16. schôdza

S reakciou, pán poslanec Blaha.

Ďakujem pekne za faktické poznámky, pôjdem postupne.
Pán poslanec Krúpa, to, čo vy nazývate obhajobou Stalina, bolo to, že som poďakoval Sovietskemu zväzu za naše oslobodenie a za vojenskú taktiku, ktorá bola zvolená. Ak toto je, prepáčte, obhajoba Stalina, tak zakaždým, keď idete asi aj vy, predpokladám, položiť vence našim osloboditeľom na Slavín, a pevne verím, že to robíte, lebo sú to naši osloboditelia, tak vlastne vyjadrujete podporu Stalina, to je absurdná argumentácia.
Teraz. Vy ste potvrdili, že v kultúrnom spore, ktorý tu je, a je tu kultúrny spor a ľudia to vidia a je to spor medzi islamom a kresťanstvom, ste sa vy postavili na stranu moslimov. Ste tu hovorili o arménskych zločinoch a podobne, no nech sa páči. Treba to oznámiť vašim voličom, OĽANO.
Pán poslanec Vašečka, naopak, pán poslanec Vašečka sa zjavne stavia na stranu kresťanov a cením si to, ale treba to aj potvrdiť hlasovaním, nestačí len povedať slová, treba to potvrdiť aj činmi.
Pani Drábiková, Národná rada nie je ministerstvo zahraničných vecí, my si nemusíme nevyhnutne dopriavať iba diplomatické konštatácie, my môžme byť politickí a môžme vyjadriť solidaritu tým, ktorým je ubližované a ktorí boli napadnutí. A to sú Arméni.
Pán poslanec Osuský, vraj ste rozprávali o Rusku a ruskom postoji, veď ste vlastne de facto vyvrátili, že by som zastával proruský postoj. Toto nie je o proruskosti alebo neproruskosti, toto je o Arménoch. Áno, máte pravdu, samotní Rusi v tejto chvíli nechcú zasahovať, kým ide o Náhorný Karabach, ale až keby došlo na Arménov, však práve preto to dokazuje práve tú výčitku pána Vašečku, že moje postoje sú v tomto prípade proruské. Nie, toto je naozaj o Arménoch. Iba tvrdím, že Rusko je jedinou nádejou, jediný, kto sa ich reálne zastane, jediný, kto ich môže zachrániť pred tým vyhladzovaním.
A potom, neviem, koľko mám ešte času, asi už žiaden, chcel som ešte na pána Valáška, mrzí ma to, skúsim ešte potom v ústnej.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Blaha bol posledný písomne prihlásený. Pýtam sa, kto sa chce prihlásiť ústne do rozpravy. Ďakujem, všetci. Uzatváram možnosť.
Pán poslanec Osuský, nech sa páči.

Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa, keď tu bola debata o skupine priateľstva s Arménskom, tak, samozrejme, už po roka tie naše prihlášky ticho niekde ležia do skupín priateľstva, tak som sa pre istotu vybral k dezignovanému predsedovi skupiny priateľstva Milanovi Laurenčíkovi a spýtal som sa ho, či tam som. Potešil ma jeho rukou písaný zoznam, kde som na prvom mieste.
Je teda povedať, treba, že moje srdce je nepochybne, ale nie z príčin kresťanstva, nie príčin z odmietania moslimskej viery, na strane Arménov. Ak môžem povedať, prečo stojím za Arménmi, emotívne, tak je to jednoducho preto, že si po dlhých rokoch vybojovali nádej do budúcnosti v demokratických voľbách. Na rozdiel od toho alievovská dedičná despocia v Azerbajdžane o demokracii nikdy nechyrovala. Treba povedať, že vládca, dedičný vládca po štýle Kimovcov v Azerbajdžane je syn posledného sovietskeho šéfa KGB, to je chov, z ktorého tento diktátor pochádza. Arménsko, roky rokúce som bol zástupcom našej Národnej rady v Parlamentnom zhromaždení OBSE, z toho často ako vedúci delegácie, Arménsko sa stalo akosi mojím osudom, boli to prvé voľby, ktoré som išiel pozorovať. Tie voľby boli dramatické, súperiace strany boli v ťažkej nenávisti jedna proti druhej a pol roka po tých voľbách boli víťazi volieb zastrelení priamo v parlamentnej sále. Dvaja.
Potom som tam bol opätovne na voľbách a taxikár, ktorý ma vozil po okrskoch, mi - a to sú strašne cenné momenty účasti na tých voľbách, lebo sa bavíš vlastne s normálnym človekom, ktorý sa živí prácou, a ten mi povedal: „Viete, u nás je úplne jedno, kto vyhrá, nič sa nezmení.“ A teraz, keď som bol na ostatných parlamentných voľbách v Arménsku dokonca ako vedúci všetkých pozorovateľských misií od Rady Európy, združenia NATO až po PZ OBSE, tak som bol pri prichádzaní výsledkov a tlmočníčka, ktorú v Arménsku veľmi nepotrebujem, pretože väčšina členov komisie hovorí po rusky a ja tiež, tak bola učiteľkou cudzích jazykov na univerzite, mama dvoch detí a tej dievčine od radosti stekali slzy, keď videla tie výsledky.
V tom Arménsku sa stal v decembri oného roku zázrak. Vládnuca strana, ktorá žmýkala a korumpovala a rozvracala nádej toho Arménska, ktorá bola zhrnutá v tej vete - je úplne jedno, kto vyhrá z predchádzajúcich volieb, nič sa nezmení - bola z prvej vlny vyhodená z parlamentu ziskom 4,8 %. Strana, ktorá to držala absolútne v rukách, to sa stalo, to Arméni dokázali. To len posilnilo môj vzťah k nim a strašne som im želal, aby krajina tak geograficky nešťastne umiestnená, ako je Arménsko, keby sa Pán Boh zľutoval, tak by ju mal vyzdvihnúť a predniesť hocikam inam, ako niekam, kde je. Tak som proste dúfal po stretnutí s ministrom zahraničných vecí po tých voľbách, že sa im podarí dáko túto kliatbu preťať. Ukázalo sa, že nie. Naopak, Azerbajdžan sa rozhodol vyriešiť to, čo zrejme vníma ako krivdu, t. j. že ich územie si osvojuje iná krajina. Ich, samozrejme, so súhlasom Stalina, so súhlasom sovietskej demokratickej moci, ktorú tu niektorí milujú, každopádne, že je to ich.
Samozrejme, že je zlé vidieť bombardovanie Sibylou, je zlé vidieť všetko to, čo sa deje, a moje srdce je s Arménmi, ale zároveň vysoko oceňujem dobre vyváženú rezolúciu alebo uznesenie, ktoré predložil kolega Valášek, pretože tak ako vyrátal ten ping-pong, vy ste to, my sme to, tam tí to, tam tí onô, to som zažíval roky rokúce v pléne Parlamentného zhromaždenia OBSE, kde standing committee, teda v tom výbore, kde sa stretávajú vedúci delegácií, je nás vyše štyroch desiatok, bol polovičkou času naplnený, hádavý, škriepny, permanentný dialóg Arménsko - Azerbajdžan. Každá strana so zápalom hodným lepšej veci atakovala druhú, pričom v tom čase našťastie ešte to boli len hádky v PZ OBSE, neboli to granáty padajúce na ľudí.
Si myslím, že Slovensko zaujíma i týmto vyjadrením i postojom ministerstva zahraničných vecí rozumný a triezvy postoj, odvolávajúc sa presne na Minskú skupinu a na jej poslanie v riešení tohto problému. Pretože, viete, keď to niekto hovorí, že tam žijú Arméni tisíc rokov, je to nepochybne pravda, ale ak je to bezpodmienečný dôvod na neuznanie nejakého faktu, tak ja sa vrátim do našej histórie.
My sme v Trianone dostali Komárno, Šahy, Košice, Lučenec, Dunajskú Stredu a sme presvedčení, že to je tak a že sú naše. Ale priaznivci 64 žúp v Maďarsku si to nemyslia. Myslia si, že to nie je naše. A teraz sme si, skúsme predstaviť, že by sa v nejakej chvíli, dvakrát silnejšie je Maďarsko, vojensky, pustilo do zápasu o získanie toho, čo je podľa nejakej mienky ich. Inými slovami, nie je tá vec tak jednoduchá, ako sa môže emotívne zdať. Každý si myslí, že má právo na to, kde žijú tisíc rokov jeho ľudia, ale riešenie je presne tak, ako zaznelo v rezolúcii predloženej kolegom Valáškom, v tom, že sa civilizovaný svet pokúsi donútiť zúčastnené strany, aby dali nádej do budúcnosti riešením, a to, priznávam sa, nie je ani jednoduché, ani blízke, ani ľahké riešenie, aby arménski obyvatelia mohli na tom území žiť tak, a to vyjadrujem zo srdca svoje presvedčenie, ako žije u nás na Slovensku Edit Pfundtner, Béla Bugár, naši maďarskí spoluobčania. Aby mohli mať pocit, že aj toto aj ich je vlasťou, že sú tu doma a že nechcú ísť inam, že chcú byť tam. Táto vízia pre Náhorný Karabach je vzdialená.
O to radšej som, že na Slovensku sa to podľa mňa podarilo, že som absolútne rovný a rád s našimi maďarskými spoluobčanmi, s našimi rusínskymi spoluobčanmi a vôbec so všetkými, ktorí nie sú ľuďmi druhej triedy. A ak by toto dokázalo v budúcnosti svetové spoločenstvo naložiť aj územiu Náhorného Karabachu a tam tisíc rokov žijúcim Arménom, tak by to bolo to najkrajšie a najlepšie riešenie, ale viem, že nie je ani blízke, ani ľahké.
Ďakujem. (Potlesk.)

