17. schôdza

Ďakujem pekne. Pán kolega Klus, spolupracujeme spolu dlhodobo, takže vieme, že máme mnohé rozdielne názory, ale čo sa týka Nigérie, nie. Čo sa týka Nigérie, súhlasím s tebou, že, samozrejme, sú oblasti Nigérie, kde aj zúri Boko Haram, kde sú naozaj veľmi vážne porušenia ľudských práv. Len ako som si všimol aj v Pozzallo v tom hotspote, ten problém je iný. Problém je biznis s ľuďmi. Problém je obchod s ľuďmi, ktorí prichádzajú z Nigérie nie preto, že by utekali pred Boko Haram, ale častokrát kvôli tomu, že sú zobraní smugglermi, čiže prevádzačmi ľudí. Naozaj ľudia, ktorí sú zúfalí a ktorí sú potom dovezení na Sicíliu, tam ich prevezme mafia alebo prevezme kriminálny alebo organizovaný zločin a títo ľudia sú celí šťastní vôbec, že prežijú potom v nasledujúcich podmienkach. Pretože robia v drogovom alebo v prostitúcii alebo v ďalšom kriminálnom prostredí. Čiže z tohto hľadiska týchto ľudí treba chrániť. Toto je pointa. Týchto ľudí treba chrániť a nemám pocit, že príchod do Európskej únie pre nich je ochranou v prípade, pokiaľ sú v područí organizovaného zločinu.
K tej otázke k Rusku, tam sa, samozrejme, asi nikdy nezhodneme. Aj keď zhodneme sa na tom, čo je aj oficiálnou líniou slovenskej zahraničnej politiky, že, samozrejme, odsudzujeme každé porušenie medzinárodného práva, ale chcel by som len upozorniť, že, mimochodom, je porušením medzinárodného práva aj bombardovanie Sýrie bez dovolenia bezpečnostnej rady OSN. Prečo tam nekričíte, páni kolegovia, lebo Trump to urobiť môže a Putin niečo také urobiť nemôže? Viete, keď už chceme byť veľmi konzistentní v oblasti medzinárodného práva, tak odsudzujme každého. Porušuje Izrael medzinárodné právo, keď okupuje suverénne palestínské územia? No áno. Porušuje USA medzinárodné právo, pokiaľ bombarduje suverénnu Sýriu bez toho, aby malo súhlas Bezpečnostnej rady OSN? No áno. Tak potom buďme naozaj konzistentní.
A, pán kolega Droba, k pánovi prezidentovi Kiskovi. No to, čo on narobil s Čínou, tie ekonomické a tie politické škody, také som ja v živote neurobil. Povedzte jeden príklad, reálny.
Ďakujem.

Vážený pán minister, milé dámy, vážení páni, kolegyne, kolegovia, vážený pán predsedajúci, ďakujem pekne za slovo. Dovolím si svoj krátky príspevok k tomu, čo odznelo na tému akejsi reflexie našej zahraničnej a európskej politiky v roku 2016 a perspektívy v roku 2017.
Rád by som začal môj krátky príspevok poďakovaním, poďakovaním, rovnako ako spomínal môj predrečník pán predseda eurovýboru Blaha, našim kolegom v Národnej rade Slovenskej republiky za ich aktívnu prácu a pomoc pri budovaní medziparlamentnej diplomacie. Sám som sa zúčastnil viacerých podujatí, ktoré spoluorganizovali, a musím povedať, že bolo veľmi príjemné vypočuť si, ako nás naši zahraniční partneri chvália za úspešnú organizáciu. Rovnako príjemné je počúvať tieto slová chvály aj dnes. V podstate som sa nestretol s veľvyslancom alebo veľvyslankyňou, prípadne našimi kolegami v zahraničí, ktorí by nezačali náš spoločný rozhovor tým, že oceňujú náš príspevok do predsedníctva a jeho úspešné organizačné zvládnutie. Čiže toto aj za opozíciu by som veľmi rád zdôraznil a poďakoval sa rovnako tak Národnej rade Slovenskej republiky, ako aj ministerstvu zahraničných vecí, európskych záležitostí a ďalším ministerstvám za úspešné zorganizovanie nášho predsedníctva a jeho veľmi dobré zvládnutie najmä po organizačnej stránke.
Nastolil som si tu niekoľko otvorených otázok, ktoré by som rád pánovi ministrovi položil. My sme nakoniec už o mnohých z nich diskutovali aj na iných fórach a bol by som rád, teda keby v rámci akéhosi odpočtu v roku 2016 odzneli aj na pôde Národnej rady Slovenskej republiky a poprosil by som teda pána ministra o krátke vyjadrenie k nim.
Začal by som možno témou spoločnej bezpečnostnej politiky, obzvlášť teda pokiaľ ide o novinky, ktoré priniesol varšavský summit Severoatlantickej aliancie, kedy sa Európska únia a Severoatlantická aliancia bezprecedentne zblížili a okrem iného teda najmä v súvislosti s neskorším zvolením prezidenta Spojených štátov amerických Donalda Trumpa sa začalo hovoriť jednak o spolupráci medzi Európskou úniou a Severoatlantickou alianciou a na druhej strane o budovaní niečoho, čo novinári označili ako európsku armádu. Takže tu by som možno poprosil pána ministra, keby vyjasnil, aká je vlastne pozícia Slovenskej republiky v tejto súvislosti. A možno ešte jedna prosba v súvislosti s varšavským summitom a neskôr, samozrejme, aj prezidentskými voľbami v Spojených štátoch amerických. Možno krátka reflexia, ako si Slovenská republika plní svoju domácu úlohu, pokiaľ ide o naše záväzky v Severoatlantickej aliancii, najmä pokiaľ ide o financovanie našich ozbrojených síl a naše príspevky do spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky, či už v rámci Severoatlantickej aliancie, alebo v širšom kontexte aj v európskych integračných procesoch.
Tak isto by som sa rád pána ministra opýtal, ako teraz s odstupom času hodnotí svoju kandidatúru na generálneho tajomníka Severoatlantickej aliancie. Niečo už bolo povedané v jeho úvodnom príhovore, ale predsa len nedá mi nespomenúť aj to, že sa v kuloároch hovorí o tom, že nás – a teda konkrétne pána ministra, ale myslím nás ako Slovenskú republiku – nepodporili naši spojenci zo Spojených štátov amerických a Veľkej Británie a, naopak, tí, na ktorých sme spoliehali a to bola práve Ruská federácia v podobe veta, keďže sme verili, že sa dodrží regionálny princíp, nás veľmi v tejto súvislosti nepodržali. Čiže možno moja otázka znie, aké z toho vyplýva pre nás ponaučenie, prípadne aké ďalšie ambície má pán minister v súvislosti s medzinárodnou diplomaciou.
K otázkam slovenského predsedníctva v rámci Rady Európskej únie by som možno spomenul niekoľko takých základných, nazvime to, konštruktívnych kritík, ktoré sme z opozície tlmočili bezprostredne pred skončením predsedníctva, a tiež by som ocenil od pána ministra, ak by k niektorým z nich zaujal stanovisko. Dali sme si cieľ priblížiť Európsku úniu bližšie k občanom. Tu by som sa rád opýtal pána ministra, do akej miery sa toto podarilo, najmä pokiaľ ide o občiansku spoločnosť, prípadne pokiaľ ide o nepolitické kruhy v Slovenskej republike, ktoré neboli bezprostredne do predsedníctva zainteresované.
