38. schôdza

Ďalším v rozprave je pán poslanec Budaj.

Dámy a páni, tento návrh som už aj ja stihol v tomto pléne predkladať viackrát, spolupredkladať. A pani Verešová veľmi podrobne odôvodnila, prečo je tomu tak. Dnes by som sa chcel pokúsiť nejak ho spojiť so súčasnosťou, lebo stále tu rozprávame v blahej nádeji, že toto je minulosť, ktorú by sme mali nejakým spôsobom odčiniť, niekoho odškodniť. Ale to je ďaleká minulosť, s ktorou sa máme vyrovnávať. Obávam sa, že neodčinené zlo sa vždy vracia. Je s nami prítomné a nie je minulosťou.
Skôr než začnem k tomu hovoriť podrobnejšie, chcem uviesť, lebo asi sa to patrí, že som trochu v konflikte záujmov, som bývalý politický väzeň. Štátna bezpečnosť ma začala prenasledovať, keď som mal 19 rokov. Odsedel som si nejaké väzenie, bol som potom neskôr ďalších 20 rokov zatýkaný, vyhodený z vysokej školy, prenasledovaný, stal som sa kuričom. Keď som mal 36 rokov, tak som stál na tribúnach. Dnes mám 66. Politickí väzni nie sú odškodnení. A stojím tu kvôli nim, aj kvôli nim. Aj ich existencia a ich krivda je jeden z dôvodov, prečo som kandidoval a vrátil sa do parlamentu.
Podľa štatistík, ktoré sa mi podarilo zistiť a, pravda, iba na tých dvoch organizáciách, ktoré tu existujú a registrujú bývalých politických väzňov, tak existuje, stále ešte žije, prežíva často v biede 268 politických väzňov, 318 príslušníkov, bývalých príslušníkov PTP, to sú pracovné tábory, tzv. Čierne barety, a 10 osôb, ktoré boli odvlečené do gulagov v Sovietskom zväze. Tento rok z nich zomrelo 21 politických väzňov a 25 príslušníkov PTP. Odchádzajú mnohí ešte väzni z 50. rokov, teraz, samozrejme, je už načase moja generácia väzňov zo 70. a 80. rokov.
Dôstojníci, ktorí ich zatýkali, často mučili a väznili, požívajú v tejto krajine výsady. Lebo dôchodky, o ktorých hovoríme, to je výsada určená pre hrdinov. To je výsada určená pre ľudí, ktorí sa zaslúžili o štát. Naopak, politickí väzni, ktorí často boli vylúčení zo škôl, poberali potom komické platy v tých najhorších profesiách, lebo súčasťou ich vlastne doživotného trestu bolo to, že sa stali občanmi druhej kategórie. Len pre ilustráciu, revolúcia ma zastihla v dobe, keď priemerný plat v Československu bol 4 100 korún. Môj plat ako kuriča bol 1 480 a bola to manuálna práca. Vôbec si na ňu nesťažujem. Rád som ju robil, bola to práca hmatateľná a, priatelia, na rozdiel od práce v tejto kotolni vždy prinášala aj konkrétny výsledok. My sa často snažíme priniesť ľuďom trochu tepla alebo čohosi iného dobrého, a nedarí sa tu.
Aj v tomto prípade sa pani poslankyňa snaží predložiť zákon a odôvodniť ho, ktorý je zákon, ktorý prináša trochu dobra, trochu spravodlivosti do života ľudí, ktorí sú už na sklonku životov a ktorým ani žiadne odškodnenie nevráti roky, ktoré museli prežiť ako občania II. kategórie – často bez vzdelania, bez poriadnej práce, ktorá by ich napĺňala. Horšie je, že tým utrpeli aj ich rodiny. Sú to biedne rodiny, z ktorých aj deti niesli na sebe ťarchu týchto hendikepovaných rodín. Prenáša sa to do ich životov podnes.
No a ja som povedal, že sa pokúsim hovoriť aj o niečom prítomnom, veľmi prítomnom. Lebo dnes som mal pocit, že sa minulosť doslova dotkla súčasnosti. Môžte si otvoriť noviny na internete vo svojich počítačoch a dočítate sa, že v Kočnerovom trezore boli nahrávky Gorila. Gorila bola akcia, ktorou súčasná SIS sa snažila zmapovať nezákonnú činnosť politikov stretávajúcich sa v istom byte na Vazovovej ulici. Ten byt na Vazovovej patril ľuďom blízkym finančnej skupine Penta, ktorú založili bývalí absolventi povestného moskovského inštitútu pre rozviedku a zahraničné služby.
