17. schôdza

Ďakujem za slovo. Ak dovolíš, Martin, trošku taká možno téma na polemiku, že celkom sa nestotožňujem s tým, že jednoznačne najskôr práca a potom vzdelávanie.
Úplne prakticky, keď sa zamyslíme, že s tými, ako Veronika plasticky popísala, deťmi v blate, zavšivavenými, potulujúcimi sa kdesi v tých osadách, tam väčšinou tí otcovia nemusia byť. Môžu to byť, môžu to byť aj pracovití otcovia, ktorí sú kdesi tisícky kilometrov niekde v Anglicku alebo niekde na nejakých stavbách, a ostávajú tam, ostávajú tam tie matky, ktoré jednoducho z rôznych príčin sa venujú alebo nevenujú týmto deťom, a jednoducho ten čas tam hrá obrovskú rolu. Samozrejme, prvé tri roky života sú najdôležitejšie pre to dieťa z hľadiska emocionálneho, z hľadiska osvojenia si jazyka, ale v tých troch rokoch ešte nie je všetko stratené. Ale ak od tých troch do tých šiestich rokov nepodchytíme napríklad ten jazyk, a to hovorím ako otec troch bilingválnych detí, tak jednoducho ujde nám ten vlak a to dieťa už tie zručnosti ako nikdy nedobehne.
Čiže ako keby tu štát, každý piaty uchádzač sociálnej práce si, si nevie nájsť robotu, resp. naše školy chrlia sociálnych pracovníkov, ktorí, keby im štát pripravil dobré podmienky v tých regiónoch, kde to treba, tak, a dobre týchto ľudí zaplatil, tak by mohli práve v spolupráci s týmito škôlkami a rôznymi inými sociálnymi inštitúciami, s terénnymi pracovníkmi podporiť práve tie deti v tom veku od tých troch do šiestich rokov, lebo potom, dá sa povedať, že ten vlak stále viac uteká. V tých troch rokoch ešte je šanca u tých detí, tak ich pripraviť na život, aby boli schopné rozprávať, komunikovať a... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Pčolinský.

Ďakujem pekne. Pani kolegyňa, neviem, či som dobre videl, ale ste sa odhlásili, prihlásili. (Reakcia z pléna.) Dobre.
A čo sa týka vystúpenia pána Poliačika, súhlasím s drvivou väčšinou z toho, čo ste vraveli, len miestami mi chýba aj u navrhovateľov, nejaké poznatky, by som povedal, že z praxe, lebo väčšinou, čo som tu počul, bola nejaká taká teória, štúdie hovoria a tak ďalej.
Ja som vyrastal v obci, chodil som do škôlky, do školy s takýmito skupinami obyvateľstva, čiže vedel by som rozprávať dlhé hodiny o nejakej tej praxi, ako to naozaj vyzerá v skutočnosti, ale určite, na rozdiel od pána Marosza, súhlasím s tým, že tá práca tam musí byť. Ten rodič, ak je zamestnaný, tak je nútený aj to dieťa dávať do škôlky. A tie deti chodia do škôlky, chodia do školy, pretože ak niekedy sa náhodou stane, že navštívite rómsku osadu, tak uvidíte, že najväčší problém je tam, kde tí rodičia nepracujú, ale od rána do večera sa poflakujú. Tie deti vidia v tomto vzor, robia to isté, nie sú tam tie žiadne hygienické návyky, choroby a tak ďalej a tak ďalej. Čiže naozaj tá práca je veľmi podstatná, lebo pokiaľ ten rodič pracuje, tak aj to dieťa má úplne iný režim ako deti nepracujúceho rodiča.
Len je na mieste otázka, čo vlastne štát, vlastne akú prácu vie doslova vymyslieť týmto rodičom týchto detí, lebo väčšinou v týchto regiónoch je 20-percentná nezamestnanosť a nájsť normálnu prácu tam je veľký problém.

