14. schôdza

Takže končím dnešný rokovací deň. Budeme pokračovať ráno o deviatej hodine schválenou zmenou programu, uznesením o zrušení amnestií. Prajem vám všetkým pekný večer.

(Prerušenie rokovania o 19.02 hodine.)

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Vážení pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, dňa 4. apríla 2017 bol publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 71 ústavný zákon z 30. marca 2017, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky. Zároveň pod č. 72 z rovnakého dňa bol publikovaný zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 38 z roku 1992, ’93, pardon, o organizácii Ústavného súdu, o konaní pred ním. Dňom publikácie v Zbierke zákonov nadobudli obidva predpisy platnosť a účinnosť. Obidva tieto právne predpisy vytvorili ústavný a právny rámec pre uplatňovanie novej kompetencie Národnej rady Slovenskej republiky, a to uznášať sa na základe iniciatívy 30 poslancov na uznesenie o zrušenie rozhodnutia prezidenta podľa článku 102 ods. 1 písm. j, ak takéto rozhodnutie odporuje princípom demokratického a právneho štátu.
Zároveň na základe rovnakej iniciatívy minimálne 30 poslancov bolo možné aj zrušiť dané ústavou čl. V a čl. VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca ’98 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z., rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla ’98 o amnestii uverejneného pod číslom 214/1998 Z. z., rovnako tiež aj rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky v konaní o milosť pre obvineného zo dňa 12. decembra ’97.
Dnes, pardon, dnes, teda 5. apríla 2017 máme pred sebou návrh 89 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na zrušenie amnestií predsedu vlády Slovenskej republiky Vladimíra Mečiara vykonávajúce, vykonávajúci, vykonávajúceho niektoré právomoci prezidenta Slovenskej republiky a obsiahnuté už v zmienených rozhodnutiach a rovnako aj o udelenie milosti prezidentom Slovenskej republiky Michalom Kováčom zo dňa 12. decembra ’97. Teda návrh na zrušenie rozhodnutí, ktoré nielen dlhodobo znepokojujú slovenskú spoločnosť, ale zároveň aj rozhodnutí, ktoré podľa názoru 89 poslancov nerešpektovali základné práva a slobody občanov Slovenskej republiky, nerešpektovali uznávanú zásadu, že amnestie štátna moc nemôže udeliť sama sebe ani osobám, ktoré konali z jej poverenia alebo v súčinnosti so štátnou mocou, za porušenie, za porušovanie právneho poriadku Slovenskej republiky a rovnako ani blízkym predstaviteľom štátnej moci. Tieto rozhodnutia zároveň nerešpektovali deklaráciu o ochrane všetkých osôb pred núteným zmiznutím, ktorá bola vyhlásená rezolúciou Valného zhromaždenia Organizácie spojených národov pod č. 47/133 z 18. decembra 1992. Rovnako ani nerešpektovali obsah sľubu prezidenta Slovenskej republiky, ktorého súčasťou je záväzok vykonávať svoje povinnosti v záujme občanov a zachovávať ústavu a ostatné zákony.
Vážené dámy, vážení páni, máme pred sebou skutočne významné rozhodnutie, toto rozhodnutie nám môže umožniť po 19 rokoch od vydania vyššie uvedených a demokratickému a právnemu štátu odporujúcich rozhodnutí definitívne sa vysporiadať nielen zo samotnými rozhodnutiami, ale aj s obdobím výkonu štátnej moci, ktoré bolo poznamenané nielen hrubým zneužívaním, ale najmä nerešpektovaním základných práv a slobôd občanov Slovenskej republiky. Dnes sa preto občania Slovenskej republiky pozerajú na rozhodovanie nás všetkých ako svojich volených zástupcov v Národnej rade Slovenskej republiky v nádeji, že spoločne dokážeme odmietnuť éru mečiarizmu minimálne v podobe rozhodnutí, ktoré hrubosťou svojich zásahov spochybnili nielen rodiace sa základy novej demokracie, viď napríklad zmarené referendum, ale tiež priamo chránili aj páchateľov trestných činov vykonaných na občanoch vlastného štátu. Hlasovanie o návrhu tohto uznesenia preto podľa môjho názoru nebude iba hlasovanie o zrušení uvedených rozhodnutí, ale bude zároveň aj hlasovaním o vzťahu a prihlásení sa k zásadám demokratického a právneho štátu.
