17. schôdza

Pán poslanec Jahnátek, začneme, dobrý deň. Poprosil by som... Musel som, prepáč. (Zasmiatie sa predsedajúceho.)
Poprosil by som, vážené poslankyne, vážení poslanci, nastal veľmi rýchly konsenzus. Bolo dohodnuté teda, že tak ako bolo schválené, pokračujeme mimoriadnymi správami okrem správy pani poslankyne Tomanovej, ktorú, teda pani ombudsmanky Tomanovej, ktorú presúvame na ďalšiu nadchádzajúcu schôdzu. Prerokujeme dneska všetky body programu, ako sme hlasovali, až do skončenia samotného vyčerpania celého bodu programu tejto schôdze.
Poprosím vás, vyhlásim teraz trojminútovú prestávku, aby sa naozaj tí, ktorí v sále nechcú alebo nemôžu z pracovných dôvodov byť, vedeli vzdialiť, aby sme v kľude pokračovali 11.35 hod. tak, ako je stanovené prvým čítaním návrhu poslancov Beblavého a Mihála.

(Krátka prestávka.)

(Po prestávke.)

Pokračujeme prvým čítaním o

návrhu poslancov Miroslava Beblavého a Jozefa Mihála na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Návrh zákona je pod tlačou 544. Návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 560.
Dávam slovo poslancovi Miroslavovi Beblavému, aby návrh zákona uviedol. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Počkám ešte asi na spravodajcu... (Reakcia z pléna.) Á, si tu, prepáč. Pardon. Vidím, že je tu pani spravodajkyňa, takže môžme začať.
Dovoľte mi teda predložiť návrh, ktorý sme vymysleli spolu s kolegom Jozefom Mihálom a ktorý by mohol pomôcť ľuďom sa dôstojnejšie zamestnať za lepších podmienok a zároveň aj zamestnávateľom by mohol pomôcť napriek tomu, že časť zamestnávateľov je k nemu skeptická. Ale k tomu všetkému sa dostanem. Dovoľte mi na úvod vysvetliť, o čom ten zákon je, a potom ho aj trošku zdôvodniť.
Ten zákon samotný je pomerne stručný a hovorí dve veci. Prvá vec, ktorú hovorí, je, že ak niekto inzeruje verejne dostupným spôsobom pracovnú ponuku, tak je povinný v tej pracovnej ponuke uviesť, aj koľko je minimálna mzda alebo minimálna odmena, ktorú za to ponúka. A zároveň túto sumu potom následne aj musí s víťazným uchádzačom dodržať. Samozrejme, môže dohodnúť aj viac, ale nemôže dohodnúť menej. Inými slovami, inzeráty pracovné by po prijatí tohto zákona museli hovoriť aspoň to, koľko najmenej je zamestnávateľ ochotný za tú prácu zaplatiť.
Zákon nekladie žiadne limity zamestnávateľom v tom, aké ďalšie informácie by tam uvádzali. To znamená, mohli by uvádzať rozpätie, mohli by uvádzať dodatočné výhody a benefity, koľko sa platí za nadčasy a aké iné výhody, ktoré má. Nič z toho by zákon neobmedzoval. Zákon by len hovoril, že to číslo, ktoré je uvádzané ako najnižšie, nemôže zamestnávateľ ani následne podliezť.
Zároveň návrh zákona hovorí o tom, že ako tento zákon vymáhať. Navrhuje sa, aby ho vymáhala inšpekcia práce, ktorá teda vymáha aj ostatné pracovnoprávne predpisy. A vymáhala ho spôsobom, kde výslovne je v zákone uvedené, že pri prvom porušení zamestnávateľ dostane len upozornenie. To znamená, že v snahe byť zase ústretoví k zamestnávateľom sme ten zákon naformulovali tak, aby sa nikto nemohol stať nevedomky obeťou nejakej štátnej byrokracie, pretože ak náhodou si tohto zákona nebude vedomý alebo nebude si vedomý, ako presne ho má uplatniť, tak pri prvom porušení dostane len upozornenie. A následne už môže byť zamestnávateľ aj pokutovaný, ale tým pádom zabezpečíme, že to porušenie už bude musieť byť vedomé, pretože bude minimálne raz upozornený štátom, aj keby nemal sám osebe o tomto zákone povedomie.
