19. schôdza

Ďakujem veľmi pekne, pani podpredsedníčka. Začnem tam, kde sa ozval ten pán zhora. Je to pravda, slovenské školstvo je na tom mizerne. Dôkazom toho je aj fakt, že on sám niekedy učil, lebo v normálnom školskom systéme by človek ako vy, pán Mizík, mohol tak maximálne nastavovať katedre nohy, aby sa nekývala, nie aby za ňou stál vo forme pedagóga.
Ale poďme k tomu návrhu, ktorý máme pred sebou. Ja sa budem snažiť teraz nejakým spôsobom spojiť to, čo je v návrhu Karola Galeka a kolegov, s tým, čo hovorila Zuzka Zimenová, pretože si nemyslím, že to je v takom rozpore, ako to ona pomenovala, aj keď úplne rozumiem a prakticky so všetkým súhlasím, čo povedala. Len musíme myslieť aj na krízové situácie. A ja opäť pripomeniem situáciu šesťročného gymnázia v Martine. Šesťročné gymnázium v Martine bol fungujúci koncept s výbornými výsledkami, ktorý práve kvôli tomu, že táto vec v tom chorom systéme nie je doriešená, zarval na rozhodnutí jedného nezorientovaného človeka, konkrétne ministra Čaploviča. Šesťročné gymnázium v Martine mohlo dodnes fungovať, ak by táto zmena bola súčasťou systému.
A preto, kým nie je zavedená veľká reforma, ktorá zavádza ten logický systém plurality na úrovni každej školy a otvoreného priestoru pre kreativitu každej jednej školy zvlášť, tak je potrebné aspoň zahasiť to najchorejšie, čo v tom systéme už máme. Viem, o čom hovorím. Ja som výsledkom experimentálneho školstva. V roku 1998 som bol jedným z maturantov jedného z prvých experimentálnych programov vôbec. A ten vďaka tomu, že toto nefunguje, dodnes ako experiment beží, v roku 2017.
To, čo spomínal Karol vo svojej reči, čo sa týka Waldorfu, je nezákonný stav. To sa nikdy nemalo stať. Ministerstvo školstva nemá právomoc odsúhlasiť experimentálne overovanie nejakého programu len pre jednu školu. Ak už ministerstvo školstva vyhlásilo, že experimentálny program je v poriadku, malo ho zaradiť ako úplne rovnocennú súčasť do siete škôl, tak ako to majú Česi. A keď si teraz porovnáme situáciu napríklad Česka so Slovenskom, tak tam vidno, že to automatické zaraďovanie malo svoj význam. Lebo boli pionierske školy, ktoré dokázali experimentálne overiť, akože napríklad, keď sa pri Montessori povie, že to je alternatíva, tak ja sa musím smiať, hej. Lebo žiadna iná pedagogika na svete nemá za sebou toľko vedecky podložených materiálov, ako má montessori školstvo. Lebo sa v každej krajine zvlášť muselo obhajovať a funguje rovnako sto rokov, stodvadsať. A za tých stodvadsať rokov celý ďalší školský systém, čo beží popri tom ako mainstream, sa zmenil päťkrát dokola. Najprv predmety, potom tematické celky, potom projektové učenie a ja neviem čo všetko. A to boli experimenty, to bola reálna alternatíva. Popri tom montessori školy boli stále rovnaké a dodnes fungujú. Ale my si dovolíme ich nazvať alternatívou a mainstream má byť akože norma. To je choré.
A ja úplne súhlasím, že aby sme sa z toho vymotali na konci v tom veľkom systéme, čo je koniec koncov v podstate napísané aj v Učiacom sa Slovensku, musíme to rozobrať na základné kocky a znovu to vyskladať nanovo. Ale dovtedy je potrebné nejakým spôsobom sa vyrovnávať aj s chorobnými čiastočkami, s chorobnými detailami, ktoré v tom systéme máme. A ja som s každým jedným ministrom školstva, s ktorým som doteraz mal tú česť rozprávať, práve presadzoval to, aby experimenty boli automaticky zaraďované, ale nie na základe toho, aby sa to zabetónovalo, ale na to, aby do času, kým budeme mať niečo nové, sme vedeli predchádzať takým hlúpym chybám, aké sa stali v Martine. Lebo to isté sa môže zajtra stať v hociktorej inej škole. A ja to nehovorím iba o tých najviditeľnejších, lebo Montessori, Waldorf a tak ďalej, to boli viditeľné špičky. Ale popri nich beží možno sedem alebo osem alebo desať tajných experimentov, o ktorých sa moc nevie, a nevie sa o nich kvôli tomu, že oni sami sa boja, že keby sa o nich niekto dozvedel, napriek tomu, že majú výborné výsledky, výborný rekord-kredit, všetko majú, ale sa boja, že keď na nich niekto príde, tak ich zrušia. A toto je choré.
A aj jedna, aj druhá cesta odtiaľ vedie, jedna krátkodobo a druhá naveky. A tie dve nestoja proti sebe, len na časovej osi sú za sebou. Takže čakáme na osvieteného ministra alebo ministerku, čakáme na vládu, ktorá jej dá politický beaucoup, a čakáme na čas, kedy už nebudeme musieť riešiť klinčeky, ale celú budovu. A je úplná pravda, že to, čo tu teraz prebehlo, je kultivovaná diskusia, kde sa odlišujeme v promile a nie ani len v percente v názoroch. Na rozdiel od toho pána tam hore. Ale je dobré, že o tom rozprávame, lebo takto nejak ten tlak vznikol. Pri prvých štrajkoch učiteľov sa začalo hovoriť o platoch, pri druhých štrajkoch učiteľov pred voľbami sa začalo konečne hovoriť o situácii v školstve ako takej. A len vďaka strachu, ktorý vtedy politické špičky začali mať, niečo ako Učiace sa Slovensko mohlo vzniknúť.
Takže bez ohľadu na to, ako dopadne konkrétne táto novela, ktorú ja nemám problém podporiť, všetci, ktorí sme tu zorientovaní, ideme v podstate tým istým smerom. A ja pevne verím tomu, že spolu to budeme schopní raz dotiahnuť.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujeme pekne, pán poslanec. Na vaše vystúpenie registrujem jednu faktickú poznámku od pána poslanca Mizíka.
Pán poslanec Mizík, nech sa páči.