Pani poslankyňa Remišová, nech sa páči.

Ja sa ospravedlňujem, ja som sa naozaj prihlásila a odhlásila, lebo som si (vyslovené s pobavením) myslela, že reagujem na faktické poznámky, takže ešte raz sa ospravedlňujem.
Ďakujem pánovi Poliačikovi, asi sa nebudeme teraz dohadovať, že koho to bol nápad. To by sme sa mohli pri každom návrhu zákona. V každom prípade Peter Pollák, ktorý tento zákon navrhoval už v minulom volebnom období, na tejto, toto bola jeho kľúčová téma a za ten čas, čo bol teda splnomocnenec pre rómske komunity, sa mu aj podarilo zabezpečiť miesto, alebo predškolskú výchovu pre 3-tisíc rómskych detí. Postavilo sa za toto obdobie 28 škôlok. Čiže to neni, tento návrh nevychádza z nejakých teoretických skúseností, ale z konkrétnej práce Petra Polláka ako rómskeho splnomocnenca. On v tej práci pokračuje aj naďalej. Chodí do osád, každý týždeň organizuje diskusie, stretáva sa s ľuďmi z osád, z ktorej aj on sám pochádza, z osady, takže veľmi dobre vie, toto neni návrh môj, je to, v prvom rade je to na základe práce Róma z osady, to, čo, to, čo Rómovia najviac potrebujú.
Ja sa nestotožňujem s tým, že to je len maličký kúsok mozaiky, že toto je ten maličký kúsok mozaiky. Ak máme, a súhlasím s tým, samozrejme, že treba pracovať aj s rodičmi, treba, aby boli zamestnaní, ja však hovorím, že, ako je príslovie, "starého psa novým kúskom nenaučíš". Čiže tá práca s dospelými ľuďmi je oveľa ťažšia ako práca s deťmi. A preto si myslím, že to, čo do rómskych, že najpodstatnejšiu časť, ak niečo môžme urobiť pre rómsku komunitu, je, môžeme to urobiť počas toho, keď počas detstva a... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

S reakciou pán poslanec Poliačik.

Ďakujem. Jano Marosz, trošku si bojoval so slameným panákom, lebo ty si sa hádal s niečím, čo ja som nepovedal. Ja plne podporujem nápad od troch rokov mať deti v škôlke, ideálne čo najviac. V západných krajinách máme 98 alebo 99 detí v škôlkach od troch rokov a je to hlavne kvôli tomu, že mnohé kľúčové skúsenosti a zručnosti získavajú práve v tomto období.
Ja ako Montessori pedagóg veľmi dobre vnímam, čo sú potrebné tri roky pred nástupom do školy, a plne podporujem, že je potrebné hlavne, aby deti, ktoré majú málo podnetov v domácom prostredí, ich získavali v prostredí škôlok a predškolskej výchovy. Takže tam sme úplne, úplne zajedno.
Peter Pčolinský, ja z praxe som mohol povedať viacej, ale nechcel som to zobrať Lucii Nicholsonovej, ktorá ide teraz, a ona z praxe povie oveľa viacej. Ja som v podstate to len tak napinkol vo vzťahu k tomu návrhu.
A tretí bol? Jaj, Veronika. Samozrejme, ja sa určite nejdem naťahovať, že koho, koho nápad je prvý. V 2009. roku, keď my sme to dávali do programu, ešte OĽANO neexistovalo, ale samozrejme, že súbežne sme na tej istej myšlienke potom pracovali a presadzovali sme ju mnohí. Lucia Nicholsonová s tým začala ešte na ministerstve sociálnych vecí. Peter Pollák to mal tiež ako súčasť svojej agendy, nie je vôbec potrebné sa naťahovať, kto bol prvý a koho je to nápad, tam autorské práva nie sú podstatné. Podstatné je, že sa rozširuje skupina ľudí, ktorí takéto niečo pokladajú za kľúčové a dôležité pri riešení problémov, ktoré sprevádza život chronicky chudobných ľudí v rómskych osadách.

