27. schôdza

Vážené pani poslankyne, páni poslanci, pán minister, asi trošku urýchlim svoju reč, ktorú som mal pripravenú na trošku dlhšie, ale predsa mi dovoľte využiť túto príležitosť, aby som pár poznámkami prispel k tejto celkom peknej a vecnej diskusii a aby som povedal to, čo považujem za dôležité k tejto téme a možno aj z iného uhla pohľadu, ako sme si doposiaľ vypočuli.
To sa asi dohodneme, že na tom, že je strašne dôležitá dohoda na tom, čo sú potenciálne bezpečnostné hrozby v budúcnosti a tiež, kto sú naši spojenci. Preto chcem hneď na úvod oceniť vládu, že sa dohodla na dokumente, ktorý definuje hrozby pre našu bezpečnosť, a nebojím sa povedať aj samostatnosť, spolu s jasným popisom našich spojencov. Zároveň som rád, že ministerstvo obrany pod ministrom Gajdošom pripravilo rozpracovanie bezpečnostnej stratégie na úrovni plánov, podľa ktorých sa má ďalej postupovať.
Z dokumentov je jasné, že základný cieľ svojej obrannej politiky, teda bezpečnosť našich občanov a obranu štátu, Slovenská republika má rozvíjať vlastnými silami a možnosťami kolektívnej obrany. Prečo to hovorím? Dohoda na tom, čo je dobré a čo Slovensku škodí, kde sme a kam chceme patriť, je absolútne rozhodujúca. To, ako je garantovaná naša bezpečnosť, akú úroveň ohrozenia vnímame a tiež predikcia možných ohrození hrozieb totiž priamo diktuje, ako majú vyzerať naše ozbrojené sily, ako a čím majú byť vyzbrojené. Na aký typ prípadných konfliktov sa máme do budúcnosti pripravovať. Vidíme totiž, že svet sa mení neskutočne rýchlo. Istoty a paradigmy, na ktoré sme si za viac ako desaťročie zvykli, sú spochybňované. Okrem toho konflikty môžu vyzerať v budúcnosti úplne inak, ako si predstavujeme dnes, s využitím úplne iných technológií a výzbroje, ako očakávame. Kyberpriestor a umelá inteligencia sú technológie, ktoré môžu byť prostriedkami získavania nadvlády na bojisku, a nielen tradičné typy techniky a technológie. Bez konsenzu na otázky bezpečnostného zaradenia Slovenska sa iste nemôžme dohodnúť ani na otázkach vyzbrojovania, či modernizácie.
Je dôležité, že keď nájdeme už politickú vôľu a deklarujeme pripravenosť obetovať ďalšie finančné zdroje z verejných prostriedkov, aby tá istá politická reprezentácia hľadala dohodu aj na tom, ako a na čo budú tieto prostriedky použité. Preto nemám zásadný problém s tým, že táto schôdza bola vôbec zvolaná, aj keď by som túto diskusiu o konkrétnych opatreniach videl skôr na pôde príslušného parlamentného výboru.
Hovoríme o mimoriadne komplikovanej a komplexnej problematike. Pri obstarávaní vojenskej techniky a technológie môžu byť zvolené rôzne prístupy. Porovnávacie analýzy hovoria, že v krajinách NATO pri finančne náročnejších projektoch je priemer osem rokov, kedy od začiatku diskusie až po začiatok obstarávania a že často dokončenie celého oblúka, od začiatku diskusií až po samotnú realizáciu trvá často až dvojnásobok. To len na ilustráciu, ako náročná táto problematika je aj všade inde. Potom som aj kľudnejší, keď pozerám na plány z roku 2006, ktoré hovorili, že už v roku 2010 budú realizované obstarania obrnených vozidiel.
