14. schôdza

Pán poslanec Fecko.

Ďakujem pekne. Pán kolega, áno, tak ako si povedal, že najdôležitejšie je to, aký dávame vzor pre ďalšiu generáciu, ako tu vlastne my ukazujeme tie špičky, ako sa má tá demokracia chápať, ako ju máme uvádzať u nás na Slovensku do reálneho života. Žiaľ, to, čo povedal Braňo Škripek, budem ho stále opakovať. Na svojej prvej rozprave, keď vstúpil do Národnej rady, tak ja som sa ho pýtal, že, Braňo, povedz mi, čo tu tí politici vlastne robia, lebo ja niektorým veciam nechápem po nejakých troch rokoch, čo som tu, a Braňo Škripek mi to na prvej, v prvej rozprave, ktorú tu povedal, povedal: "Politici na Slovensku vykladajú obsah významu slov." A ja to budem stále opakovať: vykladáme obsah významu slov. Lebo v bežnom živote platí to slovo, ale v politike sa dá trikrát otočiť, štyrikrát vysvetliť a pätnásťkrát obhájiť.
A najhoršie na tomto je - a to budem opakovať stále -, na Slovensku sa dá kúpiť pravda. Dá sa kúpiť pravda a tí, kto ju, ktorí ju majú hľadať, tvrdia, že oni majú pravdu, a nepokúšajú sa tú pravdu nájsť, lebo pravda očisťuje a klamstvo zväzuje. A pokiaľ slovenská demokracia toto nepochopí a čelní predstavitelia, ktorí budú, a to je jedno, aká tu bude vláda: modrá, biela, fialová, hnedá, červená, pokiaľ toto nepochopia, že politik tu má prísť slúžiť a zastupuje 5,4 milióna národu slovenského, nie našich a vašich, všetci voliči, všetci občania Slovenska, každý poslanec má zastupovať a to je jedno, či mu dali hlasy, alebo nedali hlasy, pretože tieto zákony, ktoré tu prijímame a za zákonodarný zbor, slúžia všeckým občanom.
Takže, vážení, dúfam, že demokracia slovenská nepôjde do čiernej diery, ale pôjde k nejakému tomu slnku, ktoré bude hovoriť, že takto si predstavujem demokraciu tu v strednej Európe, na Slovensku.
Ďakujem.

Reakcia nie je, asi sa ani nedá.
Nech sa páči, pán poslanec Erik Tomáš.

Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, kolegyne, kolegovia, toto som nemal pripravené, ale chcem sa opýtať, že toto je také veľké finále historickej témy. Naozaj je ešte potrebné, pán Budaj, pán Kotleba, to sprevádzať nejakými roztržkami? Z oboch strán. Apelujem na obe strany. Ja si myslím, že dnes už by mali zaznievať iba pozitívne, pozitívne vety. A v tomto duchu chcem pokračovať aj ja.
Keď zavliekli Michala Kováča mladšieho do cudziny, bol som ešte študent a sledoval som celý prípad prostredníctvom médií. Dodnes sa pamätám, aké absurdné sa mi zdali prvotné úvahy, že by štát pomocou svojej oficiálnej a z daní platenej organizácie zavliekol vlastného občana do inej krajiny. Už vtedy celý prípad vyzeral ako v zlom filme, kde to scenárista dosť prestrelil. Dialógy, v ktorých si vrcholní reprezentanti štátu oznamujú, že strieborný mercedes stojí pred policajnou stanicou v Hainburgu, posielajú si pusy na čelo či kopú vyšetrovateľov, pardon, dámy, za výraz, do gúľ, znejú naozaj ako z lacného kasového trháku. Žiaľ, bola to krutá realita, ktorá sa mi naplno odkryla už o pár rokov, keď som ako novinár sa venoval vyšetrovaniu týchto prípadov. Niet pochýb, že išlo o štátnou organizáciou dlhodobo pripravovanú akciu, ktorej jedným z neskorších dôsledkov bola vražda Róberta Remiáša. Či sa nám to dnes páči, alebo nie, tieto činy sú nezmazateľne vpísané do krátkej histórie našej krajiny. Ak sa s nimi chceme vysporiadať, musíme si predovšetkým povedať pravdu. Ľudia majú právo sa dozvedieť, ako konali tí, ktorým dali svoj hlas a poverili ich správou krajiny. Čiernu škvrnu už nezmažeme, ale môžeme sa k nej postaviť priamo a pomenovať udalosti, okolnosti aj vinníkov.
Od samotných skutkov už síce prešlo vyše dvadsať rokov, no to nás nezbavuje zodpovednosti voči ľuďom a povinnosti zbaviť nenáležitej ochrany tých, ktorí sa previnili voči zákonu i krajine. Táto nenáležitá ochrana sa volá Mečiarove amnestie. O tom, že vtedajší zastupujúci prezident zneužil právomoc danú mu ústavou, nemusíme viesť diskusiu. Toto bola absolútna hanebnosť. Aby nevznikli žiadne pochybnosti, je potrebné pripomenúť, že strana SMER, ktorej som dnes reprezentantom, už od svojho vzniku zastávala názor, že amnestie sú morálnym suterénom. Bola to dnešná vláda, ktorá prijala odsudzujúce uznesenie k únosu Michala Kováča mladšieho i následným amnestiám. A napokon je to dnešná vládna koalícia, ktorá po rokoch márnych politických pokusov prišla s právnym riešením, ktoré má šancu obstáť z hľadiska ústavnosti.
Úprimne, opakujem, úprimne sa však teším z toho, že opozícia prijala podávanú ruku, uprednostnila v tomto prípade záujem krajiny pred politikárčením a pridala sa k návrhu, ktorý môže byť historický. Som prvýkrát poslancom Národnej rady a prvýkrát čelím tejto téme a mám možnosť hlasovať o zrušení amnestií. Som rád, že môžem zodpovedne a slobodne hlasovať za ich zrušenie. Neviem si totiž predstaviť, že by som hlasoval inak. Pevne verím, že sa nájde podpora, ktorá svojou silou a reprezentáciou naprieč politickým spektrom dá zrušeniu amnestií náležitú legitimitu.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem. S faktickou poznámkou dvaja poslanci. Ukončujem možnosť prihlásenia sa.
Pán poslanec Poliačik.

