35. schôdza

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené dámy, páni, som rád, že sa konečne téma úpravy vzťahov medzi ministrom vnútra a najvyšším predstaviteľom polície dostala na rokovanie parlamentu. Beriem to trochu osobne, nakoľko snaha o vylepšenie fungovania našich bezpečnostných zborov a téma odpolitizovania polície a jej kontroly bola súčasťou mojej politickej agendy počas dlhých niekoľko rokov.
Viacerí sa pýtajú, že prečo? Aj v dnešnej debate zaznela otázka, prečo vlastne niečo meniť? Moja odpoveď je jednoduchá. Neverím totiž politikom a najmä nie tým mocibažným politikom. Akokoľvek pekne, razantne rozprávajú a s akýmkoľvek nasadením.
Dôveryhodnosť bezpečnostných zložiek a najmä polície sa v uplynulých mesiacoch dostali do centra pozornosti aj širokej verejnosti. Z otázky, ktorá bola viac-menej technokratickou v uplynulých rokoch, je dnes otázka a téma verejná.
V súčasnosti sa nachádzame v situácii, kedy policajný prezident je priamo menovaný ministrom a tiež je odvolateľný. Kedykoľvek a bez udania dôvodu ministrom vnútra. Takáto priama podriadenosť šéfa polície dáva za možnosť úvahám o politickom ovplyvňovaní procesov, ktoré sa v polícii dejú. Sledujúc však mantinelizmus verejnej debaty o tejto téme, som presvedčený, že je dôležité nájsť správnu rovnováhu medzi dvoma radikálnymi až extrémnymi pozíciami. Na jednej strane počúvame, že netreba nič zmeniť, že dobré je tak, ako to je, že teda policajný prezident má byť akousi predĺženou rukou ministra v Policajnom zbore a teda, že jeho odvolanie či menovanie má byť len a výlučne právomoc ministra, podobne ako je to pri jeho najbližších spolupracovníkov, hovorca, šéf kabinetu a podobne. Že len tak sa dá zaručiť, že v polícii sa budú uplatňovať politické priority ministra. Potom sú tu presadzovatelia na druhej strane názoru, že veď to treba nechať výlučne na policajtov. Oni vedia najlepšie, čo robiť a ako robiť, preto by si oni mali sami vyberať svojho šéfa. Úplne nezávisle od akýchkoľvek politických vplyvov. Potom tu vraj má panovať ten správny systém, zavládne pokoj a spravodlivosť na svete. Teda aspoň minimálne na Slovensku.
Oba tieto pohľady považujem za nesprávne až extrémne. Aj táto iste dôležitá otázka vyžaduje istý kontext. Samozrejme, že téma postavenia šéfa polície voči svojmu politickému nadriadenému je len, aj keď dôležitým, čriepkom v mozaike. Považujem preto názor, že vlastne netreba nič meniť a šéfom polície má byť priamo podriadený ministrovi vnútra za neudržateľnú. Polícia je prísne hierarchicky usporiadaná organizácia a vôbec nie je jedno, kto stojí na čele pomyselnej pyramídy a ako sa voči nemu môže správať jeho nadriadený, akú kompetenciu má minister vnútra. Iste, že je spoločensky prospešné, ak je politicky prezident vzťahovo trochu oddelený, vzdialený od politického nominanta, teda ministra. Dokáže byť tak autonómny vo svojich rozhodnutiach bez toho, aby sa obával, že ho politik, minister vnútra môže kedykoľvek odvolať. Ak takáto hrozba, možnosť bude obmedzená, aj prípadná možnosť zasahovania zo strany politikov je výrazne menšia. Teraz hovorím o možnosti situácie za akejkoľvek vlády, nie súčasnej, bývalej alebo tej, ktorá, viacerí ju chcú vidieť v budúcnosti.
