45. schôdza

Ďakujem pekne. V zásade dve také poznámky, ak dovolíte.
Pripájam sa, pán poslanec, k tej otázke a možno aj výzve, prečo sme takýto dôležitý návrh zákona neriešili cez návrh vlády Slovenskej republiky, konkrétne ministerstva školstva, aby to prešlo celým medzirezortným pripomienkovým konaním, malo by to úplne inú vážnosť, ako takto vlastne na konci schôdze o takomto vážnom bode rokovať.
A druhá vec. Som veľmi rád, že ste spomenuli projekt Teach for Slovakia, a som rád, že ste boli doňho aj vy zainteresovaný. Poznám ho veľmi dobre, poznám viacerých ľudí, ktorí sú v ňom aktívni, a myslím si, že je to dobrá cesta pre Slovenskú republiku. Ale ako ste správne povedali, absolútne nedostatočná a musíme začať niekde inde systémovými riešenia.

Ďakujem všetkým za faktické pripomienky, zopakujem to, čo stále, som vám vždy vďačný, ak ich dostanem, pretože mám tým aj spätnú väzbu k svojmu vystúpeniu ako učiteľ nie bývalý, ja sa stále považujem za učiteľa napriek tomu, že mám tu takúto prestávku.
Ku konkrétnym veciam, ktoré boli povedané.
Myslím si, že Spoločnosť pre predškolskú výchovu celkom jasne formulovala vo svojom stanovisku, určite sme ho dostali aj všetci ostatní, akým spôsobom treba pozerať na ten sporný bod, ktorý tu bol spomenutý. Citujem priamo z ich stanoviska: "Za veľmi sporné až neprijateľné však považujeme súčasné nahradenie odloženia nástupu do základnej školy formou odkladu povinnej školskej dochádzky za opakovanie ročníka predprimárneho vzdelávania. Tento krok má zrejme znížiť počet bezdôvodných odkladov povinnej školskej dochádzky, prípadne pomôcť v rozhodovaní sporných prípadov. Podľa nášho názoru však pri dnešnom ponímaní opakovania ročníka učiteľmi i rodičmi i dieťa tento krok predčasne diskvalifikuje. Omnoho lepšou cestou je nástup všetkých detí vo veku šiestich rokov po absolvovaní jedného roku povinného predprimárneho vzdelávania v materskej škole a tam podľa aktuálnych rozvojových schopností detí, vytvorenie vyrovnávacích tried alebo vytvorenie vyrovnávajúcich opatrení v základnej škole a zvýšenie podpory rizikových skupín detí priamo v materskej škole a ich nástup do materskej školy v treťom roku veku, k čomu by malo smerovať naše snaženie."
Totižto jednu vec som zabudol, za čo sa ospravedlňujem, tu povedať, a nie, cítim potrebu to otvoriť potom ešte v ústnej rozprave, nám reálne hrozí, upozorňujú na to odborníci, že práve zavedením tohto opatrenia nám môže, nie môže, určite vytlačí menšie deti, čím vlastne táto služba nebude môcť byť zabezpečená pre rodičov, ktorí budú ju potrebovať. A toto je dôležité, aby jednoducho to zaznelo.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, keby sme začínali od nuly, tak v zásade tu žiadna veľká diskusia byť nemusí, keby sme boli naštartovaní na čiare bez minulých skúseností a bez toho, že by sme nepoznali prostredie, do ktorého sa táto zmena má zaviesť, tak by sme si povedali, super, poďme to urobiť najlepšie, ako sa dá. My si to totiž koniec koncov tak či tak povedať musíme, lebo kvôli tým deckám tam vonku. Len aj minulé skúsenosti, aj to poznanie toho prostredia nás musí viesť, tieto veci nás musia viesť k maximálnej opatrnosti a ja si myslím, že aj tá diagnostika toho prostredia, napríklad na základe toho, čo, čo hovoril pán predkladateľ, pán Petrák, aj tam by sme mali stráviť nejaký čas, že, že čo je vlastne problém tam vonku.