Potom by som sa rád opýtal, do akej miery sa podarilo naplniť tú ideu, ktorú sme mali v súvislosti s bratislavským procesom a nastolením akejsi vízie o budúcej Európe, niečo, čo nazývame bratislavským procesom. Jedná sa mi najmä o to, že až po našom predsedníctve, teda podľa môjho názoru trošku netradične, prišla Európska komisia so scenármi o budúcom vývoji Európskej únie a ja osobne som mal takú predstavu a také očakávania, že sme to mohli byť práve my, kto by takéto scenáre nastolil. Nakoniec, povedzme si úprimne, tieto scenáre nie sú niečím novým a v podstate v rôznych podobách sa viac alebo menej intenzívne objavovali od prijatia maastrichtskej zmluvy. A trošičku mi chýbalo, že s touto iniciatívou neprišli členské štáty a konkrétne možno predsedajúca krajina. Keď už nie Slovenská republika priamo, tak možno v rámci bratislavského procesu Malta v spolupráci so Slovenskou republikou. Ako som povedal, bolo pre mňa trošku zvláštne, že s takýmito scenármi prišla Európska komisia.
Tak isto kriticky, hovorím to ako človek prichádzajúci z regiónov, sme vnímali to, že sa takmer celé predsedníctvo odohralo najmä v Bratislave. Je mi jasné, že to súvisí najmä s bezpečnostnými opatreniami alebo s otázkou financovania samotného predsedníctva, ale z tých takmer 200 udalostí, o ktorých hovoril pán minister, a 300 sprievodných podujatí, ktoré spomínal, verím tomu, že sme mohli viaceré dostať do regiónov. Prinajmenšom teda do Košíc, kde máme k dispozícii aj medzinárodné letisko, možno si trúfam povedať aj do Banskej Bystrice a niektorých ďalších krajských miest, ktoré dlhodobo spolupracujú aj v oblasti zahraničnej politiky a európskej politiky. Hovorím to aj v tej súvislosti, že je známe, že sme časť finančných prostriedkov na predsedníctvo nevyužili. Takže tu je moja otázka, či možno by nebolo lepšie tie prostriedky predsa len využiť a priblížiť Európsku úniu aj do regiónov. Toto je už, samozrejme, otázka minulá, ale skôr ju chápem ako niečo, čo by mohlo pomôcť v ponaučení do budúcnosti, pokiaľ by sme nejaké podobné podujatia mali možnosť zorganizovať.
No a v neposlednom rade by som sa rád opýtal na dve také pálčivé otázky. Nášho predsedníctva sa, bohužiaľ, tiež dotkol tieň klientelizmu, tak ako sme na to na Slovensku zvyknutí, čo nás v opozícii mimoriadne zarmútilo. Bol som na viacerých stretnutiach s pánom ministrom, kde veľmi aktívne vysvetľoval celú situáciu, a tu chcem oceniť, že skutočne nie sme zvyknutí od ministrov našej vlády, že sa takto otvorene a čelom postavia k problému, ktorý vznikol. Takže aj tu by som sa rád opýtal pána ministra, ako teraz s odstupom času hodnotí celú situáciu a do akej miery toto malo dosah napríklad na to pozitívne renomé nášho predsedníctva. Možno ani nie tak smerom navonok, ale najmä smerom dovnútra v rámci Slovenskej republiky.
No a tá druhá pálčivá téma, to je to, čo nás čaká v roku 2017, čo už spomínal aj pán minister, a to bude otázka brexitu. V tejto súvislosti je tu na stole predovšetkým akási koordinácia, ktorú dnes zastrešuje práve ministerstvo zahraničných vecí, celého procesu. Takže moja otázka na pána ministra je, ako by sme my tu v Národnej rade Slovenskej republiky mohli pomôcť s týmito procesmi a do akej miery by sme mohli byť aj my súčinní tak, aby sme v maximálnej možnej miere ochránili záujmy našich občanov vo Veľkej Británii a našich záujmov v rámci európskych spoločenstiev. Do istej miery to tak trošku súvisí aj s agentúrou EMA, o ktorú sme prejavili záujem. Takže možno toto je taký dovetok ešte k môjmu vystúpeniu, ak by nám pán minister mohol priblížiť, v akom štádiu sa momentálne nachádza naše uchádzanie sa o túto európsku agentúru.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, téma je tak široká, že som usúdil, že bude asi múdrejšie nerobiť si nejaké extenzívne poznámky. Navyše ešte si myslím, len že tí, čo sa boja, sa pripravujú, iní improvizujú. Nie, neimprovizujem, je to téma, ktorá mi je blízka celé roky, a je strašne veľa vecí, ktoré by som v tejto chvíli chcel povedať.
Hovoríme o troch správach. Tie správy sú veľmi dobre vypracované podľa môjho názoru a ja necítim nejakú potrebu kriticky čokoľvek v nich komentovať, ale považujem to za vhodnú príležitosť, podobne ako pán spravodajca, pán predseda výboru pre európske záležitosti, že považujem toto za dobrú príležitosť povedať niečo celkove nielen k našej zahraničnej politike, ale k situácii Európy, k situácii sveta a podobne.
Ale na úvod by som chcel podobne ako môj predrečník pán poslanec Klus povedať, že čo sa týka predsedníctva Slovenskej republiky v Rade Európskej únie, tak asi dlžíme rezortu aj všetkým ľuďom, ktorí sa na realizácii tej funkcie Slovenskej republiky v Európskej únii podieľali, slovo vďaky, lebo nepočul som ho dosť často a patrilo by sa, lebo toto nie je politikum. Nemyslím si, že toto by malo byť čosi, čo by malo byť predmetom nejakých opozično-koaličných naťahovaní, pretože išlo o to, že aké služby Európskej únii, akú tvár poskytne Slovenská republika Európe. A môj taký univerzálny pocit z toho je pocit ako dosť dobre zvládnutej úlohy.
Ja sám som zažil tých akcií, ktoré súvisia s predsedníctvom tej či onej krajiny pomerne veľa. Viete, že každý polrok sa odohráva medziparlamentná konferencia o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike a spoločnej bezpečnostnej a obrannej politike Európskej únie vždy v predsedajúcej krajine a za tie roky v tejto funkcii som ich zažil dosť, takže ich môžem porovnávať. A chcem povedať, že tá, ktorá sa odohrala začiatkom septembra v Bratislave, bola jedna z tých najkvalitnejšie pripravených, ktoré som zažil, a to máme do činenia so štátmi, ktoré majú omnoho dlhšie skúsenosti s podobnými funkciami a možno aj omnoho väčšie prostriedky k dispozícii. Čiže chcem povedať, že klobúk dole. Ale tých akcií okrem tohoto boli desiatky až stovky a o všetkých mám pozitívnu spätnú väzbu. Takže ešte raz, nielen pánovi ministrovi a rezortu, ale, ale celej tej armáde ľudí, ktorí sa na tom podieľali, pánovi štátnemu tajomníkovi Korčekovi, ale aj tých, ktorých mená nikto nepozná, vrátane pracovníkov tejto Kancelárie Národnej rady a všetkých ďalších, chcem povedať, že good job. Naozaj, to je bilancia slovenského predsedníctva. A to, že to alebo ono sa nedoriešilo a že slovenské predsedníctvo hádam mohlo byť v tom či onom asertívnejšie, je len teoretizovanie, pretože v podstate predsedajúca krajina v podstate nie je tá, ktorá môže úplne svojvoľne diktovať ani témy ani, ani dôrazy, jednoducho väčšina toho, čo sa stáva témou toho či onoho predsedníctva, je jednoducho, prinesie história, prinesie čas. Nie je to, to nie je na našej ľubovôli.