Ďakujem. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Či ešte? Áno, do rozpravy ústne. Jedna poslankyňa. Ukončujem možnosť prihlásenia sa.
A teraz vystúpi pani podpredsedníčka, ktorá...

Áno, ďakujem veľmi pekne. Ja naozaj prispejem iba takými krátkymi vsuvkami. Ja som tiež rada, že ste si to osvojili. A máš pravdu, Veronika, keď tvrdíš, že tu nie je teraz priestor na to, aby sme sa dohadovali, že koho ten návrh je, na to samozrejme nemám tie autorské práva, tak ako povedal Martin, ale čisto tak kolegiálne by som privítala teda, keby ste návrh, ktorý som sem nosila ako agent s teplou vodou, ma možno zobrali medzi seba, lebo tak by sme dokázali všetkým, že sme schopní proste spolupracovať. A ja si pamätám časy, keď Peter Pollák, ktorý ešte nebol splnomocnencom, ešte len pracoval na úrade splnomocnenca, keď jeho menovec bol splnomocnenec, to bol Miro Pollák, tak sme sedeli u mňa v kancelárii na ministerstve práce a viedli sme polemiku o tom, že či robiť z tých škôlok niečo, čo má byť povinnosť. A Peter Pollák vtedy vyjadril názor a to si pamätám ako dnes, že by to povinnosť nemala byť, mali by sme tak motivovať tie rodiny z tých osád, aby tam dobrovoľne nosili tie deti.
A ja keď som sem prvýkrát do tohto pléna ako poslankyňa opozičná priniesla tento návrh na povinnú predškolskú výchovu, tak ma skoro ukameňovali poslanci, ani nie tak z koalície, ale práveže to boli opoziční kolegovia, aj z vášho klubu, pretože liberál, liberálka si dovolila priniesť do pléna niečo, čo zavádzalo povinnosť. A vtedy, je pravda, že sme tú povinnosť zavádzali plošne pre všetky deti od troch rokov, a nebolo to jednoduché. Ja som dokonca čelila úplne zdrvujúcej kritike od vlastných členov. Mne písali cez Facebook, že či som sa úplne zbláznila, či som si pomýlila stranu, v ktorej som, keď ja chcem zavádzať povinnú predškolskú výchovu plošne pre deti od troch rokov.
Samozrejme, tak ako povedal Martin, my sme už vtedy v tom návrhu mali niekoľko desiatok možností ako sa vyviniť z tejto povinnosti, ako tam nedávať to dieťa, keď viem zdokladovať úradom, že moje dieťa sa vyvíja v normálnom podnetnom prostredí a teda nemusí chodiť do tej škôlky. Neskôr som to teda zmenila, ten návrh a prichádzala som s tým návrhom povinná predškolská výchova pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, majúc tým na zreteli predovšetkým prostredie rómskych osád, ale nikdy som nehovorila o rómskych deťoch. Lebo hovoriť o rómskych deťoch, keď si zoberieme, že máme tu 500-tisíc Rómov a z toho naozaj polovica sú integrovaní, častokrát vysokoškolsky vzdelaní, no nemôžme povedať, že Rómovia proste musia dávať deti do škôlky. A vypadlo by mi z toho to, čo som nechcela, aby vypadlo, a to sú biele komunity, hej, keď sa mám politicky nekorektne vyjadriť, ktoré sú definované pre účely školského zákona ako prostredie sociálne znevýhodnené. A ich deti tak isto trpia tým, že sú sociálne znevýhodnené, pretože vyrastajú v prostredí, ktoré je jednoducho málo podnetné, a aj takéto deti my sme chceli dostať do tých škôlok.