Pretože ak on hovorí o, o patológii na úrovni možno niektorých alternatívnych spôsobov vychovávania detí v predškolských zariadenia a to identifikuje ako problém, s ktorým sa musíme nejakým spôsobom vyrovnať, obávam sa, že oveľa väčší problém, ktorý reálne v sieti škôlok a škôl máme, nevidí. A dokonca veľmi veľa vecí, ktoré napríklad dnes fungujú práve v tých alternatívnych spôsoboch vedenia detí v predškolskom veku, sú vysoko inšpiratívne pre to, čo by sme mali dosahovať v celej sieti.
A preto si myslím, že v prvom čítaní, ak teda hovoríme o celkovej filozofii nápadu, poďme si povedať, čo máme, čo chceme mať, aké deti nám zo systému vychádzajú dnes a aké deti nám zo systému majú vychádzať v budúcnosti.
Žijeme vo svete, kedy sa každé ráno budíme do iného sveta, než do akého sme si večer išli ľahnúť. V histórii ľudstva nebolo veľa časov, ak vôbec nejaký, kedy dospelá generácia vôbec netušila - a v tej situácii, vážení, sme -, do akého sveta bude vychovávať svoje vlastné deti. My nemáme poňatie o tom, ako bude vyzerať svet o pätnásť rokov. Čo znamená, že už sa nemôžme ani len pozerať na vzorce, ktoré možno niekedy niekde fungovali, lebo vôbec nemáme istotu, či tieto vzorce prispejú k šťastnému, spokojnému a úspešnému životu detí, ktoré nám do systému vstupujú dnes.
A teda my vychádzame z nejakých dát, ktoré nám hovoria, že predškolská výchova zvyšuje možnosť päťročných detí pre úspešnejší život v budúcnosti, ale taký, aký bol, nie taký, aký bude. A teda k tomu, aby sme prišli, aby sme prišli s opatrením, ktoré bude reagovať aj na výzvy budúcnosti, sa musíme pozrieť na to, čo sa pri dnešných absolventoch základných škôl, stredných škôl, vysokých škôl tam vonku oplácať mať.
A keď sa pozrieme na to, čo funguje, čo častokrát funguje intuitívne, čo funguje nie na základe systémového prístupu, ale na základe pár projektov, individuálnych prístupov alebo zmien v konkrétnej metodológii konkrétnych škôl, škôlok, tak to, čo vidíme, že funguje, je zvyšovanie adaptability, univerzálnej, normálnej ako vlastnosti toho decka, zvyšovanie miery kritického myslenia a podpora vnútornej motivácie učiť sa.
Ak tieto tri veci spravíme dobre, tak bez ohľadu na to, ako bude vyzerať svet o pätnásť rokov, zvyšujeme šancu detí, ktoré nám dnes do toho systému vstupujú na to, aby v tom budúcom svete boli úspešné.
Pretože ak budú mať vnútornú motiváciu sa učiť, tak zároveň budú mať vnútornú motiváciu každé ráno v tom svete, do ktorého vstanú, sa pozrieť okolo seba a hľadať v tom svete príležitosť pre to, aby boli úspešné a šťastné. Nie preto, lebo im to niekto povie, nie preto, lebo pani učiteľka, nie preto, lebo rodič, nie preto, lebo za to bude mať jednotku, alebo aby som nedostal päťku. Preto, lebo sám chcem. A toto je niečo, čo dnes ani v škôlkach, ani v školách systematicky podporované nie je. A najviac tým trpí prvý stupeň základných škôl, pretože tam je to neviditeľné, lebo deti do nástupu puberty nemajú problém fungovať na vonkajšej motivácii učiť sa. Tá, keď im opadne, tam reálne je problém, a keď sa pozreme, ako nám ide dole tá krivka vlastne úspešnosti detí v testoch, tak presne to vidíme. Vlezú do puberty, vnútorná motivácia nie je dostatočne silná, vonkajšia nestačí a výsledky idú prudko dole.
To znamená, že ak my chceme posúvať, my tu neposúvame totižto iba vek, kedy nám deti vstupujú do systému. To, čo ideme robiť týmto návrhom, je, že my si berieme zodpovednosť za život tých detí o rok skôr ako doteraz. A spýtajme sa sami seba, nakladáme s ňou dobre, s touto zodpovednosťou? A ja tvrdím, že nie, že ten systém, ako ho máme nastavený dnes, je práveže častokrát patologický zo svojej vlastnej definície. A kým s tým niečo neurobíme, kým nenájdeme spôsob, ako tie tri veci, ktoré sú zmerané vedeckými štúdiami po celom svete, že fungujú, nedokážeme tým deťom začať vštepovať od troch rokov v škôlkach a od šiestich rokov v školách ideálne tak, aby tam bol lineárny prechod, to znamená, že čo my podporíme v tom decku, tak nezabijeme v ňom potom v šiestich rokoch.