Návrh uznesenia má tlač 496 a bol vám, bola vám táto tlač dodaná, preto nebudem z tohto miesta čítať celý návrh uznesenia.
Ďakujem pekne, pán predsedajúci, skončil som.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, predseda Národnej rady rozhodnutím číslo 513 zo 4. apríla 2017 pridelil návrh na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k návrhu na zrušenie čl. V a čl. VI rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky z 3. marca 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 55/1998 Z. z., rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii uverejneného pod číslom 214/1998 Z. z. a rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o konaní, v konaní o milosť pre obvineného zo dňa 12. decembra 1997 č. k. 3573/96-72-2417, ktoré máte ako tlač 496, na prerokovanie len ústavnoprávnemu výboru ako gestorskému výboru.
Ústavnoprávny výbor prerokoval uvedený návrh na prijatie uznesenia na 41. schôdzi 5. apríla, t. j. dnes a uznesením č. 186 odporúčal Národnej rade návrh na prijatie predmetného uznesenia schváliť. Toľko informácia spravodajcu.
Poprosím vás, pán podpredseda, otvorte rozpravu.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne a kolegovia, chcel by som využiť tento záverečný deň na to, aby som skôr povedal úvahu, ktorá je širšia, nehovorí k litere zákona. Tam som sa navyjadroval a myslím, že litera zákona ani nie je to kľúčové, nakoniec na texte sme sa zhodli, podstatná bola tá povestná politiká vôľa, aby sme prekonali nechuť otvárať minulosť, aby sme prekonali nechuť nazvať veci pravým menom, keď už toľké roky sa nám darilo o nich nehovoriť, nevracať pocit zahanbenia, ktorý vo všetkých slušných ľuďoch toto obdobie zanechávalo.
Tézou môjho, verím, že nie dlhého príspevku, však ani dlhý nemôže byť, bude veta, že boj o zrušenie Mečiarových amnestií začal liečbu demokratického organizmu Slovenska. V tom roku od volieb tie naše bludné kruhy, ktoré celé roky opakovali tie isté schémy, tie isté vety, podľa ktorých, keď išlo o chyby alebo zločiny mocných, tak sa skutok nestal, lebo "náš človek", slovensky, v slovenčine, v politickej slovenčine to znamená človek, ktorý je chránený našou skupinou, náš človek musí byť v poriadku. Pred rokom sa začali tie bludné kruhy praskať a dá sa povedať, že rok medzi voľbami 2016 a súčasnou jarou 2017 zaznamenal vlastne prekvapivý zvrat.
Dámy a páni, spomeňte si na atmosféru pred rokom. Nevyzeralo to veľmi radostne. Tie voľby akoby nás doslova hodili do minulosti. Sama vládnuť už nevedela ani ľavica, ani pravica. Stalo sa to preto, preto nastala takáto situácia, lebo istú časť, istý segment poslaneckých miest v slovenskom parlamente obsadili politici s hitlerovskými fúzikmi skloňujúci boj za bielu rasu, boj proti Západu, proti príslušnosti Slovenska k Európskej únii, potom neskôr proti migrantom a tak ďalej. Nejaký poslanec prišiel nedlho po voľbách dokonca s revolverom. Verejnosť - a aj tu bola taká atmosféra určitého šoku a znepokojenia, patríme teda do Európy alebo sa čosi zmenilo, niečo v atmosfére verejnosti. (Odmlčanie sa rečníka.) Nie. Ja si myslím, že slovenská verejnosť sa nezmenila na fašistickú a že práve tá najnovšia časť toho roku, tá bližšia k súčasnosti a udalosti okolo amnestií dokazujú, že aj minuloročné voľby ukazovali stále ten istý syndróm. Nespokojnosť. Veľkú, ale naozaj už závažnú nespokojnosť, ktorú už neslobodno podceňovať. A ja aj túto chvíľu využijem na to, aby som koaličným poslancom poblahoželal k tomu, že v tomto prípade ju nepodceňovali a že v prípade amnestií sa rozhodli konať.
