podobu. Dotýkajú sa všetkých rovín hovorenej i písomnej podoby spisovného jazyka, predovšetkým hláskoslovnej a gramatickej, pravopisnej roviny i výslovnosti.
Kodifikácia, čiže reglementácia, predpis, zjednocovanie, je v spisovnom jazyku nevyhnutná preto, lebo spisovná podoba národného jazyka sa nekryje s nijakou nárečovou podobou národného jazyka, hoci jej základom, východiskom je istá nárečová podoba národného jazyka, v bernolákovskej spisovnej slovenčine západoslovenská a v štúrovskej stredoslovenská. Kodifikácia zaručuje spisovnému jazyku jeho celospoločensky jednotnú podobu, ktorú si osvojujeme z kodifikačných príručiek, predovšetkým v procese školského vzdelávania. Je prirodzené, že zmeny v jazyku, ktoré súvisia s civilizačným vývinom spoločnosti, sa musia odraziť aj v kodifikácii. Hovoríme aj o pružnej kodifikácii.
Nato, aby spisovný jazyk účinne plnil svoje celospoločenské poslanie, musí byť v danej spoločnosti stabilizovaný, normovaný, kultivovaný a kodifikovaný a zároveň dosť pružný, aby mohol reagovať na nové vývinové podnety. Spisovný jazyk ako živý, dynamicky sa rozvíjajúci a diferencovaný komunikatívny nástroj je vždy úzko spojený s aktuálnym vývojom spoločnosti.
Trošku už vynechám z týchto teoretických úvah, aby som prešiel k meritu veci.
Návrh na kodifikačné zmeny sa pripravuje na príslušnom vedeckom pracovisku. Napríklad na slovakistických pracoviskách Slovenskej akadémie vied, v Národnom inštitúte slovenského jazyka a literatúry Matice Slovenskej, na katedrách slovenského jazyka a literatúry vysokých škôl. Väčšinou za účasti zástupcov iných jazykovedných, najmä slovakistických pracovísk. Na takomto vedeckom pracovisku sa vypracúva koncepcia základného námetu na novú kodifikačnú úpravu. Táto koncepcia sa predkladá na oponentské konanie a po jej kladnom posúdení sa námet predkladá na odbornú a celospoločenskú diskusiu, na ktorej sa popri odborníkoch zúčastňujú najmä predstavitelia širšej kultúrnej verejnosti: spisovatelia, predkladatelia, redaktori, vydavateľskí pracovníci, učitelia. Odborná a širšia verejná diskusia sa uskutočňuje na vedeckých podujatiach a v odbornej alebo širšie zameranej kultúrnej tlači.
Námety z odbornej diskusie využíva príslušné vedecké pracovisko vo svojej ďalšej práci. Návrh na zmenu kodifikácie sformulované na príslušnom vedeckom pracovisku sa predloží na posúdenie odborným jazykovedným komisiám s celoštátnou pôsobnosťou alebo s celoštátnym zastúpením. Po prerokovaní v týchto komisiách sa konečný návrh na zmenu kodifikácie so stanoviskom príslušnej komisie predloží ministerstvu kultúry.
Na ministerstve kultúry prerokuje predložený návrh Ústredná jazyková rada, poradný orgán ministra kultúry v otázkach štátneho jazyka, ktorá je zložená z popredných slovenských jazykovedcov a zástupcov viacerých slovakistických pracovísk. Až po predložení stanoviska Ústrednej jazykovej rady ministrovi kultúry môže ministerstvo kultúry pristúpiť k schváleniu navrhovaných zmien a k zverejneniu týchto zmien na svojej internetovej stránke. Ministerstvo kultúry si môže vyžiadať k odbornému posudku Ústrednej jazykovej rady stanovisko ďalších nezávislých odborníkov a slovakistických pracovísk alebo vyjadrenie príslušného vedeckého pracoviska, ktoré zmeny v kodifikácii navrhlo. Napokon zákon o štátnom jazyku v § 2 ods. 2 túto záverečnú úlohu ministerstva kultúry v celom procese kodifikácie jasne formuluje, citujem: "Kodifikovanú podobu štátneho jazyka na podnet odborných slovakistických výskumných pracovísk a odborníkov v oblasti štátneho jazyka schvaľuje a zverejňuje Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky na svojej internetovej stránke."