Veď sa pozrime, 1. septembra, no prvého nie, lebo vtedy slávime ústavu, 2., 3. septembra každý rok, detičky idú nadšené do prvých ročníkov, chcú objavovať svet, chcú sa učiť, chcú vedieť písať, počítať. Na konci prvého ročníka, na konci druhého ročníka sú rady, že idú prázdniny, lebo tá škola nenaplnila ich očakávanie.
A ak pani ministerka zverejnila národný program vzdelávania, kde uprostred nášho snaženia má byť samotné dieťa, ako hľadíme na jeho potreby?
To, čo to tu teraz prebieha, nie je politický spor o tom, že či vy stihnete do konca, do vypršania koaličnej zmluvy to pretlačiť, alebo nie. To teraz dajme bokom. S vysokou pravdepodobnosťou proste politická vôľa na to, aby sa vám to podarilo, je. Ale pozrime sa, že, že čo to urobí tam vonku. Lebo ak sa naozaj budeme pozerať tunelovito len na to, že technicky zmeníme prostredie a nezmeníme jeho vnútornú kvalitu, tak deti, ktoré doňho budú vstupovať, budú stále vychádzať nepripravené na to, čo ich čaká tam vonku.
A ja stojím za týmto pultíkom od roku 2010, rozprávam tie isté veci, už si nepamätám ani len, koľko ministrov školstva tam bolo. Každému jednému hovorím to isté, pozerajte sa, pýtajte sa na potreby tých detí tam vonku. A ďalšia a ďalšia a ďalšia generácia vychádza kvôli tomu, že to nikdy nebolo prioritou tej vlády, na ktorú sme rozprávali, zo systému menej pripravená, než tam mohla byť.
Ak chceme z toho návrhu filozoficky, ktorý dnes máme na stole, urobiť čo najlepšie, tak sa musíme od potrieb, čo chceme systémovo, vrátiť jeden krok dozadu a pozrieť sa, čo potrebujú tie deti. A napríklad v miestach, kde sú segregované materské školy alebo nie úplne funkčné materské školy, ponechajme nulté ročníky. Nie všade. Nie všade, ale kde to funguje, nech sú, nech ten váš posledný ročník prebieha tam a nech možnože v čase dochádza k nejakej systematickej zmene, kde sa to uniformizovať, ale tam, kde potrebujeme, nechajme ich. Tam, kde dnes máme dobre fungujúce kluby detí, školské kluby, lesné škôlky, keď vidíme, že tie deti sú šťastné, špinavé, usmiate a vychádzajú do škôl pripravené, tak ich odtiaľ nevytrhávajme. Zoberme si inšpiráciu, pozrime sa, čo sú tie veci, ktoré tam fungujú, a skúsme to práveže zaviesť do škôlok, ktoré, ktoré fungujú aj, aj v štátnej sieti. Veď mnohé z tých vecí budujú na skúsenostiach, ktoré v iných krajinách fungujú roky. Prečo by sme tie deti teraz mali odtiaľ vytrhnúť? Vytrhnúť ich zo súkromných škôlok len kvôli tomu, že potrebujeme glajchš, proste všetko zmerať jedným metrom a zarovnať? Nie každá funkčná škôlka musí byť zaradená v sieti. Jej funkčnosť, efektivitu môžme merať inak. A kým si nie sme istí, že ako štát dokážeme garantovať v sieti to, čo nám ten národný program hovorí, to znamená, že sa budeme v prvom rade pozerať na dieťa, že budeme sledovať, čo potrebujeme, čo to dieťa potrebuje, že budeme sledovať tie takzvané senzitívne fázy vo vývoji detského mozgu, detskej psychiky dieťaťa samotného a že mu budeme dávať také podnety, aké to dieťa práve vtedy potrebuje, tak ich neberme odtiaľ, kde to funguje. Lebo je to jednoducho nezodpovedné.
