17. schôdza

Ďakujem za slovo. Súhlasím s tým, že ľuďom so zdravotným postihnutím je treba pomôcť v navrhovanom zákone. Mám však v tomto niekoľko pripomienok. Problém sa javí, problematickým sa javí podľa mňa, že napríklad celoplošnosť realizácie zákona. Ja si dokážem predstaviť, že by sa byty pre zdravotne postihnutých ľudí v bytových domoch mohli realizovať hlavne vo väčších mestách. To znamená, v mestách, kde je komplexná infraštruktúra pre, kde sú napríklad nemocnice, rehabilitačné zariadenia a všetko, čo je potrebné pre zjednodušenie života ľudí so zdravotným postihnutím.
Ako optimálne riešenie sa mi takisto javí možnosť úpravy hotového bytu v rámci bytovky, prípadne úpravy bytu pred výstavbou zo strany zhotoviteľa na základe požiadaviek kupujúceho. Týmto by nebol developer zaťažený realizáciou napríklad 2 % bytov, minimálne však jedného bytu v rámci bytovky, kde nie je vopred isté, či by sa byt v tomto prevedení na realitnom trhu predal. Ďakujem.

S reakciou na faktické poznámky pani poslankyňa Shahzad.

Ďakujem za reakcie. Budem teda aj ja reagovať na vás, pán Goga. Práve to je to úskalie, že tí ľudia žijú už teraz aj na dedinách, nielen v mestách. A vy ich nemôžte vysťahovať len preto, že sa niekto rozhodne a že tam je nejaká infraštruktúra. Áno, v mestách je to vždycky jednoduchšie. A myslím si, že mnohí zdravotne postihnutí veľmi radi do tých miest pôjdu, keď budú mať možnosti. Ale netreba zabúdať, že naozaj tu existuje slobodná voľba miesta, kde chce človek žiť. A môže to byť aj v tých menších mestách.
Tá infraštruktúra, keby sme sa vydali cestou univerzálneho navrhovania vo všeobecnosti, tak by sa to menilo postupne úplne prirodzene. A to, že to nebude z jedného dňa na druhý, myslím si, že s tým nikto nepočíta. Ale poďme to aspoň vyskúšať. A možnože toto je práve cesta. Ďakujem.

Týmto vyhlasujem rozpravu za skončenú. Predpokladám, pani navrhovateľka, že v rámci záverečného slova nechcete vystúpiť. Pán spravodajca? Nie, nie je tomu tak. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Nasledujúcim bodom programu je prvé čítanie o návrhu skupiny poslancov na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní, tzv. školský zákon a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Návrh zákona je pod tlačou 521. Návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí pod č. 537. Dávam slovo pani poslankyni Veronike Remišovej, aby za skupinu poslancov návrh zákona uviedla. Nech sa páči.

[Rokovanie o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, tlač 521.]

