49. schôdza

Pán poslanec Poliačik.

Skúsim odpovedať len na pár vecí. Pri buldozéroch, áno, rovnako ma hnevá, keď sa búrajú palestínske osídlia, ako ma hnevá, keď sa búrajú rómske osady. Aj jedno, aj druhé považujem za porušenie medzinárodného alebo slovenského práva, porušenie základných ľudskoprávnych dokumentov a aj voči jednému, aj voči druhému už som sa verejne ohradil. To je prvá vec.
Druhá vec a fakt posledná vec, ktorú potrebujem, je váš potlesk, pán Kotleba. Posledná vec, ktorú potrebujem.
A druhá vec. Ukázala sa tu klasická demagógia a prekrúcanie. Ja som veľmi jasne povedal, že vychádzam z toho, čomu ja verím. Nevychádzal som z toho, čo je programom PS - SPOLU, nevychádzal som z toho, že by som o svojom presvedčení hovoril ako o záväznom pre vytváranie legislatívy, a vysvetlil som aj prečo. Pretože si myslím, že politika má vznikať na základe dát, na základe toho, čo sledujeme tam vonku vo svete, a na základe vyvažovania veľmi krehkého ekosystému rôznych práv, ktoré navzájom si odporujú.
Z tohto dôvodu ja vôbec nikomu neberiem presvedčenie o tom, že život vzniká neskôr ako pri počatí. Môžu byť rôzne interpretácie a ja mám, úplne v pohode som s tým, keď niekto povie, že život vznikne až vtedy, keď tam príde k nejakej forme zorganizovania sa nervovej sústavy alebo čohokoľvek iného. Či to chápeme tak, alebo onak, právo matky je stále rovnaké. Bez ohľadu na to, ako došlo k tomu oplodneniu, či to bolo z nedbalosti, alebo znásilnením, alebo náhodou, stále to právo rozhodnúť sa matky má byť pre mňa na prvom mieste.