Už roky nás na Slovensku ponižovala a ponižuje aj v iných, aj mnoho iných vecí, veľa inej nenaplnenej historickej spravodlivosti. Ten občan, ktorý si tu odniesol na svojom chrbáte celé sociálne aj ekonomické náklady transformácie, naozaj po novembri očakával trochu iný stav. Očakával, že uvidí, že budú zločinci bývalého režimu, o ktorom sa začalo po novembri hlásať, a boli prijímané aj zákony, že je zločinný, že tí zločinci budú postavení pred súd, ale žiadni zločinci bývalého režimu zodpovednosť neniesli. Výkričníkom našej neschopnosti doslova bol najznámejší československý vlastizradca a hrobár Dubčekovej éry. Spomeňme si, že sídlime na Dubčekovom námestí, tento, toto ráno, keď začínajú prejednávať rušenie Mečiarových amnestií, stojíme práve tu a relatívne neďaleko od nás až skoro do dovŕšenia storočnice sa celej slovenskej verejnosti smial do očí Vasil Biľak, ktorý žil v aristokratickom zámočku, a ktorý teda nadobudol ešte aj v rozpore s pravidlami v najdrahšej bratislavskej štvrti, a prežil toho Dubčeka, ktorého, ktorého valcoval prostredníctvom ruských tankov po celé dvadsaťročie.
Dnešní mladí, keď sa pozerajú na náš, našu schopnosť vyrovnávať sa so zodpovednosťou za minulosť, tak sa musia čudovať, že tu sa vôbec oslavuje nejaký 17. november. Dubčekov tragický príbeh človeka, čo chcel dať politike ľudský, ľudskú tvár, a Biľakov judášsky triumf, jeho vyšklebená tvár, ktorý sa mu posmieval a nám všetkým, je obrazom našej bezradnosti. Bezradnosti a strachu vyrovnávať sa s minulosťou.
Občania Slovenskej republiky sú nespokojní nie iba pre okatú neschopnosť vyrovnať sa s nespravodlivosťou, ale musím sa zmieniť aj o sociálnych nožniciach. Nebudem o tom hovoriť, nechcem o tom hovoriť dlho, ale nemožno sa čudovať, že človeka práce alebo živnostníka, alebo podnikateľa zahanbuje, ak vidí, že u nás najbohatší zbohatli politickými cestami, nie talentom, vytrvalosťou a schopnosťami. Naša spoločnosť má elity. Nie na všetky ale dokážeme byť hrdí. Proti situácii bolo, takto zložitej a takto dlhodobej, bolo naozaj donkichotské postaviť práve zrušenie Mečiarových amnestií, ktoré vyvolávalo aj právny spor, ale bolo jednoznačne špičkou ľadovca, ako som to tu už neraz do otravnosti opakoval, špičkou ľadovca, ktorému všetci rozumeli. Bola, bola jasná obeť, bol tam zabitý človek, unesený syn prezidenta, bola tam medzinárodná blamáž. Bol to nie najstrašnejší moment 90. rokov, ale ten moment, ktorý nás pichal a bolel. Preto hovorím, že nie najstrašnejší, lebo to, tá bolesť a škoda sa týkala niekoľkých rodín, netýkala sa celej spoločnosti. Tu sa v 90. rokoch urobili aj zločiny, ktoré sa týkali naozaj každého jedného z nás, ale tento jeden sa dal, sa dal označiť za špičku ľadovca, a ak sa nám ho podarí spoločne zlomiť, začíname hovoriť o tom, že občania by mohli obnoviť vieru v tento stánok, v Národnú radu Slovenskej republiky, mohli by si znovu spomenúť, že stojí na Námestí Alexandra Dubčeka, ktorý niesol v sebe nádej na politiku, ktorá má ľudskú tvár, na politiku, ktorá má v sebe aj spravodlivosť, a kde vznikajú elity v štáte, za ktoré sa nemusíme hanbiť.