Prečo treba takýto zákon prijať? Dovoľte mi namiesto toho, aby som možno hovoril štatisticky, analyticky, dovoľte mi odcitovať dva príbehy zo života, ktoré nám povedali ľudia z praxe, žijúci na Slovensku. Takže dovoľte mi odcitovať prvý príbeh.
"Za svoj život som absolvoval naozaj veľa pohovorov, či už prvé kolo, druhé kolo, tretie, a nikdy, opakujem nikdy, mi ani personálka, ani potenciálny zamestnávateľ neponúkli vyšší plat, ako som pýtal. Nehovoriac o ix kolách, času, výdavkov, energie, príprav a tak ďalej stratených zbytočnými výjazdmi nielen v rámci Slovenskej republiky, kde som sa dosť často cítil doslova ako zaujímavé šikovné zvieratko, na ktoré sa prišli pozrieť niekedy počas jedného pohovoru aj viac ako šesť ľudí. Nehovoriac, že na moje špecifické odpovede, ktoré mali viesť k tomu, aby som si urobil detailnejší pohľad na pracovné miesto, kde veľakrát ani samotní manažéri, pod ktorými som pracoval, nevedeli odpovedať. A to som sa napočúval potenciálnych zamestnávateľov, aký som erudovaný, s bohatými skúsenosťami a podobne. Prečo mi ani jeden z nich po tom, čo som sa im páčil a vyhovoval ich požiadavkám, ba niektoré som predčil, mi neponúkli vyšší plat? No prečo asi? Pretože väčšinou čakali, že sa nájde iný uchádzač, rozumej, z odľahlejších a chudobnejších častí Slovenska, ktorý to bude robiť za menej, resp., aby som bol presnejší, za oveľa menej. A kto tvrdí, že nie, tak nech už konečne vystrčí hlavu z piesku a pozerá sa, aká je realita." To je od občana.
A potom od pracovníčky, ktorá robila v personálnej agentúre. "Pre personálku som robila dva roky. Klient chcel zamestnanca získať vždy za čo najnižšie ohodnotenie z rozsahu, ktorý si sám zadal. Základným pravidlom bolo nikdy nepovedať ponúkanú mzdu vopred, vždy žiadať predstavu zamestnanca. Ak chcel viac, mali sme ho skúsiť ukecať na toľko, koľko bol budget a nabaláchať ho na ostatné benefity a postupný rast platu. Ak chcel menej, super, máme lacnejšieho človeka. A keď toto robíš dlhšie, jednoducho to máš v sebe. Ak uchádzač zavolal a opýtal sa na mzdu alebo sa na ňu pýtal na začiatku pohovoru, bol odpísaný. Logika bola, že keď niekoho zaujímajú peniaze, nebude to dobrý kandidát."
Tieto dva príbehy som vybral z množstva, ktoré sme dostali rôznymi či už sociálnymi, alebo inými médiami, pretože ilustrujú mentalitu súčasného trhu z pozície aj jednej, aj druhej strany. Tá mentalita je naozaj o čo najlacnejšom získaní zamestnanca.
Zároveň však voči zamestnancovi nie je pristupované korektne. Aby som to odcitoval ešte z iného, z iného prípadu, tak dovoľte mi odcitovať. "Nedať do inzerátu plat je zneužívanie pozície na trhu toho, čo si prácu hľadá. Plat je pre zamestnanca veľmi dôležitá vec, podobne ako pre zamestnávateľa moja kompetentnosť vykonávať prácu. Si predstavte, že situácia by bola opačná a firmy zúfalo potrebovali zamestnancov a oni by im posielali životopisy bez informácií o svojom vzdelaní a skúsenostiach, tie by prezradili až na pohovore. Neuvádzanie kompletných informácií je mrhaním času pre obe strany."