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, v roku 2012 verejnosť šokoval odvážny, úprimný a otvorený list dvoch učiteliek. Napísali ho učiteľky pani Erika Polgáriová a pani Eleonóra Liptáková z jednej dedinky Dobšiná. Napísali ho ministrovi. A v tom liste na niekoľkých stranách opísali, s akými problémami sa musia dennodenne boriť počas svojej učiteľskej praxe. Ja by som si dovolila pred tým, ako uvediem náš návrh zákona, tak by som si dovolila z tohto listu vám zacitovať, pretože to, čo v tomto návrhu chceme riešiť, nikto tak presne nepopísal ako tieto dve učiteľky. Takže citujem: "Keďže drvivá väčšina detí (rómskych detí) vôbec nie je zaškolených, do materskej školy nikdy nechodili, niektoré nevedia po slovensky, nikdy nedržali v ruke ceruzku a nekreslili, nepoznajú hračky, farby a v prvých týždňoch ich pobytu u nás sa neučia spoznávať prvé písmenká, čísla a farby, ale oboznamujú sa s tečúcou vodou, splachovacím WC, fúkaním nosa do vreckovky namiesto rukávov a základnými sebaobslužnými a hygienickými návykmi. Komunikácia s týmito deťmi je nesmierne náročná. Reči zle rozumejú, nechápu, čo sa od nich požaduje, keďže majú obmedzenú slovnú zásobu, a to nielen v slovenskom, ale aj v rómskom jazyku. Neskôr od nich očakávame, že sa budú učiť ďalšie dva cudzie jazyky, čo je nemysliteľné, keďže poriadne nevedia ani po slovensky. Nedokážu pomenovať bežné veci, sú to pre nich predmety neznáme, s ktorými sa nikdy predtým nestretli. Čudujete sa, že špeciálne školy sú plné rómskych detí? Ale prečo? Uvedomte si, že dieťa drží farbičku v ruke po prvýkrát na zápise. Nepoznajú hračky, kocky, predmety či hry, ktoré by rozvíjali ich myslenie a motoriku. Tieto deti zaostávajú nie o dva, zaostávajú o štyri roky oproti ostatným a my po nich chceme, aby zvládli požiadavky kladené na prváka, keď sú na úrovni trojročného dieťaťa. Nedokážeme im zabezpečiť rovnoprávny prístup ku vzdelávaniu, keď nezačínajú na rovnakej štartovacej pozícii. Ony musia dobiehať šesť rokov bez podnetov, bez vedenia a výchovy.
Ako máme integrovať väčšinu, keď na našich školách ich je viac ako polovica z celkového počtu žiakov? V dôsledku tejto snahy o umelú integráciu šikovná menšina, z ktorej by mohli byť skvelí žiaci, klesne na úroveň nešikovných a ony sa integrujú medzi nich. Považujeme za nevyhnutné, aby deti zo sociálne nevyhovujúceho prostredia absolvovali nultý prípravný ročník povinne, inak nie sú schopné plnohodnotne prospievať v prvom ročníku a často ani počas celej svojej školskej dochádzky a sú zbytočne vystavované sústavnému neúspechu a emocionálnej traumatizácii.
Odklad povinnej školskej dochádzky v týchto prípadoch absolútne nič nevyrieši, práve naopak, dieťa stratí jeden celý rok, lebo v rodine sa mu opäť venovať nebudú, a vďaka nultému ročníku sa naučí po slovensky, základným hygienickým návykom, zvykne si na režim školy a dostane aspoň nejaký základ pre ďalšie vzdelávanie.
Ako vôbec nad tým môžete uvažovať, že by vzdelávanie týchto detí mohlo byť rovnoprávne, keď sú hladné, smädné, špinavé, nevyspaté, lebo rodičia do noci oslavovali a ony buď nemohli spať, alebo strážili mladších súrodencov. Majú svrab, sú zavšivavené, pokožka na hlave je zapálená, rozškriabaná, plná chrást a hnisu, a nakoľko sa rodičom nechce zriadiť ich šetrne, pohodlnejšie je vystrihať im hlavy dohola, chlapcov aj dievčatá tak, že sa hanbia chodiť medzi ľudí.
Uvedomte si, že tieto deti nemajú uspokojené základné životné potreby a my od nich očakávame plnohodnotný výkon v škole. Tak nám poraďte teda, ako majú učitelia efektívne vykonávať svoju prácu za týchto okolností."
Toto je list z roku 2012 pre ministra školstva od dvoch učiteliek, a ja im tu z tohto miesta skladám úctu, z malej dedinky Dobšinej.
Vtedajší minister školstva pán Čaplovič im odpísal, odpísal im zdvorilý list, že im ďakuje, ďakuje im za list, ktorý napísali, v ktorom sa, otvorene a rozhorčene a z duše pravdivo informovali o trpkých skúsenostiach, a zároveň im prisľúbil, že, hovorí teda, že "vzdelanie je šanca, ktorú štát musí garantovať", a že potvrdzuje, "takmer všetko, čo ste napísali, potvrdzuje moje slová o zlom vzdelávacom systéme, nezmyselným behom za kreditmi, produkciou absolventov", a tak ďalej, a ubezpečuje ich o jeho osobnom odhodlaní, že bude aj naďalej pokračovať v podpore ich snáh v našom školstve.