Tá kritika, ktorá prichádza vždy a vždy bude prichádzať, že chceme zavádzať túto povinnosť, ale nemáme dobudovanú sieť škôlok, tak to zase sa musím zastať v tomto Petra Polláka, ten ukázal tým budovaním tých kontajnerových škôlok, že sa to dá, lebo tu na Slovensku my tak ako, to je taký národný šport, že stále hľadáme spôsoby, ako sa to nedá a tri hodiny sa dokážeme rozprávať o tom, ako sa veci nedajú robiť, namiesto toho, aby sme sa na 5 minút zamysleli, že ako by sa dali robiť. A keď existuje dobré využitie eurofondov, tak myslím, že tá výstavba tých kontajnerových škôlok je jedna z tých vecí, ktorá by nám výrazne pomohla, a boli by to naozaj projekty, ktoré by padli na úrodnú pôdu.
Aby som zareagovala na niektoré veci, ktoré odzneli v rámci faktických poznámok.
Pán poslanec Marosz viedol polemiku teda s Martinom Poliačikom o tom, že kde preťať ten začarovaný kruh a či náhodou teda naozaj začať vzdelávať tie malé deti nie je to správne, kde ten začarovaný kruh preťať. Viete, to je beh na strašne dlhú trať, strašne dlhú trať, lebo my aj keď tam teraz dostaneme tie trojročné deti, akože nedostaneme, veď sa pozrime na zloženie nášho parlamentu, a ja si pamätám, koľkokrát Čaplovič sľuboval, že bude povinná predškolská výchova, a do dnešného dňa tam proste nie sme, a mohli to urobiť, že pri čisto červenej vláde by to išlo zo dňa na deň takmer a neurobili to, premrhali proste jednu obrovskú príležitosť. A pamätáte si všetci, keď stáli na tej tlačovej konferencii, kde hrali fanfáry, že teraz oni prinesú tú rómsku reformu, nepriniesli absolútne, ale absolútne nič. A trochu ma mrzí, že Peter Pollák bol takým ich vazalom, chápem, že nie všetko sa dalo cez nich proste presadiť.
Ale faktom je, že podľa mňa a toto ja tvrdím od začiatku, že politik, ktorý, ktorý si zoberie za svoju agendu, že chce ako keby riešiť tzv. tú rómsku otázku, ako to my voláme, je taký trochu samovrah, hej? To je taký, taký akože naivný rojko, ktorý nemôže na tom získať body, on sa na tom môže len strašne popáliť, pretože problém, ktorý tu máme od tridsiatych rokov, hej, minulého storočia, jednoducho sa nedá vyriešiť zo dňa na deň, ani náhodou. To všetko sú proste dlhodobé riešenia, dajú sa robiť niektoré také populistické ťahy, akože meniť malými novelami niektoré zákony, aby to vyzeralo dobre pre médiá, aby to vyzeralo dobre pre extrémistov a neviem koho všetkého, ale povedzme si pravdu, že tie skutočné riešenia sú naozaj dlhodobé riešenia. No a ja tvrdím, že na toto fakt neexistujú že ľavicové riešenia, pravicové riešenia, akože tu musíme odložiť nejaké "izmy", proste je jedno keď som sa už na to dala, je úplne jedno že či som liberálka, ja nebudem prinášať proste liberálne riešenia, lebo tam podľa mňa treba zapojiť akože zdravý rozum.