Kodifikovaná podoba štátneho jazyka je zachytená v oficiálne schválených kodifikačných príručkách, ktoré majú úradne schválenú kodifikačnú doložku vydanú ministerstvom kultúry.
Pre úplnosť tejto informácie uvediem (zaznel zvuk časomeru) alebo neuvediem všetky štyri základné kodifikačné príručky slovenského spisovného jazyka.

Nie som si istý, pani podpredsedníčka, či je to možné, keď je poslankyňa prítomná, len tak...

Aj s tým predkladateľom z Bratislavy, ktorý sa pýta?

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Inak to si musím ujasniť v tom rokovacom poriadku, či naozaj je možné preskočiť nejakú otázku. Lebo ak je možné takú istú otázku položiť viackrát a ak bola aj vylosovaná... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Ďuriš Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Pán minister, prepáčte, na vykladanie rokovacieho poriadku som tu v tejto chvíli ja. Vy ste tu na to, aby ste odpovedali na otázky poslancov. (Ruch v sále.) Ja vám hovorím, že som dohodnutá s pani poslankyňou Macháčkovou aj s pánom poslancom Beblavým, ktorého otázku sme preskočili predtým, pretože ste na ňu zodpovedali, bola identická. Prosím vás pekne, aby ste bez týchto komentárov o výklade rokovacieho poriadku prešli k zodpovedaniu otázky, ktorú vám poslal, položila pani poslankyňa Macháčková.
Nech sa páči.

Ďakujem, ďakujem pekne. (Sústavný ruch v sále.) Rozhodne je to zaujímavý problém podľa mňa, takže keďže ste to prerušili, moju odpoveď, tak zopakujem tú otázku, aby si to osviežili tu prítomní.
Čiže občan zo Spiša sa ma pýta: "V regionálnych novinách zvykneme uverejňovať aj články v nárečí, ktorým ľudia u nás bežne hovoria. Prišlo nám ale z ministerstva pokarhanie, vraj máme prestať písať v tomto nárečí, lebo je to protiprávne a môžeme za to dostať pokutu. Nemyslíte, že ide o nezmyselné pokarhanie, keďže sa my takto snažíme uchovávať jazyk našich predkov?"
No, nikoho som zatiaľ nepokarhal, ale teda, vážená pani poslankyňa, ministerstvo kultúry považuje slovenské nárečia za vzácnu súčasť národného kultúrneho dedičstva a nikdy nikoho nesankcionovalo ani nehodlá sankcionovať za používanie nárečia.
Avšak položená otázka vyjadruje možno určité nepochopenie základných súvislostí a prirodzených spoločenských rámcov určujúcich okruh používania jednotlivých foriem jazyka. Hoci v sústave podôb národného jazyka majú nárečia významné miesto, hierarchicky najvyššou podobou národného jazyka je spisovný jazyk, kodifikovaná podoba štátneho jazyka, ktorý je na rozdiel od nárečí celoslovenskou, t. j. územne neohraničenou podobou slovenského jazyka. Je jazykom verejného styku, jazykom úradov, škôl, jazykom rozličných dokumentov, zmlúv, uznesení, dohôd a iných prejavov používaných vo verejnom styku.
V tejto funkcii nemožno spisovný jazyk nahrádzať nárečiami, formami používanými v rozmanitých podobách v hovorenom, najmä familiárnom styku. Nahrádzanie spisovného jazyka vo verejnom styku rozličnými miestnymi nárečovými podobami má deštrukčný charakter, pretože by znemožňovalo bezporuchové fungovanie napríklad verejnej správy a celej verejnej spoločenskej komunikácie. To však naozaj neznamená, že si nevážime naše nárečia v tých oblastiach používania, kde sa nimi prezentuje napríklad ľudová kultúra.
Ak niekto tvrdí, že nahrádzanie spisovného jazyka nárečím je vo verejnom styku prejavom úsilia o jeho zachovanie ako vzácneho dedičstva, je to klamlivé tvrdenie, lebo nárečie ako jazykový prejav je viazané nielen na úzko obmedzené územie, ale aj na funkčne úzko vymedzený komunikačný priestor. Chýba mu teda množstvo výrazov z rozmanitých terminologických sústav, abstraktných pojmov a pod.
