43. schôdza

Tak ďakujem za slovo. Áno, keby ma pán predseda nechal ešte minútku, dve, tri, tak by som dokončila, ale teraz musím k tomu trošku viac povedať, aby nevyzeralo, že pani ministerka musela dlho čakať. (Povedané so smiechom.)
Takže, milí kolegovia, kolegyne, bavíme sa o zákone, ktorý je na takej prestrelke z pohľadu pedagógov. Na druhej strane prikláňajú sa k nemu teda odbory. Ja sa snažím na tento návrh zákona pozerať možno sčasti takým pohľadom iného odborníka pôsobiaceho v školstve a možno taký zdravý sedliacky rozum by som rada do toho vniesla.
Skutočne, ak nám záleží na aktívnej skupine, ktorá pôsobí v oblasti vzdelávania, musíme ich akceptovať a musíme ich počúvať. Je pravdou, že tie zákony sa potom robia ťažšie, ale práve zo skúseností z praxe viem, že práve tí, čo najviac vykrikujú a sa snažia, sú aktívni, môžu priniesť nový vietor práve do oblasti, kde pôsobia a ak ich my budeme demotivovať, že ich nevypočujeme, lebo povieme, že je tu iná skupina, túto sme vypočuli, vás sme nevypočuli, tak práve tých aktivistov v oblasti vzdelávania, ktorých už nie je veľa, lebo strašne veľa pedagógov je demotivovaných, oni v podstate už rezignovali na nejaké zlepšovanie v oblasti školstva, takže radšej sa možno potrápiť s tými ľuďmi, ktorí nesúhlasia, alebo podporiť ešte do konca volebného obdobia raz to, aby teda naozaj títo ľudia videli, že tá ich aktivita má význam v rámci Slovenska. Nejasnými zákonmi či zákonmi, ktoré sa narýchlo menia, zneisťujeme týchto ľudí a neprinesie to do oblasti školstva aktivitu, naopak, znechutenie či rezignáciu ľudí.
Ja by som sa vyjadrila k iným odborom, okrem pedagógov, ktorí pracujúci v školstve. Ja som vlastne v prvom čítaní vystúpila v rámci sociálnych pedagógov a musím naozaj skonštatovať, že títo ľudia sa necítia ani týmto novým zákonom akceptovaní v rezorte školstva napriek tomu, že ich úloha v rámci rezortu je veľmi dôležitá. Ja som, ja si myslím, že sú to napríklad vychovávatelia, ktorí pracujú práve v reedukačných zariadeniach a nastavením podmienok práve pre týchto zamestnancov, ktorí nie sú len v školských kluboch, ale pracujú v reedukačných zariadeniach, postavenie týchto ľudí nijako nezlepšujeme, naopak, oni sa cítia, a to je dôležité, že samotný človek sa cíti rezignovaný, neakceptovaný v danom rezorte. Je tu na mieste pripomenúť, že profesionalizácia znamená, že aj psychológ, sociálny pedagóg sa bude cítiť súčasťou procesu profesionalizácie v školstve. Avšak touto novelou sa tak neudeje.
Ja som, ako som vravela v prvom čítaní, vystúpila s problémom zaradenia sociálnych pedagógov medzi zamestnancov školstva, ale nejakým spôsobom sa tieto veci nezapracovali, alebo máte iný pohľad a hovoríte, že to bolo dostatočné, zatiaľ čo ľudia, ktorí pôsobia ako sociálni pedagógovia, to takto nevidia.
Čo sa týka systému kreditov alebo vzdelávania, ktoré nastavujete v zákone, v podstate sa javí, že čo majú spoločné, aj ten váš nový spôsob navrhovania vzdelávania, aj ten kreditný, aspoň z môjho pohľadu je, je to, že v podstate to vzdelávanie opäť finančne ostane na bremenách tých konkrétnych pedagógov a je mi jasné, že neveria ani vašej novej forme, ktorú nastavujete v oblasti ďalšieho vzdelávania pedagógov, pretože aj to kreditné vzdelávanie v minulosti sľubovali, že to a to im zaručí nejaké, nejaké ich istoty a to vaše je v podstate len nahradenie názvu, ale nemyslím si, že to ľudí presvedčí o tom, že to ďalšie vzdelávanie si nebudú platiť zo svojho vrecka a zase príde ďalší minister a tento opäť na nejakú, ako áno, na nejaký čas potiahne a povie, že sú tam nejaké prechodné obdobia, ale zase to nebude to ono, s čím vlastne tí pedagógovia by mohli rátať.
V rámci iných odborov - napríklad pôsobím v sociálnej oblasti - je to tak, že týmto ľuďom a dobrým pracovníkom, ktorých si vážime ako špecialistov, toto vzdelávanie preplácame. To znamená, ak by takýto systém bol zavedený, jednak mohlo by to motivovať tých ľudí byť aktívny a keď som aktívny, tak teda mu, tak teda rezort, alebo už škola uhradí to vzdelávanie a keby takýto proces ste po novom nastavili, tak chápem, že by to mohlo byť ako motivačný prvok. Ináč ako zmenu v tom nevidím, len v podstate akože... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Pán poslanec Tittel, poprosím kľud v sále.

Gaborčáková, Soňa, poslankyňa NR SR
... aspoň, aspoň zatiaľ sa to nejaví tak, aby to nejako novú filozofiu alebo taký nový moment vnášalo do tej motivácie tých pedagógov pracovať na ďalšom vzdelávaní.
Poslednú časť, ktorú by som chcela spomenúť, je to, že sme hovorili o tom, že teda pedagogické fakulty doposiaľ nedostatočne vzdelávali našich pedagógov, alebo teda tie výsledky neboli až také markateľné, ako sme možno čakali a preto ste ako zaviedli aj nový spôsob alebo zaviedli nový spôsob ďalšieho vzdelávania. Avšak my sme zabudli na jeden moment a z môjho pohľadu, lebo teda zase to súvisí aj s trhom práce, je podľa môjho názoru to, čo sa nám dialo v odbornom školstve, to sa nám deje aj na vysokých školách. Máme veľa odborov, možno potom ide o degradovanie tých odborov a potom z tých odborov sa produkujú ľudia, ktorí nie sú možno tak zdatní potom v tej praxi a naozaj my si to vyhodnotíme tak, že pedagogické fakulty doteraz, keď vzdelávali tých našich pedagógov, tak neboli dostatočné. Ale podľa mňa problém je v tom systéme.
Ak my by sme ozdravili to vysoké školstvo, tak nemuseli by sme hovoriť o tom, že ideme meniť cez metodické centrá vzdelávanie pedagógov, lebo v podstate, ak my si nepomenujeme, kto má byť pedagóg nového milénia, kde chceme a čo chceme, aby naše deti vedeli, tak môžme my metodicky meniť, z vysokých škôl to dávať na metodické centrá, my tú podstatu opäť nevychytíme. Čiže ak naozaj si pomenujeme, koho chceme mať v ďalšom miléniu ako pedagóga a čo majú deti vedieť, tak zistíme, či sme nastavili vzdelávanie pedagógov správne.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem. S faktickou poznámkou nikto. Končím možnosť prihlásiť sa. Vyhlasujem rozpravu za skončenú. Pani ministerka, ako navrhovateľka chcete reagovať?
Nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ja si teda dovolím v tomto svojom záverečnom slove reagovať na podnety, ktoré tu boli v rozprave prednesené, ktoré si teda veľmi vážim a určite sa nimi budeme vážne zaoberať. Pokúsim sa subsumovať tie jednotlivé témy, lebo oni sa tak opakovali vo vystúpeniach viacerých kolegov.
Najprv by som sa teda vyjadrila opätovne k tomu procesu, hoci už v úvodnom slove som naozaj spomenula, že ten proces bol úplne v súlade so zákonom, nič nebolo skrátené, nič nebolo nejakým spôsobom bojkotované. Ale opakovane tu spomínate proces, takže, a petíciu, atď. Opakovane musím povedať, že príprava zákona trvala jeden a pol roka. Bolo to uvedené v programovom vyhlásení vlády, že tento zákon sa bude pripravovať najširším, najtransparentnejším spôsobom, akým bolo možné, až nadštandardne predlženým a rozšíreným sme komunikovali všetky zámery, všetky navrhované znenia. A naozaj, zúčastnila sa veľká skupina profesijných organizácií.
Pán Gröhling sa pýtal, že s kým sa rokovalo. Ja tu mám naozaj zoznam, že na konzultácie, ktoré prebiehali už od polovice roku 2017, bolo pozvaných dvadsať asociácií a ďalších profesijných reprezentatívnych organizácií z celého rezortu. Neviem, či ich mám tu vám všetky čítať, ale: Asociácia riaditeľov štátnych gymnázií, Asociácia stredných odborných škôl Slovenska, Asociácia súkromných škôl a školských zariadení Slovenskej republiky, Asociácia špeciálnych pedagógov škôl a poradní, Asociácia výchovných poradcov, Asociácia základných umeleckých škôl EMU Slovakia, Komora školských pedagógov, Konferencia biskupov Slovenska, Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy na Slovensku, Slovenská komora učiteľov, Slovenský výbor svetovej organizácie pre predškolskú výchovu, Spoločnosť pre predškolskú výchovu, Únia konzervatórií Slovenskej republiky, Združenie katolíckych škôl Slovenska, Združenie miest a obcí Slovenska, Združenie odborných učilíšť, špeciálnych škôl, špeciálnych výchovných zariadení, Združenie pre rozvoj stredoškolského odborného vzdelávania, Združenie samosprávy škôl Slovenska, Združenie zamestnancov centier pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie, Zväz maďarských pedagógov na Slovensku.
Naozaj si myslím, že toto je vyčerpávajúca, vyčerpávajúca vzorka všetkých možných asociácií, profesijných zväzov a ďalších, ďalších inštitúcií, ktoré sme všetky oslovovali. Sústavne boli zapájané. Bolo široké a nie skrátené medzirezortné pripomienkové konanie, kde sa nám prihlásili všetci, ktorí mali o to záujem. Boli organizované okrúhle stoly a konzultácie v Prešove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. Na základe týchto konzultácií sme dostali tisíc pripomienok, ktoré boli zapracované v rámci samotného MPK. Ako ste tu niektorí podotkli, sme dostali 600 pripomienok, ktoré boli zapracované. Čiže naozaj je to zákon, ktorý bol tvorený nadštandardne, transparentne a v predĺžených lehotách práve preto, aby sa všetci mohli vyjadriť. Aj to, že sme do MPK išli o pol roka neskôr, je výrazom toho, že sme reagovali na požiadavky zdola. Osobitne na požiadavku Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy a ďalších asociácií, ktoré chceli tento konzultatívny proces ešte predlžiť.
Čiže urobili sme všetko pre to, aby sme v rámci riadneho legislatívneho konania tento zákon čo najviac otvorili aj laickej verejnosti, aj profesijným organizáciám. A naozaj nikto neurobil zmeny, ktoré by boli nad rámec riadneho MPK. To znamená, do vládneho návrhu zákona sa dostali len také zmeny, ktoré boli riadne vydohodované v rámci MPK, v rámci procesu na Legislatívnej rade vlády, lebo inak by ho vláda nemohla schváliť, a v rámci Hospodárskej a sociálnej rady. Všetky ďalšie zmeny, ktoré sa tam dostali, to už je naozaj právo sociálnych partnerov, osobitne Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy, aby počas celého zákonodarného procesu sa snažili vyjednať lepšie podmienky pre pedagogických odborných zamestnancov.
A myslím si, že žijeme v 21. storočí, v Európskej únii, kde sociálny dialóg, tripartita majú obrovskú hodnotu, že je to jeden zo základných pilierov aj stratégie Európa 2020 a že pokiaľ oni sa rozhodnú toto svoje právo na sociálny dialóg na vyjednávanie uplatňovať aj počas legislatívneho procesu a nájdu v parlamente odozvu, to znamená, že ešte cez poslanecké návrhy sa tam niektoré zmeny zavedú, tak to absolútne nie je v rozpore so žiadnym legislatívnym procesom a určite to nie je dôvodom na stiahnutie zákona a zaradenie do nového medzirezortného pripomienkového konania. Je to naozaj manifestácia práva na sociálny dialóg. A to, že sa podarilo vyrokovať zmeny, ktoré sú v prospech pedagogických odborných zamestnancov a ktoré ďalej zlepšujú tú štruktúru vzdelávania v ich prospech, tak to je, myslím, že len veľmi pozitívne. A my ako ministerstvo sme tieto zmeny alebo tieto poslanecké návrhy podporili, pretože zvyšujú ešte možnosti získať príplatok, rozširujú druhy vzdelávania, za ktoré bude môcť pedagóg získať príplatok a teda odborný zamestnanec, predlžujú to prechodné obdobie od roku 2023 do roku 2026. Čiže v podstate zachovajú parametre toho starého systému, na ktorý boli pedagógovia vždy zvyknutí.
Takže akákoľvek kritika a samozrejme, tá petícia, ktorá sa zakladá na nepravdivých skutočnostiach a tvrdeniach, je proste, je to škoda, viete, že upierame aj tým učiteľom právo na optimizmus, že týmto, že ja chápem, že máte svoju politickú agendu, ale týmto, že ich tak proste negatívne nalaďujete už na samom začiatku, tak mnohí z nich možno sú v tom čiernom preto, lebo jednoducho veria tomu, čo je napísané v záhlaví tej petície a nie je to pravda, žiaľbohu, nie je to pravda. Takže, a zase, bežný učiteľ nemá čas do detailov študovať zákon do tej miery, ako to študujeme my tu a s vami legislatívcami. Takže tá petícia, keby bola dokonca aspoň, bola doručená na ministerstvo školstva, tak by sme sa ňou veľmi seriózne zaoberali, lenže nikto nám žiadnu petíciu nedoručil, nebol sformovaný nejaký petičný výbor, ktorý by sa chcel s nami o tej petícii rozprávať. Takže niekde na webe, na webe klikajú ľudia, ktorí v podstate sú, ani nevieme kto, či sú skutoční, či sú virtuálni, či sú naozaj pedagógovia, odborní zamestnanci a vlastne to, na čo klikajú, text sa nezakladá na pravde. Čiže veľmi ťažko sa v rámci riadneho legislatívneho procesu s takýmto materiálom pracuje. Ale opäť, opakujem, že aj tie organizácie, ktoré túto petíciu zorganizovali, boli účastníkmi riadneho legislatívneho procesu, boli pozývané na stretnutia na ministerstve, máme o tom dokonca e-mailovú komunikáciu, kde zástupcovia aj Slovenskej komory učiteľov boli prítomní na tých rokovaniach. Dokonca pracovnú verziu zákona, ktorá bola teda označená, že nezverejňovať, tak ju zverejnili na svojich webstránkach. Čiže ešte ďalej prispeli k šíreniu síce nie konečnej verzie zákona, ale je to ďalším svedectvom toho, že boli účastní toho procesu a že jednoducho sa nezakladá na pravde tvrdenie, že by bol niekto, niekto vynechaný. Tak to je, čo sa týka procesu.