Aký druh, lebo tam boli dva tie druhy, aký druh v Moskve študovali, druh tejto školy, to nechcem komentovať. Isté je, že napokon táto firma zamestnala posledného generála štátnej bezpečnosti – generála Lorenca. Áno, aj tento generál poberá generálsky výsluhový dôchodok. Bol to generál ŠtB, ktorý riadil, pod ktorého vedením sa udiala bitka 17. novembra študentov na Národnej triede, pod ktorého velením sa odohrala sviečková alebo Palachov týždeň na Václavskom námestí. Tento muž našiel druhú kariéru, pretože v tejto spomínanej finte; firme zabezpečoval bezpečnostné otázky. Vzhľadom, že dnes vieme veľa o metodike Štátnej bezpečnosti, nepochybujem, že bol to jeho nápad zriadiť konšpiračné byty. Údajne ich tá firma mala šesť. Žiaľ, iba z jedného existujú nahrávky, ktoré sa, ako píšu médiá, našli v trezore pána Kočnera.
Možno sa dá citovať, že pán Haščák, jeden z majiteľov Penty, v roku 2012 nám opísal situáciu v denníku SME, vtedy ho ešte nevlastnil, medzičasom kúpil menšinové podiely, lebo ako verejne vyhlásil, chcel by mať poistku. Ale vrátim sa k tomu, čo povedal v roku 2012. Spis Gorila vraj teda videl už v roku 2006, lebo za nimi, za majiteľmi Penty, vraj bežne chodia ľudia, ktorí, citujem, "iba prídu a povedia, že majú pre nás informácie a keď im za ne zaplatíme, tak nám ich dajú".
Dámy a páni, niektorým sa iste zdá, že som odišiel od dôchodkov eštebákov kamsi do inej témy, ale myslím si, že nie. Kým sa u nás zneužívači moci smejú do očí občanom, ktorí dodržujú zákon, kým poberajú výsluhové dôchodky, ktoré sú vyznamenaním štátu pre hrdinov, dovtedy nie sú dokončené ani len základy štátu, o ktorom tu hovoríme, právneho štátu, demokratického štátu. V tých základoch sú fatálne trhliny. Na takých základoch nemôže vzniknúť demokratický štát, na nepotrestanom zle. Naopak, nielen nepotrestanom, na odmenenom zle, odmenenom výsluhovými dôchodkami. Ako chcete postaviť prácu generácií, ktoré by mali pracovať hrdo pre túto republiku, s vedomím, že dobro má byť odmenené a ten, kto pracuje a živí sa poctivo, bude mať rešpekt a povedzme aj dôchodok, možno aj výsluhový, ak sa stane hrdinom, ak bude bojovať na tej správnej strane za demokraciu a slobodu?
Títo ľudia robili všetko, eštebáci, aby hlasy za slobodu a demokraciu boli umlčané. Mučili, zastrašovali, niektorí zabíjali. Dodnes nevieme, ako bol zabitý kňaz Coufal, ako boli zabití mnohí ľudia. Kto mal na tom zodpovednosť? Prokurátori z 50. rokov súdili naďalej a dodnes vidíme tú temnú ruku minulosti aj v našom súdnictve, aj v prokuratúre. A sa tešíme, keď náhodou prokuratúra pustí tých, čo sú nevinní. Sme celí prekvapení, že nepustí mafiánov, lebo často pustí mafiánov.
Nie je to pravda, že ŠtB je minulosť. Nie je to pravda, že na Slovensku existujú zdravé základy štátu. V tých základoch sú tieto strašné praskliny ako príklad všetkým, že tu zatiaľ právo nevíťazí nad neprávom, slušní ľudia sa nedočkali spravodlivosti, ba ani akéhosi súcitu. Lebo tu už nehovoríme o spravodlivosti. Tým politickým väzňom žiadnu spravodlivosť nevieme nastoliť v tejto sále. Až na druhom svete sa môžu dočkať spravodlivosti. My im nevieme dať skoro nič. Aspoň slušné slovo, slovo prepáčte, a skončiť s tou urážkou, že odmeňovaní sú ich mučitelia. Lebo to je ich urážka. To je každý deň facka. Každý deň ráno tých pár ľudí, čo ešte žije, si môže pripomenúť, že v tomto štáte oni nie sú hrdinami. Oni sú hlupákmi, ktorých zomleli kolesá totality, a tí strojcovia totality sú v tomto štáte hrdinami, ktorí dostávajú osobitné dávky k dôchodkom.
Prosím vás, skončime s touto trhlinou v základoch Slovenskej republiky. Ona súvisí, ako ukazuje kauza Penty, generála Lorenca, kauza odpočúvaní, ako ukazuje to, že SIS-ka stále, aj v rokoch po revolúcii bola do istej miery ŠtB, kde sa kšeftovalo s nahrávkami, s ktorými chodili za Haščákom a on to otvorene hovorí. Prídu za nami ľudia a ponúknu nám a my za to zaplatíme. Na tomto stál, keď si prečítate aj Gorilu, toto je, takto vyzeral vývoj slovenského štátu už roky po tom, čo vznikol. A stále pokračuje, stále ostávajú krivé a plné prasklín základy tejto republiky. Zaceľme aspoň jednu prasklinu: Škandalózne výsluhové dôchodky eštebákov, škandalózne neodškodnenie, ani symbolické neodškodnenie ich obetí.
Ďakujem.