Na vaše vystúpenie jedna faktická poznámka.
Pani poslankyňa Kozelová.

Pán, pán kolega, ďakujem pekne za, za, za váš príspevok. Ja si tiež myslím, že predloženie, predloženie tohto, tohto príspevku je, je veľmi dôležité.
Tá situácia v tom Náhornom Karabachu tu nie je jeden deň, dva dni ani mesiac, to je proste dlhotrvajúci spor, a keď si uvedomíme, že nezávislosť Náhorného Karabachu neuznalo ani samotné Arménsko, tobôž Rusko a treba to vnímať aj v tomto kontexte Severného Cypru, Kosova a podobne a zároveň Náhorný Karabach nie je ani tak ďaleko, ako si myslíme, a obe krajiny sú súčasťou OBSE a Partnerstva za mier NATO, takže ja si myslím, že to, že v podstate vnímame a snažíme sa nejakým spôsobom postaviť sa k tomuto problému, je veľmi dôležité, a hlavne netreba zabudnúť na to a mať na pamäti, že dve strany v spore vždy, teda resp. spor dvoch strán vždy niekto odnesie a obvykle sú to obyčajní civili a obyčajní ľudia a myslím si, že to, čo je potrebné v Náhornom Karabachu momentálne priniesť, tak to je mier a to pre jednu aj pre druhú stranu.
Ďakujem.

Ďakujem.
Pán poslanec, chcete reagovať? Nech sa páči.

Pani poslankyni Kozelovej.
Ďakujem pekne, pani poslankyňa Kozelová, nemám v zásade nič, čo by som k vašim slovám dodal.

Ďakujem.
Pán poslanec Blaha, nech sa páči.