Potom by som sa možno vyjadrila, stručne to, čo hovorila pani poslankyňa Pčolinská, aj vy, pani kolegyňa, teraz, čo sa týka tých vysokých škôl a toho, toho vzdelávania. Myslím, že na to reagoval už aj pán, pán poslanec Petrák. Ide tam naozaj o to, že my akoby rušíme monopol pedagogických fakúlt na určitý druh vzdelávania, ale nie s cieľom znížiť jeho kvalitu, ale s cieľom rozšíriť jeho dostupnosť. Pretože v praxi sa stávalo, že keďže pedagógovia boli odkázaní iba na, iba na kurzy, ktoré organizujú vysoké školy a vysoké školy majú vysokú mieru autonómie, tak tí pedagógovia sa nám často sťažovali, že nemajú možnosť dostať sa k tomuto vzdelávaniu, pretože dané vysoké školy jednoducho v tom roku neotvorili patričný odbor alebo neotvorili patričný kurz a tí ľudia nemali možnosť sa školiť. Pretože tá škola, samozrejme, ako autonómny subjekt si to otvorí vtedy, keď je to pre ňu výhodné, keď má záujemcov a keď sa jej oplatí, že má sformovanú skupinu.
Čiže práve s cieľom, aby sme zabezpečili prístup k vzdelávaniu, ku vzdelávaniu kontinuálne pre všetkých, sme otvorili možnosť poskytovať toto vzdelávanie aj nami priamo riadenou organizáciou, čiže MPC, pretože cez inú inštitúciu to my ako ministerstvo nevieme garantovať. Ale vôbec to nie je s cieľom znížiť kvalitu, je to s cieľom akoby zdemokratizovať ten proces a rozšíriť participáciu na tom procese. Čiže pokiaľ teraz budeme mať nejaké vrecká na Slovensku, kde nebude otvorený vzdelávací kurz cez vysoké školy, tak tí pedagógovia budú mať možnosť v spolupráci s MPC sa takéhoto kurzu dočkať a bude im tento kurz zorganizovaný. Čiže to, čo hovorila pani poslankyňa Pčolinská o docentoch, viete, že ja sama som razila teóriu zbaviť sa úplne funkcií docentov a profesorov v novele vysokoškolského zákona. Podarilo sa nám to obmedziť aspoň na tri roky, aby sa systém otvoril. Čiže určite to nie je o tom, aby sme tam nejakým spôsobom zamurovali nejakých funkcionárov, docentov a profesorov. Oni tam na druhej strane musia byť práve kvôli tomu, aby sa tá kvalita toho kurzu dodržala. Ale naozaj ide o to, aby sa rozšíril prístup pedagógov k tomuto druhu vzdelávania. Čiže otvárame ten trh a možno trochu zväčšujeme tú konkurenciu pre tie vysoké školy, aj keď si nemyslím, že to bude veľmi vážny segment poskytovaný MPC. To MPC bude skôr používané na vykrytie takých miest, ktoré sú hluché a kde tí pedagógovia sa nevedeli dostať k tomu vzdelávaniu prostredníctvom autonómneho procesu na vysokých školách.
Pokiaľ ide o to, čo hovoril pán poslanec Gröhling o tých vplyvoch rozpočtových, opäť musím zdôrazniť, že vplyvy sú kryté. To znamená, je tam naozaj aj v tej, aj v tej správe uvedená veta, ešte to tu odcitujem: "Vplyvy vyplývajúce z predloženého návrhu zákona budú zabezpečené v rámci schválených limitov štátnej správy na roky 2019 až 2021.". To znamená, že celý rozpočet na tento rok, aj výhľadovo až do roku 2021, ráta s krytím týchto vplyvov zo strany štátneho rozpočtu. Čiže nejaké obavy o to, že by boli, to, čo ste hovorili, 1,6 nekryté, to naozaj sa nezakladá na pravde. Je to plne kryté. A práve preto sme rokovali s ministerstvom financií, aby sme tento rozpor odstránili. Pokiaľ by to nebolo kryté, tak jednoducho je vám jasné, že by sme neprešli ani na vládu, pretože ministerstvo financií by nám ten rozpočet neodstránil.
Ešte by som možno povedala pár slov k tej, k tomu vzdelávaciemu systému. Opäť, odznela tú obrovská kritika na adresu systému. Ja súhlasím s tým, že ten systém kreditový, tak ako bol doteraz nastavený, je široko kritizovaný aj samotnou učiteľskou verejnosťou a že treba ten systém nejakým spôsobom zmeniť. Pôvodne, ak sa pamätáte, tak bola razená idea, že ten systém sa má úplne zrušiť a dokonca samotná Slovenská komora učiteľov vystupovala za to, že kreditový systém sa má úplne zrušiť a že jednoducho nejaký kreditový príplatok alebo to percento platu sa má všetkým plošne premietnuť do platov. Pravda je tiež to, že keď sa kedysi dávno tento systém zaviedol, tak to bolo akoby isté rúško na to, že nebola možno otvorená politická vôľa alebo možnosť zvýšiť celoplošne učiteľom platy, tak sa povedalo, že aspoň nejaká časť učiteľov tým, že sa bude vzdelávať, bude zároveň motivovaná, dostane to zaplatené, spojíme príjemné s užitočným a bude mať možnosť si navýšiť platy do tých 12 %. Nikdy to nebola celá učiteľská obec. Aj dnes na základe údajov z IVP vieme, že možno len 80 % učiteľov má nejaký príplatok a možno len polovica z nich má tých 12 %.
Čiže to vzdelávanie nemôže nahradiť celoplošné zvýšenie platov, pretože tí učitelia aj tak sami niektorí proste ani nejdú na tie kurzy z rôznych dôvodov. Medzitým ale, čo toto vzniklo, tento kreditový systém, a dneškom uplynulo zhruba desať rokov a dostali sme sa do pozície, že sme boli schopní otvorene všetkým celoplošne navýšiť platy o 6 %, 6 %, 10 % a teraz v januári 10 %. To znamená, že počas troch rokov a troch mesiacov otvorene všetkým celoplošne o 33 % navýšiť platy. Čiže tá pôvodná zásterka tých 12 % pod rúškom kreditov nie pre všetkých už je absolútne nepotrebná, pretože my sme schopní navýšiť všetkým, úplne všetkým bez rozdielu vzdelávania alebo nevzdelávania o tých 33 %.