Ak sa uvedeným úsilím o uchovanie jazyka predkov odôvodňuje nahrádzanie spisovného jazyka nárečím, treba povedať, že v takejto pozícii nárečie nemôže fungovať. Výsledkom takéhoto úsilia môže byť len nepodarený hybrid, v ktorom mnohé spisovné slová, termíny, abstraktné pojmy dostávajú nejaký hláskový rečový náter, sú to spotvoreniny, ktoré sa len veľmi formálne vzdialene podobajú nárečiu, no v skutočnosti sú to umelo zmajstrované nepodarky.
Prejavom skutočného úsilia o zachovanie bohatstva nárečovej slovenčiny by bolo zaznamenávanie autentických nárečových prejavov u tých nositeľov nárečí, kde sa ešte dodnes zachovali. To už skutočne chvályhodnou a záslužnou činnosťou by bolo napríklad uverejňovanie autentických nárečových prejavov aj v regionálnej tlači, kde by mohli byť obsahom osobitnej rubriky, takéto niečo by sme aj my na ministerstve kultúry privítali a vysoko oceňovali.
Ja napríklad žijem v Ivanke pri Dunaji, vychádzajú tam Obecné novinky a pravidelne tam napríklad sa publikujú články, kde sa práve oboznamujú aj tí novousadlíci s nárečím, ktoré sa v Ivanke používa. Je to veľmi prirodzené, pekné a zachováva sa tým aj to dané nárečie, ktorým sa ešte v niektorých ivanských rodinách komunikuje.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Nebudem sa vracať k problému rokovacieho poriadku, budem odpovedať na túto otázku od pani Zuzany z Trebišova alebo slečny Zuzany z Trebišova.
Myslím si, že obavy tejto občianky môžu byť v istých situáciách oprávnené. A za súčasného stavu sa totiž nedá vylúčiť, že testy, ktoré vznikajú na pôde jednotlivých orgánov štátnej správy, nebudú zodpovedať stanovenému cieľu, ktorým je overenie základných znalostí z ovládania spisovnej normy slovenského jazyka u uchádzačov o štátnozamestnanecké miesto. Každý zamestnanec, ktorého každodenným pracovným nástrojom je práve spisovná slovenčina, je totiž povinný, a myslím, že je to logické, používať ju v písomnom aj ústnom styku na vyhovujúcej úrovni. Určite do tohto nepatrí ovládanie teórie literatúry, pomenovanie básnických prostriedkov či určovanie vetných členov, z čoho možno má dotyčná pani Zuzana obavu.
Ministerstvo kultúry už v minulosti vyvíjalo aktivity v záujme nastavenia úrovne ovládania spisovnej normy slovenského jazyka tak, že vypracovalo a na požiadanie poskytlo niektorým ústredným orgánom štátnej správy vzorové testy na využitie v rámci ich výberových konaní.
Vzhľadom na asi závažnosť tejto otázky budeme na túto skutočnosť pamätať aj pri príprave ďalšej správy o stave používania štátneho jazyka a budeme sa usilovať nájsť v spolupráci s príslušnými odborníkmi a orgánmi primerané riešenie.
Ovládanie štátneho jazyka patrí medzi podmienky prijatia do štátnej služby a je jedným z predpokladov ustanovených v § 19 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Vyplýva z toho, že služobný úrad pred vznikom štátnozamestnaneckého pomeru je povinný u uchádzača o štátnu službu overiť aj spĺňanie predpokladu ovládanie štátneho jazyka. Na overenie tohto predpokladu služobné úrady využívajú inštitút výberu alebo výberového konania, podrobnosťou výberu na výberovom konaní, a teda aj o spôsobe a rozsahu overenia schopností, osobnostných vlastností a odborných znalostí uchádzača o štátnu službu, ktoré sú potrebné alebo vhodné vzhľadom na povahu činnosti, ktoré má štátny zamestnanec vykonávať na príslušnom štátnozamestnaneckom mieste, upravuje služobný predpis. A tento služobný predpis o výbere a výberovom konaní vydáva každý služobný úrad v rámci svojej kompetencie.