Chcem povedať, že som zažil napríklad predsedníctvo Litvy v Európskej únii, kde hlavnou témou litovského predsedníctva malo byť Východné partnerstvo a kde som práve na tejto konferencii videl zosypať sa celý koncept Východného partnerstva v priamom prenose. A to tak napríklad, že vtedy sa ukrajinský prezident Janukovyč rozhodol nepodpísať asociáciu; pripravenú asociačnú zmluvu s Európskou úniou. A vtedy sa stali ďalšie veci, napríklad Arménsko podpísalo colnú úniu s Ruskom a tak ďalej a vlastne celý ten zoznam krajín Východného partnerstva, v podstate celý ten koncept ako stratil na aktuálnosti a nebol to určite litovský úmysel ani to nebol zámer litovského predsedníctva. Proste to prudký medzinárodný vývoj jednoducho priniesol.
Takže ešte raz k tej správe o slovenskom predsedníctve chcem povedať, že Slovensko to predsedníctvo zvládlo, Slovensko to zvládlo úspešne a chcem za to vysloviť vďaku. To je jedna vec.
Ďalšia vec je, že sa rozprávame aj o Slovensku v Európskej únii nielen vo funkcii predsedajúcej krajiny, dnes predsedá Malta, ale rozprávame sa o Slovensku v Európskej únii, ktorá stojí na akejsi križovatke a ide sa vyvíjať nejakým spôsobom.
Pán predseda Blaha spomenul ten; pardon, to bol pán kolega Klus, spomenul ten, tú bielu knihu, ktorú prezentovala Európska komisia, ktorú prezentoval Jean-Claude Juncker, s tými piatimi scenármi. K tomu chcem povedať, ako hovoria naši nemeckí kamaráti, Gott sei dank. Že vďakabohu, že niečo prezentovali. A po prvýkrát, teda to je pozitívum tej bielej knihy, neprezentovali proste nejaký, nejaký návod, že takto to má byť a takto to bude, ale prezentovali alternatívy s tým, že je na, je na európskych krajinách, je na členských krajinách, aby nielenže si z tých scenárov vybrali, ale aby rozhodli. K tým scenárom za chvíľu sa vrátim, ale poviem len toľko, že to celkom určite nebude tak, že si lídri sadnú, vyberú niektorý z piatich scenárov a potom sa pobeží podľa neho. To tak nie je a nemôže byť, ale aj tak vďakabohu za to, že autori tej bielej knihy urobili materiál, ktorý je otvorený a je určený na diskusiu. To nie je časté, častý typ produkcie, by som povedal, európskych štruktúr a veľmi to oceňujem.
A teraz k tým jednotlivým scenárom. Tých scenárov, ktoré sa týkajú priamo Slovenska, je päť, ktoré uvádza Európska komisia. Ten prvý hovorí, že bude všetko tak ako doteraz. Ten scenár je, teda to znamená, že so všetkými tými zakopnutiami, ťažkopádnosťami a so všetkým tým, čo môže snáď v Európskej únii vyvolávať nespokojnosť, ale čo je výsledkom historického vývoja. Tento scenár nie je veľmi žiaduci, lebo niečo sa zmeniť musí, ale je pomerne pravdepodobný, lebo Európska únia je v situácii, kde sa pomerne ťažko dospieva k jednotnému názoru. To je prvý scenár.
Ten druhý scenár je, že, to je taký vysnívaný scenár euroskeptikov, ktorí sa ešte boja povedať priamo, že treba z Európskej únie vystúpiť, tak ten scenár je, že celá Európska únia sa bude redukovať na jednotný trh. K tomu scenáru chcem povedať toľko, že je to teda donebavolajúca hlúposť napriek tomu, že si to myslí aj časť súčasnej britskej politickej reprezentácie, je to donebavolajúca hlúposť, lebo to obsahuje aj také smiešne koncepty akože napríklad, že majme spoločný trh, ale nebudeme podliehať Súdnemu dvoru, ktorý dozerá na pravidlá toho spoločného trhu. No, páni, to je nezmysel, to je akože, že majme dopravu a majme, samozrejme, aj pravidlá cestnej premávky, ale na čo nám je dopravná polícia, lebo však každý vie sám za seba, ako má dodržiavať pravidlá. No to je nezmysel! A tých nezmyslov je pri tomto koncepte strašne veľa. Jednoducho spoločný trh je jedným z najdôležitejších detí teda európskej integrácie, ale je ich súčasťou a neexistuje sám osebe. Ten spoločný trh je produktom rokov a rokov a desiatok rokov vývoja a nie je možné ho vyňať z celého balíka európskych spoločných záležitostí a mať len ten a všetko ostatné zrušiť. Tento scenár je vysoko nepravdepodobný, lebo je prakticky vylúčené, že sa na ňom európske krajiny dokážu dohodnúť.
Ešte k tomu treba povedať čosi ďalšieho v súvislosti s brexitom. Málokto si to už dnes uvedomuje, ale jednotný trh, spoločný trh je brainchild, teda duševným dieťaťom Margaret Thatcher, ale hlavne britskej politiky. Britská politika v podstate trvala a vniesla nakoniec tento trhový princíp do procedúr Európskej únie a považujem za šialený paradox, že s takou robinhoodovskou statočnosťou práve Briti sa hrnú do toho, že ten spoločný priestor Európskej únie, ktorý spoluvytvárali, že idú opustiť. Viete, že, tí, ktorí sú mladší a nesledovali to s takými zovretými rukami, že čo sa deje, tak im to nedochádza, ale ten spoločný priestor Európskej únie, to nie je len britský prínos, čo sa týka, čo sa týka jednotného trhu, ale to je aj britský prínos, čo sa týka koncepcie ľudských a občianskych práv. To je z veľkej časti dielo britských právnikov, ktorí tento koncept, ktorý sa Európa potrebovala po 2. svetovej vojne a po celom tom, autoritárnej minulosti naučiť, tá úcta k slobode a k liberálnej demokracii, to proste odkiaľsi pochádza. A teraz to Británia opúšťa. Tak toľko k tomu jednotnému trhu. Jednotný trh, samozrejme, je jeden z najdôležitejších aspektov existencie Európskej únie a našej existencie v Európskej únii a, samozrejme, že to je jedna z vecí, ktoré potrebujeme dobudovať. Nie izolovane vytrhnúť. Čiže ten druhý scenár tiež nie je veľmi realistický.
Tretí scenár a štvrtý scenár obsahujú v sebe najviac prvkov realizmu. Ten tretí scenár je, že robme viac vecí teda, že bude sa prehlbovať integrácia vo viacerých aspektoch fungovania Európskej únie. A ten štvrtý scenár je podobný, lenže sa obmedzí počet vecí, v ktorých fungujeme bližšie, zjednotenejšie, ale že tam bude tá integrácia intenzívnejšia, bližšia. Povedzme, viem si vybrať také akože spoločná obranná politika spolu so spoločnými nákupmi vojenskej techniky, spoločná vonkajšia ochrana hraníc a tak ďalej.
No a ten piaty scenár, k týmto dvom sa ešte vrátim, ale ten piaty scenár je taký, že sa jednoducho bude natoľko prehlbovať európska integrácia, že príde v podstate k vytvoreniu akéhosi federálneho štátu. A všetci nad týmto scenárom mávli rukou ako nad totálne nerealistickým a ja sa nedivím, lebo je to jedna z vecí, na ktorej sa Európa ťažko v tejto situácii dokáže dohodnúť. Ale považoval by som za chybu, aby sme úplne zabudli na diskusiu o tomto scenári, pretože toto napriek tomu, s čím vstupujú do debaty proste tie euroskeptickejšie subjekty, toto je pôvodný sen otcov Európy, otcov európskej integrácie Schumana a ďalších. Jednoducho toto je škoda zahodiť ako tému diskusie, pretože od tejto diskusie sa môže odvíjať, že čo vlastne sme schopní implantovať do toho tretieho a štvrtého scenára.
