35. schôdza

... s tým, že s podnikateľským prostredím naozaj treba robiť výraznejšie zmeny a znižovať byrokraciu a obzvlášť práve v cestovnom ruchu podnikateľom, pretože sú tam mnohokrát malí podnikatelia, či už prevádzkovatelia ubytovní alebo nejakých atrakcií a podobne, a títo, ak sa chcú naozaj naplno sústrediť svojej činnosti, tak potrebujú, aby im bola odbúraná čo najviac akákoľvek byrokratická záťaž, nehovoriac o rôznych reguláciách, poplatkoch a podobne, ktoré niekedy ani nesúvisia s ich činnosťou, ale musia ich platiť. Takže úplne, úplne súhlasím. Cesta zjednodušovania podnikania práve tým malým a stredným, ale hlavne tým malým, ktorých je najviac, je cestou, ktorá pomôže rozvoju nielen cestovného ruchu, aj iných odvetví, ale aj cestovnému ruchu. Ďakujem.

Ďakujem. Ďalší, s reakciou pán poslanec Pavelka.
Nech sa páči.
A pripraví sa pán poslanec Dostál.

Ďakujem pekne. Áno, samozrejme súhlasím s tým. To je dobré, že my s tým súhlasíme, no len by bolo dobré, aby s tým súhlasila aj vládna (povedané so smiechom) koalícia, potom by to bolo určite ľahšie, ale hlavne by to bolo prínosnejšie pre slovenskú ekonomiku, aj pre slovenských zamestnávateľov, aj zamestnancov. Preto vás chceme požiadať, skúste sa nad tým trošku viac zamyslieť. Ďakujem pekne.

Ďalší v rozprave, pán poslanec Dostál, nech sa páči.