Pán Tomáš, pri všetkej úcte, ak by sme mali zahodiť teraz všetky spory a vôbec vnímať ako ústretové gesto zo strany SMER - SD, že by sme už mali vysielať len pozitívne správy, tak by nemohli k tomuto pultu poslať vás. Lebo naozaj ako to, čo ste predviedli práve teraz, na tých tréningoch, ktoré ja občas robím, hovorím, že keď vám niekto povie, že úprimne, naozaj úprimne oceňujem, tak úprimnosť iba hrá. A vám sa nedá uveriť jediné slovo. To, čo sa deje s amnestiami, všetci poslanci, ktorí podpísali to uznesenie, robia pre ľudí tohto štátu, nerobia to pre SMER ani pre koalíciu a nerobia to ani pre vás. (Potlesk.)

Pán poslanec Marosz.

Ja by som vám len dal do pozornosti možno stránku Mečiarove amnestie.sk, kde vidno, že koľkokrát tieto návrhy boli: rok 2002, 2005, 2006, 2008, 2011, 2014, 2016. Takže z toho si súdny človek urobí obraz aj o tom, že odkedy je strana SMER - SD na svete, že koľkokrát úprimne a naozaj sa snažila o zrušenie týchto Mečiarových amnestií. Viac k tomu nemám čo dodať.
Ďakujem.

Ďalší vystúpi v rozprave pán poslanec Simon.

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážený pán navrhovateľ, spravodajkyňa, kolegyne, kolegovia, musím povedať, že budem hlasovať za tento návrh uznesenia. To je v súčasnosti jediný spôsob, ako skutočne dosiahnuť zrušenie Mečiarových amnestií. Nesúhlasil som minulý týždeň s tým, akú cestu si na zrušenie Mečiarových amnestií vybrala vládna koalícia, mal som výhrady aj k svojim opozičným kolegom, že sa pridali, ich podmienky neboli naplnené. Dnes ale to už je minulosťou. Je treba hľadieť do, do budúcna.
Úprimne zastávam názor, že kým Mečiarove amnestie sú v právnom poriadku Slovenskej republiky, dovtedy o tejto krajine ako o demokratickej krajine nie je možné rozprávať. Súhlasím aj s návrhom, že kdesi keď ten prvý gombík človek zapne zle, potom všetky ostatné idú zle. Dnes musíme nabrať odvahu a apelujem na každého, aby táto Národná rada čo najväčším počtom hlasov zahlasovala za zrušenie, za prijatie tohto uznesenia, aby sme sa mohli vrátiť a ten prvý gombík zapnúť zle, teda zapnúť správne, aby tie chyby sme odstránili, a úprimne musím povedať, že som tak trošku aj dnes sklamaný, pretože vládna koalícia v tomto prípade už, zdá sa, že po tých devätnástich rokoch sa rozhodla, že treba napraviť tie krivdy, pričom v iných prípadoch vidím, že vládna koalícia postupuje inakšie v prípade "nášho človeka" a inak v prípade opozičného alebo opozičného nominanta, alebo opozičného poslanca, mám na mysli rokovanie výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, čož si tiež považujem za nemiestne.
Ale v každom prípade musím povedať, že z tohto miesta chcem vysloviť úprimné presvedčenie, že Robert Fico ani SNS, ani SMER, strana SMER, neurobili žiadne kroky k tomu, aby nepríjemné rozhodnutie na Ústavnom súde miesto Národnej rady povedal Ústavný súd. Nechcem sa vracať k tej diskusii, ktorá tu bola pri odovzdávaní kompetencií, ale nedá mi, nehnevajte sa, ja úprimnú snahu vyriešiť Mečiarove amnestie a odstrániť ich zo slovenského právneho poriadku, ja mu uverím len vtedy, keď aj Ústavný súd konštatuje, že tie amnestie sú zrušené, resp. keď sa k tomu nevyjadrí, aj vtedy to bude platné, pretože ja mám vážne obavy. Ja totiž za devätnásť rokov u Roberta Fica som ani jeden jedinýkrát neuveril tomu alebo nezapochyboval o tom, že tie amnestie sú nezrušiteľné. Dnes hovoria, že sú zrušiteľné. Takže ja by som chcel počkať na koniec dňa, teda na koniec celého procesu a veriť tomu, že tie Mečiarove amnestie skutočne zrušené budú. To je asi naším cieľom, naším cieľom a zámerom, lebo ak sa tak nestane, tak si myslím, že mnoho občanov tejto krajiny sa sklame v Národnej rade oveľa viac, než majú názor v nás, pretože kdesi je to o charaktere tejto krajiny. To nie je o Mečiarovi, to nie je o tom, či niekoho potrestáme. To je o tom, akú šancu dáme, akú budúcnosť dáme našim deťom, a či im dáme nádej, že táto krajina môže byť demokratická.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)