Ďakujem pekne. Ešte raz, páni kolegovia a pani kolegynky, ja si naozaj nemyslím, že toto je téma, ktorá by nás mala rozdeľovať, a necítim ani nejaké argumenty, ktoré by boli rozporné. My sa v zásade zhodneme. Aspoň čo počúvam kolegov, že srdcom sme na strane Arménov a že cítime, že došlo k násiliu, ktoré treba odsúdiť.
Jediné, čo hovoríme my v našej rezolúcii SMER-u – sociálnej demokracie alebo v tom, čo chceme doplniť do vášho uznesenia, lebo to uznesenie je v tejto podobe v poriadku, chceme doplniť, že to malo genézu, že to bol Azerbajdžan, ktorý vojensky zaútočil na Náhorný Karabach. Taká je genéza.
Pán Valášek to povedal veľmi presne. Tam sú obrovské spory, komplikácie, jedna strana bude hovoriť to, druhá to, ale v jednej veci morálne nemal pravdu, že Azeri budú hovoriť, že tak diplomatické riešenie tu 30 rokov nefungovalo, tak skúsime násilie. Toto my chceme zakryť? To je v poriadku, keď niekto povie, že tak diplomacia nefunguje, tak poďme do násilia? Veď toto, preboha, musíme odsúdiť. Toto je ten zásadný rozdiel, ktorý tu my vedieme. Odsúďme tú agresiu, odsúďme ten vojenský útok Azerbajdžanu. Že im došla trpezlivosť? A to máme teraz prikryť morálne? No nemôže im dôjsť trpezlivosť, nemôže sa to stať. Nemôže sa stať, že teraz budeme pritvá..., zatvárať oči nad tým, že Azerbajdžan nech si aj myslí, že to je jeho územie, ale 30 rokov je spravované väčšinovou populáciou Arménov, že Azerbajdžan si povie, že už má dosť tých diplomatických jednaní a on to tam proste ide aj vymlátiť. A toto je ako postoj Azerbajdžanu a my sa tvárime, že je rovnocenný tomu postoju Arménov, ktorí sa bránia. Toto nemôžme, preboha, prijať. Toto je jediné, čo v tých doplneniach hovoríme, že musíme odsúdiť Azerbajdžanskú agresiu. Toto je jediný rozdiel a to je reálny fakt a potvrdil ho aj pán poslanec Valášek.
To, že ten problém nevyriešime našou rezolúciou, to je úplne zjavné a ja som ani nemal ambíciu a myslím, že nikto z nás dopĺňať teraz riešenie arménsko-azerbajdžanského konfliktu v Náhornom Karabachu. Však na to sú práve tie Minské skupiny, na to sú práve tie jednania, o ktoré sa usilujeme všetci ich podporiť, a chceme to podporiť, je to v tej rezolúcii pôvodnej, s tým nemáme žiaden problém, samozrejme.
A áno, pán Valášek hovorí správne, jedna strana bude hovoriť o svojich krivdách, druhá o svojich krivdách, bude to veľmi, veľmi dlhý a komplikovaný proces, ale my sa v tejto chvíli bavíme v rámci našich dopĺňaní iba o tejto aktuálnej veci, že Azerbajdžan spáchal agresiu a že to odsúďme a že ho podporujú Turci a že tam sú tí islamskí džihádisti a že tam je aj ten problém moslimského expanzionizmu, ktorý môže nejakým spôsobom veľmi vážne poškodiť náš bratský arménsky národ, a toto je podľa mňa niečo, čo by sme mali vedieť urobiť.
Viete, keď sa dokáže Slovenská republika alebo ministerstvo zahraničných vecí natoľko oddať veci v zahraničnej politike povedzme v Bielorusku, že ide podporovať bieloruskú opozíciu ťažkými peniazmi, ale tuto má pocit, že sa nemôže do tohto zapojiť, lebo toto už je vec čisto ich, Arménov, ktorí sú vraždení, tam nemožno pomôcť, tak kde je tu tá logika, kde je tu tá konzistentnosť. Tak potom hrajme na mŕtveho chrobáka pri všetkých veciach, ale potom sa vykašlime na všetky naše podporné gestá pre bieloruskú opozíciu alebo pre iné naše medzinárodné postoje, alebo sa potom snažme byť konzistentní, a keď vidíme, že vraždia Arménov a že začali Azerbajdžanci, tak to odsúďme a podporme tých Arménov. Čiže nie je to ani konzistentnosť.
