21. schôdza

Pán Dostál je posledný, takže, no, dobre osem faktických poznámok. Posledný pán Grendel.
Nech sa páči, pán poslanec Mazurek.

Ďakujem za slovo. Pani Nicholsonová, chcem sa vyjadriť k niekoľkým bodom z vášho vystúpia. Najprv ste hovorili o 16-ročných piatakoch, ktorí teda vychádzajú z toho 5. ročníka a nevedia sa podpísať. Tak tam asi nebude problém to, že nevedia slovenčinu, ale to, že v tom 5. ročníku nemali ani tak čo robiť, pretože žiak, ktorý sa nevie podpísať, jednoducho nemôže byť v 5. triede, ale patrí naspäť do tej prvej.
No a čo sa týka toho cigánskeho problému, tak keby som bol z Bratislavy ako vy a disponoval iba sprostredkovanými informáciami od ľudí, ktorým môžem naivne veriť alebo nemusím, tak by som možno chodil s podobnými nápadmi, ako máte vy, prezentoval podobné myšlienky. Ale ja mám reálnu živú skúsenosť a chodil som do školy, ktorá bola väčšinovo cigánska a poviem vám, bol som aj v triede, kde väčšinu tvorili Cigáni. Tam vôbec nebolo problém to, že by nevedeli po slovensky. Oni vedeli po slovensky úplne perfektne. Tam bol problém úplne iný, úplná lenivosť, apatia, zvysoka na to kašľali a hlavne príklad ich vlastných rodičov, ktorí im ukázali, že učiť sa a vzdelávať sa je úplne zbytočné. Oni po slovensky vedeli naozaj úplne fantasticky. A keď hovoríme o týchto problémoch a o týchto možnostiach, respektíve nemožnostiach pre tieto deti dostať sa do normálnych škôl alebo získať normálne vzdelanie, adaptovať sa na tento vzdelávací proces, tak poďme hovoriť jasne o veciach, ktoré sú tabuizované, o témach, o ktorých sa hovoriť nechce, a to je napríklad to, z akého podielu je inteligencia dieťaťa dedičná po rodičoch. To znamená, ak máme rodičov v cigánskej osade, ktorí sú obidvaja, povedzme si to rovno, aj keď politicky nekorektne, mentálne retardovaní, alebo dieťa pochádza z incestu, vy tým, že ho budete nasilu učiť slovenčinu, nepomôžete tomu, aby sa dostal do normálnej školy, alebo aby toto dieťa bolo schopné prijať nejaký ten normálny, bežný vyučovací proces, ktorý od neho štát vyžaduje. Poďme si rozdeliť tieto inteligenčné skupiny a takto k týmto deťom pristupujme, pretože toto je ten najväčší problém. Ďakujem.

Ďakujem. Pán poslanec Mizík.

Ďakujem za slovo. Pani Nicholsonová, rozprávali ste sa s učiteľkami z Dobšinej. Dobšiná je ďaleko, Mizík je 30 metrov od vás. Mohli ste sa rozprávať s Mizíkom, moje prvé učiteľské miesto bol Luník IX v Košiciach a posledných 19 rokov som učil na škole, kde boli väčšinou žiaci, poviem to vašimi slovami, zo sociálne znevýhodneného prostredia. Rozprával by som vám hodiny a hodiny, aby ste boli v obraze. Ďakujem za slovo.

Pani poslankyňa Zimenová.

Ďakujem za slovo. Chcem sa poďakovať kolegyni poslankyni Nicholsonovej za jej príspevok. Chcem odpovedať teraz vecne a odborne na jeden jej podnet, ktorý odznel. Samozrejme, keď hovoríme o vzdelávacích programoch, ktoré by boli na výučbu jazyka pre deti s iným materinským jazykom, súčasťou štátnych vzdelávacích programov, myslím tým na všetkých vzdelávacích stupňoch vrátane teda predprimárneho vzdelávacieho stupňa, ktorý sa v tej učiteľskej hantírke vlastne považuje za program pre materské škôlky, takže je to úplne samozrejmé, že už tam by sa s tým malo začať. Absolútne sa stotožňujem, že čím skôr sa tie deti dostanú do kontaktu nielen s jazykom, ale aj s celkovo sociálnym prostredím, ktoré môže kultivovať nielen ich návyky a nejaké, nejaký potenciál, ktorý osobne majú, ale ich môže aj rozvíjať na úrovni vedomostí a kognitívnych zručností, tak to je potrebné začať čo najskôr. Takže s týmto sa ja len stotožňujem. Na ostatné poznámky, ktoré tu teraz zazneli, našťastie nemôžem reagovať, lebo to bolo len vo faktických poznámkach. Len chcem povedať jednu vec. Veľmi si cením, keď sa do debaty zapoja ľudia, ktorí naozaj problematike rozumejú a vedia, o čom to je, ako kolega Sopko, ktorý je učiteľ, alebo Lucia Nicholsonová, alebo aj ďalší kolegovia, ktorí tu podporne vystúpili. Veľmi ma mrzí, ak tu máme naozaj učiteľov, ktorí sa prezentujú tak, ako sa prezentujú. Verím, že takých bude v našom systéme čo najmenej.

