40. schôdza

Nevadí. Sa, dúfam, nepodobám na Hrnčiara. (Smiech v sále.)
Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský ústavnoprávny výbor, poslancovi Beblavému. Nech sa páči, pán poslanec.

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom.
Návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov, a preto o ňom môžeme rokovať.
Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý by zároveň bol aj gestorským výborom, a to v termíne do 25. marca 2019.
Zo znenia návrhu je zrejmý účel a ako som už spomínal, je aj formálnoprávne napísaný tak, že spĺňa pravidlá rokovacieho poriadku.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby Národná rada vo všeobecnej rozprave sa uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výboru vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výbore v zmysle rozhodnutia predsedu Národnej rady, ktoré som už citoval.
Pán predseda, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu. Ďakujem.

Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som nedostal žiadnu písomnú prihlášku. Pýtam sa, či sa chce prihlásiť niekto do rozpravy ústne. Nie.
A o slovo požiadala pani navrhovateľka. Nech sa páči.

Ďakujem, pán predseda, za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, najlepší záujem dieťaťa je hlavným kritériom a so zreteľom na jeho povahu a závažnosť môže prevážiť nad záujmom rodičov. Tak rozhodol aj Európsky súd pre ľudské práva v prípade Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku.
Ako som už spomínala v úvode a pre vysvetlenie, únosové rodičovské veci znamenajú napríklad to, keď slovenské dieťa jeden z rodičov z cudziny premiestni na územie Slovenskej republiky a rodič, ktorý je v cudzine, podá návrh, aby slovenský súd rozhodol o navrátení dieťaťa. Podľa slovenského procesného práva a Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí v konaní o návrat dieťaťa do cudziny sa musí rozhodnúť bezodkladne najneskôr do šiestich týždňov odo dňa začatia konania.
Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí však pozná prípady, keď súd môže odmietnuť návrat dieťaťa. Je to možno aj v prípade, ak existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie, čl. 13 ods. 1 písm. b) dohovoru. Problém je mnohokrát v tom, že toto musí rodič preukázať dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v cudzine. To je v krajine, odkiaľ dieťa premiestnil s cieľom nájsť útočisko vo svojej domovine, to je v Slovenskej republike. Bremeno dokázať existenciu vážneho nebezpečenstva, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, má rodič, väčšinou Slovák, ktorý dieťa previezol do Slovenskej republiky.
Dokázať tieto skutočnosti pre rodiča, ktorý hľadá pre dieťa útočisko na Slovensku, je častokrát nemožné. Dôvody sú viaceré. V krajine, odkiaľ dieťa zobrali, je často trestné stíhaný a nemôže sa preto vrátiť do krajiny po zabezpečenie si dôkazov. Musí konať často sprostredkovane a korešpondenčne. Je viac ako nemožné zabezpečiť dôkazy v lehote šiestich týždňov. Často sú to nosné dôkazy na obranu dieťaťa, napríklad o tom, že dieťa bolo svedkom násilia na rodičovi, v podstate únoscovi, ktorý pre nečinnosť miestnych cudzích orgánov ako jediné východisko vidí útek s dieťaťom do krajiny pôvodu. Stačí si pre lepší obraz spomenúť na film režiséra Briana Gilberta nakrútený podľa skutočného príbehu Bez dcéry neodídem.
Ešte ťažšia situácia je v prípadoch, keď jeden z rodičov pochádza z krajiny, ktorá má v porovnaní so Slovenskom diametrálne odlišnú mentalitu, kultúru, zvyky alebo právny systém. Veľká vzdialenosť krajín a predovšetkým odlišnosť civilizácií neraz spôsobujú, že pre slovenského rodiča je priam až nemožné získať a včas zabezpečiť dokumenty a dôkazy vylučujúce tvrdenia druhého rodiča o právnych skutočnostiach pochádzajúcich z krajiny, odkiaľ malo byť dieťa neoprávnene premiestnené. Z praxe uvádzam príklad, kedy sa toto rodičovi podarilo až po desiatich mesiacoch od rozhodnutia súdu, ktoré bolo už v tom čase právoplatné.
Aby som to zhrnula, následkom je, že skutočnosti existujúce v čase rozhodovania súdu spôsobilé vylúčiť skupinu dôkazov predkladaných rodičom cudzincom, ktoré preukazujú vznik oprávneného pobytu dieťaťa, ako napríklad existencia dohody o zverení dieťaťa tomuto rodičovi alebo existenciu rodičovskej dohody ako takej, nie je možné v čase rozhodovania súdu jednoducho zabezpečiť. Musíme si uvedomiť, že cudzie súdy v porovnaní s našimi slovenskými nevyšetrujú pobyt rodiča a ani sa nestarajú o to, aby mu návrh druhého rodiča doručili. Následkom týchto krokov oprávneného rodiča, teda toho, ktorý ostal vo svojej krajine, v tomto prípade na Slovensku, nastáva situácia, kedy sa povinný rodič s maloletým dieťaťom jednoducho nemôže vrátiť do krajiny obvyklého pobytu dieťaťa, pretože ešte na letisku by bol zadržaný políciou, išiel by do výkonu väzby, no a maloleté dieťa by bolo od rodiča, na ktoré je naviazané, násilne odlúčené a odovzdané do starostlivosti druhého rodiča.