Vážený pán predkladateľ, vážený pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, v prvom čítaní sme viacerí opoziční poslanci kritizovali predložený návrh novely zákona o podpore cestovného ruchu. Ja som vtedy povedal, že považujem tento návrh z dielne Slovenskej národnej strany za kombináciu populizmu a lobizmu, pretože zvýhodňuje jedno podnikateľské odvetvie a ťahá peniaze z peňaženiek niekoho iného, v tomto prípade zamestnávateľov, ktorým stanovuje povinnosť prispievať zamestnancom na rekreáciu na Slovensku. Je to vycucané z prsta. Je to účelové, je to populistické. Tvári sa to, že štát dáva, štát tam bude prispievať tým, že budú mať aj štátne, štátne, teda zamestnávatelia, ktorí sú štátnymi orgánmi a organizáciami, rovnakú povinnosť a bude to daňovo zvýhodnené, čiže cez zahrnutie do nákladov si, teda štát na to prispeje cez nižší objem vybratých daní.
Najviac sme kritizovali to, že to dávate ako povinnosť. Vy predkladatelia ste argumentovali, že však je to niečo podobné, ako trináste a štrnáste platy a my sme vám hovorili, ale nie, trináste a štrnáste platy sa zavádzajú ako dobrovoľné, sú daňovo a odvodovo zvýhodnené a ak ich zamestnávatelia budú chcieť dávať svojim zamestnancom, tak majú tú možnosť a sú k tomu motivovaní, ale nie je to povinnosť. Nestanovujete zamestnávateľom povinnosť vyplácať trináste a štrnáste platy.
Návrhom zákona, ktorý ste predložili do parlamentu, ste navrhli, aby zamestnávatelia mali povinnosť prispievať svojim zamestnancom na rekreáciu na Slovensku. Sme v druhom čítaní a zdá sa, že kritika, ktorú ste asi počuli nielen od opozície, mala nejaký efekt a prichádzate s pozmeňujúcim návrhom, ktorý hovorí o tom, že povinnosť poskytovať zamestnancom príspevok na rekreáciu budú mať iba podniky nad 50 zamestnancov, teda od 50 zamestnancov vyššie. Podniky do 49 zamestnancov vrátane tú povinnosť nebudú mať. Budú mať možnosť za rovnakých podmienok poskytnúť, ale nebudú mať povinnosť.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že fajn, no tak vypočuli ste aspoň trochu tú kritiku a aspoň tých malých zamestnávateľov budete menej zaťažovať, lebo z hľadiska dopadov na zamestnávateľov je to drobný krôčik dobrým smerom. Ale z hľadiska zamestnancov vytvárate dve kategórie, pričom jedna z tých kategórií bude mať právo a nárok, aby im zamestnávateľ prispieval na rekreáciu na Slovensku, a tá druhá nebude mať to právo, resp. bude mať právo, keď bude zamestnávateľ chcieť, ale nebude mať na to žiadny nárok. A rovnako je do toho zaangažovaný aj štát, lebo keď si to dá zamestnávateľ do nákladov, tak vlastne aj štát bude čiastočne na to prispievať, ale bude prispievať iba zamestnancom, ktorí sú zamestnaní u zamestnávateľov, ktorí majú menej, teda viac ako 50 zamestnancov.
Pýtam sa, aký je dôvod na takúto diskrimináciu? Teraz hovorím o strane zamestnancov, či zamestnanec, ktorý pracuje v malom podniku, ktorý má 49 zamestnancov, je menej hodný toho, aby išiel na rekreáciu, aby mu zamestnávateľ prispieval na rekreáciu ako zamestnanec podniku s 50 zamestnancami. Akú to má logiku?
V základných zásadách Zákonníka práce sa píše, že fyzické osoby majú právo na prácu a na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky atď., atď. A tieto práva im patria bez akýchkoľvek obmedzení a diskriminácie z dôvodu, a teraz sú tam vymenované tie dôvody, a jeden dôvod je: "alebo iného postavenia". V tomto prípade z dôvodu iného postavenia, teda či som zamestnancom firmy do 49 alebo nad 49 zamestnancov, tak mám alebo nemám nejaký nárok, ktorý zákon stanovuje, a teda mám iné pracovné podmienky alebo nejaký benefit, ktorý mi zamestnávateľ poskytuje, len z toho dôvodu, že či sa zamestnám vo firme, ktorá je do 49 alebo od 50 zamestnancov.
Rovnako v § 13 ods. 2 sa hovorí o tom, že v pracovno-právnych vzťahoch sa zakazuje diskriminácia zamestnancov z dôvodu pohlavia atď., atď., alebo iného postavenia. Samozrejme, že ak to napíšete priamo do zákona, tak nebude to možné postihovať podľa antidiskriminačného zákona. Ale nebude to diskriminácia? Existujú dnes také ustanovenia, ktoré práva zamestnancov voči zamestnávateľovi delia podľa toho, že či má zamestnávateľ do 50 alebo nad 50 zamestnancov? V Zákonníku práce, v Zákonníku práce som našiel iba jedno takéto ustanovenie, § 233, ktorý hovorí o zamestnaneckej rade a zamestnaneckom dôverníkovi. Zamestnanecká rada môže pôsobiť u zamestnávateľa, ktorý zamestnáva najmenej 50 zamestnávateľov (pozn. red.: správne má byť zrejme "zamestnancov"), u zamestnávateľa, ktorý zamestnáva menej ako 50 zamestnancov, ale najmenej troch zamestnancov, môže pôsobiť zamestnanecký dôverník. Práva a povinnosti zamestnaneckého dôverníka sú rovnaké, ako práva a povinnosti zamestnaneckej rady.