Podľa našich dostupných informácií služobné úrady na overenie ovládania štátneho jazyka zaraďujú do písomného odborného testu aj otázky zo štátneho jazyka na overenie štylistickej alebo gramatickej správnosti viet, resp. stručných textov.
Ďakujem, skončil som.

Ja by som sa chcela spýtať, pán minister, že podľa vás teda akú hodnotu má potom maturita, keď ten človek má maturitu zo slovenského jazyka. A druhá vec je, že upozorniť aj na to, že často tieto testy sú zneužívané práve v tých situáciách, že keď sa niekoho po skúšobnej dobe chcú prepustiť, tak mu dajú proste taký test, ktorý neurobí. Ďakujem pekne.

Je taká sugestívna otázka. No tak, samozrejme, dá sa predpokladať, že keď niekto zmaturuje zo slovenského jazyka, tak by to asi mal ovládať, ale to ešte neznamená, že by to tak nemuselo byť, žeby si to nemohol orgán vo výberovom konaní preveriť.
A zlomyseľnosti môžu robiť na čomkoľvek, to nie je vec ako zákona. Môžu si nájsť zámienku, keď sa chcú človeka zbaviť alebo ho neprijať, akúkoľvek. Ja si nemyslím, že by ovládanie štátneho jazyka, a spojím to s tou predchádzajúcou otázkou, ktorú, neviem, či ste mi už položili, ale vlastne vy ste ich položili všetky, pani poslankyňa, tie otázky, takže aj vy, že hovoríte o zlepšení vyučovania slovenského jazyka v národnostnom školstve. A čo ak sa stalo aj to, že aj niekto zmaturoval z toho slovenského jazyka, ale v zásade ho možno až tak neovláda?
Ako tie problémy predsa sú aj v tom školstve, takže ja si myslím, že je správne si aj overiť najmä tam, kde ten štátny jazyk je tým základným komunikačným kódom vo výkone nejakého úradníka, či ho slovom a písmom ovláda. A trošku to nadľahčím. Ja si už mnohé veci zo svojich štúdií na základnej škole a gymnáziu nepamätám, ktovie, či by som prešiel takým testom, no.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Dámy a páni, prednesiem, nebudem už sa vracať k úvodným slovám, preto aj dneska som už vystupoval v písomne prihlásených poslancoch. Prednesiem pozmeňujúci návrh, ktorý v tom množstve návrhom, ktoré tu odznievajú, otázok alebo predlôh zákonov, je naozaj iba malým krokom, ale možno bude veľkým krokom pre schválenie zákona, ktorý umožní zrušiť Mečiarove amnestie. Dúfajme.
Navrhujem, aby sa doplnil vládny návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
1. V čl. I bod 2 znie: 2. V čl. 86 sa za písmeno h) vkladá nové písmeno i), ktoré znie: „i) uznášať sa o zrušení rozhodnutia prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. j), ak odporuje princípom demokratického a právneho štátu; prijaté uznesenie je všeobecne záväzné a vyhlasuje sa rovnako ako zákon,".
Doterajšie písmená i) až l) sa označujú ako písmená j) až m).
Táto zmena má za cieľ, dovoľte stručné odôvodnenie, má za cieľ dosiahnuť legislatívnotechnickú zmenu, ktorá pomôže dosiahnuť účinky zamýšľané ústavodarcom tak, aby mohli byť tieto rozhodnutia podľa uvedených písmen aj všeobecne záväzné a zverejnené. Preto sa navrhuje výslovne zakotviť v ústavnom zákone, že takéto uznesenie má všeobecnú záväznosť a že sa vyhlasuje rovnakým spôsobom ako ústavný zákon.
2. V čl. I bode 6 v čl. 154f odsek 2 by znel: „2) Zrušením amnestií a milostí podľa odseku 1
a) sa zrušujú rozhodnutia štátnych orgánov v rozsahu, v ktorom boli vydané a odôvodnené na základe amnestií a milostí uvedených v odseku 1 a
b) zanikajú zákonné prekážky trestných stíhaní, ktoré mali základ v amnestiách a milostiach uvedených v odseku 1; doba trvania týchto zákonných prekážok sa nezapočítava do premlčacích dôb vzťahujúcich sa na skutky, ktorých sa amnestie a milosti uvedené v odseku 1 týkajú."