Ďakujem za slovo. Pán Poliačik, vidno, že ste produkt experimentálnej školy. Chráň Boh Slovensko od množstva takých škôl. A je zvláštne, že sa vám páči reforma nominanta SNS pána Plavčana. Ďakujem za slovo. Akurát vám.

S reakciou na faktickú poznámku pán poslanec Poliačik.

No vidíte, pán Mizík, vy vždy ukážete, jak dokonale nezorientovaný ste. Lebo ten tím, ktorý písal tú reformu, je Ivan Juráš, čo je zriaďovateľ školy, na ktorej ja som učil, Vlado Burian, s ktorým som pred voľbami bol na každej jednej diskusii, ktorá sa týkala školstva, Zuzka Zimenová, ktorá stojí pred, sedí tam dole pod vami. A ja keby som bol ministrom školstva, tak s vysokou pravdepodobnosťou ten dokument píšu presne tí istí ľudia. Ja nepodporujem esenáckeho ministra. Ja podporujem tézu, že školstvo začína byť tak dôležité, že už ani len vláda Roberta Fica a SNS si nedovolila úplne to odfláknuť a nechala tam aspoň pár ľudí, ktorí ten koncept dokážu načrtnúť. A jedným z dôvodov, prečo to tak je, je to, že mladí ľudia volia fašistov a všetkým ľuďom dochádza, že keď s tým niečo nespravíme, tak fašisti ako vy tu narobia bordel v tomto štáte. A tak ako sme doteraz vždycky fašistov dokázali poraziť, tak začneme pri deťoch a porazíme vás znovu.

Toľko písomne prihlásení poslanci do rozpravy. Otváram teraz možnosť prihlásiť sa ústne. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy.
Nech sa páči, pani poslankyňa Zemanová.