A posledný úvodný citát. "Zverejnenie ponúkanej mzdy nie je informácia len pre uchádzačov o zamestnanie, ale aj pre zamestnaných, aby mali možnosť porovnať a rozhodnúť sa, či ostanú pracovať pre súčasného zamestnávateľa, alebo to skúsia inde."
Preto som si dovolil odcitovať tieto stanoviská a skúsenosti, lebo ilustrujú to, že dnes máme trh práce a najmä teda jeho aktérov, ktorí sa v mnohých prípadoch sústreďujú skôr na zneužitie, alebo využitie podľa vášho uhlu pohľadu, nedostatočnej vyjednávacej sily, informovanosti a postavenia ľudí, ktorí sa o prácu uchádzajú. Je to aj v súlade, a k tomu sa dostanem neskôr, s filozofiou toho, že len hlupák platí ľuďom viac, než absolútne musí. A to je filozofia, s ktorou ja síce nesúhlasím, a to ako človek, ktorý manažoval, najímal a platil dlhé roky mnoho ľudí, ale je to filozofia, ktorú nepochybne mnohí majú, a ja sa k tomu ešte na záver vrátim, pretože ju má aj zjavne líder najväčšej opozičnej strany.
Pokiaľ má veľa zamestnávateľov takúto filozofiu, tak potom povinné zverejňovanie ponúkaných platov je nástroj, ako pomôcť ľuďom vyrovnať túto mocenskú nerovnováhu. Inými slovami, pre zamestnávateľov, ktorí nechcú zneužívať neinformovanosť zamestnancov alebo ich zraniteľnejšie postavenie, to žiadny problém nemôže byť. Naopak, pre zamestnávateľov, ktorí to zneužívať chcú, by tento faktor aspoň čiastočne prispel k vyrovnaniu mocenskej nerovnováhy a k tomu, aby zamestnanci boli v lepšom postavení.
Dovoľte mi, keďže to je jadro celého zákona, o tom hovoriť aj podrobnejšie.
Prvá námietka voči tomuto návrhu, ktorá sa objavila, bolo, že je to zvýšenie byrokracie. Ako som už uviedol, tento argument je jednoducho nepravdivý. My hovoríme o tom, že mzda sa musí uvádzať v inzerátoch, ktoré sa aj tak zverejňujú. To znamená, my nepridávame zamestnávateľovi žiadnu administratívnu povinnosť navyše, že by musel niečo zverejňovať. My navyše nechávame na zamestnávateľa, ako som spomenul, aj formu toho, tej informácie. To znamená, že nepredpisujeme, ako som povedal, presne, že to musí byť takto a takto naformulované. Keď niekto chce uviesť rozpätie, nech uvedie rozpätie, keď niekto chce, napríklad sťažoval sa niekto, že ja dávam nízky základný plat, ale ľudia si neuvedomujú, že ja platím dobre nadčasy a mám tieto benefity. Nie, to tam môže pokojne tiež napísať, keď chce. Môže napísať, ponúkame síce len 740 hrubého, ale popritom si môžte zarobiť na tomto.
Zamestnávateľ bude môcť robiť úplne, čo chce, jediné, čo bude musieť dodržať, je dodržať to minimum, ktoré tam ale uvedie. Nemôže sa stať, že tam napíše tých 740 euro a zamestnanec nakoniec zistí, že, prepáčte, je to len 690, lebo, bohužiaľ, sa nám zhoršilo hospodárenie. Takže preto musím absolútne odmietnuť argument byrokratizácie.
Druhý argument, ktorý predviedol alebo predložil pán Richard Sulík, je, že je toto opatrenie zbytočné, lebo zamestnávatelia ho budú obchádzať tým, že zverejnia len minimálnu mzdu. To znamená, napíšu do inzerátu, plat je 435 eur minimálne a podobne a tým pádom vlastne to celé sa minie účinku. Tento argument je zaujímavý, ale keby bolo tak, tak by som nerozumel celkom zúrivosti niektorých zamestnávateľov z tohto návrhu, pretože skôr by sa z nás mohli smiať, ale oni sa z nás nesmejú podľa reakcie.