Čo myslíte, čo sa od roku 2012 zmenilo? Nezmenilo sa vôbec nič. Sedemdesiat percent rómskych detí nechodí do škôlky, nie je zaškolených, 70 % rómskych detí neskončilo strednú školu. Predstavte si to, máme tu populáciu približne, neviem, koľko percent, 5, 10 percent, 500-tisíc, 500-tisíc našich spoluobčanov Rómov, z ktorých 70 % neskončilo strednú školu a 70 % nikdy nechodilo do škôlky. A toto, čo opísali tieto dve panie učiteľky, je len dôsledok toho, ako to potom v škole vyzerá.
Čiže my predkladáme do parlamentu návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní, školský zákon, a navrhujeme, aby škôlka pre deti z marginalizovaného prostredia a z málo podnetného prostredia bola povinná od troch rokov.
Ak sa pýtate, čo to je marginalizované alebo málo podnetné prostredie, túto definíciu ministerstvo školstva má už dlho vypracovanú. Definícia existuje, čiže existujú presné indikátory, čo to znamená, keď dieťa pochádza z marginalizovaného prostredia.
V poslednom období sme zachytili zámer MOST-u, ktorý chce zriadiť povinné škôlky, povinné škôlky pre všetky deti, ale až od piatich rokov. Chceme upozorniť na jeden základný problém. V prvom rade takýto návrh zákona by penalizoval všetkých rodičov, aj tých, čo sa o deti starajú, pripravujú ich a chcú to robiť v domácom prostredí. Chcú, aby to dieťa, možno majú viac detí, chcú ich vychovávať, až kým nepôjdu do školy, chcú ich vychovávať v domácom prostredí. A ja nevidím dôvod, aby sme všetkých rodičov paušálne nútili, aby svoje dieťa dali od piatich rokov do škôlky. Na to nevidím dôvod. Na druhej strane takýto návrh, ak by ho strana MOST predkladala, nerieši kľúčový problém, ktoré tieto dve pani učiteľky spomínajú. Ony jasne hovoria, že tie deti, ktoré tam prídu, sú na úrovni trojročného dieťaťa. Im ten jeden rok prípravy nepostačuje, nepostačilo by im, ani keby ešte o rok mali odloženú školskú dochádzku.
Preto my navrhujeme, aby škôlka bola povinná pre deti od troch rokov, aby za tie tri roky v škôlke deti získali základné hygienické návyky, aby získali základné zručnosti, aby sa vedeli pripraviť na školský proces. Zbytočne my potom lamentujeme, že v špeciálnych školách je veľké množstvo rómskych detí, keď im neumožníme tento rovnocenný štart pred tým, ako nastúpia do školy. Ja mám malého syna, ktorý práve sa pripravuje na školskú dochádzku, a viem, koľko času takému malému dieťaťu musíte venovať, kým sa naučí riadne držať ceruzku, kým mu vysvetlíte farby, že vie správne povedať, že oranžová je oranžová a nie modrá. Čiže sú to hodiny a hodiny práce, trpezlivej práce toho rodiča, aby ste ho pripravili ako-tak na tú školu. Aj to uvidíte, že ako sa mu bude dariť potom.
Tieto deti, ktoré prichádzajú hlavne teda z rómskych osád, ako to opísali tieto dve panie učiteľky, prichádzajú až tragicky nepripravené. Predstavte si, že prídu a ony nerozumejú, čo sa ho pani učiteľka pri zápise pýta, lebo ony nevedia ani poriadne po slovensky, ani poriadne po rómsky. Ja si neviem predstaviť, ako je možné, že ony nikdy nedržali tú ceruzku, ako je možné, že sa nikdy nehrali s farbami, že nevedia pomenovať predmety? A takéto dieťa, ani si nevieme predstaviť, ako veľmi je diskriminované oproti, oproti ostatným deťom.
Takže bola by som veľmi rada, keby konečne po sľuboch v roku 2012, po odvahe, ktorú prejavili tieto dve učiteľky, keď napísali otvorený list, aby konečne naša spoločnosť niečo spravila, aby niečo spravila pre tieto deti. Každý rok sa rodí 5-tisíc rómskych detí, za desať rokov je to 50-tisíc detí. Ak nedostanú tú šancu, tak je to 50-tisíc stratených životov. Aby sme im skrátka tú šancu v podobe povinnej škôlky dali a aby sme ich pripravili na ten štart do spoločnosti. Ak nie, žiaľ, potom sa stáva, že uviaznu v bludnom kruhu tých sociálnych dávok, nevedia sa uplatniť na trhu práce a, žiaľ, potom tu musíme počúvať také vyjadrenia akože, ako pán premiér, ktorý hovorí, že nemáme dostatok pracovnej sily a musíme dovážať ľudí kdesi z druhého konca zemegule, z Malajzie. Ja si myslím, že v prvom rade by sme mali niečo spraviť pre našich dlhodobo nezamestnaných a v prvom rade by sme mali spraviť niečo, aby konečne sme vyriešili tento problém. A my sme presvedčení, že povinná škôlka od troch rokov pre deti z marginalizovaného prostredia je kľúčovým krokom k tomu, aby sme tento problém udržateľne vyriešili.
Ďakujem.