A teraz sa dostanem k tomu, čo si myslím, že je pravdepodobné. Európa, toto je dobré na diskusiu, Európa sa nebude vyvíjať presne ani podľa jedného z týchto scenárov, Európa bude robiť to, čo sa v danej chvíli ukáže možné, praktické a uskutočniteľné. Bude to podľa všetkého akási kombinácia, akási kombinácia tretieho a štvrtého scenára a to povedzme, že teda robiť menej vecí a hlbšie a robiť viacej vecí, vo viacerých veciach sa integrovať.
Napríklad nový francúzsky prezident Macron povedal, že Európska únia potrebuje, keď už máme jednotnú menu, tak spoločnú fiškálnu politiku a možno aj spoločného ministra financií. A ja by som strašne varoval pred tým, aby sa nad týmto niekto ironicky chechtal, lebo podľa môjho názoru v tomto je logika. Tam, ja neviem, či potrebujeme aj tak úplne unifikovanú daňovú politiku, ale niečo musíme urobiť, aby sme ten projekt spoločnej meny udržali, a toto je zrejme to, čo budeme musieť urobiť. A pravdepodobne aj mnoho ďalších vecí.
Náš štátny tajomník Ivan Korčok, ktorý je, vlastne v ktorého agende je všetko, čo sa týka Európskej únie, a bolo aj naše predsedníctvo, tak publikoval taký článok, kde hovorí, že vlastne sú tri oblasti, ktoré musí Európa dobudovať. Tá jedna je už spomínaný spoločný trh, tá druhá je už spomínaná spoločná mena a tá tretia, tá tretia, je, je, je, vyfúklo mi to z hlavy (rečník sa obrátil na ministra), spoločný trh, spoločná mena a Schengen, samozrejme, Schengen.
Schengen je čosi, čo sme vytvorili v dobrej viere a pre slnečné počasie. Zrušili sme medzi sebou hranice a ja to stále vnímam ako sviatok. Tí, ktorí sú mladší odo mňa, ktorí majú, o generáciu sú mladší a tak ďalej, nevedia oceniť, čo to znamená prejsť voľne, bez obmedzenia cez hranicu. Nevedia, čo to znamená, že prenajať si alebo kúpiť si bývanie v Kittsee alebo v Rajke, alebo v Paríži. Ja viem, že mnohí to nerobia, ale len ten samotný fakt, že sa to dá urobiť, je neuveriteľná zmena v našich životoch a viem, čo hovorím, lebo 41 rokov svojho života, prvých, som strávil v totalite a za ostnatými drôtmi. A nielenže sa nedalo nezastať na hranici, nedalo sa dostať cez hranicu a strieľalo sa na tej hranici.
Schengen treba dobudovať, lebo to je projekt do dobrého počasia a projekt, ktorý nepočítal, že Európa sa stane vysnívaným miestom a útočiskom pre milióny ľudí z tretieho sveta, z Afriky, z Blízkeho východu. A, samozrejme, aj to, čo súvisí so Schengenom, že dublinské pravidlá boli nastavené na to, že migranti síce prichádzajú, žiadatelia o azyl síce prichádzajú, ale že toto je zvládnuteľné v tých okrajových, hraničných krajinách Európskej únie. V danej chvíli nie je a tie dublinské pravidlá sú fajn, ale potrebujú prerobiť.
Čiže ak sa bavíme o budúcnosti Európskej únie, a s tým ja z celého srdca súhlasím s Ivanom Korčokom, bavme sa najmenej o týchto troch veciach: Schengen, eurozóna a spoločný trh. A, samozrejme, aj o ostatných veciach, európska prokuratúra, bezpečnosť, a tak ďalej, to všetko je na programe dňa, ale tieto tri sú kľúčové, a bavme sa o tom, čo na to Slovensko.
A teraz, ja som bol dlho známy tým, že som bol veľmi, ale veľmi skeptický k mnohým veciam, čo sa diali na úrovni celoeurópskej. Napríklad som zblízka pozoroval vznik Lisabonskej zmluvy. Vtedy sa, kedysi v Laekene na základe Laekenskej deklarácie rozhodlo, že Európa musí zjednodušiť a urobiť zrozumiteľnejšou zmluvnú základňu Európskej únie, a za tým účelom sa zvolal konvent o budúcnosti Európy, ktorého sa zúčastňovali parlamenty členských krajín proste svojimi delegáciami. A to bolo ešte predtým, než sme sa celkom stali členmi Európskej únie, takže nejak; ale mohli sme už do toho vstupovať. Ale teraz si predstavte konvent, ktorý má dajme tomu 300 – 400 ľudí, ktorí ovšem nie sú stáli členovia, pretože do nášho života, nášho života volených politikov permanentne vstupujú voľby. Čiže ten konvent sa v priebehu svojho asi dvojročného alebo dvaapolročnej existencie menil. Predsedal mu vtedy bývalý francúzsky prezident Giscard d´Estaing a každý z tých prítomných na tom konvente pravidelne dostal dve alebo tri minúty, aby vystúpil a povedal svoj názor na čokoľvek. To znamená, že tam zaznievala kakofónia naprosto vzájomne nesúvisiacich proste diskusných príspevkov a na konci proste Giscardovi úradníci pripravili dokument, ktorý sa volal ústava, ústavná zmluva pre Európu a o ktorom tvrdili, že toto je výsledok ťažkých kompromisov a tej debaty, ktorá tam prebiehala. Neviem, asi som chodil na nejaké iné zhromaždenie, ale to s tou debatou vôbec nesúviselo.
Niežeby to bol blbo pripravený dokument, nakoniec on dnes je známy pod názvom Lisabonská zmluva, ale on bol hrozne dlhý a ťažkopádny, doteraz tá Lisabonská zmluva nesie, by som povedal, tieto nedostatky. Ale nebol to dokument plný nezmyslov, len bol ťažkopádny proste, bol; podľa mňa Lisabonská zmluva, ak to má byť ústavný základ existencie Európskej únie, tak je pre väčšinu ľudí, aj pre väčšinu z vás, stavím sa, že je tu minimum ľudí, ktorí naozaj proste urobili také sebapoškodenie a celé to prečítali od začiatku do konca, to sa zle číta proste. Dá sa to čítať, ale číta sa to zle. A nie je to tá ústava, ktorá sa dá strčiť do vrecka, do vrecka proste saka. Dobré ústavy sú také, niektoré sú dokonca nepísané, ako tá britská napríklad.
Dobre. To potom neprešlo cez referendum, pretože neviem prečo, ale referendum vo Francúzsku, referendum v Holandsku, časť ľudí verí, že referendum je ten správny nástroj, ako dospieť k pravde a dobrému riešeniu. No nie je, najmä keď sa jedná o zložité veci. Plebiscit je obyčajne v takom prípade skôr deštruktívny ako pozitívny nástroj, pretože po prvé, zanechá za sebou vždy rozdelenú spoločnosť, a po druhé, väčšina ľudí hlasuje o veciach, ktorým ale absolútne nerozumie. Hlasujú inštinktívne a hlasujú na základe... proste emócií. Dobre. Prosím? (Rečník sa obrátil na ministra.) Áno, áno a hlasujú vždy o svojej vláde, dobrá poznámka pána ministra, hlasujú, rozumiete, hlasujúci vo Veľkom Krtíši alebo v Olomouci alebo, neviem, vo Ferencvárosi proste nehlasujú, nehlasujú v takom prípade o scenároch fungovania Európskej únie, ale hlasujú o svojej nahnevanosti na slovenskú, českú alebo maďarskú vládu, alebo nenahnevanosti. Toto je ten problém.