Pán navrhovateľ, pán Vašečka.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Sme v prvom čítaní a text hovorí aj primárne o filozofii zákona, alebo v tomto prípade zákonov, takže ja si dovolím aj vzhľadom na vývoj rozpravy zareagovať krátko.
Začnem haváriou Titanicu. Zahynulo tam okolo 1 500 ľudí. A musím povedať, že tie obete boli vysoko genderovo nevyvážené. Boli to takmer samí muži. Viete prečo? Lebo do člnov pustili ženy a deti. Pretože to je jednoducho vec, ktorá je pre nás mužov samozrejmá. Ale na druhej strane, ak tu hovoríme o tom, že muži do toho nemajú čo hovoriť alebo nemali by toľko hovoriť. To, že je žena žena, že ona otehotnie pri pohlavnom spojení, nie je nejaká chyba mužov alebo, alebo nejaká krivda, ktorá sa deje na žene. Je to fakt, ktorý treba hlboko brať do úvahy, a ja za seba ho beriem určite veľmi vážne a drvivá väčšina mužov. A taká je naša kultúra, taká je naša civilizácia, že ženy a deti dostávajú prednosť a že ich chránime. Ja to mám niekde v sebe vpísané. Mne sa niekedy stane, že aj som, alebo stalo sa mi v politických diskusiách, že jednoducho som diskutoval so ženou, a proste som, som nedokázal zaútočiť alebo..., politicky myslím, samozrejme, lebo žena. Proste pre mňa je to nejaká čiara. A ak hovoríme teda o potratoch, o ženách, tak v žiadnom prípade to nevnímame - ja určite nie - ako nejaké útoky na ženy, obviňovanie, snaha obmedziť ženy. Pred chvíľou to tu zaznelo, bolo to teraz aj vo faktických, ale chcel som to povedať aj v rozprave.
Žena má absolútne právo rozhodnúť sa, či chce byť matkou, alebo nechce byť matkou. Ale tehotná žena už matkou je, ona sa v tej chvíli už nerozhoduje. Ale niekto povie, a čo znásilnenie. Hoci ja si myslím, že ani pri znásilnení nie je riešením potrat, napriek tomu, napriek tomu, s ohľadom práve na tento fakt slobody ženy som to ponechal v návrhu ako výnimku. Aj keď ja by som neodporúčal ani takej žene ísť na potrat ako na riešenie. Ale dobre. To je veľmi vážna situácia, pri ktorej naozaj ona sa slobodne nerozhodla. Ale pri tých ostatných, áno, je nejaký nátlak. A práve preto aj hovoríme v našom zákone a riešim to v mojom zákone, že musíme urobiť všetko preto, aby ženy boli v minimálnej miere nútené ísť na potrat, že to nie je možné, aby, aby im bolo, aby sa im bolo vyhrážané, pretože až desiatky percent žien podľa rôznych prieskumov cítia menší alebo veľký nátlak pri tom. A práve aj taký, že muž zlyhá, že zlyhá ten základný princíp, ktorý hovorí o tom, že, že proste ochraňovať ženy a špeciálne tehotné matky je absolútne posvätné.
Viete, niekedy sa hovorí o voľbe medzi životom matky a dieťaťa. To je základný princíp, život matky má rovnakú hodnotu. Treba chrániť život matky. Ja teraz ale poviem za seba. A viete čo, neviem sa do toho vcítiť, nie som žena. Nikdy sa tak necítim, aj keď dneska už ľudia všeličo hovoria o tom, že raz sa cítia tak, raz onak. Ja som sa nikdy ako žena necítil a neviem sa do toho teda ani vcítiť. Cítim sa ako muž, som muž, ale poviem vám, že ak ja uvažujem možno čisto akademicky o tom, že príde nejaká situácia, kde ja budem musieť uvažovať o svojom živote verzus život mojej manželky a mojich detí, príde mi to ako, ako jednoduchá voľba. Jasné, ja som tu od toho, aby som sa prvý postavil do rany. A myslím, že ale toto nemusím vysvetľovať, že, že to je jasné aj vám ostatným. Ale chcel som to povedať preto, že toto nie je nejaký útok na ženy, na ich práva, na ich slobodu.
Áno, máme rôzne filozofické pohľady na to. My veríme, že práve tým chránime slobodu žien. Lebo niekto tu povedal v rozprave, neviem, či nejaká žena, ktorá zvažovala potrat, a nakoniec sa bábätko narodila, narodilo a rastie a vyvíja sa, tak sa naňho pozrie a povie, škoda, že som nešla na potrat. Väčšina matiek, si myslím, že povedia, že, chvalabohu, že ťa mám. Ale sú prípady mnohé, keď ženy išli na potrat a hlboko to ľutujú. Dokonca aj to nemusí byť vôbec nejaké racionálne uvažovanie, kdesi to cítia. A to ubližuje tým ženám. To nie je o tom, že teraz my ju odsúdime. Božechráň, aby som niekoho odsudzoval. Opakujem znova, nie som žena, necítim sa tak, neviem sa do toho vcítiť.
Ale ak hovoríme o matke, tak musíme hovoriť aj o dieťati. Za ten čas, čo tu od včera beží rozprava, zomrelo 20 detí priemerne. Možno to bolo 16, možno 24. Nevieme, priemerne na Slovensku každý deň 20 detí. To nie sú teórie.
Tiež padlo v diskusii včera o tom, že potraty majú klesajúcu tendenciu. No aj pôrodnosť, aj plodnosť má klesajúcu tendenciu. Ono to nejak s tým súvisí. Ale my hovoríme o čísle 7 500 detí za rok, 7 500. A ja som na to reagoval krátko vo faktickej poznámke tým, že prečo teda ministerstvo vnútra a ďalšie organizácie a automobilový priemysel stále zvyšujú bezpečnosť, bezpečnosť automobilov, bezpečnosť cestnej premávky, keď má napríklad znižujúcu tendenciu. No preto, lebo na každom jednom živote záleží. Včera sa stalo nešťastie na východnom Slovensku. Vbehol, vbehli s autom tri ženy pod vlak. Zomreli. Povieme si, to nevadí, že tie tri ženy zomreli, však ono to má klesajúcu tendenciu. To netreba riešiť, tie priecestia a netreba riešiť iné veci, povedzme nejaké signalizačné zariadenie v autách. Všetci budú rozmýšľať, ako zabránime, aby sa to nestalo, že tie tri ženy alebo nejakí ďalší ľudia tam znova zomrú. Veď to nie sú číselka, to nie je klesajúca tendencia, prepánajána. To boli ženy, matky, dcéry niekoho.
Pán poslanec Poliačik hovoril o súdoch, o tom, že máme aj nejaké judikatúry. Áno, ale Slovensko nie je justičná republika, ale parlamentná republika. Preto musíme nastaviť tie zákony tak, aby boli jasné, aby aplikácia ústavy bola tak jasná, že Ústavný súd nemá ani o čom rozhodovať, prípadne teda či je to v súlade s ústavou. Ale nie o tom, vykladať, že či teda môžme alebo nemôžme niečo robiť. Ten súdny aktivizmus nie je dobrý. Súdy sú dôležité, majú byť nezávislé, ale majú rozhodovať na základe zákonov, ktoré prijmeme my ako zástupcovia občanov, my tu rozhodujeme. Znova, ja som hovoril aj v úvodnom slove, že pán predseda vlády Pellegrini si myslí, že tento zákon je O. K. Pani prezidentka Čaputová povedala, že ak by prešiel ten môj návrh, že ho bude vetovať, čo je teda nezvyklé, ale dobre, majú taký názor, ale rozhodujeme my v parlamente. Dnes o 11.00 hod. pravdepodobne za chvíľku budeme hlasovať. My o tom rozhodneme, ako to bude pokračovať.
A na záver by som asi povedal, ľahko sa dotkol, čo zaznelo pred chvíľkou, že je to vec náboženského presvedčenia. Ja si myslím, že u mnohých z nás je to aj vec náboženského presvedčenia, ja som jedinýkrát neargumentoval náboženským presvedčením takým alebo onakým. V podstate paradoxne mám taký pocit, že to vniesol do debaty, túto otázku, pán poslanec Poliačik, nejakého náboženského presvedčenia, my stále hovoríme o ľudskom živote, ale predsa by som povedal jedno slovo, ktoré sa často používa v náboženstve, ale zďaleka nielen v kresťanstve, a to je slovo nezabiješ, na ktorom sa zhodnú všetci ľudia a všetky náboženstvá, a absolútny zákaz zabitia je v prípade nevinnej ľudskej bytosti.
Vedú sa diskusie o treste smrti, keď je niekto ťažký vinník, o niekom, či ho môžme zastreliť, keď ohrozuje rukojemníkov, ale žiadna civilizácia, žiadna kultúra, žiadne náboženstvo nesúhlasí so zabitím nevinnej ľudskej bytosti a podľa môjho presvedčenia je počaté dieťa podľa všetkých medicínskych tvrdení človekom, tak preto.