Teraz dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, pánovi poslancovi Ľudovítovi Gogovi, aby nám predniesol spravodajskú informáciu k predmetnému návrhu zákona.

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona, tlač 521. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona v druhom čítaní výbory prerokovali do 32 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Prosím, pani predsedajúca, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem pekne. Vyhlasujem všeobecnú rozpravu, písomne sa do rozpravy za klub OĽANO prihlásila pani poslankyňa Remišová, za klub SaS pán poslanec Poliačik.
Nech sa páči, pani poslankyňa Remišová. Dobre, tak pani poslankyňa Remišová už povedala v úvodnom slove, čo mala povedať.
Takže pán poslanec Poliačik v rozprave, nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne, pani podpredsedníčka. Kolegyne, kolegovia, som veľmi rád, že nápad, ktorý SaS v zásade presadzuje od roku 2009 a je súčasťou nášho programu, sa tak dobre ujal aj v klube OĽANO. A chcel by som povedať iba pár vecí na spresnenie, lebo v zásade s mnohými vecami súhlasím, ktoré pani predkladateľka povedala, ale niektoré z tých vecí potrebujú spresnenia.
Treba sa vrátiť trošku naspäť do histórie, že ako sme sa vlastne k otázke toho, že prečo by mali trojročné deti zo sociálne znevýhodneného prostredia do škôlky chodiť. Bol výskum na Slovensku robený, ktorý nám ukázal, že deti z rómskych osád, ktoré navštevujú trojročnú predškolskú prípravu, tak väčšina z nich nakoniec zmaturuje. Nielenže skončí základnú školu, ale dokonca skončia s maturitou. Potom keď sme sa pozreli na to, ako fungujú tie funkčné modely na Slovensku, ktoré boli v podstate predĺžením tých pilotných programov, do ktorých boli na začiatku nalievané peniaze na
tzv. riešenie rómskej problematiky, ako sa vtedy tomu hovorilo, tak keď sme sa pozreli na tie z programov, ktoré po tom, ako došli financie, ostali dlhodobo fungovať, tak sme videli jednu spoločnú vec, a to, že síce sa to môže javiť, že kľúčovým je naozaj vzdelávanie pre budúcnosť, ale pre, pre celkovo úspešný program približovania sa majoritnej populácie k ľuďom v rómskych osadách sa ako kľúčové ukázalo to, že rodičia tých detí mali prácu. Ukázalo sa, že projekty ako Spišský Hrhov, kde starosta, známy pán Ledecký úspešne vytvoril obecnú firmu, v ktorej Rómov z osady zamestnal, tak zrazu tým, že títo chodili do práce, tak aj účasť detí na vyučovaní nielen na základných školách, ale aj v škôlkach výrazne stúpla. A teda odvtedy sa ukazuje ako najlepšia kombinácia to, že sa vytvárajú pracovné príležitosti pre ľudí z osady, pre rodičov a adekvátne k tomu sa, samozrejme, vytvára priestor pre to, aby ich deti chodili do škôlky a do školy, lebo presne, ako povedala, ako povedala pani predkladateľka, je veľmi kľúčové, aby deti chodili do prvého ročníka základnej školy pripravené. Je nemysliteľné, aby dieťa malo prekonávať na začiatku prvého ročníka také veci, ako je neznalosť jazyka, v ktorom má byť vyučované. Tam vzniká bludný kruh, z ktorého sa potom tie deti veľmi ťažko dostávajú, a spolu s nespravodlivým a nesprávnym zaraďovaním na špeciálne školy, tam vzniká patologický stav, ktorý nám produkuje ďalšie a ďalšie problémy.