Teraz mi dovoľte, pán predsedajúci, predniesť aj pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslancov k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.
Odôvodním vopred tieto dva články, ktoré vzápätí prečítam, že ide o legislatívnotechnickú úpravu, kde sa umožní, aby Ústavný súd vzhľadom na špecifický charakter uznesenia o zrušení amnestie alebo milosti výslovne nepokračoval neskôr než určených 60 dňoch v konaniach. Ide o to, aby táto úprava bola časovo obmedzená a aby sa nedostala do rozporu s postavením parlamentu ako jediného a suverénneho ústavodarcu. Ľudovo povedané, ak sa súd meritórne nevyjadrí do 60 dní, aby nikoho nepokúšalo, že to bude neskôr, že sa pokúsi neskôr zvrátiť rozhodnutie Národnej rady Slovenskej republiky.
Vcelku ešte než prednesiem tento druhý pozmeňujúci návrh, mi dovoľte vcelku zhodnotiť, že obidva tieto návrhy majú kľúčový význam v navrhovanom vládnom návrhu, a to v tom, že jedným sa zakotvuje garancia nepremlčateľnosti trestných činov, ktoré boli amorálne amnestované. Je to veľmi dôležitý aspekt celého úsilia, ktorý obsahoval aj môj návrh v nejakej podobe, ale teraz verím, že spoločnými silami sa prejaví prijatím pozmeňujúceho návrhu ku vládnemu návrhu zmeny ústav. Takisto je dôležitý prvok ten, ktorý sa týka poriadku Ústavného súdu, pretože Ústavný súd má pomerne široké právomoci a bez jasného a pevného definovania a obmedzenia časovej pôsobnosti v rozhodovaní nad amnestiami by mohol vzniknúť dojem, že staviame Ústavný súd trvale a kedykoľvek nad ústavodarcu, ktorým je Národná rada. Tuná sa ten termín jednoznačne limituje.
Dovolím si teda prečítať túto časť pozmeňujúceho návrhu.
1. V čl. I bode 2 § 48b odsek 6 znie: "(6) Ústavný súd rozhodne o súlade uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti, alebo jeho časti do 60 dní odo dňa začatia konania. Ak ústavný súd v tejto lehote nerozhodne, konanie sa zastaví."
2. V čl. I bode 2 v § 48b dopĺňa sa odsek 7, ktorý znie: "(7) Uznesenie o zastavení konania alebo zamietnutí návrhu vytvára prekážku veci rozhodnutej, ktorá vylučuje ďalší prieskum uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti Ústavným súdom Slovenskej republiky."
Vážené kolegyne, kolegovia, vážená pani ministerka, vážený pán predsedajúci, moja rola v tomto bola naozaj iba jedného z pokračovateľov tých, ktorí sa usilovali o zrušenie Mečiarových amnestií. Boli predo mnou mnohí, jedna z nich bola aj pani ministerka, aj mnohí z vás, poslanci, ktorí ste boli v uplynulom desaťročí v Národnej rade, chcem veriť, že sa možno práve dnes dočkáme zdarilého ukončenia tejto dekády, ba až dvoch dekád, kedy v Slovenskej republike je podozrenie, že sa stal zločin, ktorý bol prikrytý amorálnymi amnestiami, nebol dodnes vyšetrený a vytvára tak kriminalizáciu verejného života a permanentné sklamanie občanov, ktorí očakávajú od verejného života a od politiky, že zákony platia pre všetkých.
Nie je to stará kauza, nie je to kauza spred 20 rokov, je to dnešná kauza, dnes budete rozhodovať a dnes poviete, či majú platiť zákony pre všetkých, alebo môžu byť tí, ktorí majú moc, môžu sa samoamnestovať a vyviniť sa zo zodpovednosti za trestné činy, ktoré sa udiali z rozhodnutí štátu.
Veľmi pekne ďakujem za pozornosť.