Súhlas s tým, že je dobré a nevyhnutné, keď sú známe plány vyzbrojovania tak, aby bolo jasné, čo, kedy a približne za akú cenu chce vláda, ministerstvo obstarávať. Preto ten dlhodobý plán. A tu oceňujem opätovne, že ministerstvo obrany tieto dokumenty pripravilo. Takže túto časť, ak tomu správne rozumiem, máme za sebou. Ostáva teda hovoriť o tom, akým spôsobom čo najefektívnejšie vyzbrojiť jednotlivé súčasti ozbrojených síl podľa schválených plánov.
Mimochodom, treba povedať, že nie je to slovenská výnimočnosť, je to minimálne celoeurópska téma, a ja sa chcem o niektorých trendoch aj zmieniť. Myslím, že sa zhodneme v tom, že obrana Slovenska je bez dobrých spojencov ilúziou. Zároveň platí, že musíme budovať svoje vlastné kapacity, spôsobilosti, keď chcete, schopné spolupodieľať sa obrane našej vlasti a tiež našich spojencov. Veľmi sa spoliehame na spojencov združených v NATO, ktorí nám poskytujú primárne bezpečnostné garancie. Stále viac v tejto oblasti je však aj aktívna Európska únia, ku ktorej sa ešte vrátim. Znamená to, že spolu s ďalšími spojencami sa snažíme aj o akúsi deľbu práce, o deľbu zodpovednosti, aby nám neostali na bedrách, niečo, čo by sme v budúcnosti nedokázali splniť a naplniť.
Hovorím to preto, aby bolo jasné, že systém kolektívnej obrany je pre všetkých výhodnejší. My prispejeme týmito záväzkami, naši spojenci zase inými, aby sme nemuseli rozprávať o zabezpečení svojej obrany výlučne vlastnými silami, budovaním vševojskového charakteru našej armády. Nedá sa predpokladať, že dokážeme v adekvátnej kvalite a v dostatočne odstrašujúcej sile vyzbrojiť, prevádzkovať logisticky a vycvičením personálne zabezpečovať desiatky moderných zbraňových systémov za miliardy eur. Na Slovensku ako keby ani ešte neprebehla široká debata na túto tému. Či skutočne nevyhnutne potrebujeme obstarávať, prevádzkovať a teda aj platiť všetky finančne tak nákladné komponenty, napríklad vzdušných síl, od prostriedkov protivzdušnej obrany, radarového pokrytia, cez transportné lietadla, teda aspoň dvoch kategórií, multifunkčné vrtuľníky, teda po ich dovybavení, podzvukové lietadlá alebo emblematické nadzvukové stroje. A to som mnohé nespomenul, ale na ilustráciu to stačí. Každý si vie nájsť približnú priamu obstarávaciu cenu rôznych typov techniky, ktorá však často býva iba zlomkom celého takzvaného životného cyklu so započítaním nákladov na logistiku, prevádzku, servis, výcvik personálu a podobne. Dnes sa mi zdá, že pomaly na všetko máme, ale o pár rokov to nemusí byť pravda.