Pán poslanec Beblavý.

Ďakujem pekne za slovo. Ja som pôvodne neplánoval vystupovať vôbec k tomuto zákonu z jednoduchého dôvodu, že som myslel, že to bude ako iné opozičné návrhy, ktoré sú síce vecne nenapadnuteľné, ale z dôvodu nezáujmu koalície a mocenského princípu aj tak neprejdú a budú zamietnuté v tichu. Vidíme však, že tento návrh je predmetom diskusie a hoci je tá diskusia veľmi nepríjemná, je podľa môjho názoru veľmi užitočná, aj veľmi užitočná preto, že nám konečne umožňuje odlíšiť to, čo ťažko odlíšiť v iných situáciách, ľudí, ktorí naozaj chcú zlepšiť život a postavenie Slovenska vrátane obyvateľov osád a detí najmä v nich žijúcich a ktorí sú preto ochotní niekedy možno prijať aj tvrdé a razantné opatrenia a ľudí, ktorí len nenávidia tých ľudí a chcú im čo najviac ublížiť a ponížiť ich. A tým v skutočnosti akékoľvek opatrenia, ktoré by týmto ľuďom pomohli k lepšiemu vzdelaniu, k práci a k lepšiemu životu, nemôžu podporiť, lebo tie opatrenia by vyvrátili ich nenávisť a ich ideológiu.
A preto považujem tento návrh, aj vystúpenie tvoje, Lucia, za veľmi užitočné, lebo nakoniec nám umožňuje práve tuto v praxi na návrhu, ktorý je vecne absolútne nenapadnuteľný, pretože vieme, a naozaj všade vo svete, že ak niekto, kto má úplne inú jazykovú podstatu, sa má naučiť dobre ten oficiálny jazyk tej krajiny, ak pochádza z komunity, kde sa tým jazykom nehovorí, tak jednoducho potrebuje sa to učiť týmto spôsobom, ktorý Zuzana Zimenová navrhuje. To znamená, neexistuje jediný odborný argument, prečo by tí, ktorí chcú, aby všetky tieto deti vedeli naozaj dobre po slovensky, nemali podporiť náš návrh. Je mi ľúto, že v tomto parlamente môžu zaznievať také nenávistné poznámky, aké tu zaznievajú, ale som naozaj rád, tak ako povedala aj pani Zimenová a ako si povedala aj ty, Lucia, že tu zaznievajú hlasy nielen rozumných ľudí, ale aj ľudí z praxe a ľudí, ktorí naozaj chcú tento problém riešiť, aby o 20 až 30 rokov nebol horší, ale naopak, bol čoraz lepší a menší.
Ďakujem.

Pán poslanec Marosz.

Ďakujem za slovo. Pani podpredsedníčka, ja by som možno tak ešte víziovo pozeral aj ďalej. Keď sa zamyslíme nad tým, že ako vyzerá naša krajina, že doslova tisíce ľudí odchádzajú do zahraničia, ale zároveň tisíce ľudí prichádzajú zo zahraničia k nám, Rumuni, Srbi, Ukrajinci a podobne, čiže práve ako keby láska k slovenčine ako takej by nás mala viesť k tomu, aby čím skôr sme sa naučili, čo to je ten európsky referenčný rámec. Akým spôsobom učiť cudzincov slovenčinu? Práve láska k vlastnému jazyku, k vlastnému národu by nás mala viesť k tomu, aby sme efektívne a dobre učili cudzincov cudzí jazyk. Lebo naozaj sa môže stať, my nie sme, nie sme veľká krajina, že slovenský jazyk ako taký bude mať do budúcnosti problém. A preto, preto podobne, ako to robia Nemci, ako to robia Angličania, ako to robia iné, iné národy, by sme mali naozaj posilniť učiteľov slovenského jazyka, aby mali správne nástroje, správne učebnice, správne podklady, aby už od tej škôlky sme dokázali učiť kohokoľvek, kto neovláda slovenský jazyk, poriadne túto slovenčinu. Lebo obávam sa naozaj do budúcnosti, že slovenský jazyk ako taký bude mať problém. A práve tí, ktorí sa tu vyjadrujú pozitívne, kultivovane, odborne k tejto veci, sú tí praví národovci, lebo sú hrdí na tú Štúrovu slovenčinu a chcú, aby kvalitne znela na tomto Slovensku a zároveň si uvedomujeme, že práve štátny jazyk je kľúčom k akémukoľvek ekonomickému úspechu ľudí na Slovensku. Ďakujem.