Veľa sa tu na tomto mieste hovorí aj o zneužívaní moci alebo o korupcii. Ja som veľmi rád, že v poslednej dobe je to naozaj celospoločenská téma. A potom sú tí druhí, tí zase hovoria, je tu nebezpečie extrémizmu. V skutočnosti je to stále ten istý syndróm, o ktorom... Nerád to vyslovujem, ale ohrozuje nás kriminalizácia verejného života. A ona môže mať podobu tolerancie k extrémizmu, môže mať aj podobu únosu alebo zatiaľ nevyjasneného úmrtia poslanca Gauliedera, ktorý žil v komunálnych pomeroch kdesi na Slovensku. Môže mať podobu rozkrádania majetku, ktorý nás v Európe dostáva v rebríčkoch korupcie na tie najhoršie miesta. To všetko je kriminalizácia verejného života. Príšerné slovo, priznať si takýto termín, ale som presvedčený, že nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že to, čo sme videli, a to, čo teraz odsudzujeme rušením amnestií, Mečiarových amnestií, čo sa udialo dávno, dávno pred 20 rokmi, vtedy bolo ako zlo uzavreté v kabinete moci, v kabinetoch moci niekoľkých strán, niekoľkých mocipánov, no ale tým, že nebolo potrestané, ako s každým zlom, ktoré nie je potrestané, sa rozširovalo a, prirodzene, metastázovalo do spoločnosti. A obávam sa, že dnes ľudí, ktorí za majetok sú schopní spáchať zločiny, manipulácie, podvody, už nie je iba hŕstka, ktoré, ktorých by opísal film Únos. Taký film... (Ruch v sále.) Poprosím, pán predsedajúci, napomeňte kolegu, ktorý má prejav o chvíľu a cvičí si teraz svoje prvé vety. (Odmlčanie sa rečníka.) Ďakujem.
Tieto metastázy sú symptómom našej spoločnosti, oni sú dôvodom, prečo ľudia nemajú pocit právnej istoty, bezpečia. Bol som na tom pohrebe Gauliederovom. Naozaj dajme to bokom, ja to nechcem vôbec politizovať a trpezlivo čakám na výsledok, ale jedno vám poviem. Skoro... Bol tam veľký dav so strašne veľa kvetmi, ale cítil som v ovzduší strach. Tí ľudia sa báli. V tej Galante, neviem, či niekto teraz zdvihne, dvihne hlavu proti mocipánom alebo mafii, ktorá tam kdesi drieme. A tí ľudia, nad nimi visel, visel otáznik. Stojí za to u nás postaviť sa za právo a spravodlivosť? Tam bola truhla a tí ľudia potichu okolo, keď skončil obrad, potichu stáli a stíšeným hlasom rozprávali. A v tých rozhovoroch, v útržkoch bola táto otázka. Tá otázka tu je už dávno a dnes na ňu budete odpovedať aj vy, lebo ak posuniete zrušenie amnestií, tak nejednému človeku vnesiete nádej, že stojí za to postaviť sa za právo a spravodlivosť. Ak to neurobíme, nielenže posilníme znechutenie, prípadne extrémizmus, ale predovšetkým to najjednoduchšie riešenie, ktoré leží pred mladou generáciou. Tá sa zoberie a pôjde do krajín, kde také niečo by nebolo možné, ako je únos prezidentovho syna alebo vražda svedka samotnými politikmi, ktorí si potom udelia amnestiu.
Chcel som byť taký bezočivý a obťažovať vás s týmto širším pohľadom, pretože rušenie amnestií, a myslím, že každý z vás si to uvedomuje, ale predsa však som na záver toho maratónu dlhoročného chcel pripomenúť, že tá špička ľadovca je úžasným úspechom, akokoľvek je to malý krok. Je to krok, ktorý znovu v ľuďoch vracia nádej, že Slovensko sa dokáže vysporadúvať, pozrieť do zrkadla, nazvať veci pravými menami a že postupne prekonávame tú obrovskú traumu, kedy Slovensko v 90. rokoch skoro na všetky javy malo dvojaký jazyk. Malo, spoločnosť bola hlboko rozdelená a to, čo jedni považovali za hrdinstvo, druhí považovali za sprisahanie proti štátu. To, čo jedni označovali za demokraciu, druhí, druhí nazývali karpatskou demokraciou. Zrušenie Mečiarových amnestií nás posúva k národu, k politickému národu, ktorý hovorí jedným jazykom a učí sa nazývať veci vo svojom štáte otvorene a pravdivo.