A ten dôvod je veľmi jednoduchý. To, čo hovorí pán Sulík, by mohla byť pravda, keby sme v tejto chvíli na Slovensku mali 20-percentnú nezamestnanosť a ľudia jednoducho by zúfalí chodili na všetky pohovory, ktoré tu sú, pretože by boli zúfalí po akejkoľvek práci. Za takých okolností je dosť možné, že by tento zákon sa neusadil do praxe dobre, ani keby sme ho tu schválili.
To však dneska situácia na Slovensku nie je. My sme dnes na Slovensku v situácii, keď kvalifikovanej pracovnej sily je nedostatok a najmä v niektorých regiónoch zamestnávatelia sa doslova začínajú biť o zamestnancov.
Je tu pán predseda Danko a on tak dbá na ten rokovací poriadok, tak nemôžem tu vytiahnuť tie vizuálne pomôcky, ale, ale mám odfotených viacero inzerátov, dokonca bilbordov, kde dnes spoločnosti, a teraz nehovorím o Esete, teraz hovorím o McDonalde, Bille, kde, o Lidli, kde títo zamestnávatelia dneska začínajú na bilbordoch uvádzať, že u nás má pokladník aspoň 750, u nás má zamestnanec v McDonalde aspoň 800. To znamená, že to ukazuje, že práve naopak, tá mzda sa stáva jednou z kľúčových častí konkurenčnej výhody.
No a čo by sa stalo v takej situácii so zamestnávateľom, ktorý začne písať na bilbordy, že chcem programátora, ponúkaná mzda 435 eur minimum. No, nikto by mu neprišiel na taký pohovor.
To znamená, že to, čo my si myslíme, je, že v súčasnom stave trhu práce tento zákon by, naopak, mal veľmi silný účinok, pretože by zamestnávatelia, ktorí by ho obchádzali, sami sebe škodili a sami seba strelili do nohy.
Tretí argument, ktorý sa objavil, jeho autorkou je pani kolegyňa Kiššová, ktorá, viem, že aj chce v rozprave vystúpiť, takže môžme aj ďalej diskutovať, ona hovorila, že ono to môže teoreticky viesť k nižším platom, lebo vlastne keď sa do inzerátu dá nižší plat a potom príde uchádzač, ktorý už je s tým spokojný, tak mu vlastne neponúknu vyšší. No ako som uviedol ten citát od tej personálnej agentúry, personálna agentúra práve, naopak, nikdy nejde nad svoje možnosti, na to, čo je dané a, naopak, ešte sa snaží tých kandidátov, ktorí chcú viac, tlačiť. To znamená prípad, že by niekto si mohol zapýtať viac, oni boli ochotní zapýtať viac a on len vďaka tomu, že na inzeráte bude uvedená nižšia suma, už bude spokojný, sú jednoducho úplne mimo realitu.
Otázka je, čo sa stane s platmi celkovo, keby bol prijatý tento zákon. Pravdepodobne by to prispelo k vyšším platom, ale osobitne by to pomohlo skupinám, ktoré sú dneska nejakým spôsobom znevýhodnené. Dovoľte mi odcitovať hlavnú ekonómku ministerstva financií a šéfku Inštitútu finančnej politiky Luciu Šramkovú, teda najvyššieho ekonóma tejto, by som povedal, slúžiaceho v štátnej službe, ktorá povedala: "Vítam opatrenia, ktoré stransparentňujú platy, napríklad zverejňovanie platov v inzerátoch. Sú to veľmi dobré opatrenia pre zmazávanie medzier vo výplatách medzi diskriminovanými skupinami obyvateľstva. Dlhšia kariéra a lepšie vzdelanie dnes napríklad ženám neprinášajú vyšší príjem v takej miere ako mužom a na Slovensku máme nadpriemerné príjmové rozdiely medzi pohlaviami. Na základe uvedených zistení bude transparentnosť platov pravdepodobne jedno z odporúčaných opatrení na trhu práce." Povedala Šramková.