Zároveň teda viete, že plánujeme ešte toto zdvihnutie pre mladých pedagogických pracovníkov o 9,5 %, resp. o 8,7 %. Čiže začínajúci učitelia budú mať hneď opäť nástupný plat zdvihnutý o 10 %. A zároveň viete, že pokiaľ ide teda o možnosť si zachovať ten príplatok za kreditový systém, tak na žiadosť samotných asociácií a odborových zväzov sme teda upustili od toho pôvodného zámeru zrušiť kreditový systém, pretože vlastne otvorené navýšenie platov o 33 % nastalo tak či tak a ponechali sme ešte aj možnosť toho príplatku do budúcnosti. Čiže pomimo toho, že všetkým sa zvýši o 33 % ten plat medzi septembrom 2016 a januárom 2020, pomimo toho, že mladým učiteľom teraz ideme urobiť to zvýšenie o tých 9,5 alebo 8,7 %, tak ešte stále zostáva možnosť toho kreditového príplatku 12 %.
Čiže toto všetko spolu dáva naozaj veľmi slušnú možnosť výrazne zvýšiť plat vlastne v rámci jedného volebného obdobia. Pokiaľ toto zrátate celé, že by to bol napríklad ešte aj mladý učiteľ a ešte si stihol dať kreditový príplatok, tak o vyše 50 %. Ale každému aspoň tých 33 % garantované. A väčšina, ktorí majú aj ten príplatok, tak je to tých, do tých 42.
Čiže toto je také masívne navyšovanie platov, aké tu v histórii nebolo, Slovenskej republiky. A ja s vami súhlasím, že tie platy učiteľov klesli od roku 1989 a je to naozaj dôsledok toho, že 25 rokov sa to trochu zanedbávalo, to financovanie školstva. Nevzniklo to v roku 2016, ani 2017 a teraz nám istý čas bude trvať, kým vytlačíme naspäť tú odmenu tých učiteľov, lebo viete, že verejné financie a tak ďalej, Tripartita, vyjednávanie, vám nedovolí navýšiť jednorazovo o 100 % platy v takejto kategórii zamestnancov. Ale viete, že urobili sme absolútne výrazný krok, ktorý sa doteraz nikomu nepodaril. Práve pod vedením nášho rezortu je toto historické navýšenie platov, že keď si vyskladáte všetky tieto percentá, tak tí učitelia budú mať počas tohto volebného obdobia navýšený plat od 33 % až do tých možno 52 alebo tri percent, pokiaľ by to bol ešte mladý učiteľ a ešte mal aj kreditový príplatok. Takže toto pokladám za absolútne výraznú vec s tým, že naozaj sa snažíme maximálne zlepšovať aj to platové ohodnotenie.
Pokiaľ ide o tie ďalšie podmienky, už ste zrejme zachytili to, čo hovoríme, že poskytujeme týmto zákonom učiteľom aj možnosť novej ochrany pred sociálno-patologickými prejavmi. Naši dnešní učitelia sú vystavení javom, ktoré kedysi sme my nepoznali na klasickej škole, keď učiteľ mal oveľa väčší rešpekt a úctu najmä aj u rodičov, aj u samotných žiakov. Dnešní učitelia sú vystavovaní často kritike aj neoprávnenej zo strany verejnosti, rodičov a samotných žiakov. A tá stará zákonná úprava im nedávala možnosť sa proti tomu účinne brániť. Boli odkazovaní na všeobecné pracovno-právne súdy, ktoré nevedeli postihnúť to špecifikum tejto učiteľskej profesie.
Týmto zákonom sa prvýkrát v histórii zavádza možnosť, aby sa učitelia mohli právne brániť proti prejavom sociálno-patologického správania zo strany rôznych subjektov. Máte to tam celé rozpísané a aby sa to cez Etický kódex a pracovné poriadky školy premietlo do vnútorných právnych predpisov zamestnávateľa. To znamená, oni si budú väčšinu týchto problémov vedieť riešiť na pracovisku, vrátane tých javov, ktoré dnes mnohých trápia, ako je ten bossing, mobbing, staffing, nejaké napäté vzťahy so zriaďovateľom alebo v rámci samotného kolektívu a budú môcť efektívne zlepšovať to svoje prostredie priamo na škole bez toho, aby sa museli obracať na pracovno-právne súdy. Myslíme si, že toto je tiež veľkým posunom dopredu a že je to naozaj novinkou, ktorá opäť pomôže zlepšiť pracovné podmienky učiteľov a zlepšiť tú celospoločenskú atmosféru, v ktorej oni, v ktorej oni fungujú.
Myslím si, že, nejdem tu zase detailne hovoriť o všetkých vecných inštitútoch. Už by som chcela naozaj len tak úplne všeobecne uzavrieť tým, že hovoríme tu o tom, že je potrebná komplexná zmena v školstve a že si to všetci uvedomujeme. Na druhej strane, keď prídeme s veľmi komplexnou právnou úpravou, ktorá naozaj uzákoní komplexnú zmenu, tak nás kritizujete za to, že ten zákon je komplexný a že je, že je veľký, že nejako, ako povedal pán poslanec, že nejako nám, sa nám nafúkol. No tak, ale zároveň chcete povedať, že treba robiť komplexnú zmenu, že proste zásadnú. Čiže protirečíte si sami, keď nás na jednej strane kritizujete, že treba komplexnú zmenu a na druhej, že ten zákon je komplexný. Veď ináč sa nedá dosiahnuť komplexná zmena, len novou komplexnou reguláciou. Čiže ten zákon je naozaj komplexný, je to nová kodifikácia. Práve preto jeho príprava trvala takmer dva roky. Práve preto sa to obrovské množstvo subjektov a ľudí, ktoré do toho boli zainteresované, nedokázali zhodnúť na všetkých detailoch, ale nové MPK by nič na tom nevyriešilo, zase by sme chodili dokola v tých istých bludných kruhoch a máme za to, že naozaj ten proces, ktorý bol doteraz použitý, bol dostatočne dlhý a transparentný na to, aby sa všetky rozumné kompromisy dokázali vyčistiť a aby sme dospeli k nejakému veľmi dobrému systémovému riešeniu.
Takže ja by som už chcela len poprosiť aj v mene naozaj tej učiteľskej obce, o ktorú nám všetkým spolu ide a v ktorej ste mnohí aj ostatní členmi, nesnažme sa hneď na, dopredu demoralizovať tých ľudí a hovoriť im, že všetko bude zlé. Veď ako vy môžete vedieť, že sa nepodarí skvalitniť tie kurzy? Ako vy môžete vedieť, že ani, ani medzinárodné organizácie, ako je OECD, Svetová banka a všetci ďalší, UNESCO, ktorí sa chcú na tom spolu s nami zúčastňovať, že Slovensko je krajina, ktorá nedokáže čerpať zo skúseností a nedokáže to pretaviť do zlepšenia. Proste nesnažme sa hneď na začiatku demoralizovať tých učiteľov a presviedčať ich, že všetko je čierne a všetko je zlé.