A stále sa rozprávame o tak mizivom percente detí, že to v celom obraze nespraví rozdiel. Tam, kde to urobí rozdiel, je to dieťa samotné a jeho rodičia. A komunita, ktorá si dala záležať na tom, aby ten klub alebo tá škôlka fungovala.
Mňa veľmi mrzí, keď - a musím povedať, že už som z toho unavený, naozaj - keď, keď stále znova, stále znova aj dôsledkom ako nekompetentného riadenia rezortu sa dostávame do situácií, kde ad hoc sa snažíme aspoň z toho minima, ktoré máme práve na stole, lebo my ho nevieme tak ovplyvniť, jak to dokážete vy na strane koalície, vytrieskať maximum. Unavený som z toho. Pozmeňováky, stretávanie a zavolajte nám tých a tých a spravíme tak, aby dobre bolo. No nespravíme, lebo to nie je systémový prístup. My z toho, áno, pri najlepšej vôli si sadneme tu tí štyria, piati, desiati, ktorých to zaujíma, a, áno, prídeme s pozmeňovákmi, dohodneme sa a z toho návrhu urobíme najlepšie, ako sa dá. Ale to nie je zodpovedný prístup štátu.
Zodpovedný prístup štátu, ktorý má najväčší rezort plný úradníkov, úradníčiek a priamo riadené organizácie ministerstva školstva na to, aby takého niečo vedeli pripraviť.
Ja vás nechcem blokovať ani brzdiť, ja viem, že práve vy dvaja ste práve z tých ľudí, ktorým ako-tak ešte záleží na tom, aby to dopadlo dobre. Viem, v akej ste situácii aj kde sme. Ale na konci to, čo odtiaľto vyjde, bude ovplyvňovať znovu životy tisícov, desaťtisícov a státisícov detí.
A ak už to doteraz nefungovalo posledných desať rokov, že by sa z tohto urobila priorita, ak aspoň začínajú iniciatívy, ktoré majú myslieť na tie decká, ktoré naozaj nemajú dostatok podnetov, nemajú možnosti, ak to nejde inak, tak, prosím, sa filozoficky naozaj pred druhým čítaním vráťme ten jeden krok naspäť, nepozerajme sa iba na jednotlivé kategórie špeciálnych detí, či už s nízkym podnetom, alebo tým, že sú, jako pán predkladateľ povedal, nevychované, kde si tiež nemyslím, že, že tam je základný problém v tých deckách samotných a že komunikácia s rodičom bude viacej ako vytiahnutie dieťaťa z toho prostredia a nejaké zvyšovanie disciplíny v štátnych škôlkach.
Pozrime sa na potreby dieťaťa ako takého.
Lebo o tých sme sa ešte pri tomto návrhu nerozprávali. Pozrime sa na to, čo reálne štvor-, päťročné dieťa potrebuje. Pozrime sa na to, prečo toľko detí máme dneska s odkladmi, čo nabúrava ten koncept posledného roku, prečo toľko chlapcov máme s odkladmi. Moderná, proste vývojová psychológia nám to jednoznačne hovorí, väčšine chlapcov prospieva, keď idú do školy o rok neskôr. Pozrime sa na to, ako sa vyvíjajú ich mozgy, aké sú ich potreby, jemná, hrubá motorika a odtiaľ potom nastavujme pravidlá. Lebo kým toto poctivo nespravíme, tak jednoducho nebudeme pracovať pre toho klienta, pre ktorého máme. A, bohužiaľ, to je klient, ktorý ešte hlasovacie právo nemá. Bude ho mať o 15 alebo niekoľko rokov a nám to potom spočíta, akým spôsobom sme sa postarali o jeho budúcnosť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem ti, Martin Poliačik, za tvoj príspevok, lebo v podstate si len ďalej rozvinul tú líniu, ktorú už ja som načala v rozprave ako prvá a vraciame sa k nej viacerí. A to je to, že naozaj pre deti toto nie je dostatočným riešením.
Spomínaš tu prístup, ktorý by sme mali mať, a to je výhľad do budúcna, ako zmeniť to vzdelávanie tak, aby tie deti v budúcnosti, v tej neistej budúcnosti, ktorú si dnes ťažko vieme predstaviť, lebo doba je taká rýchla a tak rýchlo sa mení, čo vlastne ony potrebujú, aby v tej budúcnosti, ktorá bude úplne iná ako dnešok, uspeli.