Ja ešte by som zareagoval na možno niektoré tie veci, ktoré tu zazneli. Pán poslanec Šefčík hovoril o tom, že ako sa ja môžem zastávať kresťanov, keď som teda obhajoval bývalý režim. Ale vy ste ma včera asi zle počúvali, pán kolega. Ja som jednoznačne povedal, že odsudzujem, že bývalý režim prenasledoval kresťanov. To som jednoznačne povedal a vždy to hovoriť budem. Je to chyba, je to zlé. Ešte raz to hovorím. Dobre? Aby sme si rozumeli a aby ste už nabudúce nemuseli plytvať slovami.
Ďalšia vec. Pán poslanec Kuffa má úplnú pravdu v tom, že je nám ľúto aj obetí na jednej strane, aj obetí na druhej strane. To je v poriadku, to v tej rezolúcii je, aj v tej pôvodnej, ktorú predložili kolegovia Valášek a..., neviem teraz, kto bol ten druhý. Vy, pán, pán Krúpa, pardon. To tam bolo. A to je v poriadku, to som nespochybňoval, to je fajn, to je dobre. Iba pomenujme vinníka a vinníkom v tejto chvíli naozaj je ten, kto spustil tú agresiu, a to je Azerbajdžan, či sa to niekomu páči, alebo nie.
K tomu, čo hovoril pán poslanec Osuský, viete, to nadšenie z toho volebného zázraku v Arménsku. V poriadku, arménsky národ sa rozhodol, je to v poriadku, ale aby sme chápali tie súvislosti aj mimo tejto entuziastickej predstavy pána poslanca Osuského, tak geopoliticky sa asi najviac tešil tej zmene v Arménsku režim v Turecku, pretože arménsky nový prezident je mimoriadne prozápadný a de facto hostilný voči Ruskej federácii. Dovtedy Rusko chránilo Arménsko aj Náhorný Karabach. To bol ten hlavný pilier bezpečnosti. Prišiel nový prezident, z ktoré..., z ktorého je nadšený pán poslanec Osuský, nech sa páči, a začal, samozrejme, vysielať signály, že on je teda najväčším milovníkom západnej Európy a nemá až taký, takú chuť ďalej spolupracovať s Ruskou federáciou.
No tak Ruská federácia zareagovala, Erdogan to, samozrejme, vedel, Azerbajdžan to vedel, čo sa bude diať, a stiahla sa. A dneska máte výsledok. Okamžite využili príležitosť, tzv. okno príležitosti. A to vie každý, kto geopoliticky rozmýšľa a nebude teraz zredukovať celú tú situáciu na to, že sme nadšení z toho, že tam je prozápadný prezident, a vbehli tam so svojimi džihádistami do Náhorného Karabachu. Vybavené. Takto to využili. A teraz jediné, čo mohla spraviť Európska únia, že tam je prezident, ktorý je ako ich deklarovaný partner, ktorý ich miluje, ktorý sa snaží im vopchať do priazne, a čo spravila Európska únia na oplátku, kedy mala tú možnosť nejakým spôsobom sa zapojiť do tohto regiónu, vykašlala sa naňho. Vykašlala sa naňho.
Čiže prepáčte, myslím si, že sa veľmi silne popálil pán prezident Arménska a došlo to, čo nazývajú dneska arménski predstavitelia, určite ste čítali rozhovor jedného z nich, Mníchovskou zradou. Oni varujú pred tým, aby sa západná Európa nepostavila k Arménsku a k Náhornému Karabachu, ako kedysi sa postavili k Československu západné mocnosti v roku 1938. On použil príklad Mníchovskej zrady, lebo presne to sa dneska deje, a myslím si, že najviac z toho ryžuje práve Turecko, práve Azerbajdžan a práve tí predstavitelia islamizmu, ktorí chcú expandovať a ktorí, ak im v tom nezabránime, keď vidím tie reakcie alibistické, tak im v tom nezabránime, ak im v tom nezabráni Rusko, lebo to je naozaj jediná nádej pre Arménov, tak možno znova zopakujú genocídu, ktorú sme tu už raz odsúdili, a potom sa konečne kolegovia možno postavia a nájdu odvahu a túto genocídu svojich kresťanských spoluvercov odsúdia. A to bude ten morálny výkon, ku ktorému vám vopred gratulujem.
Ďakujem pekne.