Najzábavnejšie referendum, ony sú aj ďalšie, napríklad toto posledné ústavné referendum v Turecku bolo tiež dosť zábavné teda, lebo neverím, že Turci en masse rozumeli, o čom hlasujú, inštinktívne hlasovali. Ani to britské referendum nebolo sviatkom rozumu a demokracie. A jedno z najsmiešnejších bolo referendum o novej ústave v Egypte, kde okolo 40 % ľudí, to prezident Morsi vypísal referendum vtedy a 40 % ľudí v Egypte je negramotných a to bol dosť dlhý, asi 20-stranový text.
No dobre, tak sa prepísal ten dokument, presnejšie trošku sa upravil a prepísal sa jeho názov a už to nebola ústavná zmluva pre Európu, ale Lisabonská zmluva, jedna z ďalších zmlúv, ktoré definujú zmluvnú základňu Európskej únie a dnes žijeme podľa nej. A k tým scenárom vývoja v rámci toho treba povedať, nie je to najgeniálnejší dokument, ale to je ten, ktorý máme, a ten, na ktorom sme sa dokázali dohodnúť, a ten, podľa ktorého v danej chvíli žijeme. A nesmieme si nahovárať, že niekto z nás príde s geniálnym nápadom, niektorí si to tu nahovárajú, a všetci povedia, ahá, budú mať silný Aha-Erlebnis, to je zážitok aha, a zmenia celú základňu Európskej únie na čosi jednoduché, nekostrbaté. No nie, to je nereálne. Každá ďalšia snaha dospieť k revízii zmluvnej základne Európskej únie bude rovnako pracná, rovnako zložitá a rovnako dlhá, ako bola tá cesta, ktorou končila Lisabonská zmluva. Ja som osobne zažil cestu od Maastrichtskej zmluvy v roku 1991 či ´2, tuším, až po Lisabonskú zmluvu, to bolo 20 rokov vyše, a zložité.
A teraz sa dostávam ešte na chvíľočku k téme brexitu a k tomu, čo má robiť slovenská zahraničná politika. Nedávno vyšiel, pred dvomi-troma dňami taký prieskum európskej verejnej mienky, že Európania sa zhodujú na tom, že treba s Britmi vyjednávať tvrdo. Ale to je, prepáčte mi ten hrubý výraz, to je tak strašný bullshit, preboha, na čom sa zhodujú Európania, ktorí ani nemajú potuchu, aké komplikované rokovanie čaká Európsku úniu a Veľkú Britániu. Lebo mám obavy, že ani pani Theresa May ešte nevie celkom presne, čo ju čaká. A mám taký pocit, že aj v Európskej komisii neprevažuje jasno, že čo sa bude diať, pretože pravdepodobne to rozmotanie budúceho vzťahu Veľkej Británie k Európskej únii bude rovnako komplikované, akým spôsobom to vznikalo, cez všetky tie štádia. To nie je vec, ktorá sa dá proste, že si sadne pár múdrych hláv a vyrieši to. To; no nevyrieši, pretože do toho budú vstupovať, do toho budú vstupovať záujmy, postoje, emócie jednotlivých členských krajín, takže bude to zložité.
A ešte by som chcel povedať jednu vec, že kedykoľvek budeme špekulovať o tom, čo má robiť Slovensko, tak Slovensko nemá že držať hubu a krok, práve naopak, Slovensko má byť aktívne a asertívne, ale má byť na strane tých, ktorí sa snažia dospieť s Veľkou Britániou k dohode čo najvýhodnejšej pre obe strany. Je naším životným záujmom, aby Veľká Británia zostala tak blízko pri nás, pri Európskej únii, ako je len možné. Aby bola súčasťou spoločného trhu, aby bola súčasťou našej spoločnej bezpečnostnej politiky, pretože Veľká Británia je v danej chvíli krajina, ktorá má najmocnejšiu a najlepšie vybavenú armádu. Bez nej uvažovať o spoločnej obrane Európy je omnoho ťažšie ako s ňou.
A ja si myslím teda, že je po prvé dobré, že Slovensko bude pri tom stole, kde sa bude rokovať, hoci nebude rokovať Slovensko, a po druhé, že je dobré, že Slovensko už deklarovalo, že nech už sa vyberieme ktorýmkoľvek smerom, je dôležité byť úplne v strede toho všetkého. Periféria je rizikové miesto, periféria Európskej únie nie je miesto pre statočné sebaurčenie a samostatnosť, periféria je miesto, kde hrozí všetko možné. A som rád, že naša zahraničná politika deklarovala, že my potrebujeme byť priamo v jadre.
Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán minister, vážení kolegovia, dovoľte mi povedať pár slov k hodnoteniu predsedníctva Slovenskej republiky v EÚ. Aj s kolegom Klusom sme si dali naše predsednícke kravaty, takže týmto tiež chceme deklarovať, že sme rovnako ako predstavitelia štátu a vlády hrdí na to, ako sme obstáli a ako to dopadlo. Ja poviem naozaj len pár slov, lebo väčšinu vecí povedal za našu stranu kolega Klus.
Takže osobne som sa zúčastnil niekoľkých podujatí na predsedníctve a všetky, môžem deklarovať, že priebeh bol veľmi hladký a veľmi dobrý. Čo je však dôležitejšie, dostával som spätnú väzbu od kolegov na rôznych úrovniach, od kolegov hlavne poslancov z krajín Európskej únie, kde tá spätná väzba bola výlučne pozitívna. To je vždy veľmi príjemné, keď prídete po skončení vášho predsedníctva na ďalšie podujatie a väčšina účastníkov spomína o tom, ako prebehli podujatia v Bratislave úspešne.
Z pohľadu človeka, ktorý tu žije, je tiež nie nezanedbateľné to, že sme odprezentovali našu krajinu a naše hlavné mesto tisícom mienkotvorcov z krajín Európskej únie. Nemyslím si, že primárnym cieľom predsedníctva EÚ by malo byť nejaké piár krajiny, ale je to postranný benefit, ktorý sme takisto získali. Takže za to tiež patrí, patrí vďaka.
Chcem podotknúť, že pri podujatiach súvisiacich s predsedníctvom sa predstavitelia opozície aktívne zúčastňovali väčšiny podujatí, ktoré s predsedníctvom súviseli, a dnes fungujeme vo svete, kde prestávajú platiť akékoľvek pravidlá politického zápasu. Hovorím o našej domácej politickej scéne, tak som rád, že zahraničná politika ostáva aspoň tým posledným ostrovom normálnosti a Slovensko, ak teda nerátame jednu parlamentnú stranu, ostáva aj naďalej jednotné. Čo je pre mňa také príjemné zistenie, lebo ak sa pozerám okolo seba, tak tie bašty aspoň akej-takej istoty normálnosti v našom politickom zápase postupne padajú jedna za druhou, takže dúfam, že tá v oblasti obrany a bezpečnosti a v oblasti zahraničnej politiky nikdy nepadne.
Chcel som hovoriť viac o bezpečnostnej stratégii, ktorá patrí pod rezort ministerstva zahraničných vecí, ale nechám si svoj príspevok a prídem a vystúpim s ním až pri bode, ktorý predkladajú kolegovia Fedor a Glváč.
