10. schôdza

Dobrý neskorý večer, dámy a páni. Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, je možno celkom dobré, že tu zaznel aj taký nejaký humornejší motív kvôli prebratiu. Vidím, že máte mnohí úsmevy na tvári, ale poviem pravdu, že sú to smutné úsmevy. To je, to je niečo, ako keby sme sa smiali nad tou obrovskou biedou, ktorá sa dnes tu vinie touto sálou zákonnosti medzi ľuďmi, ktorí sú najvyššími reprezentantmi tých piatich miliónov, a nie som si celkom istý, či reakcia na tú riavu zlých informácií, keď ich nenazvem inak, je primeraná v tejto sieni zákonnosti zástupcov ľudu. Tak vás prosím, keby ste skúsili sa pozrieť aj na to, prečo ste tu, kto vás volil a aká je vaša úloha, aj keď humor patrí aj do tejto sieni (siene), ale dôvody naň sú veľmi mizivé.
Viacerí ste tu povedali, že máme tu nejaké zadania. Kolegovia poslanci z opozičných strán a hlavne teda zo SMER-u a z HLAS-u, ak to teraz správne hovorím, alebo z HLAS-u SMER-u. Je to nie pravda. Ja môžem potvrdiť zo svojej opozičnej pozície štvorročnej a teraz aj tej štvormesačnej vládnej, že som sa nikdy nestretol s tým, že by mi niekto, Igor Matovič alebo nejaký iný kolega, dal nejaké zadanie, ako mám reagovať, čo mám a čo nemám povedať. A táto vlastnosť na hnutí OĽANO je zrejme veľmi cenná, lebo zjavne nie je úplne rozšírená pre všetky zoskupenia politické, ktoré sa v tejto sále dnes nachádzajú.
No poďme k veci. Odvolať alebo neodvolať? Palec hore alebo palec dole? Zdá sa, ako keby už to bolo úplne jasne rozhodnuté, že jedna časť v sieni zákonnosti má v tom úplne jasno - odvolať. Druhá časť úplne jasno - podržať. Do istej miery to vyplýva z logiky politického života, ale nie som si istý, že či celkom len politický život a jeho zákonitosti majú byť to, čo ovláda naše správanie. Priznám sa, chýba mi tu trocha viacej odvahy. Odvahy možno byť v súlade so svojím vnútrom, so svojím svedomím, so svojím presvedčením. A chýba mi to na obidvoch stranách tohto spektra.
Som presvedčený, vážení predstavitelia SMER-u, či už toho pôvodného, či toho transformovaného, že máte svoje svedomie a že si uvedomujete, že mnohé z tých vecí, ktoré vzbudili na prvý pohľad ten úsmev, to je úsmev, možno to psychológovia by nazvali ako taká reakcia, aby som nemusel priznať farbu, tak sa usmejem, že mnohé z tých vecí sú vážne. Ja som presvedčený, že vy to viete, že vy viete, kam sa krajina dostala pod vaším vedením, viete, že mnohé veci sú tak zlé, že s nimi nemôžte súhlasiť, pretože predsi vieme, čo nám hovoria a hovorievali naši rodičia v mladosti, že proste poctivosť, pravdovravnosť, klobúk v ruke, slušnosť a snaha byť súcitný, vedieť pomôcť a vedieť mať aj naozaj na mysli niečo iné ako vlastné vrecko, je to, čo urobí človeka človekom, a ja nepochybujem, že, že mnohí z vás to viete napriek tomu, že nános z politického prachu za tie roky mohol mnoho vecí utlmiť, ale tá podstata ľudskosti predsi musí byť aj vo vás.
A takisto nepochybujem tu na druhej strane v sieni zákonnosti, že, že možno naozaj mnohí poslanci aj mnohí kolegovia sa vyjadrili nie celkom v súlade so svojím presvedčením, že naozaj cítia, že niektoré veci možno by mali zaznieť úprimnejšie, otvorenejšie, pretože ak sme už tými zástupcami ľudu a ak, teraz hovorím o tejto časti mojich kolegov najbližších, ak sme teda sľúbili, že vieme, že budeme spravovať a slúžiť tejto krajine inak ako tí pred nami, takže to musíme niekedy dokázať aj v takých chvíľkach, keď je to možno ťažšie, menej populárne a nie celkom konvenuje s tým, čo, čo možno sa tak očakáva.
Ale ja viem, a hovorím to úplne s presvedčením, nikdy som nebol s Igorom Matovičom taký kamarát, že by som si mohol povedať, že vidíme do svojich vnútier, ale vám garantujem, že Igor Matovič je človek, ktorý za tých osem rokov, čo ho poznám, nikdy, naozaj nikdy vo vnútri ma nedostal do situácie, že by som sa dostal do diskomfortu so svojím svedomím, že by som si povedal, že niečo iné musím hovoriť a niečo iné si myslím. A tak je tomu aj dnešný večer. A tak ako pred chvíľočkou povedal kolega Vons, je veľmi dobré, že táto schôdza vznikla, pretože niekedy prevetranie si tých našich svedomí, názorov a pocitov, hoc´ aj pod kamerovým dohľadom tých, ktorých tu zastupujeme, je veľmi prospešné, proste urobiť trocha prievan, prevetrať tie komôrky politických zatuchlostí je niekedy celkom užitočné.