A pripomenul si mi aj naše debaty, ak si pamätáš, a určite si pamätáš, a pamätá si tu určite aj pani predkladateľka Smolíková, aj pán poslanec Petrák, keď sme v rámci nového školstva ešte pred voľbami v roku 2014 spustili kampaň "Chceme vedieť viac" a robili sme tzv. atlas predstáv o budúcnosti vzdelávania v roku 2050. Veď všetci sme sa na tom zúčastňovali, všetci sme počúvali o tom, čo tie deti potrebujú a to sa vie už dnes. My sme mnohé z týchto predstáv pretavili potom do Učiaceho sa Slovenska, ktoré nie sú len tie jednoduché tézy alebo to, čo z nech vyabstrahovala pani ministerka. Ale veď to Učiace sa Slovensko obsahovalo veľmi veľa zdôvodnení, tam je veľa strán, ktoré argumentujú, ako sa nám tie deti menia.
A ja som preto tak sklamaná týmto návrhom, že toto všetko má ministerstvo k dispozícii, toto všetko my tu v sále poznáme, nás pár, ktorí sa školstvu venujú, a my na tom nestaviame. A pani ministerka si z toho Učiaceho Slovenska vytrhne len jednu vetu, aj tú potom komunikuje úplne zle, úplne inak, ako to tam je napísané.
Takže z tohto pramení sklamanie a domnievam sa, že vráťme sa späť a začnime sa baviť znova.

Som rád, že si mi to pripomenula. Ja teda byť v koži súčasnej ministerky školstva, ak toto je vec, ktorú si ona berie politicky na tričko bez ohľadu na to, že ako sa to sem dostalo, tak tu sedím. Veď dobre, tak nech je to poslanecký, nech je to poslanecký návrh, ale politicky to zastrešuje ministerka školstva. Tak obrovskú systémovú zmenu sem proste je nezodpovedné a neslušné nechať obhajovať, aj keď kvalitným, ale stále ansámblom poslancov a poslankýň. Veď prečo, prečo pani ministerka, keď je to vec, na ktorej jej záleží, za ktorú sa vie postaviť, tu teraz nie je? Ona sa môže prihlásiť do rozpravy kedykoľvek, ona tu môže sedieť, keby chcela. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Pán poslanec Dostál, nech sa páči.

Poliačik, Martin, poslanec NR SR
Bola tu...

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Pardon.

Poliačik, Martin, poslanec NR SR
Ja mám ešte minútu.
Bola tu diskusia o budúcnosti školstva pred rokom 2014, boli tu iniciatívy pred rokom 2016. Ich výsledkom koniec koncov bolo presne poskladanie tímu pre Učiace sa Slovensko. Dokonca si pamätám doby na začiatku tohto volebného obdobia, keď sme na väčšine vecí mali zhodu. Keď sa vrátite naspäť do čias začiatkov pána Plavčana, tam neboli akože kobercové nálety na ministerstvo, všetci sme sa snažili urobiť tak, aby dobre bolo reálne. Ale boli sme sklamávaní stále viacej po mesiacoch, po polrokoch, po rokoch a to sklamanie vrcholí do stavu, v ktorom sme dnes. A ten pôsobí jednoducho zmätočne a výsledok vidíme.

Vážená pani predkladateľka, vážený pán striedajúci spolupredkladateľ a všetci ostatní v sále prítomní, nemal som pôvodne v pláne vystúpiť k tomuto návrhu zákona, ale včera som na chodbe stretol práve pani poslankyňu Smolíkovú a vyzvala ma, aby som vystúpil. Aspoň tak som to pochopil. Tak plním, plním jej želanie, a teda rozhodol som sa, že teda nesklamem dôveru, ktorú vo mne vložila, a poviem aj pár slov k tomuto návrhu zákona. Lebo nie som expert na školstvo, ale, ale myslím si, že pár slov k tomu povedať dokážem.