Takže ešte raz, pán minister, ďakujem a chcem tlmočiť poďakovanie aj všetkým, ktorí sa na príprave a realizácii predsedníctva Slovenska podieľali.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán minister, dámy, páni, dovoľte mi, aby som sa v stručnosti vyjadril k správe o plnení úloh zahraničnej európskej politiky, ale aj širšie k vnútropolitickému, zahraničnopolitickému kontextu, v ktorom je predkladaná. Za bežných okolností by tieto správy boli štandardným odpočtom hodnotenia práce ministerstva zahraničných vecí. Ale dnes by som práve rád pridal dôraz na kontext, na fakt, že prostredie, v ktorom fungujeme, žijeme, bezpečnostné prostredie sa vyznačuje veľkou nestabilitou a nepredvídateľnosťou. A táto nepredvídateľnosť je azda najväčšia za posledné desaťročia. Čas predkladania tejto správy alebo týchto správ nie je tak úplne štandardný. Preto aj mojich niekoľko poznámok bude nielen k samotnému hodnoteniu.
Stačí si pozrieť najvýznamnejšie udalosti z uplynulých mesiacov, ktorých výsledky čakal málokto. Voľby v USA, brexit, ktoré predznamenali nepredvídateľnosť politiky v nasledujúcom období. Voľby vo Francúzsku dopadli víťazstvom proeurópskeho kandidáta, ale výsledky populistov sú stále vysoké. V tomto kontexte prevádzka zahraničnej politiky narastá na význame viac ako kedykoľvek predtým, najmä pre štát našej veľkosti, našej polohy a našich geopolitických možností. Nie je to pekná predstava, ako asi by sme skončili bez pomoci kľúčových spojencov.
Často počúvame, že zahraničná politika je najmä o záujmoch. Najmä o záujmoch tých veľkých a mocných, pretože tých menších a nie tak silných nik vlastne nepočúva. Iní hovoria, že zahraničná politika musí byť primárne o hodnotách. Myslím, že oba prístupy sú správne. Ten prvý platí najmä pre svet bez pravidiel fungovania vzťahov, bez hodnôt a bez systému. Je jasné, že pre Slovensko ako krajinu s limitovanými možnosťami a obmedzenými zdrojmi je dôležité, aby zahraničná politika bola založená práve na dohodnutých pravidlách, na zdieľaných hodnotách a spojeneckých záväzkoch.
Dovolím si povedať, že hlas Slovenska nebol v zahraničnej a európskej politike nikdy silnejší, ako je tomu za posledných 15 rokov, za obdobie, odkedy sme sa stali členmi Európskej únie aj Severoatlantickej aliancie. Tieto organizácie neprispeli k zmenšeniu, neprispeli k zmenšeniu významu Slovenska na zahraničnopolitickej scéne, ako sa to niektorí snažia falošne tvrdiť. Práve naopak, prispeli k historicky bezprecedentnému významu našej vlasti v európskej aj zahraničnej politike.
Ak som hovoril o nepredvídateľnosti, je tu ešte jeden závažný moment. Dodržiavanie pravidiel medzinárodného usporiadania platného po druhej svetovej vojne, medzi ktoré patrí aj neporušiteľnosť hraníc. Je pre nás dôležité, aby sme sa zasadzovali za fungovanie pravidiel. V súčasnosti však v priamom prenose sledujeme, ako pravidlá prestávajú byť rešpektované, čo je nebezpečné práve pre menšie štáty. V Európe sa také niečo ako na Ukrajine a Kryme od druhej svetovej vojny nestalo a nesmieme to v žiadnom prípade podceniť. Pretože ak prestanú platiť pravidlá, medzinárodný poriadok, ako ho poznáme dnes, sa veľmi rýchlo zrúti a malé štáty ako Slovensko sa stanú hračkou v rukách tých silnejších.
Spomeniem len tri základné okruhy otázok, na ktoré som presvedčený, že naša politika by mala vedieť už v krátkej budúcnosti odpovedať. Po prvé, je to otázka vnútroštátneho konsenzu o základných otázkach zahraničnej politiky, bezpečnostnej politiky. Po druhé, myslím, že ešte viac ako za posledných 15 rokov práve dnes budeme musieť rozvinúť diskusiu o kľúčových spojeneckých vzťahoch v rámci Európskej únie, v rámci NATO. A po tretie, je to oblasť vzťahov so susedmi, a najmä regionálneho zoskupenia známeho pod názvom V4.
K prvému bodu, teda k otázke vnútroštátneho konsenzu. Nezdieľam až taký optimizmus, ako pán kolega Droba pred chvíľou prezentoval, preto, pretože si pamätám, že v otázkach vzťahu k Európskej únii, Severoatlantickej aliancii dlhé roky panovala široká politická zhoda medzi koalíciou, opozíciou v širokom politickom spektre. Toto základné zameranie vlastne nik nespochybňoval. Po posledných voľbách sa ale situácia veľmi zmenila. Máme tu zrazu politikov, ktorí spochybňujú význam organizácií, ako je Európska únia, ako je NATO, pre náš národ. Myslel som, že diskusie, prečo je dôležité, aby sme patrili na západ aj ideovo, politicky, že to už máme vlastne za sebou. A tu niekde z minulosti prišli niektorí, ktorí tú diskusiu zaspali. Nie každý sa teší jednotnej Európe a sú sily, ktoré nás chcú v Európe znovu rozložiť na jednotlivé malé štátiky, na jednotlivé malé záujmy, ubrať jej politickú silu. Veď s menšími sa lepšie dohaduje. Nástroje tak účinne využívajúce voľné šírenie informácií a dezinformácií sú v mnohých štátoch kladené na úroveň mimoriadne vážnej bezpečnostnej hrozby. Preto chcem apelovať aj na našu vládu, aby sa týmito hrozbami zaoberala oveľa intenzívnejšie, ako tomu je doposiaľ.
V druhom okruhu otázok v rámci, vzťahy vo vnútri EÚ a NATO. Európska integrácia oslavuje desiatky rokov, 60 rokov svojej existencie a zároveň stojí aj pred zásadnou diskusiou o svojej budúcnosti. Z vyššie uvedeného vyplýva, že Slovensko zatiaľ nemá na výber nič lepšie ako Európska únia. Len ťažko by sme hľadali asi krajinu tak vystavenú vonkajším vplyvom, ako je Slovensko. Tak otvorenú, ak chcete, a tak závislú od okolitého prostredia ekonomicky aj bezpečnostne. Sú chronicky známe údaje zo štatistiky, že celých 90 % nášho hrubého domáceho produktu produkuje vlastne export, že približne 70 % verejných investícií plynie z fondov EÚ, že 85 % nášho exportu ide do štátov Európskej únie a podobne. Nehovoriac o tom, že máme svoj hlas vo všetkých dôležitých európskych inštitúciách. Už sa o nás nerozhoduje v Berlíne a Moskve, ale spolupodieľame sa na budúcnosti Únie aj tým, aké postoje zaujmeme k najdôležitejším výzvam, ktoré nás tento rok budú čakať. Možno aj rozhodovanie o tom, či zostaneme v hlavnom integračnom jadre alebo opäť niekde na periférii.