To sa, samozrejme, netýka len žien. Týka sa to napríklad mladých uchádzačov, týka sa to napríklad menšín, osobitne, osobitne Rómov, teda všetkých tých, ktorí sa cítia byť na trhu práce v ešte slabšej pozícii, a preto sú ešte opatrnejší v tom, čo si zapýtajú, a často si zapýtajú menej, než zamestnávateľ je ochotný dať, ale, samozrejme, veľká časť zamestnávateľov nebude umelo ponúkať viac. Pre týchto ľudí by bol tento návrh asi najväčším benefitom, ale nielen pre nich.
Ako už som citoval na úvod, bol by veľkým benefitom pre existujúcich zamestnancov, ktorí by vedeli, či si môžu zapýtať viac, lebo keby zrazu zistili, že na to isté miesto u toho istého zamestnávateľa už sú ponuky o dve stovky vyššie, tak by si to asi išli so svojím zamestnávateľom vydiskutovať, a keby im nevyhovel, tak by asi začali hľadať nové zamestnanie. Inými slovami, môžem vám garantovať, že keď Lidl a Billa a McDonald dávajú na bilbordy tie sumy, ktoré dávajú, tak nemajú vo svojich obchodoch ľudí, ktorých za tú istú prácu platia horšie, pretože by sa im tí ľudia začali búriť. Inými slovami, transparentnosť pomôže aj existujúcim zamestnancom, ktorí sa ani nechcú, nutne tú prácu zmeniť.
V konečnom dôsledku to pomôže všetkým zamestnancom a nemyslím si to len ja a dovoľte mi aj odcitovať prieskum, ktorý sme si zadali medzi občanmi všeobecne, teda nie všetkými, od 18 do 65 rokov, aby som bol presný, a v tomto výskume 45 % ľudí povedalo, že tento krok by určite viedol k zvýšeniu platov, a 27 % povedalo, že by to skôr viedlo k zvýšeniu platov. To je spolu 72 % občanov, ktorí považovali tento krok, teda nielenže s tým súhlasili, k tomu sa ešte dostanem, ale zároveň ho pokladali za potenciálne veľmi užitočný.
Teraz dovoľte mi k záveru sa vyjadriť aj trošku k politike tohto návrhu, aj vzťahu k podnikateľskej a zamestnávateľskej triede. V prvom rade tento zákon je naozaj veľmi podporovaný občanmi, podľa nášho prieskumu, ktorý bol robený na reprezentatívnej vzorke teda vo veku 18 až do 65 rokov, 84 % ľudí buď súhlasilo úplne alebo skôr s týmto návrhom. Tých, čo boli proti, bola drvivá menšina. Čo je zaujímavejšie, že keď si Podnikateľská aliancia Slovenska robila svoj vlastný prieskum medzi podnikateľmi na rôzne návrhy, tak tento návrh bol aj medzi samotnými podnikateľmi pol na pol, teda myslím, že o 1 % viac s ním nesúhlasilo, ako s ním súhlasilo, ale ten pomer bol takmer vyrovnaný. Inými slovami, toto je návrh, ktorý ľudia, zamestnanci, absolútne podporujú a samotní podnikatelia a zamestnávatelia sú rozdelení, ale je aj výrazná časť, ktorá je proti.