Čiže áno, Zákonník práce tu rozlišuje podniky podľa toho, či majú do 50 alebo 50 a viac zamestnancov, ale je to formálny rozdiel teda, že či zástupca zamestnancov, pokiaľ tam nepôsobia odbory, sa nazýva zamestnanecká rada a je to kolektívny orgán, alebo je to zamestnanecký dôverník a je to jednotlivec. Rozhodne to nie je rôzny prístup k právam zamestnancov podľa toho, či sú v podniku do alebo nad 50.
Potom existuje zákon o službách zamestnanosti, ktorý stanovuje zamestnávateľom, ak majú najmenej 20 zamestnancov, povinnosť zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím, ak úrad v evidencii uchádzačov o zamestnanie vedie občanov so zdravotným postihnutím v počte, ktorý predstavuje 3,2 % z celkového počtu jeho zamestnancov. Čiže áno, je tu nejaká povinnosť, ktorá sa stanovuje iba zamestnávateľom nad 20 zamestnancov, ale nemyslím si, že by to bolo delenie samotných zamestnancov. Toto je čisto povinnosť zamestnávateľa, ale vo vzťahu k zamestnancom ten rozdiel tam nie je.
Potom som našiel v zákone o oznamovaní, o niektorých opatreniach súvisiacich s oznamovaním protispoločenskej činnosti, že sa ukladajú nejaké povinnosti zamestnávateľom, ktorí majú viac ako päťdesiat, 50 zamestnancov, teda explicitne sa tam uvádzajú aj tie povinnosti. Ale to opäť nie je niečo, čo by sa dotýkalo všetkých zamestnancov a mohli by sme povedať, že ak ste zamestnancom firmy nad 50 zamestnancov, tak tie práva máte, a keď váš zamestnávateľ má iba do 49 zamestnancov, tak tie práva nemáte. Čiže áno, môže mať nejakú logiku, že stanovujeme nejaké administratívne povinnosti firmám, ktoré sú väčšie, a oslobodíme od tých administratívnych povinností, alebo aj od finančnej záťaže firmy, ktoré sú, ktoré sú menšie, aj keď aj takýto prístup je problematický, lebo potom vedie k tomu, že podnikatelia, ak je tá hranica príliš veľká, no tak, tak sa snažia mať podniky veľkosti iba do tej, do toho počtu zamestnancov, čiže máte potom v niektorých krajinách, kde to tak je, veľký zlom, že do firiem, ktoré majú 49 zamestnancov je niekoľkonásobne viac, ako firiem, ktoré majú 50 zamestnancov. Nie je tam žiadny plynulý vývoj. Ale toto nie sú bežné administratívne povinnosti. Toto je niečo, čo sa týka práv zamestnancov. Vy chcete dať zamestnancom nejaké nové právo, nejaký nový benefit zo zákona, ja by som to celé dal na dobrovoľnej báze, ale to je, to je filozofická nezhoda, ale vy tu, vy tu teraz prostredníctvom pozmeňujúceho návrhu, ktorý dávate k vlastnému návrhu zákona, idete zmeniť tú filozofiu a idete to právo priznať iba časti zamestnancov, pričom ten rozdiel nemá byť v tom, že či niekto robil dvanásť, dvadsaťštyri, alebo 36 mesiacov, ten rozdiel má byť, že či pracujem u zamestnávateľa, ktorý má viac alebo menej ako 50 zamestnancov.
Podľa mňa je to veľmi sporné a vytvára to diskrimináciu zamestnancov, ktorá nie je nijako odôvodnená. Čiže áno, zdobrovoľnime to, ale zdobrovoľnime to pre všetkých zamestnávateľov.
Rovnako zvláštny je podľa môjho názoru aj pozmeňujúci bod č. 2 vášho pozmeňujúceho návrhu. Tuto, čo som hovoril doteraz, sa týka pozmeňujúceho bodu č. 1. V tom chcete zabezpečiť, aby zo zákona priamo vyplývalo, že zamestnávateľ nemôže znevýhodniť zamestnanca, ktorý príspevok dostane, pretože o neho požiadal, v porovnaní so zamestnancom, ktorý o príspevok nepožiadal, napríklad pri priznávaní odmien. Tak ono to znie tak pekne, že aby zamestnávateľ netrestal tých zamestnancov, ktorí si, ktorí si požiadali o príspevok na rekreáciu tým, že im neprizná nejaké iné benefity alebo odmeny, alebo ich nejako znevýhodní. Ale ten dopad toho, ak to naozaj takto parlament schváli, môže byť aj úplne opačný. Čo keď sú zamestnávatelia, určite sú zamestnávatelia, ktorí poskytujú svojim zamestnancom aj benefity nad rámec mzdy a bežných plnení, ktoré sú s tým spojené, ale majú na to obmedzený objem prostriedkov? A teda môžu poskytnúť, a teraz, keď vy zavádzate novú formu, tak niektorým z tých zamestnancov ju poskytnú, povedzme že v podobe, že im prispejú na rekreáciu na Slovensku, lebo tí si povedia, že toto je to, čo chcú, tak im to poskytnú, ale v tom prípade už nebude môcť zamestnávateľ poskytnúť iné benefity iným zamestnancom, ktorí nemajú povedzme záujem o rekreáciu na Slovensku, lebo išli do zahraničia, alebo ten rok nejdú na rekreáciu, alebo idú bývať k babke na východ, takže nebudú potrebovať preplatiť, preplatiť nejaký pobyt, ubytovanie a ten iný benefit im zamestnávateľ už ťažko bude môcť poskytnúť, lebo vyčerpal časť prostriedkov, ktoré mal určené na benefity na tých, ktorí si požiadali o príspevok na rekreáciu. A teraz buď by, keby poskytol iba tým zvyšným, tak vlastne porušuje to, čo chcete schváliť, že znevýhodňuje tých zamestnancov, ktorým už jeden príspevok poskytol, alebo by musel zamestnávateľ navýšiť množstvo prostriedkov, ktoré má určené na tento účel a teda na poskytovanie nejakých ďalších benefitov zamestnancov.