Ďakujem.
S faktickými poznámkami dve poslankyne. Končím možnosť prihlásiť sa.
Pani poslankyňa Remišová.

Ďakujem kolegovi Budajovi, že spravil prepojenie do súčasnosti a veľmi pekne hovoril o tom, že raz a navždy je potrebné, je potrebné tieto trhliny v základoch nášho štátu zaceliť. A to, čo hovoril o tom, že stále aj v tých najdôležitejších funkciách sú príslušníci ŠtB, je veľká pravda. Pozrime sa na rezort obrany, kde druhým najdôležitejším človekom je bývalý príslušník ŠtB. Spomínal Pentu a mohli by sme takto citovať ďalšie a ďalšie prípady, kedy v tých najdôležitejších zložkách, na najvyšších miestach pôsobia bývalí príslušníci ŠtB. Za toto sme v novembri nebojovali a toto ľudia nechceli. A tou minimálnou slušnosťou je aspoň, ako povedal kolega Budaj, zobrať výsluhové dôchodky tým, čo robili ľuďom permanentne zle a ospravedlniť sa ľuďom, ktorí 40 rokov počas bývalého totalitného režimu trpeli. Len vtedy si budeme môcť povedať, že Slovensko stojí na zdravých základoch.

Pani poslankyňa Grausová.

Ďakujem za slovo. Pán Budaj, chcela by som pripomenúť to, že za bývalého totalitného Československa pred rokom 1989 ste sa dostali do kotolne. Dnes, v dnešnej dobe, by ste sa za prejavenie názoru a povedanie pravdy dostali tak akurát ku kontajneru, ani nie do tej kotolne. Pretože dnes sú vyhadzovaní ľudia, ktorí povedia pravdu, ktorí povedia svoj názor, ktorý sa nezhoduje s naoktrojovaným názorom diktátorskej väčšiny, tak za to sú ľudia vyhadzovaní z práce a nie sú prijatí možno ani do tej kotolne.
Sám ste podporili Žitňanskej zákon, ktorý zaviedol do nášho súdnictva prezumpciu viny a prenasledovanie ľudí za to, že prejavia svoj názor, že povedia pravdu, ktorá sa naozaj nezhoduje so všeobecne nanúteným názorom totalitnej vlády.
Spomínate štúdium v bývalom Sovietskom zväze. Ako to môže, ako sa to zhoduje s vašou obhajobou ministra Lajčáka, ktorý vyštudoval MGIMO, bol aktívnym členom KSČ a musel určite veľmi vyhovovať všetkým kritériám moskovskej, sovietskej školy, štúdia zahraničnej diplomacie, medzinárodných vzťahov. Pretože tam sa bežný človek nedostal. Tak mňa by zaujímalo, pretože v tomto vidím nejaký, je to rozpor vo vašej reči.
Ďakujem.