Pohľad, ktorý presadzuje akúsi bezbrehú autonómnosť policajného šéfa, pomaly jeho voľbu zdola a absolútnu nezávislosť od politického programu presadzovaného aktuálnou vládou, tiež považujem za nesprávny. Predpokladom je totiž akási naivná predstava, že polícia by inak sama osebe dobre fungovala, len treba zabrániť, aby jej do toho politici alebo ktokoľvek iný hovoril. Takýto vysoký stupeň autonómnosti u bezpečnostných zložiek je neželateľný. Hrozí totiž, že sa zvrhne sám do seba. V slovenských podmienkach, si myslím, že v porovnaní napríklad s justíciou, ako s významne uzavretým systémom pred vplyvom zvonka, je azda dostatočne významným varovaním. Som presvedčený, že aj, teda aj tu treba hľadať aj pri takejto čiastkovej, ale významnej zmene, ako je úprava postavenia policajného prezidenta, je treba hľadať vhodný balans medzi požiadavkou na minimalizáciu možnosti politického ovplyvňovania fungovania polície, ako aj rešpektovania nutnosti presadzovanie priorít hociktorej vlády.
Som presvedčený, že pri tejto problematike by sme sa nemali spoliehať len na akéhosi bájneho osvieteného ministra či výnimočných a čistých policajtov. Treba však nastaviť procesy výberu personálneho manažmentu a kariérneho rastu a to tak, aby dokázali produkovať najlepších do riadiacich funkcií a nespoliehať sa na viac-menej náhodný výber politika.
Na prvý pohľad sa môže zdať, že všetky návrhy smerujúce k posilneniu postavenia policajného prezidenta či lepšej kontroly vlastne len všetko komplikujú. Áno, a to najmä pre ministra. Ten bude musieť oveľa viac diskutovať, oveľa viac presviedčať. Žiaduci stav by som prirovnal aj k postaveniu náčelníka Generálneho štábu našich Ozbrojených síl, ktorý má silné postavenie voči svojmu politickému nadriadenému, ale je mu aj zodpovedný, zodpovedá mu politicky. A vzájomná spolupráca si vyžaduje aj substantívnu a obsahovú diskusiu. Samozrejme, že to vždy závisí aj od osobnostnej výbavy zúčastnených.
Ale jednoducho sme tu pred otázkou, stojíme pred otázkou, že buď máme systém pravidiel, noriem, alebo sa spoliehame na toho bájneho, osvieteného politika, ktorí sa nám tu viacerí budú veľmi často ešte producírovať v blízkej dobe. A teraz práve máme nastavať ten systém, ako by mohol fungovať do budúcna.
Som preto rád, že pani ministerka prichádza s návrhom, ktorý predpokladá posun od existujúceho stavu. Vtiahnutie príslušného parlamentného výboru nielen za účelom verejného vypočutia, ale aj pri posudzovaní možného návrhu ministra na odvolanie policajného prezidenta je krok správnym smerom. Osobne za čistejší a jasnejší model menovania policajného prezidenta, teda aj zvýšenie jeho autority a postavenia voči ministrovi, som dlhodobo presadzoval model, kedy minister vnútra navrhuje vláde, prechádza cez verejný híring v branno-bezpečnostnom výbore a vláda v konečnom dôsledku schvaľuje nomináciu. V podmienkach Slovenska, kedy tu vlastne fungujú takmer za, počas svojej celej histórii, teda obyčajne fungujú koaličné vlády, to vôbec nie je zbytočný model alebo nadstavba. Jednoducho je to, je to dôležité.
Druhou podstatnou zmenou, a opätovne volám po nej roky, je oddelenie inšpekčnej služby spod priamej podriadenosti ministra vnútra. Minister má takto cez svoju, pod svojou kontrolou ako výkon cez policajného prezidenta, tak aj kontrolu cez priamo podriadeného generálneho riaditeľa sekcie a to nie je najlepší predpoklad objektívneho posudzovania a vyšetrovania alebo vyšetrovania sťažností. Keď minister vopred vyjadrí svoj názor na konkrétny prípad, ako asi bude posudzovať daný prípad jeho podriadený. Aj v prípade inšpekčnej služby osobne by som išiel ďalej, ako je v predloženom návrhu a myslím si, že isté úpravy v budúcnosti aj budú musieť byť. Osobne považujem otázku rozpočtovej nezávislosti úradu, jeho kompetencie, tiež právomoc ministra určovať vnútornú organizáciu za kompetenciu otáznu vzhľadom na žiaduce nastavenie, kde by mal mať minister minimálnu možnosť zasahovať, ovplyvňovať chod a fungovanie takéhoto úradu. Na druhej strane som rád, že ten posun podradenosti alebo zodpovednosti na vládu s tým, že ten útvar, ktorý je navrhovaný v tomto zákone, bude mať osobitné postavenie v Policajnom zbore, je krok dobrým smerom.