Ja si myslím, že čas ukáže, viete, kde je pravda a že ten čas nám dá za pravdu, ale je mi ľúto všetkých tých učiteľov, ktorí možno nemajú čas študovať úplne detailne tento zákon a ktorí sú vami sústavne aj mediálne masírovaní a presviedčaní, že všetko je úplne zlé. Potom naozaj nemáme šancu na takú obrodu, na také, na takého pozitívneho ducha v tej učiteľskej obci. A možno mnohí z tých učiteľov, keď zistia vlastne, že nič až také zlé sa im nestalo a dokonca sa mnohým veľmi výrazne zlepšili podmienky, vychovávatelia, riaditelia, kariérni poradcovia a tak ďalej, takže nakoniec zistia, že boli takým nejakým planým, planým spôsobom demoralizovaní a že to nebolo ani vlastne potrebné. Čiže ja myslím, že čas ukáže, čo tento zákon prinesie učiteľom. Ja som presvedčená o tom, že je to pozitívna zmena a chcem vás poprosiť, aby ste aj vy v mene tých učiteľov a pre ich dobro sa snažili pozerať na veci trochu pozitívne a nesnažili sa ich od začiatku tak nejak negatívne demotivovať. Takže ďakujem veľmi pekne za vašu spoluprácu, samozrejme otvorení ďalším zlepšeniam, pokiaľ budú konštruktívne a posunú ďalej, ďalej veci v prospech učiteľskej obce.
Takže ďakujem a teším sa na ďalšiu spoluprácu.

Ďakujem. Žiada si záverečné slovo spravodajca? Súčasne vás žiadam, aby ste oznámili termín hlasovania.
Nech sa páči.

Ďakujem, ja len naozaj dvomi-tromi vetami chcem oceniť túto rozpravu, tak ako vždycky. Pretože zdá sa mi, že naozaj vždy, keď sú školské zákony predkladané, tak sú zamerané na odbornú stránku veci, čo je dobré, čo aj tak hodnotím. Trochu ma mrzí to, že ste, najmä kolegovia z opozície, a priori odmietli celý zákon ako celok a chcete ho dať na dopracovanie, čo je naozaj na škodu veci. Očakával som viac, že budete dávať pozmeňujúce návrhy tak, ako by to malo byť v druhom čítaní. Ale, bohužiaľ, sa tak nestalo. Takže niektoré tie konkrétne veci z vašej strany neviem, ako vyzerajú a ako by ste si ich predstavovali, ale v každom prípade je to, je to, samozrejme, že vaše právo a chcem teda aj vyzdvihnúť tú odbornú stránku tejto, tejto rozpravy a poďakovať aj pani ministerke za to, že sa podieľala aj ona so svojím tímom na tomto zákone, na príprave tohto zákona. Určite sa to nerodilo ľahko a verím tomu, že pomôže aj k zmene náhľadu na pedagogickú obec, aj že to pomôže samotným pedagógom.
Predpokladám, že budeme hlasovať o sedemnástej hodine.
Ďakujem pekne.

Navrhujete o sedemnástej?

Goga, Pavol, poslanec NR SR
Navrhujem o sedemnástej hodine.

Glváč Martin, podpredseda NR SR
Ďakujem, prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Pokračujeme v prerušenej rozprave v prvom čítaní o návrhu poslankyne Shahzad na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa antidiskriminačný zákon, tlač 1391. V piatok 29. marca neukončila svoje vystúpenie v rozprave navrhovateľka, poslankyňa Silvia Shahzad, ktorej odovzdávam slovo. Súčasne prosím spravodajkyňu pani poslankyňu Červeňákovú, aby zaujala miesto určené pre spravodajcov.
Nech sa páči.

[Pokračovanie rokovania o návrhu poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Silvie Shahzad na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov, tlač 1391.]

Milí kolegovia, milé kolegyne, dovoľte, aby som pokračovala v prednesení návrhu zmeny antidiskriminačného zákona, ktorého cieľom je, aby odmietnutie primeraných úprav sa považovalo za diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia.
Ja som tu v piatok predstavila niekoľko príkladov, kedy to u nás nefunguje a kedy si človek nevie dať rady, čo s tým, a dnes by som chcela teda pokračovať v tom, že práve riešením týchto všetkých problémov môže byť zmena antidiskriminačného zákona, pretože, ako som spomínala, náš antidiskriminačný zákon má isté medzery, na ktoré nás upozornil Výbor OSN pre osoby so zdravotným postihnutím ešte v roku 2016 a keďže aj Slovenská republika ratifikovala Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím a je ním teda viazaná, malo by byť našou povinnosťou čo najrýchlejšie takéto odporúčania implementovať. Bohužiaľ, tak rýchlo sa to nedeje.
Tento návrh zákona sa presne o toto snaží a jeho cieľom je odstrániť jeden z nedostatkov v slovenskom antidiskriminačnom práve. Medzera je spôsobená chýbajúcou implementáciou zákazu diskriminácie osôb so zdravotným postihnutím podľa Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Ten v čl. 5 zakazuje diskrimináciu, pričom tou rozumie aj odmietnutie tzv. primeraných úprav. Právny koncept primeraných úprav je definovaný v čl. 2 Dohovoru OSN, takže ide o nevyhnutné a adekvátne zmeny a prispôsobenie, ktoré nepredstavuje neúmerné alebo nadmerné zaťaženie a ktoré sa robia, ak si to vyžaduje konkrétny prípad s cieľom zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím využívanie alebo uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd na rovnakom základe s ostatnými. Inými slovami, aj odmietnutie nevyhnutných a adekvátnych zmien, napríklad aj fyzických úprav toaliet v nemocnici, tak ako to odznelo, by mala znamenať diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia.
Náš antidiskriminačný zákon právny koncept primeraných úprav v plnej šírke nepozná. V § 7 zákona, teda tohoto antidiskriminačného zákona je upravená iba vo vzťahu k zamestnávaniu ľudí so zdravotným postihnutím. To však je veľmi reštriktívny prístup, ktorý nezodpovedá Dohovoru OSN a obmedzuje ochranu ľudí so zdravotným postihnutím pred diskrimináciou. Túto skutočnosť potvrdil aj Výbor OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím, ktorý vo svojich záverečných odporúčaniach publikovaných 18. apríla 2016 uviedol, že je znepokojený tým, že legislatíva, ktorá zakazuje diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia, nebola rozšírená nad rámec v oblasti zamestnanosti.
Zároveň výbor odporúča, aby zmluvný štát prijal legislatívu o zákaze diskriminácie na základe zdravotného postihnutia v rámci všetkých oblastí a zabezpečil odbornú prípravu a usmernenia pre verejný a súkromný sektor. Taktiež vyslovil znepokojenie z dôvodu, že primerané úpravy sa nesprávne interpretovali ako dočasné vyrovnávacie opatrenie a že v legislatíve chýba explicitná definícia primeraných úprav. Výbor je znepokojený tým, že zamietnutie primeraných úprav nie je v zákone upravené ako diskriminácia na základe zdravotného postihnutia. Preto Výbor OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím výslovne odporučil, aby sa novelizoval § 2a ods. 1 antidiskriminačného zákona tak, aby zahŕňal odmietnutie primeraných úprav ako diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia, a to práve v tomto návrhu zákona robím.
Len pripomínam, že z výboru OSN sme dostali v podstate 42 záverečných odporúčaní a veľmi by ma zaujímalo, v akom štádiu je ich implementácia do našej legislatívy a do života. Obávam sa, že veľa toho tam ešte nenájdeme. Zbytočne tu budeme viesť siahodlhé diskusie o tom, ako dôležité a záväzné sú pre nás medzinárodné zmluvy o ľudských právach, keď ich efektívnu implementáciu, bohužiaľ, ignorujeme.