Moje základné ideové nastavenie je také, že keď počujem o nejakej novej povinnosti, tak obvykle zbystrím a som taký skeptický a zdržanlivý, lebo si myslím, že mali by sme dávať čo najväčší priestor slobodnému konaniu jednotlivcov nielen v ekonomike, ale aj v spoločnosti a v ich osobných životoch. Čiže keď som sa prvýkrát dozvedel o zámere zaviesť povinnú škôlku, môže to mať rôzne podoby, podľa veku dieťa či univerzálne, alebo iba na niektoré skupiny, či povinná dochádzka, alebo povinné vzdelávanie, o všetkom sa dá, alebo v akej forme inštitucionálnej, alebo inej, o tom všetkom sa dá hovoriť. Ale, ale moje prvotné zastavenie je aké, že, že skôr o takomto zámere pochybujem.
Ale, áno, počúvam, počúvam odborné argumenty, počúvam argumenty ľudí z praxe a uznávam, že tá idea môže mať reálny pozitívny dopad na, na deti a na ich, na ich prípravu a zlepšiť perspektívne ich školské výsledky. A špeciálne na skupiny, ktoré, ktoré dnes škôlku neabsolvujú a začínajú až v škole.
Takže som otvorený počúvať tomu a uznávam, že toto je vec, ku ktorej treba pristupovať odborne a vecne a nie, nie primárne ideologicky, aby sme tu zvádzali súboj pravice s ľavicou a liberálov s konzervatívcami alebo podobne.
K obsahu toho návrhu, k jeho nedostatkom, problémom sa tu už viackrát vyjadrili moji predrečníci, a teda nemám, nemám potrebu, potrebu opakovať ich v tej vecnej stránke. Ale to, čo by som rád nielen zopakoval, alebo prípadne počul na to aj nejakú takú vážnu odpoveď, je, že, že prečo zasa v takejto veci ideme obchádzať riadny, normálny legislatívny proces. Tú debatu sme absolvovali na pôde tohto parlamentu už nespočetnekrát, keď opozícia vytkne koaličným poslancom, že nejaký návrh zákona by mal byť predložený ako vládny návrh zákona, lebo ide o dôležitú vec, a mali by k nej mať možnosť sa vyjadriť nielen poslanci, ktorí tu možnosť majú, samozrejme, môžme si tu povedať, čo chceme, spoza tohto pultíku, môžme predkladať pozmeňujúce návrhy v druhom čítaní, môžme to prebrať vo výboroch, ale aj verejnosť. A samozrejme, že verejnosť teraz môže napísať predkladateľom, môže, môže v médiách diskutovať o tom, čo si o tom myslím, čo by sa tam prípadne malo upraviť a možno sa aj upraví v priebehu druhého čítania. Ale takou normálnou, zákonom vytvorenou možnosťou, ako sa verejnosť môže zapojiť do prípravy, prípravy návrhov zákona, je predsa medzirezortné pripomienkové konanie.
Nikto nemôže poslancom, ani tým koaličným, vziať právo predkladať návrhy zákonov. O tom nie je spor. Ten spor sa vedie o to a tá kritika smeruje k tomu, že sú návrhy, ktoré sú tak dôležité, systémové a ďalekosiahle z medzirezortného pripomienkového konania, aby sa aj iné štátne orgány, ministerstvá, záujmové združenia a verejnosť mohli k tomu vyjadriť, mohli si vydiskutovať svoje pripomienky a pozmeňujúce návrhy. Toto v poslaneckom návrhu nie je možné.
A keby to bolo tak, že, dobre, je to téma, ktorá vás zaujíma, tak ste sa do toho pustili, poctivo ste na tom dlho pracovali, napísali ste aj, aj komplexný veľký návrh zákona. Však ako boli prípady, že, ja neviem, Ján Longoš predložil zákon o slobodnom prístupe k informáciám, čo je tiež veľká vec, ale toto nie je ten prípad. Toto je prípad, že ten návrh predložilo ministerstvo iba vaším prostredníctvom. Alebo chcete tvrdiť, že, že to bolo tak, že ste sa stretli s pani Smolíkovou a s pánom Vörösom a teraz na opakovaných stretnutiach ste spoločne ten návrh písali a dolaďovali jeho jednotlivé detaily? Alebo ste si rozdelili, že vy napíšete, pán poslanec Petrák, článok I, pani poslankyňa Smolíková článok II a pán poslanec Vörös článok III a ten článok IV, ktorý hovorí o účinnosti, ste spoločne napísali? Keď je to návrh ministerstva, tak má byť predložený ako vládny návrh, nie ako návrh poslanecký. A možno sú výnimočné situácie, keď to nejde inak, keď, keď proste hrozí katastrofa, ale toto, toto nie je ten prípad. Aj z hľadiska samotného zákona by mohol byť lepší, keby prešiel medzirezortným pripomienkovým konaním. Veci, na ktoré tu kolegovia upozornili, by sa mohli vydiskutovať v rámci toho pripomienkového konania. A jasné, jasné, 100-percentná zhoda by sa nenašla, lebo, lebo, lebo rozdielne predstavy existujú a sú a sú legitímne. Ale eliminovať iné predstavy nielen tým, že, dobre, no tak rozhodne väčšina, ale tým, že obídeme riadny legislatívny proces, nie je podľa môjho názoru korektné.