Zmena v postavení zvlášť policajnej inšpekcie môže predchádzať problémom. Inšpekcia, ktorá by nebola zviazaná personálne, organizačne a v podriadenom vzťahu s dotknutými ministrami, by mala rozviazané ruky. Mala by mať dostatočné kompetencie, aby mohla konať samostatne, rázne a rýchlo. Takáto inšpekcia by bola v konečnom dôsledku pomocou všetkým poctivým príslušníkom ozbrojených zložiek.
Napokon by bola možno moja aj otázka, že čo si, pani ministerka, máme predstaviť pod ozbrojenými zložkami, tak ako ste to definovala vo svojom návrhu v súčasnosti. Takže verím, že to nebude len otázka pre policajtov ako takých, ale aj iných, či už sú to príslušníci colného úradu, Zboru väzenskej justičnej stráže a podobne, alebo či ideme, či sme odvážnejší a pôjdeme možno aj ďalej.
Mám toho oveľa viacej, ale zrejme nateraz v prvom čítaní sa obmedzím len na filozofické vymedzenie sa k tejto problematike. Ešte raz vítam tento návrh zákona, som rád, že robíme síce malé, postupné kroky v nastavení systému a v nastavení pravidiel do budúcna tak, aby sme znižovali možnosť ovplyvňovania policajného prezidenta v prísne hierarchickom systéme polície a tiež kontrolu možných pochybení policajtov v budúcnosti.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujeme, pán poslanec. S faktickou poznámkou jeden. Končím možnosť prihlásiť sa.
Pán poslanec Baška, nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážený pán poslanec, spomínal si v rozprave, že dva pohľady sú, že niekedy by mal byť ten policajný prezident úplne nezávislý, že by ho mal pomaly voliť ľud, a na druhej strane zasa druhý pohľad, že by si ho mal teda čisto vyberať minister vnútra. A súhlasím s tebou, že tie oba pohľady sú nesprávne, a práve táto novela myslím si, že zaručuje väčšiu autonómnosť jednak prezidentovi Policajného zboru, jednak ten výber je transparentnejší, pretože sa bude odohrávať v dvoch kolách. To prvé kolo cez výberovú komisiu, kde sú určení ľudia, ktorí tomu jednak rozumejú, a ľudia, ktorí niečo v živote už urobili a niečo dokázali pre túto krajinu, a to druhé kolo je potom branno-bezpečnostný výbor. Čiže ľudia, ktorí sú zástupcami, volenými zástupcami občanov tejto krajiny.
A som veľmi rád, že v tomto zákone sa tiež stala inšpekcia nezávislejšou a tá inšpekcia bude teraz riešiť, tá otázka, ktorú si mal len teda príslušníkov Policajného zboru a príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže. Možno v budúcnosti sa to môže rozšíriť. Ja nemám osobne k tomu žiadne, žiadne výhrady. A preto vítam aj tento návrh ministerstva vnútra.
Keď sa vrátime len pár mesiacov dozadu, tak verejnosť niečo požadovala od nás a myslím si, že aj touto novelou zákona o Policajnom zbore reagujeme na požiadavky alebo na jednu z tých požiadaviek verejnosti, že prezident Policajného zboru by nemal byť až tak závislý na samotnom ministrovi, ministrovi vnútra. A som veľmi rád, že teraz je táto novela zákona, kde sa volí transparentnejšie prezident Policajného zboru, dávajú sa mu autonóm... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

S reakciou? Nie. Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú.
Pani ministerka chce reagovať? Nech sa páči.