6. schôdza

Pán poslanec Osuský tu spomenul Jána Langoša, ktorý bol autorom zákona o pamäti národa a zároveň prvým šéfom Ústavu pamäti národa. Zhodou okolností včera uplynulo desať rokov od jeho tragickej smrti. Pred pár týždňami sme na pôde tohto parlamentu boli poučení, že minúta ticha sa nedrží za ľudí, ktorí zomreli alebo zahynuli dávnejšie, ale za aktuálne nešťastia alebo úmrtia. Takže nejdem navrhovať minútu ticha, ale myslím si, že je vhodné, správne a potrebné, aby sme si pamiatku a odkaz Jána Langoša pripomínali, pripomínali si ho nielen teraz, keď si pripomíname výročie jeho tragickej smrti, ale aj vo svojej reálnej činnosti. Ján Langoš bol najlepší možný človek na čelo takejto inštitúcie, pretože Slovensko má v dejinách svojej, teda v novodobej histórii dve totality, fašistickú a komunistickú. Obe boli zlé, obe páchali zločiny. Zločiny oboch je potrebné si pripomínať a k obom je potrebné byť rovnako kritický. Nech si už z toho každý vyvodí záver, aký chce v tejto voľbe. Mňa aj myšlienka na toto vedie tiež k rovnakému rozhodnutiu, že dám svoj hlas kandidátke pani Šípošovej (potlesk).

Ďakujem pekne kolegovi Osuskému, že naozaj pripomenul toho, kto stál pri zrode Ústavu pamäti národa. Takisto by som chcela v tejto chvíli vyjadriť vďaku za to, čo urobil, že prekonával mnohé nástrahy. A nebolo to len pri zakladaní Ústavu pamäti národa. Môžeme si všetci pripomenúť aj zákon o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý dodnes majú problém niektorí napĺňať. Takže česť jeho pamiatke a ďakujem rovnako za podporu kandidátky Janky Šípošovej.

Ďakujem, pán predsedajúci. Ďakujem obidvom kolegom a pripájam sa k tomu, čo tu zaznelo. Úctu k dielu najlepšie prejavíme tým, keď budeme hľadieť, kráčať ideovou cestou jeho zakladateľa. A v tomto zmysle si myslím, že by nám mali ležať na srdci dobré voľby a dobré rozhodnutia, pretože za roky existencie i za roky po smrti Jána Langoša boli viaceré pokusy tento ústav zlikvidovať, pretože mnohým pamäť národa, nech akokoľvek v priemere slabá a krátka, vadí. A veľmi by sa im hodilo, keby sa celý ústav dal odviesť do trasoviska, prípadne pre nich v optimálnom prípade sa stal baštou neoľudáctva alebo ľudí spätých morálne, mentálne, až nemravne, s komunistickým režimom, lebo i takí tam sú. A preto zápas o každú osobu v jeho štruktúrach má zmysel a stojí za to.