Ako inak vnímať túto situáciu ako tak, že týmto by návrat do krajiny obvyklého pobytu vystavil dieťa fyzickej alebo duševnej ujme? Samozrejme, že hrozí, že by dieťa priviedol do neznesiteľnej situácie v súlade s článkom 13b Haagskeho dohovoru, čo predstavuje presne ten dôvod, pre ktorý súd návrat dieťaťa nariadiť nemusí.
Ďalej tiež v praxi často nastáva situácia, kedy po vydaní rozhodnutia rodič zorganizuje únos a násilné odobratie maloletého dieťaťa. V uplynulej dobe boli medializované také prípady, že oprávnený rodič sa rozhodol zobrať výkon rozhodnutia do vlastných rúk. Po dramatickom únose dieťaťa zo školského zariadenia počas vyučovania za použitia násilia a hrubej sily utiekol s maloletým do zahraničia, kde chcel s dieťaťom zotrvať a žiť bez prítomnosti druhého rodiča napriek tomu, že maloletý práve s tým druhým rodičom žil po celý svoj život. Po zalarmovaní miestnej polície povinným bol maloletý do rozhodnutia úradov dočasne umiestnený v zariadení pre maloletých v zahraničí a následne prevezený a zverený do ústavnej starostlivosti na Slovensku. Tieto udalosti, dlhodobé odlúčenie maloletého od rodiča a od známeho prostredia, v ktorom žil, ako aj vystavovanie ho útrapám a fyzickému násiliu počas celého únosu zo strany oprávneného, zanechali na dieťati, samozrejme, stopy, ktoré môžu pretrvávať dodnes.
V inom prípade zase oprávnený zorganizoval únos a násilné odobratie maloletých detí od rodiča takým spôsobom, že zorganizoval akciu s dvomi autami so šiestimi cudzincami, ktorí sa pokúsili uniesť maloleté deti proti ich vôli z územia Slovenskej republiky do zahraničia. Rodičom poverené osoby voči týmto maloletým deťom aj voči iným prítomným deťom použili hrubé násilie a stalo sa aj, že v školskom areáli sa strhla bitka medzi deťmi a medzi únoscami. Oprávnený rodič celý incident sledoval z okna auta a čakal, kým mu únoscovia odovzdajú jeho deti. Po naložení ich do auta čakajúci rodič vlastné dieťa udrel takou silou do tváre, že dieťa stratilo vedomie. Táto situácia nastala po vyhlásení rozhodnutia ešte pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia.
Aby som sa ale vrátila k lehote, o ktorej som hovorila predtým, táto prax, s ktorou som konfrontovaná z listov niekoľkých slovenských rodičov, ukazuje, že niekedy sa rodič dostane k dôkazom neskôr. Teda v čase, keď už slovenský súd rozhodol o tom, že dieťa sa má navrátiť do cudziny. V rukách má rodič často jasné a hmatateľné dôkazy, ktoré keby stihol predložiť v lehote šiestich týždňov, tak by súd nerozhodol o navrátení dieťaťa, ale, práve naopak, by rozhodol, že dieťa sa nemá vrátiť z dôvodu vážneho nebezpečenstva v krajine pôvodu.
Celú situáciu rodičom sťažuje aj to, že slovenské súdy využívajú voči rodičom ustanovenia § 131 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, ktorý znie: "Súd v lehote troch dní od začatia konania uloží uznesením tomu, kto podľa navrhovateľa právo porušuje, aby sa v lehote siedmich dní od doručenia uznesenia k veci písomne vyjadril a ak s návrhom nesúhlasí, pripojil k vyjadreniu listinné dôkazy, ktorých sa dovoláva, prípadne označil iné dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení a uviedol, či sa vzdáva práva účasti na pojednávaní." To v praxi znamená, že rodič má nie šesť týždňov, ale, žiaľ, niekedy len pár dní na to, aby zabezpečil dôkazy o existencii vážneho nebezpečenstva, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme.
Najväčší problém je, že Civilný mimosporový poriadok vylučuje možnosť, aby rodič podal v danej veci žalobu na obnovu konania, a to aj napriek tomu, že rodič už má v ruke presvedčivé dôkazy. A to je dôvod predkladania tejto novely zákona. Pritom obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok má úlohu odstrániť nedostatky v zistení skutkového stavu veci alebo nedodržaní niektorých procesných podmienok. Inštitút obnovy konania umožňuje prekonať prekážku rozhodnutia vo veci. Predsa konania v tzv. únosových veciach sú špecifické svojou povahou, ako aj priebehom, kedy sa v nich vykonáva riadne dokazovanie, účastníci konania sú predvolávaní na pojednávanie za účelom ich výsluchu, súd spravidla realizuje výsluch maloletého dieťaťa. Súd si zabezpečuje aj potrebné listinné a iné dôkazy z dôvodu zistenia skutočného stavu vecí a vyzýva účastníkov konania, aby doložili ďalšie dôkazy, ktoré im môžu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej.