S reakciou pán poslanec Budaj.

Ďakujem pani Remišovej za pripomenutie súčasného príkladu v administratíve, teda dôstojníka bývalej ŠtB. Máte pravdu, kolegyňa, že sú ešte aj takéto lastovičky. Oni už väčšinou sú v dôchodkovom veku, pokojne si užívajú tie výsluhové dôchodky, pretože tento štát na nich hľadí, opakujem, ako na hrdinov, ktorí slúžili mimoriadne štátu, ako keby bojovali v misiách. A keď majú vysoké hodnosti – a to si oni vedia zase dopriať, vraj nie je v žiadnom štáte toľko generálov ako u nás –, tak dostávajú, tak ako už spomínaný generál Lorenc, mimoriadne, mimoriadne vysoké penzie.
Napriek tomu, že vám dávam za pravdu, chcem zdôrazniť, že nejde natoľko o tieto posledné zvyšky osôb, ako ide o ducha normalizácie, o ducha zneužívania moci. Je potom už úplne jedno, či sa to volá SIS a asistuje to pri únose prezidenta; prezidentovho syna, alebo sa to volá ŠtB a asistuje to pri zavraždení kňaza Coufala. Je to úplne jedno, jak sa to volá, ak to to isté robí.
Čiže tak ako mladí mnohí potrebovali zrejme tento rok vytriezvieť, ak si mysleli, že 90. roky sú minulosť, a vražda dvoch ich rovesníkov im ukázala, že nie, 90. roky sa za nami vlečú ako krvavý tieň, tak aj my starší si musíme jednoducho priznať, že ani normalizácia nie je minulosť. Vlečie sa s nami a za nami nielen v personálnych nomináciách, ale v praktikách moci. A tie, to je stokrát horšie než to, či jeden alebo dvaja dôstojníci niekde si ešte našli robotu. Praktiky moci znamenajú, ovplyvňujú charakter štátu.

Pýtam sa, či sa chce do rozpravy prihlásiť niekto ústne. Dvaja poslanci. Končím možnosť prihlásiť sa.
Pán poslanec Dostál.