Medzi týmito odporúčaniami je niekoľko ďalších, ktoré tiež zahŕňajú primerané úpravy a ktoré by som vám rada pripomenula a verím, že nebude problém podporiť zákon, ktorý nemá za cieľ nič iné, len vytvárať také právne prostredie, aby sa bežní občania mohli domôcť spravodlivosti.
Z tých odporúčaní, ktoré odzneli v záverečnej správe, je tam napríklad: "Výbor je znepokojený nedostatočným povedomím verejného a súkromného sektora o viacnásobnej diskriminácii a o povinnosti zabezpečiť primerané úpravy. Preto výbor odporúča, aby sa verejnému a súkromnému sektoru zabezpečovala povinná odborná príprava v oblasti viacnásobnej diskriminácie a zákonnej povinnosti zabezpečiť primerané úpravy v rámci všetkých oblastí." Ďalej, "výbor je znepokojený veľkým počtom osôb so zdravotným postihnutím, ktoré sú zamestnané v chránených dielňach a nedostatkom účinných opatrení zavedených na podporu zamestnávania na otvorenom trhu práce. Výbor odporúča, aby zmluvný štát zintenzívnil úsilie o prechod od chránených dielní k otvorenému trhu práce pre všetkých. Proces musí zahŕňať akčný plán, harmonogram, rozpočet a odbornú prípravu zamestnávateľov verejného a súkromného sektora, vrátane zabezpečenia primeraných úprav.".
Výbor ďalej odporúča, aby zmluvný štát venoval pozornosť súvislosti medzi článkom 27 dohovoru a cieľom udržateľného rozvoja č. 8. Úloha 8.5. V tomto zmysle čiastočne sa tvári aj náš minister práce, že má záujem zamestnávať ľudí na otvorenom trhu práce, ale ako to chce, chce v skutočnosti robiť, keď tie podmienky sa ťažko dosahujú a tie, naozaj tie primerané úpravy nám často chýbajú, naozaj netuším.
Primerané úpravy sú zadefinované, ako som už spomínala, v článku 2 dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a následne sa ne odkazuje v článku 5 - rovnosť a nediskriminácia. Na prvý pohľad to môže byť alebo sú to veľmi, veľmi nenápadné, krátke ustanovenia, ale o tom, že ide o dôležitú vec, svedčí komentár, ktorý bol vydaný k tomuto dohovoru a ktorý sa venuje práve, práve primeraným úpravám, ktorý bol vydaný v marci 2018, čiže je ešte pomerne čerstvý, a ktorý sa podrobne zaoberá pojmom primerané úpravy a vysvetľuje ho, aby nedochádzalo k mylným interpretáciám, tak ako sa to deje u nás.
Keďže na stránke ministerstva práce ešte stále nie je zverejnená slovenská verzia tohto komentáru, dovoľte, aby som vám z tohto komentáru niekoľko vecí zacitovala tak, ako ich nájdete práve, práve tam.
"Primerané úpravy sú neoddeliteľnou súčasťou uplatniteľnej povinnosti nediskriminácie v kontexte zdravotného postihnutia." Povinnosti dodržiavať primerané úpravy sa odlišuje, teda "povinnosť dodržiavať primerané úpravy sa odlišuje od povinnosti v oblasti prístupnosti. Cieľom oboch je zabezpečiť prístupnosť, ale povinnosť prístupnosti prostredníctvom univerzálneho navrhovania alebo asistenčných technológií je povinnosť ex ante, zatiaľ čo povinnosť poskytovať primerané úpravy je ex nunc povinnosť." A teda aký je v tom rozdiel? Ako povinnosť ex ante musí byť prístupnosť začlenená do systému a procesov bez ohľadu na potrebu konkrétnej osoby so zdravotným postihnutím na rovnakom základe s ostatnými. Teda napríklad mať prístup k budove, k službe alebo k výrobku. Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami dohovoru, musia prijať štandardy, týkajúce sa prístupnosti. Povinnosť prístupnosti je proaktívna systémová povinnosť.
Ako povinnosť ex nunc, teda primerané úpravy musia byť poskytnuté od momentu, kedy osoba so zdravotným postihnutím vyžaduje prístup k neprístupným prostrediam alebo situáciám, alebo chce uplatniť svoje práva. Primerané úpravy sú často, ale nie nevyhnutne žiadané osobou, ktorá požaduje prístup, alebo príslušnými, alebo teda s ich, vyžadujú príslušní zástupcovia, osoby, alebo skupiny osôb. Primerané úpravy musia byť dohodnuté so žiadateľom. Za istých okolností sa požadované primerané úpravy stávajú kolektívnym, teda verejným statkom. V ostatných prípadoch požadované primerané úpravy sú iba benefitom pre žiadateľa, čiže vzťahujú sa na ten konkrétny prípad. Povinnosť poskytnúť primerané úpravy je reaktívna povinnosť, ktorá sa uplatňuje od momentu prijatia požiadavky na úpravu.
Povinnosť poskytnúť primerané úpravy v súlade s článkami 2 a 5 dohovoru môžeme rozdeliť do dvoch častí. Prvá časť ukladá pozitívnu právnu povinnosť poskytnúť primerané úpravy, ktoré sú zmenou alebo prispôsobením, ktoré sú nevyhnutné a vhodné v prípadoch na zabezpečenie uplatňovania práv osôb so zdravotným postihnutím. Druhá časť tejto povinnosti zabezpečuje, že primerané úpravy nepredstavujú neprimeranú alebo nadmernú záťaž pre zodpovedný subjekt.
Primerané úpravy je jeden pojem a to slovo primerané by sa nemalo chápať ako doložka o výnimke. Pojem primerané by nemal fungovať ako samostatný kvalifikátor alebo modifikátor povinnosti. Nie je to prostriedok, pomocou ktorého by bolo možné hodnotiť náklady na úpravu alebo dostupnosť zdrojov. To sa hodnotí až v neskoršej fáze, keď sa vykonáva hodnotenie neprimeranej alebo nadmernej záťaže. Primeranosť úprav je skôr odkazom na relevantnosť, vhodnosť a účinnosť pre osobu so zdravotným postihnutím. Úpravy sú primerané, ak dosahujú účel, na ktorý sa vykonávajú a sú prispôsobené tak, aby spĺňali požiadavky pre osoby so zdravotným postihnutím.
Ešte jedna vec z tohoto komentáru. Primerané úpravy by sa nemali zamieňať s pojmom špecifické opatrenia, vrátane pozitívnej diskriminácie. Hoci cieľom oboch pojmov je dosiahnuť de facto rovnosť, "primerané úpravy" je nediskriminačnou povinnosťou, zatiaľ čo "špecifické opatrenia" znamenajú preferenčné zaobchádzanie s osobami so zdravotným postihnutím oproti ostatným. Príklady špecifických opatrení zahŕňajú dočasné opatrenia na boj proti nízkemu počtu zamestnávania žien napríklad so zdravotným postihnutím v súkromnom sektore a podporné programy na zvýšenie počtu študentov so zdravotným postihnutím v terciálnom vzdelávaní.
Nemalo by dôjsť tiež k zámene primeraných úprav s poskytovaním podpory, kde patria osobní asistenti na základe práva žiť nezávisle a byť začlenený do spoločnosti alebo podporovať právnu spôsobilosť.