Považujem za dôležité zdôrazniť, že konanie o žalobe na obnovu konania je vždy dvojstupňové. V prvom štádiu súd, ktorý pojednával vec v prvej inštancii, rozhoduje o povolení obnovy konania. Podstata spočíva v tom, že súd sa zaoberá iba otázkou, či povolí alebo nepovolí obnovu konania, teda či sú splnené zákonné podmienky. Výlučne v prípade, ak súd rozhodne o povolení obnovy konania, konanie sa dostáva do druhého štádia, v ktorom spravidla rovnaký sudca znova prejedná vec s prihliadnutím na veci, ktoré vyšli najavo v pôvodnom konaní, ako aj s prihliadnutím na nové skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy, ktoré navrhovateľ nemohol bez vlastnej viny uplatniť v pôvodnom znení a sú spôsobilé privodiť mu priaznivejšie rozhodnutie vo veci, resp. vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní.
Povolením obnovy konania sa rozhoduje, sa rozhodnutie oslabuje výlučne o vlastnosť vykonateľnosti, pričom súd návrh prejedná v rozsahu navrhovanom navrhovateľom a môže znova rozhodnúť. Inštitút teda nie je možné nejakým spôsobom zneužiť v tomto ani v žiadnom inom konaní. Návrh sa spravidla dostáva k sudcovi, ktorý o veci rozhodoval v prvej inštancii, a on potom posúdi, či dôkaz je tak zásadný, že je spôsobilý privodiť lepší výsledok vo veci.
Súd po komplexnom vyhodnotení všetkých dôkazov teda môže dospieť k dvojakým záverom, buď pôvodné rozhodnutie potvrdí ako vecne správne a návrh na obnovu konania zamietne, čím účinky z pôvodného rozhodnutia ostávajú zachované, alebo vydá nové rozhodnutie vo veci, ktoré môže byť opätovne napadnuté riadnym opravným prostriedkom, to je odvolaním.
Ďalšie podnety, ktoré dostávam z praxe, poukazujú na toto: Podľa nariadenia Brusel IIa platí, že súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate, tzv. undertakings alebo safe harbor order, čl. 11 ods. 4 nariadenia Brusel IIa, ide o typické opatrenia, ktoré poznajú právne poriadky krajín common law, spočívajúce v dohode alebo v garanciách zo strany žiadateľa o vrátenie dieťaťa. Do úvahy prichádza napríklad sľub žiadateľa so späťvzatím trestného oznámenia na únoscu dieťaťa alebo prísľub prokuratúry so stiahnutím zatýkacieho rozkazu na únoscu s cieľom umožniť návrat dieťaťa v sprievode s únoscom. Ďalej ide napríklad o prísľub žiadateľa zabezpečiť ubytovanie pre dieťa aj pre únoscu, prípadne ich výživu či ponechanie dieťaťa v osobnej starostlivosti únoscu do rozhodnutia súdu o opatrovníckom práve.
Prax ukazuje, že po návrate do krajiny pôvodu dieťaťa sa primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate nevykonávajú a neplnia. To znamená, že to, čo sľúbil jeden z rodičov, cudzinec, už neplatí. Napríklad rodič cudzinec už v krajine pôvodu nezoberie trestné oznámenie späť alebo nezabezpečí ubytovanie pre dieťa tak, ako sľúbil. Takto klamaný rodič, Slovák, sa už nemôže domáhať revízie slovenského rozhodnutia a to preto, že Civilný mimosporový poriadok vylučuje možnosť použitia obnovy konania.
Som toho názoru, že v prípade, že by zákonodarca nepovolil žalobu na obnovu konania v návratových konaniach, postupoval by asymetricky, v priamom rozpore so spravodlivým súdnym konaním a vážne by zasiahol do práv účastníkov konania a najmä do práv maloletého dieťaťa, nakoľko ani sám súd nemôže vopred predpokladať situáciu, ktorá nastane po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, nehovoriac o možných nedostatkoch v priebehu konania vo veci samej.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, s nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.
Návrh zákona nezakladá vplyvy na verejné financie, návrh zákona nebude mať vplyvy na podnikateľské prostredie, sociálne vplyvy ani vplyv na životné prostredie, informatizáciu spoločnosti a na služby verejnej správy pre občana.
Vážení kolegovia, prosím vás o podporu tohto návrhu zákona. Je to návrh zákona v prospech našich slovenských detí. Všetky detailné informácie ohľadom tohto návrhu zákona nájdete v dôvodovej správe.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pani poslankyni a vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. Pýtam sa jej ešte raz, či by sa chcela vyjadriť ako navrhovateľka. Nie. Ďakujem.
A ospravedlňujem sa, pardon, takže vraciam sa ešte raz, sú dve faktické na vystúpenie pani poslankyne, pán poslanec Pčolinský a Kollár, nech sa páči.