Ďakujem pekne za slovo. Človek by ani neveril, že tento zákon bude mať takú rozsiahlu debatu. Dovoľte, aby som sa tiež vyjadrila, hoci nie som expertka na školstvo, ale som tímlíderka pre životné prostredie a uvedomujem si, že na to, aby sa zlepšilo životné prostredie, treba cielene deti vychovávať a cez deti dospelých, ale vychovávať aj nielen deti, ale aj mládež a dospelých.
Popri inom poviem tiež, že aj ja som matka, aj ja som študovala za socíku a moje deti študovali už na prelome revolúcie a začiatkom novej doby a študovali potom na prvom súkromnom gymnázium, ktoré kým bolo založené, tak tiež si prešlo veľkými ťažkosťami. A som rada, že boli absolventmi takého, by som povedala, netradičného vzdelávania, akým spôsobom sa vyučuje na tejto škole.
Vrátim sa ale k návrhu zákona, ktorého som predkladateľka. Stala som sa predkladateľkou práve z toho titulu, že som videla príležitosť hovoriť o environmentálnom vzdelávaní, pretože pri prerokovávaní dokumentu Učiace sa Slovensko, hoci som mala na výbore istý priestor, mala som pocit, ako keby som hádzala hrach o stenu. Chcem ho aj teraz hádzať a snáď, keď budem vytrvalo hádzať, tak sa tá stena prelomí a to semiačko sa ujme. Čiže navrhovanou úpravou sa tiež rozširuje predmet činnosti Štátneho pedagogického ústavu, nechcem o ňom hovoriť, či má byť, nemá byť, bolo to tu kritizované, ale v rámci nášho zákona sa rozširuje tento predmet činnosti o úlohy na úseku zapracovania environmentálnej výchovy do vzdelávacích programov.
Spoločenskou objednávkou na túto zmenu je nízke environmentálne povedomie mladej generácie, ale aj viaceré neželané javy v environmentálnej oblasti, ako je zmena klímy, či tlak na zvyšovanie spotreby, čo má negatívny dopad na kvalitu životného prostredia. Nárast nevytriedených odpadov, čierne skládky, znečistenie podzemných vôd, ale tiež vzrastajúci strach rodičov, pedagógov a následne aj deti z prírody a pohybu v nej, poukazujú na nedostatok environmentálneho povedomia celej spoločnosti. Dôsledkom je ľahostajnosť a nekritický postoj k činnostiam poškodzujúcich krajinu, ako napríklad rôzne výnimky a povoľovanie činností v rozpore s princípmi ochrany a tvorby životného prostredia. Hovorím tu o tom preto, že tí ľudia, ktorí už sú na postoch akože vyštudovaní, tak v konečnom dôsledku nemajú ten komplexný pohľad a dopady sú často fatálne. Čiže ekovýchova na všetkých úrovniach spoločnosti je nevyhnutnou podmienkou trvalo udržateľného rozvoja Slovenska.
Chcela by som ešte využiť pár minút môjho času a dať odkaz pani ministerke Lubyovej. A odkaz práve k dokumentu Učiace sa Slovensko, a v časti, kde som ja dávala pripomienky k environmentálnej výchove. Učiť sa musia aj dospelí, nielen deti a mládež. Čiže vzdelávanie dospelých a absencia environmentálnej výchovy je ukážkou, že je potrebná reforma nielen školstva, ale reforma myslenia. Do Učiaceho sa Slovenska, do tohto dokumentu som navrhovala doplniť aktivity, ako sú napríklad ako environmentálne, iné formy aktivít, ako sú napríklad environmentálne krúžky. Treba vytvárať viacej priestor na takúto, tento spôsob výchovy a hlavne si zobrať aj príklady z existujúcich foriem vzdelávania, veľmi úspešných projektov, ktoré dlhodobo fungujú na Slovensku, hoci nie sú zaradené do štátneho vzdelávania, ale také programy, ako je Zelená škola alebo jej sesterský program pod názvom Mladí reportéri pre životné prostredie, alebo sú to ďalšie osvedčené environmentálne zamerané programy, ktoré by bolo treba uplatniť nielen na základných školách, ale postupne na všetkých typoch, aj na vysokých.
V materiáli Učiace sa Slovensku, vôbec vo výuke nie je dostatočne využívaný potenciál zdieľania inšpirácii, námetov, rôznych overených programov a príkladov z dobrej praxe. Je potrebné pripraviť systémové opatrenia, ktoré by podporili, aby sa školy všetkých stupňov vrátane vysokých škôl usilovali stať sa udržateľnými školami. Žiaci aj študenti by mali mať možnosť priamo sledovať environmentálne správanie sa svojej školy a tiež prakticky vstupovať svojimi námetmi do zlepšenia súčasného stavu a riešenia udržateľného využívania zdrojov. Príklad je najlepšou formou výučby. Je potrebné výuku o ekológii a ochrane a tvorbe životného prostredia riešiť aj prierezovo, zapojiť do procesov aj príslušné odbory Ministerstva životného prostredia, jeho odborné organizácie a ďalšie subjekty, ktoré zabezpečujú neformálnu environmentálnu výchovu, vzdelávanie a osvetu. No a napokon je to vlastne tiež dôležitá participácia na rôznych projektoch, zapojenie sa do koncepcií, napríklad Miestna agenda 21 a podobne. Čiže tých dokumentov na Slovensku je veľa a treba ich len naozaj implementovať do toho výchovno-vzdelávacieho procesu.
Na vysokých školách, respektíve na všetkých typoch škôl je potrebné zaradiť vlastne prierezovo ekológiu, nemal by to byť samostatný projekt, teda samostatný predmet vyučovací, ale malo by to ísť takou niťou, proste na matematike učiť poznávať prostredníctvom ukážok na, na prírodných javoch, nielen odtrhnuté od nejakého prierezového vnímania, od etiky cez biológiu. Proste ekovýchova by mala byť súčasťou nášho, nášho života. V podstate to je tak zhruba v kocke tie základné pripomienky, ktoré som predniesla pri prezentácii projektu Učiace sa Slovensko, keď bolo na školskom výbore. Bolo prisľúbené, že budú sa pripomienkami zapodievať, do 31. augusta mal byť odprezentovaný nový program. Vieme zo známych dôvodov, zrejme nie je, ale pevne verím, že ten tím, ktorý bol tuná spomínaný, na pripomienkach pracoval a že sa dopočuli, že ten hrach, ako padal na ich hlavy, že predsa len bude, bude úspešný. Takže tuto ho hádžem druhýkrát a pevne verím, že do tretice potom nejaké z týchto mojich pripomienok budú úspešné.
Ďakujem pekne za slovo.