Dve faktické poznámky.
Nech sa páči, pani poslankyňa Grausová.

Áno, ďakujem pekne. Chcela by som povedať, že Hippokrates, grécky lekár, na ktorého sa stále ešte aj v dnešnej dobe odvolávame, nebol kresťan. Hippokrates bol Grék a napriek tomu v svojej prísahe vyhlásil, teda sa spomína, že nikdy nepodá žene liek na vyhnanie plodu, a toto sa nezmenilo a táto Hippokratova prísaha sa v podstate číta každý rok pri absolventskom, pri lekárskych promóciách a nebol to kresťan. Mnohí židovskí lekári a židovskí filozofi neboli kresťania, boli to Židia, nemali s kresťanstvom nič spoločné, dokonca taký Maimo..., neviem, ako sa číta: „Majmodides“, „Mejmodides“ (pozn. red.: správne „Maimonides“), tento múdry človek a takisto bol proti potratom. Mnohí, ktorí neboli kresťanmi, čiže nedá sa iba na kresťanstvo, hoci naozaj, pretože to „Nezabiješ!“, to je už veľmi dávne, to ešte to Mojžišových, na tabuli doniesol Mojžiš, Desatoro Božích prikázaní, čiže už vtedy bolo, platilo „Nezabiješ!“ A nezabiješ ani plod.
A v dnešnej dobe, ja viem, že mnohé ženy sú v ťažkej situácii, keď prídu do druhého stavu, keď to zistia, pre mnohé je to tragédia, zdá sa im, že životy, že jej život končí, ale v podstate dá sa to a v dnešnej dobe môžme pomôcť takej žene, musíme jej pomáhať, veď o tom je aj návrh z dielne OĽANO, jednoducho pomôcť takej žene a už aj teraz sú hniezda záchrany, sú formy, my už máme možnosti, ako takej žene pomôcť, čiže nie nútiť ju zabiť svoje dieťa, pretože naozaj de facto je to... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pani poslankyňa Petrík.