Takže najprv si povedzme, čo je základným leitmotívom toho dnešného dňa, aby sme nešli príliš do veľkej šírky, aby ste sa nesťažovali, že spomíname len tie zlé, naozaj veľmi zlé veci. No leitmotívom je pohľad na vysokého ústavného činiteľa, ako sa má zachovať vo chvíli, keď je ohrozená jeho morálna, etická integrita.
Dovolím si povedať, že je obrovskou povinnosťou všetkých ústavných činiteľov, ktorí vstúpia do tejto siene, úplne jedno v ktorom čase a za aké zoskupenie, byť špičkovým príkladom toho, čo sa očakáva od ľudí, ktorí sú chtiac-nechtiac vzorom pre tie milióny, ktorých zastupujú. Jednoducho nemáme právo sa tváriť relativisticky, že vo chvíli, keď je to možno nie celkom výhodné, máme zo svojej vysokej úrovne zľaviť, nemáme byť vzorom, že funkcia je viac ako morálka, ako etika. Nie. Budem vždy tvrdiť, že toto nie je v súlade s tým, čo nás sem poslalo, a týka sa to naozaj všetkých.
A aby som sa nedotkol možno tých odvolávaní, ktoré si pamätáte vy z tohto spektra, no možno poviem, že sa to týka predovšetkým tých, ktorých možno tu spomeniem ako aktuálne prípady. Týka sa to určite pána Danka, pána Kollára aj pána Matoviča. Áno, sme povinní mať vysokú náročnosť na seba, sme povinní byť vzorom, pretože nedokážeme vysvetliť našim deťom, našim blízkym, že niekedy áno a niekedy nie.
Poviem vetu, ktorá môže byť kľúčová, možno si ju vystrihnú médiá, ale ja ju rozviniem. Áno, vysoký ústavný činiteľ za taký prehrešok, nedostatok, podvod alebo jednoducho mladícku nerozvážnosť - škrtni si, čo chceš, dosaď si, čo chceš - sa vo vysokej politike má odstúpiť. Je to naozaj pravda (potlesk) a je to... (Doznievanie potlesku.)
Tušil som, že si vyslúžim ako jediný minister potlesk za touto vetou, ale ja nekončím. (Reakcie z pléna.) Áno, ale veď, ale verte, že nech poviem čokoľvek, kolegovia z usmievajúcej sa strany SMER-u a HLAS-u, je v súlade s mojím svedomím, že to nie je nadiktované ani to nie je na nikoho namierené. Hovorím len to, čo si myslím, že človek má hovoriť, a už som príliš starý na to, aby ma niekto donútil hovoriť niečo iné, ako si myslím.
Takže, áno, v slušnej, normálnej krajine je celkom dobrým momentom, keď sa za takýto čin vysoký predstaviteľ nielen ospravedlní, ale aj zo svojho vysokého postu navždy vzdiali.
Ale je tu otázka, a vy viete, že tá otázka musí zaznieť, či Slovensko v roku 2020 po toľkoročnej vláde vás, kolegovia zo SMER-u, ktorí ste slúžili tejto krajine možno tak, ako ste chceli a vedeli, ale ste si to neodslúžili poctivo, či je to Slovensko normálnou krajinou. Viete, spísal som si behom dnešného dňa množstvo tých vecí, ktoré si myslím, že jednoznačne hovoria, že za vašej kurately sa Slovensko naozaj nedá hodnotiť ako normálna krajina. A že za tie štyri mesiace vlády, našej vlády sa zázraky robiť nedajú a to, čo sa urobilo, sa urobilo poctivo a nádejne. Možno... (Potlesk.) Tomu sa povie potlesk na otvorenej scéne. Ďakujem.
Ale to, čo by som mohol tu hovoriť, by bolo opakovaním tých strašných informácií, ktoré tu zaznievali, informácií, ktoré naozaj svedčia nielen o finančnom úpadku, morálnom úpadku, ale vy ste to nechceli počuť, ktoré išli tak ďaleko, že to zašlo až do toho úpadku, že sme začali nosiť na klopách ten odznak "Všetci za Jána". Viete dobre, že to bola hraničná chvíľa a viete dobre, ako sme sa k nej prepracovali. Nič nebola náhoda. Zákonitosť historického vývoja zašla až k vraždám. A nebudeme tu ukazovať prstom, že kto je na vine, ale my vieme, že to je niečo nezvratné, že keď ľudia za odvahu hovoriť pravdu, za schopnosť povedať pravdu sú popravení.