Ďakujeme pekne, pani poslankyňa. Jedna faktická poznámka na vaše vystúpenie.
Pán poslanec Sopko.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Ja ako dlhoročný koordinátor environmentálnej výchovy na našej škole môžem potvrdiť, že naozaj environmentálna výchova je mimoriadne dôležitá. Veď máme prierezovú tému environmentálnej výchovy, máme množstvo spracovaných materiálov, máme zelené školy, máme školy, ktoré si merajú ekostopu, a tak ďalej, a tak ďalej. Len narážam na taký problém, že pokiaľ poznám dobre mentalitu ministerských úradníkov, akonáhle zacítia príležitosť, že môžu pred ministrom čosi odprezentovať, tak hneď prvá vec, čo vždy napadne ich a v tej diskusii to potom odzneje, je, že navrhnú nový predmet a že koľko a akú dotáciu by sme mu teda pridelili a ktorým by sme zase zobrali. A školy tým prichádzajú o disponibilné hodiny, na základe ktorých si môžu v rámci svojho vlastného školského vzdelávacieho programu dobudovávať to, čím sa odlišujú od tých ostatných. Čiže máme školy, ktoré idú týmto smerom, idú tým environmentálnym smerom, ale naozaj tá skúsenosť v tom, ako momentálne je nastavený, vedenie ministerstva, ako funguje tento manažment, ma napĺňa až skepsou negatívnou v tom, že či by sa čokoľvek pozitívne, čo by sme snažili sa dať aj takto do zákona, presadilo tak, ako si predstavujeme.
Takže ja som skôr naozaj za to, aby toto ostávalo na škole, aby ona si mohla, a ponúkli by sme tým školám pomoc, ponúkli by sme im metodiky, ponúkli by sme im projekty, ktoré ony sami si vyberú z toho, čo je najlepšie, a budú to potom aplikovať pri práci s deťmi.

S reakciou na faktickú poznámku pani poslankyňa Zemanová.