Pán Vašečka, ja keď som vás teraz počúvala, ja som naozaj úplne že ochotná vám úprimne veriť, že to aj myslíte vážne takisto, lebo ja to vidím na vás, hej, že, že vy to, vy sa ako, nie ste pokrytec ani nič, vy to naozaj myslíte úprimne vážne, len jediný problém je ten, že vy to všetko tu celkovo, ako to prezentujete, vydávate, ako, ako keby to bola jediná jedna pravda. Je to skrátka váš názor a takisto máme každý svoj iný názor, to je prvá vec, ktorú chcem povedať, a myslím si, že ten váš názor vychádza presne z náboženského presvedčenia, o ktorom hovoril Martin Poliačik, a to do pléna parlamentu nepatrí.
Ďalšia vec, vy ste hovorili o tom, že, že, že my tu ako keby chceme obviňovať mužov, to nie je pravda, nikto neobviňuje mužov, my práve chceme, aby muži spolupracovali na tom, aby ženy mali rovnaké postavenie v tejto spoločnosti ako muži, my nepotrebujeme, pán Vašečka, chrániť ani ochraňovať, keď to chcete robiť, je to, je to milé od vás a je to fajn, ja si nechám vždycky podržať dvere od muža, prečo nie, ale my to nepotrebujeme, my potrebujeme, aby ste sa k nám správali rovnocenne a aby ste nás nejakým spôsobom, aby ste nám neokresávali naše práva.
Čiže ja tu neobviňujem mužov, ja obviňujem konkrétne vás, obviňujem pána Kotlebu a pána Krajniaka z toho, že prichádzajú s takýmto návrhom, ktorý, ktorý ženám tieto práva chce okresávať.

Pán poslanec Vašečka.

Ďakujem za reakcie. Rozmýšľam nad jednou vecou, že do 19. júla 1997 som si písal do nejakých dotazníkov rodinný stav: slobodný. A odvtedy si píšem: ženatý. Čo to znamená, že keď som ženatý, nie som slobodný? No vnútorne som iste slobodný, každý človek zostáva slobodný, ale ja som dobrovoľne zviazal svoj život so svojou manželkou, ona so mnou a berieme na seba navzájom ohľad. Pre mňa manželstvo ako celoživotné partnerstvo muža a ženy je nejakým základom, ktorý hovorí o tom, a teraz hovorím o sebe, nie o ženách, o sebe ako manželovi, musím brať ohľad aj so všetkými dôsledkami nášho spolužitia, aby som svoju ženu podporil, a nie preto, že ženy sú nejaké menejcenné alebo nesamostatné, a preto im mám pomáhať a ochraňovať ich, pretože chcem, takisto pomôžem, samozrejme, aj každému mužovi, ale sú situácie a práve tehotenstvo je jedno zo situácií, keď, keď žena znáša to spolužitie, ona osobne vo svojom tele, ja tehotný nie som, čiže tá pomoc, nevnímam ju nejako dehonestujúco alebo teraz nejako paternalisticky, ale naozaj ako úprimnú snahu, snahu pomôcť.
A znova, ešte raz, nejde v tejto chvíli len o mužov a o ženy, ide o to dieťa. A myslím, že tu je ten hlavný spor a je v podstate dobre, že je tu, a tam ho treba vrátiť, že či si myslíme, že to dieťa má právo na život alebo nemá, poťažmo že či prevažuje právo na súkromie ženy do určitého času nad právom dieťaťa na život. A v tom sa nezhodneme a my sme, tu by sme tu mohli nechať a myslím si, že v konečnom dôsledku, keby sme trocha zmenili slovník, tak v tom prístupe k mužom a ženám sa zhodneme, že tam problém až taký nebude, otázka je, čo dieťa, a preto sme tu teraz.