Treba rešpektovať, že vláda si spôsob ako pokračovať vo výzbroji zvolila. Zvolila spôsob riešenia vyzbrojovania vo forme vláda – vláde, čo sa týka obrnených transportérov. Je to jeden z normálnych tradičných spôsobov obstarania vojenskej techniky. Myslím si však, že najlepšou cestou pre Slovensko je aj tu deľba práce, aj na tomto poli s našimi partnermi. Európa, aj vzhľadom na posuny v geopolitike, hľadá svoje miesto vo svete. Často sa hovorí, že Európa je ekonomický obor, ale bezpečnostný trpaslík. Tu sme všetci odkázaní na spoluprácu. V konečnom dôsledku je to totiž pre každého výhodné. Užšia spoluprácu v oblasti obrany je výslednicou úvah, že Únia sa v budúcnosti bude musieť starať a spoliehať na svoje sily oveľa viac ako v minulosti. Som preto rád, že vláda sa prihlásila k iniciatíve Európskej únie, ktorej výsledkom má byť práve úzka spolupráca v oblasti obrany, deľba práce, keď chcete, aj vo výskume a vývoji, aj v obstarávaní. Áno, existujú tradičné postupy vo vyzbrojovaní ešte stále uplatňované mnohými. Znamená to, že keď je jasné, čo treba obstarať, vláda do jednoducho nakúpi, a to buď priamo, prípadne vyhlási medzinárodný tender alebo urobí podobnú medzivládnu dohodu, o ktorej nás informoval dnes pán minister. Takýto tradičný prístup však je zhodnocovaný v Európe ako nie veľmi efektívny, že nevedie k efektivite. Už v minulých desaťročiach, keď ešte zďaleka nebola spolupráca, integrácia v Európe na takej vysokej úrovni, ako je dnes, mnohé štáty pochopili, že pri mimoriadne náročných vyzbrojovacích projektoch sa musia spojiť, pretože tak vedia dostať lepšiu základnú jednotkovú cenu. Kvôli úsporám z rozsahu, pretože vedia s dodávateľmi vyjednať oveľa lepšie logistické vzťahy či servisné zabezpečenie alebo výcvik. To je prípad napríklad amerických stíhačiek, keď už v 70-rokoch niekoľko malých štátov vtedajšej západnej Európy sa spojilo, aby spoločne vyzbrojili svoje vzdušné sily týmito strojmi. Samozrejme, že takto bola cena pre každú vládu oveľa prijateľnejšia, ako keby vyjednávali jednotlivo.
Viete ozaj, že v súčasnosti hneď niekoľko vlád v Európe medzi našimi priamymi spojencami v EÚ a NATO uvažujú nad nákupom nových stíhačiek, prípadne nad rozšírením svojho leteckého parku? Nevnímame toto ako príležitosť? Osobne to vnímam ako nutnosť, pretože práve tento segment ozbrojených síl je najdrahší a to nielen na obstaranie, ale s ohľadom najmä na prevádzku a celý životný cyklus, čo nám napríklad pripomína oveľa bohatšie Rakúsko, ktoré má veľké problémy s utiahnutím v prevádzke finančné náročných a nových strojov.
Spájanie síl pri vyzbrojovaní sa stáva trendom. Tak ako napríklad ukazuje príklad Poľska, Rumunska, ktoré idú spoločne postupovať pri vyzbrojovaní svojich armád novými systémami protivzdušnej armády. Opakujem, úspory z rozsahu sú len jednou z výhod pri spoločnom postupe, ktorá núti štáty, spojenecké štáty predovšetkým, spolupracovať.
Nebudem spomínať možnosti, ktoré poskytujú akvizičné programy agentúr NATO, pretože sa chcem viac venovať možnostiam, ktoré vznikajú, ktoré vznikajú v priamom prenose v rámci Európskej únie, samozrejme za predpokladu, že ich aj dobre využijeme. Výsledkom uvedomenia si obrovskej neefektivity, keď každý štát obstaráva samostatne, viedla práve k vzniku iniciatív... (Prerušenia vystúpenia predsedajúcou.)