A tak sa stalo, že ja som začala čoraz viacej počúvať vlastne ten hlas zdola. Áno, aj ja mám všelijaké dáta, proste, ktoré priniesla Svetová banka alebo robila veľký výskum, ale v tomto sa stotožňujem s pánom poslancom Pčolinským, že to je také teoretizovanie. Keď chceme naozaj sa k niečomu dopracovať, tak treba počúvať tých ľudí, ktorí tam pracujú s tou, na území teda tých rómskych komunít, segregovaných, alebo aj na Luníku, to je jedno, treba počúvať starostov, treba počúvať primátorov, treba počúvať terénnych sociálnych pracovníkov, lebo to sú tí ľudia, ktorí vedia, ako to funguje a presne vedia, čo bude fungovať. No a toto je ten moment, kedy ja som tiež šliapala vedľa, keď som prinášala do parlamentu takýto návrh zákona a tvrdila som, že toto je to, kde musíme začať. To znamená, tie deti musia byť v škôlke, pretože všetci tí, ktorí ma za to kritizovali, mali pravdu v jednej veci. Keď dnes máme povinnú školskú dochádzku a tie deti do tej školy jednoducho nechodia, tak môžme tam navaliť ďalšiu povinnosť, povinnú predškolskú dochádzku alebo vzdelávanie, tie deti tam aj tak nebudú chodiť.
Tak som hľadala odpoveď na tú otázku, že kde to preťať. Tak potom toto nie je ten správny prvý krok. Kde je ten správny prvý krok?
A odpoveď na to mi dali ľudia ako napríklad Vlado Ledecký, ktorí to tiež roky rokúce skúšali z každej strany, a podarilo sa mu to v momente, keď na základe vybudovania obecného sociálneho podniku, nie takého Tomanovej sociálneho podniku, ale slušného obecného sociálneho podniku, zamestnal rodičov. A teraz zistil, že v momente, keď zamestnal rodičov obidvoch a mal vybudovanú sieť terénnych sociálnych pracovníkov, tak tým terénnym sociálnym pracovníkom dal jednoduchú úlohu, a možno, že sa to niekomu bude zdať absurdné, aby sme sa až takýmto spôsobom proste starali o ľudí, ktorým okrem toho, že majú nejaké práva, majú aj nejaké povinnosti, ale on im zadal jednu úlohu. Ráno budete chodiť do osád a tých, ktorí sú zamestnaní v tom obecnom sociálnom podniku, budete budiť. Lebo oni sa nevedeli zobudiť. A táto jednoduchá vec, že prišli proste do tej osady a urobili budíček, spôsobila, že vstali rodičia, a keď tí rodičia vstali a išli do práce, bolo úplne automatické, že zobrali všetky deti, ktoré mali, a distribuovali ich buď do škôl alebo do škôlok. A takto sa Vladovi Ledeckému podarilo, že on má dnes nulové záškoláctvo. Nulové. Všetky deti v predškolskom veku sú v škôlke a všetky deti vo veku povinnej školskej dochádzky sedia v škole. On má nula percent záškolákov.
Takže preto, to je, škoda, že tu nie je pán Marosz, toto je tá odpoveď na tú jeho otázku alebo na tú polemiku, ktorú viedol, že či teda je toto zamestnanie. Je. Je, paradoxne, aj keď ja som počúvala, čo si na to povedala ty, Veronika, že aj som to používala dosť výrazne ako môj argument a súhlasím s tým, že ty si to tak nazvala, že "starého psa novým kúskom nenaučíš", že je niekedy, akože príliš veľa námahy stojí za tým, aby sme akože s dospelými začali pracovať, pretože tí už veľmi dlho žijú v tom prostredí a vytvárať v nich nejaké pracovné návyky. Nuž, ako dá sa to. Ale zase chápem, že nie je úplne, nie je úplne fér porovnávať osadu, ktorá má povedzme 500 ľudí, s osadami alebo s miestami, ako je Luník, kde sú tisíce tých ľudí, hej, tak tam by musela byť iná armáda tých terénnych sociálnych pracovníkov, to je tiež pravda.
Tak toľko asi. My to určite podporíme, ale... Ja mám tiež obmedzený čas ako podpredsedníčka (reakcia na zvuk časomeru)? Bože. Tak som asi zle čítala ten rokovací poriadok. Dobre, my to v každom prípade podporíme a toto je teda môj príspevok do diskusie.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. S faktickými poznámkami piati. Ukončujem možnosť sa prihlásiť. Pani poslankyňa Remišová.