Určite tiež treba podotknúť, že budúcnosť nemusí byť daná len tým, ako sa rozhodneme tu na Slovensku, aké scenáre si namaľujeme my. Bolo by však veľmi zlé, keby sme si túto situáciu komplikovali ešte viac vlastnými neuváženými krokmi. Chcem preto oceniť, že vláda sa pevne prihlásila k nášmu miestu v Európskej únii, že opakovane ústami ministra zahraničných vecí a v poslednom čase čoraz viac aj predsedu vlády ohlasuje náš záujem byť v centre diania, byť v integračnom jadre Únie. Samozrejme, že to nestačí. Samozrejme, že bude ešte veľa diskusií o jednotlivých politikách. Čo to v konečnom dôsledku bude znamenať, keď sa povie viacrýchlostná Európa? Je však dôležité, že na čele exekutívy stoja ľudia, ktorí vedia rozpoznať, že toto je náš skutočný národný záujem, že vedia, kde je sever. Napokon aj preto som sa; a napokon aj preto som podporil programové vyhlásenie tejto vlády.
So zahraničnou politikou je pevne spätá aj bezpečnostná politika. Zahraničná politika je doslova o všetkom, priamo súvisí s bezpečnostnou politikou a je osudovo zviazaná s existenciou štátu či národa. Napokon, v bezpečnostnej politike sa často uvádza, že takzvané mocenské vákuum neexistuje, pretože je okamžite vyplnené vplyvom alebo dosahom niektorého silnejšieho hráča. Som presvedčený, že každý, kto opätovne volá po takzvanej neutralite Slovenska, si je veľmi dobre vedomý, že takáto neexistuje. Že v skutočnosti volá po tom, aby sa Slovensko zaradilo pod vplyv niekoho silnejšieho, aby sme stratili vlastnú zahraničnú bezpečnostnú politiku.
Niet väčšieho garanta našich bezpečnostných záujmov v súčasnosti, ako je Severoatlantická aliancia. Podobne ako Európska únia po brexite, aj NATO po amerických voľbách stojí pred zásadnou diskusiou o svojom ďalšom osude. Je zrejmé, že Slovensko potrebuje viac investovať do vlastných ozbrojených síl a do ich vybavenia. Kvôli našej vlastnej bezpečnosti aj kvôli tomu, aby sme neoslabovali ostatných spojencov. Je preto potrebné venovať zvláštnu pozornosť práve rozvoju, modernizácii ozbrojených síl.
Domnievam sa, že je dôležité, aby zloženie parlamentu, ktoré má reálny dosah na to, ako budú vyzerať investície do našej obrany v najbližších rokoch, prejavilo svoju vôľu už teraz. Som preto rád, že už na tejto schôdzi prijmeme deklaráciu, ktorá bude znamenať záruky, že v Národnej rade nájde podporu navýšenie výdavkov do slovenských ozbrojených síl, do slovenskej obrany. Zároveň verím, že do budúcnosti bude slovenská vláda podporovať čo najväčšiu kooperáciu v oblasti obrany. Znamená to využiť všetky nástroje, ktoré sa ponúkajú či v Európskej únii, alebo NATO, aby tieto zvýšené výdavky boli zároveň čo najefektívnejšie využité. Európa môže byť silná, keď bude užšie a bližšie spolupracovať. A je to aj v našom silnom záujme. Veď expertné analýzy hovoria, že vytvorením spoločného obranného trhu v rámci Únie sa dokážu ušetriť desiatky miliárd eur kaž-do-roč-ne, aj našich, teda slovenských eur.
Napokon obrana a spolupráca je čoraz častejšie témou vrcholových stretnutí v európskej politike a je to oblasť, ktorá bude predurčovať osud ďalšej európskej integrácie a podľa môjho názoru by sme nemali ostať stranou. To ako spomínal pán kolega Šebej, že treba asi dobudovať Európsku úniu najmä na troch pilieroch: Ten jeden pilier predstavoval spoločný trh, druhý spoločná mena, tretí Schengen. Ja by som k tomu skromne poznamenal, že otázka spoločného obranného trhu je mimoriadne dôležitá, aktuálna a predpokladám, že bude čoskoro na stole, a verím, že aj na Slovensku.
V súvislosti s ďalšou budúcnosťou Európskej únie, NATO sú dôležité vzťahy s našimi najbližšími susedmi. Tu sa krátko pristavím, pretože nás čaká síce diskusia, tie veľké debaty o Európskej únii, o NATO, ale bude nás čakať, myslím, aj diskusia o budúcnosti regionálneho zoskupenia nazvaného V4. Iste to nie je prekonaný koncept. Susedské vzťahy sú mimoriadne dôležité. Stále je mimoriadne veľa otázok, ktoré má zmysel koordinovať a radiť sa a presadzovať, aké záujmy, a práve toto regionálne zoskupenie určite predstavuje užitočnú platformu. Domnievam sa však, že treba minimálne podotknúť, že istá opatrnosť je tu na mieste. Treba si totiž dávať pozor, aby sme uprednostnením nejakého typu regionálnej spolupráce nepoškodili svoje záujmy naviazané na integračné jadro Európy.
Ďalej by som v tomto momente asi nerád rozvádzal túto tému, ale chcel som na to upozorniť. Myslím, že je dôležité, že na tento moment práve teraz poukázať, a som rád, že aj v tejto oblasti môžme skôr vidieť trpezlivú nebombastickú prácu našej diplomacie. Jeden skúsený slovenský diplomat nedávno povedal vetu, ktorá ma veľmi zaujala a tou by som chcel aj ukončiť moje vystúpenie a zacitujem ju asi tak, že nemôžme si dovoliť diskusiu, kam chceme patriť, toto už nie je v záujme krajiny, nášho štátu. Koniec citátu. A v dobe nejasností, rozkývania všetkých naokolo je dobré mať pevné zástoje a presvedčenia a to platí tak pre nás aj pre našich susedov. Tak sa skúsme konečne zase aspoň na zásadných otázkach zhodnúť, držať líniu a presadiť národné záujmy, ktoré sú, verím, pre všetkých nás posvätné.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, páni spravodajcovia, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi pár poznámok k všetkým trom podľa mňa veľmi významným dokumentom, ktorými sa zaoberá či už celkový formát zahraničnej politiky z globálu alebo z hľadiska pohľadu na európske záležitosti, a to aj veľmi dôležitý dokument, ktorý takpovediac prináša či už dvom predmetným výborom, ale teraz už aj plénu správu o priebehu a výsledkoch predsedníctva Slovenskej republiky, čo bolo, asi všetci budeme súhlasiť, za ostatné obdobie najvyšší formát z hľadiska zahraničnej politiky, ktorý sa, kde bola Slovenská republika účastná za posledné obdobie. Ja budem mať zopár poznámok, keďže som pozorne počúval vystúpenia kolegov z výboru, ako aj vystúpenie z výboru zahraničného, jeho predsedu, ale aj kolegov z európskych záležitostí, dovolím si len v rámci času, ktorý mám k dispozícii, zopár poznámok. A to je, že chcel by som sa prihovoriť do budúcna k vedeniu parlamentu, aby sme forma tejto debaty už nerobili formátom zlučovania rozpráv, pretože sú len predsa mierne nuansy medzi tými jednotlivými dokumentami, dokonca by som si dovolil navrhnúť, keďže sme v minulej schôdzi mali možnosť po prvýkrát debatovať na tejto pôde aj s europoslancami, tak napríklad, napríklad spojiť tento moment aj s preberaním správy by nebolo celkom, myslím si, že márne. Zároveň by som chcel, keďže mám tú možnosť, poprosiť, je to naozaj ani nie vo forme žiadosti, ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí, viem, že sa to tu tak mieša, bola veľká debata, keďže zákon, zmenu rokovacieho poriadku, aby europoslanci mohli vystúpiť, som predkladal štyrikrát, až toto volebné obdobie sa to zrealizovalo, keďže si túto myšlienku osvojilo SNS, keby sa do budúcna dalo možno zabezpečiť vaša prítomnosť pri vystúpení europoslancov. A nemyslím si, že sme veľmi zmiešali tú exekutívu s europoslancami a s nami, ale možno by to malo z hľadiska tej ambície, ktoré svojho času malo samotné predsedníctvo, a to je dostávať európske témy do širšej verejnosti, by debata aj za účasti v úlohe možno naznačenia niektorých základných línií v úlohe pána ministra spolu s europoslancami pri preberaní správy o európskej politike, bolo by to asi vhodné.