A tu je podľa mňa jadro toho, čo by sme si mali vydiskutovať, ako chceme, aby na Slovensku fungovali vzťahy medzi zamestnancami a zamestnávateľmi a ako by do toho mala vstupovať politika. Jedna možnosť je tá, ktorá preferuje triednu vojnu. To je možnosť, ktorá hovorí, že zamestnávateľ je ten, kto chce zamestnanca čo najviac vytlačiť a čo najmenej mu zaplatiť, a zamestnávateľ je ochotný robiť niečo dobré pre zamestnávateľov (pozn. red.: správne "zamestnancov") len pod veľmi tvrdým tlakom, napríklad, že mu ľudia odídu. Ale nikdy nie dobrovoľne a nikdy nie iniciatívne. Takýto krok napríklad vidí toto zverejňovanie inzerátov, keďže to posilní pozíciu zamestnancov v celom procese ako protipodnikateľský, ako nejaký nástroj, ktorý má ublížiť zamestnávateľom alebo ich pritlačiť, a preto ak chce niekto hájiť podnikateľov, manažérov, zamestnávateľov, musí s ním bojovať. Toto je postoj triednej vojny, postoj, kde stoja nevyhnutne záujmy jedných proti druhým. Kde v podstate aj komunisti majú pravdu, keď hovoria, že podnikatelia a zamestnávatelia sú len tvrdí zdierači ľudí. Len na rozdiel od možno komunistov títo ľudia to pokladajú za prirodzené, dokonca aj dobré.
Aby som ilustroval tento pohľad, dovoľte mi jeden citát pána Richarda Sulíka, ktorý povedal: "Podnikateľ, ktorý dobrovoľne zvyšuje svojim zamestnancom plat, nie je podnikateľ, ale filantrop. Ale úplne bežne zvyšuje podnikateľ svojim zamestnancom plat z donútenia, že ak tak nespraví, tak mu odídu."
Dovoľte mi v prvom rade povedať, že to jednoducho nie je pravda a to ako človek, ktorý som či vo verejnom, neziskovom alebo aj súkromnom sektore najímal, manažoval a niekedy aj prepúšťal pomerne veľké množstvo ľudí za ostatných sedemnásť rokov. Často dokonca aj z pomerne skromných prostriedkov, pretože či už aj v tom verejnom sektore, alebo aj v tom neziskovom ten objem peňazí, ktoré som mal na mzdy, bol veľmi skromný, napríklad aj v porovnaní s podnikateľmi, ktorí bojovali o tých istých ľudí so mnou. Tak často som nemohol ponúkať atraktívne podmienky, minimálne finančné. Ale napriek tomu som nikdy nepristupoval k tomu takto. Naopak, vychádzal som z predpokladu, ktorý sa mi osvedčil, že najproduktívnejší zamestnanec je ten, ktorý je spokojný, aj keď možno neviem zaplatiť toľko, koľko v ideálnom svete by on chcel, aj ja by som chcel, tak určite sa nevnímam, nás ako ľudí, ktorí majú úplne protichodné záujmy, kde ja som ten, kto ho má čo najviac pritlačiť a zdierať a nedať mu ani o korunu viac. Naopak, pokiaľ tie možnosti dovoľujú, treba sa so zamestnancami o prosperitu podeliť, pokiaľ to možnosti nedovoľujú, treba hľadať porozumenie na oboch stranách pre to, aby sme to vydržali.
Tento pohľad je nielen podľa mňa ekonomický a sociálne pravdivý, ale je podľa mňa aj politicky vhodný, pretože ak budeme veriť vo vzťahy zamestnávateľa a zamestnanca ako v triednu vojnu, tak dovolím si upozorniť zamestnávateľov a podnikateľov, že to je vojna, ktorú nevyhnutne prehrajú, pretože je to v pomere zhruba 1 : 20, 1 : 10? A taká vojna sa nedá vyhrať.
Preto ja si osobne myslím, že práve vyvolávanie zdania nevyhnutného rozporu záujmov, konfliktov triednej vojny je v tých, ktorí práve sú proti trhovej ekonomike a ktorí sa práve snažia presvedčiť ľudí, že to nemôže fungovať aj inak ako vzájomným zdieraním.