Toľko aspoň niektoré citácie z komentára č. 6 k dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktoré bližšie špecifikujú primerané úpravy.
A tak opakujem, cieľom môjho návrhu je zosúladiť znenie nášho antidiskriminačného zákona so znením dohovoru OSN, a to podľa odporúčaní Výboru OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím. Zároveň tento návrh zodpovedá aj judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva. A tak by som vám chcela predstaviť dva ďalšie príbehy, ktoré tento Európsky súd pre ľudské práva riešil.
Predstavte si, že nevidiace dievča, ktoré hrá na lutne, sa prihlási na umeleckú školu. Prejde talentovými skúškami, ale škola ju odmietne prijať kvôli jej zrakovému postihnutiu odvolávajúc sa na dokumenty školy vylučujúce prijatie tých žiakov, ktorí nemajú podľa školy dostatočnú zdravotnú spôsobilosť. Pôjde o diskrimináciu? Ide o prípad "Kam proti Turecku", v ktorom Európsky súd pre ľudské práva po prvýkrát jasne pomenoval, že odmietnutie prijatia primeraných úprav zakladá diskrimináciu podľa Európskeho dohovoru o ľudských právach. Konkrétne, škola sa nikdy nepokúsila pomenovať potreby dievčaťa a ani nevysvetlila, ako jej slepota mohla ovplyvniť úspech v hudobnom vzdelaní. Naviac, nikdy neboli ani posúdené možné fyzické úpravy pri vyučovaní tak, aby zodpovedali jej potrebám. Preto došlo k jej diskriminácii práve z dôvodu nezaistenia primeraných úprav.
Ďalší prípad sa týka mladého študenta technickej školy, ktorý ochrnul v prvom ročníku pri nehode. Po rekonvalescencii sa chcel vrátiť do školy a požiadal o úpravu fyzického prostredia tak, aby sa mohol pohybovať po trojpodlažnej budove školy. Škola reagovala tým, že stavebné úpravy budú trvať nejakú dobu a ponúkla možnosť využiť asistenciu. Študent toto odmietol s tým, že by to bolo pre neho ponižujúce, nakoľko by ho musela iná osoba nosiť po škole. V rozsudku Enver Sahin proti Turecku Európsky súd pre ľudské práva uznal, že došlo k porušeniu jeho práv, a to konkrétne zákazu diskriminácie práve z dôvodu nezaistenia primeraných úprav.
Priznám sa, že mi na tomto návrhu zákona veľmi záleží. A tak som požiadala o podporu aj ministra práce, aj ministra spravodlivosti, aj predsedu vlády, aj vás, milí poslanci, prostredníctvom vašich predsedov klubov. Reakciu som dostala, čo ma teda teší, od ministra práce Richtera, a možno aj vďaka tomu tu môžu odznieť dnes argumenty, prečo si myslím, že jeho vyjadrenia nie sú celkom správne.
Dovoľujem si upozorniť, že podľa môjho názoru, a teda podľa názoru právnikov, s ktorými som to konzultovala, odkaz na § 2 ods. 3, tak ako sa uvádza v liste ministra Richtera, odkaz na § 2 ods. 3 antidiskriminačného zákona v tom zmysle, že zahŕňa, že teda antidiskriminačný zákon zahŕňa aj primerané úpravy podľa článku 2 dohovoru, je nesprávny. Paragraf 2 antidiskriminačného zákona, ktorý primárne upravuje, čo sa myslí pod pojmom "dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania", v ods. 1 je uvedené, že dodržiavanie tejto zásady spočíva v zákaze diskriminácie z vymenovaných dôvodov. V odseku 3 je potom uvedené, že zásada rovnakého zaobchádzania spočíva aj v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou. Zároveň ale neprijatie týchto opatrení podľa ods. 3 nebude samo o sebe znamenať diskrimináciu podľa § 2a antidiskriminačného zákona, teda nemôže ísť o primerané úpravy v zmysle článku 2 Dohovoru OSN. To ich odmietnutie je diskrimináciou na základe zdravotného postihnutia, samozrejme za predpokladu, že nejde o neprimeranú záťaž.
Podľa odseku 2, teda podľa § 2 ods. 3 antidiskriminačného zákona ide totiž o prevenciu pred diskrimináciou. Koncept primeraných úprav podľa všeobecného komentára však nie je primárne preventívny, ale ide o samostatnú formu diskriminácie na základe zdravotného postihnutia. Ide teda o úplne iný koncept. A samozrejme, s tým súvisia aj iné možnosti ochrany.
Treba pripomenúť, že s týmto argumentom, ktorý mi napísal minister práce teraz, vystúpilo v ministerstve, ministerstvo práce aj pred výborom OSN v roku 2016 a zo stranu, zo strany Výboru OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím bol tento argument striktne odmietnutý. Takže nerozumiem tomu, prečo mi ho napísal opäť.
Členovia výboru OSN boli prekvapení nepochopením konceptu primeraných úprav zo strany zástupcov ministerstva práce a dokonca preto v záverečných odporúčaniach explicitne uviedli to, čo som už čítala, že vyjadrili znepokojenie, že primerané úpravy sa nesprávne interpretovali ako dočasné vyrovnávacie opatrenie.
A teda znovu upozorňujem na komentár č. 6 k Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý sa podrobne venuje definícii primeraných úprav a kde sa jednoznačne uvádza, že ide o jednu z foriem diskriminácie na základe zdravotného postihnutia a teda nejde o preventívne opatrenie.
Dovoľujem si nesúhlasiť s tým, tak ako to napísal minister práce, že by už teraz antidiskriminačný zákon upravoval odmietnutie primeraných úprav ako formu diskriminácie. V opačnom prípade by sme to odporúčanie nemali a tak je potrebné to zapracovať. Obávam sa, že v prípadnom súdnom spore by obeť diskriminácie pravdepodobne neuspela. Verím, že o to ministrovi nejde. Predpokladám, že naším spoločným cieľom je, aby človek so zdravotným postihnutím v takýchto sporoch uspel.
Pán minister alebo jeho ministerstvo ďalej namieta, že zákon nezahŕňa všetky úpravy, ktoré by si vyžadoval, že kvantitatívne by bolo nutné novelizovať aj iné zákony. Súhlasím, sama som čítala niekoľko ďalších odporúčaní, kde boli primerané úpravy, bolo by ich treba zahrnúť viacej, ale domnievam sa, že v prvom rade je potrebné zmeniť túto všeobecnú normu, ktorá zakazuje diskrimináciu. A to tak, že sa vytvoria jasné predpoklady pre možné ďalšie novelizácie aj iných odporúčaní, ak to bude potrebné. Ale argumentovať s tým, že je to nedostatočné alebo to nie je komplexné, je vlastne podľa ministra málo a že sa tým nezmení vôbec nič. Pri všetkej úcte, pán minister, je to veľmi zvláštny argument a, bohužiaľ, tento prístup u nás sa často uplatňuje.
Tiež si dovolím nesúhlasiť s názorom, že zavedenie definície primeraných úprav bez ďalšej vykonávacej právnej úpravy, tak ako sa to píše v liste, by nemalo pridanú hodnotu.