A preto nebudem hovoriť o tom, čo som si spísal, pretože to tu už zaznelo, ja vám tu pripomeniem len jeden jediný čin, keď som bolo poslancom opozičného hnutia OĽANO pred ôsmimi rokmi, a to je čin, ktorý ma asi jedinýkrát donútil vstať z miesta, tam niekde vedľa Anky Zemanovej som sedel, alebo neviem, či nie na tvojom mieste rovno, pani poslankyňa, a som odišiel preč, lebo sa to už nedalo. Bolo to niečo, čo považujem za signifikantný dôkaz toho, ako ste to, kolegovia z vládneho SMER-u, vtedajšieho vládneho SMER-u, mysleli. Bol tu vtedy pán podpredseda Číž, ktorý vo chvíli, keď som niekoľkýkrát obhajoval potrebu, aby sme dokázali spoločne presadiť zákon, ktorý by hájil, podporoval, chránil tých, ktorí majú odvahu nemlčať, ale prehovoriť vo chvíli, keď treba prehovoriť o korupcii, o hrôzach, o podvodoch, tak tento pán, dneska ste ho vyslali do Bruselu, tu v tomto mieste zákonnosti povedal, že zákon, ktorý podporuje udavačov, v tejto krajine nie je treba. A ja v tomto vidím tú podstatu, ktorá nás doviedla až k tým najhroznejším veciam, že sme si začali hovoriť o tom, že tu treba mlčať.
A preto ani ja dnes nemlčím a hovorím presne to, čo si myslím, lebo si myslím, že to nemôžeme už ďalej takto v tejto krajine viesť, a som presvedčený, že vy, páni, ktorí ste sa pred chvíľočkou toľko usmievali, si to naozaj uvedomujete, že možno vy ste tí, ktorí nemôžte porušiť ten príkaz najvyššieho vedenia k mlčaniu alebo k nejakému inému sa tváreniu, ako by ste chceli, a možno je to už dané tým nánosom politiky, že vám to ani vlastne tá podstata neumožňuje, ale ja napriek tomu verím, a verím v to veľmi úprimne, že naozaj si uvedomujete, že sme zašli v tejto krajine priďaleko a že Matoviča tu nestvoril nikto iný, žiadne jeho obchodné čaro ani výmysly, ani schopnosti, toho Matoviča ste stvorili vy. Matovič je vaším produktom. Ten Matovič jednoducho musel prísť. Ten Matovič jednoducho sa tu musel zjaviť nie ako Mesiáš alebo čo mi vložíte vo faktických poznámkach do úst, ale ako človek, ktorý dokázal povedať zo vzdialenosti aj dvoch metrov ľuďom, ktorí v tej chvíli mali v rukách moc, tvrdo do tváre: "Si zlodej." Ja viem, to sú slová, ktoré nepatria do siene zákonnosti, ale boli to slová, ktoré sa ukázalo, že sú pravdivejšie ako v časoch, keď sme o nich len rozprávali, že ten Matovič toľko rozpráva a stále niekoho obviňuje a ono sa ukázalo, že skutočnosť je oveľa horšia. Nuž... (Potlesk.)
Nuž sme teraz v tej Sofiinej voľbe, ale možno to nie je také tragické ako v tej Sofiinej voľbe. Je to proste voľba. Máme možnosť dať prednosť, pri hlasovaní teda vy máte dať, tam máte takúto možnosť dať prednosť jednoducho tomu vysokému étosu, tak ako to pán Matovič povedal aj na krídlo mojich kolegov a kolegýň z klubu, hlasujte v súlade so svojím svedomím, buďte tí najprísnejší sudcovia, urobte verdikt, povýšte to nad akékoľvek záujmy. Alebo druhý moment v tej voľbe je, povedzme si naozaj, že je to prehrešok, ktorý by mal viesť ústavného činiteľa k takémuto záveru, ale to, čo všetko sa udialo v tejto krajine, neumožňuje takýto krok, pretože ľudia Matoviča nezvolili kvôli kráse ani kvôli tomu, že je dobrým rečníkom, ani kvôli tomu, že pobehol názorové pobrežie, zvolili ho kvôli tomu, že už bolo toho strašne veľa.
A je preto povinnosť tohto zoskupenia napriek všetkým rečiam, ktoré sa ešte len budú viesť v tejto sieni, dotiahnuť túto misiu do konca. Tak ako povedal Igor, odstúpim, ale najprv urobím to, čo som ľuďom sľúbil. A ja vám môžem dodať, urobím to isté. S radosťou odstúpim aj z môjho rezortu ako človek, ktorý si je vedomý spoluzodpovednosti, ale najprv budem robiť všetko to, čo som ľuďom sľúbil, lebo som nesľuboval nič nadarmo ani s pocitom, že chcem sa zahrať na nejakého úspešného politika, ktorý si chce vydobyť nejaké body.
Ja chcem tejto krajine pomôcť, presne tak ako moji kolegovia z OĽANA, pretože my tu inú možnosť nemáme, ja som presvedčený, že, že je to povinnosť.
A preto odkazujem ešte pred tou hlasovacou chvíľkou, že my neustúpime, my neodstúpime, my nebudeme teraz povyšovať ten vysoký princíp tak do takej výšiny, že by sme si povedali, že, áno, musíme to urobiť, nech sa potom deje dielo, aké sa bude diať. My toto svoje dielo, ku ktorému nás ľudia sem poslali, musíme dokončiť a my ho aj dokončíme.
Ďakujem. (Potlesk a pokrik v sále.)