Vážená pani predkladateľka, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som aj ja aspoň stručne podporil predkladaný návrh zákona. A začal by som asi takto: Neskoro a málo. Neskoro a nedostatočne.
To, pochopiteľne, nie je výčitka voči predkladateľom návrhu zákona, ktorí sa opakovane a už dlho snažia napraviť jednu z absurdít, keď obete komunistického režimu sú na tom horšie ako páchatelia, ktorí sa podieľali na jeho zločinoch. Je to výčitka voči Slovenskej republike ako štátu, ktorá za takmer 30 rokov, čo tu už máme demokratický politický systém, nedokázala nič podstatné s týmto problémom urobiť, nedokázala nič zásadné urobiť pre odškodnenie obetí komunistického režimu, a skutočnosť, že sú znevýhodňované; nielenže trpeli počas samotného komunistického režimu, ale ešte i dnes v dôsledku nastavenia sociálneho systému, v dôsledku výsluhových dôchodkov sú na tom horšie, veľmi často sú na tom horšie ako páchatelia.
Keby to tak bolo všade, no tak môžme povedať, že je to, že je to nejaká vyššia moc a nedá sa s tým nič robiť. Ale práveže dá sa s tým niečo robiť a príklady iných krajín dokazujú, že je možné spraviť veľa pre odškodnenie obetí komunistického režimu a je možné na to nájsť zdroje na tom najvhodnejšom mieste, teda vo výsluhových dôchodkoch ľudí, ktorí sa na potlačovaní ľudských práv a postihovaní osôb, ktoré boli nepohodlné komunistickému režimu, priamo aktívne podieľali.
Tu by som sa dotkol aj dvoch vystúpení v rozprave, resp. faktických poznámok, ktoré sa tohto týkali. Pani poslankyňa Dubačová si zaželala, aby ten návrh konečne prešiel a aby všetko bolo, ako má byť. Tak tu by som rád upozornil, že určite nebude všetko, ako má byť. To už nie je šanca, aby bolo všetko, ako má byť. To by takýto zákon musel prejsť pred štvrťstoročím najmenej a to by to odškodnenie muselo byť oveľa výraznejšie ako nejakých symbolických, doslova symbolických tisíc eur.
A rovnako by muselo byť oveľa dôslednejšie aj naše vysporiadanie sa s komunistickou minulosťou, s totalitným režimom, potrestanie páchateľov zločinov, ktoré boli vtedy spáchané, ale aj odsúdenie režimu ako takého a prístup ku komunistickému režimu ako v druhej totalite, ktorú Slovensko v 20. storočí zažilo, teda fašistický režim, lebo naďalej pretrváva dvojaký meter, keď sa inak pozeráme na obhajobu alebo, alebo propagovanie komunistického a fašistického režimu.
Druhé vystúpenie, ktorého sa chcem dotknúť, je, sú slová pani poslankyne Zimenovej, ktorá poukázala na to, že kolegovia opakovane predkladajú tento návrh a snažia sa ho, snažia sa ho opakovane presadiť napriek tomu, že nenachádzajú pochopenie parlamentnej väčšiny. Čo je síce pravda, že takto to býva s opozičnými, opozičnými návrhmi, s nejakými veľmi drobnými výnimkami bývajú tieto odmietnuté už v prvom čítaní. Tie šťastnejšie až v treťom a celkom výnimočne nejaké bývajú aj schválené, ale to je naozaj, naozaj výnimka. A opoziční poslanci ich predkladajú znovu a znovu s vedomím, že znovu budú odmietnuté, alebo s nádejou, že si ich prípadne osvojí niekto z vládnej koalície, alebo aspoň s malou nádejou, že raz, keď sa tu zmenia politické pomery a súčasná opozícia bude mať niekedy po ďalších voľbách väčšinu, tak sa takéto návrhy podarí presadiť.
Ale opäť je tu rozdiel oproti bežným opozičným návrhom, ktoré sa, ak nebudú schválené teraz, no tak budú schválené o dva roky alebo o štyri roky, a môžme hovoriť, že je škoda, že nie sú schválené už teraz. Ale vo vzťahu k tomuto zákonu je to zásadný problém, lebo tí ľudia, ktorých sa to týka, umierajú, odchádzajú a nedostane sa im ani takéhoto symbolického zadosťučinenia. Čiže toto nie je bežný opozičný návrh, akých na každej schôdzi je, ich sú možno desiatky a ktoré nevravím, že berieme športovo, ale počítame s tým, že nám koalícia za ne nezahlasuje, a budeme sa ich snažiť presadzovať opakovane, budeme sa ich snažiť presadzovať neskôr.
Toto je zákon, ktorého každé odmietnutie sa výrazne dotýka osudov ľudí, ktorí trpeli počas komunistického režimu a vďaka ktorým dnes žijeme v slobodnej spoločnosti a máme voči nim dlh, ktorý nesplácame a iba to odsúvame. A ten dlh by sme nesplatili ani tými tisíc eurami, ale aspoň symbolicky by sme uznali, že ten dlh existuje, že si ho uvedomujeme a že aspoň takto symbolicky chceme prispieť k jeho splateniu. Predpokladám, že o tom budeme hlasovať už o hodinu a pol a všetci, každý za seba dáme najavo, čo si o tom myslíme.
Ďakujem za pozornosť.