A krásnym príkladom je táto, je toto zverejňovanie inzerátov, kde dovoľte mi odcitovať tri citáty manažérov, podnikateľov tiež k tomuto zákonu, ktorí sú z tej menšiny alebo z tej polovice, ktorá s tým nemá problém. Samozrejme, sú aj takí, ktorí sú proti, ale verím, že tých bude citovať kolegyňa Kiššová.
"Roky som prijímal, aj dnes vyberám a prijímam do firmy zamestnancov. Vždy som chcel prijať zodpovedných ľudí a nie ovce. Preto som vždy hral otvorenú hru a vždy sa mi to oplatilo. Nikdy som za tie roky nikoho z tých, čo som vybral, nemusel vyhodiť. Na druhej strane som prešiel desiatkami konkurzov a je to skutočná bieda. Chcem počuť normálny argument, prečo nezverejňujú v ponuke aj odmenu. Pre uchádzačov je plat či mzdy tá najpodstatnejšia informácia. Ponuky "predám auto, príďte do Košíc a tam vám poviem cenu" sa tiež nedávajú."
Mám známeho, ktorý podniká. Včera som mu dal otázku v rámci debaty: "Zverejňuješ mzdy v inzerátoch?" Odpovedal mi: "Áno, kedysi sme to tak nerobili." A ja na, ďalšia moja otázka bola: "Ako to hodnotíš?" Povedal: "Veľmi pozitívne. Máme uchádzačov, ktorí hneď vedia, s čím môžu počítať, hlásia sa mi oveľa relevantnejší kandidáti, oveľa viac, ako keď sme plat neuvádzali."
A tretí. "Ja som vždy do ponuky uviedol, o aký charakter práce pôjde, na koľko zmien sa bude robiť, či sú v tom sviatky, víkendy, nočné, miesto práce. Vždy som uvádzal napríklad základný plat 750 eur plus 250 výkonnostný bonus, preplácané nadčasy plus odmena za nadčas, prípadne ďalšie benefity. Potom mali záujemcovia dosť informácií, prišli mi len tí, čo chceli robiť, a mohli sme sa v kľude baviť o ďalších veciach."
Dovoľte mi teda tento úvod, úvodné slovo ukončiť tým, že toto nie je zákon proti podnikateľom, toto je zákon za lepšie fungovanie trhu práce, ktorý je v prospech zamestnancov, najmä v súčasnom stave ekonomiky, ale aj v prospech zodpovedných podnikateľov, ktorí skutočne hľadajú dobrých ľudí a nevnímajú pracovnoprávny proces ako triednu vojnu, a preto si dovoľujem uchádzať sa o vašu podporu pre tento návrh.
Ďakujem.

Ďakujem pánovi poslancovi.
Poprosím pani Soňu Gaborčákovú ako spravodajkyňu, ktorú určil navrhnutý gestorský výbor pre sociálne veci, o slovo.

Ďakujem za slovo, pán predseda. V súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená predsedníčkou Výboru Národnej rady pre sociálne veci za spravodajcu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 544. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky.
Prosím, pán predseda, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem. Asi by nebolo dobré tú všeobecnú rozpravu otvoriť, lebo by všetci stratili poradie.
Takže ja napriek tomu otváram všeobecnú rozpravu, ale okamžite prerušujem toto rokovanie a pokračujeme, samozrejme, v stanovenom programe o 14.00 hodine. Prajem vám dobrú chuť. Ďakujem.

(Prerušenie rokovania o 12.01 hodine.)

(Pokračovanie rokovania o 14.00 hodine.)

1.
Vážené panie poslankyne, páni poslanci, teraz pristúpime k

hodine otázok.

Poslanci položili písomne do včera do 12. hodiny 41 otázok predsedovi vlády a 40 otázok na členov vlády. Pán predseda vlády Robert Fico sa ospravedlnil z tohto rokovania a poveril svojím zastupovaním pána podpredsedu vlády pre investície a informatizáciu, pána Pellegriniho, ktorého prosím, aby oznámil, kto z členov vlády bude odpovedať na otázky za neprítomných členov vlády.
Nech sa páči.