Ďuriš Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Obávam sa, že váš čas vypršal, pán poslanec, podľa rokovacieho poriadku.

Fedor, Martin, poslanec NR SR
Ja som to mal normálne na 15 minút.

Ďakujem pánu poslancovi Fedorovi, ktorý je tiež bývalý minister obrany a teda vidí do toho celkom jasne. Mňa zaujalo na tom to, že naozaj spomínal, že rôzne plány, stratégie sme mávali aj v minulosti a spomínal nejaké konkrétne z roku 2006 napríklad a že kde je tá realizácia. Tak ja pevne dúfam, že práve preto, že chceme, aby tieto, aj dnes tieto plány, dlhodobé plány sa naozaj realizovali, aby sme tu povedzme v roku 2024 nemali znova nejaký príspevok o tom, čo všetko sa zanedbalo. A na to, aby sa to zrealizovalo, potrebujeme plne uchopiť, pochopiť a nájsť konsenzus, aby sme tieto veci podporili, aj čo sa týka domáceho prostredia, ale aj zahraničného, o ktorom Martin hovoril.
Takže ďakujem za príspevok.

Pán poslanec Fedor, no škoda toho rokovacieho poriadku, práve to začínalo byť zaujímavé. Ale tak čo už sa dá robiť?

Ďakujem za slovo. No chcel by som poďakovať pánovi poslancovi Fedorovi, že sa zmienil o tom, že je potrebné budovať vlastné kapacity aj pri kolektívnej obrane. Pretože naozaj história nás presvedčila o tom, že kolektívna obrana nikdy nie je naveky, ako si myslíme. Pamätám si obdobie, keď sme mali spojencov v Paríži, v Londýne a nástupom nejakého, nejakej mocnosti zrazu sme o tých spojencov prišli a Slovensko, Československo sa muselo brániť samostatne.
Ďalej si spomínam na obdobie, keď sme mali na východnej strane spojencov, a táto v podstate ochrana tak isto padla. Takže človek sa musí naučiť a štát sa musí naučiť a musí počítať s tým, že kolektívna obrana je výhodná, ale sú chvíle, keď kolektívna obrana prestáva fungovať a v tej chvíli musí byť odkázaná krajina na vlastnú bezpečnosť a o tom nám predovšetkým ide. Nemíňať peniaze na to, aby sme nakupovali techniku za každú cenu, ale aby sme vedeli, pokiaľ možno tú techniku aspoň v základnej štruktúre vyrobiť na Slovensku.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem. Ja som chcel len doplniť, že, alebo zvýrazniť, že pokladám za mimoriadne dôležitú, aby bola dohoda na politike v politickej reprezentácii v tom, že kam má Slovensko patriť, aby nebola žiadna pochybnosť, že potrebujeme síce mať kvalitnú, dobrú slovenskú armádu, ale musíme sa spoliehať aj na zabezpečenie našimi spojencami. Takže na tom, kde má Slovensko patriť. A potom nám z toho vyjde aj to, že aké zdroje máme vyčleniť a čo obstarávať, prípadne za akú cenu.
Dôležité je, aby sme nenadhodnotili svoje sily a rozpočtové možnosti do budúcnosti. Myslím si tiež, že deľba práce so spojencami je nevyhnutnosťou. A pokúsme sa využiť šance a možnosti, ktoré nám doba prináša, a teda trendy vyzbrojovania, ktoré ja vidím predovšetkým v užšej spolupráci najmä v Európe. Bude to prínos nielen pre ministerstvo obrany, nielen pre slovenský zbrojársky priemysel, ale aj pre občanov tejto utešenej vlasti.
Ďakujem pekne.

A demokraticky. Ďakujem veľmi pekne. Oceňujem, že táto schôdza prebehla, naozaj to oceňujem. Prebehla vo väčšine prípadov v relatívne vecnom tóne, bavili sme sa o veľmi vážnych témach. Naozaj si myslím, že by toto mohlo byť pravidlom v parlamente. Veľmi oceňujem a chcem poďakovať pánu ministrovi, že tu bol celý deň s nami. Napriek tomu, že som opozičný politik, môžme spokojne zatlieskať, že to tu celý deň s nami bol. (Potlesk.) Niekto možno povie, že je to jeho povinnosť, ale nie vždy je to zvykom, veď vieme dobre.
Ďalšia vec, je dobré, že sme dostali od neho rozsiahlu informáciu. Dozvedeli sme sa viac. Myslím, že je to dobré ale aj pre pána ministra, že mal možnosť verejne vysvetliť niektoré veci.
Oceňujem aj to, že poslanci SNS bránili svojho ministra, respektíve zastávali sa, vysvetľovali. Ale chcem vám povedať jednu vec, tak sa, zabezpečte to, aby ste mu politicky nerobili zle na ministerstve, aby naozaj mal možnosť robiť tie veci skutočne dobre pre ozbrojené sily. To len taká malá politická poznámka k tomu.
Chceme byť v tomto zajedno, chceme dosahovať konsenzus a chceme obhajovať modernizáciu Ozbrojených síl Slovenskej republiky tak, ako sme to už potvrdili. Na to ale potrebujeme dostatok informácií. Potrebujeme, aby ste vyvrátili pochybnosti a podozrenia, ktoré sa objavujú okolo extrémne nákladnej modernizácie slovenskej armády.
Takže ešte raz, ďakujem a prajem pekný víkend.

Vážená pani podpredsedníčka, dámy a páni, chcem vám poďakovať za to, že naozaj väčšina z vás diskutovala vecne, a dúfam, že aj v budúcnosti, pokiaľ bude takáto odborná téma, tak má zmysel takýmto spôsobom debatovať a nemíňať čas, energiu, ohadzovať sa nejakými invektívami, ale radšej skúsiť argumentovať a vypočuť si aj druhú stranu. A myslím si, že možno aj pre pána ministra niektoré informácie mohli byť nové, teraz si ich môže overiť. Buď sa potvrdia, alebo vyvrátia. Ale asi spoločným záujmom je, aby sme dostali pre armádu dobré vozidlo za adekvátnu primeranú cenu. Ďakujem.