A nie je, nie je v poriadku ani to, keď, keď de facto ministerskí úradníci pracujú na vládnych poslancoch. Ja keď si chcem, ja keď si chcem napísať nejaký návrh zákona, tak to môžem urobiť tak, že si ho napíšem sám alebo, alebo máme právnika v klube, alebo iní poslanci majú, majú právnikov ako asistentov, tak spoločnými silami alebo, alebo to niekomu zadajú. Pani poslankyni Šimkovičovej napíše, napíše advokátska kancelária, ktorá chce cez ňu prelobovať nejakú novelu Civilného mimosporového poriadku - a už je na pováženie. Ale, ale dobre.
Ale vám to v podstate napísali ministerskí úradníci. To tiež nie je v poriadku, že ministerskí úradníci, ktorí by mali pracovať pre ministerstvo, pracujú pre vládnych poslancov.
No, pán Petrák krúti hlavou, tak ja budem veľmi netrpezlivo čakať na jeho odpoveď, že ako to, ako to teda vzniklo. Lebo ak to vzniklo tak, že to pripravili na ministerstve a miesto toho, aby to išlo medzirezortným pripomienkovým konaním, ide to ako návrh troch vládnych poslancov, tak to v poriadku nie je.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán kolega Dostál, aj mňa by to veľmi zaujímalo, ako tento zákon v skutočnosti vznikol. Škoda, že kolega Petrák je až po mne, ale možno to povie na záver. Pretože ak by to naozaj bolo tak a ak by to tak aj nebolo, že teda naozaj by to kolegovia, že vytvorili sami, tak si myslím, že toto je tak závažná téma, že ju treba najprv otvoriť a treba dať priestor naozaj na celospoločenskú debatu, pretože naozaj čas takého znásilňovania musíme opustiť. Proste my sme v demokratickej spoločnosti a je dôležité, aby proste prichádzali, by som povedal, riešenia, ktoré sú dobré, ktoré majú celospoločenskú podporu a o to viac, ak sa rozprávame o vzdelávaní, ktoré dlhodobo krváca, keď tak poviem, na Slovensku.
Čiže mňa by to tiež veľmi zaujímalo, že či to je zo strany ministerstva pripravené. Pretože ak to tak je, tak je to veľmi neúprimná komunikácia. A musím povedať, že toto ľudí na politikoch veľmi hnevá, že nie sú k nim úprimní. A to je, to je podľa mňa úplne zlé.
Veľmi dobre si poznamenal, že ak by sa jednalo o výnimočnú situáciu, tak to sa dá odôvodniť. Veď, veď vysvetlíme. Ale vidíme, že toto nie je tá výnimočná situácia, lebo tu proste nič ako kebyže nehorí niečo také, že včera vypukol požiar a dneska má enormného rozsahu. Že tu sa to dlhodobo, školstvo sa dlhodobo zanedbáva, a keď chceme urobiť nejaké systémové opatrenie, tak k tomu naozaj musí byť tá celospoločenská debata preto, aby sa mohli vyjadriť všetci zainteresovaní - a toto sa dotýka všetkých - a môže z toho naozaj vzniknúť vďaka tej celospoločenskej debate niečo úplne nové a omnoho lepšie, ale bude to mať v prvom rade celospoločenskú podporu. A toto je podľa mňa to najkľúčovejšie.
Takže vďaka aj za tú otázku, aj za to vystúpenie a chcel som sa dotknúť hlavne tohto a čakám teda tiež na odpoveď.
Ďakujem.