1. Zavedenie definície primeraných úprav od nás vyžaduje výbor OSN. Je veľmi pravdepodobné, že toto odporúčanie sa bude opakovať aj (zaznievanie gongu) v ďalšej časti alebo teda pri ďalšom hodnotení a že budeme musieť pred orgánmi OSN vysvetľovať, prečo nerešpektujeme ich odporúčania. Nejde o to, nejde len o to, že zamestnanci ministerstva práce, ktorí budú toto vysvetľovať, sa budú cítiť trápne, ale ide aj o reputáciu krajiny a koniec koncov aj o slušnosť. Právnik by povedal dokonca - o právnu povinnosť akceptovať takéto odporúčania. Platí totiž, že zmluvy sa majú dodržiavať. A to, akým spôsobom sa má dodržiavať Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, stanovuje Výbor OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím, ktorý má na to jediný mandát.
2. Definícia v súlade s dohovorom, ktorá bude súčasťou antidiskriminačného zákona, môže priniesť veľmi pozitívne praktické dopady. Vyjasní sa, čo sa rozumie pod pojmom primerané úpravy a nebude nutné riešiť napríklad komplikovanú otázku vykonateľnosti dohovoru v prípadnom diskriminačnom spore.
3. Pán minister vyžaduje vykonávaciu úpravu, ale neviem, o akú vykonávaciu úpravu by sa malo jednať a tak by som bola veľmi rada, keby toto vedel vysvetliť. Takáto definícia aj bez vykonávacej vyhlášky by mala mať pridanú hodnotu.
Preto prosím ministra Richtera o prehodnotenie stanoviska, ktoré mi zaslal a podporu tohto návrhu zákona. Som presvedčená, že argumenty, ktoré som uviedla, by mu mali dovoliť zmeniť názor. Samozrejme, že tieto argumenty som mu už poslala.
Myslím si, že je dôležité urobiť aspoň nejaké kroky a teda zmeniť túto všeobecnú normu. V tomto prípade nejde o žiadny zásah do rozpočtu, ide hlavne o dobrú vôľu, lebo návrh zákona nemá vplyv na rozpočet. Verím, že sa tá vôľa nájde, teda predovšetkým v pléne tohoto parlamentu a že mi pomôžete posunúť návrh zákona do druhého čítania. Veď predsa máme ďalší legislatívny proces, v ktorom si môžeme vydiskutovať a doplniť možno tie chýbajúce ďalšie úpravy, ktoré, o ktorých sa aj pán minister zmieňoval.
Ja, samozrejme, spoluprácu len privítam, preto by som chcela požiadať spravodajkyňu, aby sa hlasovanie o tomto návrhu zákona odložilo na zajtra o sedemnástej a v súvislosti s tým by som ešte, ešte uviedla jeden ďalší prípad zo Slovenska, a to konkrétne tento.
Rodičia majú dcérku Elu, ktorá má Downov syndróm. Rozhodli sa, že Elu zapíšu v mieste jej bydliska do školy. Zdalo sa im prirodzené a poznali už viaceré príklady dobrej praxe od rodín, ktoré mali deti s Downovým syndrómom integrované. Vedeli, že je možnosť, aby mala v triede asistenta učiteľa a tiež to, že môže mať vypracovaný individuálny vzdelávací plán. Samozrejme, pri takomto type vzdelávania je nevyhnutná spolupráca všetkých zainteresovaných strán, čiže rodina, škola (zaznievanie gongu), špeciálna pedagogická poradňa plus ďalší odborníci podľa potreby. Je potrebné takéto kľúčové vytvorenie tých podmienok na to, aby mohla Ela nastúpiť do základnej školy. S týmto teda išli na zápis a škola odmietla Elu prijať, pretože má Downov syndróm a poruchu sluchu. Nastalo sklamanie a rozčarovanie. Rodičia sa rozhodli konať.
Obrátili sa na advokáta a zažalovali správnou žalobou rozhodnutie Mestského úradu Bratislava - Rača a rozhodnutie riaditeľa školy o neprijatí Ely do školy na krajskom súde, kde však neuspeli. Koncom októbra 2015 však Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil všetky napadnuté rozhodnutia, vrátane rozhodnutia riaditeľa školy a povedal, že bolo v najlepšom záujme Ely, aby s náležitou podporou bola vzdelávaná inkluzívne. Najvyšší súd teda rozhodol , že deti so zdravotným postihnutím majú právo na inkluzívne vzdelávanie podľa čl. 24 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a aj právo na zaistenie primeraných úprav podľa čl. 5 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. V rozsudku Najvyšší súd uviedol, že ak by napríklad škola trvala na tom, že musí zamestnávať psychológa, pričom ale dieťa by potrebovalo iba prítomnosť asistenta, mohlo by ísť o diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia. Išlo by práve o odmietnutie prijatia primeraných úprav, v tomto konkrétnom prípade najmä zaistenie podpory zo strany asistenta. Problém by bol ale ten, že náš antidiskriminačný zákon túto situáciu vlastne nedokáže dobre pomenovať napriek očividnej diskriminácii. A preto je potrebné antidiskriminačný zákon zmeniť.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, takže ešte raz zhrnutie. Odmietnutie primeraných úprav je diskrimináciou na základe zdravotného postihnutia. Slovenské právo túto situáciu takto nechápe a neumožňuje sa efektívne brániť. Preto je tu táto novela, ktorá mení antidiskriminačný zákon tak, že odmietnutie primeraných úprav je vyslovene chápané ako diskriminácia na základe zdravotného postihnutia. Verím, že vám rovnako ako mne záleží na tom, aby tu nedochádzalo k diskriminácii, a preto prosím o podporu tohto návrhu, ktorý zlepší právnu ochranu ľudí so zdravotným postihnutím a umožní im v prípade potreby efektívne bojovať o svoje práva.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. S faktickými poznámkami dve poslankyne. Končím možnosť prihlásiť sa.
Poslankyňa Gaborčáková, nech sa páči.

Ďakujem za slovo. Ďakujem ti, kolegyňa, že si teda tak vyčerpávajúco uviedla tému, ktorej sa venujeme len určite okrajovo. Tým, že žiješ tak v tomto prostredí, tak vidíš, aké je veľmi dôležité, aby to malo svoju zákonnú normu a z toho vychádzajúci aj praktický život. V podstate nadviažem na to, že nikto v teréne neoveruje funkčnosť, či bezbariérové veci sú ozaj bezbariérové. Súvisí to vlastne s primeranými úpravami, mnohokrát sa zavedie niekde nejaký schodolez, kde reálne títo ľudia nemôžu na tom schodoleze ani prejsť do tej inštitúcie, ale teda ako prvok bezbariérovosti majú čiarku a teda ten človek akože kvázi sa tam môže dostať, pritom reálne v rámci zariadenia, ktoré som viedla, sme išli s našimi prijímateľmi sociálnej služby vybavovať občiansky preukaz a nemohli sa dostať na okresný úrad, takže naozaj bolo toto tam, ten schodolez, ale reálne akože sa to nedalo použiť. Preto si myslím, že aj tí členovia výboru v tom 2016 explicitne uviedli, že primerané úpravy nemajú byť definované ako dočasné úpravy, ale je potrebné upraviť priamu normu, kde sa zabráni takejto diskriminácii a nebudeme veci robiť len tak, akože sú bezbariérové, akože pomáhajú zdravotne ťažko postihnutému človeku. Ďakujem ti.

Pani poslankyňa Verešová.