Áno, možno budú zamestnávatelia, ktorí povedia, že dobre, no tak navýšime, lebo veď treba podporovať cestovný ruch, tak dáme svojim zamestnancom benefity aj tie, ktoré sme plánovali, aj tie, ktoré sme si my vymysleli, alebo ktoré sme sa my dohodli v nejakej kolektívnej zmluve s odbormi a ešte okrem toho prispejeme na rekreačný príspevok. Alebo, alebo to pojmú tak a určite budú aj takí, že dobre, no tak zaplatili sme príspevok na rekreáciu, nejaké hotelové ubytovacie zariadenia na tom, na tom budú profitovať, tí zamestnanci, ktorí išli na rekreáciu na Slovensku, dostali, dostali príspevok, ale tým ostatným nedáme, lebo museli by sme dať aj tým, čo si zobrali príspevok na rekreáciu a na to nemáme a keby sme dali iba tým druhým, tak vlastne porušujeme zákon, lebo znevýhodňujeme tým, čo sme dali príspevok, príspevok na rekreáciu. Čiže to môže dopadnúť úplne opačne.
Vy nadiktujete zamestnávateľom, aké benefity, aké dobro majú robiť pre svojich zamestnancov, ale zároveň im možno znemožníte, aby iné benefity poskytli iným zamestnancom. Preto si myslím, že ten návrh je z princípu zlý, lepšie by bolo ho úplne zamietnuť, ale pokiaľ chcete ten návrh schváliť, tak riešením je to, čo je obsiahnuté v návrhu, v pozmeňujúcom návrhu, ktorý predložil kolega Ivan z poslaneckého klubu SaS, spraviť to úplne dobrovoľným. Potom tam žiadny z týchto problémov nebude. Bude to dobrovoľné, zamestnávatelia budú môcť poskytnúť tento príspevok zo zákonov stanovených podmienok, budú si to môcť zahrnúť do daňových nákladov, že to bude podporovať aj štát, nebude tam problém diskriminácie, nebude tam problém rozlišovania medzi zamestnancami firiem do 45 a nad 50 alebo od 50 zamestnancov a nebude tam aj ten problém možného poškodzovania iných zamestnancov, ako tých, ktorí požiadajú o príspevok na rekreáciu. Takže ak ten návrh nestiahnete, čo predpokladám, že nestiahnete, tak ho aspoň zdobrovoľnite. Však je to niečo, s čím ste vy prišli v trinástich a štrnástich platoch, že to nie je povinné, ale je to dobrovoľné. Dáte tým možnosť a nebudete diskriminovať zamestnancov, ako to chcete urobiť teraz v pozmeňujúcom návrhu poslancov Andreja Danka, Radovana Baláža a Tibora Bernaťáka, lebo tá diskriminácia tam evidentne je.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem. S faktickými poznámkami dvaja poslanci. Končím možnosť prihlásiť sa.
Pani poslankyňa Kiššová, nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Ondrej, ja v plnej miere súhlasím s tou kritikou, ktorú si ty vyslovil, však nakoniec v prvom čítaní som aj ja v plnej miere teda svoju kritiku k tomuto návrhu komunikovala a ty si v úvode svojho vystúpenia povedal, že tento návrh nie je nič iné, len kombinácia lobizmu a populizmu. A ja v plnej miere podpisujem to, čo si povedal, pretože ja už týždne rozmýšľam nad tým, ako môže predkladateľ jedným dychom povedať, že hotelieri a majitelia lyžiarskych vlekov sú tí dobrí podnikatelia, ktorým treba pomáhať a ktorým sa všetci musíme skladať na pomoc a druhým dychom v tejto istej snemovni povedia, že zasa obchodné reťazce sú tí zlí podnikatelia, ktorých treba zaťažiť a ktorým treba zobrať.
Prosím vás pekne, ja na toto nepoznám odpoveď. Ako môžete jedným dychom povedať, že toto sú tí zlí podnikatelia, ktorým treba zobrať a toto sú tí dobrí, ktorých treba zaťažiť. Ja budem veľmi rada, ak túto otázku dostaneme zodpovedanú, pretože ja sa v opačnom prípade tiež neviem zbaviť toho pocitu, že toto nie je nič iné, ako úplne hlúpy lobizmus. Toto tak páchne lobizmom, ako máloktorý návrh v tejto snemovni, a to ich tu bolo teda hodne. A ja sa obávam, že takýmto prístupom k hospodárskej politike a k takejto selekcii podnikateľov my sa vraciame 30 - 40 rokov dozadu.
Ďakujem.

Pán poslanec Jurzyca, nech sa páči.

Ďakujem pekne. Znova dobré, Ondro Dostál, dal si si záležať na argumentácii, pozrel si si zdroje. Dve veci mi napadli, ktoré chcem uviesť vo faktickej poznámke.
Jedna je taký príklad, že mi to pripadá tak, ako keby sme rozhodli, že každý zamestnanec môže dostať 300 kg pšenice nie za 50 eur, čo by bola približne trhová cena, ale za 10 eur. Tak oni budú motivovaní si tú pšenicu naozaj brať. Ale teraz čo sa stane? Stane sa to, že sa vyrobí viac pšenice, než ľudia chcú. Bude za nižšie ceny, než chcú producenti. Iných výrobkov a služieb sa vyrobí menej, než ľudia chcú a budú za vyššie ceny, než by chceli aj producenti.
Druhá vec, ktorá mi napadla, je, že predkladatelia zrejme veria, že keď príde koniec sveta, veľké firmy na ňom zarobia.

S reakciou pán poslanec Dostál.