Na začiatku teda bol nápad, že všetky deti by mali chodiť od troch rokov do škôlky. My sme, teda Lucia Nicholsonová ten návrh predkladala, ja som bol spolupredkladateľom a vtedy sme si zožali aj tu v pléne, aj od mnohých našich liberálnych kolegov veľkú vlnu kritiky, že zavádzame povinnosť detí chodiť do školy a že, my sme do nej síce vtedy dali, že ktokoľvek by chcel vzdelávať dieťa doma, tak ak ukáže, že dieťa bude vychovávané doma v podnetnom prostredí, tak ho nemusí do tej škôlky dať, ale aj to sa zdalo mnohým ľuďom nedostatočné.
A preto v ďalšej vlne vlastne vznikol nápad alebo návrh veľmi podobný tomu, ktorý máme teraz na stole, a to je, keďže školský zákon pozná termín "sociálne znevýhodnené prostredie", tak dať povinnosť navštevovať trojročnú predškolskú výchovu len pre deti zo znevýhodneného sociálneho prostredia. A tým pádom nie všetkých Rómov. Nie je úplne správne rozprávať o tom, že sú to rómske deti, pretože podľa atlasu rómskych komunít z rómskej populácie na Slovensku väčšina je integrovaná vo väčšinovej spoločnosti a tým pádom nespĺňa definíciu sociálne vylúčených v spoločnosti, ani nespĺňa tú definíciu, ktorá by ich zaraďovala do skupiny, pre ktorú škôlky majú byť povinné. To sa týka vyslovene marginalizovaných malých komunít, osád, alebo potom veľkých komunít, ktoré sú ale, ktoré žijú v patologickej a chronickej chudobe, ako napríklad, ako napríklad komunity na Luníku v Košiciach.
Tým pádom je potrebné stále hovoriť o tom, že tento návrh je dobrý, je podpory hodný, samozrejme, ale on nie je ako keby základom budúceho úspechu, on je len maličkým kúskom mozaiky budúceho úspechu, ktorý, ku ktorému treba systémovo a systematicky dokladať ďalšie kúsky. A tak ako som povedal na začiatku, súčasťou toho veľkého balíka musí byť aj vytváranie pracovných príležitostí pre rodičov týchto detí a komunitná práca, ktorá ide naprieč tou spoločnosťou v rómskych osadách a tým pádom pracuje s rodičmi detí, pracuje s deťmi, ktoré sú na základnej škole, pracuje s deťmi, ktoré sú v materskej škole, a ideálne pracuje aj na tom, aby deti, ktoré základné školy absolvujú, sa dostávali k inému stredoškolskému vzdelaniu, než sú vysunuté pracoviská stredných škôl, ktoré sa teraz tak vytvárajú pri rómskych osadách s dvojročnými a trojročnými programami, lebo tie sa ukazujú, že síce vedia pomôcť, ale ak by sa rómske deti dostali do ozajstných stredných škôl s majoritnou populáciou, tak ich výsledky by boli lepšie, čo tiež bolo dokázané štúdiou, ktorá bola prezentovaná, myslím, dva roky dozadu.
Takže tento nápad podporujeme. Nie je dôvod, aby sme nepodporili svoj vlastný nápad, a držíme teda palce. Sme radi, že, sme radi, že v tejto veci získava nápad povinnej škôlky od troch rokov pre deti z tohto prostredia podporu, a dúfame, že tá podpora sa rozšíri aj na koaličných poslancov.
Ďakujem veľmi pekne.

Tri faktické poznámky na vaše vystúpenie, pán poslanec. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Pán poslanec Marosz.