Ďakujem všetkým, ktorí doteraz podporovali tento proces, aj tým, ktorí sa ho rozhodli podporiť teraz, a, samozrejme, aj predkladateľom, ktorí, ktorí majú tú česť, že urobia finále, finále tohoto zápasu.
Ďakujem, dámy a páni. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Pán poslanec Budaj, vy ste tu zhrnuli veľa vecí, nejaký vývoj teda od tej kvázi, kvázi revolúcie v ’89. až doteraz. Ono by sa to dalo zhodnotiť v podstate pozitívne až na to, že o tom rozprával človek, ktorý najprv bol registrovaný ako agent Štátnej bezpečnosti, potom štrngal na námestí a utváral koridor a dnes rozprával o metastázach bývalého režimu, pričom sám je jednou z tých metastáz.
Prekvapuje ma, pán poslanec, že ste spomínali tu strach a politické nejaké nálady a atmosféru a extrémizmus a všetko toto, čo vám je blízke, ale nespomenuli ste, že kde sme to dnes v tejto spoločnosti konzumnej, prehnitej dostali, dotiahli. Nespomínali ste tie vynútené sociálne samovraždy ľudí, nespomínali ste to napätie v mladých rodinách a to, že sa dnes, že sa dnes považuje za úspech, keď mladí ľudia odchádzajú z republiky, ale, žiaľ, už odchádzajú aj starší ľudia, ale aj v rámci vašej myšlienky otvorenej spoločnosti to vítate a hranice ako prežitok odmietate obnoviť, aj keď vidíme, čo sa tu deje. A jednoducho ste to tak účelovo, účelovo ste to pospájali, ako keby dnes sme tu mali raj a bolo všetko absolútne v poriadku.
Takže, pán poslanec, tá, oceňujem teda z toho vášho prejavu hlavne tú spomienku na tie metastázy režimu, pretože to z vašej strany berem ako sebakritiku.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán kolega, áno, tak ako si povedal, že najdôležitejšie je to, aký dávame vzor pre ďalšiu generáciu, ako tu vlastne my ukazujeme tie špičky, ako sa má tá demokracia chápať, ako ju máme uvádzať u nás na Slovensku do reálneho života. Žiaľ, to, čo povedal Braňo Škripek, budem ho stále opakovať. Na svojej prvej rozprave, keď vstúpil do Národnej rady, tak ja som sa ho pýtal, že, Braňo, povedz mi, čo tu tí politici vlastne robia, lebo ja niektorým veciam nechápem po nejakých troch rokoch, čo som tu, a Braňo Škripek mi to na prvej, v prvej rozprave, ktorú tu povedal, povedal: "Politici na Slovensku vykladajú obsah významu slov." A ja to budem stále opakovať: vykladáme obsah významu slov. Lebo v bežnom živote platí to slovo, ale v politike sa dá trikrát otočiť, štyrikrát vysvetliť a pätnásťkrát obhájiť.
A najhoršie na tomto je - a to budem opakovať stále -, na Slovensku sa dá kúpiť pravda. Dá sa kúpiť pravda a tí, kto ju, ktorí ju majú hľadať, tvrdia, že oni majú pravdu, a nepokúšajú sa tú pravdu nájsť, lebo pravda očisťuje a klamstvo zväzuje. A pokiaľ slovenská demokracia toto nepochopí a čelní predstavitelia, ktorí budú, a to je jedno, aká tu bude vláda: modrá, biela, fialová, hnedá, červená, pokiaľ toto nepochopia, že politik tu má prísť slúžiť a zastupuje 5,4 milióna národu slovenského, nie našich a vašich, všetci voliči, všetci občania Slovenska, každý poslanec má zastupovať a to je jedno, či mu dali hlasy, alebo nedali hlasy, pretože tieto zákony, ktoré tu prijímame a za zákonodarný zbor, slúžia všeckým občanom.
Takže, vážení, dúfam, že demokracia slovenská nepôjde do čiernej diery, ale pôjde k nejakému tomu slnku, ktoré bude hovoriť, že takto si predstavujem demokraciu tu v strednej Európe, na Slovensku.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, kolegyne, kolegovia, toto som nemal pripravené, ale chcem sa opýtať, že toto je také veľké finále historickej témy. Naozaj je ešte potrebné, pán Budaj, pán Kotleba, to sprevádzať nejakými roztržkami? Z oboch strán. Apelujem na obe strany. Ja si myslím, že dnes už by mali zaznievať iba pozitívne, pozitívne vety. A v tomto duchu chcem pokračovať aj ja.