Ďakujem veľmi pekne. Veľmi krátko zareagujem k dnešnej voľbe a svoj príspevok naozaj nechcem ladiť v duchu, koho máme možno voliť, alebo teda tak, hovoriť viac o tých kandidátoch, ale by som v krátkosti chcela povedať, že čo je hlavným poslaním Ústavu pamäti národa. To, prečo nechcem obhajovať kandidátku, ktorú sme navrhovali alebo ktorú teda podporujeme, je to, lebo na výbore pre ľudské práva sme sa dostali do veľmi nepríjemnej situácie, kedy to skĺzlo namiesto predstavenia kandidáta a vyzdvihnutia ich kvalít k nepriamemu osočovaniu. Preto budem rada, ak zostaneme len v rovine Ústavu pamäti národa.
Všetkým je jasné, že Ján Langoš bol pre mnohých nepohodlný aj za života, aj po smrti. Tuto som si pomohla citátom z článku alebo úvodnou vetou z článku, ktorý práve včera vyšiel v novinách, teraz už neviem, či to bolo v N-ku alebo v SME-čku. A s tým súhlasím. Langošove pomníky stoja a jeho zákony ako-tak fungujú. No ukazuje sa, že naozaj je treba stále bojovať o to, aby sme v tom, čo sa snažil celý život zachovávať, tvoriť, bohužiaľ, i dnes v tvrdom boji pokračovali. Ján Langoš bol veľmi často nepohodlný aj za komunistickej éry, ale aj po páde komunizmu, dokonca je nepohodlný aj dnes po svojej smrti. A naozaj včera, ako to tu už bolo povedané, práve uplynulo desať rokov od jeho smrti. Dokonca ani ten zákon o slobodnom prístupe k informáciám to nemal ľahké, opäť, nielen pri jeho vzniku. Ale aj dnes vieme, že mnohé samosprávy vôbec nerešpektujú tento zákon.
No a samotný Ústav pamäti národa tiež mal situácie, kedy sa uvažovalo, či vôbec bude existovať ďalej, či sa práve za pomoci SNS nepodarí tento ústav úplne zlikvidovať. Bolo to ešte za predchádzajúceho vedenia, samozrejme. Som rada, že tento ústav pretrval. Aj keď viem, že zápasí s mnohými problémami, naozaj s mnohými a vážnymi problémami, som presvedčená o tom, že má svoje miesto v dnešnej spoločnosti. Máme povinnosť pamätať si nedobré veci, ktoré sa týkali Slovenska. A jeho hlavnou úlohou je ale mapovať obdobie neslobody, obdobie neslobody, ktoré bolo od roku 1939 do roku 1989.
A naozaj beriem ako takú symboliku, že včera sme si pripomínali desiate to výročie a dnes sa Národná rada rozhodla voliť alebo doplniť orgán voľbou do správnej rady. Volíme jedného člena. Ak má inštitúcia, ktorej úlohou je predovšetkým verne a pravdivo zachytávať a analyzovať a verejnosti sprístupňovať zločiny nedemokratických režimov, tak musí byť schopná pokračovať hlavne v úlohách, ktoré sú jej zverené zákonom. Takže pripomeniem, ide o to, aby sme sa zamerali na to, aby sa ústav zameriaval na to, čo mu stanovuje zákon na obdobia neslobody, obdobia totalitných režimov.
Preto v závere aj ja si dovolím požiadať predsa len kolegov o to, aby podporili kandidátku, ktorá to má napísané naozaj na čele. A som si istá, že bude pokračovať práve v tom, čo má ústav pamäti robiť. Bude tieto režimy mapovať.
Ďakujem pekne (potlesk).

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pani poslankyňa, spomenula si to, že sa diskusia na výbore pre ľudské práva zvrhla na osočovanie. No ja som nebol na tom výbore, ale som hlboko presvedčený, že človek má sa stotožniť so svojou voľbou, má k nej verejne a otvorene stáť.
A pokiaľ ide o osočovanie a niektoré osoby vyskytujúce sa v Ústave pamäti národa, problém tých osôb, či sú to neoľudácki historici alebo starokomunisti mentálni, je v tom, že sú osočené sebou samými, svojimi postojmi, svojou minulosťou, svojou pseudohistorickou produkciou. Proste tam nejde o to, že máme niekoho osočovať. Stačí sa na takýchto ľudí triezvo pozrieť a je jasné, že osočovanie je nadbytočné, pretože, ako som povedal, osočili sa sami.

Ďakujem. Pani poslankyňa Jurinová tiež povedala, že úlohou Ústavu pamäti národa je mapovať obdobie neslobody, ktoré trvalo od roku 1939 do roku 1989 a ktoré zahŕňa oba totalitné režimy, čiže fašizmus aj komunizmus. A Ján Langoš bol preto takým dobrým šéfom Ústavu pamäti národa, pretože rovnako kriticky a odmietavo nazeral na obe totality z našej histórie 20. Storočia, na fašizmus aj komunizmus.
Viem, že rovnako odmietavý vzťah k obom totalitám má aj kandidátka pani Šípošová. Nie je mi jasné, keďže nepoznám toho druhého kandidáta, ale verím, že aj on sa rovnako kriticky pozerá na fašizmus aj komunizmus, aj na obdobie vojnového slovenského štátu, spojenca nacistického Nemecka, aj na komunistický režim z rokov 1948 až 1989. A možnože v tomto by nám mohol pomôcť pán Hrnko, ktorý je už pripravený na ďalšie vystúpenie v rozprave. A určite by ma zaujímal aj jeho názor, či rovnako kriticky vníma obe totality, ktoré Slovensko zažilo v 20. Storočí, a či rovnako odsudzuje Tisov slovenský štát ako komunizmus v socialistickom Česko-Slovensku.
Ďakujem.