Keď som pozeral všetky tri dokumenty, zameral som sa hlavne na tri. Pán kolega Šebej dosť výrazne sa venoval bielej knihe, ktorú pripravila aj eurokomisia, ja som už zopár poznámok na túto tému mal, chcel by som len zdvihnúť jeden moment. Podľa mňa je, Únia zažíva – a to tu dnes nezaznelo – podľa mňa veľký boj inštitúcií. A osobne si myslím, že takýto dokument, ktorý z môjho pohľadu popisuje, nehovorí o možných scenároch, ale popisuje reálny stav Európskej únie a možno aj debatu v členských štátoch a z toho vyhajlajtovala päť popisov situácie. Dokonca tieto situácie, či už budeme hovoriť o tom všetko je dobré, pokračujme, alebo viac, viac európskej integrácie, nesú niektoré politické projekty, politické subjekty v samotných svojich programoch, a preto týchto päť je ako keby najvýznamnejších. A predpokladám a osobne by som viac privítal, keby s takýmto dokumentom prišla nie Komisia, ale že by sa to prebralo pri účasti premiérov na Rade.
Od Komisie som totižto čakal úplne iný moment a síce sa bavíme o roku 2016, ale je to priamo implikované do roku 2017, osobne som čakal omnoho viacej od takej skôr oslavnej konferencie v Ríme pri príležitosti rímskych, prijatia Rímskych zmlúv, pretože už v septembri v 2016. roku som mal pocit, že Únia pod tlakom brexitu a možných volebných scenárov, ktoré prichádzajú v jednotlivých členských štátoch, si dala ako keby vnútorný záväzok, že príde s nejakými riešeniami. To, že by sme mali odstrániť tento inštitucionálny rozpor, to, že by mal niekto prísť ako reálny ťahúň s reálnymi scenármi, nie, čo si budú vyberať členské štáty, ale ako si to predstavuje Európska únia a v zastúpení Európskej komisie s prebratím v Európskom parlamente, je asi to, čo my budeme musieť od Európskej komisie očakávať. Ako je možné, že existovali, keď ešte Únia mala takpovediac ťah na bránu, že sme sa dokázali dohodnúť, tak ako to kolega Šebej v historickom troška diskurze hovoril, na maastrichtských kritériách, na lisabonských zmluvách, a nie sme schopní teraz vytvoriť reálny dokument, reálnu dohodu na tom, čo s Európskou úniou z hľadiska názorov jednotlivých členských štátov, čo s Európskou úniou z hľadiska Komisie. Biela kniha je len popis stavu.
Úplne súhlasím s tým, že nikto neočakáva, že sa bude napĺňať tretí scenár a teraz sa zavelí na nejakom veľkom summite, že Únia bude pokračovať podľa tretieho scenára, ktorý zadefinovala v bielej knihe Európska komisia, ale mali by sme reflektovať to, čo sa stalo v ostatnom období, to znamená, stratila Únia veľké územie, významného člena, čiže celý ten koncept brexitu, aby sme potom si nehrýzli nechty, ak sú voľby vo Francúzsku, ak sú voľby v Holandsku, či náhodou projekt Európskej únie nebude rozstrelený na základe hlasovania nejakej konkrétnej väčšiny, ktorá v členskom štáte vzniká a tým pádom ohrozuje takéto jedno hlasovanie v rámci členského štátu alebo takéto jedny voľby celkový projekt.
Preto ja by som aj pod tlakom a keďže toho času mám menej, chcel ešte vyzvať ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí, keďže pôsobím predsa len v tej novinárskej a marketérskej oblasti a v tých dokumentoch mi to troška akcentuje, nazvem to tematicky, obrana zahraničnej politiky a európskych záležitostí, pretože asi aj ministerstvo zahraničných vecí a zodpovedných pracovníkov na ňom, ako aj ľudí, ktorí sa v parlamente zaoberajú touto tematikou, veľmi bude rozčuľovať to, akým spôsobom sa vedie hoaxová vojna, nechcem ju volať hybridná, pretože zrovna témy v rôznych časopisoch a v mnohých internetových portáloch sa nevenujú nejakej miestnej politike, nevenujú sa dokonca v mnohých oblastiach ani tej národnej, vládnej, medzivládnej, opozičnej, ale zrovna si zoberú za svoj tematický vrchol popisovanie globálnych pohybov, popisovanie určitých náhľadov na zahraničnú politiku a robia to falošne, lživo a veľmi škodlivo spoločnosti. Preto ak by sa v tejto vojne lží objavila nejaká analytická jednotka alebo čosi aj na ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí, ktoré by sa do boja proti hoaxom a lžiam vo verejnej mienke, ktoré veľmi rýchlo zapúšťajú korene, šírený, tak by som toto veľmi ocenil a možno to nie je tiež celkom márny nápad.
Zároveň zo správy som sa zameral na, mám na to minútu, na tých 16 oblastí, ktoré boli definované z hľadiska občanov, a prínos nášho predsedníctva z hľadiska občanov. Niektoré sú veľmi technické, týkali sa roamingu, internetu, rozšírenie. Toto všetko sa dá privítať. Čo by som však chcel zvýrazniť, myslím, že kolega Klus to spomínal, nabudúce, keď sa nám, či budeme robiť niečo v rámci zahraničného výboru alebo v rámci európskych záležitostí, regionálny, regionálny, regionálny rozmer. To, že predsedníctvo viac-menej možnože z finančných dôvodov, bezpečnostných dôvodov bolo zamerané len do Bratislavy, ja považujem za jeho mínus. A myslím si, že či Košice z hľadiska vytvorenej tej kultúrno-kongresovej infraštruktúry a podobne, alebo Bystrica, alebo iné krajské mesto, súhlasím s tým, že mohli sme predsedníctvo vytiahnuť viac do regiónov Slovenska.
A posledná, posledná poznámka. Myslím si, že akokoľvek to s Európskou úniou bude, predsa len mali by sme trvať z hľadiska našej zahraničnej politiky aj politiky európskych záležitostí na tom, dokončím iba myšlienku, aby od zodpovedných ľudí sme vyžadovali naozaj reálne riešenia, pretože od brexitu bude takmer rok a zdá sa mi, že nie veľmi Európska únia vie ako ďalej.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Poprosím ctených členov výboru pre kultúru a médiá, 12.05 výbor pre kultúru a médiá na obvyklom mieste. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Tiež pripomínam členom hospodárskeho výboru, že budeme mať zasadnutie o 13. hodine v miestnosti č. 148. O jednej, 148. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Dovoľte pripomenúť kolegom z Komisie Národnej rady Slovenskej republiky pre boj proti fašizmu, že o dvanástej máme v miestnosti č. 149 rokovanie. Naším hosťom bude predseda parlamentu Andrej Danko. Ďakujem.

Ďakujem. Upozorňujem členov výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, že zasadáme dnes 12.30 v tradičnej miestnosti.