Ďakujem pekne. Mňa len, Maťa, mrzí jedna vec, že málokto vnímal to, čo si hovorila. Mrzí ma to preto, lebo tu sa bavíme o deťoch, ktoré trpia pri rôznych sporoch rodičov. Hovorila si veľkú pravdu a nie sú to len čísla a nejaké že subjekty práva, subjekty konania, ale sú to deti, ktoré trpia pri tomto. Tých prípadov je strašne veľa, mnohé boli medializované, mnohé pre mňa boli šokujúce, resp. spôsob, akým si rodičia išli uplatňovať nejaké svoje, nejaké svoje, teraz poviem, nároky, či už oprávnené, alebo neoprávnené. Ale mali by sme sa naozaj vážne zamyslieť nad tým, v akom štádiu alebo v akom systéme my tu žijeme.
Môžem povedať, že určite podporíme tento tvoj návrh zákona, lebo ho považujeme za dobrý a myslíme si, že pomôže mnohým, mnohým deťom, resp. by mohol uľahčiť mnohé oblasti v tomto rozhodovacom procese. Ďakujem.

Poslanec Kollár.

Ďakujem pekne pani kolegyni Šimkovičovej, že predložila takýto návrh zákona. Ja si myslím, že takýto návrh zákona už tu mal byť veľmi dávno a absentuje. Rovnako je veľmi nešťastné hovoriť o deťoch ako o subjektoch a je to veľmi zlé. Chodia nám stovky listov, kde sa rodičia sťažujú na tento konkrétny prípad alebo na takéto prípady a už je veľmi vysoký čas na to, aby sme my v plénu tunák zasiahli a urobili tomu nápravu.
Takže rovnako chcem vyjadriť podporu tomuto návrhu zákona. Celý náš klub určite zahlasuje zaňho a chcem vyzvať ostatných aj koaličných, hlavne koaličných poslancov, aby sme tu nepolitikárčili, ale aby sme naozaj dbali a pozerali na práva dieťaťa.
Ďakujem.

Bez reakcie pani poslankyne. Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. Chce sa ešte vyjadriť k rozprave pani navrhovateľka? (Reakcia z pléna.) Môžte v závere, na záver. K pultu, keby ste boli tak dobrá, ako navrhovateľka, na záver.

Ja som veľmi rada za názor pána kolegu Pčolinského a pána Kollára a za podporu zo strany SME RODINA tejto novele zákona. Týmto apelujem aj na ostatných kolegov a kolegyne, keďže ide naozaj o najlepší záujem našich slovenských detí, aby ste podporili tento návrh zákona.
Ďakujem.