Keď zavliekli Michala Kováča mladšieho do cudziny, bol som ešte študent a sledoval som celý prípad prostredníctvom médií. Dodnes sa pamätám, aké absurdné sa mi zdali prvotné úvahy, že by štát pomocou svojej oficiálnej a z daní platenej organizácie zavliekol vlastného občana do inej krajiny. Už vtedy celý prípad vyzeral ako v zlom filme, kde to scenárista dosť prestrelil. Dialógy, v ktorých si vrcholní reprezentanti štátu oznamujú, že strieborný mercedes stojí pred policajnou stanicou v Hainburgu, posielajú si pusy na čelo či kopú vyšetrovateľov, pardon, dámy, za výraz, do gúľ, znejú naozaj ako z lacného kasového trháku. Žiaľ, bola to krutá realita, ktorá sa mi naplno odkryla už o pár rokov, keď som ako novinár sa venoval vyšetrovaniu týchto prípadov. Niet pochýb, že išlo o štátnou organizáciou dlhodobo pripravovanú akciu, ktorej jedným z neskorších dôsledkov bola vražda Róberta Remiáša. Či sa nám to dnes páči, alebo nie, tieto činy sú nezmazateľne vpísané do krátkej histórie našej krajiny. Ak sa s nimi chceme vysporiadať, musíme si predovšetkým povedať pravdu. Ľudia majú právo sa dozvedieť, ako konali tí, ktorým dali svoj hlas a poverili ich správou krajiny. Čiernu škvrnu už nezmažeme, ale môžeme sa k nej postaviť priamo a pomenovať udalosti, okolnosti aj vinníkov.
Od samotných skutkov už síce prešlo vyše dvadsať rokov, no to nás nezbavuje zodpovednosti voči ľuďom a povinnosti zbaviť nenáležitej ochrany tých, ktorí sa previnili voči zákonu i krajine. Táto nenáležitá ochrana sa volá Mečiarove amnestie. O tom, že vtedajší zastupujúci prezident zneužil právomoc danú mu ústavou, nemusíme viesť diskusiu. Toto bola absolútna hanebnosť. Aby nevznikli žiadne pochybnosti, je potrebné pripomenúť, že strana SMER, ktorej som dnes reprezentantom, už od svojho vzniku zastávala názor, že amnestie sú morálnym suterénom. Bola to dnešná vláda, ktorá prijala odsudzujúce uznesenie k únosu Michala Kováča mladšieho i následným amnestiám. A napokon je to dnešná vládna koalícia, ktorá po rokoch márnych politických pokusov prišla s právnym riešením, ktoré má šancu obstáť z hľadiska ústavnosti.
Úprimne, opakujem, úprimne sa však teším z toho, že opozícia prijala podávanú ruku, uprednostnila v tomto prípade záujem krajiny pred politikárčením a pridala sa k návrhu, ktorý môže byť historický. Som prvýkrát poslancom Národnej rady a prvýkrát čelím tejto téme a mám možnosť hlasovať o zrušení amnestií. Som rád, že môžem zodpovedne a slobodne hlasovať za ich zrušenie. Neviem si totiž predstaviť, že by som hlasoval inak. Pevne verím, že sa nájde podpora, ktorá svojou silou a reprezentáciou naprieč politickým spektrom dá zrušeniu amnestií náležitú legitimitu.
Ďakujem za pozornosť.

Pán Tomáš, pri všetkej úcte, ak by sme mali zahodiť teraz všetky spory a vôbec vnímať ako ústretové gesto zo strany SMER - SD, že by sme už mali vysielať len pozitívne správy, tak by nemohli k tomuto pultu poslať vás. Lebo naozaj ako to, čo ste predviedli práve teraz, na tých tréningoch, ktoré ja občas robím, hovorím, že keď vám niekto povie, že úprimne, naozaj úprimne oceňujem, tak úprimnosť iba hrá. A vám sa nedá uveriť jediné slovo. To, čo sa deje s amnestiami, všetci poslanci, ktorí podpísali to uznesenie, robia pre ľudí tohto štátu, nerobia to pre SMER ani pre koalíciu a nerobia to ani pre vás. (Potlesk.)

Ja by som vám len dal do pozornosti možno stránku Mečiarove amnestie.sk, kde vidno, že koľkokrát tieto návrhy boli: rok 2002, 2005, 2006, 2008, 2011, 2014, 2016. Takže z toho si súdny človek urobí obraz aj o tom, že odkedy je strana SMER - SD na svete, že koľkokrát úprimne a naozaj sa snažila o zrušenie týchto Mečiarových amnestií. Viac k tomu nemám čo dodať.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážený pán navrhovateľ, spravodajkyňa, kolegyne, kolegovia, musím povedať, že budem hlasovať za tento návrh uznesenia. To je v súčasnosti jediný spôsob, ako skutočne dosiahnuť zrušenie Mečiarových amnestií. Nesúhlasil som minulý týždeň s tým, akú cestu si na zrušenie Mečiarových amnestií vybrala vládna koalícia, mal som výhrady aj k svojim opozičným kolegom, že sa pridali, ich podmienky neboli naplnené. Dnes ale to už je minulosťou. Je treba hľadieť do, do budúcna.
Úprimne zastávam názor, že kým Mečiarove amnestie sú v právnom poriadku Slovenskej republiky, dovtedy o tejto krajine ako o demokratickej krajine nie je možné rozprávať. Súhlasím aj s návrhom, že kdesi keď ten prvý gombík človek zapne zle, potom všetky ostatné idú zle. Dnes musíme nabrať odvahu a apelujem na každého, aby táto Národná rada čo najväčším počtom hlasov zahlasovala za zrušenie, za prijatie tohto uznesenia, aby sme sa mohli vrátiť a ten prvý gombík zapnúť zle, teda zapnúť správne, aby tie chyby sme odstránili, a úprimne musím povedať, že som tak trošku aj dnes sklamaný, pretože vládna koalícia v tomto prípade už, zdá sa, že po tých devätnástich rokoch sa rozhodla, že treba napraviť tie krivdy, pričom v iných prípadoch vidím, že vládna koalícia postupuje inakšie v prípade "nášho človeka" a inak v prípade opozičného alebo opozičného nominanta, alebo opozičného poslanca, mám na mysli rokovanie výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, čož si tiež považujem za nemiestne.
Ale v každom prípade musím povedať, že z tohto miesta chcem vysloviť úprimné presvedčenie, že Robert Fico ani SNS, ani SMER, strana SMER, neurobili žiadne kroky k tomu, aby nepríjemné rozhodnutie na Ústavnom súde miesto Národnej rady povedal Ústavný súd. Nechcem sa vracať k tej diskusii, ktorá tu bola pri odovzdávaní kompetencií, ale nedá mi, nehnevajte sa, ja úprimnú snahu vyriešiť Mečiarove amnestie a odstrániť ich zo slovenského právneho poriadku, ja mu uverím len vtedy, keď aj Ústavný súd konštatuje, že tie amnestie sú zrušené, resp. keď sa k tomu nevyjadrí, aj vtedy to bude platné, pretože ja mám vážne obavy. Ja totiž za devätnásť rokov u Roberta Fica som ani jeden jedinýkrát neuveril tomu alebo nezapochyboval o tom, že tie amnestie sú nezrušiteľné. Dnes hovoria, že sú zrušiteľné. Takže ja by som chcel počkať na koniec dňa, teda na koniec celého procesu a veriť tomu, že tie Mečiarove amnestie skutočne zrušené budú. To je asi naším cieľom, naším cieľom a zámerom, lebo ak sa tak nestane, tak si myslím, že mnoho občanov tejto krajiny sa sklame v Národnej rade oveľa viac, než majú názor v nás, pretože kdesi je to o charaktere tejto krajiny. To nie je o Mečiarovi, to nie je o tom, či niekoho potrestáme. To je o tom, akú šancu dáme, akú budúcnosť dáme našim deťom, a či im dáme nádej, že táto krajina môže byť demokratická.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)